Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 293/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Advokátska kancelária

JUDr. Miroslav Katunský, JUDr. Milan Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a

a 3 , práv podľa , a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Košice II č. k. -468 z 15. februára 2017 a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. marca 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018

doručená ústavná sťažnosť , , toho času

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1

a a 3 (ďalej len „“), práv podľa ,

čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

základných ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -468

z 15. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. marca

2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) (s napadnutým rozsudkom okresného

súdu ďalej spolu aj „namietané rozhodnutia“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi

Milanovi Ľalíkovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená

17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020

do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom

v spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím proti žalovanej Slovenskej

republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaná“). Škoda mala byť sťažovateľovi spôsobená žalovanou, a to vedením trestného

stíhania pre skutok vraždy podľa (vtedy platného, pozn.)

Zb. v znení neskorších predpisov, vzhľadom na to, že sťažovateľ

bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, keď nebolo preukázané, že spáchal skutok,

pre ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie. Sťažovateľ si žalobou uplatňoval úhradu

sumy 57 868,17 € z titulu náhrady škody, sumu 27 285,91 € z titulu náhrady nemajetkovej

ujmy a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 85 154,08 € od 14. marca 2011

do zaplatenia a náhradu trov konania.

3.1 Okresný súd rozhodol o žalobe napadnutým rozsudkom v prvej inštancii tak,

že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 6 614,58 € s úrokmi z omeškania vo výške

9 % z dlžnej sumy ročne od 14. septembra 2011 až do zaplatenia. Okresný súd

v prevyšujúcom rozsahu žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu

trov konania v celom rozsahu.

3.2 Krajský súd ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa a odvolania

žalovanej rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že v prvom výroku napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil okrem výroku o nároku na náhradu trov konania, v druhom výroku

zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku na náhradu trov konania tak,

že náhradu trov stranám sporu nepriznal a v treťom výroku náhradu trov odvolacieho

konania stranám sporu nepriznal.

4. Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 28. januára 2020 informoval,

že „z dôvodu procesnej opatrnosti“ súbežne s podaním ústavnej sťažnosti podal

proti namietaným rozhodnutiam aj dovolanie, „a to z dôvodu uvedeného v ust. § 420

písm. f) “. Z podania je zrejmé, že dovolanie v predmetnej veci podala aj žalovaná

a že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní sťažovateľa

a žalovanej rozhodol uznesením sp. zn. z 31. októbra 2019 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že ich odmietol ako neprípustné a žiadnej zo strán sporu

nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4.1 Sťažovateľ v citovanom podaní uviedol, že „námietky a argumenty uvedené

v ústavnej sťažnosti zo dňa 17.07.2018 a v dovolaní zo dňa 12.07.2018 sú v podstate

totožné“, a vyjadril presvedčenie, že „na základe týchto okolností je Ústavný súd oprávnený

vo veci konať a meritórne rozhodnúť“.

4.2 V priebehu konania pred ústavným súdom sťažovateľ ďalej podal 27. februára

2020 námietku zaujatosti k zloženiu senátu, ktorú ale vzápätí podaním doručeným 4. marca

2020 vzal späť a požiadal ústavný súd, „aby na ňu v ďalšom priebehu konania

neprihliadal“. Vzhľadom na uvedené späťvzatie ústavný súd o námietke zaujatosti

nerozhodoval.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že namietanými rozhodnutiami

boli porušené jeho označené práva, a to tým, že „konajúce súdy odňali sťažovateľovi právo

na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné obvinenie z vraždy... preto, lebo sťažovateľ

bol trestne stíhaný a odsúdený za inú trestnú činnosť totožného charakteru“. V tejto

súvislosti sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti pomerne na rozsiahlom priestore

skutkovo argumentuje a poskytuje aj svoj právny názor na vec. Sťažovateľ tvrdí, že závery

uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorý sa stotožnil s právnym názorom

okresného súdu, sú prejavom svojvôle či arbitrárnosti, preto je presvedčený o tom,

že namietané rozhodnutia porušujú jeho označené práva.

5.1 Sťažovateľ je presvedčený, že „súdy v rozpore s vzali do úvahy

skutočnosti, ktoré v tomto konaní nevyšli najavo, súd si predmetné spisy nevyžiadal

a neoboznámil ich obsah“, pričom uvádza, že „okresný súd suploval úlohu žalovanej“.

5.2 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na tú skutočnosť, že „družka

sťažovateľa, svedkyňa na pojednávaní pred okresným súdom dňa

28.11.2012 vypovedala, že obvinenie z vraždy bolo iné ako tie ďalšie obvinenia...“,

pričom „okresný súd v rozsudku z 15.02.017 (správne má byť z 15. februára 2017, pozn.)

opomenul vyhodnotiť výpoveď svedkyne , pričom išlo o jedinú svedkyňu,

ktorá bola vypočutá k náhrade nemajetkovej ujmy“. V tejto súvislosti sťažovateľ uzavrel,

že „tým, že okresný súd a krajský súd vôbec nevyhodnotil výpoveď svedkyne hoci

na to sťažovateľ poukazoval, bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces

ako aj ust. “.

5.3 Sťažovateľ krajskému súdu vyčíta, že „postupoval v rozpore s ust. § 387 ods. 3

, pretože sa nevysporiadal s podstatnými vyjadreniami sťažovateľa prednesenými

v konaní na súde prvej inštancie a s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolacom

konaní“.

5.4 Ďalšie pochybenia všeobecných súdov vidí sťažovateľ „v otázke priznania

náhrady trov za zastúpenie iba jediným advokátom a nepriznanie trov za porady

uskutočnené v Ústavoch na výkon trestu odňatia slobody...“, pričom tvrdí, že súdy

„sa vôbec nezaoberali povahou trestného konania vraždy ... ktoré bolo skutkovo

aj právne zložité a trvalo viac ako 3 roky a 4 mesiace“, a preto považuje namietané

rozhodnutia „za zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,

zachovania ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena a práva

na súkromný život podľa a , ods. 2

a podľa čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo na ochranu majetku podľa a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo na spravodlivé súdne konanie, súdnu ochranu a právo na preskúmateľné

súdne rozhodnutie podľa a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručené v čl. 46 ods. 3

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.:

zo dňa 29. marca 2018 porušené boli.

2. Základné práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,

zachovania ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena a práva

na súkromný život podľa , , ods. 2

a podľa čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo na ochranu majetku podľa a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo na spravodlivé súdne konanie, súdnu ochranu a právo na preskúmateľné

súdne rozhodnutie podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručené v

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn.: -468

zo dňa 15. februára 2017 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: zo dňa 29. marca

2018, s výnimkou výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II,

sp. zn.: -468 zo dňa 15. februára 2017 ohľadom sumy 6.614,58 € s úrokmi

z omeškania vo výške 9 % z dlžnej sumy ročne od 14.09.2011 do zaplatenia sa zrušuje.

4. Rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn.: -468 zo dňa

15. februára 2017 sa zrušuje vo výrokoch, ktorými bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu

zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vracia Okresnému

súdu Košice II na ďalšie konanie.

5. priznáva ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú

sumu vo výške 10.000,- € ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Košiciach, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. priznáva náhradu trov konania, ktoré mu je povinný

Krajský súd v Košiciach uhradiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Kuzmu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

12.1 Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

12.2 Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

12.3 Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

12.4 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12.5 Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

12.6 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12.7 Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

12.8 Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany

zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

12.9 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľa podľa , a 2, a a 3 , práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom okresného súdu č. k. -468 z 15. februára 2017 a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 29. marca 2018. K porušeniu označených hmotných

i procesných práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že všeobecné súdy rozhodli v jeho veci

arbitrárne, nepreskúmateľne a namietaným rozhodnutiam predchádzali nedostatky v procese

dokazovania.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa , práv podľa

dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného

súdu

14. Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať o ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená

na princípe subsidiarity, t. j. ústavný súd má právomoc konať, ak o ochrane týchto práv

a slobôd už nemôže rozhodovať iný súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je

ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu (, , ,

).

15. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú (, ). Opačný záver by znamenal popretie

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc

ústavného súdu podľa (). Inými slovami, ústavná

sťažnosť podľa je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich

po vyčerpaní všetkých dostupných prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade

so zákonom v systéme orgánov verejnej moci (, ).

16. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

okresného súdu bol preskúmaný krajským súdom na základe sťažovateľom podaného

odvolania. Odvolanie v tomto prípade predstavovalo účinný opravný prostriedok ochrany

práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Odvolacie konanie

bolo skončené napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu

v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu

je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje .

To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného

porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu a zakladá

dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa , práv podľa

dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského

súdu

18. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv

a slobôd v konaní pred ústavným súdom je doručenie podania vo forme ustanovenej § 40

, ako aj splnenie všeobecných a osobitných náležitostí

ustanovených , a , a a ďalších

procesných podmienok vyplývajúcich z , a .

19. Podľa návrh na začatie konania

je neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.

20. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

21. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné

dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

22. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v samotnej ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k vyčerpaniu právnych prostriedkov, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných

práv a slobôd, neuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu. Naopak, sťažovateľ v podanej

ústavnej sťažnosti zamlčal, že 12. júla 2018 (súčasne s podaním ústavnej sťažnosti, pozn.)

podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým rozhodol vo veci ako súd

odvolací, mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom bol príslušný rozhodnúť

najvyšší súd.

24. Až z obsahu podania sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 28. januára 2020

vyplynulo, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením

odmietol ako neprípustné. Zároveň zo spomínaného podania sťažovateľa vyplynulo,

že prípustnosť svojho dovolania sťažovateľ založil na dôvodoch tzv. zmätočnosti

podľa .

25. Ústavný súd z vlastnej evidencie došlých podaní zistil, že 27. februára 2020

sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť aj proti uzneseniu najvyššieho súdu o dovolaní a konanie

je ústavným súdom vedené pod sp. zn. . Z priloženej kópie uznesenia

najvyššieho súdu, jeho odôvodnenia, je zrejmé, že pokiaľ išlo o namietaný dôvod

prípustnosti dovolania podľa , a teda sťažovateľom tvrdené porušenie

práva na spravodlivý proces, oprel svoje námietky o nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu. Sťažovateľ ako procesný nedostatok videl skutočnosť, že sa odvolací súd

nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolacom konaní a nevyhodnotil

výpovede svedkyne . Taktiež sťažovateľ namietal arbitrárnosť,

nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a podľa jeho názoru došlo

aj k nedostatkom v procese dokazovania.

26. Je zrejmé, že námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho ústavnej sťažnosti, ktoré

smerovali proti napadnutému rozsudku krajského súdu, sa predtým zaoberal aj dovolací súd

pri posudzovaní, či boli splnené dôvody dovolania podľa . Najvyšší súd

dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť dovolania a porušenie práva

na spravodlivý proces v zmysle , a preto dovolanie sťažovateľa

postupom podľa odmietol.

27. Táto zistená skutočnosť má vážne následky z hľadiska posudzovania prípustnosti

ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu po rozhodnutí

o dovolaní, aj napriek skutočnosti, že dovolací súd podané dovolanie odmietol. Jadrom

sťažnostných námietok sťažovateľa boli totiž totožné tvrdenia o arbitrárnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

28. Pokiaľ sťažovateľ prípustnosť svojho dovolania založil na tých istých dôvodoch,

ako sú dôvody podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti účinne

nevyčerpal dostupný mimoriadny opravný prostriedok na ochranu svojich základných práv

podľa , ako aj práv podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu, preto jeho

ústavná sťažnosť smerujúca proti meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu založená

na tých istých dôvodoch, v tej istej veci, je neprípustná.

29. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho

práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého

porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom

(m. m. ). Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom (m. m. , ).

30. Sťažovatelia nemajú podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí

( v spojení s ). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú

všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného

práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto

základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

(m. m. , , , ).

31. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa pre neprípustnosť.

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu