Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 364/2020
PDF · 386.04 KB
No categories available
I. ÚS 364/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , ,
a , , ,
zastúpených advokátskou kanceláriou LÖWY & LÖWY s. r. o., Slowackého 56, Bratislava,
v mene ktorej konajú advokáti a konatelia JUDr. Alexandra Löwy, PhD., LL.M.,
a JUDr. Jakub Löwy, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 40/2019 z 31. januára 2020 v časti výroku o náhrade trov konania
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a
ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 40/2019 z 31. januára 2020 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“) v časti výroku o náhrade trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 14/2006 sa ,
, (ďalej len „žalobca“), ako právny nástupca
pôvodnej žalobkyne podanou žalobou domáhal proti sťažovateľom
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 14/2006
z 1. marca 2018 žalobu žalobcu zamietol.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, pričom podaním
z 13. novembra 2019 vzal žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Krajský
súd napadnutým uznesením pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok okresného súdu
sp. zn. 11 C 14/2006 z 1. marca 2018 zrušil, konanie zastavil a stranám nárok na náhradu
trov konania nepriznal.
4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti podrobne opisujú skutkový stav veci a priebeh
konania a uvádzajú, že jediným dôvodom späťvzatia žaloby žalobcom bola vedomosť
o jeho neúspechu v konaní. Sťažovatelia poukazujú na odôvodnenie uznesenia krajského
súdu, ktorý nepriznanie náhrady trov konania odôvodnil aplikáciou § 257 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom napadnuté uznesenie považujú za arbitrárne
a neudržateľné. Konkrétne uvádzajú, že „súd dostatočne neodôvodnil aplikáciu ustanovenia
§ 257 Civilného sporového poriadku tak, že jeho rozhodnutie sa tým stalo arbitrárnym,
svojvoľným a nepreskúmateľným, a to aj vychádzajúc zo skutkových okolností
prejednávanej veci. Pri hodnotení aplikácie ustanovenia § 257 CSP nezohľadnil
aj postavenie žalobcu v prejednávanej veci (pričom on sám osobitými majetkovými,
sociálnymi alebo inými aspektmi svoje postavenie neodôvodňoval), ale len účelovo
vyhodnotil, že sťažovatelia sú vlastníkmi nehnuteľnosti v lukratívnej časti Bratislavy.“.
5. Ďalej sťažovatelia zdôrazňujú, že v predmetnom konaní im bola v roku 2013
uložená povinnosť nahradiť pôvodnej žalobkyni trovy konania v sume 8 065,30 €.
Podľa názoru sťažovateľov žalobca bezúspešne zotrvával na podanej žalobe a účelovo
procesnými úkonmi predlžoval konanie, pričom len zavinením žalobcu „vznikli v konaní
trovy a náklady, ktoré museli žalovaní znášať, pričom za účelné bránenie práva,
keď žalobca bránil svoje práva celkom zjavne bezdôvodne až šikanózne, majú byť
sťažovatelia sankcionovaní tým, že im súd neprizná nárok na náhradu trov konania“.
6. Sťažovatelia s poukazom na zásadu procesnej zodpovednosti za zastavenie
konania vyjadrujú presvedčenie, že v danom prípade žalobca aj napriek právnemu
zastúpeniu v konaní „chybne bránil svojej práva“, a preto vzal následne žalobu späť.
Krajskému súdu vytýkajú, že nebral do úvahy, z akého dôvodu žalobca pokračoval
v uplatňovaní nároku, aj keď bol riadne zapísaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti na liste
vlastníctva, a neskúmal ani jeho postoj a správanie v konaní. Súčasne sťažovatelia
poukazujú na majetkové pomery žalobcu a svojvoľný záver krajského súdu,
podľa ktorého by uloženie povinnosti nahradiť trovy konania predstavovalo pre žalobcu
neprimeranú záťaž, hoci žalobca v konaní na svoje nepriaznivé sociálne a majetkové
pomery ani nepoukazoval.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
ich ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR
a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 40/2019-731 v časti výroku o trovách
konania porušené bolo.
Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 40/2019-731 v časti
výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
12.1 Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie ústavným súdom
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nepriznal žiadnej zo strán
sporu nárok na náhradu trov konania. Nepriznaním náhrady trov konania došlo
podľa sťažovateľov k zásahu do ich označených práv tým, že krajský súd bez riadneho
odôvodnenia aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania § 257 CSP,
čím je jeho rozhodnutie arbitrárne a právne neudržateľné.
17. Nedostatočné odôvodnenie, rovnako aj arbitrárnosť akéhokoľvek rozhodnutia
majú za následok, že nie je možné spoľahlivo zistiť, na základe čoho orgán predmetné
rozhodnutie vydal, na základe akých skutkových zistení a právnych záverov postupoval,
a preto nie je možné spoľahlivo preskúmať toto rozhodnutie. Arbitrárne rozhodnutie
predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.
18. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces (resp. práva na súdnu ochranu)
je zákonným dôvodom na podanie dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pričom ústavný súd
dopytom na okresnom súde zistil, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podali
sťažovatelia 16. apríla 2020 v celom rozsahu (teda aj proti ústavnou sťažnosťou
napadnutému výroku o náhrade trov konania ako závislému výroku) dovolanie,
ktoré sťažovatelia odôvodňujú § 420 písm. f) CSP.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého má sťažovateľ právo
domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich ochrane
nerozhoduje iný súd. To znamená, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity
je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
20. Ústavný súd stabilne zastáva názor, že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti na ústavnom súde
je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne
I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, III. ÚS 124/2017). Vyčerpanie všetkých opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných právnych predpisov totiž neznamená samotné podanie
oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05,
21. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť mu bola
predložená predčasne, keďže námietkami sťažovateľov uvedenými v ústavnej sťažnosti,
ktoré sa týkajú porušenia ich základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé
súdne konanie) zo strany krajského súdu, sa aj v časti výroku o náhrade trov konania
ako výroku závislého od rozhodnutia vo veci samej vysporiada najvyšší súd v rozsahu
svojho preskúmavacieho oprávnenia ako dovolacieho súdu. Po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu,
keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu –
najvyšší súd a ústavný súd (porovnaj m. m. II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014,
IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci,
čo by malo negatívne (a len ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí
integrálnu súčasť princípov právneho štátu (III. ÚS 35/2019, III. ÚS 480/2017).
22. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd podanou ústavnou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, keďže dospel k záveru o jej neprípustnosti, preto ju v zmysle zásady ratione
temporis odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
23. Nad rámec uvedeného ústavný súd odkazuje na závery prijaté v jeho uznesení
sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom
sa problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku
zaoberal, dospejúc okrem iného k záveru, že podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení,
proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou
platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie,
ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou
platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku
na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku
končí, pozn.), a teda ho možno podľa § 420 CSP považovať za rozhodnutie preskúmateľné
v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.
24. V závere ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že sťažovatelia k ústavnej
sťažnosti nepriložili kópiu napadnutého uznesenia krajského súdu, čím ich ústavná sťažnosť
nespĺňa všetky náležitosti vyžadované § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Avšak vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku ústavný súd sťažovateľov
na odstránenie uvedeného nedostatku (§ 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nevyzýval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu