Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 192/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Adriánom Cupákom, Dr. Goldbergera 249/1, Svidník,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 31. októbra 2017

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 31. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Poprad (ďalej len

„okresný súd“) bolo na základe žaloby sťažovateľky zo 14. decembra 2012 vedené konanie

pod sp. zn. o poskytnutie primeraného zadosťučinenia a náhradu

nemajetkovej ujmy proti obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „žalovaný“).

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2015 (ďalej len

„prvý rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanému priznal

náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Sťažovateľka podala proti prvému rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský

súd uznesením sp. zn. z 24. mája 2016 prvý rozsudok okresného súdu zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Okresný súd rozsudkom sp zn. z 12. mája 2017 (ďalej len „druhý

rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky znovu zamietol a žalovanému priznal

náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6. Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľkou napadnutým

rozsudkom potvrdil druhý rozsudok okresného súdu.

7. Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie,

ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

odmietnuté podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že žalobu na okresnom súde podala

z dôvodu diskriminácie zo strany žalovaného, spočívajúcej v nepredĺžení pracovnej

zmluvy po ukončení doby určitej, neposkytovania požadovaných informácii potrebných

na rozhodovanie vo funkcii člena predstavenstva a neposkytnutí, resp. odňatí

kancelárie, čo podľa jej názoru vyústilo do porušenia jej práv vyplývajúcich zo zákona

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). V tejto súvislosti sťažovateľka

uvádza: „Sťažovateľka je presvedčená, že bola ďalšími dvomi členmi predstavenstva

diskriminovaná vo výkone svojich práv konať za spoločnosť a byť aj v pracovnom pomere

tak, ako ostatní dvaja členovia predstavenstva, a to z dôvodov politických. Sťažovateľka

bola menovaná do predstavenstva v čase, keď predstaviteľom majoritného akcionára

žalovanej, teda ministrom dopravy bol nominant KDH, kým ďalší dvaja členovia boli

menovaní v čase, keď ministrom dopravy bol nominant strany Smer-SD a v čase

nepredĺženia pracovnej zmluvy sťažovateľky a obmedzovania poskytovania požadovaných

informácií a neposkytnutie kancelárie v zmysle Zmluvy o výkone funkcie na výkon funkcie

člena predstavenstva, bol znovu ministrom nominant Smeru – SD.“

9. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu, a to vo vzťahu

ku všetkým trom ňou uvádzaným dôvodom jej diskriminácie za arbitrárny z dôvodu

„nedostatočného odôvodnenia zo všetkých zákonných hľadísk“.

10. Konkrétne k prvému dôvodu diskriminácie zo strany žalovaného spočívajúcej

v nepredĺžení pracovnej zmluvy so sťažovateľkou po ukončení doby určitej sťažovateľka

namieta, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, o ktoré právne

normy sa pri svojom rozhodovaní opieral, z akých dôvodov ich aplikoval a ako ich

aplikoval a taktiež, že sa krajský súd nezaoberal skutočnosťou, či výkon práv a povinností

žalovaného bol v súlade s dobrými mravmi, teda zásadou rovnakého zaobchádzania,

pod ktorý spadá.

11. Vo vzťahu k druhému diskriminačnému dôvodu, charakterizovaným

neposkytovaním požadovaných informácii sťažovateľke zo strany žalovaného potrebných

na rozhodovanie vo funkcii člena predstavenstva, sťažovateľka namieta, že ani v tomto

prípade krajský súd neuviedol, z akej právnej normy vychádzal, keď dospel k záveru, že

sťažovateľka ako členka nemala na určité informácie ani len nárok.

12. K tretiemu diskriminačnému dôvodu, na základe ktorého mal žalovaný porušiť

zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k sťažovateľke, sťažovateľka uvádza, že nárok

na kancelárske priestory s primeraným technickým vybavením mala zakotvené v „Zmluve

o výkone funkcie“, ktorú schválilo valné zhromaždenie žalovaného. V tejto súvislosti

uvádza: „Súd neuviedol, na základe akého právneho predpisu dospel k tomu, že splnením

zmluvy je pridelenie kľúča od kancelárie iba na dobu počas zasadnutia predstavenstva

a zároveň neuviedol, kto mal tú právomoc takto rozhodnúť u žalovaného a na základe čoho

voči sťažovateľke. Člen predstavenstva nie je členom iba na krátku dobu zasadnutia

predstavenstva. Je ním 24 hodín denne a každý deň, dokonca nielen pracovný. Člen

predstavenstva má právo vstupovať kedykoľvek a do ktoréhokoľvek priestoru v spoločnosti.

Preto vyžadovať vrátenie kľúčov od člena predstavenstva je neprípustné. Na rozdiel

od zamestnanca, ktorý má prístup iba do povolených priestorov.“

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1. Právo sťažovateľky , na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu

Prešov, sp.zn. zo dňa 31.10.2017, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp.zn. zo dňa 31.10.2017

ústavný súd zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Prešov je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia,

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

14. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

18. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke arbitrárnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu v dôsledku, že „nebolo zdôvodnené dostatočne

a zo všetkých zákonných hľadísk“. Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru sťažovateľky

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa .

24. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľke

(12. júna 2019, pozn.) zachovaná.

25. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

26. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

27. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces

(m. m. , , ).

28. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní

je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej

právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc

kasačného zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom

vyjadreným v v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície

nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného

hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor

pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese

hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor

postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným

právom na súdnu ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je

hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.

V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany

základných práv a slobôd uvedených v stala neúčinnou (m. m.

, , ZNaU 39/2015).

29. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

30. Ústavný súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že predmetom napadnutého

konania bolo rozhodovanie všeobecných súdov o náhrade nemajetkovej ujmy a poskytnutí

primeraného zadosťučinenia z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa

antidiskriminačného zákona. Predmetom napadnutého konania nebolo posudzovanie

porušení povinností zo strany žalovaného podľa právnych predpisov (Obchodného

zákonníka či , pozn.), jeho vnútorných predpisov, stanov či porušenie jeho

povinností vyplývajúcich zo „Zmluvy o výkone funkcie“ v každom jednotlivom prípade,

na ktorý sťažovateľka podrobne poukazuje v ústavnej sťažnosti. S prihliadnutím na žalobný

návrh sťažovateľky bolo úlohou všeobecných súdov posúdiť, či v jej prípade došlo

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, konkrétne či sťažovateľka bola

diskriminovaná ako zamestnanec a člen predstavenstva z politických dôvodov a následne

aplikujúc § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona posúdiť, či sťažovateľke vznikol nárok

na priznanie primeraného zadosťučinenia a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom na uvedené sú námietky sťažovateľky o neuvedení konkrétnych ustanovení

, či iných právnych predpisov, poprípade interných

predpisov žalovaného pri rozhodovaní zjavne neopodstatnené.

31. Ústavný súd považuje oboznámením sa s druhým rozsudkom okresného súdu,

ako aj s napadnutým rozsudkom krajského súdu za preukázané, že vo veci sťažovateľky

okresný súd aplikoval ustanovenia antidiskriminačného zákona, vykonal rozsiahle

dokazovanie a dospel k záveru, že žalobe sťažovateľky nie je možné vyhovieť.

V odôvodnení druhého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný preukázal s poukázaním

na § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého zaťažovalo práve žalovaného

dôkazné bremeno, že v žiadnom namietanom bode neporušil vo vzťahu k sťažovateľke

zásadu rovnakého zaobchádzania. Následne okresný súd v bodoch 35 až 39 jeho druhého

rozsudku podrobne uviedol, na základe akých skutkových zistení považuje za preukázané,

že žalovaný vo vzťahu k sťažovateľke neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania ani ako

zamestnankyne, ani ako členky predstavenstva.

32. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že odôvodnenie

druhého rozsudku okresného súdu vo vzťahu k diskriminovaniu žalobkyne je založené

na absolútnom unesení dôkazného bremena žalovaného, ktorý bez akýchkoľvek pochýb

preukázal, že k diskriminácii žalobkyne nedošlo a nedošlo k diskriminácii žalobkyne nielen

ako zamestnankyne, nielen ako členky predstavenstva žalovaného oproti iným

zamestnancom, ale ani z politických dôvodov, ktoré síce boli tvrdené, avšak preukázané

a ani len osvedčené neboli. Krajský súd v bode 35 napadnutého rozsudku, ktorý ústavný súd

nepovažuje za potrebné citovať, podrobne poukázal na dôvody, z ktorých pri svojom

rozhodovaní vychádzal.

33. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ všeobecné súdy dospeli k záveru, že v prípade

sťažovateľky nebola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, stratilo v napadnutom

konaní svoje opodstatnenie aj ňou namietané tvrdenie o konaní žalovaného v rozpore

s dobrými mravmi, ktoré je v tomto kontexte, tak ako to uvádza sama sťažovateľka,

súčasťou zásady rovnakého zaobchádzania a tento argument si tak zo strany všeobecných

súdov nevyžadoval odpoveď.

34. Opodstatnenosť sťažnosti podľa prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie garantovaných

základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto

rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však

ústavný súd v prípade sťažovateľky nevzhliadol. Z ňou prednesených argumentov

nevyplýva nič, čo by posunulo prerokovávanú vec do ústavnoprávnej roviny.

35. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Právny názor krajského

súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo

založené na takom výklade právnych predpisov vzťahujúcich sa na vec, ktorý by popieral

ich účel a zmysel.

36. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (obdobne , ). Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

37. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu