Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 171/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej

advokátskou kanceláriou PETKOV & Co s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát Mgr. Ivan Petkov, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 16. mája 2018 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

, (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou PETKOV

& Co s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. Ivan Petkov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. mája 2018

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. septembra 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

žalobkyne sa v konaní vedenom Okresným súdom Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“),

pod sp. zn. domáhala zaplatenia sumy 20 868,10 € s príslušenstvom z titulu

dlžnej sumy z predčasne zosplatneného úveru poskytnutého na základe zmluvy

o hypotekárnom úvere. Sťažovateľka je právnou nástupkyňou pôvodného veriteľa, s ktorým

uzavrela zmluvu o postúpení pohľadávky 26. septembra 2013. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 17. augusta 2017 žalobu zamietol a žalovanému priznal

voči žalobkyni náhradu účelne vynaložených trov konania v plnom rozsahu. Proti tomuto

rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že krajský súd „bez konfrontácie

s právnou argumentáciou sťažovateľa v odvolaní o tom, ako by sa podľa jeho názoru malo

ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách interpretovať“, iba potvrdil ten spôsob interpretácie,

ktorý prezentoval okresný súd. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd tiež tým,

že „žiadnym spôsobom nereflektoval na odvolaciu námietku sťažovateľa o tom, že okresný

súd sťažovateľovi svojim procesne nekorektným spôsobom (v súvislosti so skutočnosťou,

či bol oprávnený konať za sťažovateľa alebo nie) odňal právo na spravodlivé

súdne konanie“.

4. Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie

z dôvodov podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a podľa a . Najvyšší súd

dovolanie odmietol a žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

5. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd porušil jej základné právo podľa

, ako i práva podľa dohovoru označené v bode 1 tým, že „procesne prípustné

dovolanie sťažovateľa meritórne nepreskúmal, ale ho nesprávne z procesných dôvodov

(ako procesne neprípustné) odmietol“.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„(i) Právo sťažovateľa - obchodnej spoločnosti

so sídlom ... - na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove,

č. k. -297, zo dňa 16. 05. 2018, porušené boli.

(ii) Právo sťažovateľa - obchodnej spoločnosti

so sídlom ... - na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 25. 09. 2019,

porušené boli.

(iii) Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. , zo dňa 25. 09. 2019 a rozsudok Krajského súdu

v Prešove, č. k. -297, zo dňa 16. 05. 2018 zruš uje a vec vracia Krajskému

súdu v Prešove na ďalšie konanie.

(iv) Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v celkovej sume 415,52 EUR (spočívajúcu v 2 úkonoch právnej služby -

1. prevzatie a príprava veci, 2. podanie vo veci samej - sťažnosť, á 163,33 EUR + 2 x

režijný paušál vo výške 9,80 EUR + DPH vo výške 20 % zo základu dane), ktorú sú Krajský

súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinné zaplatiť spoločne a nerozdielne

na účet právneho zástupcu sťažovateľa zriadený v Slovenskej sporiteľni, a. s., č. ú.

vo formáte IBAN: 3223 4614, a to do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

11. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

14. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

15. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

16. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

17. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

18. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje, že krajský súd v odvolacom

konaní „žiadnym spôsobom nereflektoval na odvolaciu námietku sťažovateľa o tom,

že okresný súd sťažovateľovi svojim procesne nekorektným spôsobom (v súvislosti

so skutočnosťou, či bol oprávnený konať za sťažovateľa alebo nie) odňal právo

na spravodlivé súdne konanie“.

20. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa uvádza:

„... aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie,

z ktorého vyplýva žalobcovi právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie

vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou súdneho konania.

Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní aktívnu vecnú legitimáciu preukázal

len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi ale je potrebné preukázanie

platného postúpenia pohľadávky. Podľa , ak dlžníkovi

postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia

zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie

vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom

na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. , podľa ktorého relevantné oznámenie

postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu

postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza

bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.

Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.

zo dňa 14. 05. 2008, ako aj z rozsudku zo dňa 28. 01. 2009 pod sp. zn.

, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je súd

povinný prihliadať k úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok

absolútnu neplatnosť právneho úkonu- zmluvy o postúpení pohľadávky. K správnosti týchto

záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. zo dňa

03. 07. 2012.“

21. Z už citovaného vyplýva, že krajský súd sa zaoberal námietkou sťažovateľky

súvisiacou s jej aktívnou vecnou legitimáciou v konaní vo vzťahu k dôvodnosti

posudzovania platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Je však pravdou, že sa nevyjadril

k otázke správnosti procesného postupu okresného súdu, ktorý namietala sťažovateľka

v odvolaní, konkrétne že súd otázku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľky neoznačil

v súlade s za spornú, pričom protistrana zastúpená advokátom

ju ako spornú nenamietala. Sťažovateľka v odvolaní uviedla, že jej okresný súd týmto

neprávnym procesným postupom „znemožnil uskutočňovať jej procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“.

22. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd v súlade so zásadou

intencionality realizoval postup v súlade s ustanovením , aj keď otázku

aktívnej vecnej legitimácie neoznačil za spornú medzi stranami sporu, pretože protistrana

ju ako spornú nenamietala. Otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky súd

posudzoval ex offo (pozri aj bod 20 tohto uznesenia), preto nemôže ísť v tomto prípade

o porušenie zásady kontradiktórnosti konania, tak ako to uvádza sťažovateľka.

23. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na zápisnicu z pojednávania okresného

súdu zo 17. augusta 2017, kde sudca uvádza: „... žaloba sa javí byť v doterajšom stave

nedôvodná i s poukazom na z pohľadu súdu, absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

v tomto spore.“

Z už citovaného stanoviska zákonného sudcu na pojednávaní sťažovateľka zistila,

že okresný súd považuje jej aktívnu vecnú legitimáciu za „absentujúcu“, pričom

ale následne dostala možnosť sa vyjadriť a taktiež mala možnosť využiť záverečnú reč,

preto nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že jej okresný súd „znemožnil

uskutočňovať jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces“.

24. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

25. Podľa názoru ústavného súdu bolo žiaduce, aby krajský súd zaujal stanovisko

k odvolacej námietke sťažovateľky týkajúcej sa procesného postupu okresného súdu podľa

, a ak tak neurobil, možno sa len domnievať, že túto odvolaciu námietku

nepovažoval za relevantnú, avšak nemožno dospieť k záveru, že na ňu neprihliadal.

I keď postoj krajského súdu k predmetnej námietke sťažovateľky nepokladá ústavný súd

za ideálny, v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že jej bolo

znemožnené uskutočňovať jej procesné práva, a preto považuje túto námietku sťažovateľky

za nedôvodnú.

26. V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky, že krajský súd „bez konfrontácie

s právnou argumentáciou sťažovateľa v odvolaní o tom, ako by sa podľa jeho názoru malo

ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách interpretovať“, iba potvrdil ten spôsob interpretácie,

ktorý prezentoval okresný súd, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku, kde sa uvádza:

„V danom prípade oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru právnym

predchodcom žalobcu podaním zo dňa 07. 06. 2013 obsahom ktorého bola výzva

na splatenie pohľadávky spĺňa náležitosti výzvy predpokladanej ustanovením § 92 ods. 8

Zákona o bankách, avšak vzhľadom na dátum uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky

26. 09. 2013 nebola splnená zákonná podmienka postúpenia pohľadávky v zmysle

citovaného zákonného ustanovenia a to omeškanie žalovaného dlhšie ako 90 kalendárnych

dní od uplynutia lehoty na splnenie omeškaného záväzku na základe uvedenej výzvy. Keďže

žalovaný v odbernej lehote predmetnú výzvu neprevzal v zmysle článku XVI. bodu 4

Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu sa písomnosť, ktorá

nebola vyzdvihnutá v odbernej lehote považuje za doručenú v posledný deň odbernej lehoty.

V danom prípade dotknuté podanie bolo uložené na pošte 14. 06. 2013, odberná lehota

podľa poštových predpisov bola 18 dní a jej posledný deň tak pripadol na 02. 07. 2013,

čo je deň doručenia tohto podania a teda 10-dňová lehota na plnenie uplynula žalovanému

dňa 12. 07. 2013.

... odvolací súd stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že právny

predchodca žalobcu nebol oprávnený postúpiť pohľadávku zmluvou zo dňa 26. 09. 2013

na základe výzvy zo dňa 17. 02. 2012. V danom podaní totižto banka uviedla, že žalovaný

je viac ako 3 splátky v omeškaní so splácaním pohľadávky zo zmluvy, pričom žiadala

o uhradenie sumy 511,30 eur ako dlžnej čiastky k 17. 02. 2012. I keď nešpecifikovala

konkrétne splátky v omeškaní, možno logicky vyvodiť len to, že malo ísť o splátky splatné

pred 17. 02. 2012. Podľa zmluvy v tom čase mal žalovaný uhrádzať splátky vo výške 120,76

eur, teda je zrejmé, že podľa banky bol vtedy po lehote splatnosti so splátkami splatnými

11/2011-2/2012 v plnej výške a s časťou splátky splatnej 15. 10. 2011. Vzhľadom

na čiastkové úhrady realizované žalovaným 21. 03. 2012, 28. 05. 2012, 20. 11. 2012

a 20. 02. 2013 bola v čase postúpenia pohľadávky dlžná suma, ktorej sa výzva zo dňa

17. 02. 2012 týkala dávno uhradená najneskôr týmito platbami, ak by banka riadne

postupovala pri započítaní úhrad žalovaného v zmysle ustanovenia .

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že banka

pri započítaní čiastkových úhrad žalovaného titulom splátok úveru mala postupovať podľa

, čo nesporne vyplýva z ustanovenia . NS SR viacerými

rozhodnutiami, okrem iného rozsudkom zo dňa 28. 05. 2014 pod sp. zn.

skonštatoval, že ustanovenie , podľa ktorého na všetky právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa

inak mali použiť normy obchodného práva vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho

účinnosťou.

Taktiež sa odvolací súd stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie v bode 37

odôvodnenia, z ktorého vyplýva, že neboli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky

zo zmluvy ani podľa vety druhej § 92 ods. 8 Zákona o bankách, teda, že súčet všetkých

omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, alebo

pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok. Je nepochybné, že od 15. 07. 2008

do zosplatnenia pohľadávky 07. 06. 2013 bol žalovaný povinný uhradiť 59 splátok

po 120,76 eur, teda spolu 7 124,84 eur. Z predloženého výpisu z účtu nesporne vyplýva, že

k 27. 05. 2013 realizoval žalovaný úhrady v celkovej výške 6 978,70 eur, teda plných 57

splátok a čiastočne 58. splátku splatnú dňa 15. 04. 2013. Teda, ak by právny predchodca

žalobcu pri započítavaní čiastkových úhrad žalovaného titulom splátok úveru postupoval

v súlade s občiansko-právnou zásadou, upravenou v ustanovení , súčet

omeškaní čo len časti peňažného záväzku by nepresiahol dobu jedného roka. S poukazom

na vyššie uvedené skutočnosti je preto možné stotožniť sa s právnym záverom súdu prvej

inštancie o nedodržaní zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky podľa § 53

ods. 9 v spojení s ustanovením .

Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru o nesplnení

zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o

bankách zo strany právneho predchodcu žalobcu a preto postúpenie pohľadávky nebolo v

súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť

postúpenia pre jeho rozpor so zákonom.“

27. Ústavný súd pripomína, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

).

28. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd

sa v napadnutom rozsudku podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s odvolaním sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu sa ústavne

udržateľným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľky vo vzťahu k interpretácii

ustanovenia o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom k 26. septembru 2013 (ďalej len „zákon o bankách“)

a samotná skutočnosť, že sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, sama osebe

nemôže viesť k záveru o porušení základného práva podľa a práv podľa dohovoru

sťažovateľky označených v bode 1 tohto rozhodnutia.

29. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu za dostatočnú, jasnú

a zrozumiteľnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone, resp.

nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Civilného sporového

poriadku, resp. a zákona o bankách vo vzťahu k posudzovaniu

otázky postúpenia pohľadávky banky inej osobe v zmysle podmienok vymedzených § 92

ods. 8 tohto zákona.

30. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

31. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd porušil jej základné právo podľa

, ako i práva podľa dohovoru označené v bode 1 tým, že „procesne prípustné

dovolanie sťažovateľa meritórne nepreskúmal, ale ho nesprávne z procesných dôvodov

(ako procesne neprípustné) odmietol“.

32. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom, vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú

aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

33. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

34. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky.

35. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva,

že sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z , pretože

podľa jej názoru súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil

uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, a to tým, že opomenul uviesť skutočnosti, ktoré považuje medzi

stranami za sporné a významné skutkové okolnosti nesubsumoval pod konkrétne

hmotnoprávne ustanovenia, pričom odvolací súd toto pochybenie nenapravil a taktiež

sa nezaoberal otázkou namietanou v odvolaní, a to za akých okolností sa majú podmienky

podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách považovať za splnené, a preto je jeho rozhodnutie

je pre absenciu odôvodnenia základných právnych otázok nepreskúmateľné.

36. Dovolací súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f)

v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:

„V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd

svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti

v zmysle V odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších

inštancií popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných

v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali

ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odôvodnenie

odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými odvolacími námietkami žalobcu

a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní

aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky

dlžníkovi, ale je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky, pričom je súd

povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok

absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky. Zároveň uviedol, že

žalobca nebol oprávnený postúpiť pohľadávku zmluvou z 26. septembra 2013, nakoľko v

čase postúpenia pohľadávky bola dlžná suma uhradená. Z uvedeného je teda celkom

zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej

inštancie chápať ako jeden vecný celok) náležitosti v zmysle Za procesnú vadu

konania podľa ustanovenia nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Takisto samotná skutočnosť,

že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí

oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k

založeniu prípustnosti dovolania podľa , pretože do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi (), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov ().“

37. V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd uvádza:

«Dovolateľ ďalej namietal, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil,

aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, ktorá podľa jeho názoru spočíva v tom, že súd prvej inštancie

opomenul uviesť skutočnosti, ktoré považuje medzi stranami za sporné a významné skutkové

okolnosti nesubsumoval pod konkrétne hmotnoprávne ustanovenia.

Dovolací súd zo zápisnice z pojednávania konaného 17. augusta 2017 (č. 1. 155)

zistil, že súd prvej inštancie postupom podľa určil, ktoré skutkové

tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, uviedol,

ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a uviedol svoje predbežné právne posúdenie

veci. Zo zvukového záznamu vyhotoveného na pojednávaní vyplýva, že súd prvej inštancie

uviedol, že „súd poukazuje na to, že uplatnený nárok v časti požadovanej istiny z úveru

a jej príslušenstva javí sa byť premlčaný, i keď z pohľadu súdu z dôvodov iných ako sú

uvádzané v podaniach žalovanej strany, čo sa týka uplatnenia nároku na zaplatenie sumy

825,14 eur tento nárok z pohľadu súdu sa javí byť nedôvodný v danej veci a čo sa týka

ďalších skutočností žaloba sa javí by v doterajšom stave ako nedôvodná i s poukazom na,

z pohľadu súdu, absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto spore, všetky tieto

skutočnosti však bude možno ustáliť až po vykonaní dokazovania na dnešnom

pojednávaní“. Z ustanovenia vyplýva, že zákon priznáva relevanciu

iba tým procesným pochybeniam súdu, intenzita ktorých opodstatňuje záver, že v dôsledku

nesprávneho procesného postupu súdu bolo účastníkovi konania znemožnené

uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv „v takej miere“, že došlo (až) k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Dovolací súd má za to, že pokiaľ súd prvej inštancie

na pojednávaní oboznámil žalobcu s tým, že žaloba sa javí byť nedôvodná z dôvodu

absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, avšak neuviedol konkrétne hmotnoprávne

ustanovenie, ktoré bude aplikovať, bol tento postup súdu nesprávny, nakoľko súd

má povinnosť subsumovať významné skutkové okolnosti pod konkrétne hmotnoprávne

ustanovenia, avšak týmto nesprávnym procesným postupom nebolo žalobcovi znemožnené

uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Žalobca bol súdom na pojednávaní oboznámení o tom, že mu v

spore chýba aktívna vecná legitimácia a preto mohol v ďalšom konaní predkladať dôkazy,

ktoré by predmetnú skutočnosť vyvrátili.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene

namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces ( ). Prípustnosť jeho dovolania z tohto ustanovenia preto

nevyplýva.»

38. Sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania aj z § 421 ods. 1

písm. b) a v tejto súvislosti uviedla, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku,

či je pre splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách pre postúpenie

pohľadávky banky bez súhlasu klienta, ktorý je v omeškaní so splácaním jeho splatného

peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, nevyhnutné, aby banka

po písomnej výzve na zaplatenie takéhoto omeškania musela vyčkať ďalších

90 kalendárnych dní nepretržitého omeškania. V nadväznosti na ďalší dovolací dôvod,

ktorého prípustnosť vyvodzuje sťažovateľka z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c), poukázala

na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

a s tým, že otázka aplikácie ustanovení alebo

na tzv. absolútne obchody, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ

a práva a povinností, ktoré z týchto záväzkových vzťahov vznikli pred účinnosťou

ustanovenia tretej vety , je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.

39. Najvyšší súd v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania sťažovateľky

podľa a v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:

„Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dôvodom, pre ktorý bola žaloba

zamietnutá bolo zistenie súdov nižších inštancií, že žalobcovi chýba v spore aktívna vecná

legitimácia. Súdy nižších inštancií teda nevyvodili záver, že žalobu je potrebné zamietnuť

z dôvodu nedodržania lehoty ďalších 90 kalendárnych dní nepretržitého omeškania

po písomnej výzve na zaplatenie.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že otázka, ktorú dovolateľ nastolil v podanom dovolaní

tak nebola zásadnou otázkou, na ktorej by spočívalo rozhodnutie týchto súdov a preto táto

otázka nemôžu byť relevantná z hľadiska a nemôže viesť

k založeniu prípustnosti dovolania žalobcu v zmysle tohto ustanovenia.

Z rovnakého dôvodu ani ďalšia otázka nastolená dovolateľom a to otázka aplikácie

ustanovení alebo na tzv. absolútne

obchody, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ a práva a povinností, ktoré z týchto

záväzkových vzťahov vznikli pred účinnosťou ustanovenia tretej vety § 52 ods. 2

nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania

v zmysle ustanovenia , z ktorého žalobca tiež vyvodzuje

prípustnosť svojho dovolania.

V danom prípade dovolateľ mal v rámci namietaných dovolacích dôvodov

ako predmet dovolacieho prieskumu nastoliť otázku svojej aktívnej vecnej legitimácie, ktorú

však nenastolil. Dovolací súd je v súlade s dispozičnou zásadou viazaný uplatnenými

dovolacími dôvodmi ( ), včítane ich obsahového i rozsahového vymedzenia,

a z iných, než dovolateľom uplatnených dôvodov, napadnuté rozhodnutie preskúmavať

nemôže. Preto sa touto otázkou nemohol v dovolacom konaní zaoberať práve

pre fungovanie zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým).

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu, ktoré smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietol ( ).“

40. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolaním

sťažovateľky, ktorá jeho prípustnosť vyvodzovala jednak z ustanovenia

a jednak z ustanovenia a . Najvyšší súd skúmal podmienky

prípustnosti dovolania podľa ustanovenia , pričom konštatoval,

že sťažovateľka neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom

jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces a tiež podľa ustanovenia a , pričom

dospel k záveru, že otázky formulované sťažovateľkou nie sú relevantné pre založenie

prípustnosti dovolania, keďže neboli zásadnými otázkami, na ktorých vyriešení by záviselo

rozhodnutie všeobecného súdu, a že dôvodom, pre ktorý bola žaloba sťažovateľky

zamietnutá, bol nedostatok jej aktívnej vecnej legitimácie.

41. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom

ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

42. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa ,

a právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky i v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

43. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok,

bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu