Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 305/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

, zastúpeného advokátom

JUDr. Ing. Ľubomírom Havlíkom, advokátska kancelária, Svätoplukova 28, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3

a práv zaručených v a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín

č. k. -1131 z 18. decembra 2015, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -1209 z 15. marca 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 10. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva

na obhajobu zaručeného v (ďalej len „“)

a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -1131 z 18. decembra 2015, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -1209 z 15. marca 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. septembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

č. k. -1131 z 18. decembra 2015 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na v štádiu prípravy podľa

v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa v štádiu pokusu

podľa a zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa v štádiu pokusu podľa

ods. 1 a zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia

podľa , za ktoré mu bol podľa

, a a

s prihliadnutím na uložený úhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 10 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu s maximálnym

stupňom stráženia a tiež trest prepadnutia veci podľa .

Podľa a bol sťažovateľovi uložený aj ochranný

dohľad v trvaní 3 rokov.

3. Odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -1209

z 15. marca 2016 podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zamietol, avšak na základe riadneho opravného

prostriedku Krajskej prokuratúry v Trenčíne odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d)

a ods. 3 rozhodnutie okresného súdu zrušil vo výroku o treste odňatia

slobody a podľa pri nezmenenom výroku o vine

sťažovateľa odsúdil podľa , a a

písm. a) s prihliadnutím na na úhrnný trest

odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu

s maximálnym stupňom stráženia.

4. Proti rozsudku krajského súdu z 15. marca 2016 sťažovateľ podal dovolanie

z dôvodov uvedených v , a , t. j. z dôvodu

porušenia jeho práva na obhajobu, nesprávneho právneho posúdenia veci a založenia

rozhodnutia na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.

5. Mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľa najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 10. septembra 2019 podľa

odmietol, pretože bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že kľúčovým dôkazom obžaloby bola

„výpoveď svedka , ktorý okrem toho, že proti sťažovateľovi vypovedal,

počas prípravného konania aktívne spolupracoval s políciou“ a ako to má vyplývať z jeho

výpovede i z komunikácie so sťažovateľom prostredníctvom aplikácie „Viber“,

po oznámení prípravy trestného činu „svedok plnil pokyny polície

a organizoval všetky tri stretnutia sťažovateľa s agentom a aj sa ich

zúčastnil a podľa pokynov polície predstieral pokračovanie v páchaní trestného činu“.

7. Na hlavnom pojednávaní označený svedok podľa slov sťažovateľa na otázky

odpovedal selektívne „podľa toho, čo sa mu hodilo“, a na podstatnú časť otázok

sťažovateľa odmietol odpovedať, odvolávajúc sa na utajenie a povinnosť mlčanlivosti.

Z jeho výpovede, ale aj z ďalších dôkazov má vyplývať, že po tom, ako oznámil „polícii“

úmysel sťažovateľa spáchať trestný čin, „s políciou ďalej kooperoval a plnil jej pokyny

smerujúce k získaniu ďalších dôkazov a usvedčeniu sťažovateľa“. Práve táto činnosť

svedka, ktorú on sám vo svojej výpovedi označuje ako „operatívnu činnosť“ a o ktorej

odmietol vypovedať, umožnila získať prostredníctvom agenta ďalšie

dôkazy, na základe ktorých bol sťažovateľ následne odsúdený.

8. Z príslušných ustanovení (, )

upravujúcich výsluch svedka podľa sťažovateľa vyplýva, že osoba v postavení svedka je

povinná vypovedať okrem prípadov, ak je s obvineným v príbuzenskom alebo obdobnom

pomere, alebo ak by sebe alebo osobe sebe blízkej mohla privodiť trestné stíhanie (§ 130

).

9. Sťažovateľ tvrdí, že na skutočnosť povinnosti svedka vypovedať počas celého

konania poukazoval, avšak s otázkou mlčanlivosti svedka , sa „ani jeden

z konajúcich súdov nevysporiadal“. Na hlavnom pojednávaní podľa sťažovateľa nebol

„prezentovaný žiadny hodnoverný dôkaz o tom, či, kedy, kým a v akom rozsahu bol svedok

povinnosťou mlčanlivosti zaviazaný“ a bez toho, aby boli existencia

a rozsah povinnosti mlčanlivosti predmetného svedka preukázané, nie je možné spoľahlivo

určiť, či jeho výpoveď mohla byť použitá ako dôkaz v konaní. V prípade, ak bol svedok

povinnosťou mlčanlivosti viazaný a nebol jej predpísaným spôsobom

zbavený, vzťahuje sa naňho zákaz výsluchu podľa

a nemal byť v trestnom konaní vôbec vypočúvaný a všetky jeho výpovede sú nezákonné.

Ak povinnosťou mlčanlivosti viazaný nebol, odmietnutím odpovedať na otázky sťažovateľa

porušil povinnosť podľa .

10. Sťažovateľ, poukazujúc na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2016, tvrdí, že tým, že svedok po oznámení prípravy trestného

činu aktívne spolupracoval s políciou a plnil jej pokyny aj po tom, ako agent

so sťažovateľom nadviazal kontakt, fakticky plnil úlohu agenta podľa § 117 ods. 1

, hoci za neho v súlade s nebol a ani

nemohol byť ustanovený. Takýto postup spôsobil nezákonnosť výpovede svedka

, ale predovšetkým nezákonnosť všetkých dôkazov, ktoré boli s jeho aktívnym

pričinením získané. Pretože svedok podľa pokynov polície aktívne

organizoval všetky stretnutia odsúdeného s agentom , nie je možné

podľa presvedčenia sťažovateľa použiť v trestnom konaní žiadny dôkaz získaný týmto

agentom, t. j. ani jeho výpoveď, ani ním vyhotovené obrazovo-zvukové záznamy a ani

zbrane zaistené na stretnutí s ním.

11. Pretože tento názor vyplývajúci aj z uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. októbra 2016 dovolací súd v dovolacom konaní neakceptoval,

sťažovateľ to považoval za rozporné s princípom právnej istoty.

12. Sťažovateľ napokon zhrnul, že k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny

proces došlo tým, že okresný súd založil rozhodnutie o jeho vine na dôkazoch

vychádzajúcich z nezákonnej výpovede svedka , ktorý vo veci vystupoval

ako svedok, hoci fakticky plnil úlohu agenta a nadriadené súdy tento postup akceptovali

a schválili. Pochybnosti o zákonnosti výpovede svedka podľa sťažovateľa

umocňuje navyše aj fakt, že tento vo veci vypovedal a svedčil proti sťažovateľovi, hoci bol

viazaný povinnosťou mlčanlivosti, od ktorej nebol zákonným postupom oslobodený.

13. Svojvoľným odmietnutím svedka odpovedať na otázky

sťažovateľa bolo podľa neho porušené jeho právo vypočúvať svedka a tým aj jeho právo

na obhajobu. To, že svedok na otázky sťažovateľa odmietol odpovedať

bez toho, aby bolo náležitým spôsobom zistené, na aké skutočnosti sa jeho údajná

povinnosť mlčanlivosti vzťahuje, nemožno podľa názoru sťažovateľa hodnotiť inak

ako svojvôľu zo strany tohto svedka i zo strany všeobecných súdov, ktoré takýto postup

akceptovali.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6

odsek 1, odsek 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

obhajobu zaručené v uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky spisovej značky z 10. 09. 2019, rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne číslo konania -1209 z 15. 03. 2016 a rozsudkom

Okresného súdu Trenčín číslo konania -1131 z 18. 12. 2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky

z 10. 09. 2019, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne číslo konania -1209

z 15. 03. 2016 a rozsudok Okresného súdu Trenčín číslo konania -1131

z 18. 12. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín

sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 390,50 € na účet jeho

právneho zástupcu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

...

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

21. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na obhajobu zaručeného v a jeho práv zaručených v

ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -1131 z 18. decembra

2015, rozsudkom krajského súdu č. k. -1209 z 15. marca 2016 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. septembra 2019, ku ktorému malo dôjsť

vypočúvaním svedka a použitím jeho svedeckej výpovede spôsobom, ktorý nie je v súlade

so zákonom.

22. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

24. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

25. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti síce presne neoznačil, k porušeniu ktorého

konkrétneho práva z katalógu viacerých práv zaručených v čl. 6 ods. 3 dohovoru malo

napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov v jeho trestnej veci dôjsť, avšak z textu

odôvodnenia ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že za porušené považoval právo

podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

26. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu

nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich

právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také,

kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

27. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

28. Ako je už uvedené v bode 21, sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta

porušenie svojho základného práva na obhajobu zaručeného v

a jeho práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -1131 z 18. decembra 2015, rozsudkom krajského súdu č. k.

-1209 z 15. marca 2016 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. septembra 2019, ku ktorému malo dôjsť vypočúvaním svedka a použitím jeho

svedeckej výpovede spôsobom, ktorý nie je v súlade so zákonom.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3

a práv zaručených v a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom okresného

súdu č. k. -1131 z 18. decembra 2015

29. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pritom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

30. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (pozri. , ).

31. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto ústavnú

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (,

).

32. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

rozsudku okresného súdu č. k. -1131 z 18. decembra 2015 opravný prostriedok,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý v prípade zistenia zásahu

prvostupňového súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa (či už svojím

rozhodnutím alebo postupom) bol zároveň povinný týmto právam alebo slobodám

poskytnúť ochranu.

33. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. a) z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3

a práv zaručených v a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom krajského

súdu č. k. -1209 z 15. marca 2016

34. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ním v ústavnej sťažnosti

označených práv (základného práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím odvolacieho súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že dôkaz použitý v trestnom

konaní nebol zákonným, ústavný súd poznamenáva, že tieto námietky tak, ako ich

formuloval v ústavnej sťažnosti sťažovateľ, predniesol v rovnakom rozsahu aj v dovolaní,

o ktorom konal a rozhodoval najvyšší súd. Aj v tomto prípade tak právomoc najvyššieho

súdu poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa predchádza oprávneniam

ústavného súdu, a to vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 in fine .

35. Aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté

podľa , keďže bolo zrejmé, že neboli splnené dôvody

dovolania podľa , podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd

ochrane práva sťažovateľa na obhajobu a práva spravodlivé súdne konanie venoval v takej

miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie podstaty, účelu a významu princípu

subsidiarity zakotveného v , a teda v takom rozsahu, pre ktorý bolo

možné prijať záver, že v súvislosti s touto časťou ústavnej sťažnosti existuje dôvod pre jej

odmietnutie podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3

a práv zaručených v a 3 písm. d) dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 10. septembra 2019

36. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení v ústavnej sťažnosti namietaného

rozhodnutia najvyššieho súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových

a právnych záverov, o ktoré konajúci súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa

v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa všeobecný súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či výklad

aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či je označené

uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

37. Ústavný súd preto v medziach svojich právomocí vykonal prieskum dôvodov

rozhodnutia najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom

namietaných práv zaručených mu a dohovorom, a teda posudzoval kvalitu

odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu a súčasne ústavnú súladnosť

interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými

slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.

38. Sťažovateľ svoje presvedčenie o nezákonnosti dôkazu – výsluchu svedka

– a tým aj jeho nepoužiteľnosti v trestnom konaní v rámci dovolania

odôvodnil tvrdením, že všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) konajúce v jeho trestnej

veci sa nevysporiadali s procesným postavením tohto svedka a s jeho právami

a povinnosťami v tomto konaní, keď podľa sťažovateľa bolo možné domnievať sa, že išlo

o osobu konajúcu v prospech polície podľa § 41 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o Policajnom zbore“), ale v trestnom spise sa o tom nenachádzal žiaden dôkaz, preto

nebolo možné zistiť, či sa na neho povinnosť mlčanlivosti, na ktorú sa pri svojich

výsluchoch odvolával, vzťahuje alebo nie. Zároveň podľa sťažovateľa svedok fakticky plnil

úlohou agenta, za ktorého nemohol a ani nebol podľa

„ustanovený“. Z uvedeného sťažovateľ vyvodil nezákonnosť aj všetkých dôkazov, ktoré

boli na základe použitia takéhoto „agenta“ získané a na ktoré v konečnom dôsledku

súdy prvého a druhého stupňa pri rozhodovaní prihliadali. Tento názor sťažovateľ

v dovolaní oprel predovšetkým o prvé dve právne vety rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. októbra 2016 zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2017,

podľa ktorých:

I. Procesné postavenie agenta ( ) je oproti všeobecnému

procesnému postaveniu svedka ( ) osobitné, a to napriek okolnosti,

že agent môže byť v trestnom konaní vypočutý ako svedok (§ 117 ods. 11 Trestného

poriadku). Svedok vypovedá o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo

o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, nad tento rámec sa však aktívne a s utajením

svojho postavenia pred páchateľom nepodieľa na odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní

páchateľov trestných činov.

II. Ak došlo k oznámeniu páchania trestného činu v štádiu prípravy (zločinu) alebo

pokusu (úmyselného trestného činu) polícii a oznamujúca osoba nebola použitá ako agent

na základe príkazu podľa až 7 (pričom okrem výnimiek

uvedených v môže byť agentom len príslušník Policajného

zboru), nemôže táto osoba, a to ani v rámci spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie

v páchaní trestného činu na účel usvedčenia ďalšieho páchateľa, resp. spolupáchateľa

dotknutého činu. Ak k takému postupu došlo, nie je možné výpoveď dotknutej osoby ako

svedka vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa predstieraného pokračovania v páchaní

trestného činu po oznámení tohto činu polícii použiť v trestnom konaní ako dôkaz; nie je

možné použiť v trestnom konaní ani ďalšie dôkazy, zabezpečené v súvislosti s činnosťou

osoby vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom postavení agenta.

39. S prihliadnutím na podstatu ústavnej sťažnosti najvyšší súd v relevantnej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. z 10. septembra 2019 vo vzťahu

k uplatnenej argumentácii uviedol, že sťažovateľ prehliadol tretiu právnu vetu predmetného

rozhodnutia najvyššieho súdu z 25. októbra 2016, podľa ktorej:

III. Za činnosť nesúladnú so zákonom v zmysle bodu II sa nepovažuje,

ak oznamujúca osoba následne umožní riadne ustanovenému agentovi priamo alebo

nepriamo nadviazať kontakt s páchateľmi pripravovaného alebo páchaného trestného činu,

a podľa názoru najvyššieho súdu práve o takúto situáciu išlo v posudzovanej trestnej

veci sťažovateľa.

40. Dovolací súd poznamenal, že z jednotlivých dôkazov, tak ako na ne podrobne

poukázal prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku, vyplýva, že po tom, ako svedok

oznámil sťažovateľom pripravovanú trestnú činnosť polícii, jeho ďalšie konanie

(už pod kontrolou polície) sa obmedzilo iba na sprostredkovanie stretnutia medzi

sťažovateľom a agentom. V tomto smere bolo podstatné, že k prvému stretnutiu medzi

sťažovateľom a agentom 18. mája 2014, ktorého sa svedok síce zúčastnil, avšak doň aktívne

nijako nezasahoval, došlo ani nie dva týždne potom, čo bolo 6. mája 2014 na základe

informácií oznámených svedkom začaté v tejto veci trestné stíhanie a boli postupne

nasadené jednotlivé informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej

činnosti vrátane agenta. Najvyšší súd dodal, že k ďalším dvom stretnutiam medzi

sťažovateľom a agentom už došlo bez účasti svedka. Išlo teda o skutkovo úplne odlišnú

situáciu než v publikovanom rozhodnutí najvyššieho súdu z 25. októbra 2016, keď svedok

spoločne s agentom na základe pokynov polície predstieral dokonanie trestného činu,

na ktorého spáchanie bol objednaný.

41. Dovolací súd zdôraznil, že za okolností, o aké išlo v trestnej veci sťažovateľa,

nebolo možné úspešnú infiltráciu agenta dosiahnuť bez určitej spolupráce svedka

s políciou, ktorá sa však musela obmedziť iba na nadviazanie kontaktu

so sťažovateľom ako podozrivým z páchania trestnej činnosti. Najvyšší súd poznamenal,

že takýto svedok spravidla musí disponovať aspoň základnými informáciami o legende,

pod ktorou bude agent vystupovať, o mieste a podmienkach, za akých má dôjsť

k sprostredkúvanému stretnutiu a pod. Bolo preto nevyhnutné, aby v záujme zdarného

nasadenia agenta takýto svedok v súlade s § 80 ods. 2 zákona o Policajnom zbore zachoval

mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa v tejto súvislosti dozvedel. Najvyšší

súd doplnil, že pritom automaticky nejde o osobu konajúcu v prospech Policajného zboru

podľa § 41 zákona o Policajnom zbore, ako to naznačil sťažovateľ. Len to, že svedok nebol

následne od povinnosti mlčanlivosti oslobodený podľa § 80 ods. 3 zákona o Policajnom

zbore, ako tomu bolo aj v tejto veci, a na určité otázky odmietol s poukazom na túto

povinnosť odpovedať, nediskvalifikovalo jeho výpoveď ako celok, osobitne, ak vypovedal

o tom, čo sa dozvedel ešte skôr, než kontaktoval políciu. Podľa dovolacieho súdu to už

vôbec nediskvalifikovalo skutočnosti následne zistené agentom, ako to tvrdil sťažovateľ.

Pre úplnosť najvyšší súd dodal, že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplývalo,

že základom pre uznanie viny sťažovateľa nebola výpoveď svedka ,

ale obrazovo-zvukové záznamy získané agentom. Prvostupňový súd mal zároveň veľmi

podrobne a presvedčivo odôvodniť, prečo neuveril obhajobe sťažovateľa, že na spáchanie

skutku ho naviedli agent , svedok a polícia.

42. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že dovolací

súd ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na dovolacie námietky sťažovateľa

a primeraným spôsobom zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno

hodnotiť ako arbitrárne.

43. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v ústavnej sťažnosti uplatnená argumentácia

sťažovateľa je len opakovaním časti jeho predchádzajúcej dovolacej argumentácie, v rámci

ktorej polemizuje so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodneniach

rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu, a je výlučne výrazom jeho odlišného

skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia

ktorého ústavný súd nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. ,

).

44. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia

najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor

pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie.

45. K namietanej nezákonnosti dôkazu dovolací súd zaujal jednoznačné stanovisko.

Ozrejmil postavenie svedka a v trestnej veci použitého agenta, uviedol,

v čom spočívala ich konkrétna činnosť, na základe ktorej získané dôkazy reálne reflektovali

zákonné ustanovenia upravujúce tak povinnosti a oprávnenia svedka, ako aj agenta.

Nevyhol sa ani otázke prípadného konfliktu povinnosti svedka vypovedať a povinnosti

osoby zachovávať mlčanlivosť, od ktorej nebola v zmysle príslušných zákonných

ustanovení oslobodená. Najvyšší súd k tomu uviedol dostatočne presvedčivé dôvody, prečo

sa tieto inštitúty v danej veci vzájomne nevylučovali, ako to naznačil sťažovateľ.

Na argumentáciu sťažovateľa dovolací súd reagoval interpretáciou a následnou aplikáciou

ustanovení príslušnej právnej úpravy bez toho, aby poprel jej znenie, zmysel alebo účel.

Ním prijaté právne závery neodporujú relevantným zákonným ustanoveniam, sú logické,

založené na racionálnej úvahe.

46. Ústavný súd dodáva, že právam zaručeným v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d)

dohovoru, ale ani základnému právu na obhajobu podľa nezodpovedá

povinnosť svedka dať odpoveď na všetky otázky položené stranou trestného konania,

v tomto prípade obvineným sťažovateľom, ak procesná realizácia svedeckej výpovede plne

zodpovedala platnej a účinnej právnej úprave, ktorá umožňovala alebo dokonca prikazovala

svedkovi správať sa (postupovať) pri jeho výsluchu určitým spôsobom, ktorý neumožnil

vyhovieť predstave vypočúvajúcej strany konania o výsledku výsluchu. Že to tak v tomto

prípade bolo, najvyšší súd zreteľne deklaroval v napadnutom rozhodnutí.

47. Výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazuje znaky

arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými , prípadne

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa názoru ústavného

súdu tak najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové

dovolacie argumenty sťažovateľa, o ktorých možno konštatovať, že sa zhodujú aj

s predloženou sťažnostnou argumentáciou. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny

názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli

pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade

najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , ). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor

ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ).

48. S prihliadnutím na uvedené zistenia ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a základného práva na obhajobu podľa a

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. septembra 2019 odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

49. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu