Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 143/2020
PDF · 551.8 KB
No categories available
II. ÚS 143/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, , t. č. v
, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK JUDr. Andrea
Slezáková s. r. o., Robotnícka 10, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Andrea Slezáková, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 55/2019
z 9. septembra 2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 346,26 €
(slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Andrey Slezákovej,
Robotnícka 10, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 28. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 55/2019
z 9. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 143/2020-9 z 15. apríla 2020 prijal podľa § 56
ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Tk 1/2016 z 29. júna 2016 uznal sťažovateľa
vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 3 písm. c) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere desiatich rokov so zaradením
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a zároveň
mu bol podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona uložený trest prepadnutia majetku.
Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým rozhodol o treste, podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením
sp. zn. 4 To 49/2016 zo 7. septembra 2016 rozhodol tak, že ho zamietol.
Proti predmetnému rozsudku okresného súdu v spojení s predmetným uznesením
krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c),
g), h) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“), o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením
sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. b)
Trestného poriadku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta, že právny záver
najvyššieho súdu, v zmysle ktorého „Proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený na základe
prijatého vyhlásenia obvineného podľa §257 ods. 5 Trestného poriadku, tak môže podať
dovolanie iba minister spravodlivosti aj to iba s poukazom na dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu
ochranu a práva a na spravodlivé súdne konanie.
Podľa názoru sťažovateľa § 257 Trestného poriadku upravujúci vyhlásenia
obžalovaného a ich prijatie zo strany súdu sa zaoberá výlučne vyhlásením v otázke viny
a výslovne uvádza, že konajúci súd po prijatí takéhoto vyhlásenia nevykonáva dokazovanie
vo vzťahu k zisteniu viny obžalovaného, ale vykoná dôkazy súvisiace s výrokom o treste,
náhrade škody alebo ochrannom opatrení. Tieto zákonné ustanovenia používajú aj výraz
„v rozsahu“, čím jasne oddeľujú účinky vyhlásenia o vine od ostatných okolností dôležitých
pre rozhodnutie v trestnej veci. Vo vzťahu k trestu, ktorý je následne obžalovanému uložený
v prípade prijatia vyhlásenia o vine, konajúci súd poučuje obžalovaného iba v rozsahu
podľa § 333 ods. 3 písm. g) Trestného poriadku, či je oboznámený s trestnými sadzbami,
ktoré zákon ustanovuje za trestné činy kladené mu za vinu. Neoznamuje mu výšku trestu
ani to, že tento musí prijať a nebude sa môcť proti nemu odvolať ani použiť mimoriadny
opravný prostriedok.
Uvedený záver sťažovateľa podporuje aj skutočnosť, že krajský súd rozhodujúci
o sťažovateľom podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré smerovalo
tiež iba proti výroku rozsudku okresného súdu o treste, nezamietol jeho odvolanie
ako podané neoprávnenou osobou, ale z dôvodu jeho nedôvodnosti.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že vyhlásením o vine ako obžalovaný nevyhlásil, že prijíma
akýkoľvek trest, ktorý mu bude súdom uložený. Z uvedeného dôvodu výklad príslušných
ustanovení Trestného poriadku zo strany najvyššieho súdu, ktorý odopiera právo
na mimoriadny opravný prostriedok odsúdenému, ktorý podal vyhlásenie v súlade s § 257
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku proti trestu, ktorý mu bol uložený,
je podľa sťažovateľovho názoru v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru
a rovnako aj so samotnými ustanoveniami Trestného poriadku. Vyhlásením,
ktoré sťažovateľ urobil podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, sa vzdal opravného
prostriedku, len čo sa týka preukázania sťažovateľovej viny, čo zobral na vedomie v zmysle
poučenia zo strany súdu, ktoré mu bolo dané podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku,
ale nevzdal sa práva podať opravný prostriedok, či už riadny, alebo mimoriadny proti
výroku o treste, keďže o tom zo strany súdu nebol poučený. Vyhlásenie o vine pred súdom
prvého stupňa nemôže byť dôvodom na to, aby najvyšší súd odmietol preskúmať zákonnosť
uloženého trestu, prípadne ostatných výrokov. Výrok o vine je niečo iné ako výrok o treste.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd výkladom aplikovaných ustanovení Trestného
poriadku dospel k presvedčeniu, že v jeho trestnej veci môže dovolanie podať iba minister
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) z dôvodu
závažného porušenia práva na obhajobu, avšak najvyšší súd pri svojej interpretácii celkom
opomenul, že § 257 ods. 5 Trestného poriadku sa dotýka priznania viny a s tým spojenej
nenapadnuteľnosti rozhodnutia dovolaním, čo sa týka viny, nie čo sa týka trestu
a jeho výšky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je odôvodnené v zmysle
požiadaviek vyžadovaných ústavnoprávnymi princípmi reflektujúcimi základné právo
na súdnu ochranu, takto koncipované a formulované odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu je nezrozumiteľné.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že má vedomosť, že v obdobných trestných veciach,
v ktorých odsúdení podali dovolanie okrem iných aj z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h)
alebo i) Trestného poriadku, ich najvyšší súd akceptoval ako osoby oprávnené dovolanie
podať, a to aj po tom, ako bol pred súdom prvého stupňa uplatnený postup podľa § 257
Trestného poriadku (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 16/2017
zo 17. januára 2018, ako aj uznesenie sp. zn. 5 Tdo 6/2018 z 12. júla 2018).
Sťažovateľ taktiež poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 347/2018
z 13. novembra 2018, ktorým ústavný súd v obdobnom prípade rozhodol tak, že obdobným
rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 došlo tým, že najvyšší súd dovolanie
sťažovateľa arbitrárne odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Tdo 55/2019 zo dňa 09. septembra 2019 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tdo 55/2019
zo dňa 09. septembra 2019 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa
7. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd,
aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti a možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.
7.1 V podaní doručenom ústavnému súdu 19. mája 2020 sudca najvyššieho súdu
JUDr. Peter Szabo vykonávajúci podľa § 43 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neodkladné úkony
predsedu najvyššieho súdu (ďalej len „zastupujúci predseda najvyššieho súdu“) zaslal
k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadrenie predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho
súdu JUDr. Františka Moznera (ďalej len „predseda trestnoprávneho kolégia“),
v ktorom v podstatnom uviedol:
«Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle
§ 385 ods. 1 Tr. por.. sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených
v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por.
[pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke Stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 120/20121.
Z tohto pohľadu je potom podstatné, že hoci dovolanie sťažovateľa z 10. mája 2019,
kópiu ktorého Vám v prílohe zasielam, ako celok formálne smerovalo voči uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. septembra 2016, sp. zn. 4To/49/2016,
ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa podané iba proti výroku o treste rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica z 29. júna 2016. sp. zn. 1 Tk/1/2016, námietky,
ktoré sťažovateľ vecne uplatnil v bode III. predmetného dovolania, smerujú v skutočnosti
proti výroku o vine, ktorý urobil prvostupňový súd na základe jeho vyhlásenia o vine
a proti ktorému Trestný poriadok, v rozsahu v akom bolo toto vyhlásenie prijaté, nepriznáva
obvinenému právo podať odvolanie. Z ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. pritom vyplýva,
že proti rozsudku, ktorý bol vydaný na základe prijatého vyhlásenia obvineného o vine,
možno v rozsahu, v akom bolo toto vyhlásenie prijaté, t. j. proti jeho výroku o vine, podať
dovolanie, avšak iba z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Toto ustanovenie
ale zároveň neurčuje okruh osôb. ktoré sú oprávnené tak urobiť. Pri riešení tejto otázky
je preto nutné zohľadniť ďalšie ustanovenia Trestného poriadku upravujúce postup v konaní
o dovolaní, najmä ustanovenia § 369 ods. 2 písm. b) Tr. por. a § 372 ods. 1 Tr. por.,
z ktorých vyplýva, že obvinený je oprávnený podať dovolanie iba proti rozhodnutiu súdu
druhého stupňa. Teda iba vtedy, ak proti výroku, ktorý dovolaním vecne (skutočne) napáda,
podal riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, resp. ak bol takýto výrok
druhostupňovým súdom zmenený v jeho neprospech na podklade opravného prostriedku
podaného prokurátorom alebo poškodeným. Keďže sťažovateľ nepodal (ani nemohol podať)
proti dovolaním napádanému výroku o vine riadny opravný prostriedok a ani nedošlo
k zmene tohto výroku v jeho neprospech na podklade odvolania prokurátora, nebol, pokiaľ
ide o námietky smerujúce voči výroku o vine, v posudzovanej veci osobou oprávnenou podať
dovolanie a takouto osobou by mohol byť len minister spravodlivosti (pozri rozhodnutie
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 12/2017).
Vyššie uvedené ale už neplatí vo vzťahu k námietkam, ktoré sťažovateľ v dovolaní
vecne označil v bodoch IV. až VI. dovolania a ktoré síce nepodradil pod žiaden konkrétny
dovolací dôvod ale tieto smerujú proti výroku o treste, voči ktorému riadny opravný
prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté, podal. V tomto smere je potom nutné
prisvedčiť sťažovateľovi, že v tejto časti bol osobou oprávnenou na podanie dovolania
a najvyšší súd bol v tomto rozsahu povinný posúdiť, či sťažovateľom namietané chyby
zodpovedajú niektorému z dovolacích dôvodov, ktoré bol oprávnený použiť, a či tieto boli
splnené, resp. preukázané. V tejto časti preto navrhujem ústavnej sťažnosti vyhovieť.»
7.2 Zastupujúci predseda najvyššieho súdu vo svojom podaní zároveň uviedol,
že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
8. Ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie najvyššieho súdu
a oznámil jej, že má možnosť vyjadriť sa k nemu. Ústavný súd zároveň právnu zástupkyňu
sťažovateľa vyzval, aby sa vyjadrila k možnému upusteniu od ústneho pojednávania
vo veci.
8.1 Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v podaní doručenom
ústavnému súdu 23. júna 2020 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
vo veci.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania,
ktorý prijal na ďalšie konanie, doručí ostatným účastníkom konania a zúčastnenej osobe
s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí.
14. Podľa § 58 ods. 1 písm. f) zákona o ústavnom súde sa ústne pojednávanie
uskutočňuje v konaní o ústavnej sťažnosti. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde
od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť,
ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu
ním označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd jeho dovolanie napadnutým
uznesením v rozpore s príslušnými ustanoveniami procesnoprávneho predpisu,
ktorým sa konanie riadilo, arbitrárne odmietol podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku
ako podané neoprávnenou osobou.
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
19. Ústavný súd, prihliadajúc na sťažovateľom uplatnené námietky, pristúpil
k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska požadovanej ochrany
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tk 1/2016 z 29. júna 2016 vyplýva,
že sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), d),
ods. 3 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
desiatich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym
stupňom stráženia a zároveň mu bol podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona uložený trest
prepadnutia majetku.
Vyhláseniu označeného rozsudku okresného súdu predchádzalo prednesenie
obžaloby a poučenie sťažovateľa o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení upravených
v § 257 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré využil a podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Okresný súd
jeho vyhlásenie prijal, preto dokazovanie vykonal iba v súvislosti s uložením druhu
a výmery trestu z ochranného opatrenia.
Po vyhlásení uvedeného rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ podal odvolanie,
v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s uloženým trestom, ktorý považoval za neprimerane prísny
a uložený bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré mali podľa jeho názoru potenciál ovplyvniť
jeho výmeru v jeho prospech.
V odvolacom konaní krajský súd vyhodnotil, že riadny opravný prostriedok
sťažovateľa nie je dôvodný, preto ho uznesením sp. zn. 4 To 49/2016 zo 7. septembra 2016
podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. S dôvodmi okresného súdu vzťahujúcimi
sa na určenie druhu a výmery trestu sťažovateľovi sa krajský súd stotožnil a osvojil si ich.
21. Uvedené rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku, pričom v častiach
IV až VI dovolania sťažovateľ vyjadril svoj nesúhlas s uloženým trestom, ktorý považoval
za neprimerane prísny a uložený bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré mali
podľa jeho názoru potenciál ovplyvniť jeho výmeru v jeho prospech.
Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh
trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
22. Mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľa najvyšší súd napadnutým
uznesením sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 odmietol podľa § 382 písm. b)
Trestného poriadku, teda sťažovateľa nepovažoval za osobu oprávnenú podať dovolanie,
a to vzhľadom na využitie práva podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku pred súdom prvého
stupňa a s tým spojenými účinkami uvedenými v § 257 ods. 5 Trestného poriadku.
23. Najvyšší súd v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konkrétne
uviedol:
«Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený na hlavnom pojednávaní
po prednesení obžaloby a poučení predsedom senátu po porade s obhajcom urobil
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., že je vinný zo spáchania skutku uvedeného
v obžalobe. Zároveň bol predsedom senátu poučený o následkoch takého vyhlásenia.
Podľa § 257 ods. 5 Tr. por., ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil,
že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe
alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa
§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté
vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku
uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním
ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že dovolanie možno podať
aj proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu, ktorý bol vydaný po prijatí vyhlásenia
obvineného o priznaní viny. Nie je tam však špecifikovaný subjekt, ktorému toto právo
prislúcha, preto je nevyhnutné z ďalších ustanovení Trestného poriadku vyvodiť subjekt -
oprávnenú osobu v zmysle § 369 Tr. por. - na podanie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku v prípadoch podľa § 257 ods. 5 Tr. por.
Podľa § 369 ods. 1 Tr. por. dovolanie z dôvodov § 371 podá minister spravodlivosti
len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej zákon nepriznáva právo na podanie
dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1 Tr. por.
Podľa § 369 ods. 2 Tr. por. proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa
môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,
b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Ustanovenie § 369 ods. 2 Tr. por. neoddeliteľne nadväzuje na § 257 ods. 5 Tr. por.,
pričom zrozumiteľne a jednoznačne vymedzuje subjekty oprávnené podať dovolanie -
oprávnené osoby a „okruh“ rozhodnutí, ktoré môžu dovolaním napadnúť. Proti rozsudku,
ktorý bol vyhlásený na základe prijatého vyhlásenia obvineného podľa § 257 ods. 5 Tr. por.,
tak môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti aj to iba poukazom na dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že obvinený nie je oprávnenou osobou na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku, a už vôbec nie z dôvodov § 371 ods. 1 písm. g/, písm.
h/, písm. i/ Tr. por...»
24. Ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľ sa dovolaním obrátil
na najvyšší súd aj v súvislosti s rozhodovaním a rozhodnutím o uloženom treste.
Jednoznačne o tom svedčí nielen tomu zodpovedajúce tvrdenie sťažovateľa v ústavnej
sťažnosti podanej ústavnému súdu, ale aj ním uplatnený dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.
25. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dovolací súd
v konečnom dôsledku nepriznal sťažovateľovi postavenie osoby oprávnenej podať
dovolanie z dôvodu predošlého uplatnenia postupu podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku v konaní pred okresným súdom a s tým spojenými následkami
tak, ako ich upravuje § 257 ods. 5 Trestného poriadku.
26. Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní
vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku, súd v tomto rozsahu postupuje primerane
podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté
vyhlásenie o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním
ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).
27. Citované ustanovenie najvyšší súd interpretoval tak, že keďže v ňom
nie je špecifikovaný subjekt, ktorému prislúcha v takomto prípade podať dovolanie,
je potrebné takúto oprávnenú osobu vyvodiť z ďalších ustanovení Trestného poriadku,
a s poukazom na znenie § 369 ods. 1 a 2 Trestného poriadku dospel k záveru, že tak môže
urobiť iba minister spravodlivosti, a to iba z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku (t. j. pri zásadnom porušení práva na obhajobu).
28. Podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie z dôvodov uvedených v § 371
podá minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon
nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania
uvedenú v § 372 ods. 1.
Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,
b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
29. V danej veci nebolo sporným, že dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo takým,
proti ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok inak prípustný [svedčí o tom § 368
ods. 2 písm. h) v spojení s písm. a) Trestného poriadku]. Sťažovateľ ho ako odsúdený podal
aj proti výroku o uložení trestu, s ktorým nesúhlasil, teda proti takému výroku rozhodnutia
súdu nižšieho stupňa, ktorý sa ho priamo dotýkal [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného
poriadku].
Pokiaľ v konaní pred okresným súdom využil právo urobiť vyhlásenie o vine
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe [§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku]
a toto vyhlásenie okresný súd prijal, stratil možnosť takéto vyhlásenie o vine odvolať
a zároveň v tomto rozsahu, t. j. v rozsahu priznania viny, podať riadny, ako aj mimoriadny
opravný prostriedok okrem dovolania pre namietané zásadné porušenie práva na obhajobu
(§ 257 ods. 5 Trestného poriadku).
30. Ústavný súd nedisponuje oprávnením v napadnutej veci podávať výklad
príslušných trestnoprocesných noriem. Ten je zverený práve všeobecným súdom,
ktoré sú „pánmi zákonov“. Rovnako tak nie je úlohou ústavného súdu rozhodnúť,
či je alebo nie je sťažovateľ osobou oprávnenou v tejto trestnej veci podať dovolanie. Úloha
ústavného súdu v danom prípade spočíva v preskúmaní, či verdikt napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu má dostatočnú oporu v jeho jasnom, určitom a zrozumiteľnom odôvodnení
31. Pokiaľ najvyšší súd výkladom aplikovaných ustanovení Trestného poriadku
dospel k presvedčeniu, že v trestnej veci sťažovateľa môže dovolanie podať iba minister
spravodlivosti z dôvodu závažného porušenia práva na obhajobu, potom je ústavný súd
nútený uviesť, že dovolací súd svoju interpretačnú úvahu, na základe ktorej vyvodil ním
prijatý záver, dostatočne jasne a zrozumiteľne neprezentoval. Zvlášť nejasnými sú náležité
nezohľadnenie okolnosti, že dovolanie sťažovateľa (časť IV až VI dovolania sťažovateľa)
smerovalo aj proti výroku o treste (nielen proti výroku o vine), ako aj celkové vylúčenie
subjektov uvedených v § 369 ods. 2 Trestného poriadku ako oprávnených v tomto prípade
dovolanie podať. Najvyšším súdom uplatnená interpretácia a aplikácia § 369
ods. 2 Trestného poriadku v nadväznosti na § 257 ods. 5 Trestného poriadku podľa názoru
ústavného súdu popiera ich znenie. Najvyšší súd pri svojej interpretácii celkom opomenul,
že § 257 ods. 5 Trestného poriadku sa dotýka priznania viny a s tým spojenej
nenapadnuteľnosti rozhodnutia dovolaním, čo sa týka viny, nie čo sa týka trestu
a jeho výšky (III. ÚS 347/2018).
32. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov
je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
33. Podľa názoru ústavného súdu záver najvyššieho súdu nie je odôvodnený v zmysle
požiadaviek vyžadovaných ústavnoprávnymi princípmi reflektujúcimi základné právo
na súdnu ochranu. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu vyplýva, sťažovateľ sa napriek proklamovanému záveru dovolacieho súdu nedozvedel,
na základe akých úvah konajúci súd dospel k presvedčeniu, že nie je osobou oprávnenou
podať dovolanie proti rozhodnutiu, ktorého vyhláseniu predchádzal postup uplatnený
podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku, ak išlo o mimoriadny opravný prostriedok aj proti
výroku o treste.
34. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie predsedu trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu (bod 7.1 odôvodnenia tohto nálezu), v rámci ktorého uviedol,
že pokiaľ ide o dovolacie námietky sťažovateľa smerujúce proti výroku o treste, je nutné
prisvedčiť sťažovateľovi, že v tejto časti bol osobou oprávnenou na podanie dovolania
a najvyšší súd bol v tomto rozsahu povinný posúdiť, či sťažovateľom namietané chyby
zodpovedajú niektorému z dovolacích dôvodov, ktoré bol oprávnený použiť, a či tieto boli
splnené, resp. preukázané.
35. Vzhľadom na zistené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že takto koncipované
a formulované odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nezrozumiteľné
a nelogické, a to až do takej miery, že ním došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), súčasťou ktorého je nepochybne aj požiadavka,
aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne
vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi,
ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté
rozhodnutie dovolacieho súdu uvedené atribúty nespĺňa.
36. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09, II. ÚS 578/2015).
37. Navyše, ústavný súd nemohol prehliadnuť okolnosť, že v obdobných trestných
veciach, v ktorých odsúdení podali dovolanie okrem iných aj z dôvodov podľa § 371
ods. 1 písm. h) alebo i) Trestného poriadku ich najvyšší súd akceptoval ako osoby
oprávnené dovolanie podať, a to aj po tom, ako pred súdom prvého stupňa bol uplatnený
postup podľa § 257 Trestného poriadku [napr. unesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Tdo 16/2017 zo 17. januára 2018, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 6/2018
z 12. júla 2018 – v oboch prípadoch bolo dovolanie odmietnuté podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, teda nie podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku].
38. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne
princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorého neopomenuteľným komponentom
je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom právne posudzované (II. ÚS 243/05), pretože inak dochádza
aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní
jednoty rozhodovania. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne
a rozumne zdôvodniť (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, II. ÚS 243/05).
Aj uvedená skutočnosť pridáva na opodstatnenosti záveru o zásahu dovolacieho súdu
do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
39. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 55/2019
z 9. septembra 2019 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku tohto nálezu).
V.
Zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie
40. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti zároveň žiadal, aby ústavný súd zrušil
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
41. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,
svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
42. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené,
ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené
a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné
práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené
základné práva a slobody sťažovateľa.
43. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
44. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
45. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto
rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
46. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovel
a rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 zrušil
a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (bod 2 výroku tohto
nálezu).
VI.
Náhrada trov konania
47. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd aj o priznanie náhrady trov
konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným
súdom.
48. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
49. Predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné oceniť peniazmi. Ústavný súd
vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej ústavnej sťažnosti podanej
sťažovateľom. Ústavný súd pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov.
50. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za 2 úkony právnej
služby v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia; podanie ústavnej sťažnosti).
Základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019
je v sume 163,33 € a hodnota režijného paušálu je v sume 9,80 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
v roku 2019 spolu v sume 326,66 € (2 úkony × 163,33 €) a dvakrát režijný paušál spolu
v sume 19,60 € (2 × 9,80 €). Celková suma náhrady trov konania priznanej sťažovateľovi
tak predstavuje sumu 346,26 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
51. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde toto rozhodnutie nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu