Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_18Co-25-2018.pdf
PDF · 107.08 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/25/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Diany Vlčkovej v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting, s.r.o., IČO: 46713930, Tamaškovičova 17/2742, Trnava, právne zastúpeného spoločnosťou advoconsulting s.r.o., IČO: 47253428, Tamaškovičova 17/2742, Trnava, proti žalovanému: Y. L., B.. XX.X.XXXX, V. XXX, C. U. Ľ., právne zastúpenému JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Škultétyho 3, o zaplatenie 20.868,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 1C/74/2016-162 zo dňa 17.08.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Nárok na náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu dňa 22.04.2008 bola uzatvorená zmluva o poskytnutí hypotekárneho úveru vo výške 23 235,74 eur. Keďže ide o zmluvu spotrebiteľskú, je potrebné na úpravu týkajúcu sa zmluvy o úvere aplikovať ustanovenie § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ako aj úpravu obsiahnutú v občiansko-právnych predpisoch.
3. Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 26.09.2013 od ktorej odvodzoval žalobca svoju aktívnu legitimáciu v spore uzatváral za žalobcu ako postupníka T.. Y. X., ktorý v tom čase nebol štatutárnym orgánom žalujúcej spoločnosti, nebol predložený doklad o tom, žeby toto konanie vyplývalo z vnútorných predpisov danej spoločnosti a keďže táto zmluva vyžaduje písomnú formu, bolo potrebné, aby mal písomne udelené plnomocenstvo. Z logiky veci vyplýva, že plnomocenstvo musí byť súčasťou takej zmluvy a pokiaľ nebolo súdu predložené a preukázané, treba mať za to, že daný úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon a teda je podľa § 40 ods. 1 OZ neplatný.
4. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, banka nebola oprávnená 26.09.2013 postúpiť žalobcovi pohľadávku tak, ako to urobila predloženou zmluvou o postúpení pohľadávky. V súvislosti s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nemôže žalobca účinne argumentovať podaním banky zo dňa 17.02.2012, ktoré predložil so svojim vyjadrením. V danom prípade banka uviedla, že žalovaný je viac ako 3 splátky v omeškaní, pričom žiadala o uhradenie 511,30 eur ako dlžnej čiastky k 17.02.2012 s tým, že ak neuhradí záväzky po lehote v stanovenom termíne do 03.03.2012, môže vyhlásiť úver za splatný. I keď neuviedla banka konkrétne splátky v omeškaní, možno logicky vyvodiť len to, že malo ísť o splátky splatné pred 17.02.2012. Podľa zmluvy v tom čase žalovaný mal uhrádzať splátky po 120,76 eur,
teda zrejme bol podľa banky vtedy po lehote splatnosti so splátkami splatnými 15.02.2012, 15.01.2012, 15.12.2011 a 15.11.2011 v plnej výške a s časťou splátky splatnej 15.10.2011. Podľa súdu však žalovaný k 17.02.2012 v omeškaní nebol, nakoľko k uvedenému dňu uhradil podľa predloženého výpisu z účtu 5 968,70 eur, čo je 49 plných splátok a časť splátky 50tej. Navyše podľa predloženého výpisu z účtu bolo zo strany žalovaného uhradených 150 eur dňa 21.03.2012, 28.05.2012 suma 60 eur, 20.11.2012 suma 150 eur a 20.02.2013 suma 150 eur, teda suma 511,30 eur , ktorej sa výzva zo dňa 17.02.2012 týkala, bola v čase postúpenia v plnom rozsahu uhradená.
5. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na splatenie celej pohľadávky podaním zo dňa 07.06.2013. S poukazom na čl. XVI. bodu 4 Všeobecných obchodných podmienok, dotknuté podanie bolo uložené na pošte 14.06.2013, odberná lehota podľa poštových predpisov bola v roku 2013 v počte 18 dní a jej posledný deň pripadol na 02.07.2013. Keďže banka podľa uvedeného podania určila lehotu na zaplatenie celého dlhu 10 dní od doručenia daného podania obsahujúceho výzvu na plnenie, čo pripadlo na deň 12.07.2013 je zrejmé, že ku dňu 26.09.2013 žalovaný nebol ešte nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením čo len časti zosplatneného peňažného záväzku.
6. Zároveň v konaní neboli súdu predložené ani žiadne doklady o tom, žeby súčet všetkých omeškaní klienta - žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Od 15.07.2008 do 07.06.2013 (zosplatnenie pohľadávky) bol žalovaný povinný uhradiť 59 splátok po 120,76 eur, teda 7 124,84 eur. Podľa predloženého výpisu z účtu zaplatil žalovaný spolu 6 978,70 eur, teda 57 plných splátok a časť 58mej splátky splatnej podľa zmluvy 15.04.2013. Úhrady žalovaného, hoci oneskorené mali byť v súlade so zásadami občiansko-právnych predpisov započítavané bankou najprv na ten-ktorý dlh najskôr splatný a najprv na istinu a na úroky z úveru a až potom na ďalšie poplatky. Ak by aj súd akceptoval podľa predloženého výpisu z účtu vykonané zápočty platieb na úroky z omeškania ku dňu 07.06.2013 bolo zo strany žalovaného uhradených spolu 54 splátok podľa zmluvy v plnej výške a zostatok v poradí 55tej splátky pripadajúcej podľa zmluvy na 15.01.2013 a teda i toto svedčí o tom, že k 26.09.2013 neboli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky ani podľa vety druhej § 92 ods. 8 zákona o bankách.
7. V ďalších dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na neprijateľnosť poplatkov za vedenie účtu hypotekárneho úveru s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 18Co/109/2011 ako aj na nesprávne započítavanie časti úhrad žalovaného v rozpore s ustanovením § 566 OZ. Uviedol, že žalobca nemá nárok na úroky z úveru od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru s odkazom na závery rozsudku Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015. V bode 47 odôvodnenia uviedol, že dôvodom na zamietnutie žaloby v časti istiny úveru a úrokov z úveru je i premlčanie uplatneného nároku s poukazom na ustanovenie § 103 OZ s tým, že právo žalobcu bolo premlčané najneskôr dňa 16.04.2016, keďže ku dňu 15.04.2013 nebola preukázateľne riadne zaplatená splátka hypotekárneho úveru podľa zmluvy. Zároveň nemal súd za preukázanú druhú podmienku postupu veriteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu podľa § 53 ods. 9 OZ, podľa ktorej môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 OZ, keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Ako je uvedené vyššie, podanie banky zo dňa 17.02.2012 v tomto smere vo vzťahu k zosplatneniu účinnému 07.06.2013 nemožno vôbec akceptovať a že by banka ako pôvodný veriteľ v lehote nie kratšej ako 15 dní pred 07.06.2013 upozornila žalovaného na uplatnenie práva podľa § 53 ods. 9 OZ.
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 CSP.
9. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorým žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
10. V dôvodoch odvolania uviedol, že z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalovaný vyčerpal všetky prostriedky z poskytnutého úveru, pričom hneď so splatením prvej splátky sa dostal do omeškania v trvaní 3 dní. Žalovaný následne riadne a včas splácal úver, avšak vo vzťahu k splátkam splatným dňa 15.05.2009, resp. 15.06.2009 sa dostal do omeškania s ich zaplatením, keďže tieto uhradil spoločne 22.06.2009. Od tohto momentu už nesplácal úver riadne a včas. Z listinných dôkazov ďalej vyplýva, že žalovaný po oboznámení sa s výzvou právneho predchodcu žalobcu uskutočnil v jeho prospech ďalšie úhrady, ktoré však nepostačovali na úhradu vzniknutého omeškania so splácaním úveru. Vzhľadom na opakujúce porušenia zmluvných dojednaní žalovaným pristúpil právny predchodca
dňa 07.06.2013 k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Keďže žalovaný po oznámení postúpenia pohľadávky a výzve žalobcu na zaplatenie túto neuhradil, pokračoval žalobca vo výkone záložného práva návrhom na vykonanie dobrovoľnej dražby. V bode III. odvolania argumentoval absolútnym obchodom v právnom vzťahu medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným. Uviedol, že aplikácia ustanovenia § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.04.2015 je vylúčená na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou. Predmetné ustanovenie totižto nie je ustanovením procesnej povahy, ale hmotno-právnym ustanovením. Považuje za nesprávny záver NS SR v rozhodnutiach pod sp. zn. 3MCdo/14/2014, resp. 4MCdo/17/2014, v ktorých bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia NS SR prisúdil ustanoveniu § 52 ods. 2 OZ charakter procesného ustanovenia, ktorého účinnosť sa má vzťahovať i na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou. Takýto záver je podľa názoru žalobcu najmä s poukazom na navodenie stavu pravej retroaktivity absolútne neprijateľný.
11. K bodu 34 odôvodnenia poukázal na judikát prijatý kolégiom NS SR pod č. 119/2003, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Už len s poukazom na tieto skutočnosti je žalobca presvedčený, že nebol daný dôvod na skúmanie platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalobca v žalobe aktívnu legitimáciu odvodil od zmluvy o postúpení a oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 26.09.2013. Túto skutočnosť žalovaný, ani jeho právny zástupca počas celého konania žiadnym spôsobom nepopreli. Avšak ak súd mal iný názor a túto skutočnosť považoval za spornú, v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 CSP mal túto skutočnosť uviesť a to podľa jeho názoru aj s uvedením dôvodu spornosti. Na tomto mieste podotkol, že tak, ako to vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania zo dňa 17.08.2017 súd prvej inštancie však splnenie postupu podľa ustanovenia § 181 CSP uviedol len všeobecne, že sa žaloba javí ako premlčaná, i keď z iných dôvodoch, než ktoré tvrdí strana žalovaného. Žiadne iné skutočnosti súd prvej inštancie za sporné neoznačil. Keďže súd prvej inštancie takto nepostupoval a ani v písomných výzvach právnemu zástupcovi žalobcu v predchádzajúcich pojednávaniach vo veci samej za sporné neoznačil, znemožnil tak žalobcovi, aby uskutočňoval svoje procesné právo a to v tomto prípade právo poprieť skutkové tvrdenie o tom, že zmluva o postúpení je uzavretá neplatne.
12. Ďalej za nesprávny považuje právny záver súdu prvej inštancie o postupe započítavania realizovaných úhrad v súlade s ustanovením § 566 ods. 2 OZ. Keďže v predmetnej veci sa právny predchodca a žalovaný v zmysle ustanovenia bodu 1 čl. IV. zmluvy o úvere dohodli, že dlžník je povinný splácať banke istinu úveru spolu s úrokmi v mesačných anuitných splátkach a žalovaný ako dlžník neurčil inak, právny predchodca žalobcu bol ako veriteľ z tzv. absolútneho obchodu viazaný ustanovením 3. časti OZ o započítavaní úhrad žalovaného.
13. V ďalšej časti v dôvodoch odvolania uviedol, že prezentovaný záver súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu nedodržania podmienok určených ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách podľa názoru žalobcu z predmetného ustanovenia nevyplýva a odporuje nielen samotnému zneniu tohto ustanovenia, ale aj prísnejšej právnej úprave v zákone č. 129/2010 Z.z., ktorý v ustanovení § 17 postúpenie pohľadávky vyplývajúce zo spotrebiteľského úveru výslovne predpokladal a ako právnu normu pre takéto postúpenie výslovne určoval ustanovenia OZ. Hlavným účelom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj podľa dôvodovej správy bolo prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možností postúpiť pohľadávku. Vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia predmetnej pohľadávky je potrebné vykladať tak, že porušenie bankového tajomstva nevedie k súkromno-právnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia pohľadávky. Podľa jeho názoru banka nemusí vyčkať na uplynutie splatnosti celého peňažného záväzku klienta, ale môže svoju pohľadávku z úverovej zmluvy postúpiť vcelku na iný subjekt. Gramaticky a logicky výklad ustanovenia § 92 ods. 8 je v tomto jednoznačný, keďže nehovorí o postúpení časti peňažného záväzku zodpovedajúceho omeškanej sume, ale o postúpení peňažného záväzku ako takého, pričom slovo tomuto zabezpečuje, že v prípade, ak klient má voči banke viac peňažných záväzkov, tak postúpiť možno iba peňažný záväzok, u ktorého došlo k omeškaniu. 14. V bode 43 odôvodnenia sa súd prvej inštancie zaoberal účinnosťou vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Keďže ide o jednostranný právny úkon veriteľa, má veriteľ právo svojím prejavom vôle určiť účinnosť takéhoto úkonu. Žalobca má za to, že v predmetnej veci nemôže byť daný dôvod na akúkoľvek pochybnosť o vyjadrení vôle veriteľa v tom smere, kedy má nastať účinnosť takéhoto úkonu. Táto vôľa je preukázateľne prejavená v oznámení zo dňa 07.06.2013, keď v 3. odseku tohto oznámenia je
veriteľom výslovne uvedené, že účinnosť vyhlásenia úverov za predčasne splatný nastáva v 10. deň odo dňa doručenia tejto výzvy. V prípade aplikácie ustanovenia o doručovaní dojednaných vo všeobecných obchodných podmienkach tak účinnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti nastala dňa 12.07.2013. Za predpokladu odmietnutia tohto dojednania nastala účinnosť 24.06.2013.
15. Ďalej považuje nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, že žalobca nemá nárok na úroky z úveru po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru s poukazom na ustanovenie § 503 OZ a podporne ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. Vyslovil presvedčenie, že nie je potrebné podrobne ozrejmovať, že samotná splatnosť poskytnutého úveru a teda nárok veriteľa na jeho opätovnú dispozíciu s poskytnutými peňažnými prostriedkami nemôže byť stotožňovaná s ich skutočným zaplatením. Zjednodušene povedané veriteľ napr. vyhlásením mimoriadnej splatnosti pre porušenie povinnosti dlžníka síce má právo na vrátenie všetkých poskytnutých peňažných prostriedkov, avšak ak mu ich dlžník skutočne nevrátim, má na ne síce veriteľ nárok, no nemá možnosť s nimi skutočne disponovať a tak ich použiť na tvorbu zisku. Za predpokladu správnosti názoru, že úrok ako cena peňažných prostriedkov patrí veriteľovi len do splatnosti úveru a teda nie do skutočného zaplatenia, získava dlžník pri zákonnej sadzbe úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne pri takmer akýchkoľvek spotrebných úveroch poskytovaných na finančnom trhu SR výhodu tým, že jednoducho prestane plniť splatné záväzky. V ďalšej časti odvolania poukázal na nesprávnosť úvah súdu prvej inštancie o premlčaní celého uplatneného nároku v bodoch 47 - 51 odôvodnenia, poukazujúc na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 11Co/99/2013 a Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 23Co/74/2014 a 10Co/228/2014.
16. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
17. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379-381 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.
18. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na záveroch nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému z pôvodného veriteľa - banky pre nedodržanie zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ako aj § 53 ods. 9 v spojení s ustanovením § 565 OZ.
19. Už v predchádzajúcej rozhodovacej praxi, od ktorej odvolací súd nevidí dôvod sa odkloniť, bol k aplikácii § 92 ods. 8 Zákona o bankách v obdobných prípadoch zaujatý nižšie uvedený názor. Podľa neho aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou súdneho konania. Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi ale je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku zo dňa 28.01.2009 pod sp. zn. 1Cdo/76/2007 , podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je súd povinný prihliadať k úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu- zmluvy o postúpení pohľadávky. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. IV.ÚS 337/2012 zo dňa 03.07.2012.
20. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 v znení účinnom k 26.09.2013, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
21. Citované ustanovenie neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky. Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia, ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie: „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlas klienta nemôže. Bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd prihliadať ex offo.
22. V danom prípade oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu podaním zo dňa 07.06.2013 obsahom ktorého bola výzva na splatenie pohľadávky spĺňa náležitosti výzvy predpokladanej ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách, avšak vzhľadom na dátum uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky 26.09.2013 nebola splnená zákonná podmienka postúpenia pohľadávky v zmysle citovaného zákonného ustanovenia a to omeškanie žalovaného dlhšie ako 90 kalendárnych dní od uplynutia lehoty na splnenie omeškaného záväzku na základe uvedenej výzvy. Keďže žalovaný v odbernej lehote predmetnú výzvu neprevzal v zmysle článku XVI. bodu 4 Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu sa písomnosť, ktorá nebola vyzdvihnutá v odbernej lehote považuje za doručenú v posledný deň odbernej lehoty. V danom prípade dotknuté podanie bolo uložené na pošte 14.06.2013, odberná lehota podľa poštových predpisov bola 18 dní a jej posledný deň tak pripadol na 02.07.2013, čo je deň doručenia tohto podania a teda 10-dňová lehota na plnenie uplynula žalovanému dňa 12.07.2013.
23. V danom prípade sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený postúpiť pohľadávku zmluvou zo dňa 26.09.2013 na základe výzvy zo dňa 17.02.2012. V danom podaní totižto banka uviedla, že žalovaný je viac ako 3 splátky v omeškaní so splácaním pohľadávky zo zmluvy, pričom žiadala o uhradenie sumy 511,30 eur ako dlžnej čiastky k 17.02.2012. I keď nešpecifikovala konkrétne splátky v omeškaní, možno logicky vyvodiť len to, že malo ísť o splátky splatné pred 17.02.2012. Podľa zmluvy v tom čase mal žalovaný uhrádzať splátky vo výške 120,76 eur, teda je zrejmé, že podľa banky bol vtedy po lehote splatnosti so splátkami splatnými 11/2011-2/2012 v plnej výške a s časťou splátky splatnej 15.10.2011. Vzhľadom na čiastkové úhrady realizované žalovaným 21.03.2012, 28.05.2012, 20.11.2012 a 20.02.2013 bola v čase postúpenia pohľadávky dlžná suma, ktorej sa výzva zo dňa 17.02.2012 týkala dávno uhradená najneskôr týmito platbami, ak by banka riadne postupovala pri započítaní úhrad žalovaného v zmysle ustanovenia § 566 ods. 2 OZ.
24. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že banka pri započítaní čiastkových úhrad žalovaného titulom splátok úveru mala postupovať podľa § 566 ods. 2 OZ, čo nesporne vyplýva z ustanovenia § 52 ods. 2 OZ. NS SR viacerými rozhodnutiami, okrem iného rozsudkom zo dňa 28.05.2014 pod sp. zn. 8MCdo/13/2014 skonštatoval, že ustanovenie § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.
25. Taktiež sa odvolací súd stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie v bode 37 odôvodnenia, z ktorého vyplýva, že neboli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky zo zmluvy ani podľa vety druhej § 92 ods. 8 Zákona o bankách, teda, že súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok. Je nepochybné, že od 15.07.2008 do zosplatnenia pohľadávky 07.06.2013 bol žalovaný povinný uhradiť 59 splátok po 120,76 eur, teda spolu 7 124,84 eur. Z predloženého výpisu z účtu nesporne vyplýva, že k 27.05.2013 realizoval žalovaný úhrady v celkovej výške 6 978,70 eur, teda plných 57 splátok a čiastočne 58. splátku splatnú dňa 15.04.2013. Teda, ak by právny predchodca žalobcu pri započítavaní čiastkových úhrad žalovaného titulom splátok úveru postupoval v súlade s občiansko-právnou zásadou, upravenou v ustanovení § 566 ods. 2 OZ, súčet omeškaní čo len časti peňažného záväzku by nepresiahol dobu jedného roka. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je preto možné stotožniť sa s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedodržaní zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky podľa § 53 ods. 9 v spojení s ustanovením § 565 OZ.
26. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru o nesplnení zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany právneho predchodcu žalobcu a preto postúpenie pohľadávky nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom.
27. Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP potvrdil.
28. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany sporu bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (uznesenie ÚS SR z 23.06.2004 pod sp. zn. III.ÚS 209/04, rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997 - sťažnosť č. 21522/93, zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III).
29. Odvolací súd so zreteľom na neplatnú zmluvu o postúpení pohľadávky nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci a nemali vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
30. O nárok na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný a žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).