Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 346/2020
PDF · 454.56 KB
No categories available
II. ÚS 346/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Richard Bauer, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 14 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudským práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 97/2010 a jeho
uznesením z 18. februára 2019 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Tos 89/2019 a jeho uznesením z 28. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Richard Bauer, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 14 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudským
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 97/2010 a jeho uznesením
z 18. februára 2019 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tos 89/2019 a jeho uznesením z 28. novembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo
vykonané trestné konanie, a to vo forme konania proti ušlému, v rámci ktorého bol
rozsudkom okresného súdu z 15. apríla 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu
zo 7. novembra 2013 uznaný vinným zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a z prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 156 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody
vo výmere štyroch rokov. Sťažovateľ 1. augusta 2018 adresoval prostredníctvom svojho
obhajcu okresnému súdu návrh na opätovné prejednanie jeho trestnej veci, v ktorom navrhol
zrušiť označený odsudzujúci rozsudok a prejednať jeho trestnú vec opätovne v jeho
prítomnosti z dôvodu, že pre vykonanie konania v jeho neprítomnosti (konania
proti ušlému) neboli splnené zákonom určené podmienky. Uznesením okresného súdu
sp. zn. 6 T 97/2010 z 18. februára 2019 bol uvedený návrh sťažovateľa zamietnutý
na základe konštatovania okresného súdu, že sťažovateľ nepreukázal odôvodnenosť svojho
návrhu – nesplnenie podmienok pre vykonanie konania proti ušlému, a toto konštatovanie
podporil okresný súd argumentáciou, že sťažovateľ sa pobytom v cudzine úmyselne
vyhýbal trestnému konaniu a tiež hroziacemu trestu. Sťažnosť sťažovateľa, ktorú proti
uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal, bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 89/2019 z 28. novembra 2019
zamietnutá.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že sa o svojom právoplatnom odsúdení
dozvedel až 8. februára 2018, keď bol v Spojených štátoch amerických (ďalej len „USA“)
zadržaný na podklade medzinárodného zatýkacieho rozkazu okresného súdu
z 21. januára 2014. Sťažovateľ prezentuje stanovisko, že pre vykonanie trestného stíhania
proti jeho osobe (ďalej aj „základné konanie“) v jeho neprítomnosti neboli splnené zákonné
podmienky, keďže sa podľa jeho názoru trestnému konaniu nikdy útekom do cudziny
nevyhýbal, mal eminentný záujem zúčastniť sa celého súdneho konania a očakával
doručenie podanej obžaloby tak zo strany svojho obhajcu, ako aj zo strany konajúcich
súdov. Sťažovateľ považuje obe namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu,
ktorými nebolo vyhovené jeho návrhu na opätovné prejednanie jeho trestnej veci v jeho
prítomnosti, za arbitrárne a neodôvodnené, porušujúce všetky jeho namietané práva
zaručené ústavou, listinou a dohovorom.
4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že ho jeho obhajca, ktorého k svojej
obhajobe splnomocnil ešte v prípravnom konaní 23. januára 2009, vôbec neinformoval
o skončení vyšetrovania, o podaní obžaloby v jeho trestnej veci a o termínoch verejného
zasadnutia a hlavného pojednávania a takisto neinformoval konajúce súdy v základnom
konaní o adrese pobytu sťažovateľa v USA ( v meste ), kde sa
nachádzal z dôvodu študijného pobytu, ktorú obhajcovi podľa svojho vyjadrenia oznámil.
Sťažovateľ upresňuje, že z týchto dôvodov bola plná moc uvedenému obhajcovi
vypovedaná 29. marca 2012 a 22. mája 2012, pričom s obhajcami, ktorých mu zvolili
následne jeho rodinní príslušníci bez jeho súhlasu a vedomia, nijako nekomunikoval. Svoju
obhajobu v priebehu vedeného konania tak považuje sťažovateľ za „fiktívnu“ a konajúcim
súdom v základnom konaní vytýka, že v uvedenom smere v záujme ochrany jeho práva
na obhajobu nevykonali žiadnu nápravu.
5. Podľa mienky sťažovateľa súdy v základnom konaní nevykonali efektívne
opatrenia na zistenie jeho pobytu v USA, kde sa podľa svojho vyjadrenia zdržiaval
od 26. februára 2010 na účel študijného pobytu a práce, a to na legálnej báze, keď mu boli
vydané študentské víza. Presná adresa pobytu sťažovateľa mala byť podľa jeho názoru
okresnému súdu známa v čase od 11. októbra 2010 do 22. októbra 2010, no okresný súd ju
podľa mienky „zákonne nevyužil“. Sťažovateľ dôvodí, že pri riadnom a včasnom zaslaní
obžaloby spolu s výzvou a tiež predvolaním na určený termín verejného zasadnutia alebo
hlavného pojednávania na označenú adresu v USA by si tieto písomnosti riadne prevzal
a dostavil by sa pred súd osobne na účel výkonu svojich práv vo vedenom trestnom konaní.
V tomto smere pokračuje v argumentácii a je toho názoru, že okresný súd a krajský súd
v základnom konaní nevykonali všetky dostupné úkony a opatrenia, vrátane využitia
pomoci kompetentných inštitúcií USA k zisteniu jeho aktuálneho pobytu v cudzine na účel
kontaktovania jeho osoby a doručenia relevantných písomností.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v závere namieta, že si okresný súd v základnom
konaní nesplnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 361 ods. 2 Trestného poriadku,
a to vhodným spôsobom uverejniť predvolanie na verejné zasadnutie, keď sa podľa
vyjadrenia sťažovateľa v spisovom materiáli síce nachádza rukou písaná poznámka
neznámej osoby o vyvesení termínu verejného zasadnutia na úradnej tabuli okresného súdu
určeného k dátumu 25. marec 2011, a to 21. februára 2011, avšak túto písomnosť
nepovažuje za dostatočný dôkaz o tom, že sa tak skutočne aj stalo. Napokon sťažovateľ
svoju argumentáciou završuje námietkou, že pri jeho zadržaní v USA na podklade
medzinárodného zatýkacieho rozkazu nebolo zo strany okresného súdu a krajského súdu
zabezpečené jeho náležité poučenie o možnosti podať návrh na opätovné prejednanie jeho
trestnej veci podľa § 362 ods. 1 Trestného poriadku.
7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 14 ods. 1
a 2 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 97/2010 a jeho uznesením z 18. februára 2019
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 89/2019 a jeho uznesením
z 28. novembra 2019, predmetné uznesenia okresného súdu a krajského súdu zrušil a vrátil
vec sťažovateľa okresnému súdu na nové konanie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť
návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý
je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich označených
práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom rozhodnutiami okresného súdu a krajského
súdu, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na opätovné prejednanie jeho trestnej veci, keď bol
sťažovateľ v predchádzajúcom konaní odsúdený vo svojej neprítomnosti v tzv. konaní proti
ušlému.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 14 ods. 1 a 2 listiny a jeho
práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 97/2010 a jeho uznesením z 18. februára 2019
13. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje
ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám
fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Vo vzťahu k označenému prvostupňovému rozhodnutiu okresného
súdu a jemu predchádzajúcemu postupu disponoval sťažovateľ opravným prostriedkom –
sťažnosťou, ktorú aj využil. O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd
ako súd nadriadený. Existencia opravného konania pred krajským súdom nepripúšťa
možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom rozhodnutí (a jemu
predchádzajúcom postupe), keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný právny
prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
(porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Vzhľadom na túto skutočnosť
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia v ústavnej sťažnosti označených práv označeným uznesením okresného súdu
a jemu predchádzajúcim postupom odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 14 ods. 1 a 2 listiny a jeho
práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 89/2019 a jeho uznesením z 28. novembra 2019
14. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
15. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách, a preto skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
16. Ústavný súd sa oboznámil s právnou úpravou aplikovanou v prípade sťažovateľa
a tiež s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu v spojení
s odôvodnením uznesenia okresného súdu (právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre
ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí
všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania, pozri napr.
IV. ÚS 350/09, II. ÚS 112/2020), aby v intenciách požiadaviek uvedených
v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto uznesenia posúdil, či bol výkon právomoci
krajského súdu pri rozhodovaní o opodstatnenosti návrhu sťažovateľa na opätovné
prejednanie jeho trestnej veci zlučiteľný s limitmi sťažovateľom namietaných článkov
ústavy, listiny a dohovoru.
17. Podľa § 358 ods. 1 Trestného poriadku „konanie proti ušlému“ možno vykonať
proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva
(ďalej len „ušlý“).
Podľa § 358 ods. 2 Trestného poriadku proti osobe mladistvej toto konanie
nemožno použiť, ak v čase konania nedovŕšila devätnásty rok svojho veku.
Podľa § 359 Trestného poriadku obvinený musí mať v konaní proti ušlému vždy
obhajcu. Ten má rovnaké práva ako obvinený.
Podľa § 360 Trestného poriadku konanie pred súdom sa vykonáva podľa ustanovení
tohto dielu na návrh prokurátora, ktorý ho môže podať už v obžalobe, alebo i bez takého
návrhu na základe opatrenia predsedu senátu.
Podľa § 361 ods. 1 Trestného poriadku všetky písomnosti určené obvinenému sa
doručujú iba obhajcovi. Podľa ustanovenia § 361 ods. 2 Trestného poriadku predvolanie
na hlavné pojednávanie a na verejné zasadnutie sa tiež vhodným spôsobom uverejní. Hlavné
pojednávanie alebo verejné zasadnutie sa potom vykoná aj v neprítomnosti obvineného,
a to bez ohľadu na to, či sa obvinený o ňom dozvedel.
Podľa § 362 ods. 1 Trestného poriadku odsúdený v konaní podľa tohto dielu má
právo podať návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti
pre nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa,
keď sa dozvedel o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej
dobe ustanovenej v Trestnom zákone. Podľa § 362 ods. 2 Trestného poriadku ak súd zistí
splnenie podmienok podľa odseku 1, zruší skoršie rozhodnutia a pokračuje v konaní
na podklade pôvodnej obžaloby; inak návrh zamietne. Podľa § 362 ods. 3 Trestného
poriadku proti uzneseniu podľa odseku 2 je prípustná sťažnosť.
18. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že obsah spisového
materiálu v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 6 T 97/2010 preukazuje splnenie
zákonných podmienok pre vykonanie konania proti ušlému v zmysle § 358 ods. 1 Trestného
poriadku. V prvom rade poukázal okresný súd na skutočnosť, že sťažovateľovi bolo
20. januára 2009 oznámené uznesenie o vznesení obvinenia, proti ktorému uplatnil
sťažnosť, ďalej že bol sťažovateľ v prípravnom konaní zastúpený zvoleným obhajcom,
ktorý sa riadne zúčastňoval úkonov prípravného konania a že po skončení vyšetrovania bolo
sťažovateľovi 10. decembra 2009 doručené upovedomenie o preštudovaní vyšetrovacieho
spisu a 20. mája 2010 mu bolo doručovaná obžaloba. Podľa vyjadrenia okresného súdu sa
sťažovateľ nezúčastnil nariadeného termínu verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní
obžaloby, pričom predvolanie na uvedené verejné zasadnutie mu nebolo možné doručiť ani
na adresu trvalého pobytu a ani na inú súdom zistenú adresu, keď bolo zároveň lustráciou
v registri obyvateľstva zistené, že údaje sťažovateľa sa v ňom nenachádzajú. Obhajca
sťažovateľa na uvedenom verejnom zasadnutí konajúci súd informoval, že sťažovateľ by
mal byť odcestovaný v USA, poškodený zase prezentoval informáciu, že by sa mal
sťažovateľ zdržiavať v Kanade. Vzhľadom na uvedené konajúci súd v základnom konaní
realizoval žiadosť o vypátranie pobytu sťažovateľa a súčasne príslušná vojenská prokuratúra
overovala pobyt sťažovateľa v Kanade na základe spolupráce s kanceláriou veľvyslanectva
Kanady. Následne 23. septembra 2010 bola konajúcemu súdu zo strany vojenskej
prokuratúry zaslaná správa, že sťažovateľ zrušil na území Slovenskej republiky evidenciu
svojho pobytu a mal by sa zdržiavať na území USA v meste . Tieto informácie boli
zistené od rodinných príslušníkov sťažovateľa (rodičov), ktorí uviedli, že mu v mieste ich
bydliska zrušili trvalý pobyt, avšak bližšie kontaktné údaje na sťažovateľa uviesť nevedeli.
Konajúci súd rovnako zistil, že proti sťažovateľovi je vedené aj ďalšie trestné stíhanie
pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa a ďalšie trestné činy, v rámci ktorého
príslušný okresný súd podal návrh na vydanie príkazu na zatknutie a medzinárodný zatýkací
rozkaz. Okresný súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že aj príslušný útvar
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal bezúspešne viacero previerok na zistenie
pobytu odsúdeného a že zo správy Ministerstva zahraničných vecí USA vyplynulo,
že sťažovateľ požiadal 18. februára 2010, teda po termíne preštudovania vyšetrovacieho
spisu a pred podaním obžaloby o študentské víza v USA s platnosťou do 7. mája 2010,
kde ako adresu svojho pobytu označil adresu v meste ,
pričom po uplynutí platnosti víz, a to k 30. septembru 2010 neexistoval záznam o tom,
že by sťažovateľ opustil územie USA. Okresný súd ďalej dôvodil, že konajúci súd
v základnom konaní doručoval sťažovateľovi predvolanie na adresu, ktorú uviedol
sťažovateľ pri vstupe do USA, a zisťoval informácie o pobyte sťažovateľa u slovenských
inštitúcii, pričom vojenská prokuratúra zaslala konajúcemu súdu na vedomie medzinárodný
zatýkací rozkaz z 29. októbra 2010, ktorý bol vydaný už v spomenutom inom trestnom
konaní vedenom proti sťažovateľovi. Vzhľadom na neúspešnosť všetkých uvedených aktivít
k zisteniu pobytu sťažovateľa vydal konajúci súd opatrenie o konaní proti sťažovateľovi ako
proti ušlému, príkaz na zatknutie a medzinárodný zatýkací rozkaz, ktoré boli doručené
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a tiež Národnej ústredni Interpol a ktoré sa
ku dňu konania verejného zasadnutia (30. novembra 2011) nepodarilo zrealizovať.
Konajúcemu súdu bolo následne Národnou ústredňou Interpol oznámené, že bola získaná
pozitívna informácia o nelegálnom pobyte sťažovateľa v USA, konajúci súd preto predložil
27. februára 2012 medzinárodný zatýkací rozkaz vydaný na sťažovateľa, a to pre účely jeho
vyhostenia z uvedenej krajiny. Okresný súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia poukázal
na to, že pôvodný obhajca sťažovateľa v základnom konaní doručil konajúcemu súdu
zrušenie plnej moci, pričom následne bola konajúcemu súdu predložená plná moc
pre zastupovanie sťažovateľa novým obhajcom, ktorú mu udelila 2. apríla 2012 matka
sťažovateľa, ďalej tiež to, že do spisového materiálu bolo doručené 22. mája 2012
vypovedanie plnej moci označenému pôvodnému obhajcovi, ktoré doručil sťažovateľ
(zaslaná bola sťažovateľom z Arizony v USA, bez toho aby sťažovateľ v tomto podaní
uviedol svoju aktuálnu adresu v USA). Keďže nový obhajca sťažovateľa, ktorému plnú moc
udelila matka sťažovateľa, túto 28. novembra 2012 vypovedal, konajúci súd rozhodol
o ustanovení obhajcu podľa § 37 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, ktorý po vydaní
prvostupňového rozsudku okresného súdu podal proti nemu odvolanie. Okresný súd dodal,
že po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku vydal konajúci súd 21. januára 2014
medzinárodný zatýkací rozkaz z dôvodu, že sťažovateľ nenastúpil výkon uloženého trestu
odňatia slobody, ktorý bol doručený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,
keďže toto komunikovalo s Národnou ústredňou Interpol na účel deportácie sťažovateľa.
Takisto okresný súd doplnil, že sťažovateľ už po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku
doručil plnú moc, ktorú 19. júla 2016 udelil novému obhajcovi. Na základe takto
prezentovaných skutkových okolností okresný súd zhrnul, že sťažovateľ mal vedomosť
o tom, že je proti jeho osobe vedené trestné stíhanie, no napriek tomu opustil miesto svojho
bydliska a odcestoval do zahraničia bez toho, aby pre účely vedeného trestného konania
oznámil, kde sa bude zdržiavať a preberať písomnosti orgánov činných v trestnom konaní
a súdov, nezdržiaval sa v mieste pobytu evidovaného v registri obyvateľov, ani na adrese
prechodného pobytu, zrušil svoj trvalý pobyt u rodičov a neprihlásil sa na pobyt v žiadnej
obci (meste) v Slovenskej republike, pričom vykonanými opatreniami sa nepodarilo
zabezpečiť jeho účasť na úkonoch trestného konania, čím došlo k naplneniu zákonných
podmienok pre uskutočnenie konania proti ušlému. Okresný súd nad rámec doplnil,
že sťažovateľ bol v základnom konaní riadne zastúpený obhajcom, a oznámenia
o termínoch verejného zasadnutia a hlavného pojednávania boli riadnym spôsobom
vyvesené na úradnej tabuli súdu asistentkou senátu, pričom sa na pojednávaniach
zúčastňoval priebežne otec sťažovateľa. Okresný súd interpretoval aplikované ustanovenia
o konaní proti ušlému, keď vysvetlil, že podmienkou prípustnosti realizácie tohto konania
v prípade sťažovateľa bolo preukázanie úmyslu sťažovateľa vyhnúť sa trestnému stíhaniu
pobytom v cudzine. Okresný súd konštatoval, že aktívne konanie sťažovateľa po ukončení
vyšetrovania spolu so všetkými prezentovanými listinnými dôkazmi takýto úmysel
sťažovateľa preukazuje. Okresný súd na tomto mieste vysvetlil, že splnenie označeného
predpokladu bolo potrebné posudzovať komplexne a na základe konkrétnych okolností
prípadu sťažovateľa bolo potrebné zodpovedať zásadnú otázku, či sťažovateľ
pre ospravedlnenie svojej neprítomnosti na území Slovenskej republiky uviedol dostatočný
dôvod.
19. Okresný súd a tiež krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí zdôraznili,
že v prípade absencie objektívnych dôvodov neprítomnosti na území Slovenskej republiky,
tak ako tomu bolo v prípade sťažovateľa, bol zrejmý zámer sťažovateľa vyhnúť sa pobytom
v cudzine trestnému konaniu, keď tento zámer bolo potrebné vykladať v kontexte
povinností obvineného v trestnom konaní oznámiť adresu aktuálneho pobytu, na ktorej
by bol pre orgány činné v trestnom konaní a pre konajúci súd osobou dosiahnuteľnou
a zároveň v kontexte povinnosti občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území
Slovenskej republiky vyplývajúcej z § 9 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov
Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého je povinnosťou takejto osoby v prípade cesty do zahraničia
na dobu dlhšiu ako deväťdesiat dní ohlásiť túto skutočnosť a súvisiace informácie
príslušnému orgánu (štát, miesto pobytu a predpokladanú dobu pobytu). Okresný súd
a krajský súd vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že bolo preukázané, že sťažovateľ
po skončení vyšetrovania opustil územie Slovenskej republiky, odišiel na neznáme miesto,
kde sa zdržiaval v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu a trestu. Z toho potom oba súdy
vyvodili právny záver, že sťažovateľ nepreukázal odôvodnenosť svojho návrhu na opätovné
prejednanie jeho trestnej veci, keďže nepreukázal, že pre konanie proti ušlému neboli
splnené všetky zákonné podmienky.
20. Podstatou argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie
o porušení jeho práva na spravodlivý proces a v jeho rámci práva byť súdený vo svojej
prítomnosti.
21. Ústavný súd pripomína, že v trestných veciach je dôležitou súčasťou práva
na spravodlivý proces aj právo obvineného (obžalovaného) zúčastniť sa súdneho konania.
Samotný Trestný poriadok reflektuje na toto ústavou zaručené základné právo a právo
garantované dohovorom a formuluje ho v rámci jednej zo základných zásad trestného
konania, podľa ktorej má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 2 ods. 7
Trestného poriadku). Právo obvineného zúčastniť sa konania pred súdom je chránené aj čl. 6
dohovoru, hoci v ňom nie je výslovne zakotvené, podľa Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) však vyplýva zo zmyslu a účelu dotknutého článku ako celku (rozsudky
ESĽP vo veciach Hermi proti Taliansku z 18. 10 2006, č. 18114/02, Colozza proti Taliansku
z 12. 10. 1985, č. 9024/80, Poitrimol proti Francúzsku z 23. 10. 1993 č. 14032/88).
22. Právo obvineného zúčastniť sa konania pred súdom však nemá absolútnu povahu.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre podotkol, že absolútny zákaz vedenia
súdneho konania v neprítomnosti obžalovaného by mohol v niektorých prípadoch
paralyzovať trestné konanie napr. tým, že by mohlo dôjsť k znehodnoteniu dôkazov,
k premlčaniu trestného stíhania alebo dokonca k denegatio iustitae (rozsudok ESĽP vo veci
Colozza proti Taliansku). Skutočnosť, že trestné konanie bolo vykonané v neprítomnosti
obvineného, nie je sama osebe porušením čl. 6 dohovoru. V zmysle judikatúry ESĽP má
mať obvinený, ktorý bol odsúdený v neprítomnosti, následnú možnosť dosiahnuť nové
prejednanie a posúdenie svojej trestnej veci z hľadiska skutkového i právneho, pričom
výnimkou z tohto pravidla sú prípady, keď sa jednoznačne preukáže, že sa obvinený svojho
práva zúčastniť sa konania pred súdom vzdal alebo že mal v úmysle vyhnúť sa trestnému
procesu (rozsudky ESĽP vo veciach Sejdovic proti Taliansku z 1. 3. 2006, č. 56581/00,
Idalov proti Rusku z 22. 5. 2012, č. 5826/03, Sanader proti Chorvátsku z 12. 2. 2015,
č. 66408/12). Inými slovami povedané, obvinený, ktorý si svoju neprítomnosť na konaní
zavinil sám, nemá na nové konanie právo (rozsudok ESĽP vo veci Medenica proti
Švajčiarsku zo 14. 6. 2001, č. 20491/92) a teda pre obvineného, ktorý sa útekom „vyhol“
trestnému procesu, právo na nové prejednanie veci z čl. 6 dohovoru neplynie.
23. Z už citovaného § 358 ods. 1 Trestného poriadku, upravujúceho tzv. konanie
proti ušlému vyplýva, že obvineného možno odsúdiť v jeho neprítomnosti v prípade, že sa
vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva. Konanie proti
ušlému predstavuje osobitný typ konania, ktorý nepochybne do značnej miery obmedzuje
ústavné princípy spravodlivého procesu a preto je potrebné dotknuté ustanovenia Trestného
poriadku aplikovať spôsobom súladným s požiadavkou čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého
pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto
obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (obdobne pozri nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 200/96 z 21. 11. 1996).
24. Z už citovaných ustanovení § 362 Trestného poriadku, v súlade
s už spomenutými požiadavkami dohovoru, vyplýva právo obvineného, ktorý bol odsúdený
v neprítomnosti iniciovať opätovné prejednanie svojej veci z dôvodov nesplnenia
podmienok stanovených ustanovením § 358 ods. 1 Trestného poriadku. Úlohou súdov
konajúcich o takomto návrhu je posúdenie otázky, či si obvinený svoju neprítomnosť
na konaní zavinil sám, v konkrétnom prípade sťažovateľa, či sa sťažovateľ trestnému
procesu úmyselne vyhol pobytom v cudzine.
25. Ústavný súd v súlade s prezentovanými požiadavkami, tak ako sú uvedené
v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto uznesenia, posúdil aj prípad sťažovateľa
a preskúmal, či konajúcimi súdmi zvolená interpretácia aplikovaných ustanovení Trestného
poriadku, upravujúcich konanie proti ušlému, nevybočila z medzí stanovených dotknutými
článkami ústavy, listiny a dohovoru.
26. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, tak ako je to
uvedené v bode 18 a 19 odôvodnenia tohto uznesenia, vyplýva, že sťažovateľ bol o podstate
obvinenia vzneseného proti jeho osobe náležite informovaný už v prípravnom konaní
oznámením uznesenia o vznesení obvinenia a možnosťou preštudovať vyšetrovací spis
pri skončení vyšetrovania, ktoré signalizovalo podanie návrhu na obžalobu, pričom bol
súčasne zastúpený zvoleným obhajcom, ktorý sa zúčastnil prípravného konania
a nariadeného termínu verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby, čo je
situácia celkom odlišná od už spomenutého prípadu Sejdovic proti Taliansku, kde bol
sťažovateľ odsúdený ako ušlý, avšak oficiálne nebol informovaný ani o podstate obvinenia,
ani o dátume konania trestného procesu a v procese nebol ani právne zastúpený. Možno teda
jednoznačne konštatovať, že sťažovateľ mal o svojom trestnom stíhaní vedomosť.
Treba tiež upozorniť, že sťažovateľ vo svojej argumentácii úplne opomína jednu zásadnú
skutočnosť, a to, že mu z jeho postavenia obvineného, ktorý bol o vznesení obvinenia
náležite informovaný, vyplývala povinnosť zakotvená v ustanovení § 34 ods. 7 Trestného
poriadku, podľa ktorého je obvinený povinný na začiatku prvého výsluchu uviesť adresu,
na ktorú sa mu majú písomnosti doručovať vrátane písomností určených do vlastných rúk,
ako aj spôsob doručovania s tým, že ak túto adresu alebo spôsob doručovania zmení,
musí takú skutočnosť bez meškania oznámiť príslušnému orgánu; o doručovaní
a následkoch s tým spojených orgán činný v trestnom konaní alebo súd obvineného poučí.
Treba tak zdôrazniť, že garancia práva obvineného (obžalovaného) byť prítomný
na prejednaní svojej trestnej veci sa realizuje aj skrz splnenia tejto povinnosti. Obvinený má
právo, aby ho v záujme realizácie jeho základného práva na prejednanie jeho trestnej veci
v jeho prítomnosti orgány činné v trestnom konaní a konajúci súd kontaktovali a zasielali
mu relevantné písomnosti a predvolania na adresu, ktorú je povinný vopred poskytnúť
a v prípade zmeny ju bez meškania aktualizovať. Tak, ako to vyplýva z odôvodnení
rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, sťažovateľ, vedomý si prebiehajúceho
trestného stíhania, si túto povinnosť nesplnil. Z informácií uvedených v namietaných
uzneseniach konajúcich súdov vyplýva, že s ohľadom na okolnosť, že sťažovateľ svoj pobyt
v cudzine menil a nezotrval na jednom mieste, vykonal okresný súd celkom primerané
opatrenia na zistenie jeho pobytu, ktoré však nepriniesli výsledok. Ústavný súd je toho
názoru, že v kontexte okolností, keď sťažovateľ, ktorý si svoju notifikačnú povinnosť
nesplnil, dlhodobo odcestoval do cudziny a následne z cudziny kontaktoval konajúci súd
(vypovedanie plnej moci zvolenému obhajcovi) bez toho, aby oznámil svoju aktuálnu
adresu, na ktorej by bol pre účely vedeného konania dosiahnuteľný, je záver konajúcich
súdov o úmysle sťažovateľa vyhnúť sa trestnému procesu pobytom v cudzine preukázaný
mimo rozumných pochybností.
27. Uvedené zistenia, z ktorých konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach vychádzali,
podľa názoru ústavného súdu dostatočne a celkom jasne preukazujú záver, že sťažovateľ sa
vedenému trestnému stíhaniu úmyselne vyhýbal. Sťažovateľ totiž nespochybniteľne
o svojom trestnom stíhaní vedel, no napriek tomu sa rozhodol opustiť územie Slovenskej
republiky bez toho, aby v rozpore so svojou povinnosťou vyplývajúcou mu z príslušných
ustanovení Trestného poriadku informoval orgány činné v trestnom konaní a konajúci súd
o svojom aktuálnom pobyte, pričom neposkytol tieto informácie ani obhajcovi, ktorého si
sám zvolil. Ničím nepodložené tvrdenie sťažovateľa, že miesto pobytu v USA oznámil
svojmu obhajcovi, sa javí ako nevierohodné, keďže sa tento obhajca na určenom termíne
verejného zasadnutia osobne zúčastnil a pred súdom prehlásil, že mu presné miesto pobytu
sťažovateľa v USA nie je známe.
28. Ako celkom neopodstatnená a účelová vyznieva okrajová argumentácia
sťažovateľa o fiktívnosti výkonu jeho obhajoby v konaní proti ušlému, o nesplnení
povinnosti konajúcich súdov poučiť sťažovateľa o možnosti iniciovať opätovné prejednanie
trestnej veci a o nesplnení povinnosti konajúceho súdu stanovenej ustanovením § 361 ods. 2
Trestného poriadku (vhodným spôsobom uverejniť predvolanie na verejné zasadnutie).
V prvom prípade treba povedať, že samotná skutočnosť podania opravného prostriedku –
odvolania proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozsudku ustanoveným obhajcom vylučuje
záver o pasivite strany obhajoby, kde len zreteľná pasivita obhajcu (či už ustanoveného
alebo zvoleného) by mohla byť potenciálnym predpokladom vyžadujúcim si aktívny zásah
konajúceho súdu na účel zabezpečenia účinnosti sťažovateľovej obhajoby. V druhom
prípade ústavný súd poznamenáva, že samotný Trestný poriadok, ktorý v prípade konania
proti ušlému predpisuje nutnú obhajobu, v rámci ktorej obhajca disponuje rovnakými
právami ako obvinený a kde okrem iného sa obhajcovi doručujú všetky písomnosti určené
obvinenému, takýmto spôsobom vyvažuje absenciu osobného výkonu obhajoby
(pre neprítomnosť obvineného) na účel naplnenia záruk spravodlivého procesu. V prípade
sťažovateľa bola predpísaná nutná obhajoba dodržaná a všetky písomnosti boli doručované
do rúk obhajcu sťažovateľa. Sťažovateľ návrh na opätovné prejednanie svojej trestnej veci
podal, a to, či sa mu náležitého poučenia o možnosti podať takýto návrh dostalo zo strany
jeho obhajcu alebo konajúcich súdov, je celkom irelevantné. Sťažovateľ sa totiž o možnosti
podať takýto návrh dozvedel, svoje právo realizoval, a teda z hľadiska možnosti iniciovať
opätovné prejednanie trestnej veci spadajúcej do rámca základného práva na prejednanie
trestnej veci v prítomnosti obvineného sa javí tvrdenie sťažovateľa o zásahu do jeho práva
prima facie neopodstatnené. V prípade poslednej z uvedených námietok, ktorou sa
sťažovateľ snaží spochybniť splnenie povinnosti konajúceho súdu predpísanej ustanovením
§ 361 ods. 2 Trestného poriadku, ústavný súd poznamenáva, že záznam do spisu, opatrený
podpisom úradnej osoby majúcej prístup k spisovému materiálu, predstavuje štandardný
spôsob, osvedčujúci vykonanie predpísaného technického úkonu, kde záznam spísal
poverený zamestnanec súdu, u ktorého sa vzhľadom na jeho postavenie prezumuje
regulárnosť obsahu takéhoto záznamu až do momentu, že by sa hodnoverným spôsobom
preukázal opak, čo sa v danom prípade nestalo (sťažovateľ totiž nepredložil žiaden dôkaz
o nepravdivosti uvedeného záznamu).
29. Možno teda konštatovať, že právny záver krajského súdu, že v prípade
sťažovateľa neboli splnené všetky podmienky pre opätovné prejednanie jeho trestnej veci
(keďže sa sťažovateľ trestnému stíhaniu odchodom do cudziny úmyselne vyhol, čím boli
vytvorené predpoklady na prejednanie jeho trestnej veci v jeho neprítomnosti),
korešponduje so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, keďže
majú logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne
zrozumiteľné. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu poskytol relevantným otázkam
formulovaným sťažovateľom v jeho návrhu a uplatnenej sťažnosti náležitú a presvedčivú
odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že krajským súdom prezentovaná
interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem nijako nepopiera ich
účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú podobu.
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v časti namietaného porušenia všetkých jeho označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tos 89/2019 z 28. novembra 2019 a jemu predchádzajúcim postupom ako zjavne
neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
31. S ohľadom na uvedené bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu