Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 411/2020
PDF · 495.83 KB
No categories available
IV. ÚS 411/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, ,
zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného
porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trnave č. k. 6 Tos 46/2020-2537 z 28. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tos 46/2020-2537 z 28. apríla 2020 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením
sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Senica sp. zn. 11 Tp 9/2019 z 20. októbra
2019 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 79/2019 z 12. novembra 2019
vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) v súvislosti s trestným stíhaním
pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení účinnom v čase skutku. V ďalšom Okresný súd Senica uznesením
sp. zn. 1 T 29/2020 z 20. apríla 2020 rozhodol podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku
s použitím § 76 ods. 3 Trestného priadku, že dôvod väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku naďalej trvá, podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku
zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou a napokon podľa § 80
ods. 1 Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného
a mediačného úradníka. Krajský súd napadnutým rozhodnutím podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu Okresného súdu
Senica sp. zn. 1 T 29/2020 z 20. apríla 2020 ako nedôvodnú.
3. Argumentácia sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti je postavená na jedinom
argumente týkajúcom sa porušenia jeho práva na prezumpciu neviny z dôvodu vyjadrení
krajského súdu v napadnutom rozhodnutí. Podľa sťažovateľa výrok krajského súdu
v napadnutom rozhodnutí o tom, že „... nemožno konštatovať, že obvinený pred spáchaním
skutku viedol riadny život, a hoci ide o odsúdenie za skutok spred 9 rokov, obvinený si bol
v čase, kedy mal spáchať teraz žalovaný skutok vedomý, že je v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia, čo ho však neodradilo od spáchania skutku, ktorého sa mal
dopustiť a preto možno konštatovať.“, je porušením prezumpcie neviny, ktorej „hlavným
účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek výrokom, ktorý sa rovná vysloveniu jeho
viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom.“. Podľa sťažovateľa
„výrok Porušovateľa spočívajúci vo vyjadrení konkluzívneho názoru Porušovateľa, že
Sťažovateľ spáchal predmetný skutok sa rovná tomu ako keby došlo k prejudikovaniu toho,
že Sťažovateľ je vinným ešte pred právoplatným vyhlásením odsudzujúceho rozsudku.“.
Teda „Aj napriek tomu, že u Porušovateľa absentuje formálne konštatovanie viny, postačuje
aj argumentácia nasvedčujúca tomu, že Porušovateľ považuje Sťažovateľa za vinného, keď
tvrdí, že došlo k spáchaniu skutku... Možno urobiť záver, že sa na Sťažovateľa nehľadelo
ako na nevinného, ale práve naopak, došlo k jeho represívnemu postihu v podobe jeho
ponechania vo väzbe, a preto Rozhodnutie musí byť nevyhnutne poznačené stigmou
nezákonnosti, keď Porušovateľ musí byť v celej svojej podstate zaujatý, keďže už teraz bez
ďalšieho mohol konštatovať, že došlo k spáchaniu skutku - preto nemožno očakávať, že by
v ďalšom priebehu konania mohol Porušovateľ zmeniť rétoriku, keď už teraz vyslovil.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na zachovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v tomto kontexte aj čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.04.2020 v konaní
vedenom pod 6Tos/46/2020, porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.04.2020 v konaní vedenom pod
6Tos/46/2020 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur, ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatností tohto rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť
zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný
súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že:
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi
pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa
musí bez meškania rozhodnúť.
Podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd
o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne
s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1 Trestného poriadku,
najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému
rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou
väzby v prípravnom konaní.
12. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
12.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
12.2 Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
12.3 Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
13. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
II. ÚS 151/09) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva
na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej
slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol,
že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh
na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie
môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu
a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,
a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).
14. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané
„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je
jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je
ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00,
I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05),
s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne
alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20,
bod 45, a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51].
15. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „ESĽP – podľa svojich vlastných
slov (pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011,
č. 5829/04, bod 184) – vo svojej judikatúre identifikoval štyri základné dôvody, ktoré môžu
odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku (Stögmüller proti Rakúsku,
rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15), riziko, že obvinený môže v prípade prepustenia
mariť výkon spravodlivosti (Wemhoff, bod 14) alebo spáchať ďalšie trestné činy
(MATZNETTER proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9), alebo spôsobiť
narušenie verejného poriadku (Letellier proti Francúzsku, rozsudok, 26. 6. 1991,
č. 12369/86, bod 51]).“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská
úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 515.).
15.1 Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom jednotlivom
prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný pri svojom
rozhodovaní prihliadať na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (II. ÚS 353/06,
II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016, taktiež aj rozsudky ESĽP vo veciach Letellier
v. Francúzsko z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra v. Francúzsko z 23. 11. 1993,
Annuaire, č. 273-B a ďalšie).
16. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Teda úlohou ústavného súdu
je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo,
či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia
niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 464/2011).
16.1 Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať postup, ako aj
správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru
o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd
v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu
trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov
osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom
konaní (II. ÚS 76/02). Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) nekoná ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať
zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
III.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu
18. Krajský súd v uznesení č. k. 6 Tos 46/2020-2537 z 28. apríla 2020
v posudzovanej časti konštatoval:
„Doteraz zistené skutočnosti, tak ako ich konkretizoval prvostupňový súd vo svojom
rozhodnutí, nasvedčujú naďalej tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie
a následne podaná obžaloba, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na
podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení.
Vo vzťahu k námietkam obhajoby obvineného , že prvostupňový súd
neprihliadal na nejasnosti, ktoré sa počas vyšetrovania nepodarilo objasniť a že predbežný
záver súdu o tom, že skutok sa stal a spáchal ho obvinený , je možné spochybniť,
sťažnostný súd uvádza, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine či nevine
obvinených a preto k splneniu materiálneho dôvodu väzby v zmysle návetia § 71 ods. 1
Trestného poriadku nie je nevyhnutná istota bez dôvodných pochybností, ale postačuje
dôvodné podozrenie, pričom má sťažnostný súd zato, že i napriek námietkam obvineného čo
do vyhodnocovania dôkaznej situácie, u oboch obvinených naďalej existuje dôvodné
podozrenie zo spáchania skutku tak, ako je uvedený v skutkovej vete obžaloby.
Prvostupňový súd sa v odôvodnení napádaného uznesenia taktiež správne
vysporiadal s existenciou dôvodov preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku u oboch obvinených a sťažnostný súd sa stotožňuje s prítomnosťou uvedeného
dôvodu väzby v tomto štádiu konania u oboch menovaných obvinených a rovnako aj v tomto
smere poukazuje na odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu bez potreby jeho
opakovania.
K sťažnostnej námietke obvineného , že prvostupňový súd neprihliadal na
žiadne ďalšie okolnosti jeho života, že obvinený vedie riadny život, má rodinu, o ktorú sa
stará a ktorej potreby zabezpečuje so svojich legálnych príjmov a že pokiaľ ide o jeho
podmienečne odsúdenie, tak uplynulo 9 rokov odkedy sa tento skutok stal a navyše tu nejde
ani o prípad špeciálnej recidívy, sťažnostný súd uvádza, že práve na základe existencie
odsúdenia obvineného nemožno konštatovať, že obvinený pred spáchaním skutku viedol
riadny život, a hoci ide o odsúdenie za skutok spred 9 rokov, obvinený si bol v čase, kedy
mal spáchať teraz žalovaný skutok vedomý, že je v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia, čo ho však neodradilo od spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť a preto
možno konštatovať, že jednoznačne existuje dôvodná obava, že by po prepustení z väzby
pokračoval v páchaní trestnej činnosti (bez ohľadu na to, čí sa jedná o špeciálnu recidívu
alebo nie).
K sťažnostnej námietke obhajoby obvineného , že prvostupňový súd sa
s otázkou, prečo nepovažuje alternatívne nahradenie väzby pri obvinenom
za použiteľné, vysporiadal iba formálnym odôvodnením, ktoré je podľa názoru obvineného
nedostatočné, sťažnostný súd (navyše k odôvodneniu prvostupňového súdu) dodáva, že
nakoľko obvineného od spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť, neodradila ani
hrozba premeny podmienečného trestu na trest nepodmienečný (keďže skutok mal byť
spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia), nie je dôvodné očakávať, že by ho
od ďalšieho pokračovania v páchaní trestnej činnosti odradilo nahradenie jeho väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka, prípadne aplikácia iného alternatívneho
inštitútu nahradzujúceho väzbu.“
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.A K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení s princípom prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 2 dohovoru
19. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal obsah napadnutého rozhodnutia
len z hľadiska porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení
s nedodržaním princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2
dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd preskúmal relevantnú časť odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia krajského súdu len z hľadiska namietaného porušenia princípu
prezumpcie neviny bez skúmania jeho ďalších častí vzťahujúcich sa na dôvod väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
20. Po preskúmaní sťažovateľom napadnutej časti rozhodnutia krajského súdu
ústavný súd konštatuje, že krajský súd preskúmal to, či je ďalšie trvanie preventívnej väzby
sťažovateľa podporené pretrvávajúcim podozrením z trestnej činnosti kladenej mu za vinu
a či sa toto podozrenie v dôsledku vykonaného dokazovania v prípravnom konaní neoslabilo
do takej miery, že by dopadalo na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby z hľadiska naplnenia
jej materiálnych podmienok, medzi ktoré patrí okrem existencie konkrétneho dôvodu väzby
[v prípade sťažovateľa dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] aj
dôvodnosť vedeného trestného stíhania, keďže „dôvodné podozrenie“ („reasonable
suspicion“) zo spáchania trestného činu treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého
proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Navyše, okrem sťažovateľom podanej
žiadosti o prepustenie z väzby z dôvodu skončenia prípravného konania bolo povinnosťou
vo veci konajúceho Okresného súdu Senica z dôvodu podanej obžaloby prokurátorom
postupom podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku skúmať „ex offo“ dôvodnosť trvania
väzby po podaní obžaloby, teda v nastávajúcej časti trestného konania, ktorým je konanie
pred súdom. Taktiež v zmysle garancií vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1
dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej
slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba. Samotná skutočnosť, že vec bola
postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria zákonnosti väzby v zmysle čl. 5
ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby
(rozsudok ESĽP vo veci Statis v. Litva z 21. 3. 2002, § 59 – § 61).
20.1 Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré
objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla spáchať trestný
čin (rozsudok ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, body 112
a 113, rozsudok ESĽP vo veci Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 88,
sťažnosť č. 15172/13), pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého
konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia
z 30. 8. 1990). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného
vnútroštátneho práva napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu (rozsudok ESĽP vo veci
Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide
(rozsudok ESĽP vo veci Berktay v. Turecko z 1. 3. 2001).
20.2 Ústavný súd je toho názoru, že právne úvahy krajského súdu neprekročili rámec
hodnotiaceho úsudku vyjadreného v rovine určitej miery pravdepodobnosti a založeného
na zhodnotení vo veci vykonaného dokazovania a konštatovaných skutkových a iných
zistení potrebných pre zdôvodnenie pretrvávajúceho podozrenia z trestnej činnosti kladenej
sťažovateľovi za vinu. Ak krajský súd konštatuje, že sa sťažovateľ „mal dopustiť“
spáchania skutku v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia (bod 18 tohto odôvodnenia),
tak komentuje (ako možnosť, nie istotu) len podozrenie z trestnej činnosti, ktorej sa mal
dopustiť (ak sa tak stalo) počas trvania skúšobnej doby. Na tom nič nemení súčasné použitie
formulácie o „neodradení od spáchania skutku“, ktorú nemožno vytrhnúť z kontextu celej
vety. Táto skutočnosť (procesný, predmetom konania podporený predpoklad spáchania
trestného činu v priebehu plynutia skúšobnej doby) má potom relevantný vplyv
na zhodnotenie dôvodnosti preventívnej väzby a možnosti jej nahradenia.
20.3 Taktiež úvaha krajského súdu o tom, že obvinený (sťažovateľ) v čase
pred spáchaním skutku neviedol vzhľadom na predchádzajúce odsúdenie riadny život,
predstavuje faktickú skutočnosť (konštatácia skoršieho právoplatného odsúdenia). Zároveň
platí, že (tak ako v predchádzajúcom prípade) niet reálnej (nie účelovej) pochybnosti o tom,
že formulácia „pred spáchaním skutku“ kontextuálne vyjadruje podozrenie reprezentované
vykonanými dôkazmi (materiálne) a podanou obžalobou (formálne).
20.4 Rovnako je to aj pri úvahách súdu o „premene“ zvyšku nevykonaného trestu
a povinnosti jeho výkonu (v prípade uznania viny) ako skutočnosti, ktorá mohla, resp. mala
sťažovateľa odradiť od spáchania skutku, z ktorého je obžalovaný, čo má vplyv
na existenciu predmetného väzobného dôvodu.
20.5 V súhrne hodnotiace úvahy krajského súdu smerovali len k zisteniu, či pretrváva
podozrenie z trestnej činnosti kladenej sťažovateľovi za vinu a či je aktuálny dôvod
preventívnej väzby. Jeho úvahy posudzované v ich funkčnom komplexe sú vyjadrené
v rovine miery rozumnej pravdepodobnosti a z pohľadu ústavného súdu nimi krajský súd
neprekročil hranicu ich ústavnej akceptovateľnosti v konfrontácii s princípom prezumpcie
neviny.
21. V naznačených súvislostiach ústavný súd už len doplnkovo poukazuje aj na ďalej
judikatúrne komentované znenie dohovoru, z ktorého vyplýva, že „(s)kutočnosti, ktoré
vyvolali podozrenie, nemusia byť toho istého stupňa ako tie, ktoré sú potrebné
na odôvodnenie odsúdenia alebo hoci len na vznesenie obvinenia (pozri Murray proti
Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, porov.
tiež Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189)... skutočnosti,
na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť rovnakej úrovne ako skutočnosti
potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo pre podanie obžaloby, čo je predmetom až ďalšej
fázy trestného konania [Krejčíř proti Českej republike, rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04
a 8723/05, bod 75]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská
úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú
sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 ústavy v spojení s princípom prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 2 dohovoru podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
IV.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
23. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti namietol porušenie čl. 46 ods. 1
23.1 Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavný súd s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatuje (I. ÚS 100/04,
III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, II. ÚS 23/05, II. ÚS 65/05, II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09,
IV. ÚS 397/2010), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu
ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe,
na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46
ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné
atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu
v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné
procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania
o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne
ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46
ods. 1 ústavy.
23.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú
sťažnosť v tejto jej časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
24. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu