Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 454 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (459)IV. ÚS 238/2020
PDF · 465.62 KB
No categories available
IV. ÚS 238/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 722 316, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd výzvou na úhradu trov starej exekúcie
v upovedomení o zastavení starej exekúcie sp. zn. EX 387/07 z 26. februára 2020 vydanom
súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom so sídlom exekútorského úradu v Šali,
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2020
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, IČO 36 722 316 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa
čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výzvou na úhradu trov starej
exekúcie v upovedomení o zastavení starej exekúcie sp. zn. EX 387/07 z 26. februára 2020
vydanom súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom so sídlom exekútorského úradu
v Šali (ďalej len „súdny exekútor“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom
postavení oprávnenej účastníčkou exekučného konania vedeného podľa zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“), v rámci ktorého bolo súdnym exekútorom vydané
v záhlaví tohto uznesenia označené upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahujúce aj
sťažovateľkou namietanú výzvu na úhradu trov tejto exekúcie.
3. K uvedenej situácii došlo v dôsledku toho, že Národná rada Slovenskej republiky
v snahe riešiť dlhotrvajúce bezúspešné exekúcie prijala zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení
niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 233/2019 Z. z.“), ktorým v § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ vzťahujúci
sa na exekúcie začaté pred 1. aprílom 2017. Zároveň za splnenia stanovených podmienok
(§ 2 zákona č. 233/2019 Z. z.) stanovilo sa ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny
exekútor vo veci sťažovateľky, aplikujúc zákon č. 233/2019 Z. z., napadnutým rozhodnutím
upovedomil sťažovateľku o zastavení starej exekúcie. Súčasťou napadnutého upovedomenia
pritom bola aj (namietaná) výzva adresovaná sťažovateľke na zaplatenie tzv. paušálnych
trov starej exekúcie v sume 42 €, a to podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z. z.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým upovedomením
o zastavení starej exekúcie v časti výzvy na zaplatenie paušálnych trov došlo k zásahu do jej
označených práv. Sťažovateľka kritizuje predmetnú právnu úpravu § 6 ods. 2 zákona
č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy znáša oprávnený. Túto zákonnú
konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú. Argumentuje tým, že
v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017 a zodpovedajúcich
ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy exekútora platí v zásade
povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených prípadoch, ak ich vznik
možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. je potrebné
vykladať ústavne konformne, a to tak, že oprávnený je povinný hradiť paušálne trovy starej
exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov by bolo možné pričítať oprávnenému.
Sťažovateľka tvrdí, že zastavenie exekúcie v dotknutom prípade nezapríčinila a nemohla ani
predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti. Predmetnú úpravu považuje
za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity, v rozpore s jej legitímnymi očakávaniami ako
oprávnenej v exekučnom konaní. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež tvrdí,
že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. bez
nadväznosti na § 203 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 1. 2002 resp. bez
nadväznosti na § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. 2. 2002 do
31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať paušálne trovy exekútora bez
posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej na zastavení exekúcie, porušil“ jej
označené práva.
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sa sťažovateľka domáha
vyslovenia porušenia jej v záhlaví tohto uznesenia označených práv tam uvedeným
upovedomením o zastavení starej exekúcie v časti obsahujúcej výzvu na úhradu trov tejto
exekúcie. Taktiež sa domáha zrušenia napadnutého upovedomenia o zastavení starej
exekúcie v zodpovedajúcej časti (týkajúcej sa náhrady trov tejto exekúcie, pozn.), priznania
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov jej právneho zastupovania v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
8.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8.3 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
9. Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Uvedený záver platí rovnako aj vo vzťahu k čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je
v podstate identické so znením čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so sťažnosťami
namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov, resp.
iných orgánov verejnej moci už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu alebo inú ochranu,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím orgánu verejnej moci sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov (resp. iných orgánov verejnej moci) sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem
svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom než
zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame
či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
15. Uvedené východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu
k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej
kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného
súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť
z podanej ústavnej sťažnosti.
III.
Meritórne posúdenie ústavnej sťažnosti sťažovateľky
III.1 K porušeniu označených procesných práv sťažovateľky napadnutým
upovedomením súdneho exekútora
16. Predmetom ústavnej sťažnosti v posudzovanej veci je predovšetkým námietka
porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením o zastavení
starej exekúcie v časti výzvy na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorému
sťažovateľka vytýka, že je arbitrárne a že súdny exekútor ústavne nesúladným výkladom
a aplikáciou § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. zasiahol do jej označených práv.
17. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci v prvom rade uvádza,
že problematiku náhrady trov konania preskúmava zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom
výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09, IV. ÚS 481/2013), a to ak zistí,
že rozhodnutím všeobecného súdu (resp. iného orgánu verejnej moci, pozn.) došlo
k procesnému excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho
konania.
18. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by
bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu), či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
19. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v civilnom súdnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie
práva“ (uznesenie vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012 z 20. novembra 2012 uverejnené
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).
20. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy znáša oprávnený.
Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení
starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
21. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si najskôr
dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých
exekúcii v kontexte namietanej výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Zmyslom
a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných
súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti povinným dlhodobo
neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom právnej
istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou
Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo uvedené, zaviedol
okrem iného aj pojem stará exekúcia. Podľa tohto zákona, za splnenia zákonných
predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným,
že ex lege došlo k zastaveniu starých exekúcií. V rámci svojho včasného upovedomenia má
súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy zastavenej exekúcie
v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné konštatovať, že zákon
č. 233/2019 Z. z. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou lex specialis, ktorá osobitne
upravuje tam stanovené situácie, a to vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu exekučného konania,
ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši v porovnaní s Exekučným
poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť (nahradiť trovy exekúcie) má
oprávnený, na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora, ale len
zákonom ustanovená paušálna suma. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba
v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie
pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch
obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára
2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1,
pozn.).
22. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy zákona č. 233/2019 Z. z.,
konštatuje, že nárok súdneho exekútora na paušálnu náhradu trov starej exekúcie vzniká ex
lege, a to čo sa týka základu aj výšky. Procesný postup exekútora určuje priamo lex
specialis, a preto nie je možné uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky
nezohľadnením výkladu úpravy lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej
aplikácia je vylúčená existenciou a povinnosťou aplikácie úpravy lex specialis. Na základe
uvedeného ústavný súd považoval túto časť argumentácie sťažovateľky za nenáležitú
a právne irelevantnú.
23. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z.
nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej
exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych
výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný
inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie. Keď
na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné konanie sa
zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť nadviažu, sú
kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie sa ex lege
zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov v stanovenej
výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju už citovanú judikatúru
považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala ústavne
konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., za nedôvodnú,
pretože súdny exekútor v dotknutom exekučnom konaní nemal diskréciu pri vzniku
a rozsahu nároku na náhradu paušálnych trov zastavenej exekúcie a tento nárok si uplatnil
v súlade s platným právom.
24. Sťažovateľka ďalej namieta, vychádzajúc zo znenia § 6 ods. 4 písm. b) zákona
č. 233/2019 Z. z., že nemá vedomosť o tom, či v dotknutej exekučnej veci bola exekúcia
zapísaná v Centrálnom registri exekúcií, pretože preverenie tejto skutočnosti ako
predpokladu vzniku nároku na náhradu trov exekúcie je spoplatňované. Sťažovateľka podľa
vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko tisíc ex lege zastavených exekúciách zisťovať, či
táto podmienka je splnená a preto jej splnenie spochybňuje“. Na základe citovanej
formulácie sťažovateľky možno vyvodiť, že sťažovateľka (ani len) netvrdí,
že v posudzovaných prípadoch exekúcie neboli zapísané v Centrálnom registri exekúcií,
a preto ústavný súd konštatuje, že za daných okolností (absencia výslovného tvrdenia
porušenia povinnosti súdneho exekútora) takéto spochybnenie nemá povinnosť preverovať
v konaní podľa čl. 127 ústavy, kde nepôsobí ako skutkový súd.
25. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia
sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona č. 233/2019
Z. z., najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej exekúcie
v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu v okolitých
štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu
Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu Lotyšska, ako aj
konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec Van der Mussele
proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd v tomto smere
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je oprávnený
preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený
plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát
zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type
konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľky
o protiústavnosti aplikovanej právnej úpravy uplatnená v rámci konania o individuálnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je preto nedôvodná.
26. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté upovedomenie
v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie je ústavne udržateľné, rešpektuje
a primeraným spôsobom interpretuje vo veci aplikované právne normy. Ústavný súd preto
konštatuje, že ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým upovedomením obsahujúcim výzvu na úhradu paušálnych trov starej
exekúcie, je spôsobilá na odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
III.2 K porušeniu označených hmotných práv sťažovateľky napadnutým
upovedomením súdneho exekútora
27. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny
a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
upovedomením v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Ide o práva
hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala od namietaného
porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky,
nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom, že došlo
k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu paušálnych trov
starej exekúcie, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia označených
procesných práv sťažovateľky napadnutým upovedomením súdneho exekútora, v priamej
príčinnej súvislosti s tým dospel potom k záveru aj o zjavnej neopodstatnenosti tej časti
ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných
práv (ku ktorému malo dôjsť totožným upovedomením súdneho exekútora, pozn.).
28. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým
upovedomením súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 11 ods. 1 listiny a jej práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomenia súdneho
exekútora, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
29. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že ona procesne nezavinila zastavenie starej
exekúcie, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc z informácií
obsiahnutých v ústavnej sťažnosti a jej prílohe, že v dotknutom exekučnom konaní bolo
exekučným titulom právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, nárok
z ktorého Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt súkromného
práva na základe zmluvy. Tento samotný fakt, že sociálna poisťovňa sa rozhodla túto
pohľadávku nevymáhať od povinného a radšej ju zmluvne previedla na sťažovateľku
za odplatu, indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o jej sťaženej
vymáhateľnosti vzhľadom na finančnú situáciu povinného. Sťažovateľka pri odplatnom
prevode tejto pohľadávky vzniknutej zo sociálneho poistenia (za zlomkovú hodnotu) si
musela byť vedomá rizika, že vymožiteľnosť tejto pohľadávky je neistá. Napriek tomu išla
do podnikateľského rizika a podala návrh na súdne vymoženie tejto pohľadávky, resp.
vstúpila do procesného postavenia oprávnenej v prebiehajúcom exekučnom konaní
iniciovanom jej právnym predchodcom. Predmetná exekúcia bola dlhodobo vykonávaná
bez úspechu, preto existuje dôvodná pochybnosť o tom, že sťažovateľka postupovala
pri zachovaní primeranej opatrnosti, ako to v ústavnej sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa
predchádzajúcej právnej úpravy, teda v čase podania návrhu pôvodného oprávneného
na vykonanie exekúcie, existovala „hrozba“ znášania trov pri nemajetnosti povinného,
dokonca vo výške skutočných trov súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný
súd dospel k záveru, že potenciálny negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako
oprávnenej nesúvisí s aplikáciou zákona č. 233/2019 Z. z. a napadnutým upovedomením
súdneho exekútora, ale skôr s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko
spojené s vymáhaním postúpenej pohľadávky. Ústavný súd tak v závere konštatuje,
že neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy
a napadnutým upovedomením súdneho exekútora ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše
je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať opätovne návrh na vykonanie tejto
exekúcie podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorého si môže uplatniť aj náhradu
paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.
30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal
ďalším návrhmi sťažovateľky, keďže tieto by mali opodstatnenie len v prípade, že by
ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav DURIŠ
predseda senátu