Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 312/2020
PDF · 575.99 KB
No categories available
I. ÚS 312/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , toho času
, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom
Kirňakom, Vajanského 43, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 4 T 48/2011 z 10. júna 2014,
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 To 48/2014 zo 14. septembra 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 80/2017
z 23. apríla 2018, ako aj práva na rovnosť osôb pred súdom podľa čl. 14
ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a zásady rovnosti pred zákonom podľa čl. 20 Charty základných práv Európskej únie
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 To 48/2014 zo 14. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. augusta 2018 poštou doručená ústavná sťažnosť ,
, , toho času v
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 48/2011 z 10. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného
súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 48/2014
zo 14. septembra 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 80/2017 z 23. apríla 2018
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažovateľ nepriložil k ústavnej sťažnosti žiadne
prílohy a v jej závere uviedol, že plnomocenstvo a doplnenie sťažnosti zašle ústavnému
súdu jeho právny zástupca.
2. Dňa 8. augusta 2018 bolo ústavnému súdu elektronicky doručené doplnenie
ústavnej sťažnosti advokátom sťažovateľa, v ktorom namieta porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť
účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na rovnosť osôb
pred súdom zaručeného čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach (ďalej len „medzinárodný pakt“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a zásady rovnosti pred zákonom podľa čl. 20 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) rozsudkom krajského súdu.
2.1 Dňa 9. augusta 2018 boli ústavnému súdu poštou doručené prílohy ústavnej
sťažnosti, a to plnomocenstvo na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom,
osvedčenie právneho zástupcu o registrácii pre DPH, rozsudok okresného súdu a rozsudok
krajského súdu. Pripojené plnomocenstvo, ktorým sťažovateľ ako splnomocniteľ
30. júla 2018 splnomocnil advokáta ako splnomocnenca a ktoré advokát sťažovateľa
3. augusta 2018 v plnom rozsahu prijal, je vymedzené „na podanie ústavnej sťažnosti
na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 1To/48/2014-1985- zo dňa 14.09.2016 a na zastupovanie v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky o tejto ústavnej sťažnosti“.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej doplnenia a príloh k nej pripojených vyplynulo,
že prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „prokurátor“) podal 19. mája 2011
na sťažovateľa a ďalšie dve osoby (ďalej spolu aj „obžalovaní“) obžalobu pre prečin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a obzvlášť závažný zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona spáchaného v jednočinnom
súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Rozsudkom okresného
súdu č. k. 4 T 48/2011-365 z 24. mája 2012 (ďalej len „pôvodný rozsudok“) boli obžalovaní
uznaní vinnými v zmysle podanej obžaloby.
3.1 Proti pôvodnému rozsudku okresného súdu podali obžalovaní aj prokurátor
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 40/2012
zo 4. septembra 2012 tak, že pôvodný rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil
na nové prejednanie a rozhodnutie.
3.2 Okresný súd po doplnení dokazovania a opätovnom vyhodnotení konania
obžalovaných v rámci vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní konanom
10. júna 2014 rozhodol namietaným rozsudkom tak, že uznal obžalovaných vinnými
zo spáchania prečinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a obzvlášť závažného zločinu vydierania
podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona. Za uvedené konanie okresný súd uložil sťažovateľovi podľa § 189 ods. 3 Trestného
zákona s použitím § 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného zákona v spojení s § 41
ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a 4 mesiacov
nepodmienečne. Okresný súd zaradil sťažovateľa podľa § 48 ods. 2 písm. b)
a ods. 4 Trestného zákona na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
so stredným stupňom stráženia. Okresný súd zároveň obžalovaným uložil podľa § 287
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) povinnosť zaplatiť poškodenému náhradu škody v sume 4 304,15 €.
3.3 Proti rozsudku okresného súdu podali obžalovaní aj prokurátor odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d)
Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a podľa § 322
ods. 3 Trestného poriadku sám rozsudkom rozhodol a uznal obžalovaných vinnými
z pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 3 písm. a)
Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Za uvedené
konanie krajský súd uložil sťažovateľovi podľa § 189 ods. 3 Trestného zákona s použitím
§ 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného zákona v spojení s § 41 ods. 1 Trestného zákona
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a 4 mesiacov nepodmienečne a podľa § 48
ods. 4 Trestného zákona ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody so stredným stupňom stráženia. Krajský súd zároveň obžalovaným uložil
podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť
poškodenému náhradu škody v sume 4 304,15 €.
3.4 Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného
súdu, a to proti všetkým výrokom (o vine, o treste, ako aj o náhrade škody) týkajúcim
sa sťažovateľa podal sťažovateľ 28. júna 2017 prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie,
ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku. Ako uvádza právny zástupca sťažovateľa v doplnení ústavnej sťažnosti, k tomuto
názoru najvyšší súd dospel, keďže „bolo zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania
uvádzané obvinenými v podaných dovolaniach“. Uznesenie najvyššieho súdu bolo
sťažovateľovi doručené 10. júna 2018, k ústavnej sťažnosti ani k jej doplneniu
však pripojené nebolo.
4. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom súdov v trestnom konaní v dôsledku toho,
že nebola zachovaná kontradiktórnosť konania a nestrannosť rozhodovania, keď „súdu
nešlo o zistenie skutočného stavu veci, ale jeho konanie smerovalo k jedinej veci,
a to k môjmu odsúdeniu“, boli porušené jeho v bode 1 označené základné práva.
4.1 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že pôvodným rozsudkom
okresného súdu bol uznaný vinným „iba v základnej sadzbe trestného činu vydierania,
nakoľko súd konštatoval, že celá miera zavinenia mojej osoby nebola preukázaná a vzápätí
po zrušení rozsudku Krajským súdom Prešov som bol odsúdený v celom rozsahu,
aj keď sa na dôkaznej situácii nič nezmenilo, jedine sa oslabila dôveryhodnosť svedkov...“.
4.2 Podľa tvrdenia sťažovateľa „ďalším pochybením je ustálený následok ťažkej
ujmy, hoci ju znalecký posudok vylučuje... Okresný súd v prvotnom rozsudku... neustálil
zranenia ako ťažkú ujmu a vzápätí v novom rozsudku už ustaľuje iné závery,
ktoré sa navzájom vylučujú.“.
4.3 Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že v pôvodnom rozsudku „ma súd považuje
za pomocníka a vzápätí po zrušení rozsudku Krajským súdom Prešov (znova bez zmeny
dôkaznej situácie) som podľa súdu už spolupáchateľ“, pričom je presvedčený, že „žiadnym
spôsobom nenaplnil znaky spolupáchateľstva“.
4.4 V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že súdy nerešpektovali zásady
ukladania trestov s ohľadom na dĺžku trestného konania, ktoré trvalo vyše šesť rokov, žiada
priznať v súvislosti s tvrdeným porušením jeho práv primerané finančné zadosťučinenie
v sume 20 000 € a zrušiť všetky namietané rozhodnutia.
5. V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ zúžil svoju pôvodnú argumentáciu,
a smerujúc svoje námietky len proti rozsudku krajského súdu argumentoval, že sa nemožno
stotožniť s názorom krajského súdu, že ak by aj sám na základe svojho presvedčenia
vyhodnotil rovnaké dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, nemohol zrušiť
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa s poukazom na § 321 ods. 1 Trestného poriadku.
Ďalej upriamil aj na tú skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní už v rámci
prípravného konania zásadne pochybili, keď vzhľadom na časový odstup od údajného
spáchania skutku do času jeho oznámenia polícii nebola vykonaná obhliadka údajného
miesta trestného činu.
5.1 Sťažovateľ je toho názoru, že po tom, čo bola vec vrátená prvostupňovému súdu
na nové prejednanie a rozhodnutie, nedošlo k odstráneniu ani len jedného podstatného
rozporu, ktoré vytýkal krajský súd, a preto bol pre neho rozsudok okresného súdu
„prekvapivý, ale predovšetkým nezrozumiteľný“.
5.2 Sťažovateľ vo veci konajúcim všeobecným súdom vytýka nesprávnosť právneho
posúdenia skutku, ktoré má vychádzať zo samotného dokazovania, pričom adresné výhrady
vznáša proti dôveryhodnosti poškodených, ako aj proti nesprávnemu posúdeniu otázky
spolupáchateľstva u sťažovateľa. V doplnení ústavnej sťažnosti ďalej namieta porušenie
zásady kontradiktórnosti, čo odôvodňuje nadmernou iniciatívou súdu pri dokazovaní.
5.3 Vzhľadom na všetky už uvedené argumenty sťažovateľ považuje namietaný
rozsudok krajského súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný, pričom je presvedčený, že tento
súd rozhodol v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, bez akejkoľvek racionálnej,
konzistentnej a všeobecne akceptovanej argumentácie, čo považuje za prejav svojvôle.
5.4 Sťažovateľ napokon namieta aj porušenie princípu právnej istoty
a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, pretože podľa neho odvolací súd bez akejkoľvek
racionálnej, konzistentnej a všeobecne akceptovanej argumentácie uviedol, že rozsudok
kresného súdu nemôže ani on ako súd odvolací zrušiť len preto, že sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí rovnaké dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.
6. S poukazom na uvedené právny zástupca sťažovateľa v doplnení ústavnej
sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom
rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa , trvalé bytom ,
SR, t.č. , ,
, , na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, základné právo na rovnosť pred súdom a práva byť spravodlivo a verejne
vypočutý nezávislým a nestranným súdom zaručené čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, základné právo na spravodlivé
súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných
slobôd, základné právo na rovnosť pred zákonom zaručené čl. 20 Charty základných práv
Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 To/48/2014-1985-
zo dňa 14.09.2016 porušené boli.
II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 To/48/2014-1985-
zo dňa 14.09.2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 390,50 € na účet advokáta... vedený v... do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
7. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni
Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo
16. februára 2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II
bodu 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248
a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
11. Podľa § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania
podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť
pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve
sa musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie
na zastupovanie pred ústavným súdom.
12. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
13.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15.1 Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
15.2 Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.
15.3 Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
15.4 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
15.5 Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
16. Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné...
17. Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie
jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 49 ústavy
a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.
V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta a relevantne ústavnoprávne odôvodňuje
iba porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na rovnosť
osôb pred súdom podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zásady rovnosti pred zákonom podľa čl. 20 charty
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 48/2014 zo 14. septembra 2016.
20. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že:
- okresný súd v priebehu konania porušil zásadu kontradiktórnosti a nestrannosti,
- okresný súd po zrušení pôvodného rozsudku sprísnil kvalifikáciu skutku a uznal
sťažovateľa vinným z obzvlášť závažného zločinu vydierania spáchaného formou
spolupáchateľstva, pričom následkom jeho konania mala byť spôsobená ťažká ujma
na zdraví poškodeného,
- okresný súd pochybil, keď pri ukladaní trestu nezohľadnil dĺžku trestného konania,
- krajský súd nesprávne právne posúdil kvalifikáciu skutku, otázku spolupáchateľstva
sťažovateľa, a tým aj jeho konečné odsúdenie, ako aj výšku trestu.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených
ústavou a práv vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv rozsudkom okresného súdu
21. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie označených
práv sťažovateľa smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 48/2011
z 10. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
22. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127
ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
23. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania (§ 306 a nasl.) poskytuje priestor
na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového všeobecného
súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie
o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
24. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom
pochybení okresného súdu v rámci odvolania proti rozsudku okresného súdu. Ochranu
jeho právam zaručeným ústavou bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
druhostupňový súd. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku
okresného súdu aj využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje
právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 4 T 48/2011 z 10. júna 2014. Ústavný súd preto rozhodol
o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
25. Nad rámec predstavenej argumentácie ústavný súd vnáša do pozornosti,
že vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti zároveň pripadalo do úvahy aj jej odmietnutie
podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná bez právneho
zastúpenia, keďže plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
bolo advokátovi sťažovateľom udelené len na podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku
krajského súdu.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených
ústavou a práv vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv rozsudkom krajského súdu
26. Sťažovateľ celkom zjavne odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozsudku krajského súdu od doručenia uznesenia najvyššieho súdu, ktoré prevzal
10. júna 2018. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na poslednú vetu § 124 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorej ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,
lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym
opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje lehotu
na podanie ústavnej sťažnosti za zachovanú aj vo vzťahu k namietanému rozsudku
krajského súdu.
27. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti z 8. augusta 2018
namieta a relevantne ústavnoprávne odôvodňuje iba porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na rovnosť osôb pred súdom podľa čl. 14
ods. 1 medzinárodného paktu, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a zásady rovnosti pred zákonom podľa čl. 20 charty rozsudkom krajského
súdu. Ústavný súd preto preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu vzhľadom na znenie
pripojeného plnomocenstva, ako aj s ohľadom na právnym zástupcom sťažovateľa
zredukovanú argumentáciu len v uvedenom, limitovanom rozsahu namietaných práv.
28. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07),
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
29. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne
má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej
právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej
normy na zistený stav veci.
30. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také
odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
31. Ďalším z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali
reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany.
32. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno
považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
33. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
34. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov
so sťažovateľom označenými základnými právami zaručenými ústavou a právami
vyplývajúcimi z medzinárodných zmlúv. Ústavný súd vykonal uvedený prieskum
v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy,
ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná, inými slovami, ústavnú udržateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu.
35. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní
pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.
36. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení zásady kontradiktórnosti, krajský
súd v namietanom rozsudku ústavne udržateľným spôsobom vysvetlil, že v konaní
pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy v takom rozsahu, ako to bolo pre správne
zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie potrebné. Podľa názoru
krajského súdu už nie je zrejmý dôkaz, ktorý by mohol napomôcť objasneniu veci
a vykonanie ktorého by bolo reálne možné. Rozsah vykonaného dokazovania považuje
za zrejmý z obsahu predloženého spisového materiálu, ako aj z odôvodnenia napadnutého
rozsudku, pričom okresný súd mal podľa názoru krajského súdu vykonať hodnotenie
získaných dôkazov adekvátne, úplne, vecne správne a zákonne konformným spôsobom.
37. V súvislosti s námietkou prezentovanej v ústavnej sťažnosti, ktorá sa týka
nesprávneho právneho posúdenia konania sťažovateľa, v tomto ohľade je možné poukázať
na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, z ktorého zrozumiteľne vyplýva,
že odvolací súd sa stotožnil so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa. Konkrétna
podrobná vysvetľujúca argumentácia krajského súdu reagujúca na námietky sťažovateľa
sa nachádza na stranách 16 až 18 rozsudku krajského súdu a keďže označené časti rozsudku
sú sťažovateľovi známe, ústavný súd nepovažuje za hospodárne ich opakovať
a na ich obsah odkazuje.
38. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd pochybil pri ukladaní trestu,
ústavný súd aj v tejto súvislosti odkazuje na znenie rozsudku krajského súdu,
ktorý na stranách 18 až 21 detailne vysvetlil všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktorými sa všeobecné súdy spravovali pri ukladaní konkrétneho druhu trestu a jeho výmery
vo vzťahu k sťažovateľovi. Aj tieto argumenty podrobil ústavný súd ústavnoprávnemu
prieskumu, pričom nezistil žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by mohli byť
posúdené ako defektné na zákonnej, tobôž nie ústavnej úrovni.
39. Ústavnú sťažnosť tak v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu sa javí v danej veci
ako dostatočná a presvedčivá, nenesie známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.
Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe neznamená porušenie
ním označených práv.
40. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo svojom
rozsudku vyčerpávajúcim a ústavne akceptovateľným spôsobom uviedol, z akých dôvodov
zrušil rozsudok okresného súdu a následne sám rozsudkom rozhodol. Krajský súd
v napadnutom rozsudku zrozumiteľne vysvetlil, na základe akých skutkových zistení uznal
sťažovateľa vinným z pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania spáchaného
formou spolupáchateľstva a prečo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov
a 4 mesiacov nepodmienečne. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú
súvislosť medzi namietaným porušením základných práv sťažovateľa zaručených ústavou,
resp. dohovorom a napadnutým rozsudkom krajského súdu.
41. K sťažovateľom označenému článku medzinárodného paktu ústavný súd uvádza,
že obsah čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu je obdobný s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy.
S poukazom na body 39 a 40 odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd preto konštatuje
absenciu príčinnej súvislosti aj medzi namietaným porušením práva sťažovateľa
podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a namietaným rozsudkom krajského súdu.
42. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zásady rovnosti pred zákonom
podľa čl. 20 charty rozsudkom krajského súdu, ústavný súd uvádza, že táto zásada
predstavuje všeobecnú zásadu práva Európskej únie ustanovenú v čl. 20 charty
a je konkretizovaná prostredníctvom zásady zákazu diskriminácie uvedenej v čl. 21
ods. 1 charty. Aplikačný vzťah čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty má teda obdobnú podstatu,
ako je tomu v prípade čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
43. O čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia
súhrne vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované
predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom
na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach
(I. ÚS 59/97, II. ÚS 85/07). Ústavný súd nevidí dôvod pojať odlišný postoj k čl. 20 charty,
a to aj s ohľadom, že sťažovateľ nijako neodôvodnil, ako by mal rozsudok krajského súdu
súvisieť s právom Európskej únie, a taká okolnosť nevyplýva ani zo samotného rozhodnutia
všeobecného súdu, a preto ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa
vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.
44. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj zásady podľa čl. 20 charty, ktorých vyslovenia porušenia
sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd musel ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietnuť podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených
ústavou a práv vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv uznesením najvyššieho súdu
45. Ústavnú sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona
o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
46. Ústavný súd v tejto súvislosti v úvode rekapituluje, že zástupca sťažovateľa
pred ústavným súdom pripojil plnú moc na zastupovanie sťažovateľa, ktorého rozsah
bol vymedzený výlučne na podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu
a na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom o tejto sťažnosti. Právny zástupca
sťažovateľa tak formálne nedisponoval mandátom od sťažovateľa na podanie ústavnej
sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu a toto rozhodnutie ani k podanému doplneniu
ústavnej sťažnosti v prílohe nepredložil.
47. Z hľadiska predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti je podstatná
najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) a ods. 3 zákona o ústavnom súde,
a to požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne
dôvody) namietaného porušenia práv a pripojenia kópie právoplatného rozhodnutia,
ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd, ako aj § 45 zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania,
ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.
48. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd
osobitne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania platí najmä
v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd
zastúpené zvoleným advokátom.
49. Je nutné tak upriamiť pozornosť na skutočnosť, že sťažovateľ, riadne zastúpený
advokátom, v doplnení ústavnej sťažnosti formuloval petit, ktorým sa dožaduje vyslovenia
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 14
ods. 1 medzinárodného paktu, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zásady rovnosti pred zákonom
podľa čl. 20 charty namietaným rozsudkom krajského súdu, žiada zrušiť rozsudok krajského
súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a svoju argumentáciu v ústavnej sťažnosti upriamuje
výhradne proti rozsudku krajského súdu, ktorý ústavný súd preskúmal (pozri bod III.2
tohto uznesenia).
50. Pokiaľ ide o namietané uznesenie najvyššieho súdu, v samotnej ústavnej
sťažnosti, ako i v jej doplnení absentuje právne relevantná argumentácia obsahujúca
tvrdenia o porušení sťažovateľových práv týmto rozhodnutím. Ústavný súd zároveň v tejto
súvislosti opätovne prízvukuje, že uznesenie najvyššieho súdu nebolo k ústavnej sťažnosti
priložené, a vzhľadom na to, že plnomocenstvo bolo sťažovateľom udelené len na podanie
ústavnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu, vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti
zároveň pripadalo do úvahy aj jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona
o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná bez právneho zastúpenia.
51. Ústavný súd, iniciatívne dbajúc na materiálnu ochranu ústavnosti, však napriek
tomu preskúmal aj túto časť ústavnej sťažnosti a zhodnotil relevantnosť sťažovateľom
prednesenej argumentácie. Súčasne poznamenáva, že z vlastnej rozhodovacej činnosti
(pozri uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 133/2020-10 zo 16. apríla 2020) je mu známe
uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa (ako aj ďalších dvoch
obžalovaných) odmietnuté, pričom je z neho zrejmé, že sťažovateľ v podanej ústavnej
sťažnosti opakuje námietky, ktoré už uplatnil vo svojom dovolaní.
52. Ústavný súd v tejto súvislosti v konkrétnostiach poukazuje na relevantnú časť
odôvodnenia namietaného uznesenia, v ktorom najvyšší súd skúmal a následne hodnotil
opodstatnenosť sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 371
ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Vo vzťahu k porušeniu práva na obhajobu
v súvislosti s priebehom dokazovania, keď nemalo dôjsť k vykonaniu obhliadky miesta činu
a nebol vypočutý ani svedok , najvyšší súd poukázal na časové súvislosti,
pre ktoré nebolo účelné tomuto dôkaznému návrhu vyhovieť, pričom zároveň konštatoval,
že výsluch svedka bol vykonaný na hlavnom pojednávaní 6. októbra 2011,
pričom obvineným, ako aj obhajcom bolo umožnené klásť uvedenému svedkovi otázky.
Ďalej najvyšší súd zdôraznil, že pri namietaní dovolacieho dôvodu v zmysle § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemožno namietať správnosť a úplnosť zisteného skutku,
čo nebolo sťažovateľom rešpektované, keďže tento v dovolaní namietal vzájomné rozpory
vo výpovediach svedkov a poškodených a hodnotil ich vierohodnosť, čo vo svojom
dôsledku zasahuje skutkovú stránku veci.
53. V závere najvyšší súd v namietanom uznesení uvádza, že „na základe zisteného
skutkového stavu bolo konanie obvinených správne právne kvalifikované ako pokračujúci
obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., keďže napĺňa všetky obligatórne znaky uvedeného
trestného činu (tak základnej, ako aj kvalifikovanej skutkovej podstaty), pričom
v podrobnostiach možno odkázať na podrobné a vecne správne odôvodnenie odvolacieho
súdu, uvedené na str. 16 - 18 napadnutého rozsudku“.
54. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrajovo tvrdí, že aj najvyšší súd
namietaným uznesením porušil jeho základné práva zaručené ústavou, nemožno sa s týmto
tvrdením sťažovateľa stotožniť vzhľadom na chýbajúcu ústavnoprávnu argumentáciu,
ako aj na ústavnú udržateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd
v uznesení sp. zn. IV. ÚS 133/2020 konštatoval: „Najvyšší súd ako súd dovolací
v napadnutom uznesení jasne, zrozumiteľne a logicky vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie
sťažovateľa (ako aj ďalších obžalovaných, pozn.) odmietol“ a „právny záver najvyššieho
súdu... nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle...“. Vzhľadom
na uvedené je treba ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti považovať za zjavne
neopodstatnenú.
55. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, odmietol túto časť ústavnej sťažnosti podľa § 56
ods. 2 písm. c) a písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
ustanovených náležitostí a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
56. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal,
keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva
alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu