Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-182-2017.pdf
PDF · 127.04 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/182/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: J. S., nar. X.X.XXXX, bytom E. T., M. XX, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, adresa na doručovanie Okresná prokuratúra Košice II, Mojmírova 5, 041 47 Košice, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 15.2.2017 č. k. 18C/138/2011-468 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o nároku na náhradu trov konania.
M e n í rozsudok vo výroku o nároku na náhradu trov konania tak, že náhradu trov stranám sporu n e p r i z n á v a.
Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Predmetom konania je nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Škoda mala byť žalobcovi spôsobená vedením trestného konania proti nemu pre trestný čin vraždy S. D., pretože žalobca bol pre tento skutok právoplatne oslobodený spod obžaloby prokurátora, keď nebolo preukázané, že spáchal skutok, pre ktorý boli voči nemu vznesené obvinenia. Žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody za zaplatené trovy právneho zastúpenia pre jeho obhajcov v trestnom konaní v celkovej sume 57.868,17 eur a okrem toho titulom nemajetkovej ujmy žiadal finančné odškodnenie v sume 27.285,91 eur.
2. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15.2.2017 zaviazal žalovanú na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.614,58 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9% z dlžnej sumy ročne od 14.9.2011 do zaplatenia do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100% preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov v súdnom konaní.
3. Súd prvej inštancie rozhodnutie o základe žalovaného nároku odôvodnil tým, že vychádza z trestného stíhania začatého na základe uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 15.11.2006, ktorým bol žalobca obvinený z trestného činu vraždy S.. D. vo forme spolupáchateľstva s I. T.. Po podaní obžaloby Krajskou prokuratúrou v Košiciach bolo vedené trestné konanie na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 4T 46/08. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 22.9.2009 č. k. 4T 46/08-1892 boli žalobca a I. T. oslobodení spod obžaloby pre skutok vraždy,
ktorého sa mali dopustiť na poškodenom S. D.. Rozsudok bol potvrdený uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7To 10/10-1955 zo dňa 18.3.2010. Súd prvej inštancie základ žalovaného nároku právne odôvodnil podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a uviedol, že podmienky zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vyplývajú z ust. § 6 cit. zákona v znení účinnom do 31.12.2012. Podľa § 6 ods. 1,2 tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Toto právo možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa názoru súdu prvej inštancie výklad tohto ustanovenia v súvislosti s posudzovaním nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia v prípade zastavenia trestného stíhania alebo ak došlo k postúpeniu veci na prejednanie priestupku alebo k oslobodeniu spod obžaloby, je riešený ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov. Súd prvej inštancie poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.6.1993 sp.zn. 1Cdo/53/93, ďalej na uznesenia NS SR sp.zn. 4MCdo/15/09, 4Cdo/54/11, 7Cdo/145/11, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 25/11 a Ústavného súdu ČR sp.zn. I.ÚS 554/04 a IV.ÚS 428/2005. Ako vyplýva zo zmienených rozhodnutí, pri zohľadnení zmyslu a účelu právneho predpisu (zákon č. 514/2003 Z.z., predtým zákona č. 58/1969 Zb.), čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým je ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nevyžaduje sa výlučne formálne zrušenie (zmena) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky je nutné vykladať extenzívne. Ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, čo sa prejavilo buď zastavením trestného stíhania, postúpením veci na prejednanie priestupku alebo oslobodením obvineného spod obžaloby, má to rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť. Akceptácia názoru, podľa ktorého by bola daná zodpovednosť štátu za škodu iba v prípade zrušenia uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť by bola výkladom formalistickým, reštriktívnym a ústavne nekonformným, pretože už samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolávať vznik nemateriálnej ujmy i majetkovej škody. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie uviedol, že nemá dôvod sa odchýliť od tohto výkladu a rozhodovacej činnosti súdov ani v tomto konaní, a preto považoval námietky žalovaného o absencii nezákonného rozhodnutia za formalistické a neprípustné. Skonštatoval, že je nepochybné, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby pre skutok vraždy, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie, čím sa toto uznesenie považuje za nezákonné rozhodnutie. Tým bol splnený základný predpoklad pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú týmto rozhodnutím. Odkaz žalovaného na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 25/11 a II.ÚS 163/13, rovnako aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike považoval súd prvej inštancie za nenáležité bez vplyvu na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov.
4. Spôsob uspokojenia nároku žalobcu na náhradu škody a rozsah náhrady posúdil súd prvej inštancie podľa § 17 a §18 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona, posúdil ho súd prvej inštancie tak, že vo vzťahu k žalobcovi nebolo vydané žiadne rozhodnutie podľa § 7 a § 8 zák. č. 514/2003 Z.z. v príčinnej súvislosti s trestným konaním, z ktorého si žalobca nárok uplatňuje, preto mu tento nárok nepatrí. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 cit. zákona, uviedol súd prvej inštancie, že nie je možné konštatovať, aby vzhľadom na osobu žalobcu mohlo dôjsť k ujme na jeho osobnostných právach so zreteľom na jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žil, pracoval, či k nepriaznivým následkom na jeho súkromie alebo spoločenskom uplatnení. Aj keď skutok vraždy, pre ktorý bolo vedené trestné konanie z ktorého si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, bol predmetom medializácie, išlo o jeden z viacerých trestných činov vraždy, z ktorých bol žalobca obvinený a ktoré boli predmetom záujmu médií a verejnosti. Už v čase prebiehajúceho trestného stíhania bol žalobca uznaný vinným zo spáchania iného trestného činu vraždy, za ktorý bol aj právoplatne odsúdený. Len samotná existencia trestného stíhania, ktoré sa napokon skončilo oslobodením spod obžaloby neznamená automaticky zásah do práv dotknutej osoby a vznik nemajetkovej ujmy, pokiaľ doterajší spôsob jej života sa stal predmetom verejnej diskusie a kritiky z titulu už skôr existujúcej trestnej činnosti obdobného alebo totožného charakteru. V tejto súvislosti je tiež bez významu, že sa trestného činu dopustil na osobe jemu neznámej alebo blízkej, pretože spôsob vedenia života žalobcu, ktorý závažným spôsobom opakovane porušil pravidlá etiky a morálky vylučuje, aby mu mohla byť objektívne spôsobená nemajetková ujma, ktorú by bolo
potrebné odškodniť v peniazoch. Zdôrazňovanie žalobcu, že jeho obvinenie z vraždy suseda a kamaráta je potrebné vyhodnocovať osobitne, oddelene od inej jeho trestnej činnosti demonštruje, že mu nezáleží na životoch iných, ako vymedzeného okruhu osôb a relativizuje hodnotu ľudského života. Žalobca okrem vlastného názoru a subjektívnych pocitov neuviedol nič, z čoho by bolo možné vyvodiť, že utrpel závažnú ujmu, ku ktorej by nedošlo nebyť uvedeného trestného konania. Preto súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyhodnotil ako nepreukázaný a neopodstatnený.
5. Žalobca si ďalej uplatnil z titulu náhrady škody právo na náhradu trov právneho zastúpenia za zastupovanie JUDr. Milanom Kuzmom a JUDr. Jozefom Sabom v trestnom konaní. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi patrí právo na náhradu len tých trov právneho zastúpenia, ktoré boli preukázateľne a účelne vynaložené v súvislosti s trestným konaním, ktoré sa skončilo jeho oslobodením spod obžaloby (konanie na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 4T 46/08). V tomto konaní zastupoval žalobcu JUDr. Kuzma na základe plnej moci zo dňa 18.12.2006 a JUDr. Sabo na základe plnej moci zo dňa 1.1.2007. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že priznal žalobcovi náhradu iba za tie úkony právnej služby, u ktorých bola zistená súvislosť s citovaným trestným konaním vychádzajúc z tarifnej odmeny advokáta v trestnom konaní a náhrady režijného paušálu tak, ako boli upravené vo vyhláške č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase poskytnutia právnej služby. Ak sa úkonu právnej služby zúčastnili obaja zástupcovia žalobcu, považoval súd prvej inštancie za účelné priznať náhradu trov zastúpenia len jednému z nich, čo považoval za hospodárne a primerané potrebám trestného konania. V tejto súvislosti uviedol, že náročnosť obhajoby, aj podľa argumentácie žalobcu, bola odôvodnená náročnosťou veci, pričom však súd prvej inštancie zistil, že súbežne prebiehali viaceré trestné konania, preto potreba viacerých právnych zástupcov vyplynula z rozsahu trestnej činnosti žalobcu, za čo nenesie zodpovednosť štát. Za jednotlivé úkony právnej služby poskytnuté JUDr. Kuzmom v rokoch 2006 až 2008 priznal súd prvej inštancie sumu 1.724,34 eur, za úkony právnej služby poskytnuté JUDr. Kuzmom v roku 2009 priznal sumu 2.488,68 eur. Náhrada odmeny JUDr. Kuzmu vrátane DPH predstavuje spolu sumu 5.013,49 eur. V prípade zastúpenia JUDr. Jozefom Sabom považoval súd prvej inštancie za účelné trovy v celkovej sume 1.601,09 eur vrátane DPH. Náhrada nebola priznaná za úkony - porady, ktoré sa mali uskutočniť medzi žalobcom a jeho zástupcami v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v Ilave a v Bratislave, pretože na účely stretnutia so žalobcom predložili právni zástupcovia ústavu plnomocenstvá udelené v iných veciach. Je vecou zástupcu a jeho klienta, aby v prípade uplatňovania nároku na náhradu škody jednoznačným spôsobom vedel preukázať, že úkon uplatňovaný v konaní nepochybne súvisí s konaním, z titulu ktorého si náhradu škody voči štátu uplatňuje. Celkové právo žalobcu na náhradu škody zodpovedajúce účelne a preukázateľne vynaloženým nákladom na právne zastúpenie tak zodpovedá sume 6.614,58 eur. JUDr. Kuzma a JUDr. Sabo nespochybňovali, že trovy právneho zastúpenia im boli uhradené v žalovanom rozsahu prostredníctvom družky žalobcu. Preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a počiatok omeškania stanovil v nadväznosti na lehotu vyplývajúcu z § 15 a 16 zákona č. 514/2003 Z.z. V prevyšujúcom rozsahu považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu za nedôvodný a preto žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP s poukazom na to, že žalovaná bola procesne úspešnou sporovou stranou, lebo žalobca mal úspech len v nepatrnej časti žalovanej pohľadávky 8%.
6. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne.
7. Žalovaná v dôvodoch odvolania uvádza, že na rozdiel od argumentácie súdu prvej inštancie vo vzťahu k základu uplatneného nároku má za to, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno označiť za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a v nadväznosti na túto skutočnosť nemožno priznať žalobcovi uplatňovanú náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom ani zo súdom citovanej judikatúry nevyplýva, že každé uznesenie o vznesení obvinenia, v prípade že bolo trestné stíhanie zastavené, resp. došlo k oslobodeniu spod obžaloby, je mechanicky rozhodnutím nezákonným. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR II.ÚS 163/2013-50, podľa ktorého uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné iba z dôvodu, že obvinený bol neskôr spod obžaloby oslobodený. Poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009, podľa ktorého ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba prihliadnuť na konkrétne okolnosti a dôvody a vychádzať z toho, či občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Toto uznesenie nadväzuje na staršiu judikatúru, a
to rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 11Cz 6/1990. Z toho odvolateľka vyvodzuje, že i samotná judikatúra predpokladá prípady, kedy nemožno zastavením trestného stíhania či oslobodením spod obžaloby bez ďalšieho dôvodiť nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia ako právneho titulu na náhradu škody, a to s prihliadnutím na skutkové okolnosti konkrétnej prejednávanej veci. V predmetnej právnej veci je treba mať na zreteli, že skutok, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie, sa stal. V čase vznesenia obvinenia žalobcovi v trestnej veci boli zákonným spôsobom zistené skutočnosti odôvodňujúce takýto procesný postup, žalobca bol usvedčovaný výpoveďami svedkov, pričom tak v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom nebol zistený nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní. Následne príslušný súd po podaní obžaloby túto prijal a riadne o nej konal v zmysle Trestného poriadku. Odvolateľka ďalej poukazuje, že proti žalobcovi bolo v čase vznesenia obvinenia vedené iné trestné konanie pre rovnako závažný násilný trestný čin, za ktorý bol aj odsúdený. Preto žalovaná má za to, že uznesenie o vznesení obvinenia pre vraždu S. D. nemožno vyhodnotiť ako nezákonné len preto, že bol žalobca v tejto veci oslobodený spod obžaloby.
8. Proti rozsudku podal odvolanie osobne žalobca, ktoré odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Odvolaním napáda nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia a nepriznanie nemajetkovej ujmy. Napáda aj rozhodnutie o trovách konania. Navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a sám vo veci rozhodol tak, že žalovanej určí povinnosť zaplatiť mu sumu 57.868,17 eur s príslušenstvom, prizná mu nemajetkovú ujmu vo výške 27.285,91 eur a náhradu trov konania.
9. V dôvodoch odvolania žalobca predovšetkým namieta, že ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V prejednávanej veci bolo s absolútnou istotou preukázané, že obhajcom JUDr. Kuzmovi a JUDr. Sabovi žalobca zaplatil trovy právneho zastúpenia tak, ako boli vyčíslené podľa listinných dôkazov. Výška trov bola zdokumentovaná pokladničnými dokladmi a výpoveďami JUDr. Saba a S. G.. Okresný súd podľa názoru odvolateľa suploval aktivitu žalovanej a spochybnil doklady a skutočnosti, ktoré žalovaná nespochybňovala. Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie o priznaní náhrady iba jednému advokátovi v prípade, ak sa úkonu zúčastnili obaja advokáti. Poukazuje na okolnosti a dôvody zvolenia dvoch právnych zástupcov v konkrétnej veci. Poukázal na rozhodnutia súdov v trestných konaniach, kde bola priznaná náhrada trov náhradným obhajcom, z čoho vyvodzuje, že neobstojí záver okresného súdu, že je účelné priznanie náhrady trov zastúpenia len jednému advokátovi. K nepriznaniu odmeny za návštevy v ústavoch Ilava a Bratislava poukazuje na výpoveď JUDr. Saba. Vo vzťahu k nepriznaniu nemajetkovej ujmy namieta, že bol väzobne stíhaný vo veci Špeciálneho súdu BB-3T/3/2008 a poukazuje na názor Ústavného súdu SR, že ak sa vykonáva trestné stíhanie súčasne v dvoch trestných konaniach a v jednom z nich je obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda obmedzená aj v druhom z nich. Zdôrazňuje aj to, že v prílohách podania z 1.4.2013 pripojil články z denníka Korzár a Plus 7 dní, kde mu novinári prisudzujú vraždu D.. Hoci bol právoplatne oslobodený, obvinenie z vraždy sa považuje za nezákonné, doposiaľ sa mu nikto neospravedlnil. Bola uverejnená nepravdivá informácia a ten, kto ju zverejnil, musí niesť následky. Odvolateľ ďalej uvádza, že okresný súd hodnotil vznik nemajetkovej ujmy formalisticky, pričom v jeho prípade nejde len o samotnú existenciu trestného stíhania a ako osoba, ktorá bola oslobodená spod obžaloby spĺňa kritériá na náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti sa odvoláva a poukazuje na výpoveď svedkyne G.. K rozhodnutiu o trovách konania uvádza, že žalovanej nepatrí náhrada trov konania, lebo by to bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti.
10. Žalobca podal ďalšie odvolanie aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu (ktorému následne vypovedal plnú moc, čo žalobca písomne odvolaciemu súdu oznámil dňa 29.11.2017). Rozsudok pokladá za právne a vecne nesprávny z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Odvolaním napadol výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výrok o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
11. V dôvodoch odvolania vo vzťahu k nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uvádza, že súd hodnotil vznik nemajetkovej ujmy vyslovene formalisticky, keď uviedol, že medializácia vraždy S. D. je iba jednou z mnohých káuz žalobcu a jeho život je predmetom diskusií a kritík verejnosti z predošlej trestnej činnosti. Namieta, že práve naopak, takéto nezákonné rozhodnutie malo na osobu žalobcu výrazný dopad a to najmä z toho dôvodu, že dodnes je považovaný verejnosťou za sériového vraha, pričom len málokto vie, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený a nepreukázalo sa, že zavinil smrť S. D.. Považuje za rozpor s princípmi spravodlivého odškodnenia ujmy, ak súd hodnotil osobnosť
žalobcu z pohľadu etiky a morálky v ostatných trestných veciach, pričom mal preskúmať iba jednu konkrétnu vec, o ktorej mal rozhodnúť bez subjektívnych pohnútok. Žalobca nesúhlasí s názorom, že jeho predošlé odsúdenia ho diskvalifikujú z uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Rovnako poukazuje na to, že súd nevyhodnotil výpoveď svedkyne S. G.. K rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov obhajoby poukazuje na skutočnosť, že JUDr. Sabo a JUDr. Kuzma predložili riadne vyúčtovania, sumy v nich uvedené im boli riadne vyplatené. Listinnými dôkazmi bolo potvrdené a preukázané, že konkrétne porady boli vyúčtované v danej trestnej veci, o čom vypovedal aj JUDr. Sabo. Ak však súd nemal relevantné dôkazy spochybňujúce konanie porád medzi žalobcom a jeho obhajcami, úvaha súdu prekročila rámec voľného hodnotenia dôkazov a vykazuje prvky arbitrárnosti. JUDr. Sabo predložil ako dôkaz zmluvu o prenájme vozidla zo dňa 1.7.2007, ktorú súd vyhodnotil tak, že ako obhajca nebol nútený vynakladať žiadne náklady na cestovné. Namieta, že pre uplatnenie a priznanie náhrady cestovných výdavkov vyhláška č. 655/2004 Z.z. ani zákon č. 283/2002 Z.z. nevyžaduje, aby motorové vozidlo bolo vo vlastníctve advokáta. Rozhodujúcim kritériom je použitie osobného motorového vozidla na služobnú cestu. Zdôrazňuje, že trestné konanie si vyžadovalo vysokú profesionalitu a vysoké pracovné nasadenie dvoch advokátov, ktorých bol žalobca nútený si zvoliť. V súvislosti s účelnosťou trov obhajoby poukazuje na rozhodnutia ESĽP.
12. Žalobca podal písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovanej, ktoré považuje za nedôvodné. Uvádza, že prvoinštančný súd jasne, zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom zdôvodnil, prečo je daná zodpovednosť žalovanej a správne posúdil zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Poukazuje pritom na rozhodnutie 4MCdo/15/2009 a cituje z jeho odôvodnenia.
13. Žalovaná nepodala vyjadrenie k odvolaniam žalobcu. Pred rozhodnutím odvolacieho súdu sporové strany nepredložili žiadne ďalšie písomné podania vo veci samej.
14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal, či sú splnené podmienky prípustnosti odvolacieho konania. Po zistení, že obidve odvolania žalobcu aj odvolanie žalovanej smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), že boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP) prejednal odvolací súd vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože nebol daný zákonný dôvod na jeho nariadenie podľa § 385 ods. 1 CSP. Keďže odvolací súd rozhodoval bez pojednávania, v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu. Žalobca písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu 5.10.2017 požiadal o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku. Podľa § 219 ods. 3 posledná veta CSP tento procesný úkon môže súd vykonať iba elektronickými prostriedkami. Žalobca súdu neoznámil elektronickú adresu, na ktorú žiada doručiť oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, preto odvolací súd nemohol tento procesný úkon vykonať. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správne, nesprávne je však rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného konania.
15. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre zistenie skutkového stavu potrebného pre jeho rozhodnutie, na takto zistený skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia hmotného práva, ktoré správnym spôsobom interpretoval. V konaní nedošlo k takým vadám, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia podľa § 389 CSP. Odvolací súd konštatuje, že dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie sú správne, úplné, logické a presvedčivé a odvolací súd sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). K odvolacím námietkam sporových strán odvolací súd uvádza nasledovné:
16. Odvolací súd najskôr zaujme stanovisko k odvolaniu žalovanej, ktorá popiera právny základ uplatneného nároku a tvrdí, že v prejednávanej veci nie je daná zodpovednosť štátu za škodu. Odvolateľka pritom tvrdí, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné iba z dôvodu, že obvinený bol neskôr spod obžaloby oslobodený. Pritom argumentuje nálezom Ústavného súdu SR (ÚS SR) sp. zn. II. ÚS 163/2013-50. Odvolací súd k tejto argumentácii uvádza, že spomínaným nálezom vyslovil ÚS SR porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom NS SR sp. zn. 5 MCDo 1/2011 v jeho zamietajúcej časti. Rozhodujúcim dôvodom pre rozhodnutie ÚS SR bolo, že NS SR sa v
napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou plynutia premlčacej lehoty na náhradu škody proti štátu ani s otázkou príčinnej súvislosti medzi škodou a škodovou udalosťou. Preto je potrebné konštatovať, že ide o skutkovo odlišnú vec od veci prejednávanej.
17. Odvolateľka ďalej namieta, že pri posudzovaní zodpovednosti štátu za trestné stíhanie vedené proti konkrétnej osobe, ktoré sa skončilo oslobodením spod obžaloby, je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu a v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009. Odvolací súd konštatuje, že ide o to isté rozhodnutie, na ktoré sa odvoláva aj súd prvej inštancie v odseku 11 odôvodnenia, v ktorom posudzuje otázku základu zodpovednosti za škodu spôsobenú štátom. Odvolací súd je toho názoru, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 a z ďalších rozhodnutí, ktoré na neho nadväzujú, vyplýva jednoznačný záver o existencii zodpovednosti štátu za škodu, prípadne aj nemajetkovú ujmu, ak ich vznik je v priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného konania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení dôkladne venoval rozboru skutkového stavu veci a jeho záver o zodpovednosti štátu vychádza z ustálenej súdnej praxe, ktorá je naplnením základného princípu právnej istoty podľa čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku.
18. K judikatúre Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR citovanej súdom prvej inštancie odvolací súd dodáva, že ÚS SR sa aj v jeho recentných rozhodnutiach prikláňa k rovnakému výkladu ust. § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z., z akého vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd v tejto súvislosti cituje z odôvodnenia nálezu ÚS SR z 13.12.2016 č. k. I.ÚS 540/2016-33, ktorým bolo konštatované porušenie práva sťažovateľa, ktorý neuspel so svojou žalobou na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za postup v trestnom konaní, ktoré bolo skončení jeho oslobodením spod obžaloby. Podľa bodu 25. odôvodnenia: „Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujmy spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platného zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napr. III.ÚS 117/06, I.ÚS 320/2016, I.ÚS 395/2016 a iné).“ Ústavný súd SR ďalej v bode 26 odôvodnenia poukazuje na správnu interpretáciu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a podľa jeho názoru: „...za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého hľadiska zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má zastavenie trestného stíhania rovnaké následky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania.“ V bode 27 odôvodnenia ústavný súd konštatuje: „ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončí vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.“
19. Vzhľadom na už citované jednotné právne názory vyjadrené v rozhodujúcej činnosti najvyšších súdnych autorít konštatuje odvolací súd, že odvolanie žalovanej je nedôvodné a vo veci je daná zodpovednosť štátu za škodu, ktorá bola žalovanému spôsobená začatím a vedením trestného stíhania za vraždu Alberta Rusnáka, ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod podanej obžaloby.
20. Žalovaná napadla vyhovujúci výrok rozsudku síce iba z dôvodov, že nie je daný základ žalovaného nároku, odvolací súd však preskúmaval vyhovujúci výrok aj z pohľadu jeho vecnej správnosti, pokiaľ sa týka priznanej výšky náhrady škody 6.614,58 eur s príslušenstvom. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k výške priznanej náhrady škody, ktorá žalobcovi vznikla z titulu ním zaplatených trov právneho zastúpenia je vecne správne v rozsahu napadnutom žalovanou.
21. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolaním žalobcu proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ani nárok
na náhradu zaplatených trov právneho zastúpenia nad priznanú sumu 6.614,58 eur s príslušenstvom. Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalobcu sú zhodné s jeho procesnou pozíciou v konaní na súde prvej inštancie. Odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s podrobným, jasným, logickým a zrozumiteľným odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, v ktorom súd prvej inštancie poskytol dostatočné vysvetlenie k nedôvodnosti ďalších nárokov žalobcu a k jeho argumentom.
22. K zamietnutiu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní prezentuje svoj názor, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy patrí poškodenému automaticky v každom prípade, keď sa trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Tento názor žalobcu však nie je správny.
23. Podľa § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na: a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
24. Súd prvej inštancie v bode 15 odôvodnenia rozsudku podrobne uvádza dôvody a okolnosti, pre ktoré nepriznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu pritom úzko nadväzuje na občianskoprávnu úpravu práva na ochranu osobnosti (§ 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka). Zákon sám predvída ako prioritný spôsob satisfakcie konštatovanie porušenia práva. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je až sekundárnou formou kompenzácie, pričom žalobcu zaťažuje v celom rozsahu dôkazné bremeno na preukázanie, že prioritná forma satisfakcie je nepostačujúca. Z dôvodov odvolania žalobcu i jeho právneho zástupcu je možné vyvodiť ich nespokojnosť s nepriznaním nemajetkovej ujmy predovšetkým z toho dôvodu, že došlo k medializácii prípadu vraždy S.. D.. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že ak žalobca pociťuje nemateriálnu ujmu v dôsledku medializácie vedeného trestného stíhania, mal možnosť využiť prostriedky všeobecnej ochrany podľa Občianskeho zákonníka proti tomu, kto zasiahol do práva na ochranu jeho osobnosti uverejnením nepravdivých informácií, prípadne osobitné spôsoby ochrany podľa tlačového zákona (zákon č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Odvolací súd opakuje, že v prípade zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov nepatrí poškodenému náhrada nemajetkovej ujmy automaticky, je povinnosťou žalobcu preukázať existenciu zákonných predpokladov, ktoré súd vyhodnotí. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie vyjadrenými v odôvodnení rozsudku, že vzhľadom na osobu žalobcu, jeho doterajší život, ako aj vzhľadom na okolnosti a následky zásahu mu náhrada nemajetkovej ujmy nepatrí.
25. Ďalšia časť odvolania žalobcu sa dotýka výšky náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená zaplatením trov právneho zastúpenia v trestnom stíhaní, ktoré sa skončilo jeho oslobodením spod obžaloby. Aj pri tomto nároku odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s ním vyrovnal dostatočne, jasne, zrozumiteľne v dôvodoch rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje aj na právny názor NS SR vyjadrený v uznesení sp. zn. 6Cdo/402/2015, podľa ktorého: „niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému z titulu náhrady škody všetky náklady, ktoré poškodený vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne.“ Tento právny záver sa týka prípadu uplatnenia zmluvnej odmeny pri zastúpení advokátom, kde najvyšší súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia iba podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Odvolací súd ale zastáva názor, že tento záver možno obdobne zaujať aj v prípade uplatnenia nároku na zaplatenie odmeny za zastúpenie dvoma advokátmi v tej istej veci. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že z titulu náhrady škody je možné žalobcovi v tomto konaní priznať iba tie úkony právnej služby, ktoré jednoznačne a preukázateľne bezprostredne súviseli s vedením trestného konania v tej veci, v ktorej
bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Rovnako odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie v tom, že vzhľadom na charakter náhrady škody spôsobenej štátom je možné priznať náhradu trov iba za zastúpenie jedným advokátom. Odvolací súd tiež súhlasí so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu nároku na priznanie trov právneho zastúpenia za návštevy advokátov v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody s tým, že nebola preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi návštevou a trestným stíhaním, v ktorom bol žalobca oslobodený spod obžaloby.
26. Čo sa týka argumentov rozhodnutiami ESĽP v odvolaní, ktoré podal právny zástupca žalobcu, uvádza odvolací súd, že tie sa týkajú garancií práva na obhajobu v trestnom konaní a nemajú súvislosť s posudzovaním otázky nároku na náhradu škody proti štátu.
27. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne vo výroku, v ktorom bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 6.614,58 eur s príslušenstvom, ako aj vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá. V tejto časti odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
28. Vecne nesprávne je však rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní o trovách z toho, že žalobca bol vo veci úspešný iba v rozsahu 8%, čo je možné považovať za jeho nepatrný úspech a preto priznal náhradu trov konania v celom rozsahu žalovanej. Odvolací súd konštatuje, že toto rozhodnutie nie je správne, pretože nerešpektuje osobitosť konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
29. V prejednávanej veci si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom žalovaná počas celého konania popierala už samotný základ žalobného nároku. Odvolací súd konštatuje, že žalobca bol čiastočne úspešný pokiaľ ide o základ jeho nároku na náhradu škody, nebol však úspešný v časti o základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V takomto prípade je potrebné konštatovať, že úspech žalobcu a žalovanej vo vzťahu k základu nároku bol rovnaký, čo zakladá procesnú situáciu, v ktorej je možné nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznať (§ 255 ods. 2 CSP). Odvolací súd preto zmenil výrok o trovách konania podľa § 388 CSP.
30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP. Ani jeden z odvolateľov v odvolacom konaní úspešný nebol, preto ani jednému nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa jeho výsledku.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP.
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval o prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.