Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 143/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , t. č. v

, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK JUDr. Andrea

Slezáková s. r. o., Robotnícka 10, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka

JUDr. Andrea Slezáková, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. septembra 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. septembra 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. septembra 2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 346,26 €

(slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Andrey Slezákovej,

Robotnícka 10, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 28. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 9. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavný súd uznesením č. k. -9 z 15. apríla 2020 prijal podľa § 56

ods. 5 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 29. júna 2016 uznal sťažovateľa

vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 3 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere desiatich rokov so zaradením

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a zároveň

mu bol podľa uložený trest prepadnutia majetku.

Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým rozhodol o treste, podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. zo 7. septembra 2016 rozhodol tak, že ho zamietol.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu v spojení s predmetným uznesením

krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c),

g), h) a i) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením

sp. zn. z 9. septembra 2019 rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. b)

odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta, že právny záver

najvyššieho súdu, v zmysle ktorého „Proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený na základe

prijatého vyhlásenia obvineného podľa , tak môže podať

dovolanie iba minister spravodlivosti aj to iba s poukazom na dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c) “, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu

ochranu a práva a na spravodlivé súdne konanie.

Podľa názoru sťažovateľa upravujúci vyhlásenia

obžalovaného a ich prijatie zo strany súdu sa zaoberá výlučne vyhlásením v otázke viny

a výslovne uvádza, že konajúci súd po prijatí takéhoto vyhlásenia nevykonáva dokazovanie

vo vzťahu k zisteniu viny obžalovaného, ale vykoná dôkazy súvisiace s výrokom o treste,

náhrade škody alebo ochrannom opatrení. Tieto zákonné ustanovenia používajú aj výraz

„v rozsahu“, čím jasne oddeľujú účinky vyhlásenia o vine od ostatných okolností dôležitých

pre rozhodnutie v trestnej veci. Vo vzťahu k trestu, ktorý je následne obžalovanému uložený

v prípade prijatia vyhlásenia o vine, konajúci súd poučuje obžalovaného iba v rozsahu

podľa , či je oboznámený s trestnými sadzbami,

ktoré zákon ustanovuje za trestné činy kladené mu za vinu. Neoznamuje mu výšku trestu

ani to, že tento musí prijať a nebude sa môcť proti nemu odvolať ani použiť mimoriadny

opravný prostriedok.

Uvedený záver sťažovateľa podporuje aj skutočnosť, že krajský súd rozhodujúci

o sťažovateľom podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré smerovalo

tiež iba proti výroku rozsudku okresného súdu o treste, nezamietol jeho odvolanie

ako podané neoprávnenou osobou, ale z dôvodu jeho nedôvodnosti.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že vyhlásením o vine ako obžalovaný nevyhlásil, že prijíma

akýkoľvek trest, ktorý mu bude súdom uložený. Z uvedeného dôvodu výklad príslušných

ustanovení zo strany najvyššieho súdu, ktorý odopiera právo

na mimoriadny opravný prostriedok odsúdenému, ktorý podal vyhlásenie v súlade s § 257

ods. 1 písm. b) proti trestu, ktorý mu bol uložený,

je podľa sťažovateľovho názoru v rozpore s , dohovoru

a rovnako aj so samotnými ustanoveniami . Vyhlásením,

ktoré sťažovateľ urobil podľa , sa vzdal opravného

prostriedku, len čo sa týka preukázania sťažovateľovej viny, čo zobral na vedomie v zmysle

poučenia zo strany súdu, ktoré mu bolo dané podľa ,

ale nevzdal sa práva podať opravný prostriedok, či už riadny, alebo mimoriadny proti

výroku o treste, keďže o tom zo strany súdu nebol poučený. Vyhlásenie o vine pred súdom

prvého stupňa nemôže byť dôvodom na to, aby najvyšší súd odmietol preskúmať zákonnosť

uloženého trestu, prípadne ostatných výrokov. Výrok o vine je niečo iné ako výrok o treste.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd výkladom aplikovaných ustanovení Trestného

poriadku dospel k presvedčeniu, že v jeho trestnej veci môže dovolanie podať iba minister

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) z dôvodu

závažného porušenia práva na obhajobu, avšak najvyšší súd pri svojej interpretácii celkom

opomenul, že sa dotýka priznania viny a s tým spojenej

nenapadnuteľnosti rozhodnutia dovolaním, čo sa týka viny, nie čo sa týka trestu

a jeho výšky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je odôvodnené v zmysle

požiadaviek vyžadovaných ústavnoprávnymi princípmi reflektujúcimi základné právo

na súdnu ochranu, takto koncipované a formulované odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je nezrozumiteľné.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že má vedomosť, že v obdobných trestných veciach,

v ktorých odsúdení podali dovolanie okrem iných aj z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h)

alebo i) , ich najvyšší súd akceptoval ako osoby oprávnené dovolanie

podať, a to aj po tom, ako bol pred súdom prvého stupňa uplatnený postup podľa § 257

(napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. januára 2018, ako aj uznesenie sp. zn. z 12. júla 2018).

Sťažovateľ taktiež poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. novembra 2018, ktorým ústavný súd v obdobnom prípade rozhodol tak, že obdobným

rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 , resp. podľa dohovoru.

5. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. septembra 2019 došlo tým, že najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa arbitrárne odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdu ochranu zaručené

v a právo na spravodlivé konanie zaručené v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 09. septembra 2019 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 09. septembra 2019 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

7. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd,

aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti a možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

7.1 V podaní doručenom ústavnému súdu 19. mája 2020 sudca najvyššieho súdu

JUDr. Peter Szabo vykonávajúci podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neodkladné úkony

predsedu najvyššieho súdu (ďalej len „zastupujúci predseda najvyššieho súdu“) zaslal

k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadrenie predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu JUDr. Františka Moznera (ďalej len „predseda trestnoprávneho kolégia“),

v ktorom v podstatnom uviedol:

«Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle

. sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania,

ktoré mu predchádzalo ( ) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených

v ňom v súlade s z hľadiska ich hodnotenia podľa

[pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke Stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 120/20121.

Z tohto pohľadu je potom podstatné, že hoci dovolanie sťažovateľa z 10. mája 2019,

kópiu ktorého Vám v prílohe zasielam, ako celok formálne smerovalo voči uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. septembra 2016, sp. zn. ,

ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa podané iba proti výroku o treste rozsudku

Okresného súdu Banská Bystrica z 29. júna 2016. sp. zn. , námietky,

ktoré sťažovateľ vecne uplatnil v bode III. predmetného dovolania, smerujú v skutočnosti

proti výroku o vine, ktorý urobil prvostupňový súd na základe jeho vyhlásenia o vine

a proti ktorému , v rozsahu v akom bolo toto vyhlásenie prijaté, nepriznáva

obvinenému právo podať odvolanie. Z ustanovenia pritom vyplýva,

že proti rozsudku, ktorý bol vydaný na základe prijatého vyhlásenia obvineného o vine,

možno v rozsahu, v akom bolo toto vyhlásenie prijaté, t. j. proti jeho výroku o vine, podať

dovolanie, avšak iba z dôvodu podľa Toto ustanovenie

ale zároveň neurčuje okruh osôb. ktoré sú oprávnené tak urobiť. Pri riešení tejto otázky

je preto nutné zohľadniť ďalšie ustanovenia upravujúce postup v konaní

o dovolaní, najmä ustanovenia a ,

z ktorých vyplýva, že obvinený je oprávnený podať dovolanie iba proti rozhodnutiu súdu

druhého stupňa. Teda iba vtedy, ak proti výroku, ktorý dovolaním vecne (skutočne) napáda,

podal riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, resp. ak bol takýto výrok

druhostupňovým súdom zmenený v jeho neprospech na podklade opravného prostriedku

podaného prokurátorom alebo poškodeným. Keďže sťažovateľ nepodal (ani nemohol podať)

proti dovolaním napádanému výroku o vine riadny opravný prostriedok a ani nedošlo

k zmene tohto výroku v jeho neprospech na podklade odvolania prokurátora, nebol, pokiaľ

ide o námietky smerujúce voči výroku o vine, v posudzovanej veci osobou oprávnenou podať

dovolanie a takouto osobou by mohol byť len minister spravodlivosti (pozri rozhodnutie

najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 12/2017).

Vyššie uvedené ale už neplatí vo vzťahu k námietkam, ktoré sťažovateľ v dovolaní

vecne označil v bodoch IV. až VI. dovolania a ktoré síce nepodradil pod žiaden konkrétny

dovolací dôvod ale tieto smerujú proti výroku o treste, voči ktorému riadny opravný

prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté, podal. V tomto smere je potom nutné

prisvedčiť sťažovateľovi, že v tejto časti bol osobou oprávnenou na podanie dovolania

a najvyšší súd bol v tomto rozsahu povinný posúdiť, či sťažovateľom namietané chyby

zodpovedajú niektorému z dovolacích dôvodov, ktoré bol oprávnený použiť, a či tieto boli

splnené, resp. preukázané. V tejto časti preto navrhujem ústavnej sťažnosti vyhovieť.»

7.2 Zastupujúci predseda najvyššieho súdu vo svojom podaní zároveň uviedol,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

8. Ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie najvyššieho súdu

a oznámil jej, že má možnosť vyjadriť sa k nemu. Ústavný súd zároveň právnu zástupkyňu

sťažovateľa vyzval, aby sa vyjadrila k možnému upusteniu od ústneho pojednávania

vo veci.

8.1 Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v podaní doručenom

ústavnému súdu 23. júna 2020 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

vo veci.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania,

ktorý prijal na ďalšie konanie, doručí ostatným účastníkom konania a zúčastnenej osobe

s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí.

14. Podľa sa ústne pojednávanie

uskutočňuje v konaní o ústavnej sťažnosti. Podľa

od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť,

ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. septembra 2019. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu

ním označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd jeho dovolanie napadnutým

uznesením v rozpore s príslušnými ustanoveniami procesnoprávneho predpisu,

ktorým sa konanie riadilo, arbitrárne odmietol podľa

ako podané neoprávnenou osobou.

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

19. Ústavný súd, prihliadajúc na sťažovateľom uplatnené námietky, pristúpil

k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska požadovanej ochrany

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru.

20. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 29. júna 2016 vyplýva,

že sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), d),

ods. 3 písm. c) , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

desiatich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym

stupňom stráženia a zároveň mu bol podľa uložený trest

prepadnutia majetku.

Vyhláseniu označeného rozsudku okresného súdu predchádzalo prednesenie

obžaloby a poučenie sťažovateľa o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení upravených

v , ktoré využil a podľa Trestného

poriadku vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Okresný súd

jeho vyhlásenie prijal, preto dokazovanie vykonal iba v súvislosti s uložením druhu

a výmery trestu z ochranného opatrenia.

Po vyhlásení uvedeného rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ podal odvolanie,

v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s uloženým trestom, ktorý považoval za neprimerane prísny

a uložený bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré mali podľa jeho názoru potenciál ovplyvniť

jeho výmeru v jeho prospech.

V odvolacom konaní krajský súd vyhodnotil, že riadny opravný prostriedok

sťažovateľa nie je dôvodný, preto ho uznesením sp. zn. zo 7. septembra 2016

podľa zamietol. S dôvodmi okresného súdu vzťahujúcimi

sa na určenie druhu a výmery trestu sťažovateľovi sa krajský súd stotožnil a osvojil si ich.

21. Uvedené rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním z dôvodov

uvedených v , , a , pričom v častiach

IV až VI dovolania sťažovateľ vyjadril svoj nesúhlas s uloženým trestom, ktorý považoval

za neprimerane prísny a uložený bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré mali

podľa jeho názoru potenciál ovplyvniť jeho výmeru v jeho prospech.

Podľa dovolanie možno podať,

ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh

trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

22. Mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľa najvyšší súd napadnutým

uznesením sp. zn. z 9. septembra 2019 odmietol podľa § 382 písm. b)

, teda sťažovateľa nepovažoval za osobu oprávnenú podať dovolanie,

a to vzhľadom na využitie práva podľa pred súdom prvého

stupňa a s tým spojenými účinkami uvedenými v .

23. Najvyšší súd v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konkrétne

uviedol:

«Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený na hlavnom pojednávaní

po prednesení obžaloby a poučení predsedom senátu po porade s obhajcom urobil

vyhlásenie podľa , že je vinný zo spáchania skutku uvedeného

v obžalobe. Zároveň bol predsedom senátu poučený o následkoch takého vyhlásenia.

Podľa , ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil,

že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe

alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa

§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté

vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku

uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním

ani dovolaním okrem dovolania podľa

Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že dovolanie možno podať

aj proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu, ktorý bol vydaný po prijatí vyhlásenia

obvineného o priznaní viny. Nie je tam však špecifikovaný subjekt, ktorému toto právo

prislúcha, preto je nevyhnutné z ďalších ustanovení vyvodiť subjekt -

oprávnenú osobu v zmysle - na podanie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku v prípadoch podľa

Podľa dovolanie z dôvodov podá minister spravodlivosti

len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej zákon nepriznáva právo na podanie

dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v

Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa

môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Ustanovenie neoddeliteľne nadväzuje na ,

pričom zrozumiteľne a jednoznačne vymedzuje subjekty oprávnené podať dovolanie -

oprávnené osoby a „okruh“ rozhodnutí, ktoré môžu dovolaním napadnúť. Proti rozsudku,

ktorý bol vyhlásený na základe prijatého vyhlásenia obvineného podľa ,

tak môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti aj to iba poukazom na dovolací dôvod

podľa

Z vyššie uvedeného vyplýva, že obvinený nie je oprávnenou osobou na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku, a už vôbec nie z dôvodov § 371 ods. 1 písm. g/, písm.

h/, písm. i/ ..»

24. Ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľ sa dovolaním obrátil

na najvyšší súd aj v súvislosti s rozhodovaním a rozhodnutím o uloženom treste.

Jednoznačne o tom svedčí nielen tomu zodpovedajúce tvrdenie sťažovateľa v ústavnej

sťažnosti podanej ústavnému súdu, ale aj ním uplatnený dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. h) .

25. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dovolací súd

v konečnom dôsledku nepriznal sťažovateľovi postavenie osoby oprávnenej podať

dovolanie z dôvodu predošlého uplatnenia postupu podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku v konaní pred okresným súdom a s tým spojenými následkami

tak, ako ich upravuje .

26. Podľa ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní

vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku, súd v tomto rozsahu postupuje primerane

podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté

vyhlásenie o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním

ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

27. Citované ustanovenie najvyšší súd interpretoval tak, že keďže v ňom

nie je špecifikovaný subjekt, ktorému prislúcha v takomto prípade podať dovolanie,

je potrebné takúto oprávnenú osobu vyvodiť z ďalších ustanovení ,

a s poukazom na znenie a dospel k záveru, že tak môže

urobiť iba minister spravodlivosti, a to iba z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c)

(t. j. pri zásadnom porušení práva na obhajobu).

28. Podľa dovolanie z dôvodov uvedených v

podá minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon

nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania

uvedenú v § 372 ods. 1.

Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu

druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

29. V danej veci nebolo sporným, že dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo takým,

proti ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok inak prípustný [svedčí o tom § 368

ods. 2 písm. h) v spojení s písm. a) ]. Sťažovateľ ho ako odsúdený podal

aj proti výroku o uložení trestu, s ktorým nesúhlasil, teda proti takému výroku rozhodnutia

súdu nižšieho stupňa, ktorý sa ho priamo dotýkal [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného

poriadku].

Pokiaľ v konaní pred okresným súdom využil právo urobiť vyhlásenie o vine

zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe [ ]

a toto vyhlásenie okresný súd prijal, stratil možnosť takéto vyhlásenie o vine odvolať

a zároveň v tomto rozsahu, t. j. v rozsahu priznania viny, podať riadny, ako aj mimoriadny

opravný prostriedok okrem dovolania pre namietané zásadné porušenie práva na obhajobu

( ).

30. Ústavný súd nedisponuje oprávnením v napadnutej veci podávať výklad

príslušných trestnoprocesných noriem. Ten je zverený práve všeobecným súdom,

ktoré sú „pánmi zákonov“. Rovnako tak nie je úlohou ústavného súdu rozhodnúť,

či je alebo nie je sťažovateľ osobou oprávnenou v tejto trestnej veci podať dovolanie. Úloha

ústavného súdu v danom prípade spočíva v preskúmaní, či verdikt napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu má dostatočnú oporu v jeho jasnom, určitom a zrozumiteľnom odôvodnení

().

31. Pokiaľ najvyšší súd výkladom aplikovaných ustanovení

dospel k presvedčeniu, že v trestnej veci sťažovateľa môže dovolanie podať iba minister

spravodlivosti z dôvodu závažného porušenia práva na obhajobu, potom je ústavný súd

nútený uviesť, že dovolací súd svoju interpretačnú úvahu, na základe ktorej vyvodil ním

prijatý záver, dostatočne jasne a zrozumiteľne neprezentoval. Zvlášť nejasnými sú náležité

nezohľadnenie okolnosti, že dovolanie sťažovateľa (časť IV až VI dovolania sťažovateľa)

smerovalo aj proti výroku o treste (nielen proti výroku o vine), ako aj celkové vylúčenie

subjektov uvedených v ako oprávnených v tomto prípade

dovolanie podať. Najvyšším súdom uplatnená interpretácia a aplikácia § 369

ods. 2 v nadväznosti na podľa názoru

ústavného súdu popiera ich znenie. Najvyšší súd pri svojej interpretácii celkom opomenul,

že sa dotýka priznania viny a s tým spojenej

nenapadnuteľnosti rozhodnutia dovolaním, čo sa týka viny, nie čo sa týka trestu

a jeho výšky ().

32. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

33. Podľa názoru ústavného súdu záver najvyššieho súdu nie je odôvodnený v zmysle

požiadaviek vyžadovaných ústavnoprávnymi princípmi reflektujúcimi základné právo

na súdnu ochranu. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu vyplýva, sťažovateľ sa napriek proklamovanému záveru dovolacieho súdu nedozvedel,

na základe akých úvah konajúci súd dospel k presvedčeniu, že nie je osobou oprávnenou

podať dovolanie proti rozhodnutiu, ktorého vyhláseniu predchádzal postup uplatnený

podľa , ak išlo o mimoriadny opravný prostriedok aj proti

výroku o treste.

34. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie predsedu trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu (bod 7.1 odôvodnenia tohto nálezu), v rámci ktorého uviedol,

že pokiaľ ide o dovolacie námietky sťažovateľa smerujúce proti výroku o treste, je nutné

prisvedčiť sťažovateľovi, že v tejto časti bol osobou oprávnenou na podanie dovolania

a najvyšší súd bol v tomto rozsahu povinný posúdiť, či sťažovateľom namietané chyby

zodpovedajú niektorému z dovolacích dôvodov, ktoré bol oprávnený použiť, a či tieto boli

splnené, resp. preukázané.

35. Vzhľadom na zistené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že takto koncipované

a formulované odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nezrozumiteľné

a nelogické, a to až do takej miery, že ním došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), súčasťou ktorého je nepochybne aj požiadavka,

aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne

vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi,

ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté

rozhodnutie dovolacieho súdu uvedené atribúty nespĺňa.

36. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (, ).

37. Navyše, ústavný súd nemohol prehliadnuť okolnosť, že v obdobných trestných

veciach, v ktorých odsúdení podali dovolanie okrem iných aj z dôvodov podľa § 371

ods. 1 písm. h) alebo i) ich najvyšší súd akceptoval ako osoby

oprávnené dovolanie podať, a to aj po tom, ako pred súdom prvého stupňa bol uplatnený

postup podľa [napr. unesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. januára 2018, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. júla 2018 – v oboch prípadoch bolo dovolanie odmietnuté podľa § 382 písm. c)

, teda nie podľa ].

38. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne

princíp právnej istoty ( ), ktorého neopomenuteľným komponentom

je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. m. m. , , ), teda to, že obdobné situácie musia

byť rovnakým spôsobom právne posudzované (), pretože inak dochádza

aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní

jednoty rozhodovania. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne

a rozumne zdôvodniť (m. m. , , ).

Aj uvedená skutočnosť pridáva na opodstatnenosti záveru o zásahu dovolacieho súdu

do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

39. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 9. septembra 2019 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

V.

Zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie

40. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti zároveň žiadal, aby ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. septembra 2019 a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

41. V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,

svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

42. V zmysle a ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené,

ktoré ustanovenia , ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené

a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné

práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené

základné práva a slobody sťažovateľa.

43. Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

44. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

45. V zmysle ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto

rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

46. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovel

a rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa

podľa , ako aj jeho právo podľa dohovoru, ústavný súd

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. septembra 2019 zrušil

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (bod 2 výroku tohto

nálezu).

VI.

Náhrada trov konania

47. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd aj o priznanie náhrady trov

konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným

súdom.

48. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

49. Predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné oceniť peniazmi. Ústavný súd

vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej ústavnej sťažnosti podanej

sťažovateľom. Ústavný súd pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov.

50. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za 2 úkony právnej

služby v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia; podanie ústavnej sťažnosti).

Základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019

je v sume 163,33 € a hodnota režijného paušálu je v sume 9,80 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

v roku 2019 spolu v sume 326,66 € (2 úkony × 163,33 €) a dvakrát režijný paušál spolu

v sume 19,60 € (2 × 9,80 €). Celková suma náhrady trov konania priznanej sťažovateľovi

tak predstavuje sumu 346,26 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

51. V zmysle toto rozhodnutie nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu