Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoPr/5/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobkyne F.. K. Š., J.. XX.XX.XXXX, G. N. XX, I. Š., zastúpená JUDr. Jánom Martincom, advokátom, Werferova 1, Košice, proti žalovanému Letisko Poprad - Tatry, a.s., so sídlom Na letisko 100, Poprad, IČO: 35 912 651, zastúpený Mgr. Róbertom Liškom, advokátom, Štefánikova 882/39, Poprad, o poskytnutie primeraného zadosťučinenia a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr 29/2012-437 zo dňa 12.5.2017 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Prvoinštančný súd v poradí druhým rozsudkom rozhodol o uplatnenom nároku žalobkyne, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni a uplatnila si nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur a náhradu trov konania. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že na základe úspešného výberového konania bola dňa 30.05.2011 zvolená valným zhromaždením za členku trojčlenného predstavenstva žalovaného. Zároveň so zvolením do funkcie za člena predstavenstva mala byť so žalobkyňou uzatvorená aj pracovná zmluva na funkciu riaditeľa ekonomického úseku. So žalobkyňou bola síce uzatvorená následne pracovná zmluva, ale na dobu určitú do 30.06.2012, čo bolo diskriminačné. Žalobkyňa podpísala zmluvu, keďže nechcela oddiaľovať nastúpenie do funkcie riaditeľky ekonomického úseku. Aj napriek telefonickému ubezpečeniu od F.. E., že sa jej pracovná zmluva predĺži pred uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená, dňa 18.06.2012 jej bolo oznámené, že pracovná zmluva končí a nebude sa predlžovať aj napriek tomu, že žalobkyňa bola naďalej členkou predstavenstva. Tým, že žalovaný nepredĺžil trvanie pracovnej zmluvy žalobkyni, nekonal rovnako, ako postupoval vo vzťahu k ostatným dvom členom predstavenstva žalovaného, ktorí mali pracovné zmluvy na dobu neurčitú. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že ide o diskrimináciu z politických dôvodov. F.. Z. H., F.. F. E. boli menovaní do predstavenstva v čase, keď bol ministrom dopravy nominant politickej strany Smer. Žalobkyňa bola zvolená do predstavenstva v roku 2011, keď ministrom dopravy bol nominant politickej strany KDH. Postupom žalovaného pri predĺžení trvania pracovnej zmluvy bola znížená dôstojnosť, profesionálna česť, odborná povesť, spoločenská vážnosť žalobkyne.

V priebehu konania žalobkyňa upresnila svoj návrh aj o ďalšie okolnosti svedčiace o jej diskriminácii, a to, že počas trvania výkonu funkcie členky predstavenstva nemala prístup do kancelárskych priestorov, pretože F.. E. dala vymeniť kľúče od kancelárie žalobkyne, z ktorej kancelárie jej bol odnesený dokonca aj počítač a tlačiareň. Ako ďalší diskriminačný dôvod uviedla skutočnosť, že ako členka predstavenstva nemala k dispozícii materiály na zasadnutie predstavenstva a nevedela sa preto rozhodnúť pri hlasovaní. Prvým rozsudkom č.k. 17Cpr/29/2012-197 zo dňa 30.10.2015 prvoinštančný súd návrh zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Po podaní odvolania žalobkyňou a potom, čo odvolací Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 17Copr/2/2016-223 zo dňa 24.5.2016 napadnutý rozsudok zrušil a inštruoval prvoinštančný súd na spôsob konania v prejednávanej veci záväzným právnym názorom, prvoinštančný súd opäť napadnutým rozsudkom č.k. 17CoPr/29/2012-437 zo dňa 12.5.2017 žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Prvoinštančný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie, podrobne vo vzťahu k jednotlivým namietaným diskriminačným dôvodom zistil skutkový stav. Vec právne posúdil podľa § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, 3 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Skonštatoval, že žalobkyňa vo svojej žalobe tvrdila, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania troma spôsobmi, bolo to spôsobené diskrimináciou z politických dôvodov. Prvoinštančný súd sa zameral aplikujúc ust. § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona na preukazovanie okolností žalovaným, že žalovaný žalobkyňu nediskriminoval, a teda že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Ani po doplnení dokazovania prvoinštančný súd nedospel k záveru, že žalovaný v konaní porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa bola členkou predstavenstva žalovaného od 30.5.2011 do 31.3.2013. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval od 1.7.2011 do 30.6.2012. Žalobkyňa bola zvolená za členku predstavenstva žalovaného. Žiadala, aby bola zamestnaná u žalovaného aj vo vrcholovom manažmente. Žalovaný so žalobkyňu uzatvoril pracovný pomer na dobu určitú, išlo o jeden rok. Tento postup bol obvyklým postupom žalovaného pri uzatváraní pracovných zmlúv s novými zamestnancami. Ak následne po uplynutí doby trvania pracovného pomeru na dobu určitú žalovaný neuzavrel so žalobkyňou dodatok k pracovnej zmluve, ktorým by predĺžil trvanie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, resp. by bola zmenená dĺžka trvania pracovného pomeru na dobu neurčitú, takýto postup žalovaného prvoinštančný súd vyhodnotil s poukazom na dôkazy, ktoré boli vykonané pred prvoinštančným súdom, najmä vo vzťahu k iným pracovným pomerom, pri súbehu pracovnoprávnych vzťahov a zmlúv o výkone funkcie člena predstavenstva, ako aj z výsluchu svedkov tak, že takýto postup žalovaného bol obvyklým postupom pri posudzovaní možnosti uzatvorenia dodatku k pracovnej zmluve so zamestnancom a výsostné právo zamestnávateľa rozhodnúť sa, či zamestnancovi predĺži dobu trvania pracovného pomeru alebo nie. Žalovaný preukázal, že jeho konanie nemalo žiaden politický dôvod pri takomto rozhodovaní. Posudzovanie odborných profesijných kvalít zamestnanca pri rozhodovaní o ďalšom trvaní pracovného pomeru zamestnanca nie je porušením zákazu rozdielneho zaobchádzania a diskriminácie zamestnanca. Prvoinštančný súd naviac zistil, že obdobným spôsobom bol uzatváraný pracovný pomer s ostatnými členmi predstavenstva. V histórii žalovaného prvoinštančný súd nezistil okrem žalobkyne prípad, že by pracovný pomer vznikol následne po vymenovaní do funkcie člena predstavenstva žalovaného. Všetci členovia predstavenstva žalovaného sa stali najskôr riadnymi zamestnancami žalovaného a až potom sa stali členmi predstavenstva. F.. M. H. a F.. K. K. skončili vo funkcii člena predstavenstva žalovaného aj pracovný pomer u žalovaného približne v rovnakom čase. F.. Z. H. a F.. Z. V. po skončení funkcie člena predstavenstva boli naďalej zamestnancami žalovaného. Prípad žalobkyne je neporovnateľný s inými členmi predstavenstva žalovaného. Nie je ho možné však vyhodnotiť ako diskriminačný. Žiaden člen predstavenstva nemá zákonný ani morálny nárok vyplývajúci z obchodných zvyklostí, ktorý by zakladať právo na existenciu pracovného pomeru v spoločnosti žalovaného, ktoré je členom predstavenstva. Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal tvrdenou diskrimináciou žalobkyne v súvislosti s neposkytovaním dostatočných informácií potrebných na riadny výkon pracovnej funkcie a funkcie členky predstavenstva. Prvoinštančný súd zistil z vykonaných dôkazov, ktoré predložil žalovaný, že žalobkyňa počas trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, ale aj počas výkonu funkcie člena predstavenstva žalovaného mala poskytované zo strany žalovaného informácie potrebné na výkon funkcie ekonomického riaditeľa i člena predstavenstva žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa v priebehu konania poukázala na konkrétne podania žalovaného alebo podania adresované žalovanému (napr. list predsedovi predstavenstva Eurolot-Poľsko, spoločnosti Holidays Czech airlines, veľvyslanectvu SR vo Varšave, Ministerstvu dopravy), prvoinštančný súd skonštatoval, že išlo o bežnú korešpondenciu žalovaného, ktorej vybavenie nepodlieha schváleniu predstavenstvom. Pokiaľ predstavenstvo malo zasadnúť 14.6.2012, na vykonanie prieskumu trhu vo veci poistenia zodpovednosti za škodu, nie je

potrebné vec prejednať v predstavenstve. Žalobkyňa nebola upovedomená o predstavenstve konanom 24.7.2012, pretože verejné obstarávanie prebiehalo od februára 2012, projektová dokumentácia bola pravidelne prejednaná vo vedení spoločnosti žalovaného, ku ktorému vedeniu patrila aj žalobkyňa. Ohľadne nehody vrtuľníka z 3.8.2012 a predstavenstvu dňa 23.8.2012 bolo zistené a preukázané žalovaným, že žalobkyňa ako členka predstavenstva nebola členom bezpečnostného výboru, preto na zasadnutie bezpečnostného výboru nebola pozvaná. Informácia o nehode jej bola poskytnutá až priamo na zasadnutí predstavenstva. Potrebné informácie pre realizáciu pracovnoprávnych vzťahov a pre realizáciu a výkon funkcie člena predstavenstva u žalobkyne boli poskytované v potrebnom rozsahu. Ďalej žalobkyňa namietala, že v zmysle čl. II. bod 2.7 Zmluvy o výkone funkcie člena predstavenstva jej nebola počas výkonu funkcie člena predstavenstva poskytnutá kancelárska miestnosť v sídle spoločnosti žalovaného, ktorá svojim vybavením zodpovedá výkonu jej funkcie. Prvoinštančný súd zistil, že ani tento dôvod tvrdenej diskriminácie nie je daný, pretože spoločnosť MicroStep-MIS, spol. s.r.o. potvrdila, že v kancelárii žalobkyne, ktorú mala k dispozícii počas trvania pracovnoprávneho vzťahu, v určitom období súbežne aj počas výkonu funkcie člena predstavenstva spoločnosti sa nachádzal počítač aj tlačiareň, resp. tlačiareň sa nachádzala v spoločných priestoroch pre všetkých zamestnancov. Vlastnú kanceláriu mala počas trvania pracovného pomeru. V čase výkonu funkcie člena predstavenstva mala k dispozícii kancelársku miestnosť, od ktorej jej na požiadanie boli vydané kľúče, tieto kľúče po ukončení zasadnutia predstavenstva mala žalovanému vrátiť. Takýmto režimom sa spravovali aj ostatní členovia predstavenstva, ktorí neboli zároveň v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným. Takíto zamestnanci nemali k dispozícii počas výkonu funkcie pridelený žiadny počítač a ani tlačiareň, ktoré by boli majetkom žalovaného. Preto prvoinštančný súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a priznal nárok na náhradu trov konania úspešnému žalovanému.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd jej podľa antidiskriminačného zákona neposkytol adekvátnu ochranu pred diskrimináciou od žalovaného. Žalovaný so žalobkyňou zachádzal spôsobom, pri ktorom porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ sa týka prvého diskriminačného dôvodu, a to v pracovnoprávnom vzťahu uzavretom na dobu určitú oproti iným členom predstavenstva, žalobkyňa udáva v odvolaní, že žalovaný nepreukázal, že so žalobkyňou zaobchádzal rovnako ako s inými členmi predstavenstva, ktorým v tom nebránil osobitný predpis. Žalobkyňa nielenže nemala uzatvorený pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú, ale dokonca nebol je predĺžený ani na dobu výkonu členky predstavenstva, teda do 31.1.2013. Všetci členovia predstavenstva, pokiaľ im v tom nebránil osobitný predpis, mali uzatvorený aj pracovnoprávny pomer so žalovaným na dobu neurčitú. Nepredĺženie pracovnej zmluvy bolo zo strany žalovaného politicky motivované, pretože pri odôvodňovaní nepredĺženia pracovnej zmluvy žalobkyni riaditeľka žalovaného zdôvodnila, že jej to neodporučili zástupcovia regiónu Poprad na stretnutí. Takýto postup nie je ani morálny, nie je ani zákonný a nevyplýva ani z obchodných zvyklostí. Poukázala pritom na členov predstavenstva u žalovaného pred jej nástupom do predstavenstva spoločnosti, ale aj následne keď členovia predstavenstva obsadzovali z titulu výkonu funkcie člena predstavenstva aj najvyššie pracovné pozície, a to po celú dobu výkonu člena predstavenstva okrem tých, ktorým tomu bránil osobitný predpis. Ďalej žalobkyňa namietala postup prvoinštančného súdu pri vyhodnotení diskriminačného dôvodu v súvislosti s poskytnutím kancelárie na rozdiel od ostatných členov predstavenstva v čase, keď vykonávala funkciu členky predstavenstva. Kanceláriu u žalovaného mali pridelenú všetci členovia predstavenstva, ktorí boli vo funkcii súčasne so žalobkyňou. Žalobkyni bola po zániku jej pracovného pomeru, avšak za trvania funkcie členky predstavenstva, odňatá jej kancelária, výmenou kľúčov zamedzený samostatný vstup do nej a technické vybavenie a pracovné materiály (spisy) boli odstránené. Uvedené je v rozpore so zmluvou o výkone funkcie, ktorá zaručuje členovi predstavenstva pridelenie kancelárie s príslušným vybavením. Oproti iným členom predstavenstva, ktorí neboli obmedzovaní v užívaní kancelárie, sa cíti žalobkyňa diskriminovaná. Ďalej namietala, že jej neboli poskytované informácie na rozdiel od ostatných členov predstavenstva, keď nemala pre výkon svojej funkcie dostatok informácií. Ostatní členovia predstavenstva žalovaného nepozvali žalobkyňu na zasadnutie predstavenstva dňa 31.12.2012 a v januári 2013, nedoručili jej ani zápisnicu z týchto zasadnutí. Neinformovali ju ani o mimoriadnej udalosti na letisku, ktorou bola havária vrtuľníka. Ako členka kolektívneho štatutárneho orgánu niesla zodpovednosť a podieľala sa na riadení

spoločnosti a bolo povinnosťou ostatných členov oboznámiť ju s mimoriadnou udalosťou, za ktorú v prípade nesprávneho riešenia mimoriadnej udalosti by niesla zodpovednosť. Preto žiadala, aby súd žalobe vyhovel a zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu a určil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur. Uplatnila si trovy konania.

3. K uvedenému vyjadreniu zaujal písomné stanovisko žalovaný. Uviedol, že žalobkyňa v priebehu celého konania neoznačila právne relevantné dôkazy. Žalobu opiera o svoje subjektívne názory. V danom prípade ide o obrátené dôkazné bremeno, žalobkyňa musí označiť dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalobkyňa takéto dôkazy nepredložila. Pokiaľ sa týka ukončenia pracovnoprávneho vzťahu, žalovaný poukázal na ust. § 48 Zákonníka práce, kde zamestnávateľ má možnosť po uplynutí pracovného pomeru dojednaného na dobu určitú, sa rozhodnúť, či so zamestnancom uzatvorí ďalší pracovný pomer, resp. predĺži tento pracovný pomer. Toto právo má žalovaný už aj s poukazom na to, že podniká v špecifickej oblasti leteckej prepravy a je dôležité, aby každý zamestnanec si uňho plnil pracovné povinnosti. V minulosti niekoľkokrát pracovný pomer so zamestnancami nepredĺžil. Tento inštitút je akousi formou ochrany zamestnávateľa, čo aj žalovaný využil. Na strane žalobkyne však k uzatvoreniu pracovného pomeru došlo až po tom, čo došlo k vzniku jej členstva v predstavenstve spoločnosti, čo historicky u žiadneho zamestnanca v spoločnosti žalovaného v minulosti nenastalo. Vždy členovia predstavenstva boli zamestnancami žalovaného, avšak boli zamestnancami žalovaného už pred vznikom členstva v predstavenstve spoločnosti a mali uzatvorenú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Žalovaný podrobne rozviedol všetkých bývalých, ako aj súčasných členov predstavenstva žalobcu s tým, že všetci členovia predstavenstva, ktorí boli volení z radov zamestnancov, okrem žalobkyne, boli už v čase zvolenia na funkciách a mali už v čase zvolenia pracovný pomer na dobu neurčitú, pretože na letisku už pracovali dlhšiu dobu. Žalovaný zaujal stanovisko aj k odvolaniu žalobkyne vo vzťahu k poskytnutiu kancelárskych priestorov, keď poukázal na to, že výpoveďami svedkov a písomným vyjadrením spoločnosti MicroStep-MIS preukázali, že žalobkyni počas celého výkonu funkcie člena predstavenstva bola bezplatne poskytnutá kancelárska miestnosť vybavená počítačom a tlačiarňou. V prípade potreby jej boli vydané kľúče od kancelárskej miestnosti, pričom sa v miestnosti aj ostatných priestoroch mohla zdržiavať podľa potreby a po ukončení kľúče vrátila. Počas zasadnutia predstavenstva nebolo potrebné žalobkyni poskytovať miestnosť, pretože zasadnutia predstavenstva sa konali v kancelárii výkonného riaditeľa. Pokiaľ mala záujem pracovať aj po zasadnutí predstavenstva, na požiadanie jej bola poskytnutá kancelárska miestnosť. Žiadny z členov predstavenstva nemal nikdy pridelenú samostatnú kancelársku miestnosť, pretože letisko takýmito kanceláriami nedisponuje. Ostatní členovia predstavenstva, ktorí boli vo funkcii súčasne so žalobkyňou, nemali pridelené kancelárske miestnosti, ale iba kancelárie, v ktorých pracujú ako zamestnanci. Žalobkyni počas výkonu funkcie člena predstavenstva boli poskytované všetky podklady a informácie pre vykonávanie tejto funkcie. Pokiaľ žalobkyňa uviedla, že nebola pozvaná na zasadnutie predstavenstva dňa 31.12.2012 a v januári 2013, vo vzťahu k zasadnutiu predstavenstva dňa 31.12.2012 žalobkyňa podala samostatnú žalobu, ktorú krajský súd zamietol. V januári 2013 sa predstavenstvo nezišlo a nezasadalo. Pokiaľ sa týka mimoriadnej udalosti havárie vrtuľníka, žalobkyňa a ani žiaden z členov predstavenstva bezprostredne neboli informovaní o tejto situácii, pretože takýmito informáciami letisko nedisponovalo. Podrobné informácie boli členom predstavenstva poskytnuté na zasadnutí predstavenstva. Pokiaľ sa týka procesu verejného obstarávania, žalobkyňa ako členka predstavenstva mohla o uzatváraní zmlúv rozhodovať, avšak takémuto rozhodovaniu muselo predchádzať verejné obstarávanie, ktoré neriadi predstavenstvo. Preto žalovaný žiadal rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť a uplatnil si trovy konania.

4. K vyjadreniu žalovaného zaujala písomné stanovisko žalobkyňa, ktorá v podrobnostiach bližšie rozviedla svoje odvolacie dôvody a poukázala na to, že ako členka štatutárneho orgánu mala mať rovnaké postavenie ako ostatní členovia. Poukázala na svoje predchádzajúce vyjadrenia na žalobu a na odvolanie.

5. K písomnému vyjadreniu žalobkyne k vyjadreniu žalovaného bol na vyjadrenie vyzvaný žalovaný. Do rozhodnutia odvolacieho súdu k zaujatiu stanoviska žalovaným nedošlo.

6. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a contrario, keď nebolo zistené, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžaduje si to žiaden dôležitý verejný záujem (v súvislosti s § 378 a § 314 , keď prvoinštančný súd riadne vo veci nariadil pojednávanie, a v súlade s osobitnými ustanoveniami § 307 až § 315 dospel k záveru, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je správne. Prvoinštančný súd v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav vo vzťahu ku všetkým tvrdeným diskriminačným dôvodom, riadne vec právne posúdil a správne vo veci aj rozhodol. Je potrebné uviesť, že už odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, a to v uznesení č.k. 17CoPr/2/2016-223 zo dňa 24.5.2016 upriamil pozornosť na to, že na strane žalovaného je síce dôkazné bremeno, ktoré spočíva v tom, že práve žalovaný musí preukázať, že so žalobkyňou nezaobchádzal diskriminačne, avšak v prvom rade musí žalobkyňa uniesť nielen bremeno tvrdenia, ale aj preukázať na prvý pohľad (prima facie) diskrimináciu. Až potom sa toto dôkazné bremeno prenáša na žalovaného s povinnosťou preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa bola povinná nielen tvrdiť diskrimináciu, ale pre unesenie jej dôkazného bremena v rozsahu, aby poskytla argumenty, teda skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k diskriminácii (priamej alebo nepriamej), čo sa v prejednávanej veci nestalo. Vierohodnosť diskriminácie bola spomínaná už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, avšak žalobkyňa neoznačila žiaden dôkaz, ktorý by si súd bol ex offo zaobstaral, svedčiaci o tom, že niet dôvodu pochybovať o jej diskriminácii. Odôvodnenie prvoinštančného rozsudku vo vzťahu k diskriminovaniu žalobkyne je absolútne unesenie dôkazného bremena žalovaného, ktorý bez akýchkoľvek pochýb preukázal, že k diskriminácii žalobkyne nedošlo a nedošlo k diskriminácii žalobkyne nielen ako zamestnankyne, nielen ako členky predstavenstva žalovaného oproti iným zamestnancom, ale ani z politických dôvodov, ktoré síce boli tvrdené, avšak preukázané a ani len osvedčené neboli. Postavenie žalobkyne ako členky predstavenstva spoločnosti samo osebe nezakladá bez ohľadu na to, aké postavenie majú ostatní členovia predstavenstva, právo na uzatvorenie pracovnoprávneho vzťahu a už vôbec nie právo na uzatvorenie pracovnoprávneho vzťahu na dobu výkonu členstva v predstavenstve spoločnosti a ani na dobu neurčitú. Je vecou zamestnávateľa, ako si riadi svoje pracovnoprávne vzťahy, ktoré sú separátne od vzťahov v predstavenstve spoločnosti. Oba právne inštitúty, a to členstvo v predstavenstve spoločnosti a pracovnoprávny vzťah sú dokonca upravované v samostatných kódexoch ( a ), kde nie je vylúčený súbeh týchto dvoch inštitútov, avšak jeden inštitút nepodmieňuje existenciu ďalšieho inštitútu a už vôbec nemôže žalobkyňa si vynucovať trvanie pracovnoprávneho vzťahu na dobu, ktorú ona považuje za nediskriminačnú oproti iným členom predstavenstva, ktorí do predstavenstva spoločnosti vstupovali ako dlhoroční zamestnanci žalovaného. Nebolo preukázané, že žalobkyňa bola diskriminovaná a ani osvedčené, že žalobkyňa bola diskriminovaná vo vzťahu k prístupu do kancelárskych priestorov. Žiaden člen predstavenstva, ktorý nebol viazaný pracovnoprávnym vzťahom so žalovaným nemal vyčlenené len pre seba samostatne kancelárske priestory žalovaného. Boli v zmysle dohody mu poskytované priestory u žalovaného v prípade potreby a zasadnutia predstavenstva, avšak nie v rozsahu, ako to mali zamestnanci žalovaného. Uvedená okolnosť o tvrdenej diskriminácii zo strany žalobkyne nebola ani len osvedčená, pretože žalobkyňa odvodzovala svoje nároky členky predstavenstva od pracovnoprávnych vzťahov, ktoré v čase trvania pracovnoprávneho pomeru mala k dispozícii a ako zamestnanec spoločnosti ich mohla riadne využívať denne. Ako členka predstavenstva mala k dispozícii miestnosť, avšak vždy bolo potrebné so žalovaným vec komunikovať. Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné informácie zo strany žalovaného pri výkone funkcie člena predstavenstva, ani táto okolnosť preukázaná nebola. Naopak, bolo preukázané, že žalobkyňa si robila nároky na poskytnutie informácií, na ktoré nemala oprávnenie s nimi disponovať, keď napríklad obstarávacie konania boli v kompetencii výkonného manažmentu spoločnosti a taktiež v súvislosti s nehodou vrtuľníka nebola v krízovom manažmente, takže ako členka predstavenstva o týchto záležitostiach bola informovaná priamo na zasadnutí predstavenstva spoločnosti. Všetky diskriminačné tvrdenia žalobkyne na prvý pohľad neboli preukázané, preto táto okolnosť absolútne stačila na to, aby bola žaloba zamietnutá. Keďže prvoinštančný súd v rámci vyhľadávacej zásady sám zisťoval ešte okolnosti dôležité pre posúdenie, či skutočne k diskriminácii žalovanej dochádzalo alebo nie, zistil, že k takejto diskriminácii nedochádzalo, boli vykonané všetky dôkazy na potvrdenie, že žalovaný so žalobkyňou narábal ako s ostatnými zamestnancami, nebola žalobkyňa vo vzťahu k ostatným zamestnancom a členom predstavenstva žiadnym spôsobom znevýhodňovaná, a preto správne žalobu zamietol. Preto aj odvolací súd aplikujúc ust. § 387 ods. 1, 2 ako vecne správne potvrdil.

7. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s použitím ust. § 255 ods. 1 a priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože v odvolacom konaní bol žalovaný v plnom rozsahu vo vzťahu k žalobkyni úspešným. O týchto trovách rozhodne prvoinštančný súd vo vzťahu k výške podľa § 262 ods. 2 samostatným uznesením.

8. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.