Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)III. ÚS 218/2020
PDF · 266.03 KB
No categories available
III. ÚS 218/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
BA One, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 722 316, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomeniami o zastavení
starých exekúcií súdnej exekútorky Mgr. Klaudie Boorovej Dzurikovej sp. zn. EX 10025/03
z 21. februára 2020, EX 10064/03 z 21. februára 2020, EX 10071/03 z 21. februára 2020,
EX 10086/03 z 21. februára 2020, EX 10443/02 z 21. februára 2020, EX 10111/02
z 21. februára 2020, EX 10445/02 z 21. februára 2020, EX 10448/02 z 21. februára 2020
v časti výziev na úhradu trov starej exekúcie a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, IČO 36 722 316 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) upovedomeniami o zastavení starých exekúcií súdnej
exekútorky Mgr. Klaudie Boorovej Dzurikovej (ďalej len „súdna exekútorka“) sp. zn.
EX 10025/03 z 21. februára 2020, EX 10064/03 z 21. februára 2020, EX 10071/03
z 21. februára 2020, EX 10086/03 z 21. februára 2020, EX 10443/02 z 21. februára 2020,
EX 10111/02 z 21. februára 2020, EX 10445/02 z 21. februára 2020, EX 10448/02
z 21. februára 2020 v časti výziev na úhradu trov starej exekúcie (ďalej len „napadnuté
upovedomenia“).
2. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 27. mája 2020 bol schválený Dodatok č. 1
(ďalej len „dodatok“) k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“), ktorý nadobudol
účinnosť 1. júna 2020.
V súlade s čl. I bodom 4 dodatku bola predmetná vec, keďže ide o vec pridelenú
do 31. mája 2020 sudcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktorá nebola k tomuto dňu vybavená
odložením podľa § 53 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) ani v nej nebolo vydané rozhodnutie, ktorým sa konanie
pred ústavným súdom končí, pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi Fiačanovi, ktorý
sa v súlade s čl. I bodom 1 dodatku stal členom tretieho senátu ústavného súdu.
3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v predmetných
exekučných konaniach vedených súdnym exekútorom v procesnom postavení oprávnenej.
Exekučné konania boli začaté a vedené podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť dlhotrvajúce bezúspešné
exekúcie prijala zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“), ktorým
v ustanovení § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie začaté
pred 1. aprílom 2017. Zároveň, za splnenia stanovených podmienok (§ 2 zákona
č. 233/1999 Z. z.), stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdna exekútorka,
aplikujúc zákon č. 233/2019 Z. z., napadnutými rozhodnutiami upovedomila sťažovateľku
o zastavení starých exekúcií. Súčasťou napadnutých upovedomení bola aj výzva adresovaná
sťažovateľke na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 € určenej podľa § 6 zákona
č. 233/2019 Z. z. (tzv. paušálnych trov exekúcie).
4. Sťažovateľka namieta, že napadnutými upovedomeniami o zastavení exekúcií
v časti výziev na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie adresovaných sťažovateľke
bolo zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje predmetnú
právnu úpravu § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy znáša
oprávnený. Túto zákonnú konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú.
Argumentuje tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla
2017 a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy
exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených
prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že ustanovenie § 6 ods. 2
zákona č. 233/2019 Z. z. je potrebné vykladať ústavnokonformne, a to tak, že oprávnený
je povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov
by bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí, že ona zastavenie exekúcií
nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinných ani pri náležitej opatrnosti.
Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity, v rozpore
s jej legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej argumentácie sťažovateľka
v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2 zákona
č. 233/2019 Z. z. bez nadväznosti na § 203 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom
do 31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení
účinnom od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať
paušálne trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej
na zastavení exekúcie, porušil“ označené práva sťažovateľky.
5. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Súdny exekútor Mgr. Klaudia Boorová Dzuriková porušil upovedomeniami
o zastavení starých exekúcii vydaných dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky
vyššie) začatých na základe poverenia vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie)
č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných
nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva
na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť
majetok zaručené článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené
článkom 1 ods. 1 prvá veta Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené
článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv
a slobôd a právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých
exekúcii vydané súdnym exekútorom Mgr. Klaudia Boorová Dzuriková dňa (podľa tabuľky
vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých na základe poverenia vydaných okresnými
súdmi (podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky
vyššie) na vymoženie peňažných nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným
osobám-povinným v časti výzva na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia
súdnemu exekútorovi Mgr. Klaudia Boorová Dzuriková na ďalšie konania.
3. Súdny exekútor Mgr. Klaudia Boorová Dzuriková je povinný poskytnúť
sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.
4. Súdny exekútor Mgr. Klaudia Boorová Dzuriková je povinný uhradiť sťažovateľke
trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho
zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o. Grösslingova 4, 811 00 Bratislava, do troch dni
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o ústavnom
súde.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
10. Ústavný súd ku vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Uvedený záver platí rovnako aj pre čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je takmer identické
so znením čl. 46 ods. 1 ústavy.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so sťažnosťami
namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov
už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie
základného práva na súdnu alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem
svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom,
než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame
či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 100/2005).
15. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu
k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej
kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného
súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť
z podanej sťažnosti.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
III.1 K namietanému porušeniu označených procesných práv napadnutými
upovedomeniami súdnej exekútorky
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného
práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami o zastavení starých
exekúcií v časti výziev na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorým
sťažovateľka vytýka, že sú arbitrárne a že súdna exekútorka ústavne nesúladným výkladom
a aplikáciou § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. zasiahla do jej označených práv.
17. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne
iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
18. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ
by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu) či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
19. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v civilnom súdnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite
aplikácie práva“ (uznesenie sp. zn. III. ÚS 575/2012 z 20. 11. 2012 uverejnené v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).
20. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy znáša oprávnený.
Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení
starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
21. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade
dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých
exekúcií v kontexte namietaných výziev na úhradu paušálnych trov starej exekúcie.
Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu
na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia
proti povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval
až do kolízie s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca
túto situáciu neriešil novelou Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým,
ako už bolo uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných
predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným,
že ex lege došlo k zastaveniu týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného
upovedomenia má súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy
zastavenej exekúcie v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné
konštatovať, že zákon č. 233/2019 Z. z. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou
lex specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu
trvaniu exekučného konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši
v porovnaní s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť
má oprávnený, na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora,
ale len zákonom ustanovená paušálna suma. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje,
čo treba v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť
povinného. Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie
pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch
obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára
2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1,
pozn.).
22. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy zákona č. 233/2019 Z. z.,
konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu aj výšky.
Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis. Preto nie je možné uvažovať
o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy lex generalis
a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou a povinnosťou
aplikácie úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný súd považoval túto časť
argumentácie sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.
23. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z.
nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej
exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych
výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný
inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie.
Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné
konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť
nadviažu, sú kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie
sa ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov
a v stanovenej výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju judikatúru
citovanú v bode 18 považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala
ústavne konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z.,
za nedôvodnú, pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku
na náhradu paušálnych trov zastavených exekúcií a tento si uplatnil v súlade s platným
právom.
24. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6
ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z., ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom,
či v jej označených exekučných veciach boli exekúcie zapísané v Centrálnom registri
exekúcií, pretože preverenie tejto skutočnosti (ktorá je predpokladom vzniku nároku
na náhradu trov exekúcie) je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov
„nie je v stave pri niekoľko tisíc ex lega zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka
je splnená a preto jej splnenie spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie
sťažovateľky dospel k záveru, že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovaných prípadoch
exekúcie neboli zapísané v centrálnom registri, a preto konštatuje, že za daných okolností
(absencia výslovného tvrdenia porušenia povinnosti súdnej exekútorky) ústavný súd takéto
spochybnenie nemá povinnosť preverovať v konaniach podľa čl. 127 ústavy, kde nepôsobí
ako skutkový súd.
25. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia
sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona č. 233/2019
Z. z. najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej exekúcie
v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu v okolitých
štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu
Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu Lotyšska,
ako aj konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec Van der
Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd v tomto
smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti fyzickej
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je oprávnený
preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený
plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát
zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type
konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľky
o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti
právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nedôvodná.
26. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenia v časti výziev
na úhradu paušálnych trov starých exekúcií sú ústavne udržateľné, rešpektujú a primeraným
spôsobom interpretujú do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd
dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých
exekúcií, je zjavne neopodstatnená.
III.2 K namietanému porušeniu označených hmotných práv napadnutými
upovedomeniami súdnej exekútorky
27. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií.
Ide o práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala
od namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie
sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,
že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu
paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia
označených procesných práv sťažovateľky napadnutými upovedomeniami súdnej
exekútorky, rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti, v ktorej
sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutými
upovedomeniami súdnej exekútorky.
28. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutými
upovedomeniami súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomení súdnej exekútorky,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
29. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že sťažovateľka procesne nezavinila
zastavenie starých exekúcií, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc
z informácií obsiahnutých v sťažnosti a jej prílohách, že v okolnostiach posudzovaných vecí
exekučnými titulmi boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia Sociálnej poisťovne,
ktoré Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt súkromného práva
na základe zmluvy. Samotný tento fakt, že Sociálna poisťovňa sa rozhodla tieto pohľadávky
nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne previedla na sťažovateľku za odplatu,
indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o ich sťaženej vymáhateľnosti
vzhľadom na finančnú situáciu povinných. Sťažovateľka pri odplatnom prevode
pohľadávok vzniknutých zo sociálneho poistenia za zlomkovú hodnotu si musela
byť vedomá rizika, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok je neistá. Napriek tomu išla
do podnikateľského rizika a podala návrhy na súdne vymoženie týchto pohľadávok, resp.
nastúpila do procesného postavenia oprávneného v prebiehajúcich exekučných konaniach
iniciovaných jej právnou predchodkyňou. Predmetné exekúcie majú tú spojitosť,
že boli dlhodobo vykonávané bez úspechu, preto existuje dôvodná pochybnosť o tom,
že sťažovateľka postupovala pri zachovaní primeranej opatrnosti, tak ako to v sťažnosti
tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej právnej úpravy, teda v čase podania návrhu
pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie, existovala „hrozba“ znášania trov
pri nemajetnosti povinného, dokonca vo výške skutočných trov súdneho súdnej exekútorky.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálny negatívny dopad
na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej nesúvisí s aplikáciou zákona č. 233/2019
Z. z. a napadnutými upovedomeniami súdnej exekútorky, ale skôr s rozhodnutím
sťažovateľky znášať podnikateľské riziko spojené s vymáhaním postúpených pohľadávok.
Ústavný súd tak v závere konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými
právami hmotnej povahy a napadnutými upovedomeniami súdnej exekútorky ani v tejto
argumentačnej rovine. Navyše, je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať
opätovne návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci
ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený
s uplatnením pohľadávky.
30. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalším návrhmi
sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2020
Martin Vernarský predseda senátu