Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 438/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného JUDr. Matejom Valjentom, advokátska kancelária, Jesenského 232,

Partizánske, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Matejom Valjentom, advokátska kancelária, Jesenského

232, Partizánske, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 a na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práv na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2016

(ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. júna 2015 uznaný vinným

zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) a d) zákona

č. v znení neskorších predpisov. Odvolanie, ktoré sťažovateľ

proti rozsudku podal, bolo zamietnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. februára 2016.

3. Sťažovateľ napadol druhostupňové rozhodnutie dovolaním, ktoré oprel o dovolací

dôvod podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), a síce, že bol skutok všeobecnými

súdmi nesprávne právne posúdený ako trestný čin. Najvyšší súd namietaným uznesením

predmetné dovolanie odmietol pre nesplnenie dovolacích dôvodov podľa § 382 písm. c)

.

3. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv garantovaných a dohovorom, keďže podľa jeho názoru

mu v rámci vedeného trestného stíhania nebol preukázaný úmysel spáchať trestný čin,

a teda neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.

4. Sťažovateľ v sťažnosti v konkrétnostiach dôvodí: «Je pravdou, že Obžalovaný

neviedol účtovníctva spoločenstva v súlade so

o účtovníctve v platnom znení, a teda nemožno vylúčiť zodpovednosť podľa

občianskoprávnych predpisov, avšak takéto konanie Obžalovaného, pri absencii úmyslu,

nemožno subsumovať pod trestnoprávnu zodpovednosť. Ako vyplýva z obsahu nižšie

uvedených rozhodnutí, k reparácii spôsobeného následku v tomto prípade postačuje civilné

konanie, ktoré je primárne určené k tomu, aby riešili obdobné sporné prípady ohľadne

náhrady škody. Len samotné spôsobenie schodku na zverených finančných hodnotách, resp.

nedostatočné alebo nesprávne vedenie účtovníctva zo strany Obžalovaného nie je a ani

nemôže byť samo o sebe činom, za ktorý je trestne zodpovedný. Dovoľujem si poukázať

na skutočnosť, že Odsúdenému je podľa obžaloby kladené za vinu, že „si neoprávnene

prisvojil finančnú hotovosť celkovo vo výške 7329,42 EUR, ktorá mu bola zverená

vlastníkmi bytov, za účelom ich správy, pričom uvedené finančné prostriedky neodviedol

na bankový účet spoločenstva vlastníkov bytov a nepoužil ich na úhradu správy bytov,

taktiež ani nevrátil preplatok nájomného ale použil ich pre vlastnú potrebu...“, avšak ani

z vykonaného dokazovania v tomto prípade absolútne nevyplýva, na akú úhradu nepoužil

Odsúdený finančné prostriedky, ktoré mu boli zverené vlastníkmi jednotlivých bytov, keď

aj z výpovede poškodeného vyplýva, že spoločenstvo mala v uvedenom období

uhradené všetky svoje záväzky (aj keď je pravdou, že niektoré boli uhradené s omeškaním),

a teda všetky záväzky spoločenstva boli za trvania funkcie

ako štatutárneho zástupcu poškodeného uhradené, a teda vykonané

dokazovanie je v rozpore so skutkom, ktorý je Odsúdenému kladený za vinu, nakoľko všetky

finančné prostriedky boli použité na úhradu správy bytov, žiadne finančné prostriedky

neboli použité na iný účel.»

5. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na celý rad rozhodnutí všeobecných súdov a tiež

Ústavného súdu Českej republiky v prípadoch obdobných jeho veci, ktoré sa vo svojej

podstate týkajú spôsobu vyhodnotenia skutkového stavu pri súčasnom uplatnení zásady

subsidiarity trestnej represie.

6. Odkazuje tiež na zásadu „in dubio pro reo“ a v nadväznosti na to zdôrazňuje,

že v jeho trestnej veci sa konajúce súdy dôsledne neriadili , najmä

zásadou voľného hodnotenia dôkazov zakotvenou v § 2 ods. 12 trestnoprocesného kódexu,

keďže podľa názoru sťažovateľa „z vykonaného vyšetrovania nevyplýva žiadny dôkaz

o tom, že spáchal uvedený skutok, práve naopak, dokazovanie

preukázalo, že nemal úmysel spôsobiť škodu“.

7. Na základe prezentovanej argumentácie sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje,

aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho

základných práv zaručených a a práv zaručených

ods. 1 a čl. 13 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, predmetné uznesenie

zrušil, vrátil vec najvyššiemu súdu na nové konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

11. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

12. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania.

13. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu,

aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov

a dohovoru. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda

posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú

súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval,

inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.

14. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom dovolania sťažovateľa, ktoré uplatnil proti

druhostupňovému rozhodnutiu, a zistil, že dovolacie námietky sú v podstate totožné

s argumentáciou, ktorú sťažovateľ prezentoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

15. Najvyšší súd rozhodnutie, ktorým vyhodnotil dovolacie dôvody uplatnené

sťažovateľom ako nepreukázané, založil na argumentácii, ktorú ústavný súd posúdil a zaujal

k nej svoje stanovisko.

16. Najvyšší súd poukázal v úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia na znenie

ustanovenia , pod ktoré sa pokúsil sťažovateľ

subsumovať svoju argumentáciu o naplnení dovolacieho dôvodu. Na tomto mieste najvyšší

súd zdôraznil, že v medziach uvedeného dovolacieho dôvodu nemožno namietať správnosť

a úplnosť zisteného skutku, tak ako ho ustálili všeobecné súdy, keďže dovolaciemu súdu

ako mimoriadnej opravnej inštancii neprislúcha možnosť preskúmavať, hodnotiť a meniť

skutkové zistenia, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené, a teda ani hodnotiť

úplnosť a správnosť vykonaného dokazovania. V tomto smere dovolací súd odkázal

na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu k výkladu a aplikácii dovolacieho dôvodu

zakotveného v citovanom ustanovení , kde sťažovateľovi vysvetlil, že

„Predmetom dovolacieho dôvodu podľa potom môže byť už

len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia

ustálenej súdmi nižšieho stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom

a ktoré nie je možné akokoľvek meniť a dopĺňať.“.

17. V nadväznosti na prezentovanú interpretáciu relevantného ustanovenia Trestného

poriadku, ktoré bolo pri posúdení prípustnosti dovolania sťažovateľa najvyšším súdom

aplikované, konštatoval najvyšší súd, že uplatnené dovolacie námietky sťažovateľa smerujú

primárne do oblasti skutkových zistení, keďže ide o výhrady sťažovateľa k spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, na základe ktorých sťažovateľ považuje skutkové závery

rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu za nesprávne. Ako skutkové výhrady, stojace

mimo uplatnený dovolací dôvod, kvalifikoval najvyšší súd aj námietky sťažovateľa

o nepreukázaní subjektívnej stránky trestného činu vykonaným dokazovaním.

Argumentáciu sťažovateľa tak najvyšší súd považoval za nespôsobilú k naplneniu

uplatneného dovolacieho dôvodu.

18. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľovi bolo zo strany dovolacieho súdu

na podklade interpretácie dotknutého ustanovenia náležite

a vyčerpávajúco vysvetlené, že ním predostretá argumentácia, ktorú subjektívne vnímal ako

naplnenie dovolacieho dôvodu podľa ,

v skutočnosti predstavovala hodnotenie procesu dokazovania z jeho pohľadu, teda

v podstate korekciu skutkových záverov, ktorej sa prostredníctvom uvedenej námietky

sťažovateľ dožadoval, ktorá však dovolaciemu súdu zásadne neprislúcha.

19. Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa s námietkami

sťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní náležite vysporiadal a riadne vysvetlil

dôvody na zamietnutie jeho dovolania. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené dovolacie

námietky sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu, bez zjavných logických

protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí

všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.

20. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle odmietol,

tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017