Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)IV. ÚS 374/2020
PDF · 379.08 KB
No categories available
IV. ÚS 374/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátskou
kanceláriou JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r. o., Fraňa Kráľa 2080, Čadca,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Bohuslav Majchrák, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 107/18/1000-12 z 15. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„špeciálna prokuratúra“) č. k. VII/2 Gv 107/18/1000-12 z 15. mája 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
1.1 Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi.
Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce
členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že prokurátor špeciálnej prokuratúry
uznesením sp. zn. VII/2 107/18/1000 z 13. marca 2019 podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) zastavil trestné stíhanie a
(ďalej len „obvinení“), stíhaných za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona. Sťažovateľ podal ako poškodený proti tomuto uzneseniu sťažnosť, na ktorej obsah
bližšie odkázal aj v ústavnej sťažnosti a ktorú odôvodnil neprípustným výkladom
a aplikáciou relevantných právnych noriem v rozpore s ich účelom. Napadnutým uznesením
bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako
nedôvodná.
3. Sťažovateľ vyčíta špeciálnej prokuratúre nesprávne pochopenie trestnej veci
a jej nesprávne rozhodnutie. V detailoch malo ísť o posúdenie úkonov obvinených
súvisiacich so zvolaním mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti
, na 10. september 2010, na ktorom ako členovia predstavenstva akceptovali listiny
predložené preukazujúce jeho právo vystupovať a konať v mene
spoločnosti Právny názor o dostatočnej miere preukázania jeho
oprávnenia konať na základe preložených listín v mene spoločnosti , je
s poukazom na § 27 ods. 3 v spojení s § 194 ods. 5 a § 156 ods. 6 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov nesprávny, arbitrárny a zaujatý výklad
práva je ústavne nesúladný. Sťažovateľ s poukazom na povinnosti členov štatutárnych
orgánov vykonávať svoju funkciu a konať s odbornou starostlivosťou uvádza, za akých
podmienok by sa obvinení zbavili svojej zodpovednosti a akými listinami by museli
disponovať.
4. Špeciálna prokuratúra podľa sťažovateľa neuviedla žiadne relevantné dôvody
právnej stránky veci, nevysporiadala sa so zásadnými argumentmi, neuviedla právne
posúdenie veci ani skutočnosti tvoriace základ (rozhodnutia), uspokojila sa s povrchným
prístupom obvinených ku skúmaniu listiny tvoriacej základ pre možnosť začať a dokonať
trestný čin, ďalej činnosť obvinených akosi len ospravedlňuje, že nemali povinnosť skúmať
hodnovernosť (listiny). Sťažovateľ „nedostal najavo, že bol vypočutý a súčasne musí hľadať
relevantné odpovede iba v rovine vlastných dohadov.“.
5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vyniesol
nález, že označené práva sťažovateľa boli napadnutým uznesením špeciálnej prokuratúry
porušené. Navrhuje zrušiť napadnuté uznesenie a vrátiť vec špeciálnej prokuratúre na ďalšie
konanie a uložiť špeciálnej prokuratúre povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
6.2 Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
6.3 Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
7. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
7.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
7.2 Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
8. Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatné
rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému
predchádzalo, bol porušený zákon.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 Posúdenie náležitostí ústavnej sťažnosti a podmienok konania
9. Podanie sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou v zmysle čl. 127 ústavy v spojení
s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preskúmal
splnenie zákonom ustanovených podmienok konania pred ústavným súdom a zistil,
že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba – sťažovateľ ako účastník trestného konania
na strane poškodeného (§ 122 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ je v konaní zastúpený
advokátom (§ 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde) na základe predloženého plnomocenstva
výslovne udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom. Návrh na začatie konania má
ale obsahový nedostatok spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti.
10. Sťažovateľ neuvádza žiadne odôvodnenie týkajúce sa namietaného porušenia
čl. 20 ods. 1 ústavy, čo je neodstrániteľným nedostatkom esenciálnej obsahovej náležitosti
ústavnej sťažnosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde (m. m.
II. ÚS 102/2019). Absencia tejto zákonnej náležitosti ústavnej sťažnosti je
neospravedlniteľná za situácie, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom ako kvalifikovaným
právnym zástupcom, a preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť vo vzťahu k tomuto článku
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
III.2 K prípustnosti ústavnej sťažnosti
11. Ústavný súd následne skúmal prípustnosť návrhu podľa § 55 zákona o ústavnom
súde.
12. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že trestné
konanie od svojho začiatku až do konca je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až
po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia
práv a slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,
13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity
znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne
sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti
a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Z podstaty tejto
ústavnej konštrukcie nepochybne vyplýva, že predmetom ústavného prieskumu zo strany
ústavného súdu môže byť (v zásade) len také rozhodnutie, prípadne postup orgánu verejnej
moci, proti ktorému už sťažovateľ v danom prípade nemá k dispozícii žiaden účinný
prostriedok nápravy v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m.
III. ÚS 227/2016, II. ÚS 187/2012, II. ÚS 356/2016 a I. ÚS 665/2016).
14. Medzi mimoriadne opravné prostriedky v trestnom konaní patrí aj inštitút
zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného
poriadku (I. ÚS 447/2019). Právomoc rušiť takéto rozhodnutia má generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), a to na návrh, ako aj bez neho.
Medzi rozhodnutia v prípravnom konaní, ktoré možno preskúmať uvedeným postupom,
patria aj právoplatné uznesenia o zastavení trestného stíhania. Je to akási analógia ďalšieho
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie. Kým dovolanie umožňuje
preskúmanie právoplatných konečných rozhodnutí vo veci samej, právomoc generálneho
prokurátora sa týka právoplatných rozhodnutí prijatých v prípravnom konaní. Dotknutá
strana trestného konania je oprávnená podať generálnemu prokurátorovi návrh na postup
podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku (porov. ŠIMOVČEK, I., JALČ, A., SZABOVÁ, E.
Revízia rozhodnutí v trestnom konaní. Praha : Leges, 2015, s. 126 a nasl.). Sťažovateľ
vzhľadom na už uvedené mal teda možnosť podať návrh na zrušenie uznesenia, ktorým bolo
zastavené trestné stíhanie obvinených. Takéto uznesenie je možné zrušiť do šiestich
mesiacov (§ 364 ods. 3 Trestného poriadku).
15. Z podanej ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ tento mimoriadny
opravný prostriedok využil. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuvádza žiadnu skutočnosť,
ktorá by podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku v jeho veci vylučovala,
a zároveň neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorou by preukazoval dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Možno preto dospieť k záveru,
že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpal všetky opravné prostriedky, ktoré
mu Trestný poriadok na ochranu ním označených základných práv, resp. práv účinne
poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený.
16. Ústavný súd teda uzatvára, že sťažovateľ len tvrdil, ale nepreukázal vyčerpanie
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon priznáva na ochranu jeho základných práv a slobôd.
Ústavný súd preto v okolnostiach veci považoval vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi priznáva na ochranu jeho základných práv a slobôd, za nepreukázané.
17. Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z existujúcich systémov súdnej ochrany využijú,
ale sú povinní postupovať (pokiaľ ide o trestnoprávne veci) od právnej ochrany
poskytovanej orgánmi činnými v trestnom konaní a súdnej ochrany poskytovanej
všeobecnými súdmi až po ochranu poskytovanú ústavným súdom. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že orgány činné v trestnom
konaní, ako aj všeobecné súdnictvo sú zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd
na úrovni ich právomocí (čl. 142 ods. 1, čl. 149 ústavy v spojení s § 1 Trestného poriadku).
Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej
a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú
úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou
podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,
I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017, I. ÚS 185/2019).
18. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti uvedené v bodoch 12 a 17 konštatuje,
že v tomto prípade nie sú splnené podmienky na konanie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
vyplývajúce z čl. 127 ods. 1 ústavy a § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d)
zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
19. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako neprípustnej sa už ústavný súd
bližšie nezaoberal porušeniami čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy upravujúcimi všeobecné
ústavné princípy, ktorých porušenie sťažovateľ navyše namietal práve v spojení s čl. 46
ods. 1 ústavy, pretože sa na tieto porušenia rovnako vzťahuje neprípustnosť, čo vedie
k odmietnutiu ústavnej sťažnosti v tejto časti. Nezaoberal sa preto ani ďalšími návrhmi
formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu