Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 346/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Richard Bauer, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2, , a

Slovenskej republiky a podľa čl. 14 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudským práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 18. februára 2019 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Richard Bauer, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a 2, , a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 14 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudským

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. februára 2019 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. novembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo

vykonané trestné konanie, a to vo forme konania proti ušlému, v rámci ktorého bol

rozsudkom okresného súdu z 15. apríla 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu

zo 7. novembra 2013 uznaný vinným zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a z prečinu ublíženia na zdraví podľa

, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

vo výmere štyroch rokov. Sťažovateľ 1. augusta 2018 adresoval prostredníctvom svojho

obhajcu okresnému súdu návrh na opätovné prejednanie jeho trestnej veci, v ktorom navrhol

zrušiť označený odsudzujúci rozsudok a prejednať jeho trestnú vec opätovne v jeho

prítomnosti z dôvodu, že pre vykonanie konania v jeho neprítomnosti (konania

proti ušlému) neboli splnené zákonom určené podmienky. Uznesením okresného súdu

sp. zn. z 18. februára 2019 bol uvedený návrh sťažovateľa zamietnutý

na základe konštatovania okresného súdu, že sťažovateľ nepreukázal odôvodnenosť svojho

návrhu – nesplnenie podmienok pre vykonanie konania proti ušlému, a toto konštatovanie

podporil okresný súd argumentáciou, že sťažovateľ sa pobytom v cudzine úmyselne

vyhýbal trestnému konaniu a tiež hroziacemu trestu. Sťažnosť sťažovateľa, ktorú proti

uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal, bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. novembra 2019

zamietnutá.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že sa o svojom právoplatnom odsúdení

dozvedel až 8. februára 2018, keď bol v Spojených štátoch amerických (ďalej len „USA“)

zadržaný na podklade medzinárodného zatýkacieho rozkazu okresného súdu

z 21. januára 2014. Sťažovateľ prezentuje stanovisko, že pre vykonanie trestného stíhania

proti jeho osobe (ďalej aj „základné konanie“) v jeho neprítomnosti neboli splnené zákonné

podmienky, keďže sa podľa jeho názoru trestnému konaniu nikdy útekom do cudziny

nevyhýbal, mal eminentný záujem zúčastniť sa celého súdneho konania a očakával

doručenie podanej obžaloby tak zo strany svojho obhajcu, ako aj zo strany konajúcich

súdov. Sťažovateľ považuje obe namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu,

ktorými nebolo vyhovené jeho návrhu na opätovné prejednanie jeho trestnej veci v jeho

prítomnosti, za arbitrárne a neodôvodnené, porušujúce všetky jeho namietané práva

zaručené , listinou a dohovorom.

4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že ho jeho obhajca, ktorého k svojej

obhajobe splnomocnil ešte v prípravnom konaní 23. januára 2009, vôbec neinformoval

o skončení vyšetrovania, o podaní obžaloby v jeho trestnej veci a o termínoch verejného

zasadnutia a hlavného pojednávania a takisto neinformoval konajúce súdy v základnom

konaní o adrese pobytu sťažovateľa v USA ( v meste ), kde sa

nachádzal z dôvodu študijného pobytu, ktorú obhajcovi podľa svojho vyjadrenia oznámil.

Sťažovateľ upresňuje, že z týchto dôvodov bola plná moc uvedenému obhajcovi

vypovedaná 29. marca 2012 a 22. mája 2012, pričom s obhajcami, ktorých mu zvolili

následne jeho rodinní príslušníci bez jeho súhlasu a vedomia, nijako nekomunikoval. Svoju

obhajobu v priebehu vedeného konania tak považuje sťažovateľ za „fiktívnu“ a konajúcim

súdom v základnom konaní vytýka, že v uvedenom smere v záujme ochrany jeho práva

na obhajobu nevykonali žiadnu nápravu.

5. Podľa mienky sťažovateľa súdy v základnom konaní nevykonali efektívne

opatrenia na zistenie jeho pobytu v USA, kde sa podľa svojho vyjadrenia zdržiaval

od 26. februára 2010 na účel študijného pobytu a práce, a to na legálnej báze, keď mu boli

vydané študentské víza. Presná adresa pobytu sťažovateľa mala byť podľa jeho názoru

okresnému súdu známa v čase od 11. októbra 2010 do 22. októbra 2010, no okresný súd ju

podľa mienky „zákonne nevyužil“. Sťažovateľ dôvodí, že pri riadnom a včasnom zaslaní

obžaloby spolu s výzvou a tiež predvolaním na určený termín verejného zasadnutia alebo

hlavného pojednávania na označenú adresu v USA by si tieto písomnosti riadne prevzal

a dostavil by sa pred súd osobne na účel výkonu svojich práv vo vedenom trestnom konaní.

V tomto smere pokračuje v argumentácii a je toho názoru, že okresný súd a krajský súd

v základnom konaní nevykonali všetky dostupné úkony a opatrenia, vrátane využitia

pomoci kompetentných inštitúcií USA k zisteniu jeho aktuálneho pobytu v cudzine na účel

kontaktovania jeho osoby a doručenia relevantných písomností.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v závere namieta, že si okresný súd v základnom

konaní nesplnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle ,

a to vhodným spôsobom uverejniť predvolanie na verejné zasadnutie, keď sa podľa

vyjadrenia sťažovateľa v spisovom materiáli síce nachádza rukou písaná poznámka

neznámej osoby o vyvesení termínu verejného zasadnutia na úradnej tabuli okresného súdu

určeného k dátumu 25. marec 2011, a to 21. februára 2011, avšak túto písomnosť

nepovažuje za dostatočný dôkaz o tom, že sa tak skutočne aj stalo. Napokon sťažovateľ

svoju argumentáciou završuje námietkou, že pri jeho zadržaní v USA na podklade

medzinárodného zatýkacieho rozkazu nebolo zo strany okresného súdu a krajského súdu

zabezpečené jeho náležité poučenie o možnosti podať návrh na opätovné prejednanie jeho

trestnej veci podľa .

7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa a 2, , a a podľa

a 2 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. februára 2019

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. novembra 2019, predmetné uznesenia okresného súdu a krajského súdu zrušil a vrátil

vec sťažovateľa okresnému súdu na nové konanie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

11. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ústavný

súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť

návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý

je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich označených

práv zaručených , listinou a dohovorom rozhodnutiami okresného súdu a krajského

súdu, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na opätovné prejednanie jeho trestnej veci, keď bol

sťažovateľ v predchádzajúcom konaní odsúdený vo svojej neprítomnosti v tzv. konaní proti

ušlému.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2,

, a a podľa a 2 listiny a jeho

práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. februára 2019

13. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v poskytuje

ústavný súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám

fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Vo vzťahu k označenému prvostupňovému rozhodnutiu okresného

súdu a jemu predchádzajúcemu postupu disponoval sťažovateľ opravným prostriedkom –

sťažnosťou, ktorú aj využil. O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd

ako súd nadriadený. Existencia opravného konania pred krajským súdom nepripúšťa

možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom rozhodnutí (a jemu

predchádzajúcom postupe), keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný právny

prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

(porov. mutatis mutandis , ). Vzhľadom na túto skutočnosť

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia v ústavnej sťažnosti označených práv označeným uznesením okresného súdu

a jemu predchádzajúcim postupom odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2,

, a a podľa a 2 listiny a jeho

práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. novembra 2019

14. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

15. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, a preto skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

16. Ústavný súd sa oboznámil s právnou úpravou aplikovanou v prípade sťažovateľa

a tiež s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu v spojení

s odôvodnením uznesenia okresného súdu (právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre

ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí

všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania, pozri napr.

, ), aby v intenciách požiadaviek uvedených

v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto uznesenia posúdil, či bol výkon právomoci

krajského súdu pri rozhodovaní o opodstatnenosti návrhu sťažovateľa na opätovné

prejednanie jeho trestnej veci zlučiteľný s limitmi sťažovateľom namietaných článkov

, listiny a dohovoru.

17. Podľa „konanie proti ušlému“ možno vykonať

proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva

(ďalej len „ušlý“).

Podľa proti osobe mladistvej toto konanie

nemožno použiť, ak v čase konania nedovŕšila devätnásty rok svojho veku.

Podľa obvinený musí mať v konaní proti ušlému vždy

obhajcu. Ten má rovnaké práva ako obvinený.

Podľa konanie pred súdom sa vykonáva podľa ustanovení

tohto dielu na návrh prokurátora, ktorý ho môže podať už v obžalobe, alebo i bez takého

návrhu na základe opatrenia predsedu senátu.

Podľa všetky písomnosti určené obvinenému sa

doručujú iba obhajcovi. Podľa ustanovenia predvolanie

na hlavné pojednávanie a na verejné zasadnutie sa tiež vhodným spôsobom uverejní. Hlavné

pojednávanie alebo verejné zasadnutie sa potom vykoná aj v neprítomnosti obvineného,

a to bez ohľadu na to, či sa obvinený o ňom dozvedel.

Podľa odsúdený v konaní podľa tohto dielu má

právo podať návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti

pre nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa,

keď sa dozvedel o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej

dobe ustanovenej v . Podľa ak súd zistí

splnenie podmienok podľa odseku 1, zruší skoršie rozhodnutia a pokračuje v konaní

na podklade pôvodnej obžaloby; inak návrh zamietne. Podľa § 362 ods. 3 Trestného

poriadku proti uzneseniu podľa odseku 2 je prípustná sťažnosť.

18. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že obsah spisového

materiálu v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. preukazuje splnenie

zákonných podmienok pre vykonanie konania proti ušlému v zmysle § 358 ods. 1 Trestného

poriadku. V prvom rade poukázal okresný súd na skutočnosť, že sťažovateľovi bolo

20. januára 2009 oznámené uznesenie o vznesení obvinenia, proti ktorému uplatnil

sťažnosť, ďalej že bol sťažovateľ v prípravnom konaní zastúpený zvoleným obhajcom,

ktorý sa riadne zúčastňoval úkonov prípravného konania a že po skončení vyšetrovania bolo

sťažovateľovi 10. decembra 2009 doručené upovedomenie o preštudovaní vyšetrovacieho

spisu a 20. mája 2010 mu bolo doručovaná obžaloba. Podľa vyjadrenia okresného súdu sa

sťažovateľ nezúčastnil nariadeného termínu verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní

obžaloby, pričom predvolanie na uvedené verejné zasadnutie mu nebolo možné doručiť ani

na adresu trvalého pobytu a ani na inú súdom zistenú adresu, keď bolo zároveň lustráciou

v registri obyvateľstva zistené, že údaje sťažovateľa sa v ňom nenachádzajú. Obhajca

sťažovateľa na uvedenom verejnom zasadnutí konajúci súd informoval, že sťažovateľ by

mal byť odcestovaný v USA, poškodený zase prezentoval informáciu, že by sa mal

sťažovateľ zdržiavať v Kanade. Vzhľadom na uvedené konajúci súd v základnom konaní

realizoval žiadosť o vypátranie pobytu sťažovateľa a súčasne príslušná vojenská prokuratúra

overovala pobyt sťažovateľa v Kanade na základe spolupráce s kanceláriou veľvyslanectva

Kanady. Následne 23. septembra 2010 bola konajúcemu súdu zo strany vojenskej

prokuratúry zaslaná správa, že sťažovateľ zrušil na území Slovenskej republiky evidenciu

svojho pobytu a mal by sa zdržiavať na území USA v meste . Tieto informácie boli

zistené od rodinných príslušníkov sťažovateľa (rodičov), ktorí uviedli, že mu v mieste ich

bydliska zrušili trvalý pobyt, avšak bližšie kontaktné údaje na sťažovateľa uviesť nevedeli.

Konajúci súd rovnako zistil, že proti sťažovateľovi je vedené aj ďalšie trestné stíhanie

pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa a ďalšie trestné činy, v rámci ktorého

príslušný okresný súd podal návrh na vydanie príkazu na zatknutie a medzinárodný zatýkací

rozkaz. Okresný súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že aj príslušný útvar

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal bezúspešne viacero previerok na zistenie

pobytu odsúdeného a že zo správy Ministerstva zahraničných vecí USA vyplynulo,

že sťažovateľ požiadal 18. februára 2010, teda po termíne preštudovania vyšetrovacieho

spisu a pred podaním obžaloby o študentské víza v USA s platnosťou do 7. mája 2010,

kde ako adresu svojho pobytu označil adresu v meste ,

pričom po uplynutí platnosti víz, a to k 30. septembru 2010 neexistoval záznam o tom,

že by sťažovateľ opustil územie USA. Okresný súd ďalej dôvodil, že konajúci súd

v základnom konaní doručoval sťažovateľovi predvolanie na adresu, ktorú uviedol

sťažovateľ pri vstupe do USA, a zisťoval informácie o pobyte sťažovateľa u slovenských

inštitúcii, pričom vojenská prokuratúra zaslala konajúcemu súdu na vedomie medzinárodný

zatýkací rozkaz z 29. októbra 2010, ktorý bol vydaný už v spomenutom inom trestnom

konaní vedenom proti sťažovateľovi. Vzhľadom na neúspešnosť všetkých uvedených aktivít

k zisteniu pobytu sťažovateľa vydal konajúci súd opatrenie o konaní proti sťažovateľovi ako

proti ušlému, príkaz na zatknutie a medzinárodný zatýkací rozkaz, ktoré boli doručené

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a tiež Národnej ústredni Interpol a ktoré sa

ku dňu konania verejného zasadnutia (30. novembra 2011) nepodarilo zrealizovať.

Konajúcemu súdu bolo následne Národnou ústredňou Interpol oznámené, že bola získaná

pozitívna informácia o nelegálnom pobyte sťažovateľa v USA, konajúci súd preto predložil

27. februára 2012 medzinárodný zatýkací rozkaz vydaný na sťažovateľa, a to pre účely jeho

vyhostenia z uvedenej krajiny. Okresný súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia poukázal

na to, že pôvodný obhajca sťažovateľa v základnom konaní doručil konajúcemu súdu

zrušenie plnej moci, pričom následne bola konajúcemu súdu predložená plná moc

pre zastupovanie sťažovateľa novým obhajcom, ktorú mu udelila 2. apríla 2012 matka

sťažovateľa, ďalej tiež to, že do spisového materiálu bolo doručené 22. mája 2012

vypovedanie plnej moci označenému pôvodnému obhajcovi, ktoré doručil sťažovateľ

(zaslaná bola sťažovateľom z Arizony v USA, bez toho aby sťažovateľ v tomto podaní

uviedol svoju aktuálnu adresu v USA). Keďže nový obhajca sťažovateľa, ktorému plnú moc

udelila matka sťažovateľa, túto 28. novembra 2012 vypovedal, konajúci súd rozhodol

o ustanovení obhajcu podľa , ktorý po vydaní

prvostupňového rozsudku okresného súdu podal proti nemu odvolanie. Okresný súd dodal,

že po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku vydal konajúci súd 21. januára 2014

medzinárodný zatýkací rozkaz z dôvodu, že sťažovateľ nenastúpil výkon uloženého trestu

odňatia slobody, ktorý bol doručený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,

keďže toto komunikovalo s Národnou ústredňou Interpol na účel deportácie sťažovateľa.

Takisto okresný súd doplnil, že sťažovateľ už po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku

doručil plnú moc, ktorú 19. júla 2016 udelil novému obhajcovi. Na základe takto

prezentovaných skutkových okolností okresný súd zhrnul, že sťažovateľ mal vedomosť

o tom, že je proti jeho osobe vedené trestné stíhanie, no napriek tomu opustil miesto svojho

bydliska a odcestoval do zahraničia bez toho, aby pre účely vedeného trestného konania

oznámil, kde sa bude zdržiavať a preberať písomnosti orgánov činných v trestnom konaní

a súdov, nezdržiaval sa v mieste pobytu evidovaného v registri obyvateľov, ani na adrese

prechodného pobytu, zrušil svoj trvalý pobyt u rodičov a neprihlásil sa na pobyt v žiadnej

obci (meste) v Slovenskej republike, pričom vykonanými opatreniami sa nepodarilo

zabezpečiť jeho účasť na úkonoch trestného konania, čím došlo k naplneniu zákonných

podmienok pre uskutočnenie konania proti ušlému. Okresný súd nad rámec doplnil,

že sťažovateľ bol v základnom konaní riadne zastúpený obhajcom, a oznámenia

o termínoch verejného zasadnutia a hlavného pojednávania boli riadnym spôsobom

vyvesené na úradnej tabuli súdu asistentkou senátu, pričom sa na pojednávaniach

zúčastňoval priebežne otec sťažovateľa. Okresný súd interpretoval aplikované ustanovenia

o konaní proti ušlému, keď vysvetlil, že podmienkou prípustnosti realizácie tohto konania

v prípade sťažovateľa bolo preukázanie úmyslu sťažovateľa vyhnúť sa trestnému stíhaniu

pobytom v cudzine. Okresný súd konštatoval, že aktívne konanie sťažovateľa po ukončení

vyšetrovania spolu so všetkými prezentovanými listinnými dôkazmi takýto úmysel

sťažovateľa preukazuje. Okresný súd na tomto mieste vysvetlil, že splnenie označeného

predpokladu bolo potrebné posudzovať komplexne a na základe konkrétnych okolností

prípadu sťažovateľa bolo potrebné zodpovedať zásadnú otázku, či sťažovateľ

pre ospravedlnenie svojej neprítomnosti na území Slovenskej republiky uviedol dostatočný

dôvod.

19. Okresný súd a tiež krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí zdôraznili,

že v prípade absencie objektívnych dôvodov neprítomnosti na území Slovenskej republiky,

tak ako tomu bolo v prípade sťažovateľa, bol zrejmý zámer sťažovateľa vyhnúť sa pobytom

v cudzine trestnému konaniu, keď tento zámer bolo potrebné vykladať v kontexte

povinností obvineného v trestnom konaní oznámiť adresu aktuálneho pobytu, na ktorej

by bol pre orgány činné v trestnom konaní a pre konajúci súd osobou dosiahnuteľnou

a zároveň v kontexte povinnosti občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území

Slovenskej republiky vyplývajúcej z o hlásení pobytu občanov

Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého je povinnosťou takejto osoby v prípade cesty do zahraničia

na dobu dlhšiu ako deväťdesiat dní ohlásiť túto skutočnosť a súvisiace informácie

príslušnému orgánu (štát, miesto pobytu a predpokladanú dobu pobytu). Okresný súd

a krajský súd vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že bolo preukázané, že sťažovateľ

po skončení vyšetrovania opustil územie Slovenskej republiky, odišiel na neznáme miesto,

kde sa zdržiaval v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu a trestu. Z toho potom oba súdy

vyvodili právny záver, že sťažovateľ nepreukázal odôvodnenosť svojho návrhu na opätovné

prejednanie jeho trestnej veci, keďže nepreukázal, že pre konanie proti ušlému neboli

splnené všetky zákonné podmienky.

20. Podstatou argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie

o porušení jeho práva na spravodlivý proces a v jeho rámci práva byť súdený vo svojej

prítomnosti.

21. Ústavný súd pripomína, že v trestných veciach je dôležitou súčasťou práva

na spravodlivý proces aj právo obvineného (obžalovaného) zúčastniť sa súdneho konania.

Samotný reflektuje na toto zaručené základné právo a právo

garantované dohovorom a formuluje ho v rámci jednej zo základných zásad trestného

konania, podľa ktorej má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 2 ods. 7

). Právo obvineného zúčastniť sa konania pred súdom je chránené aj

dohovoru, hoci v ňom nie je výslovne zakotvené, podľa Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) však vyplýva zo zmyslu a účelu dotknutého článku ako celku (rozsudky

ESĽP vo veciach Hermi proti Taliansku z 18. 10 2006, č. 18114/02, Colozza proti Taliansku

z 12. 10. 1985, č. 9024/80, Poitrimol proti Francúzsku z 23. 10. 1993 č. 14032/88).

22. Právo obvineného zúčastniť sa konania pred súdom však nemá absolútnu povahu.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre podotkol, že absolútny zákaz vedenia

súdneho konania v neprítomnosti obžalovaného by mohol v niektorých prípadoch

paralyzovať trestné konanie napr. tým, že by mohlo dôjsť k znehodnoteniu dôkazov,

k premlčaniu trestného stíhania alebo dokonca k denegatio iustitae (rozsudok ESĽP vo veci

Colozza proti Taliansku). Skutočnosť, že trestné konanie bolo vykonané v neprítomnosti

obvineného, nie je sama osebe porušením čl. 6 dohovoru. V zmysle judikatúry ESĽP má

mať obvinený, ktorý bol odsúdený v neprítomnosti, následnú možnosť dosiahnuť nové

prejednanie a posúdenie svojej trestnej veci z hľadiska skutkového i právneho, pričom

výnimkou z tohto pravidla sú prípady, keď sa jednoznačne preukáže, že sa obvinený svojho

práva zúčastniť sa konania pred súdom vzdal alebo že mal v úmysle vyhnúť sa trestnému

procesu (rozsudky ESĽP vo veciach Sejdovic proti Taliansku z 1. 3. 2006, č. 56581/00,

Idalov proti Rusku z 22. 5. 2012, č. 5826/03, Sanader proti Chorvátsku z 12. 2. 2015,

č. 66408/12). Inými slovami povedané, obvinený, ktorý si svoju neprítomnosť na konaní

zavinil sám, nemá na nové konanie právo (rozsudok ESĽP vo veci Medenica proti

Švajčiarsku zo 14. 6. 2001, č. 20491/92) a teda pre obvineného, ktorý sa útekom „vyhol“

trestnému procesu, právo na nové prejednanie veci z čl. 6 dohovoru neplynie.

23. Z už citovaného , upravujúceho tzv. konanie

proti ušlému vyplýva, že obvineného možno odsúdiť v jeho neprítomnosti v prípade, že sa

vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva. Konanie proti

ušlému predstavuje osobitný typ konania, ktorý nepochybne do značnej miery obmedzuje

ústavné princípy spravodlivého procesu a preto je potrebné dotknuté ustanovenia Trestného

poriadku aplikovať spôsobom súladným s požiadavkou , podľa ktorého

pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto

obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (obdobne pozri nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 21. 11. 1996).

24. Z už citovaných ustanovení , v súlade

s už spomenutými požiadavkami dohovoru, vyplýva právo obvineného, ktorý bol odsúdený

v neprítomnosti iniciovať opätovné prejednanie svojej veci z dôvodov nesplnenia

podmienok stanovených ustanovením . Úlohou súdov

konajúcich o takomto návrhu je posúdenie otázky, či si obvinený svoju neprítomnosť

na konaní zavinil sám, v konkrétnom prípade sťažovateľa, či sa sťažovateľ trestnému

procesu úmyselne vyhol pobytom v cudzine.

25. Ústavný súd v súlade s prezentovanými požiadavkami, tak ako sú uvedené

v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto uznesenia, posúdil aj prípad sťažovateľa

a preskúmal, či konajúcimi súdmi zvolená interpretácia aplikovaných ustanovení Trestného

poriadku, upravujúcich konanie proti ušlému, nevybočila z medzí stanovených dotknutými

článkami , listiny a dohovoru.

26. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, tak ako je to

uvedené v bode 18 a 19 odôvodnenia tohto uznesenia, vyplýva, že sťažovateľ bol o podstate

obvinenia vzneseného proti jeho osobe náležite informovaný už v prípravnom konaní

oznámením uznesenia o vznesení obvinenia a možnosťou preštudovať vyšetrovací spis

pri skončení vyšetrovania, ktoré signalizovalo podanie návrhu na obžalobu, pričom bol

súčasne zastúpený zvoleným obhajcom, ktorý sa zúčastnil prípravného konania

a nariadeného termínu verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby, čo je

situácia celkom odlišná od už spomenutého prípadu Sejdovic proti Taliansku, kde bol

sťažovateľ odsúdený ako ušlý, avšak oficiálne nebol informovaný ani o podstate obvinenia,

ani o dátume konania trestného procesu a v procese nebol ani právne zastúpený. Možno teda

jednoznačne konštatovať, že sťažovateľ mal o svojom trestnom stíhaní vedomosť.

Treba tiež upozorniť, že sťažovateľ vo svojej argumentácii úplne opomína jednu zásadnú

skutočnosť, a to, že mu z jeho postavenia obvineného, ktorý bol o vznesení obvinenia

náležite informovaný, vyplývala povinnosť zakotvená v ustanovení § 34 ods. 7 Trestného

poriadku, podľa ktorého je obvinený povinný na začiatku prvého výsluchu uviesť adresu,

na ktorú sa mu majú písomnosti doručovať vrátane písomností určených do vlastných rúk,

ako aj spôsob doručovania s tým, že ak túto adresu alebo spôsob doručovania zmení,

musí takú skutočnosť bez meškania oznámiť príslušnému orgánu; o doručovaní

a následkoch s tým spojených orgán činný v trestnom konaní alebo súd obvineného poučí.

Treba tak zdôrazniť, že garancia práva obvineného (obžalovaného) byť prítomný

na prejednaní svojej trestnej veci sa realizuje aj skrz splnenia tejto povinnosti. Obvinený má

právo, aby ho v záujme realizácie jeho základného práva na prejednanie jeho trestnej veci

v jeho prítomnosti orgány činné v trestnom konaní a konajúci súd kontaktovali a zasielali

mu relevantné písomnosti a predvolania na adresu, ktorú je povinný vopred poskytnúť

a v prípade zmeny ju bez meškania aktualizovať. Tak, ako to vyplýva z odôvodnení

rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, sťažovateľ, vedomý si prebiehajúceho

trestného stíhania, si túto povinnosť nesplnil. Z informácií uvedených v namietaných

uzneseniach konajúcich súdov vyplýva, že s ohľadom na okolnosť, že sťažovateľ svoj pobyt

v cudzine menil a nezotrval na jednom mieste, vykonal okresný súd celkom primerané

opatrenia na zistenie jeho pobytu, ktoré však nepriniesli výsledok. Ústavný súd je toho

názoru, že v kontexte okolností, keď sťažovateľ, ktorý si svoju notifikačnú povinnosť

nesplnil, dlhodobo odcestoval do cudziny a následne z cudziny kontaktoval konajúci súd

(vypovedanie plnej moci zvolenému obhajcovi) bez toho, aby oznámil svoju aktuálnu

adresu, na ktorej by bol pre účely vedeného konania dosiahnuteľný, je záver konajúcich

súdov o úmysle sťažovateľa vyhnúť sa trestnému procesu pobytom v cudzine preukázaný

mimo rozumných pochybností.

27. Uvedené zistenia, z ktorých konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach vychádzali,

podľa názoru ústavného súdu dostatočne a celkom jasne preukazujú záver, že sťažovateľ sa

vedenému trestnému stíhaniu úmyselne vyhýbal. Sťažovateľ totiž nespochybniteľne

o svojom trestnom stíhaní vedel, no napriek tomu sa rozhodol opustiť územie Slovenskej

republiky bez toho, aby v rozpore so svojou povinnosťou vyplývajúcou mu z príslušných

ustanovení informoval orgány činné v trestnom konaní a konajúci súd

o svojom aktuálnom pobyte, pričom neposkytol tieto informácie ani obhajcovi, ktorého si

sám zvolil. Ničím nepodložené tvrdenie sťažovateľa, že miesto pobytu v USA oznámil

svojmu obhajcovi, sa javí ako nevierohodné, keďže sa tento obhajca na určenom termíne

verejného zasadnutia osobne zúčastnil a pred súdom prehlásil, že mu presné miesto pobytu

sťažovateľa v USA nie je známe.

28. Ako celkom neopodstatnená a účelová vyznieva okrajová argumentácia

sťažovateľa o fiktívnosti výkonu jeho obhajoby v konaní proti ušlému, o nesplnení

povinnosti konajúcich súdov poučiť sťažovateľa o možnosti iniciovať opätovné prejednanie

trestnej veci a o nesplnení povinnosti konajúceho súdu stanovenej ustanovením § 361 ods. 2

(vhodným spôsobom uverejniť predvolanie na verejné zasadnutie).

V prvom prípade treba povedať, že samotná skutočnosť podania opravného prostriedku –

odvolania proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozsudku ustanoveným obhajcom vylučuje

záver o pasivite strany obhajoby, kde len zreteľná pasivita obhajcu (či už ustanoveného

alebo zvoleného) by mohla byť potenciálnym predpokladom vyžadujúcim si aktívny zásah

konajúceho súdu na účel zabezpečenia účinnosti sťažovateľovej obhajoby. V druhom

prípade ústavný súd poznamenáva, že samotný , ktorý v prípade konania

proti ušlému predpisuje nutnú obhajobu, v rámci ktorej obhajca disponuje rovnakými

právami ako obvinený a kde okrem iného sa obhajcovi doručujú všetky písomnosti určené

obvinenému, takýmto spôsobom vyvažuje absenciu osobného výkonu obhajoby

(pre neprítomnosť obvineného) na účel naplnenia záruk spravodlivého procesu. V prípade

sťažovateľa bola predpísaná nutná obhajoba dodržaná a všetky písomnosti boli doručované

do rúk obhajcu sťažovateľa. Sťažovateľ návrh na opätovné prejednanie svojej trestnej veci

podal, a to, či sa mu náležitého poučenia o možnosti podať takýto návrh dostalo zo strany

jeho obhajcu alebo konajúcich súdov, je celkom irelevantné. Sťažovateľ sa totiž o možnosti

podať takýto návrh dozvedel, svoje právo realizoval, a teda z hľadiska možnosti iniciovať

opätovné prejednanie trestnej veci spadajúcej do rámca základného práva na prejednanie

trestnej veci v prítomnosti obvineného sa javí tvrdenie sťažovateľa o zásahu do jeho práva

prima facie neopodstatnené. V prípade poslednej z uvedených námietok, ktorou sa

sťažovateľ snaží spochybniť splnenie povinnosti konajúceho súdu predpísanej ustanovením

, ústavný súd poznamenáva, že záznam do spisu, opatrený

podpisom úradnej osoby majúcej prístup k spisovému materiálu, predstavuje štandardný

spôsob, osvedčujúci vykonanie predpísaného technického úkonu, kde záznam spísal

poverený zamestnanec súdu, u ktorého sa vzhľadom na jeho postavenie prezumuje

regulárnosť obsahu takéhoto záznamu až do momentu, že by sa hodnoverným spôsobom

preukázal opak, čo sa v danom prípade nestalo (sťažovateľ totiž nepredložil žiaden dôkaz

o nepravdivosti uvedeného záznamu).

29. Možno teda konštatovať, že právny záver krajského súdu, že v prípade

sťažovateľa neboli splnené všetky podmienky pre opätovné prejednanie jeho trestnej veci

(keďže sa sťažovateľ trestnému stíhaniu odchodom do cudziny úmyselne vyhol, čím boli

vytvorené predpoklady na prejednanie jeho trestnej veci v jeho neprítomnosti),

korešponduje so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, keďže

majú logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne

zrozumiteľné. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu poskytol relevantným otázkam

formulovaným sťažovateľom v jeho návrhu a uplatnenej sťažnosti náležitú a presvedčivú

odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že krajským súdom prezentovaná

interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem nijako nepopiera ich

účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú podobu.

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti namietaného porušenia všetkých jeho označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. novembra 2019 a jemu predchádzajúcim postupom ako zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju podľa odmietol.

31. S ohľadom na uvedené bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu