Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 142/2020
PDF · 241.47 KB
No categories available
I. ÚS 142/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
mesta Trebišov, M. R. Štefánika 862/204, Trebišov, IČO 00 331 996, zastúpeného
advokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 161/2014 z 24. novembra 2015 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 46/2019 z 29. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť mesta Trebišov o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa mesta Trebišov, M. R. Štefánika
862/204, Trebišov, IČO 00 331 996 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 161/2014 z 24. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 46/2019 z 29. mája 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Trebišov
(ďalej len „okresný súd“) sa pod sp. zn. 6 C 201/2010 vedie konanie na základe žaloby
žalobcu , ,
(ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľovi v procesnom postavení
žalovaného o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 201/2010 z 2. decembra 2013
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol a druhým
výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v sume 57 223,58 €.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že žalobca podal proti druhému výroku
rozsudku okresného súdu odvolanie z 27 januára 2014, ktoré bolo doručené okresnému súdu
faxom 28. januára 2014 a poštou 29. januára 2014, pričom toto odvolanie je evidované
na čísle listov spisovej dokumentácie 307 – 318 (ďalej len „odvolanie 1“). Predmetné
odvolanie 1 bolo sťažovateľovi doručené 3. februára 2014, a sťažovateľ sa k nemu
ako k odvolaniu proti výroku o trovách konania vyjadril 12. februára 2014.
5. Sťažovateľ uvádza, že žalobca podal 29. januára 2014 aj ďalšie odvolanie
z 27. januára 2014, ktoré bolo okresnému súdu doručené 30. januára 2014 faxom aj poštou,
pričom toto je evidované na čísle listov spisovej dokumentácie 319 – 329. Predmetným
odvolaním žalobca napáda rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, a to tak výrok
vo veci samej, ktorým došlo k zamietnutiu žalobného návrhu, ako aj výrok o trovách
konania (ďalej len „odvolanie 2“). Sťažovateľ uvádza, že odvolanie 2 mu na vyjadrenie
nebolo doručené.
6. Krajský súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu a zároveň
zrušil aj uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 201/2010-210 zo 7. októbra 2013,
ktoré napadol žalobca odvolaním z 5. novembra 2013 a ktorým okresný súd priznal znalcovi
odmenu v sume 800,33 € a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
7. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu 23. marca 2016
dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
[(ďalej aj „OSP“); účinný do 30. júna 2016], a konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
8. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol
podľa § 447 písm. c) zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“) ako procesne neprípustné.
9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie princípu rovnosti zbraní
a princípu kontradiktórnosti súdneho konania ako imanentných súčastí základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto kontexte v podstatnom uvádza: „Európsky súd
pre ľudské práva pri výklade princípu kontradiktórnosti zotrváva na jeho formálnom poňatí,
čo znamená, že je absolútnou povinnosťou súdu doručovať účastníkom konania všetky
vyjadrenia a stanoviská, bez ohľadu na ich obsah, t. j. bez preskúmania ich relevantnosti
a dôvodnosti a možnosti ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vplývanie na rozhodnutie súdu
sa posudzuje len podľa toho, že v podaní je uvedený návrh účastníka konania ako má súd
rozhodnúť v konečnom rozhodnutí. Z tohto dôvodu sa vychádza z premisy, že ak je v podaní
účastníka konania formulovaný výrok konečného rozhodnutia, má sa za to, že účastník
konania má zjavný záujem na tom, aby mu bolo podanie protistrany doručené...“
10. Sťažovateľ uvádza, že povinnosť všeobecných súdov doručovať odvolanie
ostatným stranám sporu bola v rozhodnom čase v slovenskej právnej úprave explicitne
vyjadrená v ustanovení § 209a OSP (v súčasnosti § 373 ods. 3 CSP), ktoré sa aplikovalo
v danom prípade na odvolacie konanie. Na predmetné ustanovenie nadväzoval § 211
ods. 1 OSP, v ktorom zákonodarca zakotvil zákonný príkaz odvolaciemu súdu odstrániť
vady, ktoré okresný súd v dôsledku svojho nesprávneho postupu neodstránil, vrátane
odstránenia vád pri doručovaní odvolania.
11. K porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v dôsledku toho, že krajský súd
ako súd odvolací vo veci rozhodol bez toho, aby si splnil svoje zákonné povinnosti,
a to skúmať, či okresný súd neporušil niektorú zo svojich povinností v súvislosti
s doručovaním odvolania, ako aj doručiť odvolanie protistrane, odňal sťažovateľovi
možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhej sporovej strany,
ktorým táto iniciovala odvolacie konanie, a možnosť dať na posúdenie odvolaciemu súdu
vlastnú argumentáciu, s ktorou – ak by ju neprijal – by sa musel odvolací súd vysporiadať.
Právo sporovej strany, na to, aby jej všeobecný súd doručil odvolanie inej sporovej strany,
patrí podľa názoru sťažovateľa k základným a neopomenuteľným procesným oprávneniam
strán sporu. Týmto postupom bolo preto podľa názoru sťažovateľa porušené jeho právo
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
12. V súvislosti s porušením v ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ poukazuje, že prax najvyššieho súdu jednoznačne
judikuje, že postup všeobecného súdu spočívajúci v opomenutí doručenia procesného
podania strane sporu je subsumovateľný pod § 237 písm. f) OSP, a nedoručením procesného
návrhu protistrane je porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu.
13. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd aj napriek ustálenej judikatúre ním podané
dovolanie odmietol ako neprípustné, pričom argumentoval tým, že vada konania namietaná
sťažovateľom [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP] nebola preukázaná. Podľa názoru sťažovateľa
je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v rozpore s ustálenou judikatúrou a vykazuje
znaky arbitrárnosti.
14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským
súdom v Košiciach uznesením zo dňa 24.11.2015, č. k. 2Co/161/2014-365, ktorým zrušil
rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 02.12.2013, č. k. 6C/201/2010-300 a vrátil vec
na ďalšie konanie, ako aj nato nadväzujúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29.05.2019, sp. zn.: 7Cdo/46/2019 p o r u š e n é boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.11.2015, č. k. 2Co/161/2014-
365, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.05.2019,
sp. zn.: 7Cdo/46/2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach n a ď a l š i
e k o n a n i e.
III. Sťažovateľovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €
(slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Ústavný súd Slovenskej republiky p r i z n á v a Sťažovateľovi trovy konania,
ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach Sťažovateľovi nahradiť.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že krajský súd
ako súd odvolací vo veci rozhodol bez toho, aby si splnil svoje zákonné povinnosti,
a to skúmať, či okresný súd neporušil niektorú zo svojich povinností v súvislosti
s doručovaním odvolania, ako aj doručiť odvolanie protistrane, čím odňal sťažovateľovi
možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k odvolaniu protistrany. Najvyšší súd
ako súd dovolací podľa názoru sťažovateľa odmietol jeho dovolanie v rozpore s ustálenou
judikatúrou. Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho právo
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu
24. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu (27. augusta 2019, pozn.) zachovaná.
25. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
26. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu
stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním
a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah
na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv
sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav
napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
27. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje
na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03),
obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický
c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd
pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle
čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
28. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné
činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej,
resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré boli obsiahnuté
v Občianskom súdnom poriadku (účinnom do 30. júna 2016, m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06), resp. sú obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku
(účinnom od 1. júla 2016, m. m. I. ÚS 182/2019).
29. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila
iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne
by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania
a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných
konaniach (m. m. IV. ÚS 322/09, I. ÚS 182/2019).
30. V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje,
že v okolnostiach daného prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej
zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava
len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa právoplatne skončilo konanie.
31. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napáda v podstate postup krajského súdu,
ktorým krajský súd nesplnil zákonom stanovenú povinnosť odstrániť vady v postupe
okresného súdu doručiť mu odvolanie na vyjadrenie a povinnosť doručiť mu toto odvolanie
sám. Sťažovateľ namieta, že pokiaľ krajský súd rozhodol napadnutým uznesením
bez toho, aby pred tým doručil sťažovateľovi odvolanie protistrany na vyjadrenie, porušil
tým jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
32. Aj keď v prípade sťažovateľa ide o zmarenie možnosti vyjadriť sa k podanému
odvolaniu protistrany, a teda úkon, ktorý ako taký nebude možno zopakovať, resp. nahradiť
v ďalšom priebehu konania pred všeobecnými súdmi, v danom prípade
je z ústavnoprávneho hľadiska podstatné, že vec sa zrušením rozsudku okresného súdu
vrátila na ďalšie konanie, a to, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu, z dôvodu, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil, ak žalobu zamietol
pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu žalobcu na jej podaní (s. 5 napadnutého
uznesenia krajského súdu).
33. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ všeobecný súd dospeje
k záveru, že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,
zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. V preskúmavanom prípade
je zrejmé, že po vrátení veci na ďalšie konanie bude predmet konania, a teda otázka určenia
vlastníckeho práva ešte len v merite veci posudzovaná všeobecnými súdmi vrátane celého
dokazovania s tým súvisiacim, a teda sťažovateľ bude môcť uplatniť svoju skutkovú
a právnu argumentáciu vzťahujúcu sa na vec v celom rozsahu.
34. Ústavný súd napokon, sumarizujúc dosiaľ uvedené, zdôrazňuje, že jeho ústavnou
kompetenciou nemôže byť zmena alebo náprava či už namietaného, alebo skutočného
pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadne
povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci
obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne
rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil
ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla
zasahovať do ešte prebiehajúcich konaní (obdobne IV. ÚS 233/2011, I. ÚS 182/2019).
35. Ústavný súd, akcentujúc rešpektovanie princípu minimalizácie zásahov
do rozhodnutí všeobecných súdov, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
36. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti po zopakovaní argumentácie totožnej
s argumentáciou v dovolaní zhodnotil, že najvyšší súd mal odmietnutím jeho dovolania
porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
prípustnosť dovolania v rozsahu namietanom v ústavnej sťažnosti odôvodnil dovolacím
dôvodom zakotveným v § 237 ods. 1 písm. f) OSP platného a účinného v čase podania
dovolania, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
37. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka
posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd.
38. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
39. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,
či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podané
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) CSP, bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne
akceptovateľným spôsobom v súlade s namietaným porušením označených článkov ústavy
a dohovoru.
40. Najvyšší súd v bode 13 napadnutého uznesenia, v rozsahu, v ústavnej sťažnosti
namietaného nedoručenia odvolania na vyjadrenie konkrétne uviedol: „Treba zdôrazniť,
že samotná povaha zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu o zrušení rozhodnutia súdu
prvej inštancie a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie otvára strane sporu možnosť
v pokračujúcom konaní uplatniť všetky svoje procesné práva, vrátane práv na uplatnenie
riadnych, prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov. Pokiaľ teda žalovaný
vidí odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že sa nemohol vyjadriť k odvolaniu žalobcu
z 27. januára 2014, v ktorom žalobca napádal nielen výrok rozsudku súdu prvej inštancie
o trovách konanie, ale aj samotný výrok vo veci samej, ktorým došlo k zamietnutiu žaloby,
dovolací súd uvádza, že mu týmto spôsobom nebola odňatá možnosť konať pred súdom,
nakoľko argumenty ktoré by mohol použiť vo vyjadrení k tomuto odvolaniu, bude môcť
použiť opätovne v konaní na súde prvej inštancie. Zrušujúce uznesenie navodzuje stav,
aký bol pred rozhodnutím súdu prvej inštancie bez toho, aby ho nahradil novým
rozhodnutím. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že konanie sa bude prejednávať
a rozhodovať opätovne na súde prvej inštancie a proti tomu, čo strana považuje
v rozhodnutí za nesprávne, má možnosť sa brániť a v plnom rozsahu má zachované právo
namietať nesprávnosť podaním opravného prostriedku.“
41. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup
pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného
súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vyvrátil uplatnený dovolací dôvod.
42. Právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný
a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení
Občianskeho a súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu
v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.
43. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu