Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 142/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

mesta Trebišov, M. R. Štefánika 862/204, Trebišov, IČO 00 331 996, zastúpeného

advokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 24. novembra 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť mesta Trebišov o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa mesta Trebišov, M. R. Štefánika

862/204, Trebišov, IČO 00 331 996 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. mája 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Trebišov

(ďalej len „okresný súd“) sa pod sp. zn. vedie konanie na základe žaloby

žalobcu , ,

(ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľovi v procesnom postavení

žalovaného o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. decembra 2013

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol a druhým

výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v sume 57 223,58 €.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že žalobca podal proti druhému výroku

rozsudku okresného súdu odvolanie z 27 januára 2014, ktoré bolo doručené okresnému súdu

faxom 28. januára 2014 a poštou 29. januára 2014, pričom toto odvolanie je evidované

na čísle listov spisovej dokumentácie 307 – 318 (ďalej len „odvolanie 1“). Predmetné

odvolanie 1 bolo sťažovateľovi doručené 3. februára 2014, a sťažovateľ sa k nemu

ako k odvolaniu proti výroku o trovách konania vyjadril 12. februára 2014.

5. Sťažovateľ uvádza, že žalobca podal 29. januára 2014 aj ďalšie odvolanie

z 27. januára 2014, ktoré bolo okresnému súdu doručené 30. januára 2014 faxom aj poštou,

pričom toto je evidované na čísle listov spisovej dokumentácie 319 – 329. Predmetným

odvolaním žalobca napáda rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, a to tak výrok

vo veci samej, ktorým došlo k zamietnutiu žalobného návrhu, ako aj výrok o trovách

konania (ďalej len „odvolanie 2“). Sťažovateľ uvádza, že odvolanie 2 mu na vyjadrenie

nebolo doručené.

6. Krajský súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu a zároveň

zrušil aj uznesenie okresného súdu č. k. -210 zo 7. októbra 2013,

ktoré napadol žalobca odvolaním z 5. novembra 2013 a ktorým okresný súd priznal znalcovi

odmenu v sume 800,33 € a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

7. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu 23. marca 2016

dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237

ods. 1 v znení neskorších predpisov

[(ďalej aj „OSP“); účinný do 30. júna 2016], a konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“) ako procesne neprípustné.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie princípu rovnosti zbraní

a princípu kontradiktórnosti súdneho konania ako imanentných súčastí základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto kontexte v podstatnom uvádza: „Európsky súd

pre ľudské práva pri výklade princípu kontradiktórnosti zotrváva na jeho formálnom poňatí,

čo znamená, že je absolútnou povinnosťou súdu doručovať účastníkom konania všetky

vyjadrenia a stanoviská, bez ohľadu na ich obsah, t. j. bez preskúmania ich relevantnosti

a dôvodnosti a možnosti ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vplývanie na rozhodnutie súdu

sa posudzuje len podľa toho, že v podaní je uvedený návrh účastníka konania ako má súd

rozhodnúť v konečnom rozhodnutí. Z tohto dôvodu sa vychádza z premisy, že ak je v podaní

účastníka konania formulovaný výrok konečného rozhodnutia, má sa za to, že účastník

konania má zjavný záujem na tom, aby mu bolo podanie protistrany doručené...“

10. Sťažovateľ uvádza, že povinnosť všeobecných súdov doručovať odvolanie

ostatným stranám sporu bola v rozhodnom čase v slovenskej právnej úprave explicitne

vyjadrená v ustanovení (v súčasnosti ), ktoré sa aplikovalo

v danom prípade na odvolacie konanie. Na predmetné ustanovenie nadväzoval § 211

ods. 1 , v ktorom zákonodarca zakotvil zákonný príkaz odvolaciemu súdu odstrániť

vady, ktoré okresný súd v dôsledku svojho nesprávneho postupu neodstránil, vrátane

odstránenia vád pri doručovaní odvolania.

11. K porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v dôsledku toho, že krajský súd

ako súd odvolací vo veci rozhodol bez toho, aby si splnil svoje zákonné povinnosti,

a to skúmať, či okresný súd neporušil niektorú zo svojich povinností v súvislosti

s doručovaním odvolania, ako aj doručiť odvolanie protistrane, odňal sťažovateľovi

možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhej sporovej strany,

ktorým táto iniciovala odvolacie konanie, a možnosť dať na posúdenie odvolaciemu súdu

vlastnú argumentáciu, s ktorou – ak by ju neprijal – by sa musel odvolací súd vysporiadať.

Právo sporovej strany, na to, aby jej všeobecný súd doručil odvolanie inej sporovej strany,

patrí podľa názoru sťažovateľa k základným a neopomenuteľným procesným oprávneniam

strán sporu. Týmto postupom bolo preto podľa názoru sťažovateľa porušené jeho právo

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

12. V súvislosti s porušením v ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ poukazuje, že prax najvyššieho súdu jednoznačne

judikuje, že postup všeobecného súdu spočívajúci v opomenutí doručenia procesného

podania strane sporu je subsumovateľný pod , a nedoručením procesného

návrhu protistrane je porušené základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu.

13. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd aj napriek ustálenej judikatúre ním podané

dovolanie odmietol ako neprípustné, pričom argumentoval tým, že vada konania namietaná

sťažovateľom [ ] nebola preukázaná. Podľa názoru sťažovateľa

je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v rozpore s ustálenou judikatúrou a vykazuje

znaky arbitrárnosti.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským

súdom v Košiciach uznesením zo dňa 24.11.2015, č. k. -365, ktorým zrušil

rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 02.12.2013, č. k. -300 a vrátil vec

na ďalšie konanie, ako aj nato nadväzujúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29.05.2019, sp. zn.: p o r u š e n é boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.11.2015, č. k.

365, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.05.2019,

sp. zn.: z r u š u j e a v e c v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach n a ď a l š i

e k o n a n i e.

III. Sťažovateľovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €

(slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky p r i z n á v a Sťažovateľovi trovy konania,

ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach Sťažovateľovi nahradiť.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

18. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že krajský súd

ako súd odvolací vo veci rozhodol bez toho, aby si splnil svoje zákonné povinnosti,

a to skúmať, či okresný súd neporušil niektorú zo svojich povinností v súvislosti

s doručovaním odvolania, ako aj doručiť odvolanie protistrane, čím odňal sťažovateľovi

možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k odvolaniu protistrany. Najvyšší súd

ako súd dovolací podľa názoru sťažovateľa odmietol jeho dovolanie v rozpore s ustálenou

judikatúrou. Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho právo

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

24. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu (27. augusta 2019, pozn.) zachovaná.

25. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

26. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním

a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah

na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv

sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav

napraviť (m. m. ).

27. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje

na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

28. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu

podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné

činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej,

resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré boli obsiahnuté

v (účinnom do 30. júna 2016, m. m. ,

, ), resp. sú obsiahnuté v

(účinnom od 1. júla 2016, m. m. ).

29. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila

iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.

Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť

o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané

štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne

by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach (m. m. , ).

30. V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje,

že v okolnostiach daného prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej

zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava

len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

31. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napáda v podstate postup krajského súdu,

ktorým krajský súd nesplnil zákonom stanovenú povinnosť odstrániť vady v postupe

okresného súdu doručiť mu odvolanie na vyjadrenie a povinnosť doručiť mu toto odvolanie

sám. Sťažovateľ namieta, že pokiaľ krajský súd rozhodol napadnutým uznesením

bez toho, aby pred tým doručil sťažovateľovi odvolanie protistrany na vyjadrenie, porušil

tým jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

32. Aj keď v prípade sťažovateľa ide o zmarenie možnosti vyjadriť sa k podanému

odvolaniu protistrany, a teda úkon, ktorý ako taký nebude možno zopakovať, resp. nahradiť

v ďalšom priebehu konania pred všeobecnými súdmi, v danom prípade

je z ústavnoprávneho hľadiska podstatné, že vec sa zrušením rozsudku okresného súdu

vrátila na ďalšie konanie, a to, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu, z dôvodu, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil, ak žalobu zamietol

pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu žalobcu na jej podaní (s. 5 napadnutého

uznesenia krajského súdu).

33. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ všeobecný súd dospeje

k záveru, že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,

zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. V preskúmavanom prípade

je zrejmé, že po vrátení veci na ďalšie konanie bude predmet konania, a teda otázka určenia

vlastníckeho práva ešte len v merite veci posudzovaná všeobecnými súdmi vrátane celého

dokazovania s tým súvisiacim, a teda sťažovateľ bude môcť uplatniť svoju skutkovú

a právnu argumentáciu vzťahujúcu sa na vec v celom rozsahu.

34. Ústavný súd napokon, sumarizujúc dosiaľ uvedené, zdôrazňuje, že jeho ústavnou

kompetenciou nemôže byť zmena alebo náprava či už namietaného, alebo skutočného

pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadne

povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci

obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne

rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil

ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla

zasahovať do ešte prebiehajúcich konaní (obdobne , ).

35. Ústavný súd, akcentujúc rešpektovanie princípu minimalizácie zásahov

do rozhodnutí všeobecných súdov, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

36. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti po zopakovaní argumentácie totožnej

s argumentáciou v dovolaní zhodnotil, že najvyšší súd mal odmietnutím jeho dovolania

porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

prípustnosť dovolania v rozsahu namietanom v ústavnej sťažnosti odôvodnil dovolacím

dôvodom zakotveným v platného a účinného v čase podania

dovolania, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

37. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka

posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd.

38. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko,

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

39. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podané

v zmysle , bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne

akceptovateľným spôsobom v súlade s namietaným porušením označených článkov

a dohovoru.

40. Najvyšší súd v bode 13 napadnutého uznesenia, v rozsahu, v ústavnej sťažnosti

namietaného nedoručenia odvolania na vyjadrenie konkrétne uviedol: „Treba zdôrazniť,

že samotná povaha zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu o zrušení rozhodnutia súdu

prvej inštancie a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie otvára strane sporu možnosť

v pokračujúcom konaní uplatniť všetky svoje procesné práva, vrátane práv na uplatnenie

riadnych, prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov. Pokiaľ teda žalovaný

vidí odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že sa nemohol vyjadriť k odvolaniu žalobcu

z 27. januára 2014, v ktorom žalobca napádal nielen výrok rozsudku súdu prvej inštancie

o trovách konanie, ale aj samotný výrok vo veci samej, ktorým došlo k zamietnutiu žaloby,

dovolací súd uvádza, že mu týmto spôsobom nebola odňatá možnosť konať pred súdom,

nakoľko argumenty ktoré by mohol použiť vo vyjadrení k tomuto odvolaniu, bude môcť

použiť opätovne v konaní na súde prvej inštancie. Zrušujúce uznesenie navodzuje stav,

aký bol pred rozhodnutím súdu prvej inštancie bez toho, aby ho nahradil novým

rozhodnutím. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že konanie sa bude prejednávať

a rozhodovať opätovne na súde prvej inštancie a proti tomu, čo strana považuje

v rozhodnutí za nesprávne, má možnosť sa brániť a v plnom rozsahu má zachované právo

namietať nesprávnosť podaním opravného prostriedku.“

41. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného

súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vyvrátil uplatnený dovolací dôvod.

42. Právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný

a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení

Občianskeho a súdneho poriadku a upravujúcich postup súdu

v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

43. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol aj v tejto časti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu