Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 414/2020
PDF · 359.44 KB
No categories available
I. ÚS 414/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Ladislava Duditša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky obchodnej spoločnosti Informačné centrum podnikateľov, s. r. o., Martina
Rázusa 23A/8336, Žilina, IČO 31 613 942, zastúpenej advokátskou kanceláriou GARANT
PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Martin Dočár, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 1/2020-236 z 30. apríla
2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Informačné centrum podnikateľov, s. r. o.,
o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Informačné centrum podnikateľov,
s. r. o., Martina Rázusa 23A/8336, Žilina, IČO 31 613 942 (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 7 Co 1/2020-236 z 30. apríla 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou doručenou
Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 9. novembra 2015 sa sťažovateľka
domáhala proti (ďalej len „žalovaná“) určenia vlastníckeho práva k cestnému
telesu – parkovisku postavenému (sčasti) na pozemkoch nachádzajúcich sa v
patriacich do výlučného vlastníctva žalovanej. Okresný súd rozsudkom č. k. 27 C 508/2015-
165 z 27. marca 2019 žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, pretože
určenie vlastníckeho práva k predmetnému objektu – parkovisku, resp. spevnenej ploche –
sa týka a zasahuje vo vlastníckeho práva vlastníkov všetkých pozemkov, na ktorých je
umiestnený, nielen do vlastníckeho práva žalovanej. V danom prípade bolo nevyhnutné, aby
v konaní vystupovalo spoločenstvo všetkých vlastníkov predmetných pozemkov, na ktorých
sa predmetný objekt nachádza, avšak sťažovateľka na podmienku účasti všetkých subjektov
v zmysle § 78 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) nesplnila.
3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 1/2020-236
z 30. apríla 2020 rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 508/2015-165 z 27. marca 2019
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, pričom dodal, že vlastnícke právo
nepodlieha účinkom premlčania, sťažovateľke teda nič nebráni v jej kvalifikovanej obrane.
4. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti namieta, že jej zo strany všeobecných súdov nebola poskytnutá ochrana
zákonnosti a ústavnosti. Napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za arbitrárny
a nepreskúmateľný, založený na svojvôli pri aplikácii práva, dôsledkom čoho je zamietnutie
žaloby z procesných dôvodov, a tým aj priamy zásah do práva sťažovateľky na prístup
k súdu a spravodlivosti.
4.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 7 Co 1/2020-236 z 30. apríla 2020 (bod 3).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
13. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a
slobôd v konaní pred ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
ustanovených § 34 ods. 1, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde, ako aj
ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 124 zákona o ústavnom súde.
14. Podľa § 55 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je neprípustný, ak
a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené,
b) ústavný súd v tej istej veci koná,
c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu alebo
d) to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
15. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
16. Z dôvodovej správy k zákonu o ústavnom súde vyplýva, že „neprípustnosť
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom znamená, že zákon zakazuje ústavnému
súdu konať o návrhu, hoci má na rozhodnutie právomoc. Dôvodmi, pre ktoré je návrh
na začatie konania pred ústavným súdom neprípustný, sú: prekážka veci rozsúdenej,
prekážka už začatého konania, ústavný zákaz na podanie opravného prostriedku proti
rozhodnutiu ústavného súdu (čl. 133 ústavy, časť vety pred bodkočiarkou) a ďalšie dôvody,
ktoré výslovne ustanovuje zákon, napríklad nevyčerpanie iných právnych prostriedkov
nápravy (§ 132 ods. 2, § 142 ods. 2). Prekážka veci rozsúdenej je zmiernená prípustnosťou
nového návrhu, ak dôvodom odmietnutia predchádzajúceho návrhu bolo len nesplnenie
podmienok konania. Napríklad v prípade, ak by ústavný súd odmietol sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy z dôvodu, že sťažnosťou bolo napadnuté neprávoplatné rozhodnutie,
po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia je možné toto rozhodnutie napadnúť novou
sťažnosťou.“.
17. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho
práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m.
III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky
im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva
alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto
základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
18. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
19. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
20. „Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 155/2017
z 25. októbra 2017).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľka
napriek poučeniu o možnosti podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí dovolanie podľa § 420 CSP v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii, dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa
§ 420 písm. f) CSP nepodala.
22. Sťažovateľka netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto neprichádzal do úvahy ani prípadný možný
postup ústavného súdu podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
23. Ak sťažovateľka založila dôvody ústavnej sťažnosti na arbitrárnosti
a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a na svojvôli pri aplikácii
práva, teda jednoznačne na dôvodoch spadajúcich pod § 420 písm. f) CSP, nepodaním
dovolania podľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu nevyčerpala právny
prostriedok, ktorý jej priznáva zákon na ochranu jej základných práv a slobôd.
24. Ústavný súd v závere dáva do pozornosti, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti
musí spĺňať ústavno-právne požiadavky. V odôvodnení ústavnej sťažnosti nepostačuje
argumentovať rovnakým metodologickým a obsahovým spôsobom, ako v konaní
pred všeobecnými súdmi. Kritika právnych záverov všeobecných súdov pri poskytovaní
ochrany „zákonným“ subjektívnym právam účastníkov konania musí mať v ústavnej
sťažnosti nevyhnutné prepojenie na základné práva a slobody sťažovateľa, a to nielen
na úrovni návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia ústavnej
sťažnosti (m.m. III. ÚS 352/2017). Nedostatok ústavnoprávne relevantného odôvodnenia
sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného práva alebo
slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani
ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej
podmienky ani nemôže o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite rozhodovať(m. m.
IV. ÚS 279/07, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS 583/2015, III. ÚS 26/2016).
25. Na základe uvedených skutočností, t. j. sťažovateľkou tvrdených dôvodov
ústavnej sťažnosti a nepodania dovolania ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky,
ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
26. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. b) a c) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku
č. 1 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 27. mája 2020
z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Miloša Maďara prejednaná a rozhodnutá
prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a sudkyňa
spravodajkyňa, Rastislav Kaššák a Ladislav Duditš – členovia senátu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu