Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 321/2020
PDF · 491.25 KB
No categories available
I. ÚS 321/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti RAVIL s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 790 869, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomeniami o zastavení
starých exekúcií súdneho exekútora JUDr. Róberta Tutka, PhD., sp. zn. EX 819/2001
z 18. marca 2020, sp. zn. EX 447/2001 z 11. marca 2020, sp. zn. EX 796/2001 z 20. marca
2020, sp. zn. EX 448/2001 z 11. marca 2020, sp. zn. EX 461/2001 z 12. marca 2020 v časti
výziev na úhradu trov starej exekúcie a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVIL s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVIL s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, IČO 36 790 869 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) upovedomeniami o zastavení starých exekúcií súdneho exekútora
JUDr. Róberta Tutka, PhD. (ďalej len „súdny exekútor“), sp. zn. EX 819/2001 z 18. marca
2020, sp. zn. EX 447/2001 z 11. marca 2020, sp. zn. EX 796/2001 z 20. marca 2020, sp. zn.
EX 448/2001 z 11. marca 2020, sp. zn. EX 461/2001 z 12. marca 2020 v časti výziev
na úhradu trov starej exekúcie (ďalej len „napadnuté upovedomenia“).
2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 321/2020-18 z 23. júna 2020 uložil
sťažovateľke v súlade s § 72 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinnosť zaplatiť súdny
poplatok v sume 150 € za podanú ústavnú sťažnosť (obsahujúcu 5 vecí), ktorou namietala
porušenie svojich práv, keďže išlo v kalendárnom roku 2020 o jej viac ako desiatu ústavnú
sťažnosť s rovnakým skutkovým a právnym základom, v ktorých bola predtým neúspešná.
Sťažovateľka súdny poplatok v ustanovenej lehote zaplatila, a preto ústavný súd konštatuje
splnenie podmienok pre konanie o ústavnej sťažnosti.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka
bola v predmetných exekučných konaniach, vedených súdnym exekútorom, v procesnom
postavení oprávnenej. Exekučné konania boli začaté a vedené podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť
dlhotrvajúce bezúspešné exekúcie prijala zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019
Z. z.“), ktorým v ustanovení § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie
začaté pred 1. aprílom 2017. Zároveň za splnenia stanovených podmienok (§ 2 zákona
č. 233/2019 Z .z.) stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny exekútor, aplikujúc
zákon č. 233/2019 Z. z., napadnutými rozhodnutiami upovedomil sťažovateľku o zastavení
starých exekúcií. Súčasťou napadnutých upovedomení bola aj výzva adresovaná
sťažovateľke na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 €, určenej podľa § 6 zákona
č. 233/2019 Z. z. (tzv. paušálnych trov exekúcie).
4. Sťažovateľka namieta, že napadnutými upovedomeniami o zastavení exekúcií
v časti výziev na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie, adresovaných sťažovateľke,
bolo zasiahnuté do jej označených práv. V ústavnej sťažnosti kritizuje predmetnú právnu
úpravu § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy znáša oprávnený.
Túto zákonnú konštrukciu, zavedenú zákonodarcom, považuje za protiústavnú.
Argumentuje tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla
2017 a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora, účinných predtým, trovy
exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených
prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že ustanovenie § 6 ods. 2
zákona č. 233/2019 Z. z. je potrebné vykladať ústavnokonformne, a to tak, že oprávnený je
povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov by
bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí, že ona zastavenie exekúcií
nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinných ani pri náležitej opatrnosti.
Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity, v rozpore s jej
legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej argumentácie sťažovateľka
v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2 zákona
č. 233/2019 Z. z. bez nadväznosti na § 203 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do
31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom
od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať paušálne
trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej na zastavení
exekúcie, porušil“ označené práva sťažovateľky.
5. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Súdny exekútor JUDr. Róbert Tutko, PhD. porušil upovedomeniami o zastavení
starých exekúcii vydaných dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie)
začatých na základe poverenia vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie) č. (podľa
tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných nárokov
sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva na úhradu trov
starej exekúcie vo výške 42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené
článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené článkom 1 ods. 1 prvá
veta Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých
exekúcii vydané súdnym exekútorom JUDr. Róbert Tutko, PhD. ... v časti výzva na úhradu
trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia súdnemu exekútorovi JUDr. Róbert Tutko,
PhD. na ďalšie konania.
3. Súdny exekútor JUDr. Róbert Tutko, PhD. je povinný poskytnúť sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.
4. Súdny exekútor JUDr. Róbert Tutko, PhD. je povinný uhradiť sťažovateľke trovy
konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho
zástupcu Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, 811 00 Bratislava, do troch dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
9.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
9.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
9.3 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
10. Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Uvedený záver platí rovnako aj pre čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je takmer identické
so znením čl. 46 ods. 1 ústavy.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so sťažnosťami
namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už
ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie
základného práva na súdnu alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem
svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom než
zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez
bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
15. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu
k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej
kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného
súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť
z podanej ústavnej sťažnosti.
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K porušeniu označených procesných práv napadnutými upovedomeniami
súdneho exekútora
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného
práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami o zastavení starých
exekúcií v časti výziev na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorým
sťažovateľka vytýka, že sú arbitrárne a že súdny exekútor ústavne nesúladným výkladom a
aplikáciou § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. zasiahol do jej označených práv.
17. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
18. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by
bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu), či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
19. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v civilnom súdnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie
práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012 uverejnené
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).
20. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy znáša oprávnený.
Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení
starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
21. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade
dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých
exekúcií v kontexte namietaných výziev na úhradu paušálnych trov starej exekúcie.
Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu
na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaniach viedla exekúcia proti
povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie
s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu
neriešil novelou Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo
uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných
predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným,
že ex lege došlo k zastaveniu týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného
upovedomenia má súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy
zastavenej exekúcie v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné
konštatovať, že zákon č. 233/2019 Z. z. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou lex
specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu
trvaniu exekučného konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši
v porovnaní s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť má
oprávnený, na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora, ale len
zákonom stanovená paušálna suma. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba
v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie
pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch
obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára
2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1,
pozn.).
22. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy zákona č. 233/2019 Z. z.,
konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu aj výšky.
Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis. Preto nie je možné uvažovať
o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy lex generalis
a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou a povinnosťou
úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný súd považoval túto časť argumentácie
sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.
23. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z.
nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej
exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych
výkladoch, či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný
inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie. Keď
na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné konanie sa
zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť nadviažu, sú
kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie sa ex lege
zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov a v stanovenej
výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju judikatúru, citovanú v bode 18,
ústavný súd považoval argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala ústavne
konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., za nedôvodnú,
pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku na náhradu paušálnych
trov zastavených exekúcií, a tento si uplatnil v súlade s platným právom.
24. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6
ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z., ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom, či v jej
označených exekučných veciach boli exekúcie zapísané v Centrálnom registri exekúcií,
pretože preverenie tejto skutočnosti ako predpoklad vzniku nároku na náhradu trov exekúcie
je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko tisíc ex
lega zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka je splnená a preto jej splnenie
spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie sťažovateľky dospel k záveru,
že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovaných prípadoch exekúcie neboli zapísané
v centrálnom registri, a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia výslovného
tvrdenia porušenia povinnosti súdneho exekútora) ústavný súd takéto spochybnenie nemá
povinnosť preverovať v konaniach podľa čl. 127 ústavy, kde nepôsobí ako skutkový súd.
25. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia
sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona č. 233/2019
Z. z. najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej exekúcie
v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu v okolitých
štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu
Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu Lotyšska, ako aj
konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec Van der Muselle
proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd v tomto smere
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti fyzickej alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je oprávnený
preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený
plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát
zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type
konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľky
o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti
právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nedôvodná.
26. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenia v časti výziev
na úhradu paušálnych trov starých exekúcií sú ústavne udržateľné, rešpektujú a primeraným
spôsobom interpretujú do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd
dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie
svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých
exekúcií, je zjavne neopodstatnená.
III.2 K porušeniu označených hmotných práv napadnutými upovedomeniami
súdneho exekútora
27. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií.
Ide o práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala
od namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie
sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,
že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu
paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia
označených procesných práv sťažovateľky napadnutými upovedomeniami súdneho
exekútora, rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v časti,
ktorým sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutými
upovedomeniami súdneho exekútora.
28. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutými
upovedomeniami súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomení súdneho exekútora,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 56 ods.
2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
29. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že sťažovateľka procesne nezavinila
zastavenie starých exekúcií, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc
z informácií obsiahnutých v ústavnej sťažnosti a jej prílohách, že v okolnostiach
posudzovaných vecí exekučnými titulmi boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia
Sociálnej poisťovne, ktoré Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako
subjekt súkromného práva na základe zmluvy. Tento samotný fakt, že Sociálna poisťovňa sa
rozhodla tieto pohľadávky nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne previedla
na sťažovateľku za odplatu indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o ich
sťaženej vymáhateľnosti vzhľadom na finančnú situáciu povinných. Sťažovateľka
pri odplatnom prevode týchto pohľadávok vzniknutých zo sociálneho poistenia za zlomkovú
hodnotu si musela byť vedomá rizika, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok je neistá.
Napriek tomu išla do podnikateľského rizika a podala návrhy na súdne vymoženie týchto
pohľadávok, resp. nastúpila do procesného postavenia oprávneného v prebiehajúcich
exekučných konaniach, iniciovaných jej právnou predchodkyňou. Predmetné exekúcie majú
tú spojitosť, že boli dlhodobo (v danom prípade viac ako desať rokov, pozn.) vykonávané
bez úspechu, preto existuje dôvodná pochybnosť o tom, že sťažovateľka postupovala pri
zachovaní primeranej opatrnosti, tak ako to v ústavnej sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa
predchádzajúcej právnej úpravy, teda v čase podania návrhu pôvodného oprávneného na
vykonanie exekúcie, existovala „hrozba“ znášania trov pri nemajetnosti povinného, dokonca
vo výške skutočných trov súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd
dospel k záveru, že potenciálny negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako
oprávnenej nesúvisí s aplikáciou zákona č. 233/2019 Z. z. a napadnutými upovedomeniami
súdneho exekútora, ale skôr s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko,
spojené s vymáhaním postúpených pohľadávok. Ústavný súd tak v závere konštatuje, že
neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy a napadnutými
upovedomeniami súdneho exekútora ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše je potrebné
dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať opätovne návrhy na vykonanie týchto exekúcií
podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych
trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.
30. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu