Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 219/2020
PDF · 445.04 KB
No categories available
IV. ÚS 219/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom
Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 78 Er 629/2013
a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 78 Er 629/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré mu j e p o v i n n ý zaplatiť Okresný súd Prešov do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Michala Feciľaka, Jesenná 8, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
78 Er 629/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa pod sp. zn.
78 Er 629/2013 vedie exekúcia na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľné
uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 75/2013 z 29. apríla 2013. V napadnutom
konaní má sťažovateľ postavenie povinného. Sťažovateľ proti príslušenstvu vymáhanému
v tejto exekúcii podal námietky z 27. septembra 2013, ktoré podaním zo 7. októbra 2013
vzal v časti späť.
3. Sťažovateľ uviedol, že „nakoľko porušovateľ o námietkach sťažovateľa proti
exekúcii zo dňa 27.09.2013 nerozhodol, a dňa 26.02.2019 bola právnemu zástupcovi
sťažovateľa zo strany pracovníčky informačného centra Okresného súdu Prešov poskytnutá
informácia, že o podanej námietke zo dňa 27.09.2013 doposiaľ nebolo rozhodnuté,
sťažovateľ v rovnaký deň, 26.02.2019 podal predsedovi Okresného súdu Prešov sťažnosť
na prieťahy v namietanom konaní.
Z uvedeného vyplýva, že v namietanom konaní porušovateľ od vznesenia námietok
sťažovateľa proti exekúcii zo dňa 27.09.2013, ktoré boli doplnené podaním sťažovateľa
zo dňa 07.10.2013, do dnešného dňa, teda za obdobie viac ako 5 rokov (65 mesiacov),
o podaných námietkach sťažovateľa proti exekúcii nerozhodol.“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie ním označených práv postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti zároveň domáha priznania finančného zadosťučinenia
v sume 2 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 415,51 €.
II.
Procesný postup ústavného súdu,
vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika sťažovateľa
5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k.
IV. ÚS 219/2020-12 z 26. mája 2020 ju podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
6. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti písomne
vyjadrila zákonná sudkyňa okresného súdu prípisom sp. zn. 1 SprO 830/2020 z 30. júna
2020, v ktorom uviedla, že sa nevie vyjadriť k postupu sudkyne JUDr. Anny Vargovej,
ktorá bola zákonnou sudkyňou v napadnutom exekučnom konaní až do jej odchodu
z okresného súdu k 31. decembru 2018. Po tom, čo bol spis v napadnutom konaní pridelený
jej ako zákonnej sudkyni v januári 2019, o námietkach sťažovateľa bolo rozhodnuté
20. marca 2019, teda v primeranej lehote po pridelení spisu bez akýchkoľvek prieťahov
v rámci jej postupu ako zákonnej sudkyne.
6.1 Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti písomne
vyjadril aj predseda okresného súdu prípisom sp. zn. 1 SprO 830/2020 z 2. júla 2020,
v ktorom uviedol, že sa stotožňuje s vyjadrením zákonnej sudkyne, a zároveň dodal,
že vyjadrenie JUDr. Anny Vargovej, pôvodnej zákonnej sudkyne v napadnutom konaní, nie
je možné zabezpečiť z dôvodu jej preloženia na iný súd. Predseda okresného súdu
vo svojom písomnom vyjadrení zároveň zdôraznil, že „predmetná vec bola vybavovaná
v rámci exekučného oddelenia tunajšieho súdu, ktoré bolo dlhodobo zaťažené nadmerným
množstvom podaní, čo v spojení s personálnym poddimenzovaním tunajšieho súdu
neumožňovalo vybavovať veci patriace do tejto agendy v stanovených lehotách.“.
7. Vyjadrenie zákonnej sudkyne okresného súdu a predsedu okresného súdu ústavný
súd zaslal na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľovi. K predmetným vyjadreniam sa
sťažovateľ písomne vyjadril v podaní z 20. júla 2020, v ktorom uviedol, «že pokiaľ by
porušovateľa na jeho nečinnosť sám neupozornil, porušovateľ by aj v súčasnosti
s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou pokračoval v nečinnosti, tzn. v zásahu do práv
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote a o námietkach sťažovateľa by ani k dnešnému dňu rozhodnuté nebolo.
Preto aj pokiaľ súčasná zákonná sudkyňa tvrdí, že po jej pridelení bolo vo veci rozhodnuté
v primeranej lehote (pozri vyjadrenie zákonnej sudkyne zo dňa 30.06.2020), stalo sa tak
preto, že sťažovateľ podal porušovateľovi dňa 26.02.2019 sťažnosť na prieťahy
v predmetnom exekučnom konaní vedenom porušovateľom pod sp. zn. 78 Er 629/2013. A na
druhej strane, keďže k „naddimenzovaniu – doplneniu stavu porušovateľa“ nedošlo, má
sťažovateľ za to, že aj pôvodný sudca mohol o námietkach sťažovateľa rozhodnúť v takej
istej lehote, v akej o nej rozhodla súčasná zákonná sudkyňa.». Vo vzťahu k obrane
okresného súdu spočívajúcej v poukázaní na nadmerné množstvo práce a poddimenzovanie
okresného súdu uviedol, „že ani nadmerné množstvo podaní, či personálna
poddimenzovanosť súdu v rozhodovacej agende nemôžu byť skutočnosťami, ktoré by
znamenali, že porušovateľ nie je zodpovedný za svoju nečinnosť.“.
8. Okresný súd vo svojom podaní z 2. júla 2020 oznámil ústavnému súdu, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom. Súhlasné stanovisko
s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom oznámil ústavnému súdu aj
sťažovateľ, a to vo svojom písomnom vyjadrení z 20. júla 2020.
9. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom okresného súdu a sťažovateľa
podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,
keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní
10. V záujme objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných sťažovateľom
v ústavnej sťažnosti si ústavný súd od okresného súdu vyžiadal súdny spis vedený
v napadnutom konaní a z vyžiadaného spisového materiálu zistil nasledujúci priebeh
napadnutého konania:
- 1. októbra 2013 – súdnemu exekútorovi doručená námietka sťažovateľa ako
povinného proti trovám exekúcie,
- 7. októbra 2013 – súdny exekútor okresnému súdu predložil námietku sťažovateľa
ako povinného proti trovám exekúcie,
- 14. októbra 2013 – okresnému súdu doručené vyjadrenie oprávneného k námietke
sťažovateľa proti trovám exekúcie,
- 16. októbra 2013 – okresnému súdu doručené čiastočné späťvzatie námietky
sťažovateľa proti trovám exekúcie,
- 31. marca 2015 – okresný súd vyzval povereného exekútora na predloženie
exekučného spisu na účely rozhodnutia o námietke proti trovám exekúcie,
- 20. apríla 2015 – okresnému súdu predložený exekučný spis zo strany súdneho
exekútora,
- 26. februára 2019 – okresnému súdu doručená sťažnosť na prieťahy v exekučnom
konaní,
- 22. marca 2019 – ústavnému súdu doručená ústavná sťažnosť,
- 30. marca 2019 – okresný súd uznesením námietku sťažovateľa proti trovám
exekúcie zamietol.
11. Ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu
(22. marca 2019, pozn.) napadnuté konanie v napadnutej časti týkajúcej sa rozhodovania
o podanej námietke proti trovám exekúcie trvalo 5 rokov a 6 mesiacov a nebolo právoplatne
skončené. Ústavný súd zároveň dodáva, že v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej
sťažnosti sťažovateľa už bolo napadnuté konanie právoplatne skončené (okresný súd
v napadnutom konaní rozhodol uznesením sp. zn. 78 Er 629/2013 z 20. marca 2019,
predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 1. apríla 2019).
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti
13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu.
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 194/2019). K rovnakému záveru možno dospieť aj
v súvislosti s namietaným porušením čl. 38 ods. 2 listiny, ktorý svojím obsahom zodpovedá
zneniu čl. 48 ods. 2 ústavy.
16. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
17. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 155/2018) zohľadňuje tri základné
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
strán súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP
ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. (II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07,
I. ÚS 194/2019). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť
sťažovateľa.
19. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o námietkach povinného proti trovám exekúcie tvorí bežnú
súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V prerokúvanej veci nie je prítomný
prvok skutkovej alebo právnej zložitosti veci.
20. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne také okolnosti, ktoré by
signalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľa ako účastníka
konania v napadnutom konaní, čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti
sťažovateľa za zistené zbytočné prieťahy posudzovaného konania.
21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil,
či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný
súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty strán sporu (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
22. Postup okresného súdu ako tretie kritérium pri posúdení porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý
vykazoval zbytočné prieťahy, a to vo forme nečinnosti. Vychádzal pritom z obsahu ústavnej
sťažnosti a z vlastných zistení z vyžiadaných súdnych spisov.
22.1 Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní,
ktoré ku dňu podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu trvalo päť rokov a šesť mesiacov,
zistil, že okresný súd bol v priebehu celého napadnutého konania nečinný, teda bezdôvodne
nevykonal v napadnutom konaní žiaden relevantný procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu
o podanej námietke s výnimkou úkonu uskutočneného 31. marca 2015, t. j. po 2 rokoch a 6
mesiacoch od podania námietky proti trovám exekúcie, keď si okresný súd od súdneho
exekútora vyžiadal exekučný spis na účely rozhodnutia o podaných námietkach. Napriek
tomu, že exekučný spis bol okresnému súdu zo strany súdneho exekútora obratom
predložený 20. marca 2015, okresný súd o námietkach rozhodol až 20. marca 2019, t. j. až
po takmer 4 rokoch od predloženia vyžiadaného exekučného spisu.
23. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu vysokým počtom nevybavených vecí
a personálnou poddimenzovanosťou okresného súdu – túto ústavný súd nemôže akceptovať,
aj keď citlivo vníma a reflektuje kapacitné (personálne a iné) problémy výkonu súdnictva,
ktoré sú na niektorých súdoch výrazné a nimi nezavinené. V tejto súvislosti však ústavný
súd musí poukázať na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať technicko-
organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má
za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03, IV. ÚS 35/06,
II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv.
objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu,
nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013,
VI.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
24. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo v dôsledku nečinnosti okresného súdu
k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K bodom 2 a 4 výrokovej časti nálezu
25. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
26. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
27. Sťažovateľ sa v danom prípade domáha priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 2 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v časti I tohto
nálezu.
28. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
29. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci – predovšetkým predmet
konania – rozhodovanie o námietke proti trovám exekúcie a na to v tomto náleze
vymedzenú dĺžku napadnutého konania (5 rokov a 6 mesiacov), ako aj dĺžku zbytočných
prieťahov spôsobených nečinnosťou okresného súdu, ústavný súd dospel k záveru,
že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € (bod 2 výroku nálezu).
30. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie finančného
zadosťučinenia nevyhovel (v časti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €,
bod 4 výroku nálezu).
31. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal.
31.1 Vzhľadom na to, že napadnuté konanie na okresnom súde bolo ku dňu
prerokovania ústavnej sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd nevyhovel návrhu
sťažovateľa a neprikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných
prieťahov (bod 4 výroku nálezu).
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
32. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
33. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
34. Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré
mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním. Sťažovateľ uplatnený nárok
na náhradu trov konania pred ústavným súdom vyčíslil na sumu 415,51 € (prevzatie
a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu + daň
z pridanej hodnoty).
35. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 11 ods. 3
a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6
výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). S poukazom na výsledok konania
vznikol sťažovateľovi nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené
v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu)
v sume 346,26 eur vrátane režijného paušálu (2 × 163,33 eur + 2 × 9,80 eur). Keďže právny
zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, vznikol sťažovateľovi nárok
na náhradu trov konania vo výške celkom 415,51 eur. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
o uplatnených trovách konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku
tohto nálezu.
VII.
36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu