Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 293/2020
PDF · 474.9 KB
No categories available
I. ÚS 293/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Advokátska kancelária
JUDr. Miroslav Katunský, JUDr. Milan Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Košice II č. k. 18 C 138/2011-468 z 15. februára 2017 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 182/2017 z 29. marca 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018
doručená ústavná sťažnosť , , toho času
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 138/2011-468
z 15. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 182/2017 z 29. marca
2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) (s napadnutým rozsudkom okresného
súdu ďalej spolu aj „namietané rozhodnutia“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi
Milanovi Ľalíkovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára
2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená
17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom
v spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím proti žalovanej Slovenskej
republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaná“). Škoda mala byť sťažovateľovi spôsobená žalovanou, a to vedením trestného
stíhania pre skutok vraždy podľa (vtedy platného, pozn.) § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961
Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, vzhľadom na to, že sťažovateľ
bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, keď nebolo preukázané, že spáchal skutok,
pre ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie. Sťažovateľ si žalobou uplatňoval úhradu
sumy 57 868,17 € z titulu náhrady škody, sumu 27 285,91 € z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 85 154,08 € od 14. marca 2011
do zaplatenia a náhradu trov konania.
3.1 Okresný súd rozhodol o žalobe napadnutým rozsudkom v prvej inštancii tak,
že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 6 614,58 € s úrokmi z omeškania vo výške
9 % z dlžnej sumy ročne od 14. septembra 2011 až do zaplatenia. Okresný súd
v prevyšujúcom rozsahu žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu.
3.2 Krajský súd ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa a odvolania
žalovanej rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že v prvom výroku napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil okrem výroku o nároku na náhradu trov konania, v druhom výroku
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku na náhradu trov konania tak,
že náhradu trov stranám sporu nepriznal a v treťom výroku náhradu trov odvolacieho
konania stranám sporu nepriznal.
4. Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 28. januára 2020 informoval,
že „z dôvodu procesnej opatrnosti“ súbežne s podaním ústavnej sťažnosti podal
proti namietaným rozhodnutiam aj dovolanie, „a to z dôvodu uvedeného v ust. § 420
písm. f) C. s. p.“. Z podania je zrejmé, že dovolanie v predmetnej veci podala aj žalovaná
a že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní sťažovateľa
a žalovanej rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 249/2018 z 31. októbra 2019 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že ich odmietol ako neprípustné a žiadnej zo strán sporu
nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
4.1 Sťažovateľ v citovanom podaní uviedol, že „námietky a argumenty uvedené
v ústavnej sťažnosti zo dňa 17.07.2018 a v dovolaní zo dňa 12.07.2018 sú v podstate
totožné“, a vyjadril presvedčenie, že „na základe týchto okolností je Ústavný súd oprávnený
vo veci konať a meritórne rozhodnúť“.
4.2 V priebehu konania pred ústavným súdom sťažovateľ ďalej podal 27. februára
2020 námietku zaujatosti k zloženiu senátu, ktorú ale vzápätí podaním doručeným 4. marca
2020 vzal späť a požiadal ústavný súd, „aby na ňu v ďalšom priebehu konania
neprihliadal“. Vzhľadom na uvedené späťvzatie ústavný súd o námietke zaujatosti
nerozhodoval.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že namietanými rozhodnutiami
boli porušené jeho označené práva, a to tým, že „konajúce súdy odňali sťažovateľovi právo
na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné obvinenie z vraždy... preto, lebo sťažovateľ
bol trestne stíhaný a odsúdený za inú trestnú činnosť totožného charakteru“. V tejto
súvislosti sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti pomerne na rozsiahlom priestore
skutkovo argumentuje a poskytuje aj svoj právny názor na vec. Sťažovateľ tvrdí, že závery
uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorý sa stotožnil s právnym názorom
okresného súdu, sú prejavom svojvôle či arbitrárnosti, preto je presvedčený o tom,
že namietané rozhodnutia porušujú jeho označené práva.
5.1 Sťažovateľ je presvedčený, že „súdy v rozpore s čl. 11 ods. 4 CSP vzali do úvahy
skutočnosti, ktoré v tomto konaní nevyšli najavo, súd si predmetné spisy nevyžiadal
a neoboznámil ich obsah“, pričom uvádza, že „okresný súd suploval úlohu žalovanej“.
5.2 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na tú skutočnosť, že „družka
sťažovateľa, svedkyňa na pojednávaní pred okresným súdom dňa
28.11.2012 vypovedala, že obvinenie z vraždy bolo iné ako tie ďalšie obvinenia...“,
pričom „okresný súd v rozsudku z 15.02.017 (správne má byť z 15. februára 2017, pozn.)
opomenul vyhodnotiť výpoveď svedkyne , pričom išlo o jedinú svedkyňu,
ktorá bola vypočutá k náhrade nemajetkovej ujmy“. V tejto súvislosti sťažovateľ uzavrel,
že „tým, že okresný súd a krajský súd vôbec nevyhodnotil výpoveď svedkyne hoci
na to sťažovateľ poukazoval, bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces
ako aj ust. §191 ods. 1 CSP“.
5.3 Sťažovateľ krajskému súdu vyčíta, že „postupoval v rozpore s ust. § 387 ods. 3
CSP, pretože sa nevysporiadal s podstatnými vyjadreniami sťažovateľa prednesenými
v konaní na súde prvej inštancie a s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolacom
konaní“.
5.4 Ďalšie pochybenia všeobecných súdov vidí sťažovateľ „v otázke priznania
náhrady trov za zastúpenie iba jediným advokátom a nepriznanie trov za porady
uskutočnené v Ústavoch na výkon trestu odňatia slobody...“, pričom tvrdí, že súdy
„sa vôbec nezaoberali povahou trestného konania vraždy ... ktoré bolo skutkovo
aj právne zložité a trvalo viac ako 3 roky a 4 mesiace“, a preto považuje namietané
rozhodnutia „za zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti“.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,
zachovania ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena a práva
na súkromný život podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo na spravodlivé súdne konanie, súdnu ochranu a právo na preskúmateľné
súdne rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručené v čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 3Co/182/2017
zo dňa 29. marca 2018 porušené boli.
2. Základné práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,
zachovania ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena a práva
na súkromný život podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo na spravodlivé súdne konanie, súdnu ochranu a právo na preskúmateľné
súdne rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručené v čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn.: 18C/138/2011-468
zo dňa 15. februára 2017 porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 3Co/182/2017 zo dňa 29. marca
2018, s výnimkou výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II,
sp. zn.: 18C/138/2011-468 zo dňa 15. februára 2017 ohľadom sumy 6.614,58 € s úrokmi
z omeškania vo výške 9 % z dlžnej sumy ročne od 14.09.2011 do zaplatenia sa zrušuje.
4. Rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn.: 18C/138/2011-468 zo dňa
15. februára 2017 sa zrušuje vo výrokoch, ktorými bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu
zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vracia Okresnému
súdu Košice II na ďalšie konanie.
5. priznáva ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú
sumu vo výške 10.000,- € ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Košiciach, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. priznáva náhradu trov konania, ktoré mu je povinný
Krajský súd v Košiciach uhradiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Kuzmu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
12.1 Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
12.2 Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
12.3 Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
12.4 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12.5 Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
12.6 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
12.7 Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
12.8 Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany
zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
12.9 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práv
podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C 138/2011-468 z 15. februára 2017 a rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 3 Co 182/2017 z 29. marca 2018. K porušeniu označených hmotných
i procesných práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že všeobecné súdy rozhodli v jeho veci
arbitrárne, nepreskúmateľne a namietaným rozhodnutiam predchádzali nedostatky v procese
dokazovania.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy, práv podľa
dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného
súdu
14. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať o ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená
na princípe subsidiarity, t. j. ústavný súd má právomoc konať, ak o ochrane týchto práv
a slobôd už nemôže rozhodovať iný súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je
ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu (II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04,
15. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú (IV. ÚS 133/09, I. ÚS 341/09). Opačný záver by znamenal popretie
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (III. ÚS 149/04). Inými slovami, ústavná
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich
po vyčerpaní všetkých dostupných prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade
so zákonom v systéme orgánov verejnej moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).
16. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok
okresného súdu bol preskúmaný krajským súdom na základe sťažovateľom podaného
odvolania. Odvolanie v tomto prípade predstavovalo účinný opravný prostriedok ochrany
práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Odvolacie konanie
bolo skončené napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu
v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu
je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy.
To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného
porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu a zakladá
dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy, práv podľa
dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského
súdu
18. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní pred ústavným súdom je doručenie podania vo forme ustanovenej § 40
zákona o ústavnom súde, ako aj splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
ustanovených § 34 ods. 1, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde a ďalších
procesných podmienok vyplývajúcich z § 55, § 124 a § 132 zákona o ústavnom súde.
19. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
je neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
20. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
21. Podľa § 419 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné
dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
22. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
23. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v samotnej ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k vyčerpaniu právnych prostriedkov, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných
práv a slobôd, neuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu. Naopak, sťažovateľ v podanej
ústavnej sťažnosti zamlčal, že 12. júla 2018 (súčasne s podaním ústavnej sťažnosti, pozn.)
podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým rozhodol vo veci ako súd
odvolací, mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom bol príslušný rozhodnúť
najvyšší súd.
24. Až z obsahu podania sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 28. januára 2020
vyplynulo, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením
odmietol ako neprípustné. Zároveň zo spomínaného podania sťažovateľa vyplynulo,
že prípustnosť svojho dovolania sťažovateľ založil na dôvodoch tzv. zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP.
25. Ústavný súd z vlastnej evidencie došlých podaní zistil, že 27. februára 2020
sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť aj proti uzneseniu najvyššieho súdu o dovolaní a konanie
je ústavným súdom vedené pod sp. zn. Rvp 412/2020. Z priloženej kópie uznesenia
najvyššieho súdu, jeho odôvodnenia, je zrejmé, že pokiaľ išlo o namietaný dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, a teda sťažovateľom tvrdené porušenie
práva na spravodlivý proces, oprel svoje námietky o nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
krajského súdu. Sťažovateľ ako procesný nedostatok videl skutočnosť, že sa odvolací súd
nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolacom konaní a nevyhodnotil
výpovede svedkyne . Taktiež sťažovateľ namietal arbitrárnosť,
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a podľa jeho názoru došlo
aj k nedostatkom v procese dokazovania.
26. Je zrejmé, že námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho ústavnej sťažnosti, ktoré
smerovali proti napadnutému rozsudku krajského súdu, sa predtým zaoberal aj dovolací súd
pri posudzovaní, či boli splnené dôvody dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd
dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť dovolania a porušenie práva
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, a preto dovolanie sťažovateľa
postupom podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.
27. Táto zistená skutočnosť má vážne následky z hľadiska posudzovania prípustnosti
ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu po rozhodnutí
o dovolaní, aj napriek skutočnosti, že dovolací súd podané dovolanie odmietol. Jadrom
sťažnostných námietok sťažovateľa boli totiž totožné tvrdenia o arbitrárnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.
28. Pokiaľ sťažovateľ prípustnosť svojho dovolania založil na tých istých dôvodoch,
ako sú dôvody podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti účinne
nevyčerpal dostupný mimoriadny opravný prostriedok na ochranu svojich základných práv
podľa ústavy, ako aj práv podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu, preto jeho
ústavná sťažnosť smerujúca proti meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu založená
na tých istých dôvodoch, v tej istej veci, je neprípustná.
29. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho
práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom
(m. m. III. ÚS 1/04). Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
30. Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí
(čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú
všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného
práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto
základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
31. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu