Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 312/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , toho času

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom

Kirňakom, Vajanského 43, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , , 2 a 3, , a Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. z 10. júna 2014,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 14. septembra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. apríla 2018, ako aj práva na rovnosť osôb pred súdom podľa čl. 14

ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a zásady rovnosti pred zákonom podľa čl. 20 Charty základných práv Európskej únie

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 14. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. augusta 2018 poštou doručená ústavná sťažnosť ,

, , toho času v

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49

(ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. septembra 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. apríla 2018

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažovateľ nepriložil k ústavnej sťažnosti žiadne

prílohy a v jej závere uviedol, že plnomocenstvo a doplnenie sťažnosti zašle ústavnému

súdu jeho právny zástupca.

2. Dňa 8. augusta 2018 bolo ústavnému súdu elektronicky doručené doplnenie

ústavnej sťažnosti advokátom sťažovateľa, v ktorom namieta porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného , základného práva na rovnosť

účastníkov súdneho konania zaručeného , práva na rovnosť osôb

pred súdom zaručeného čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach (ďalej len „medzinárodný pakt“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a zásady rovnosti pred zákonom podľa čl. 20 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) rozsudkom krajského súdu.

2.1 Dňa 9. augusta 2018 boli ústavnému súdu poštou doručené prílohy ústavnej

sťažnosti, a to plnomocenstvo na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom,

osvedčenie právneho zástupcu o registrácii pre DPH, rozsudok okresného súdu a rozsudok

krajského súdu. Pripojené plnomocenstvo, ktorým sťažovateľ ako splnomocniteľ

30. júla 2018 splnomocnil advokáta ako splnomocnenca a ktoré advokát sťažovateľa

3. augusta 2018 v plnom rozsahu prijal, je vymedzené „na podanie ústavnej sťažnosti

na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo dňa 14.09.2016 a na zastupovanie v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky o tejto ústavnej sťažnosti“.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej doplnenia a príloh k nej pripojených vyplynulo,

že prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „prokurátor“) podal 19. mája 2011

na sťažovateľa a ďalšie dve osoby (ďalej spolu aj „obžalovaní“) obžalobu pre prečin

obmedzovania osobnej slobody podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a obzvlášť závažný zločin

vydierania podľa a spáchaného v jednočinnom

súbehu s prečinom výtržníctva podľa

vo forme spolupáchateľstva podľa . Rozsudkom okresného

súdu č. k. -365 z 24. mája 2012 (ďalej len „pôvodný rozsudok“) boli obžalovaní

uznaní vinnými v zmysle podanej obžaloby.

3.1 Proti pôvodnému rozsudku okresného súdu podali obžalovaní aj prokurátor

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 4. septembra 2012 tak, že pôvodný rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil

na nové prejednanie a rozhodnutie.

3.2 Okresný súd po doplnení dokazovania a opätovnom vyhodnotení konania

obžalovaných v rámci vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní konanom

10. júna 2014 rozhodol namietaným rozsudkom tak, že uznal obžalovaných vinnými

zo spáchania prečinu vydierania podľa formou

spolupáchateľstva podľa a obzvlášť závažného zločinu vydierania

podľa a formou spolupáchateľstva podľa

v súbehu s prečinom výtržníctva podľa Trestného

zákona. Za uvedené konanie okresný súd uložil sťažovateľovi podľa § 189 ods. 3 Trestného

zákona s použitím a v spojení s

ods. 2 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a 4 mesiacov

nepodmienečne. Okresný súd zaradil sťažovateľa podľa § 48 ods. 2 písm. b)

a ods. 4 na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

so stredným stupňom stráženia. Okresný súd zároveň obžalovaným uložil podľa § 287

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) povinnosť zaplatiť poškodenému náhradu škody v sume 4 304,15 €.

3.3 Proti rozsudku okresného súdu podali obžalovaní aj prokurátor odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d)

zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a podľa

ods. 3 sám rozsudkom rozhodol a uznal obžalovaných vinnými

z pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 3 písm. a)

formou spolupáchateľstva podľa . Za uvedené

konanie krajský súd uložil sťažovateľovi podľa s použitím

a v spojení s

úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a 4 mesiacov nepodmienečne a podľa § 48

ods. 4 ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody so stredným stupňom stráženia. Krajský súd zároveň obžalovaným uložil

podľa povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť

poškodenému náhradu škody v sume 4 304,15 €.

3.4 Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu, a to proti všetkým výrokom (o vine, o treste, ako aj o náhrade škody) týkajúcim

sa sťažovateľa podal sťažovateľ 28. júna 2017 prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie,

ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku. Ako uvádza právny zástupca sťažovateľa v doplnení ústavnej sťažnosti, k tomuto

názoru najvyšší súd dospel, keďže „bolo zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania

uvádzané obvinenými v podaných dovolaniach“. Uznesenie najvyššieho súdu bolo

sťažovateľovi doručené 10. júna 2018, k ústavnej sťažnosti ani k jej doplneniu

však pripojené nebolo.

4. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom súdov v trestnom konaní v dôsledku toho,

že nebola zachovaná kontradiktórnosť konania a nestrannosť rozhodovania, keď „súdu

nešlo o zistenie skutočného stavu veci, ale jeho konanie smerovalo k jedinej veci,

a to k môjmu odsúdeniu“, boli porušené jeho v bode 1 označené základné práva.

4.1 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že pôvodným rozsudkom

okresného súdu bol uznaný vinným „iba v základnej sadzbe trestného činu vydierania,

nakoľko súd konštatoval, že celá miera zavinenia mojej osoby nebola preukázaná a vzápätí

po zrušení rozsudku Krajským súdom Prešov som bol odsúdený v celom rozsahu,

aj keď sa na dôkaznej situácii nič nezmenilo, jedine sa oslabila dôveryhodnosť svedkov...“.

4.2 Podľa tvrdenia sťažovateľa „ďalším pochybením je ustálený následok ťažkej

ujmy, hoci ju znalecký posudok vylučuje... Okresný súd v prvotnom rozsudku... neustálil

zranenia ako ťažkú ujmu a vzápätí v novom rozsudku už ustaľuje iné závery,

ktoré sa navzájom vylučujú.“.

4.3 Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že v pôvodnom rozsudku „ma súd považuje

za pomocníka a vzápätí po zrušení rozsudku Krajským súdom Prešov (znova bez zmeny

dôkaznej situácie) som podľa súdu už spolupáchateľ“, pričom je presvedčený, že „žiadnym

spôsobom nenaplnil znaky spolupáchateľstva“.

4.4 V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že súdy nerešpektovali zásady

ukladania trestov s ohľadom na dĺžku trestného konania, ktoré trvalo vyše šesť rokov, žiada

priznať v súvislosti s tvrdeným porušením jeho práv primerané finančné zadosťučinenie

v sume 20 000 € a zrušiť všetky namietané rozhodnutia.

5. V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ zúžil svoju pôvodnú argumentáciu,

a smerujúc svoje námietky len proti rozsudku krajského súdu argumentoval, že sa nemožno

stotožniť s názorom krajského súdu, že ak by aj sám na základe svojho presvedčenia

vyhodnotil rovnaké dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, nemohol zrušiť

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa s poukazom na .

Ďalej upriamil aj na tú skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní už v rámci

prípravného konania zásadne pochybili, keď vzhľadom na časový odstup od údajného

spáchania skutku do času jeho oznámenia polícii nebola vykonaná obhliadka údajného

miesta trestného činu.

5.1 Sťažovateľ je toho názoru, že po tom, čo bola vec vrátená prvostupňovému súdu

na nové prejednanie a rozhodnutie, nedošlo k odstráneniu ani len jedného podstatného

rozporu, ktoré vytýkal krajský súd, a preto bol pre neho rozsudok okresného súdu

„prekvapivý, ale predovšetkým nezrozumiteľný“.

5.2 Sťažovateľ vo veci konajúcim všeobecným súdom vytýka nesprávnosť právneho

posúdenia skutku, ktoré má vychádzať zo samotného dokazovania, pričom adresné výhrady

vznáša proti dôveryhodnosti poškodených, ako aj proti nesprávnemu posúdeniu otázky

spolupáchateľstva u sťažovateľa. V doplnení ústavnej sťažnosti ďalej namieta porušenie

zásady kontradiktórnosti, čo odôvodňuje nadmernou iniciatívou súdu pri dokazovaní.

5.3 Vzhľadom na všetky už uvedené argumenty sťažovateľ považuje namietaný

rozsudok krajského súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný, pričom je presvedčený, že tento

súd rozhodol v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, bez akejkoľvek racionálnej,

konzistentnej a všeobecne akceptovanej argumentácie, čo považuje za prejav svojvôle.

5.4 Sťažovateľ napokon namieta aj porušenie princípu právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, pretože podľa neho odvolací súd bez akejkoľvek

racionálnej, konzistentnej a všeobecne akceptovanej argumentácie uviedol, že rozsudok

kresného súdu nemôže ani on ako súd odvolací zrušiť len preto, že sám na základe svojho

presvedčenia hodnotí rovnaké dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.

6. S poukazom na uvedené právny zástupca sťažovateľa v doplnení ústavnej

sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom

rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa , trvalé bytom ,

SR, t.č. , ,

, , na súdnu ochranu zaručené , Slovenskej

republiky, základné právo na rovnosť pred súdom a práva byť spravodlivo a verejne

vypočutý nezávislým a nestranným súdom zaručené čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, základné právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných

slobôd, základné právo na rovnosť pred zákonom zaručené čl. 20 Charty základných práv

Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 14.09.2016 porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 14.09.2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 390,50 € na účet advokáta... vedený v... do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni

Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo

16. februára 2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II

bodu 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020

do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) v čl. I až a až a až

a a . V zmysle a sa tento zákon použije

aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

11. Podľa k návrhu na začatie konania

podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť

pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve

sa musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie

na zastupovanie pred ústavným súdom.

12. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

13.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15.1 Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

15.2 Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom.

15.3 Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

15.4 Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

15.5 Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

16. Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné...

17. Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie

jeho základného práva na osobnú slobodu podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , 2 a 3 , a

a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta a relevantne ústavnoprávne odôvodňuje

iba porušenie základných práv podľa a a práva na rovnosť

osôb pred súdom podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zásady rovnosti pred zákonom podľa čl. 20 charty

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. septembra 2016.

20. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- okresný súd v priebehu konania porušil zásadu kontradiktórnosti a nestrannosti,

- okresný súd po zrušení pôvodného rozsudku sprísnil kvalifikáciu skutku a uznal

sťažovateľa vinným z obzvlášť závažného zločinu vydierania spáchaného formou

spolupáchateľstva, pričom následkom jeho konania mala byť spôsobená ťažká ujma

na zdraví poškodeného,

- okresný súd pochybil, keď pri ukladaní trestu nezohľadnil dĺžku trestného konania,

- krajský súd nesprávne právne posúdil kvalifikáciu skutku, otázku spolupáchateľstva

sťažovateľa, a tým aj jeho konečné odsúdenie, ako aj výšku trestu.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených

a práv vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv rozsudkom okresného súdu

21. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie označených

práv sťažovateľa smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 10. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

22. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127

ods. 1 a ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

23. zakotvujúci inštitút odvolania ( a nasl.) poskytuje priestor

na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového všeobecného

súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie

o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

24. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom

pochybení okresného súdu v rámci odvolania proti rozsudku okresného súdu. Ochranu

jeho právam zaručeným bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

druhostupňový súd. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku

okresného súdu aj využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje

právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 10. júna 2014. Ústavný súd preto rozhodol

o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

25. Nad rámec predstavenej argumentácie ústavný súd vnáša do pozornosti,

že vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti zároveň pripadalo do úvahy aj jej odmietnutie

podľa z dôvodu, že bola podaná bez právneho

zastúpenia, keďže plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom

bolo advokátovi sťažovateľom udelené len na podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku

krajského súdu.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených

a práv vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv rozsudkom krajského súdu

26. Sťažovateľ celkom zjavne odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu od doručenia uznesenia najvyššieho súdu, ktoré prevzal

10. júna 2018. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na poslednú vetu § 124 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorej ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje lehotu

na podanie ústavnej sťažnosti za zachovanú aj vo vzťahu k namietanému rozsudku

krajského súdu.

27. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti z 8. augusta 2018

namieta a relevantne ústavnoprávne odôvodňuje iba porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , ako aj práva na rovnosť osôb pred súdom podľa

ods. 1 medzinárodného paktu, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a zásady rovnosti pred zákonom podľa čl. 20 charty rozsudkom krajského

súdu. Ústavný súd preto preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu vzhľadom na znenie

pripojeného plnomocenstva, ako aj s ohľadom na právnym zástupcom sťažovateľa

zredukovanú argumentáciu len v uvedenom, limitovanom rozsahu namietaných práv.

28. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

29. Do obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej

právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej

normy na zistený stav veci.

30. Súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také

odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces

(m. m. , ).

31. Ďalším z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali

reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany.

32. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy, o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno

považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

33. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

34. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označenými základnými právami zaručenými a právami

vyplývajúcimi z medzinárodných zmlúv. Ústavný súd vykonal uvedený prieskum

v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy,

ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná, inými slovami, ústavnú udržateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu.

35. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní

pred všeobecným súdom (napr. , , ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné

a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces.

36. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení zásady kontradiktórnosti, krajský

súd v namietanom rozsudku ústavne udržateľným spôsobom vysvetlil, že v konaní

pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy v takom rozsahu, ako to bolo pre správne

zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie potrebné. Podľa názoru

krajského súdu už nie je zrejmý dôkaz, ktorý by mohol napomôcť objasneniu veci

a vykonanie ktorého by bolo reálne možné. Rozsah vykonaného dokazovania považuje

za zrejmý z obsahu predloženého spisového materiálu, ako aj z odôvodnenia napadnutého

rozsudku, pričom okresný súd mal podľa názoru krajského súdu vykonať hodnotenie

získaných dôkazov adekvátne, úplne, vecne správne a zákonne konformným spôsobom.

37. V súvislosti s námietkou prezentovanej v ústavnej sťažnosti, ktorá sa týka

nesprávneho právneho posúdenia konania sťažovateľa, v tomto ohľade je možné poukázať

na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, z ktorého zrozumiteľne vyplýva,

že odvolací súd sa stotožnil so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa. Konkrétna

podrobná vysvetľujúca argumentácia krajského súdu reagujúca na námietky sťažovateľa

sa nachádza na stranách 16 až 18 rozsudku krajského súdu a keďže označené časti rozsudku

sú sťažovateľovi známe, ústavný súd nepovažuje za hospodárne ich opakovať

a na ich obsah odkazuje.

38. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd pochybil pri ukladaní trestu,

ústavný súd aj v tejto súvislosti odkazuje na znenie rozsudku krajského súdu,

ktorý na stranách 18 až 21 detailne vysvetlil všetky rozhodujúce skutočnosti,

ktorými sa všeobecné súdy spravovali pri ukladaní konkrétneho druhu trestu a jeho výmery

vo vzťahu k sťažovateľovi. Aj tieto argumenty podrobil ústavný súd ústavnoprávnemu

prieskumu, pričom nezistil žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by mohli byť

posúdené ako defektné na zákonnej, tobôž nie ústavnej úrovni.

39. Ústavnú sťažnosť tak v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu sa javí v danej veci

ako dostatočná a presvedčivá, nenesie známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe neznamená porušenie

ním označených práv.

40. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo svojom

rozsudku vyčerpávajúcim a ústavne akceptovateľným spôsobom uviedol, z akých dôvodov

zrušil rozsudok okresného súdu a následne sám rozsudkom rozhodol. Krajský súd

v napadnutom rozsudku zrozumiteľne vysvetlil, na základe akých skutkových zistení uznal

sťažovateľa vinným z pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania spáchaného

formou spolupáchateľstva a prečo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov

a 4 mesiacov nepodmienečne. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením základných práv sťažovateľa zaručených ,

resp. dohovorom a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

41. K sťažovateľom označenému článku medzinárodného paktu ústavný súd uvádza,

že obsah medzinárodného paktu je obdobný s obsahom .

S poukazom na body 39 a 40 odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd preto konštatuje

absenciu príčinnej súvislosti aj medzi namietaným porušením práva sťažovateľa

podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a namietaným rozsudkom krajského súdu.

42. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zásady rovnosti pred zákonom

podľa čl. 20 charty rozsudkom krajského súdu, ústavný súd uvádza, že táto zásada

predstavuje všeobecnú zásadu práva Európskej únie ustanovenú v čl. 20 charty

a je konkretizovaná prostredníctvom zásady zákazu diskriminácie uvedenej v čl. 21

ods. 1 charty. Aplikačný vzťah čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty má teda obdobnú podstatu,

ako je tomu v prípade a 2 .

43. O a 2 ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia

súhrne vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované

predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom

na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach

(, ). Ústavný súd nevidí dôvod pojať odlišný postoj k čl. 20 charty,

a to aj s ohľadom, že sťažovateľ nijako neodôvodnil, ako by mal rozsudok krajského súdu

súvisieť s právom Európskej únie, a taká okolnosť nevyplýva ani zo samotného rozhodnutia

všeobecného súdu, a preto ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa

vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

44. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa medzinárodného paktu a podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj zásady podľa čl. 20 charty, ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd musel ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených

a práv vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv uznesením najvyššieho súdu

45. Ústavnú sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

46. Ústavný súd v tejto súvislosti v úvode rekapituluje, že zástupca sťažovateľa

pred ústavným súdom pripojil plnú moc na zastupovanie sťažovateľa, ktorého rozsah

bol vymedzený výlučne na podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu

a na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom o tejto sťažnosti. Právny zástupca

sťažovateľa tak formálne nedisponoval mandátom od sťažovateľa na podanie ústavnej

sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu a toto rozhodnutie ani k podanému doplneniu

ústavnej sťažnosti v prílohe nepredložil.

47. Z hľadiska predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti je podstatná

najmä požiadavka plynúca z a ,

a to požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne

dôvody) namietaného porušenia práv a pripojenia kópie právoplatného rozhodnutia,

ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd, ako aj § 45 zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania,

ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.

48. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd

osobitne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania platí najmä

v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd

zastúpené zvoleným advokátom.

49. Je nutné tak upriamiť pozornosť na skutočnosť, že sťažovateľ, riadne zastúpený

advokátom, v doplnení ústavnej sťažnosti formuloval petit, ktorým sa dožaduje vyslovenia

porušenia základných práv podľa , a práv podľa

ods. 1 medzinárodného paktu, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zásady rovnosti pred zákonom

podľa čl. 20 charty namietaným rozsudkom krajského súdu, žiada zrušiť rozsudok krajského

súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a svoju argumentáciu v ústavnej sťažnosti upriamuje

výhradne proti rozsudku krajského súdu, ktorý ústavný súd preskúmal (pozri bod III.2

tohto uznesenia).

50. Pokiaľ ide o namietané uznesenie najvyššieho súdu, v samotnej ústavnej

sťažnosti, ako i v jej doplnení absentuje právne relevantná argumentácia obsahujúca

tvrdenia o porušení sťažovateľových práv týmto rozhodnutím. Ústavný súd zároveň v tejto

súvislosti opätovne prízvukuje, že uznesenie najvyššieho súdu nebolo k ústavnej sťažnosti

priložené, a vzhľadom na to, že plnomocenstvo bolo sťažovateľom udelené len na podanie

ústavnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu, vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti

zároveň pripadalo do úvahy aj jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná bez právneho zastúpenia.

51. Ústavný súd, iniciatívne dbajúc na materiálnu ochranu ústavnosti, však napriek

tomu preskúmal aj túto časť ústavnej sťažnosti a zhodnotil relevantnosť sťažovateľom

prednesenej argumentácie. Súčasne poznamenáva, že z vlastnej rozhodovacej činnosti

(pozri uznesenie ústavného súdu č. k. -10 zo 16. apríla 2020) je mu známe

uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa (ako aj ďalších dvoch

obžalovaných) odmietnuté, pričom je z neho zrejmé, že sťažovateľ v podanej ústavnej

sťažnosti opakuje námietky, ktoré už uplatnil vo svojom dovolaní.

52. Ústavný súd v tejto súvislosti v konkrétnostiach poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia namietaného uznesenia, v ktorom najvyšší súd skúmal a následne hodnotil

opodstatnenosť sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 371

ods. 1 písm. c) a i) . Vo vzťahu k porušeniu práva na obhajobu

v súvislosti s priebehom dokazovania, keď nemalo dôjsť k vykonaniu obhliadky miesta činu

a nebol vypočutý ani svedok , najvyšší súd poukázal na časové súvislosti,

pre ktoré nebolo účelné tomuto dôkaznému návrhu vyhovieť, pričom zároveň konštatoval,

že výsluch svedka bol vykonaný na hlavnom pojednávaní 6. októbra 2011,

pričom obvineným, ako aj obhajcom bolo umožnené klásť uvedenému svedkovi otázky.

Ďalej najvyšší súd zdôraznil, že pri namietaní dovolacieho dôvodu v zmysle § 371

ods. 1 písm. i) nemožno namietať správnosť a úplnosť zisteného skutku,

čo nebolo sťažovateľom rešpektované, keďže tento v dovolaní namietal vzájomné rozpory

vo výpovediach svedkov a poškodených a hodnotil ich vierohodnosť, čo vo svojom

dôsledku zasahuje skutkovú stránku veci.

53. V závere najvyšší súd v namietanom uznesení uvádza, že „na základe zisteného

skutkového stavu bolo konanie obvinených správne právne kvalifikované ako pokračujúci

obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., keďže napĺňa všetky obligatórne znaky uvedeného

trestného činu (tak základnej, ako aj kvalifikovanej skutkovej podstaty), pričom

v podrobnostiach možno odkázať na podrobné a vecne správne odôvodnenie odvolacieho

súdu, uvedené na str. 16 - 18 napadnutého rozsudku“.

54. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrajovo tvrdí, že aj najvyšší súd

namietaným uznesením porušil jeho základné práva zaručené , nemožno sa s týmto

tvrdením sťažovateľa stotožniť vzhľadom na chýbajúcu ústavnoprávnu argumentáciu,

ako aj na ústavnú udržateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd

v uznesení sp. zn. konštatoval: „Najvyšší súd ako súd dovolací

v napadnutom uznesení jasne, zrozumiteľne a logicky vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie

sťažovateľa (ako aj ďalších obžalovaných, pozn.) odmietol“ a „právny záver najvyššieho

súdu... nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle...“. Vzhľadom

na uvedené je treba ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti považovať za zjavne

neopodstatnenú.

55. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv, odmietol túto časť ústavnej sťažnosti podľa § 56

ods. 2 písm. c) a písm. g) z dôvodu nesplnenia zákonom

ustanovených náležitostí a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

56. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal,

keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva

alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu