Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 411/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky, porušenia a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave č. k. -2537 z 28. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného

práva na osobnú slobodu podľa (ďalej len

„ústava“), porušenia a a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -2537 z 28. apríla 2020 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením

sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Senica sp. zn. z 20. októbra

2019 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. novembra 2019

vzatý do väzby podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v súvislosti s trestným stíhaním

pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa ,

v znení účinnom v čase skutku. V ďalšom Okresný súd Senica uznesením

sp. zn. z 20. apríla 2020 rozhodol podľa

s použitím § 76 ods. 3 Trestného priadku, že dôvod väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1

písm. c) naďalej trvá, podľa zamietol

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa

zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou a napokon podľa § 80

ods. 1 nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Krajský súd napadnutým rozhodnutím podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu Okresného súdu

Senica sp. zn. z 20. apríla 2020 ako nedôvodnú.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti je postavená na jedinom

argumente týkajúcom sa porušenia jeho práva na prezumpciu neviny z dôvodu vyjadrení

krajského súdu v napadnutom rozhodnutí. Podľa sťažovateľa výrok krajského súdu

v napadnutom rozhodnutí o tom, že „... nemožno konštatovať, že obvinený pred spáchaním

skutku viedol riadny život, a hoci ide o odsúdenie za skutok spred 9 rokov, obvinený si bol

v čase, kedy mal spáchať teraz žalovaný skutok vedomý, že je v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia, čo ho však neodradilo od spáchania skutku, ktorého sa mal

dopustiť a preto možno konštatovať.“, je porušením prezumpcie neviny, ktorej „hlavným

účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek výrokom, ktorý sa rovná vysloveniu jeho

viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom.“. Podľa sťažovateľa

„výrok Porušovateľa spočívajúci vo vyjadrení konkluzívneho názoru Porušovateľa, že

Sťažovateľ spáchal predmetný skutok sa rovná tomu ako keby došlo k prejudikovaniu toho,

že Sťažovateľ je vinným ešte pred právoplatným vyhlásením odsudzujúceho rozsudku.“.

Teda „Aj napriek tomu, že u Porušovateľa absentuje formálne konštatovanie viny, postačuje

aj argumentácia nasvedčujúca tomu, že Porušovateľ považuje Sťažovateľa za vinného, keď

tvrdí, že došlo k spáchaniu skutku... Možno urobiť záver, že sa na Sťažovateľa nehľadelo

ako na nevinného, ale práve naopak, došlo k jeho represívnemu postihu v podobe jeho

ponechania vo väzbe, a preto Rozhodnutie musí byť nevyhnutne poznačené stigmou

nezákonnosti, keď Porušovateľ musí byť v celej svojej podstate zaujatý, keďže už teraz bez

ďalšieho mohol konštatovať, že došlo k spáchaniu skutku - preto nemožno očakávať, že by

v ďalšom priebehu konania mohol Porušovateľ zmeniť rétoriku, keď už teraz vyslovil.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na zachovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a SR a v tomto kontexte aj

Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.04.2020 v konaní

vedenom pod , porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.04.2020 v konaní vedenom pod

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur, ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatností tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný

súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že:

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa

musí bez meškania rozhodnúť.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd

o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne

s rozhodnutím podľa , , alebo ,

najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému

rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou

väzby v prípravnom konaní.

12. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

12.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

12.2 Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

12.3 Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

13. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný , 2 a 5 ,

v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva

na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej

slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol,

že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu

a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,

a nie na základe abstraktnej úvahy ().

14. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je

ochrana jednotlivca proti svojvôli (, , , ,

, ). Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (, ),

s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne

alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20,

bod 45, a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51].

15. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „ESĽP – podľa svojich vlastných

slov (pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011,

č. 5829/04, bod 184) – vo svojej judikatúre identifikoval štyri základné dôvody, ktoré môžu

odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku (Stögmüller proti Rakúsku,

rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15), riziko, že obvinený môže v prípade prepustenia

mariť výkon spravodlivosti (Wemhoff, bod 14) alebo spáchať ďalšie trestné činy

(MATZNETTER proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9), alebo spôsobiť

narušenie verejného poriadku (Letellier proti Francúzsku, rozsudok, 26. 6. 1991,

č. 12369/86, bod 51]).“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 515.).

15.1 Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom jednotlivom

prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný pri svojom

rozhodovaní prihliadať na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (,

, , , taktiež aj rozsudky ESĽP vo veciach Letellier

v. Francúzsko z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra v. Francúzsko z 23. 11. 1993,

Annuaire, č. 273-B a ďalšie).

16. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Teda úlohou ústavného súdu

je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo,

či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia

niektorého zo základných práv a slobôd (, ).

16.1 Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať postup, ako aj

správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru

o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd

v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu

trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (). Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) nekoná ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

III.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu

18. Krajský súd v uznesení č. k. -2537 z 28. apríla 2020

v posudzovanej časti konštatoval:

„Doteraz zistené skutočnosti, tak ako ich konkretizoval prvostupňový súd vo svojom

rozhodnutí, nasvedčujú naďalej tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie

a následne podaná obžaloba, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na

podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení.

Vo vzťahu k námietkam obhajoby obvineného , že prvostupňový súd

neprihliadal na nejasnosti, ktoré sa počas vyšetrovania nepodarilo objasniť a že predbežný

záver súdu o tom, že skutok sa stal a spáchal ho obvinený , je možné spochybniť,

sťažnostný súd uvádza, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine či nevine

obvinených a preto k splneniu materiálneho dôvodu väzby v zmysle návetia § 71 ods. 1

nie je nevyhnutná istota bez dôvodných pochybností, ale postačuje

dôvodné podozrenie, pričom má sťažnostný súd zato, že i napriek námietkam obvineného čo

do vyhodnocovania dôkaznej situácie, u oboch obvinených naďalej existuje dôvodné

podozrenie zo spáchania skutku tak, ako je uvedený v skutkovej vete obžaloby.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení napádaného uznesenia taktiež správne

vysporiadal s existenciou dôvodov preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku u oboch obvinených a sťažnostný súd sa stotožňuje s prítomnosťou uvedeného

dôvodu väzby v tomto štádiu konania u oboch menovaných obvinených a rovnako aj v tomto

smere poukazuje na odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu bez potreby jeho

opakovania.

K sťažnostnej námietke obvineného , že prvostupňový súd neprihliadal na

žiadne ďalšie okolnosti jeho života, že obvinený vedie riadny život, má rodinu, o ktorú sa

stará a ktorej potreby zabezpečuje so svojich legálnych príjmov a že pokiaľ ide o jeho

podmienečne odsúdenie, tak uplynulo 9 rokov odkedy sa tento skutok stal a navyše tu nejde

ani o prípad špeciálnej recidívy, sťažnostný súd uvádza, že práve na základe existencie

odsúdenia obvineného nemožno konštatovať, že obvinený pred spáchaním skutku viedol

riadny život, a hoci ide o odsúdenie za skutok spred 9 rokov, obvinený si bol v čase, kedy

mal spáchať teraz žalovaný skutok vedomý, že je v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia, čo ho však neodradilo od spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť a preto

možno konštatovať, že jednoznačne existuje dôvodná obava, že by po prepustení z väzby

pokračoval v páchaní trestnej činnosti (bez ohľadu na to, čí sa jedná o špeciálnu recidívu

alebo nie).

K sťažnostnej námietke obhajoby obvineného , že prvostupňový súd sa

s otázkou, prečo nepovažuje alternatívne nahradenie väzby pri obvinenom

za použiteľné, vysporiadal iba formálnym odôvodnením, ktoré je podľa názoru obvineného

nedostatočné, sťažnostný súd (navyše k odôvodneniu prvostupňového súdu) dodáva, že

nakoľko obvineného od spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť, neodradila ani

hrozba premeny podmienečného trestu na trest nepodmienečný (keďže skutok mal byť

spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia), nie je dôvodné očakávať, že by ho

od ďalšieho pokračovania v páchaní trestnej činnosti odradilo nahradenie jeho väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, prípadne aplikácia iného alternatívneho

inštitútu nahradzujúceho väzbu.“

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.A K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa

v spojení s princípom prezumpcie neviny podľa

a čl. 6 ods. 2 dohovoru

19. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal obsah napadnutého rozhodnutia

len z hľadiska porušenia práva na osobnú slobodu podľa v spojení

s nedodržaním princípu prezumpcie neviny podľa a

dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd preskúmal relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia krajského súdu len z hľadiska namietaného porušenia princípu

prezumpcie neviny bez skúmania jeho ďalších častí vzťahujúcich sa na dôvod väzby podľa

.

20. Po preskúmaní sťažovateľom napadnutej časti rozhodnutia krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že krajský súd preskúmal to, či je ďalšie trvanie preventívnej väzby

sťažovateľa podporené pretrvávajúcim podozrením z trestnej činnosti kladenej mu za vinu

a či sa toto podozrenie v dôsledku vykonaného dokazovania v prípravnom konaní neoslabilo

do takej miery, že by dopadalo na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby z hľadiska naplnenia

jej materiálnych podmienok, medzi ktoré patrí okrem existencie konkrétneho dôvodu väzby

[v prípade sťažovateľa dôvodu väzby podľa ] aj

dôvodnosť vedeného trestného stíhania, keďže „dôvodné podozrenie“ („reasonable

suspicion“) zo spáchania trestného činu treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého

proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Navyše, okrem sťažovateľom podanej

žiadosti o prepustenie z väzby z dôvodu skončenia prípravného konania bolo povinnosťou

vo veci konajúceho Okresného súdu Senica z dôvodu podanej obžaloby prokurátorom

postupom podľa skúmať „ex offo“ dôvodnosť trvania

väzby po podaní obžaloby, teda v nastávajúcej časti trestného konania, ktorým je konanie

pred súdom. Taktiež v zmysle garancií vyplývajúcich z a 5 a

dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej

slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba. Samotná skutočnosť, že vec bola

postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria zákonnosti väzby v zmysle čl. 5

ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby

(rozsudok ESĽP vo veci Statis v. Litva z 21. 3. 2002, § 59 – § 61).

20.1 Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré

objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla spáchať trestný

čin (rozsudok ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, body 112

a 113, rozsudok ESĽP vo veci Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 88,

sťažnosť č. 15172/13), pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého

konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia

z 30. 8. 1990). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného

vnútroštátneho práva napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu (rozsudok ESĽP vo veci

Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide

(rozsudok ESĽP vo veci Berktay v. Turecko z 1. 3. 2001).

20.2 Ústavný súd je toho názoru, že právne úvahy krajského súdu neprekročili rámec

hodnotiaceho úsudku vyjadreného v rovine určitej miery pravdepodobnosti a založeného

na zhodnotení vo veci vykonaného dokazovania a konštatovaných skutkových a iných

zistení potrebných pre zdôvodnenie pretrvávajúceho podozrenia z trestnej činnosti kladenej

sťažovateľovi za vinu. Ak krajský súd konštatuje, že sa sťažovateľ „mal dopustiť“

spáchania skutku v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia (bod 18 tohto odôvodnenia),

tak komentuje (ako možnosť, nie istotu) len podozrenie z trestnej činnosti, ktorej sa mal

dopustiť (ak sa tak stalo) počas trvania skúšobnej doby. Na tom nič nemení súčasné použitie

formulácie o „neodradení od spáchania skutku“, ktorú nemožno vytrhnúť z kontextu celej

vety. Táto skutočnosť (procesný, predmetom konania podporený predpoklad spáchania

trestného činu v priebehu plynutia skúšobnej doby) má potom relevantný vplyv

na zhodnotenie dôvodnosti preventívnej väzby a možnosti jej nahradenia.

20.3 Taktiež úvaha krajského súdu o tom, že obvinený (sťažovateľ) v čase

pred spáchaním skutku neviedol vzhľadom na predchádzajúce odsúdenie riadny život,

predstavuje faktickú skutočnosť (konštatácia skoršieho právoplatného odsúdenia). Zároveň

platí, že (tak ako v predchádzajúcom prípade) niet reálnej (nie účelovej) pochybnosti o tom,

že formulácia „pred spáchaním skutku“ kontextuálne vyjadruje podozrenie reprezentované

vykonanými dôkazmi (materiálne) a podanou obžalobou (formálne).

20.4 Rovnako je to aj pri úvahách súdu o „premene“ zvyšku nevykonaného trestu

a povinnosti jeho výkonu (v prípade uznania viny) ako skutočnosti, ktorá mohla, resp. mala

sťažovateľa odradiť od spáchania skutku, z ktorého je obžalovaný, čo má vplyv

na existenciu predmetného väzobného dôvodu.

20.5 V súhrne hodnotiace úvahy krajského súdu smerovali len k zisteniu, či pretrváva

podozrenie z trestnej činnosti kladenej sťažovateľovi za vinu a či je aktuálny dôvod

preventívnej väzby. Jeho úvahy posudzované v ich funkčnom komplexe sú vyjadrené

v rovine miery rozumnej pravdepodobnosti a z pohľadu ústavného súdu nimi krajský súd

neprekročil hranicu ich ústavnej akceptovateľnosti v konfrontácii s princípom prezumpcie

neviny.

21. V naznačených súvislostiach ústavný súd už len doplnkovo poukazuje aj na ďalej

judikatúrne komentované znenie dohovoru, z ktorého vyplýva, že „(s)kutočnosti, ktoré

vyvolali podozrenie, nemusia byť toho istého stupňa ako tie, ktoré sú potrebné

na odôvodnenie odsúdenia alebo hoci len na vznesenie obvinenia (pozri Murray proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, porov.

tiež Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189)... skutočnosti,

na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť rovnakej úrovne ako skutočnosti

potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo pre podanie obžaloby, čo je predmetom až ďalšej

fázy trestného konania [Krejčíř proti Českej republike, rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04

a 8723/05, bod 75]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú

sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 v spojení s princípom prezumpcie neviny podľa a

ods. 2 dohovoru podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

IV.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

23. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti namietol porušenie čl. 46 ods. 1

.

23.1 Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa

ústavný súd s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatuje (,

, , , , , ,

), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu

ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe,

na ktoré je aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k

ods. 1 v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

ods. 1 .

23.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú

sťažnosť v tejto jej časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

24. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu