Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 292/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa , 3, 4 a 5 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava č. k. -15

z 5. februára 2019 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 19. marca 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), 3, 4 a 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia

a dohovoru uznesením Okresného súdu Rožňava (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -15 z 5. februára 2019 a uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. marca 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde

30. novembra 2018 návrh na povolenie obnovy konania podľa § 398 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 27. júla 2016 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. septembra 2016.

3. Okresný súd namietaným uznesením č. k. -15 z 5. februára 2019

(ďalej tiež „napadnuté uznesenie okresného súdu“) odmietol návrh sťažovateľa na obnovu

konania s odôvodnením, že „vo veci ide už o tretí návrh na povolenie obnovy konania

podaný z mojej strany, pričom neakceptoval novú skutočnosť, o ktorej súd nevedel a ani ja

v dobe, kedy vo veci samej vydal súd rozsudok č. k. . Jednalo sa o nových

svedkov a .“.

4. Sťažovateľ namieta, že v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu

nie sú tieto osoby uvedené „vo výpočte osôb označených súdom ako len opätovné navrhnuté

dôkazy“. Označení svedkovia mali spochybniť vierohodnosť poškodeného a jeho tvrdenia

„na polícii a počas súdnych konaní“.

5. Sťažovateľ pripojil k svojmu návrhu na obnovu konania aj listinné dôkazy

spochybňujúce vierohodnosť ďalších svedkov, tieto však okresný súd nevzal do úvahy ako

nové skutočnosti. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu aj skutočnosť, že okresný súd

nenariadil pre účely rozhodovania o návrhu sťažovateľa na obnovu konania verejné

zasadnutie a návrh odmietol na neverejnom zasadnutí.

6. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 14. februára 2019 sťažnosť,

následne v jeho mene podal sťažnosť aj ustanovený právny zástupca 15. februára 2019.

Obsahom podaných sťažností bola najmä námietka, že okresný súd nesprávne vyhodnotil

nových svedkov navrhovaných sťažovateľom ako „opätovne navrhované osoby“.

7. Krajský súd sťažnosť zamietol uznesením sp. zn. z 19. marca 2019

(ďalej tiež „napadnuté uznesenie krajského súdu“), pričom sa nevysporiadal s námietkami

sťažovateľa a nezaoberal sa ani doplnením jeho sťažnosti, ktoré podal 25. februára 2019.

Aj krajskému súdu sťažovateľ vytýka, že vo veci rozhodol na neverejnom zasadnutí,

čím mu konajúce súdy oboch stupňov „bránili v práve na prístup k súdu“.

8. V petite svojej sťažnosti navrhol sťažovateľ vysloviť porušenie označených

základných práv a práv, zrušiť napadnuté uznesenia okresného aj krajského súdu a vrátiť

vec na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému súdu.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu

na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ako aj „pre spísanie kvalifikovanej

žiadosti“.

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa :

1) Osobná sloboda sa zaručuje.

(2) Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať

zmluvný záväzok.

(3) Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch

ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania,

vypočutá a najneskôr do 48 hodín a pri trestných činoch terorizmu do 96 hodín prepustená

na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť

závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe

alebo o jej prepustení na slobodu.

(4) Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá

osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín

a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť

o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

(5) Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe

rozhodnutia súdu.

(6) Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej

zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí

do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.

(7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba

na písomný príkaz súdu.

16. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane na základe postupu stanového zákonom: b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie

slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydaného súdom v súlade so zákonom

alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti stanovenej zákonom;

18. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má

právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas

konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví

na pojednávanie.

19. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné

20. Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody

v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

21. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

III.

Právne hodnotenie ústavného súdu

K namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľa napadnutým

uznesením okresného súdu

22. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti odkazuje na princíp

subsidiarity zakotvený v , v zmysle ktorého má sťažovateľ právo

domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich ochrane

nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa

zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť

ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

23. Keďže sťažovateľ mal možnosť domáhať sa nápravy tvrdeného porušenia svojho

práva na krajskom súde v rámci konania o sťažnosti a túto svoju možnosť aj využil, ústavný

súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľa

napadnutým uznesením okresného súdu nemá právomoc na takéto preskúmanie (,

, ). Ústavný súd preto časť ústavnej sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľa napadnutým

uznesením krajského súdu

24. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa

písm. b), 3, 4 a 5 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania

v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

25. Ústavná sťažnosť je založená na námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej sa krajský

súd nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného

súdu. V tej sťažovateľ namietal voči rozhodnutiu okresného súdu, že:

- okresný súd jeho návrh na obnovu konania nesprávne posúdil ako návrh uvádzajúci

tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté,

nezohľadniac pritom návrh sťažovateľa na vypočutie dvoch nových svedkov,

- návrh na obnovu konania bol okresným súdom odmietnutý na neverejnom zasadnutí,

pričom na tento postup neboli splnené zákonné podmienky.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal

s doplnením jeho sťažnosti z 25. februára 2019.

26. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. ,

, , ).

27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

28. Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

odmietne, ak

a) bol podaný neoprávnenou osobou,

b) smeruje len proti rozhodnutiu alebo výroku, ohľadne ktorého obnova konania

nie je prípustná,

c) ak je obnova konania vylúčená podľa § 395.

29. Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

30. Podľa o návrhu na povolenie obnovy konania

rozhoduje súd na verejnom zasadnutí.

31. Podľa odmietnuť návrh z dôvodov uvedených

v § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže

návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté

skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný

je len jeho opakovaním.

32. Z citovanej zákonnej úpravy vyplýva, že ak nie sú splnené formálne podmienky

na podanie návrhu na obnovu konania, súd návrh odmietne, a to z týchto dôvodov: (i) návrh

bol podaný neoprávnenou osobou, (ii) návrh smeruje len proti rozhodnutiu alebo výroku,

proti ktorému obnova konania nie je prípustná, (iii) existuje prekážka povolenia obnovy

konania podľa , (iv) návrh obsahuje tie isté skutočnosti, pre ktoré

už bol v minulosti návrh zamietnutý. Súd o odmietnutí návrhu na obnovu konania môže

rozhodovať na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí. V prípade, ak súd návrh

na obnovu konania neodmietne z už uvedených dôvodov, pristúpi následne k preskúmaniu

dôvodnosti podaného návrhu na obnovu konania. V takomto prípade súd o návrhu

na povolenie obnovy konania rozhodne na verejnom zasadnutí.

33. Sťažovateľ v prvom rade voči napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta,

že krajský súd sa nevysporiadal s namietaným procesným pochybením okresného súdu.

Okresný súd podľa sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí bez toho, aby na to boli

splnené podmienky predpokladané ustanovením .

Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že vo svojom návrhu na obnovu konania označil nový

dôkaz, ktorý nebol predmetom ani pôvodného trestného konania, ani jeho predošlých

návrhov na obnovu konania. Konkrétne malo ísť o navrhovaný výsluch dvoch nových

svedkov, a to a . V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje:

34. Sťažovateľ ako dôkaz ku svojej ústavnej sťažnosti pripojil rukou písanú listinu

označenú ako „Návrh na povolenie obnovy konania“ z 30. novembra 2018. Z jej obsahu

nevyplýva, že by sťažovateľ v rámci svojho návrhu na obnovu konania skutočne navrhol

ako nový dôkaz vypočutie svedkov označených ním ako a .

Uvedené osoby sa vo verzii návrhu, ktorá bola sťažovateľom predložená ústavnému súdu,

v žiadnych súvislostiach nevyskytli. Ústavný súd však zároveň musel konštatovať,

že predmetná sťažovateľom predložená listina neobsahovala žiadne také údaje

a identifikátory, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o obsahovo totožné podanie, ako adresoval

sťažovateľ okresnému súdu z titulu návrhu na obnovu konania.

35. Ústavný súd si preto vyžiadal od okresného súdu súdny spis

sp. zn. , z obsahu ktorého zistil, že sťažovateľ ani vo svojom originálnom

návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý bol doručený okresnému súdu

4. decembra 2018, výsluch osôb označených ako a nenavrhol

a takto označené osoby sa v celom obsahu jeho návrhu vôbec nespomínajú. Z obsahu

súdneho spisu tiež vyplynulo, že sťažovateľ k návrhu na povolenie obnovy konania

nepripojil ani žiadne iné listinné dôkazy.

36. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti adresovanej krajskému súdu proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho návrhom

na vypočutie už uvedených svedkov, ústavný súd však musí konštatovať, že toto jeho

tvrdenie nemá oporu v obsahu súdneho spisu ani v dôkazoch predložených sťažovateľom.

Okresný súd sa nemohol vysporiadať s návrhom, ktorý sťažovateľ celkom zjavne

ani nepodal.

37. Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Je potrebné uviesť, že z jeho strany ide už o tretí návrh na povolenie obnovy

konania, keď jeho návrhy boli právoplatne zamietnuté rozhodnutím Okresného súdu

Rožňava sp. zn. zo dňa 22. 2. 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Košiciach, sp. zn. zo dňa 25. 4. 2017 a rozhodnutím Okresného súdu

Rožňava sp. zn. zo dňa 14. 2. 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 28. 3. 2018.

Správne postupoval okresný súd, keď návrh odsúdeného na povolenie

obnovy konania vo veci Okresného súdu Rožňava pod sp. zn. zamietol.

Z predloženého trestného spisu krajský súd zistil, že okresný súd na neverejnom

zasadnutí konanom dňa 5. 2. 2019 v rámci konania o povolenie obnovy konania

v posudzovanej trestnej veci odmietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy.

Podľa z dôvodu uvedeného v môže súd návrh

odmietnuť na neverejnom zasadnutí v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti

a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho

opakovaním.

Opakovaným návrhom na povolenie obnovy, ktorý už bol predtým právoplatne

zamietnutý, je najmä návrh smerujúci proti tomu istému rozhodnutiu, voči tej istej osobe,

uplatňujúci tie isté skutočnosti a dôkazy.

Odsúdený sa svojimi opakovanými návrhmi v podstate domáha

opätovného vykonania celého hlavného pojednávania.

Je potrebné uviesť, že účelom obnovy konania nie je posúdiť celkovú zákonnosť

a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia o správnosti postupu konania, ktoré mu

predchádzalo, pričom súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní

v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou

obvineného.

Pri obnove konania sa rozhoduje, či nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme,

ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia, môžu odôvodniť iné rozhodnutie,

než aké bolo urobené v pôvodnom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že nestačí nekritické prevzatie novotvrdených skutočností,

či dôkazov bez ich zhodnotenia vo vzťahu ku skutočnostiam a dôkazom, z ktorých vychádzali

pôvodné skutkové zistenia. Nie každá nová skutočnosť či dôkaz sú totiž spôsobilé vyvolať

následky predpokladané v ustanovení “

38. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, krajský súd

v ňom jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu o nepovolení obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn.

zamietol. Krajský súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa a na všetky pre rozhodnutie

o povolení obnovy konania podstatné skutkové a právne otázky dal dostatočné odpovede.

Definoval, v čom spočíva úloha všeobecného súdu pri rozhodovaní o povolení obnovy

trestného konania a ako sa jej splnenie premietlo do výsledku tohto konkrétneho konania.

Krajský súd tiež zrozumiteľne vysvetlil, čo je potrebné chápať pod novým dôkazom

v zmysle ustanovenia upravujúceho podmienky povolenia

obnovy trestného konania. S ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľom označené osoby

neboli ako noví svedkovia v jeho návrhu na obnovu konania uvedené a sťažovateľ žiadne

iné nové dôkazy, ktoré mali byť predmetom obnovy konania, neoznačil, nemohol krajský

súd vytknúť okresnému súdu, že sa týmto návrhom nezaoberal na verejnom zasadnutí,

ale na neverejnom zasadnutí v zmysle . Pokiaľ teda krajský

súd v odôvodnení namietaného uznesenia aj s poukazom na citované znenie § 402 ods. 2

konštatoval správnosť postupu okresného súdu, nejaví sa tento jeho

záver ako svojvoľný, arbitrárny či z ústavného hľadiska neudržateľný.

39. Sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu rozhodoval krajský súd na neverejnom zasadnutí.

40. Podľa na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam,

kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom

zasadnutí.

41. Z ustanovení nevyplýva povinnosť krajského súdu

rozhodovať o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bol odmietnutý návrh na obnovu konania

podľa na verejnom zasadnutí, preto ani v tomto postupe

krajského súdu nie je možné vidieť zásah do sťažovateľom označených základných práv

a práv.

42. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta proti rozhodnutiu krajského súdu aj to,

že tento v napadnutom uznesení nereflektoval doplnenie jeho sťažnosti z 25. februára 2019.

43. Je pravdou, že krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia iba konštatuje,

že sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu a že ju podal v zákonom

ustanovenej lehote, pričom osobitne nerozlišuje medzi sťažnosťou podanou osobne

sťažovateľom a sťažnosťou podanou jeho ustanoveným obhajcom, či medzi samotnou

sťažnosťou a jej neskorším doplnením. V súhrne podstatnej argumentácie sťažovateľa,

ktorý je súčasťou odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, sú však obsiahnuté

všetky zásadné sťažnostné námietky, na ktoré sťažovateľ poukazuje aj v ústavnej sťažnosti.

Z obsahu doplnenia jeho sťažnosti z 25. februára 2019 je zrejmé, že sťažovateľ týmto

podaním nedoplnil svoju sťažnosť o nové tvrdenia týkajúce sa dôvodov povolenia obnovy

konania, ale s poukazom na stabilizovanú judikatúru iba spochybňuje hodnotenie dôkazov,

ktoré bolo vykonané súdmi v pôvodnom trestnom konaní.

44. Krajský súd v tejto súvislosti v už citovanej časti odôvodnenia jeho uznesenia

zdôraznil, že úlohou súdu v konaní o povolení obnovy konania nie je posúdiť celkovú

zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia a správnosti postupu konania, ktoré mu

predchádzalo, a teda sa vysporiadal aj s námietkami, ktoré tvorili obsah doplnenia sťažnosti

z 25. februára 2019. Jeho rozhodnutie preto ani z tohto dôvodu nie je možné vnímať ako

arbitrárne alebo ústavnoprávne neudržateľné a porušujúce sťažovateľom namietané

základné práva a práva podľa a dohovoru.

45. Ústavný súd poznamenáva, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd.

46. Vychádzajúc z uvedených právnych východísk, ústavný súd zdôrazňuje,

že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393

a nasl. sú zásadne príslušné všeobecné súdy.

47. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov krajského súdu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne objasnil, prečo v prípade

sťažovateľa neboli naplnené podmienky pre obnovu konania podľa § 394 Trestného

poriadku. Svoj právny názor v tomto smere krajský súd konformne odôvodnil a ústavnému

súdu na tom neprináleží nič meniť. Právne závery krajského súdu majú racionálny základ

a sú plne udržateľné aj v rovine ústavného práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov (strán) konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ). Podľa

ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

pôvodného konania v jeho trestnej veci krajským súdom, ktorý svojím uznesením zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazujú a sťažovateľ svojou

argumentáciou v ústavnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nedokázal žiadny

zo záverov, na ktorých krajský súd založil napadnuté uznesenie spochybniť.

48. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia krajského súdu zasahoval,

pretože pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť,

ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených

základných práv a práv napadnutým uznesením krajského súdu po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

49. Napokon k namietanému porušeniu a dohovoru

ústavný súd iba v krátkosti konštatuje, že tieto ustanovenia a dohovoru žiadne

(základné) práva, ktorých porušenie by sťažovateľ v rámci konania podľa čl. 127 ods. 1

mohol namietať, negarantujú, preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

posúdiť ako zjavne neopodstatnenú.

50. Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

51. Podľa navrhovateľovi, ktorý požiada

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže

ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

52. Na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu

v konaní pred ním, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnené tri podmienky,

resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom:

(i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto

žiadosť, a to, že (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného

súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.

53. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia zistí,

že v danom prípade nie je daná jeho právomoc na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť je

oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda to znamená, že nie je splnený

jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom vyhovieť.

54. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti (m. m. , , ).

55. Pretože nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel.

56. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo

už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite

jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. augusta 2020

Martin Vernarský predseda senátu