Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 133/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A,

Malacky, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna

2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. apríla 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Prešov sp. zn. z 10. júna 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bol

sťažovateľ uznaný vinným z prečinu vydierania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) formou

spolupáchateľstva podľa a tiež z obzvlášť závažného zločinu

vydierania podľa a formou spolupáchateľstva

podľa v súbehu s prečinom výtržníctva podľa

. Sťažovateľovi bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13

rokov a 4 mesiacov podľa s použitím a

ods. 4 v spojení s so zaradením pre výkon

trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom

stráženia.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. zo 14. septembra 2016 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) tak, že zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1

písm. d) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a podľa uznal sťažovateľa vinným

z pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. a)

formou spolupáchateľstva podľa . Sťažovateľovi

bol opätovne uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov a 4 mesiacov podľa

s použitím a

v spojení s so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov uvedených

v a , v ktorom «poukazoval na nesprávny spôsob

akým súd prvého stupňa viedol dokazovanie v rozpore s príslušnými zákonnými

ustanoveniami. Teda sú na mieste pochybnosti, či prvostupňový súd pri vykonávaní dôkazov

postupoval nestranne, čím porušil zásadu rovnosti strán a teda konal v rozpore

so zákonnom. Ďalšia skutočnosť, ktorá svedčí tomuto dovolaciemu dôvodu je to, že

prvostupňový súd bezdôvodne nevyhovel návrhu obhajoby... na vykonanie dôkazu -

dožiadanie na mobilného operátora… aké ulice v... pokrývajú siete

za účelom lokalizácie telefonického hovoru medzi poškodeným...

a svedkom… najmä ak zo ďalších svedeckých výpovedí je jednoznačne zrejmé, že

obžalovaní mali odviezť poškodeného... na miestnu časť... odkiaľ sa nedá vozidlom dostať

na motorest... kde malo údajne k samotnému skutku... a vzhľadom k tomu, že na tomto

mieste nebola vykonaná ohliadka, by bol tento navrhovaný dôkaz jediným spôsobilým

dôkazom, ktorý by bol schopný verifikovať pravdivosť výpovede poškodeného... Týmto

nesprávnym postupom došlo k vážnemu zásahu do práva na spravodlivý proces...

Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku ako dovolaciemu dôvodu,

ktorý je uvedený v ustanovení bolo poukázané na

právnu skutočnosť, že žalovaný skutok bol odvolacím súdom, ako aj prvostupňovým súdom

posúdený ako obzvlášť závažný zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr.

zákona, , , kde odvolací súd vo svojom

odôvodnení považoval právnu kvalifikáciu skutku uvedeného v bode II. napadnutého

rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal odvolací súd na ustanovenia § 123 ods. 3

písm. i) ods. 4 Tr. zákona, ktoré presne špecifikujú čo je ťažká ujma na zdraví na účely

.

Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 21.02.2013 sa do konania pribratý

znalec... vyjadril na otázku obhajoby, či zranenie, ktoré bolo spôsobené poškodenému... ho

závažným spôsobom obmedzovalo na obvyklom spôsobe živote uviedol, že tieto zranenia

u poškodeného vyvolali bolesti strednej intenzity v priebehu 3 týždňov, obmedzovali príjem

tuhej stravy. Následne sa ho spýtal predseda senátu či obmedzenie týmito zraneniami bolo

ťažké, závažné alebo ľahké, na čo znalec odpovedal, že tieto zranenia nevyvolávali

obmedzenie pohybu poškodeného, mohol sa počas celej doby liečenia voľne pohybovať, bez

pomoci, bez opory, bez sprievodcu.(str. 3 zápisnice z HP zo dňa 21.02.2013) Z tohto dôvodu

nebolo možné skutok uvedený v bode 2/ rozsudku odvolacieho súdu ako obzvlášť závažný

zločin vydierania podľa § 189 ods. 3 písm. a) Tr. zákona, ale iba ako zločin vydierania

podľa § 189 ods. 1 Tr. zákona. V ustanovení § 189 ods. 3 písm. a) Tr. zákona je vyjadrená

kvalifikovaná skutková trestného činu vydierania. Kvalifikované skutkové podstaty sú tie,

v ktorých k základnej skutkovej podstate pristupuje obzvlášť priťažujúca okolnosť, ktorou je

spôsobenie obzvlášť ťažšieho následku, v danom prípade spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví,

k čomu, ale v danom prípade nedošlo, lebo poškodený… nebol počas doby liečenia v trvaní

najmenej 42 dní obmedzovaný závažným spôsobom na obvyklom spôsobe živote tak, ako to

potvrdil znalec… Na základe ustálenej judikatúry (napr. R 18/1969) je možné uviesť, že pri

ťažkej ujme na zdraví musí ísť o vážnu poruchu na zdraví, ktorú poškodený pociťuje ako

citeľnú ujmu na svojom obvyklom spôsobe života po dobu 6 týždňov, spravidla musí byť na

lôžku v nemocničnej starostlivosti. Podľa vyjadrenia znalca... bol poškodený... ošetrovaný

v nemocnici iba 3 týždne.».

5. Dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté

podľa .

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že „ako hlavný dôvod neudržateľnosti

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z ústavného hľadiska je v danom prípade porušenie

základného práva na súdnu ochranu, do obsahu ktorého patrí aj právo každého na to, aby

rozhodnutie súdu, ktorý rozhoduje v jeho veci, bolo riadne odôvodnené v súlade

so zákonom. V danom prípade najvyšší súd vo svojom odôvodnení uvádza právnu

argumentáciu, ktorú z ústavného hľadiska nemožno považovať za správnu, a to aj preto,

lebo právny názor najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania nie je v napadnutom uznesení

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.“.

7. Sťažovateľ sa tiež domnieva, že „ďalším zásadným dôvodom nezákonnosti

rozhodnutí súdov všetkých stupňov je aj porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivý

proces, ku ktorému došlo nesprávnym postupom súdu prvého stupňa pri vykonávaní

dokazovania a následným odobrením tohto postupu odvolacím súdom a dovolacím súdom.

Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal k dovolaciemu dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. g) stanovisko, podľa ktorého, pokiaľ sa prvostupňový súd

zaoberal návrhom na vykonanie navrhovaných dôkazov tým spôsobom, že ho zamietol,

a teda mu nevyhovel, je v súlade so zákonom. S týmto stanoviskom sťažovateľ nemôže

v žiadnom prípade súhlasiť.“.

8. Podľa názoru sťažovateľa „aj vo vzťahu k druhej dovolacej námietke podľa § 371

ods. 1 písm. i) , sa dovolací súd nedostatočne a nesprávne vo svojom

odôvodnení nevysporiadal s podrobnou právnou argumentáciou obhajoby. Dovolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia v tomto smere zaujal také právne stanovisko vo vzťahu

k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku uvedeného v bode II.

rozsudku odvolacieho súdu ako obzvlášť závažného zločinu vydierania spolupáchateľstvom

podľa Tr. zákona, , , podľa ktorého,

samotná dĺžka práceneschopnosti poškodeného v trvaní 51 kalendárnych dní je ťažkou

ujmou na zdraví podľa § 123 ods. 4 Tr. zákona. Pritom zo zisteného skutkového stavu veci,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, (zranenia u poškodeného... vyvolali bolesti strednej

intenzity v priebehu 3 týždňov, obmedzovali príjem tuhej stravy a obmedzenie týmito

zraneniami bolo také, že tieto zranenia nevyvolávali obmedzenie pohybu poškodeného,

mohol sa počas celej doby liečenia voľne pohybovať, bez pomoci, bez opory a bez

sprievodcu), jednoznačne vyplýva, že u poškodeného... k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví,

ktorú predpokladá ustanovenie § 123 ods. 4 Tr. zákona, zjavne nedošlo. Vo svetle týchto

skutočností, preto nemôže obstáť právna argumentácia dovolacieho súdu, že zo strany

sťažovateľa sa jedná o skutkové námietky. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa

preto domnievame, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je

správne a dostatočne odôvodnené, tiež je vydané v nesúlade so základnými právnymi

princípmi uznávanými právnymi autoritami Slovenskej republiky, a preto vykazuje znaky

svojvôle, čím sa tak stáva z ústavného hľadiska neudržateľným.“.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Sťažovateľ ďalej žiada zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľ domáha aj náhrady trov

právneho zastúpenia v sume 390,50 €.

10. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a bola

pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorá bola podľa Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019

členkou IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval v zložení Ľudmila Gajdošíková

(predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Ladislav Orosz, a to do 16. februára 2019 (deň

uplynutia funkčného obdobia dvoch jeho členov, pozn.).

11. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa rozhodnutá pôvodným

IV. senátom ústavného súdu. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1

k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli

nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,

prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť

sťažovateľa bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa

čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu), a preto

bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa rozhodnuté v tomto zložení.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov

12. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

15. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu

je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle judikatúry

(napr. , , ) považovať aj konkrétne okolnosti

prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto

pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili, alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu

na jeho zaručených právach.

21. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach

patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci

nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred orgánmi verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne

závery zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. ,

). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

22. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

23. Do obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý

právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

24. Súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

).

25. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných námietok, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi

v bode 1 označených článkov a dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. Uvedený

prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie

právnej úpravy, ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná, inými slovami, ústavnú

udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

26. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní

pred všeobecným súdom (napr. , , ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné

a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces.

27. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:

«… najvyšší súd vyhodnotil dovolacie námietky obvineného

týkajúce sa porušenia zásady rovnosti a strán a nevykonanie ním navrhovaného dôkazu

podľa obsahu ako námietky obsahovo spadajúce pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. c) [a nie pod dovolací dôvod podľa , ako to

vo svojom dovolaní obvinený uviedol].

Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné

uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu ( ).

V rámci tohto dovolacieho dôvodu namietal obvinený porušenie

zásady rovnosti strán v súvislosti s vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní

a bezdôvodné zamietnutie obhajobou navrhovaného dôkazu. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 2009, sp. zn. ,

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 7, roč. 2011, podľa ktorého „právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

ods. I písm. c) je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné

uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu ( ). Za porušenie

práva na obhajobu v zmysle teda nemožno

považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného

poriadku, resp. práva podľa . Ak by záver orgánu činného

v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle o tom, že

určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi,

zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa ,

odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1

písm. i) , ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je

posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového

stavu.“

Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44

ods. 2 ), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu

zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto

návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať

nebudú ( a ). Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že

návrhom obvineného na doplnenie dokazovania sa prvostupňový súd

zaoberal, pričom tento návrh na hlavnom pojednávaní dňa 17. mája 2012 podľa § 272

ods. 3 zamietol, pretože z konania nevyplynula žiadna okolnosť, ktorá by

odôvodňovala potrebu takéhoto zistenia pre posúdenie podstatných okolností prípadu

a vo vzťahu k dôveryhodnosti výpovedí poškodeného... bolo vykonaných dostatok dôkazov

v rozsahu nevyhnutnom na jej posúdenie (č.l. 1095 spisu). Samotné obvineným namietané

nevykonanie ním navrhovaného dôkazu tak s poukazom na vyššie uvedené nemôže úspešne

napĺňať dovolací dôvod podľa , z dôvodu viazanosti

dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd

oprávnený skúmať iba to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný

pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . Len opačný

prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve

alternatívy a síce, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin alebo že skutok nie

je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Dôvod dovolania podľa slúži výlučne na nápravu

hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená

nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého

a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov,

pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (uznesenie

najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. , uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47, roč. 2014 -

II.).

K tomuto dovolaciemu dôvodu považuje najvyšší súd za potrebné tiež uviesť, že pri

posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je dovolací súd vždy viazaný konečným

skutkovým zistením, ktoré urobili súdy nižšieho stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť

nesprávne skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia

Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť ani

dopĺňať. To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa

vyjadrenému v tzv. skutkovej vete rozhodnutia, môže obvinený uplatňovať iba námietky

právneho charakteru, nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú

námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného

dokazovania, prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie.

Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je

oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní

o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa

a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci konania

o riadnom opravnom prostriedku (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 28. januára

2016. sp. zn. ). Dovolací súd nie je možné chápať ako súd tretej inštancie

a dovolanie nie je inštitút, ktorý má plniť úlohu ďalšieho odvolania, je mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré má zabrániť porušovaniu základných práv účastníkov

konania a nie nahrádzať úlohy určené prvostupňovému a odvolaciemu súdu, pokiaľ ide

o vykonávanie a hodnotenie dôkazov.

Obvinený v podanom dovolaní namietal skutočnosť, že konajúce

súdy skutok uvedený v bode 2/ nesprávne právne posúdili ako obzvlášť závažný zločin

vydierania podľa . ods. 3 písm. a) , pretože zranenia poškodeného

nevyvolali obmedzenie jeho pohybu počas doby liečenia. V tejto súvislosti je potrebné

uviesť, že v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu je

uvedené, že zranenia poškodeného si vyžiadali určenie práceneschopnosti v trvaní od

11. júla 2010 do 30. augusta 2010. t.j. 51 kalendárnych dní. S poukazom na vyššie uvedené

je zrejmé, že prieskum obvineným uplatnených dovolacích námietok týkajúcich sa

skutkového stavu je pri dovolaní podanom obvineným vylúčený, pretože tieto stoja obsahovo

zjavne mimo uvedeného dovolacieho dôvodu, ktorý pripúšťa výhradne námietky právnej

povahy a nie skutkového charakteru. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) je skutkový prieskum dovolacím súdom vylúčený, vzhľadom na zákaz

skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku [ , veta za

bodkočiarkou]. Skutkový prieskum by bol v dovolacom konaní možný len v prípade

dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu uvedeného

v Nad rámec uvedeného možno dodať, že doba liečenia poškodeného,

uvedená v skutkovej vete rozsudku, bola určená jeho praktickou lekárkou a k tejto sa

vo svojom znaleckom posudku na str. 13 (č.l. 406 spisu) vyjadril aj znalec .

ktorý uviedol, že takéto trvanie liečby a práceneschopnosti považuje za primerané

a odôvodnené charakterom zranení a spôsobom práce v prípadnom zamestnaní; uvedené

znalec zopakoval aj pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 13. septembra 2011

(č.l. 832 spisu). Možno prelo konštatovať, že dovolacie námietky obvineného

v tomto smere sú nedôvodné.»

28. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení

jasne, zrozumiteľne a logicky vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol.

Najvyšší súd zároveň primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom

reflektoval na sťažovateľom vznesené dovolacie námietky (bod 4). Podľa názoru ústavného

súdu právny záver najvyššieho súdu na rozdiel od názoru sťažovateľa (bod 6) nevykazuje

znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len

v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

29. Keďže predmetom prieskumu ústavného súdu nebol rozsudok krajského súdu,

ústavný súd nebol oprávnený posudzovať jeho závery vo vzťahu k dĺžke doby liečenia

poškodeného a z toho vyplývajúci záver, že následkom v bode 3 uvedeného trestného činu

bola spôsobená poškodenému ťažká ujma na zdraví. Zároveň sa ústavný súd nestotožňuje

s tvrdením sťažovateľa, že „… u poškodeného... k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, ktorú

predpokladá ustanovenie § 123 ods. 4 Tr. zákona, zjavne nedošlo. Vo svetle týchto

skutočností, preto nemôže obstáť právna argumentácia dovolacieho súdu, že zo strany

sťažovateľa sa jedná o skutkové námietky“. Právne posúdenie, že poškodenému bola

spôsobená ťažká ujma na zdraví, závisí od splnenia podmienok uvedených v § 123 ods. 4

(liečenie alebo pracovná neschopnosť v trvaní najmenej 42 kalendárnych

dní, závažne ovplyvnenie obvyklého spôsobu života poškodeného), čo sa odvíja

od vyjadrení na to kompetentných osôb v rámci lekárskych správ, lekárskeho znaleckého

posudku a pod. (skutková okolnosť).

30. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa tiež

poznamenáva, že nie je možné základné právo na inú ochranu podľa

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že orgán verejnej moci nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok (, , ). Podstatou je, aby postup

orgánu verejnej moci bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. , ).

31. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (bod 24).

32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu