Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 180/2020
PDF · 527.31 KB
No categories available
I. ÚS 180/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavné sťažnosti obchodnej
spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy, Vyšné Ružbachy 307, IČO 36 445 037,
zastúpenej advokátom Mgr. Daliborom Tverďákom, Krmanova 1, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 S 32/2013 a jeho rozhodnutím zo 14. októbra 2015, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 7/2016 a jeho
rozhodnutím z 12. júla 2017; vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 62/2013 a jeho
rozhodnutím z 21. októbra 2016, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžfk 7/2017 a jeho rozhodnutím z 12. júla 2017; vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 S 75/2013 a jeho rozhodnutím z 13. novembra 2015,
ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžf 9/2016 a jeho rozhodnutím z 12. júla 2017; vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
5 S 30/2013 a jeho rozhodnutím z 25. mája 2016, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžfk 6/2016 a jeho rozhodnutím
z 24. januára 2018 a vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 38/2013 a jeho rozhodnutím
z 25. mája 2016, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sžfk 5/2016 a jeho rozhodnutím z 21. marca 2018 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. októbra 2017 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o.
Vyšné Ružbachy, Vyšné Ružbachy 307, IČO 36 445 037 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 S 32/2013, ako aj postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 7/2016.
Predmetná ústavná sťažnosť je na ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1999/2017.
Ústavnému súdu boli následne doručené ďalšie štyri ústavné sťažnosti sťažovateľky,
ktorými namietala porušenie tých istých práv rovnakými subjektami, avšak v iných súdnych
konaniach. Konkrétne išlo o ústavnú sťažnosť doručenú ústavnému súdu 2. novembra 2017
namietajúcu porušenie práv sťažovateľky v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
3 S 62/2013 a v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Sžfk 7/2017, ktorá
je vedená na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 2019/2017, ústavnú sťažnosť doručenú
ústavnému súdu 2. novembra 2017 namietajúcu porušenie práv sťažovateľky v konaní
vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 3 S 75/2013 a v konaní vedenom na najvyššom súde
pod sp. zn. 3 Sžf 9/2016, ktorá je vedená na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 2020/2017,
ústavnú sťažnosť doručenú ústavnému súdu 28. marca 2018 namietajúcu porušenie práv
sťažovateľky v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 5 S 30/2013 a v konaní
vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Sžfk 6/2016, ktorá je vedená na ústavnom súde
pod sp. zn. Rvp 640/2018, a ústavnú sťažnosť doručenú ústavnému súdu 7. júna 2018
namietajúcu porušenie práv sťažovateľky v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
1 S 38/2013 a v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Sžfk 5/2016, ktorá
je vedená na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1157/2018.
2. Plénum ústavného súdu s prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným
súdom pod sp. zn. Rvp 1999/2017 a sp. zn. Rvp 2019/2017 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností (sťažnosti sú po formálnej aj obsahovej
stránke takmer identické), ako aj s prihliadnutím na totožnosť v osobe sťažovateľky
a v osobe odporcov v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v spojení s § 166
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
rozhodlo uznesením sp. zn. PLs. ÚS 23/2017 z 15. novembra 2017 tak, že sťažnosti
sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 1999/2017 a sp. zn. Rvp 2019/2017 spojilo
na spoločné konanie a ďalej sú vedené pod sp. zn. Rvp 1999/2017. Z rovnakých dôvodov
senát ústavného súdu rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 166/2018 z 24. apríla 2018 tak,
že sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 1999/2017 a sp. zn. Rvp 640/2018 spojil
na spoločné konanie a ďalej sú vedené pod sp. zn. Rvp 1999/2017. Obdobne následne
plénum ústavného súdu rozhodlo uznesením sp. zn. PLs. ÚS 13/2018 z 30. mája 2018 tak,
že sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 1999/2017 a sp. zn. Rvp 2020/2017
spojilo na spoločné konanie a ďalej sú vedené pod sp. zn. Rvp 1999/2017. Plénum
ústavného súdu taktiež z rovnakých dôvodov rozhodlo uznesením sp. zn. PLs. ÚS 18/2018
z 12. septembra 2018 tak, že sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 1999/2017
a sp. zn. Rvp 1157/2018 spojilo na spoločné konanie a ďalej sú vedené pod sp. zn.
3. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
schváleného 16. októbra 2019 bola vec náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
4. Z ústavných sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobca v piatich
samostatných konaniach vedených na krajskom súde žalobami domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutí Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len
„druhostupňový orgán verejnej správy“) v spojení s rozhodnutiami Daňového úradu Prešov,
pobočky Poprad (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“). Rozhodnutia orgánov
verejnej správy sa týkali dodatočných platobných výmerov, ktorými boli sťažovateľke
vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty. V žalobách sťažovateľka uviedla, že bola
označenými rozhodnutiami orgánov verejnej správy ukrátená na svojich právach
a namietala, že rozhodnutia orgánov verejnej správy sú nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, že v konaní orgánov verejnej správy
bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, ako
aj že rozhodnutia orgánov verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia
veci a z neúplne zisteného skutkového stavu a že zistenie skutkového stavu bolo
nedostačujúce na posúdenie veci. Sťažovateľka v žalobách taktiež namietala, že výrok
rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy obsahoval nesprávny odkaz na zákonné
ustanovenia, že rozhodnutia orgánov verejnej správy neobsahovali odôvodnenie spôsobu
výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty, že rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej
správy boli vydané po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, že prvostupňový orgán
verejnej správy v správnom konaní doručoval písomnosti sťažovateľke namiesto
jej splnomocnenému zástupcovi, že prvostupňový orgán verejnej správy nebol príslušným
pre konanie, že nebola dodržaná zákonná lehota na vyjadrenie sa k protokolu o výsledku
zistenia daňovej kontroly a taktiež, že prvostupňový orgán verejnej správy neúplne zistil
skutkový stav. Sťažovateľka teda navrhovala, aby krajský súd označené rozhodnutia
druhostupňového orgánu verejnej správy zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. Z ústavných sťažností ďalej vyplýva, že krajský súd v piatich samostatných
konaniach rozsudkami zrušil sťažovateľkou napadnuté rozhodnutia druhostupňového
orgánu verejnej správy, pričom proti týmto rozsudkom podal druhostupňový orgán verejnej
správy v zákonnej lehote odvolania. O odvolaniach rozhodol najvyšší súd uzneseniami tak,
že rozsudky krajského súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Následne o žalobách sťažovateľky krajský súd rozhodol rozsudkom tak, že ich zamietol.
Proti rozsudkom krajského súdu, ktorými boli žaloby sťažovateľky zamietnuté, podala
sťažovateľka odvolanie, resp. kasačnú sťažnosť. O odvolaniach, resp. kasačných
sťažnostiach sťažovateľky následne najvyšší súd rozhodol rozsudkami tak, že ich zamietol.
6. Sťažovateľka v odôvodnení ústavných sťažností namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutiami krajského súdu, ako aj postupom
a rozhodnutiami najvyššieho súdu v označených konaniach. Namieta, že „... Najvyšší súd
SR napriek tomu, že zrušil Prvotné rozhodnutie Krajského súdu Prešov, nezaujal
ku viacerým rozhodným a zásadným právnym otázkam vyriešeným v odôvodnení Prvotného
rozhodnutia Krajského súdu Prešov, žiadne stanovisko, a nedal teda súdu nižšieho stupňa
žiaden záväzný právny názor...“. V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej uvádza,
že „... K zmene právneho názoru Krajského súdu Prešov oproti jeho záverom v prvotnom
rozhodnutí, došlo bez toho, aby takáto zmena bola daná záväzným právnym názorom
odvolacieho súdu, resp. aby došlo k zmene zisteného skutkového stavu...“.
7. Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza, že „... Nad rámec vyššie uvedeného
sa Krajský súd Prešov a Najvyšší súd SR v odôvodnení svojich rozhodnutí pokúsili nahradiť
zjavné pochybenie žalovaného (nejasnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia
rozhodnutia, ktorým došlo k vyrubeniu daňovej povinnosti na ťarchu sťažovateľa), ktorého
existenciu vyslovil už vo svojom Prvotnom rozhodnutí Krajský súd Prešov, čím súdy
postupovali v priamom rozpore s ustanovením § 250i ods. 1 O.s.p... ... Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia správcu dane spočíva v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení tohto
rozhodnutia, z ktorého ani súdy SR nemohli riadne zistiť vyrubený rozdiel dane, čo
má za následok nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie Rozhodnutia Krajského súdu
Prešov a Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR...“.
8. V súvislosti s namietanou vadou správneho konania spočívajúcou v nesprávnom
doručovaní písomností sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že „... Nesprávne doručovanie
jednotlivých písomností (správnych aktov) má za následok ich nulitnosť, resp. ničotnosť,
t.j. nemôžu vo vzťahu k sťažovateľovi vyvolávať žiadne právne účinky, a to bez ohľadu na to,
či takúto okolnosť namieta alebo nie...“. V súvislosti s tvrdeným porušením lehoty
na vydanie dodatočného platobného výmeru sťažovateľka v sťažnostiach uvádza,
že „Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty pre vydanie dodatočného platobného výmeru
má za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia, keďže je zrejmé, že takéto rozhodnutie
je vydané v rozpore so zákonom. Uvedená okolnosť bola explicitne aj obsahom odvolania
sťažovateľa proti dodatočnému platobnému výmeru, žaloby ako aj odvolaniu proti
Rozhodnutiu Krajského súdu Prešov...“.
9. Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza, že „... Najvyšší súd SR sa žiadnym
spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s odvolacími námietkami
sťažovateľa, ktorými sťažovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie,
nesprávne právne posúdil procesnoprávne námietky sťažovateľa, týkajúce sa neúplnosti
administratívneho spisu... Najvyšší súd SR neskúmal predmetné rozhodné tvrdenia
sťažovateľa uvedené v podanom odvolaní a nedal na tieto otázky ústavne konformné
odpovede, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani neuviedol, prečo tak
neurobil, čím je Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nielen vecne nesprávne,
ale aj arbitrárne...“.
10. Sťažovateľka v sťažnostiach následne uvádza, že „... Krajský súd Prešov,
ako aj Najvyšší súd SR sa nedostatočným a z pohľadu sťažovateľa zároveň nesprávnym
spôsobom vysporiadali v odôvodnení svojich rozhodnutí s námietkami sťažovateľa, ktorými
sťažovateľ namietal najmä: nepreskúmateľnosť dodatočného daňového výmeru...
nedodržanie zákona pri doručovaní písomností v daňovom konaní... nedodržanie 15-dňovej
lehoty na vydanie rozhodnutia... zjavne nesprávne uvedenie zákonného ustanovenia
na základe ktorého sa rozhodovalo... vykonanie daňovej kontroly nepríslušným správcom
dane... prerokovanie protokolu skôr, ako bolo správcovi dane doručené vyjadrenie
sťažovateľa k protokolu... nepriznanie práva sťažovateľa uplatniť si odpočítanie DPH...“.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v jednotlivých sťažnostiach navrhuje,
aby ústavný súd prijal sťažnosti na ďalšie konanie a následne vo veci samej vydal tento
nález:
„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1
a ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu
Prešov zo dňa 14.10.2015 sp. zn. 2S/32/2013 (v ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn.
Rvp 2019/2017 sťažovateľka označuje rozhodnutie krajského súdu z 21. októbra 2016
sp. zn. 3 S 62/2013, vo veci sp. zn. Rvp 2020/2017 rozhodnutie krajského súdu
z 13. novembra 2015 sp. zn. 3 S 75/2013, vo veci sp. zn. Rvp 640/2018 rozhodnutie
krajského súdu z 25. mája 2016 sp. zn. 5 S 30/2013 a vo veci sp. zn. Rvp 1157/2018
rozhodnutie krajského súdu z 25. mája 2016 sp. zn. 1 S 38/2013, pozn.), ako aj postupom
a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sžf/7/2016 zo dňa
12.07.2017 (v ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2019/2017 sťažovateľka označuje
rozhodnutie najvyššieho súdu z 12. júla 2017 sp. zn. 6 Sžfk 7/2017, vo veci sp. zn.
Rvp 2020/2017 rozhodnutie najvyššieho súdu z 12. júla 2017 sp. zn. 3 Sžf 9/2016, vo veci
sp. zn. Rvp 640/2018 rozhodnutie najvyššieho súdu z 24. januára 2018 sp. zn. 3 Sžfk 6/2016
a vo veci sp. zn. Rvp 1157/2018 rozhodnutie najvyššieho súdu z 21. marca 2018 sp. zn.
3 Sžfk 5/2016, pozn.).
Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 14.10.2015 sp. zn. 2S/32/2013 (v ústavnej
sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2019/2017 sťažovateľka označuje rozsudok krajského
súdu z 21. októbra 2016 sp. zn. 3 S 62/2013, vo veci sp. zn. Rvp 2020/2017 rozsudok
krajského súdu z 13. novembra 2015 sp. zn. 3 S 75/2013, vo veci sp. zn. Rvp 640/2018
rozsudok krajského súdu z 25. mája 2016 sp. zn. 5 S 30/2013 a vo veci sp. zn.
Rvp 1157/2018 rozsudok krajského súdu z 25. mája 2016 sp. zn. 1 S 38/2013, pozn.)
a Rozsudok Najvyššieho súdu SR (v ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2019/2017
sťažovateľka označuje rozsudok najvyššieho súdu z 12. júla 2017 sp. zn. 6 Sžfk 7/2017,
vo veci sp. zn. Rvp 2020/2017 rozsudok najvyššieho súdu z 12. júla 2017 sp. zn.
3 Sžf 9/2016, vo veci sp. zn. Rvp 640/2018 rozsudok najvyššieho súdu z 24. januára 2018
sp. zn. 3 Sžfk 6/2016 a vo veci sp. zn. Rvp 1157/2018 rozsudok najvyššieho súdu
z 21. marca 2018 sp. zn. 3 Sžfk 5/2016, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu
Prešov na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa
sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Dalibora
Tverďáka, advokáta so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ustavy ustavny su d rozhoduje o sťažnostiach fyzickych osô b
́́́́́
alebo pra vnickych osô b, ak namietaju porušenie svojich za kladnych pra v alebo slobô d,
́́́́́́
alebo ľudskych pra v a za kladnych slobôd vyplyvajucich z medzina rodnej zmluvy, ktoru
́́́́́́́́
Slovenska republika ratifikovala a bola vyhla sena spôsobom ustanovenym za konom,
́́́́́
ak o ochrane tychto pra v a slobôd nerozhoduje iny sud.
́́́́
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
16. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
18. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
22. Pri posudzovani ustavnej sťažnosti ustavny sud vycha dzal z principu subsidiarity,
́́́́́́́
na ktorom je založena jeho pra vomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
́́
ustavy. Zmysel a u čel subsidia rneho postavenia ustavne ho su du pri ochrane za kladnych ́́́́́́́́
pra v a slobôd spočiva v tom, že ochrana u stavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemô že
́́́
byť vylučne ulohou u stavne ho sudu, ale je u lohou všetkych orga nov verejnej moci v ra mci
́́́́́́́́́
im zverenych kompetencii. Pra vomoc ustavne ho sudu predstavuje v tomto kontexte ultima
́́́́́́
ratio inštituciona lny mechanizmus, ku ktore ho uplatneniu dôjde až v pripade nefunkčnosti
́́́
všetkych ostatnych orga nov verejnej moci, ktore sa na ochrane ustavnosti podieľaju.
́́́́́́
Opačny za ver by znamenal popretie princi pu subsidiarity pra vomoci ustavne ho sudu,
́́́́́́́
ktore ho pra vne dôsledky su premietnute do § 56 ods. 2 a do § 132 ods. 1 za kona o ustavnom
́́́́́́
sude (m. m. III. Ú S 149/04).
́
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Podstatou ústavných sťažností je namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutiami krajského súdu a postupom a rozhodnutiami
najvyššieho súdu, a to v konaniach bližšie označených v bode 1, pričom podľa názoru
sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv malo dôjsť spôsobom a v rozsahu bližšie
opísanom v bodoch 4 až 10. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažnosťami
sťažovateľka namietala jednak porušenie svojich práv v konaniach vedených na krajskom
súde, ale aj v konaniach, v ktorých najvyšší súd následne rozhodoval o opravných
prostriedkoch sťažovateľky smerujúcich proti týmto (sťažnosťami napádanými)
rozhodnutiam krajského súdu.
24. Ú stavny su d u stavné sťažnosti sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom
́́́
zasadnuti sena tu ustavne ho su du podľa § 56 ods. 1 za kona o ustavnom sude.
́́́́́́́́
25. Ú stavny su d na predbežnom prerokovani presku mal, či u stavné sťažnosti
́́́́́
sťažovateľky obsahujú všeobecne na ležitosti podania (§ 39 za kona o ustavnom su de),
́́́́́
všeobecne na ležitosti na vrhu na začatie konania (§ 43 za kona o ustavnom sude) a osobitne
́́́́́́́
na ležitosti u stavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 za kona o ustavnom su de)
́́́́́
a či nie su dane dô vody na ich odmietnutie podľa § 56 ods. 2 za kona o ustavnom sude.
́́́́́
26. V ra mci predbežne ho prerokovania s prihliadnuti m na sťažovateľkou
́́́
formulovane argumenty ustavny sud dospel k za veru, že je potrebne ustavné sťažnosti
́́́́́́́
sťažovateľky odmietnuť podľa § 56 ods. 2 za kona o ustavnom sude, a to v časti
́́́
pre nedostatok pra vomoci ustavne ho sudu na ich prerokovanie a v časti z dôvodu ich
́́́́
zjavnej neopodstatnenosti.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom
a rozhodnutiami krajského súdu
27. Vo vzťahu k namietane mu postupu a rozhodnutiam krajského súdu ustavny su d
́́́́
konštatuje, že z čl. 127 ods. 1 ustavy vyplyva, že právomoc ustavne ho sudu rozhodovať
́́́́́
o sťažnostiach fyzickych osôb alebo pra vnickych osôb, ak namietaju porušenie svojich
́́́́
za kladnych pra v alebo slobôd, je založena na za klade principu subsidiarity. Zo subsidiarity
́́́́́́
pra vomoci u stavne ho sudu vyplyva, že ak ustavny sud pri predbežnom prerokovani ustavnej
́́́́́́́́́́
sťažnosti zisti, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho za kladne ho pra va alebo
́́́́
slobody využiti m jej dostupnych a aj u činnych pra vnych prostriedkov pred inym orga nom
́́́́́́́
verejnej moci, odmietne taku to ustavnu sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej pra vomoci
́́́́
na prerokovanie. Z uvedene ho vyplyva, že v konani o ustavnej sťažnosti podľa čl. 127
́́́́
ods. 1 ustavy prislu cha ustavne mu sudu pra vomoc zaoberať sa namietanym porušeni m
́́́́́́́́
za kladne ho pra va alebo slobody za predpokladu, že pra vna u prava take muto pra vu
́́́́́́́
neposkytuje učinnu ochranu. Podstatou u činnej ochrany za kladnych pra v a slobô d
́́́́́́
sťažovateľa je okrem ine ho aj opravny prostriedok, ktory ma fyzicka osoba alebo právnicka
́́́́́́
osoba k dispozicii vo vzťahu k za kladne mu pra vu alebo slobode, porušenie ktorych
́́́́́
sa namieta, a ktory jej umožňuje odstra niť ten stav, v ktorom vidi porušenie svojho
́́́
za kladne ho pra va alebo slobody.
́́́
27.1 Podľa usta lene ho pra vneho na zoru u stavne ho sudu po zisteni nedostatku
́́́́́́́́
pra vomoci v konani pred ustavnym sudom už nie je potrebne skumať, či su alebo nie
́́́́́́́́
su splnene ďalšie procesne podmienky. Tomuto postupu totiž bra ni zisteny nedostatok
́́́́́
neodstra niteľnej procesnej preka žky spočivaju ci v nedostatku pra vomoci ustavne ho sudu.
́́́́́́́́
28. Sťažovateľka podala proti v sťažnosti označeným rozhodnutiam krajského súdu
opravné prostriedky, o ktorých rozhodol najvyšší súd rozhodnutiami, ktoré sú taktiež
predmetom prieskumu v tomto konaní pred ústavným súdom. Konkrétne vo veci ústavnej
sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 1999/2017 podala sťažovateľka proti sťažnosťou
napádanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 S 32/2013 zo 14. októbra 2015 odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 7/2016 z 12. júla 2017. Obdobne
tomu bolo aj v prípade ďalších štyroch ústavných sťažností, ktoré sú predmetom tohto
konania v spojenej veci (vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2019/2017 podala sťažovateľka
proti sťažnosťou napádanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 S 62/2013 z 21. októbra
2016 kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžfk 7/2017
z 12. júla 2017, vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2020/2017 podala sťažovateľka proti
sťažnosťou napádanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 S 75/2013 z 13. novembra 2015
odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 9/2016 z 12. júla 2017,
vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 640/2018 podala sťažovateľka proti sťažnosťou
napádanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 S 30/2013 z 25. mája 2016 odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžfk 6/2016 z 24. januára 2018 a vo
veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1157/2018 podala sťažovateľka proti sťažnosťou napádanému
rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 38/2013 z 25. mája 2016 kasačnú sťažnosť, o ktorej
rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžfk 5/2016 z 21. marca 2018, pozn.).
28.1 Sťažovateľka teda využila možnosť podania opravného prostriedku proti
napadnutým rozhodnutiam krajského súdu, pričom o opravných prostriedkoch bolo
aj najvyšším súdom rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii
právny prostriedok na ochranu jej základných práv (ktorý aj využila), o ktorom bol
oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
29. Vycha dzajuc z uvedene ho, ustavny sud pri predbežnom prerokovani ustavné
́́́́́́́́
sťažnosti sťažovateľky v časti smerujucej proti postupu a rozhodnutiam krajského súdu
́
odmietol podľa § 56 ods. 2 pism. a) za kona o ustavnom sude z dôvodu nedostatku
́́́́
pra vomoci ustavne ho su du na ich prerokovanie.
́́́́
III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom
a rozhodnutiami najvyššieho súdu
30. Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne opakuje, že nie je súčasťou sústavy
všeobecných súdov, a teda ďalšou opravnou alebo odvolacou inštitúciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani alternatívou
všeobecných súdov vo veciach, ktoré patria do ich právomoci (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaniach o ústavných sťažnostiach nie je
ústavný súd vo všeobecnosti oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je
zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu
môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto pripomína, že jeho
prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis I. ÚS 19/02,
I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
31. V súlade s doterajšou judikatúrou teda ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje výlučne na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z uvedeného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
32. Za arbitrárne rozhodnutie všeobecného súdu je možné považovať najmä také
rozhodnutie, ktoré trpí niektorou z nasledovných vád: obsahuje extrémny nesúlad právnych
záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami alebo vychádza z interpretácie,
ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe alebo nerešpektuje kogentnú
normu, prípadne obsahuje hodnotenie dôkazov bez akéhokoľvek akceptovateľného
racionálneho základu.
33. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností neidentifikoval v postupe
ani v rozhodnutiach najvyššieho súdu také závažné pochybenia, ktoré by z ústavného
hľadiska považoval za neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň ktoré by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľky. V postupe
a rozhodnutiach najvyššieho súdu teda neidentifikoval žiadne skutkové alebo právne závery,
ktoré by s prihliadnutím na už uvedené považoval za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd dostatočne
a zrozumiteľne vysvetlil svoje rozhodnutia, pričom dal dostatočne jasnú a vyčerpávajúcu
odpoveď na otázky, ktoré boli pre meritórne rozhodnutie v danej veci kľúčové.
K uvedenému záveru dospel ústavný súd aj s prihliadnutím na obsah skorších rozhodnutí
najvyššieho súdu, ktoré ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu
predchádzali a ktorými najvyšší súd zrušil pôvodné rozhodnutia krajského súdu
v jednotlivých veciach. Konkrétne išlo o uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 32/2014
z 1. júla 2015 (Rvp 1999/2017), sp. zn. 3 Sžf 144/2014 z 19. januára 2016 (Rvp 2019/2017),
sp. zn. 3 Sžf 60/2014 z 9. júna 2015 (Rvp 640/2018) a sp. zn. 3 Sžf 20/2014 z 9. júna 2015
34. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sa konanie pred všeobecným súdom
neskončilo podľa predsta v sťažovateľky a že tento súd nerozhodol v sulade s jej na zorom,
́́́
nie je pra vnym za kladom pre namietnutie porušenia za kladnych pra v a slobôd sťažnosťami
́́́́́
podanými ustavne mu su du. Z konštantnej judikatury ustavne ho sudu totiž vyplyva,
́́́́́́́́
že nespokojnosť sťažovateľa s postupom a rozhodnuti m všeobecne ho sudu sama osebe
́́́
nezaklada opra vnenie ustavne ho sudu nahradiť pra vne za very všeobecne ho su du svojimi
́́́́́́́́́
vlastnymi, pretože do obsahu za kladne ho pra va na sudnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ustavy
́́́́́́
nepatri pra vo na rozhodnutie v sulade s na zorom učastnika sudneho konania, resp. pra vo
́́́́́́́́
na uspech v konani (II. Ú S 218/02, I. Ú S 3/97), ani pra vo učastnika dožadovať sa ni m
́́́́́́
navrhnute ho spôsobu hodnotenia vykonanych dôkazov (I. Ú S 97/97).
́́
35. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutými rozhodnutiami a ich vydaniu predchádzajúcim
postupom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavné sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
36. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
37. Vzhľadom na odmietnutie ústavných sťažností v celom rozsahu sa ústavný súd
už ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite (bod 11) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu