Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 305/2020
PDF · 536.42 KB
No categories available
I. ÚS 305/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
, zastúpeného advokátom
JUDr. Ing. Ľubomírom Havlíkom, advokátska kancelária, Svätoplukova 28, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín
č. k. 6 Tk 1/2015-1131 z 18. decembra 2015, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 23 To 12/2016-1209 z 15. marca 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 42/2018 z 10. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva
na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 6 Tk 1/2015-1131 z 18. decembra 2015, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 To 12/2016-1209 z 15. marca 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 42/2018
z 10. septembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
č. k. 6 Tk 1/2015-1131 z 18. decembra 2015 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1
Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14
ods. 1 Trestného zákona a zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za ktoré mu bol podľa § 188 ods. 4
Trestného zákona, § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona a § 39 ods. 2 písm. b) Trestného zákona
s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody
v trvaní 10 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu s maximálnym
stupňom stráženia a tiež trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.
Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona bol sťažovateľovi uložený aj ochranný
dohľad v trvaní 3 rokov.
3. Odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 23 To 12/2016-1209
z 15. marca 2016 podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol, avšak na základe riadneho opravného
prostriedku Krajskej prokuratúry v Trenčíne odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d)
a ods. 3 Trestného poriadku rozhodnutie okresného súdu zrušil vo výroku o treste odňatia
slobody a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku pri nezmenenom výroku o vine
sťažovateľa odsúdil podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona, § 41 ods. 1 a 2 a § 39 ods. 1
písm. a) Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu
s maximálnym stupňom stráženia.
4. Proti rozsudku krajského súdu z 15. marca 2016 sťažovateľ podal dovolanie
z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu
porušenia jeho práva na obhajobu, nesprávneho právneho posúdenia veci a založenia
rozhodnutia na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.
5. Mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľa najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Tdo 42/2018 z 10. septembra 2019 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol, pretože bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že kľúčovým dôkazom obžaloby bola
„výpoveď svedka , ktorý okrem toho, že proti sťažovateľovi vypovedal,
počas prípravného konania aktívne spolupracoval s políciou“ a ako to má vyplývať z jeho
výpovede i z komunikácie so sťažovateľom prostredníctvom aplikácie „Viber“,
po oznámení prípravy trestného činu „svedok plnil pokyny polície
a organizoval všetky tri stretnutia sťažovateľa s agentom a aj sa ich
zúčastnil a podľa pokynov polície predstieral pokračovanie v páchaní trestného činu“.
7. Na hlavnom pojednávaní označený svedok podľa slov sťažovateľa na otázky
odpovedal selektívne „podľa toho, čo sa mu hodilo“, a na podstatnú časť otázok
sťažovateľa odmietol odpovedať, odvolávajúc sa na utajenie a povinnosť mlčanlivosti.
Z jeho výpovede, ale aj z ďalších dôkazov má vyplývať, že po tom, ako oznámil „polícii“
úmysel sťažovateľa spáchať trestný čin, „s políciou ďalej kooperoval a plnil jej pokyny
smerujúce k získaniu ďalších dôkazov a usvedčeniu sťažovateľa“. Práve táto činnosť
svedka, ktorú on sám vo svojej výpovedi označuje ako „operatívnu činnosť“ a o ktorej
odmietol vypovedať, umožnila získať prostredníctvom agenta ďalšie
dôkazy, na základe ktorých bol sťažovateľ následne odsúdený.
8. Z príslušných ustanovení Trestného poriadku (§ 127 ods. 1, § 129 ods. 2)
upravujúcich výsluch svedka podľa sťažovateľa vyplýva, že osoba v postavení svedka je
povinná vypovedať okrem prípadov, ak je s obvineným v príbuzenskom alebo obdobnom
pomere, alebo ak by sebe alebo osobe sebe blízkej mohla privodiť trestné stíhanie (§ 130
9. Sťažovateľ tvrdí, že na skutočnosť povinnosti svedka vypovedať počas celého
konania poukazoval, avšak s otázkou mlčanlivosti svedka , sa „ani jeden
z konajúcich súdov nevysporiadal“. Na hlavnom pojednávaní podľa sťažovateľa nebol
„prezentovaný žiadny hodnoverný dôkaz o tom, či, kedy, kým a v akom rozsahu bol svedok
povinnosťou mlčanlivosti zaviazaný“ a bez toho, aby boli existencia
a rozsah povinnosti mlčanlivosti predmetného svedka preukázané, nie je možné spoľahlivo
určiť, či jeho výpoveď mohla byť použitá ako dôkaz v konaní. V prípade, ak bol svedok
povinnosťou mlčanlivosti viazaný a nebol jej predpísaným spôsobom
zbavený, vzťahuje sa naňho zákaz výsluchu podľa § 129 odsek 2 Trestného poriadku
a nemal byť v trestnom konaní vôbec vypočúvaný a všetky jeho výpovede sú nezákonné.
Ak povinnosťou mlčanlivosti viazaný nebol, odmietnutím odpovedať na otázky sťažovateľa
porušil povinnosť podľa § 127 ods. 1 Trestného poriadku.
10. Sťažovateľ, poukazujúc na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 15/2015
z 25. októbra 2016, tvrdí, že tým, že svedok po oznámení prípravy trestného
činu aktívne spolupracoval s políciou a plnil jej pokyny aj po tom, ako agent
so sťažovateľom nadviazal kontakt, fakticky plnil úlohu agenta podľa § 117 ods. 1
Trestného poriadku, hoci za neho v súlade s § 117 ods. 5 Trestného poriadku nebol a ani
nemohol byť ustanovený. Takýto postup spôsobil nezákonnosť výpovede svedka
, ale predovšetkým nezákonnosť všetkých dôkazov, ktoré boli s jeho aktívnym
pričinením získané. Pretože svedok podľa pokynov polície aktívne
organizoval všetky stretnutia odsúdeného s agentom , nie je možné
podľa presvedčenia sťažovateľa použiť v trestnom konaní žiadny dôkaz získaný týmto
agentom, t. j. ani jeho výpoveď, ani ním vyhotovené obrazovo-zvukové záznamy a ani
zbrane zaistené na stretnutí s ním.
11. Pretože tento názor vyplývajúci aj z uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 To 15/2015 z 25. októbra 2016 dovolací súd v dovolacom konaní neakceptoval,
sťažovateľ to považoval za rozporné s princípom právnej istoty.
12. Sťažovateľ napokon zhrnul, že k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny
proces došlo tým, že okresný súd založil rozhodnutie o jeho vine na dôkazoch
vychádzajúcich z nezákonnej výpovede svedka , ktorý vo veci vystupoval
ako svedok, hoci fakticky plnil úlohu agenta a nadriadené súdy tento postup akceptovali
a schválili. Pochybnosti o zákonnosti výpovede svedka podľa sťažovateľa
umocňuje navyše aj fakt, že tento vo veci vypovedal a svedčil proti sťažovateľovi, hoci bol
viazaný povinnosťou mlčanlivosti, od ktorej nebol zákonným postupom oslobodený.
13. Svojvoľným odmietnutím svedka odpovedať na otázky
sťažovateľa bolo podľa neho porušené jeho právo vypočúvať svedka a tým aj jeho právo
na obhajobu. To, že svedok na otázky sťažovateľa odmietol odpovedať
bez toho, aby bolo náležitým spôsobom zistené, na aké skutočnosti sa jeho údajná
povinnosť mlčanlivosti vzťahuje, nemožno podľa názoru sťažovateľa hodnotiť inak
ako svojvôľu zo strany tohto svedka i zo strany všeobecných súdov, ktoré takýto postup
akceptovali.
14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6
odsek 1, odsek 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na
obhajobu zaručené v čl. 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky spisovej značky 2 Tdo/42/2018 z 10. 09. 2019, rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne číslo konania 23 To/12/2016-1209 z 15. 03. 2016 a rozsudkom
Okresného súdu Trenčín číslo konania 6 Tk/1/2015-1131 z 18. 12. 2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 2 Tdo/42/2018
z 10. 09. 2019, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne číslo konania 23 To/12/2016-1209
z 15. 03. 2016 a rozsudok Okresného súdu Trenčín číslo konania 6 Tk/1/2015-1131
z 18. 12. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín
sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 390,50 € na účet jeho
právneho zástupcu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
...
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
21. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľa na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práv zaručených v čl. 6
ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 6 Tk 1/2015-1131 z 18. decembra
2015, rozsudkom krajského súdu č. k. 23 To 12/2016-1209 z 15. marca 2016 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 42/2018 z 10. septembra 2019, ku ktorému malo dôjsť
vypočúvaním svedka a použitím jeho svedeckej výpovede spôsobom, ktorý nie je v súlade
so zákonom.
22. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
24. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
25. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti síce presne neoznačil, k porušeniu ktorého
konkrétneho práva z katalógu viacerých práv zaručených v čl. 6 ods. 3 dohovoru malo
napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov v jeho trestnej veci dôjsť, avšak z textu
odôvodnenia ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že za porušené považoval právo
podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.
26. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu
nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich
právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,
prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také,
kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného
rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
27. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, II. ÚS 580/2013 III. ÚS 438/2017).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
28. Ako je už uvedené v bode 21, sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta
porušenie svojho základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy
a jeho práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu
č. k. 6 Tk 1/2015-1131 z 18. decembra 2015, rozsudkom krajského súdu č. k.
23 To 12/2016-1209 z 15. marca 2016 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 42/2018
z 10. septembra 2019, ku ktorému malo dôjsť vypočúvaním svedka a použitím jeho
svedeckej výpovede spôsobom, ktorý nie je v súlade so zákonom.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3
ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom okresného
súdu č. k. 6 Tk 1/2015-1131 z 18. decembra 2015
29. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pritom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
30. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (pozri. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
31. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto ústavnú
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 20/02,
32. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
rozsudku okresného súdu č. k. 6 Tk 1/2015-1131 z 18. decembra 2015 opravný prostriedok,
o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý v prípade zistenia zásahu
prvostupňového súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa (či už svojím
rozhodnutím alebo postupom) bol zároveň povinný týmto právam alebo slobodám
poskytnúť ochranu.
33. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3
ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom krajského
súdu č. k. 23 To 12/2016-1209 z 15. marca 2016
34. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ním v ústavnej sťažnosti
označených práv (základného práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie)
rozhodnutím odvolacieho súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že dôkaz použitý v trestnom
konaní nebol zákonným, ústavný súd poznamenáva, že tieto námietky tak, ako ich
formuloval v ústavnej sťažnosti sťažovateľ, predniesol v rovnakom rozsahu aj v dovolaní,
o ktorom konal a rozhodoval najvyšší súd. Aj v tomto prípade tak právomoc najvyššieho
súdu poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa predchádza oprávneniam
ústavného súdu, a to vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 in fine ústavy.
35. Aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, keďže bolo zrejmé, že neboli splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd
ochrane práva sťažovateľa na obhajobu a práva spravodlivé súdne konanie venoval v takej
miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie podstaty, účelu a významu princípu
subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda v takom rozsahu, pre ktorý bolo
možné prijať záver, že v súvislosti s touto časťou ústavnej sťažnosti existuje dôvod pre jej
odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3
ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Tdo 42/2018 z 10. septembra 2019
36. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení v ústavnej sťažnosti namietaného
rozhodnutia najvyššieho súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových
a právnych záverov, o ktoré konajúci súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa
v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa všeobecný súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či výklad
aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či je označené
uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.
37. Ústavný súd preto v medziach svojich právomocí vykonal prieskum dôvodov
rozhodnutia najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom
namietaných práv zaručených mu ústavou a dohovorom, a teda posudzoval kvalitu
odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu a súčasne ústavnú súladnosť
interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými
slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.
38. Sťažovateľ svoje presvedčenie o nezákonnosti dôkazu – výsluchu svedka
– a tým aj jeho nepoužiteľnosti v trestnom konaní v rámci dovolania
odôvodnil tvrdením, že všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) konajúce v jeho trestnej
veci sa nevysporiadali s procesným postavením tohto svedka a s jeho právami
a povinnosťami v tomto konaní, keď podľa sťažovateľa bolo možné domnievať sa, že išlo
o osobu konajúcu v prospech polície podľa § 41 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o Policajnom zbore“), ale v trestnom spise sa o tom nenachádzal žiaden dôkaz, preto
nebolo možné zistiť, či sa na neho povinnosť mlčanlivosti, na ktorú sa pri svojich
výsluchoch odvolával, vzťahuje alebo nie. Zároveň podľa sťažovateľa svedok fakticky plnil
úlohou agenta, za ktorého nemohol a ani nebol podľa § 117 ods. 5 Trestného poriadku
„ustanovený“. Z uvedeného sťažovateľ vyvodil nezákonnosť aj všetkých dôkazov, ktoré
boli na základe použitia takéhoto „agenta“ získané a na ktoré v konečnom dôsledku
súdy prvého a druhého stupňa pri rozhodovaní prihliadali. Tento názor sťažovateľ
v dovolaní oprel predovšetkým o prvé dve právne vety rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 To 15/2015 z 25. októbra 2016 zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2017,
podľa ktorých:
I. Procesné postavenie agenta (§ 117 Trestného poriadku) je oproti všeobecnému
procesnému postaveniu svedka (§ 127 Trestného poriadku) osobitné, a to napriek okolnosti,
že agent môže byť v trestnom konaní vypočutý ako svedok (§ 117 ods. 11 Trestného
poriadku). Svedok vypovedá o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo
o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, nad tento rámec sa však aktívne a s utajením
svojho postavenia pred páchateľom nepodieľa na odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní
páchateľov trestných činov.
II. Ak došlo k oznámeniu páchania trestného činu v štádiu prípravy (zločinu) alebo
pokusu (úmyselného trestného činu) polícii a oznamujúca osoba nebola použitá ako agent
na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 až 7 Trestného poriadku (pričom okrem výnimiek
uvedených v § 10 ods. 20 Trestného poriadku môže byť agentom len príslušník Policajného
zboru), nemôže táto osoba, a to ani v rámci spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie
v páchaní trestného činu na účel usvedčenia ďalšieho páchateľa, resp. spolupáchateľa
dotknutého činu. Ak k takému postupu došlo, nie je možné výpoveď dotknutej osoby ako
svedka vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa predstieraného pokračovania v páchaní
trestného činu po oznámení tohto činu polícii použiť v trestnom konaní ako dôkaz; nie je
možné použiť v trestnom konaní ani ďalšie dôkazy, zabezpečené v súvislosti s činnosťou
osoby vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom postavení agenta.
39. S prihliadnutím na podstatu ústavnej sťažnosti najvyšší súd v relevantnej časti
odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. 2 Tdo 42/2018 z 10. septembra 2019 vo vzťahu
k uplatnenej argumentácii uviedol, že sťažovateľ prehliadol tretiu právnu vetu predmetného
rozhodnutia najvyššieho súdu z 25. októbra 2016, podľa ktorej:
III. Za činnosť nesúladnú so zákonom v zmysle bodu II sa nepovažuje,
ak oznamujúca osoba následne umožní riadne ustanovenému agentovi priamo alebo
nepriamo nadviazať kontakt s páchateľmi pripravovaného alebo páchaného trestného činu,
a podľa názoru najvyššieho súdu práve o takúto situáciu išlo v posudzovanej trestnej
veci sťažovateľa.
40. Dovolací súd poznamenal, že z jednotlivých dôkazov, tak ako na ne podrobne
poukázal prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku, vyplýva, že po tom, ako svedok
oznámil sťažovateľom pripravovanú trestnú činnosť polícii, jeho ďalšie konanie
(už pod kontrolou polície) sa obmedzilo iba na sprostredkovanie stretnutia medzi
sťažovateľom a agentom. V tomto smere bolo podstatné, že k prvému stretnutiu medzi
sťažovateľom a agentom 18. mája 2014, ktorého sa svedok síce zúčastnil, avšak doň aktívne
nijako nezasahoval, došlo ani nie dva týždne potom, čo bolo 6. mája 2014 na základe
informácií oznámených svedkom začaté v tejto veci trestné stíhanie a boli postupne
nasadené jednotlivé informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej
činnosti vrátane agenta. Najvyšší súd dodal, že k ďalším dvom stretnutiam medzi
sťažovateľom a agentom už došlo bez účasti svedka. Išlo teda o skutkovo úplne odlišnú
situáciu než v publikovanom rozhodnutí najvyššieho súdu z 25. októbra 2016, keď svedok
spoločne s agentom na základe pokynov polície predstieral dokonanie trestného činu,
na ktorého spáchanie bol objednaný.
41. Dovolací súd zdôraznil, že za okolností, o aké išlo v trestnej veci sťažovateľa,
nebolo možné úspešnú infiltráciu agenta dosiahnuť bez určitej spolupráce svedka
s políciou, ktorá sa však musela obmedziť iba na nadviazanie kontaktu
so sťažovateľom ako podozrivým z páchania trestnej činnosti. Najvyšší súd poznamenal,
že takýto svedok spravidla musí disponovať aspoň základnými informáciami o legende,
pod ktorou bude agent vystupovať, o mieste a podmienkach, za akých má dôjsť
k sprostredkúvanému stretnutiu a pod. Bolo preto nevyhnutné, aby v záujme zdarného
nasadenia agenta takýto svedok v súlade s § 80 ods. 2 zákona o Policajnom zbore zachoval
mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa v tejto súvislosti dozvedel. Najvyšší
súd doplnil, že pritom automaticky nejde o osobu konajúcu v prospech Policajného zboru
podľa § 41 zákona o Policajnom zbore, ako to naznačil sťažovateľ. Len to, že svedok nebol
následne od povinnosti mlčanlivosti oslobodený podľa § 80 ods. 3 zákona o Policajnom
zbore, ako tomu bolo aj v tejto veci, a na určité otázky odmietol s poukazom na túto
povinnosť odpovedať, nediskvalifikovalo jeho výpoveď ako celok, osobitne, ak vypovedal
o tom, čo sa dozvedel ešte skôr, než kontaktoval políciu. Podľa dovolacieho súdu to už
vôbec nediskvalifikovalo skutočnosti následne zistené agentom, ako to tvrdil sťažovateľ.
Pre úplnosť najvyšší súd dodal, že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplývalo,
že základom pre uznanie viny sťažovateľa nebola výpoveď svedka ,
ale obrazovo-zvukové záznamy získané agentom. Prvostupňový súd mal zároveň veľmi
podrobne a presvedčivo odôvodniť, prečo neuveril obhajobe sťažovateľa, že na spáchanie
skutku ho naviedli agent , svedok a polícia.
42. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že dovolací
súd ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na dovolacie námietky sťažovateľa
a primeraným spôsobom zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno
hodnotiť ako arbitrárne.
43. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v ústavnej sťažnosti uplatnená argumentácia
sťažovateľa je len opakovaním časti jeho predchádzajúcej dovolacej argumentácie, v rámci
ktorej polemizuje so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodneniach
rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu, a je výlučne výrazom jeho odlišného
skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia
ktorého ústavný súd nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07,
44. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia
najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor
pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie.
45. K namietanej nezákonnosti dôkazu dovolací súd zaujal jednoznačné stanovisko.
Ozrejmil postavenie svedka a v trestnej veci použitého agenta, uviedol,
v čom spočívala ich konkrétna činnosť, na základe ktorej získané dôkazy reálne reflektovali
zákonné ustanovenia upravujúce tak povinnosti a oprávnenia svedka, ako aj agenta.
Nevyhol sa ani otázke prípadného konfliktu povinnosti svedka vypovedať a povinnosti
osoby zachovávať mlčanlivosť, od ktorej nebola v zmysle príslušných zákonných
ustanovení oslobodená. Najvyšší súd k tomu uviedol dostatočne presvedčivé dôvody, prečo
sa tieto inštitúty v danej veci vzájomne nevylučovali, ako to naznačil sťažovateľ.
Na argumentáciu sťažovateľa dovolací súd reagoval interpretáciou a následnou aplikáciou
ustanovení príslušnej právnej úpravy bez toho, aby poprel jej znenie, zmysel alebo účel.
Ním prijaté právne závery neodporujú relevantným zákonným ustanoveniam, sú logické,
založené na racionálnej úvahe.
46. Ústavný súd dodáva, že právam zaručeným v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d)
dohovoru, ale ani základnému právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy nezodpovedá
povinnosť svedka dať odpoveď na všetky otázky položené stranou trestného konania,
v tomto prípade obvineným sťažovateľom, ak procesná realizácia svedeckej výpovede plne
zodpovedala platnej a účinnej právnej úprave, ktorá umožňovala alebo dokonca prikazovala
svedkovi správať sa (postupovať) pri jeho výsluchu určitým spôsobom, ktorý neumožnil
vyhovieť predstave vypočúvajúcej strany konania o výsledku výsluchu. Že to tak v tomto
prípade bolo, najvyšší súd zreteľne deklaroval v napadnutom rozhodnutí.
47. Výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazuje znaky
arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými ústavou, prípadne
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa názoru ústavného
súdu tak najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové
dovolacie argumenty sťažovateľa, o ktorých možno konštatovať, že sa zhodujú aj
s predloženou sťažnostnou argumentáciou. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny
názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli
pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade
najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor
ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
48. S prihliadnutím na uvedené zistenia ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. d)
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 42/2018 z 10. septembra 2019 odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
49. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu
na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu