Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 388/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

zastúpeného spoločnosťou JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9, Dunajská

Streda, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Kubik, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. júla 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Kubik, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 4. júla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2020 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že bol podielnikom Reštitučného

otvoreného podielového fondu (ďalej len „podielový fond“), ktorý vznikol premenou

z Reštitučného investičného fondu, a. s. Na základe rozhodnutia Úradu pre finančný trh

(ďalej len „úrad“) zo 17. decembra 2002 bol za jeho správcu ustanovený

, (ďalej len „správca“), a funkciu

depozitára správcu vykonávala pobočka zahraničnej

banky v “). Sťažovateľ bol pôvodne vlastníkom

1,89 % podielových listov daného fondu.

3. Dňa 18. februára 2003 predal správca z majetku podielového fondu 179 889 kusov

akcií (ďalej len „akcie“) emitenta (ďalej aj ), do majetku

, Bratislava, a podielových fondov

Bratislava (spolu ďalej aj „nadobúdatelia“), za kúpnu cenu 1 700 Sk za akciu.

Nadobúdatelia boli v uvedenej dobe ovládaní skupinou ktorá bola súčasťou

konzorcia založeného v roku 2001 spolu s investičnými skupinami

). Uvedený predaj sa uskutočnil so súhlasom depozitára priamo bez toho,

aby správca vyhlásil verejnú súťaž o najlepšiu ponuku na kúpu akcií či priamo oslovil

majoritného akcionára spoločnosť

Táto spoločnosť pritom bola podľa sťažovateľa

už vo februári 2003 pripravená zaplatiť sumu 3 221 Sk za akciu. Nadobúdatelia uvedených

akcií 19. septembra 2003 po ich kúpe previedli úplatne akcie na spoločnosť

ktorá ich 22. septembra 2003 predala materskej spoločnosti

už zmienenej spoločnosti za cenu 3 250 Sk za akciu s opčnou prémiou vo výške

100 Sk za akciu.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že úrad rozhodnutím č. GRUFT-

113/2004/SANE z 24. februára 2004 zistil porušenie povinností správcu v súvislosti

s uskutočnením predaja akcií, konkrétne porušenie § 35 ods. 1 a 3 a § 36 ods. 2 zákona

č. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ZKI“), za čo správcovi aj uložil peňažnú pokutu v úhrnnej výške 2 000 000 Sk.

V tomto rozhodnutí je konštatované, že správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou

starostlivosťou, pretože nevykonal kroky, prostredníctvom ktorých by bolo možné predať

akcie za čo najvýhodnejšiu cenu, ktorú bolo možné dosiahnuť, lebo ich promptne predal

za jedinú záujemcami ponúknutú cenu, hoci nebol dôvod na okamžitý predaj akcií.

Ďalším rozhodnutím č. GRUFT-126/2004/SANE z 23. novembra 2004 úrad za už opísaný

prevod akcií uložil pokutu aj depozitárovi za zanedbanie povinností depozitára správcu

z dôvodu, že nekonal samostatne s odbornou starostlivosťou výlučne v záujme podielnikov

podielového fondu a že porušil § 20 ods. 1 a § 23 ods. 1 ZKI.

5. Sťažovateľ sa žalobou z 19. októbra 2004 na Krajskom súde v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) proti správcovi (člen predstavenstva správcovskej

spoločnosti) a depozitárovi domáhal zaplatenia sumy 5 269 849 Sk s príslušenstvom.

Neskôr došlo k rozšíreniu žaloby na sumu 13 167 116 Sk s príslušenstvom. Žalovaná suma

predstavuje pomernú časť celkovej škody spôsobenej podielovému fondu (zníženia jeho

reálnej hodnoty) podľa rozhodnutia úradu (celková škoda podielového fondu bola podľa

zistení úradu 278 827 950 Sk) pripadajúcu na podiel sťažovateľa na portfóliu podielového

fondu (pôvodne 1,89 %, čomu zodpovedala suma 5 269 849 Sk, neskôr rozšírená

postúpením pohľadávok od iných podielnikov podielového fondu na 13 167 116 Sk).

6. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. novembra 2007 žalobu

sťažovateľa zamietol v plnom rozsahu. Po podaní odvolania sťažovateľom najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 19. februára 2009 rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil. Proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,

ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. februára 2015 odmietol.

7. Na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nálezom

sp. zn. z 2. februára 2016 (ďalej len „nález“) vyslovil porušenie

základných práv sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva

na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2015, ktoré rozhodnutia boli zrušené. Ústavný súd

vrátil vec na ďalšie konanie najvyššiemu súdu s tým, že pri novom rozhodnutí bude viazaný

právnymi názormi ústavného súdu. Ústavný súd okrem iného vytkol najvyššiemu súdu,

že opomenul existenciu právoplatných rozhodnutí úradu o spáchaní správnych deliktov

zo strany správcu a depozitára, ktorými bol viazaný, a ponechal bez povšimnutia podstatné

argumenty sťažovateľa.

8. Najvyšší súd v opakovanom odvolacom konaní napadnutým rozsudkom konanie

proti správcovi zastavil (tento medzičasom zanikol výmazom z obchodného registra)

a v ostatnom rozsahu potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia sp. zn. z 25. februára 2008.

Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu dovolanie, ktoré dovolací

súd uznesením sp. zn. z 26. februára 2020 odmietol.

9. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako odvolací súd nerešpektoval viazanosť

všeobecných súdov právnym názorom ústavného súdu, keď v napadnutom rozsudku

len sčasti rešpektoval právny názor vyjadrený v náleze. V skutočnosti sa opätovne odchýlil

od záverov právoplatných správnych rozhodnutí úradu, ktoré bol povinný si osvojiť.

Konanie najvyššieho súdu je tak v rozpore so základným princípom právneho štátu,

a to princípom právnej istoty, a zasahuje do práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu, do práva na spravodlivé súdne konanie a v konečnom dôsledku aj do vlastníctva

sťažovateľa.

10. Sťažovateľ argumentuje, že tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie najvyšší súd

potvrdil a argumentačne doplnil – namiesto toho, aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej

inštancie – odňal sťažovateľovi možnosť preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu

a to, že ním uplatnené pohľadávky premlčané nie sú. Na preukázanie týchto skutočnosti

má slúžiť dokazovanie tiahnuce naprieč celým konaním. Taká možnosť sťažovateľovi daná

nebola. Aj preto podľa jeho názoru došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti a práva

na spravodlivý proces zo strany porušovateľa.

11. Porušenie označených základných práv podľa , listiny ako i práv

podľa dohovoru a dodatkového protokolu vyplýva podľa sťažovateľa i z nesprávnych

skutkových záverov, ku ktorým najvyšší súd dospel, ako i z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Sťažovateľ uvádza, že skutkové závery najvyššieho súdu sú v zjavnom

rozpore s vykonaným dokazovaním, za nepochopiteľný označuje záver najvyššieho súdu,

že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti depozitára a vznikom

uplatnenej škody. Ďalšia námietka sťažovateľa súvisí s nedostatkami pri aplikácii

ustanovení o zodpovednosti za škodu podľa a s nesprávnym

posúdením otázky, či má sťažovateľ ako vlastník podielov právo na náhradu škody

proti členovi predstavenstva správcu.

12. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

04. 07. 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 26. 02. 2020 základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , Listiny základných práv a slobôd, právo

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj právo na ochranu vlastníctva zaručené v ,

čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené.

Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 04. 07. 2017 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 26. 02. 2020 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie.“

13. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd „priznal sťažovateľovi náhradu

trov konania voči porušovateľovi určenú podľa vyhlášky MS SR č. v sume

3.136,78 (2 úkony právnej služby á 1.296,37 € + režijný paušál 2x 10,62 € + DPH 20 %)

s povinnosťou úhrady do troch dní od právoplatnosti nálezu“.

II.

Relevantná právna úprava

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

22. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

23. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

24. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

25. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej

ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

26. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

27. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

28. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

29. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho označených základných práv

podľa a listiny a práva podľa dohovoru malo dôjsť najmä tým, že najvyšší súd

ako odvolací súd nerešpektoval viazanosť všeobecných súdov právnym názorom ústavného

súdu, keď len sčasti rešpektoval právny názor vyjadrený v náleze a opätovne sa odchýlil

od záverov právoplatných správnych rozhodnutí úradu. Sťažovateľ tiež namieta nesprávny

procesný postup a uvádza, že skutkové závery najvyššieho súdu sú v zjavnom rozpore

s vykonaným dokazovaním a že najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil.

30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zistil,

že po zrušení rozsudku sp. zn. z 19. februára 2009 ústavným súdom

a vrátení veci odvolaciemu súdu najvyšší súd nariadil vo veci odvolacie pojednávanie.

Na pojednávaní zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise,

v potrebnom rozsahu doplnil dokazovanie vyžiadaním listín a spisov, vypočul strany sporu.

31. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol,

že žalovaný v 1. rade (správca) zanikol bez právneho nástupcu na základe dobrovoľného

výmazu z obchodného registra 7. februára 2012 (vložka č. 887/B Obchodného registra

Okresného súdu Bratislava I). Výmazom z obchodného registra žalovaný v 1. rade stratil

procesnú subjektivitu [ (ďalej aj „“)], keďže stratil

spôsobilosť na práva a povinnosti, a keďže zanikol bez právneho nástupcu, nebolo možné

pokračovať ďalej v odvolacom konaní ani s ním, ani so žiadnym jeho právnym nástupcom.

Z tohto dôvodu najvyšší súd podľa v spojení s a a

odvolacie konanie proti žalovanému v 1. rade vo výroku I tohto rozsudku zastavil.

V ďalšom konaní rozhodoval už len o žalobe žalobcu voči žalovaným v 2. a 3. rade.

32. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd podrobne

odôvodnil právny názor, ktorý ho viedol k záveru, že pohľadávku v rozsahu rozšírenej

žaloby na sumu 13 167 116 Sk (v prepočte 437 068,18 eur), t. j. pohľadávku vo výške

7 897 267 Sk (v prepočte 262 141,24 eur), na základe zmlúv o postúpení pohľadávok

od jednotlivých podielnikov (ktoré súdu neboli hodnoverne preukázané,

ani príp. oznámeniami o postúpení zo strany postupníkov) žalobca uplatnil

až 11. septembra 2007, teda po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty

(po 18. februári 2006). Argumentuje, že v čase, keď rozšírenie žaloby uplatnil na súde

bez tvrdení o postúpení pohľadávok voči žalovaným v 2. a 3. rade od podielnikov

(17. februára 2006), nebol vzhľadom na už uvedené skutočnosti nositeľom tohto práva,

nebol veriteľom, ale len pôvodní podielnici, ktorí však na súde toto právo neuplatnili.

Premlčanie časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 7 897 267 Sk (v prepočte

262 141,24 eura) proti žalovaným v 2. a 3. rade je teda bez ďalšieho dôvodom

pre zamietnutie žaloby v tejto časti. Odvolací súd konštatoval, že žalovaní v 2. a 3. rade

uplatnili námietku premlčania v tejto časti úspešne. Premlčaný nárok nie je možné

žalobcovi priznať ( ), a preto rozsudok súdu prvej

inštancie v zamietavom výroku týkajúcom sa tejto časti nároku odvolací súd potvrdil

ako vecne správny ( ). Vzhľadom na záver o premlčaní nároku v časti

o zaplatenie sumy 7 897 267 Sk (v prepočte 262 141,24 eur) a nepreukázania aktívnej

legitimácie žalobcu v tejto časti odvolací súd ďalej neskúmal existenciu predpokladov

vzniku tohto nároku na náhradu škody, keďže by to bolo neúčelné.

33. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta pochybenie odvolacieho súdu

pri aplikácii ustanovení o zodpovednosti za škodu podľa

a nesprávne posúdenie otázky, či má sťažovateľ ako vlastník podielov právo na náhradu

škody proti členovi predstavenstva správcu (žalovaný v 2. rade). V súvislosti s touto

námietkou poukazuje ústavný súd na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku,

v ktorej najvyšší súd uviedol, že na nárok žalobcu uplatnený proti žalovanému v 2. rade

aplikoval ako všeobecnú normu a ZKI ako špeciálnu normu,

keďže žalobca ako podielnik si uplatnil proti žalovanému v 2. rade ako členovi

predstavenstva správcovskej spoločnosti nárok na náhradu škody vzniknutú podielnikovi

porušením povinností žalovaného v 2. rade, vyplývajúcich zo ZKI. V posudzovanom

prípade náhrada škody, uplatnená proti žalovanému v 2. rade, mala byť spôsobená

porušením povinností vyplývajúcich zo ZKI a aj zodpovednostný vzťah je odvodzovaný

z príslušného ustanovenia tohto zákona o kolektívnom investovaní. Ak dôjde k porušeniu

povinností vyplývajúcich z iného právneho predpisu, použije sa tento predpis, prípadne platí

všeobecná právna úprava a nasl. , preto nemožno použiť

.

34. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal i s tvrdením sťažovateľa

o porušení povinnosti žalovaného v 2. rade ako člena predstavenstva, vyplývajúcej z § 194

ods. 5 , podľa ktorého vyplýva členovi predstavenstva akciovej

spoločnosti povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, ktorá zahŕňa

povinnosť vykonávať ju s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti

a všetkých jej akcionárov. Najvyšší súd zdôraznil, že pri porušení tejto povinnosti

sú povinní členovia predstavenstva podľa spôsobenú

škodu nahradiť spoločnosti (v danom prípade by to bol žalovaný v 1. rade). V zmysle § 194

ods. 9 nároky spoločnosti na náhradu škody proti členom

predstavenstva môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti,

ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. V posudzovanom prípade

však žalobca neuplatňuje nárok spoločnosti na náhradu škody proti členovi predstavenstva

v zmysle , ale svoj vlastný nárok (prípadne postúpený

nárok) na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením povinnosti žalovaného

v 2. rade. Vzhľadom na to na nárok uplatnený žalobcom sa predmetné ustanovenie

a vôbec nevzťahuje.

35. V ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd dospel k záveru,

že z rozhodnutia Úradu pre finančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004

nevyplýva porušenie povinnosti žalovaného v 2. rade, a to ani podľa právnej úpravy z roku

1999 a ani právnej úpravy z roku 2003, u žalovaného v 2. rade nebolo zistené porušenie

povinností ani v konaní o trestnom oznámení podanom na neho žalobcom, ako aj Úradom

pre finančný trh, vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava I, Úradu

justičnej a kriminálnej polície Bratislava I pod ČVS: ORP-74-183/JKP-2004, a nebolo

zistené ani spôsobenie škody zo strany žalovaného v 2. rade podielnikom ROPF. Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky trestné stíhanie z týchto dôvodov zastavila. S tvrdením

žalobcu, že za porušenie povinnosti konštatovanej Úradom pre finančný trh na strane

žalovaného v 1. rade zodpovedá žalovaný v 2. rade, nemožno podľa názoru najvyššieho

súdu v danom prípade súhlasiť.

36. Odvolací súd poukázal tiež na to, že do majetku v podielovom fonde patrí

aj nárok podielnikov na náhradu škody proti členovi predstavenstva (a samozrejme aj nárok

podielnikov na náhradu škody proti správcovskej spoločnosti podľa § 13 ZKI). Podielový

list potom predstavuje aj podiel každého podielnika na tomto nároku na náhradu škody

proti členom predstavenstva. Podielnik má právo na náhradu škody proti členom

predstavenstva len za podmienky, že má podielové listy. Ak mu boli podielové listy

vyplatené, podielové listy zanikajú (§ 28 ods. 4 ZKI). Po vyplatení podielových listov

už nemá (bývalý) podielnik žiaden podiel na majetku podielového fondu a ani na náhrade

škody na majetku podielového fondu. Ak sa správcovská spoločnosť zruší s likvidáciou,

podielnikom sa vyplatí ich podiel na majetku v podielovom fonde a všetky záväzky

z hospodárenia s majetkom v podielovom fonde vyrovnáva depozitár (§ 19 ods. 3 ZKI)

vrátane prípadných záväzkov, ktoré vznikli v dôsledku porušenia povinností správcovskej

spoločnosti pri hospodárení s majetkom v podielovom fonde. To znamená, že žalobca

nie je v čase vydania rozhodnutia súdu v tomto konaní vecne legitimovaný na uplatňovanie

nároku na náhradu škody proti žalovanému v 2. rade podľa § 57 ZKI, keďže mu nesvedčí

postavenie podielnika, a to v celom rozsahu uplatneného nároku.

37. S prihliadnutím na už uvedené právne závery, uvedené v odôvodnení

napadnutého rozsudku, ústavný súd konštatuje, že odvolací súd citoval zákonné

ustanovenia, ktoré adekvátne aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; vysvetlil

tiež dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu záverov súdu prvej inštancie. Odvolací súd jasne

a presvedčivo odôvodnil, prečo na uplatnený nárok sťažovateľa aplikoval ustanovenia

v spojení so ZKI a prečo vylúčil použitie ,

podrobne analyzoval zodpovednostné vzťahy členov predstavenstva a spoločnosti (správcu)

na jednej a vzťahy podielnikov na druhej strane. Odvolací súd svoje právne závery podporil

zopakovaním, resp. vykonaním nového dokazovania v súlade zo závermi ústavného súdu

uvedenými v jeho náleze. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu v posudzovanej časti nepredstavuje ústavne relevantný exces z aplikačnej praxe

všeobecných súdov, je presvedčivo odôvodnený a ústavne udržateľný, preto nemá dôvod

do neho zasahovať.

38. Ďalšia námietka sťažovateľa súvisí s nedostatkami pri aplikácii ustanovení

o zodpovednosti za škodu podľa vo vzťahu k žalovanému v 3. rade,

teda depozitárovi, a so záverom odvolacieho súdu, že nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi porušením povinnosti depozitára a vznikom uplatnenej škody.

39. Najvyšší súd v tejto súvislosti argumentoval, že žalobca so žalovaným v 3. rade

nebol v žiadnom záväzkovom vzťahu. Žalovaný v 3. rade bol v záväzkovom vzťahu

so žalovaným v 1. rade. Na náhradu škody, ktorá nevznikla z obchodnozáväzkového vzťahu

( ) alebo ktorá nevznikla porušením povinností vyplývajúcich

z ( ), nie je možné aplikovať

. V danom prípade však náhrada škody proti žalovanému v 3. rade mala

byť spôsobená porušením povinností vyplývajúcich zo ZKI a aj zodpovednostný vzťah

je odvodzovaný z príslušného ustanovenia tohto zákona o kolektívnom investovaní,

preto aplikovať na daný vzťah nie je možné.

40. Odvolací súd s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia dospel k záveru,

že ZKI neupravoval priamu zodpovednosť depozitára voči podielnikom. Takúto

zodpovednosť upravil až o kolektívnom investovaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“) v § 87 ods. 2. Depozitár v zmysle ZKI zodpovedal za škodu spôsobenú porušením

svojich povinností správcovskej spoločnosti. Správcovská spoločnosť bola povinná

vymáhať náhradu škody od depozitára podľa § 31 ods. 2 písm. d) ZKI a niesla v tomto

rozsahu za nesplnenie tejto povinnosti zodpovednosť voči podielnikom. Keďže žalobca

si uplatňuje nárok proti žalovanému v 3. rade ako nárok na náhradu škody spôsobenú

podielnikovi neplnením povinnosti depozitára vyplývajúcej zo ZKI zo vzťahu vzniknutého

za účinnosti tohto zákona, možno konštatovať, že na uplatnenie tohto práva

nie je voči depozitárovi aktívne legitimovaný (§ 24 ods. 1 ZKI).

41. Najvyšší súd i po doplnení, resp. vykonaní ďalšieho dokazovania zastával názor,

že nebolo jednoznačne preukázané, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného

v 3. rade, ktoré bolo definované v rozhodnutí Úradu pre finančný trh č. GRUFT-

126/2004/SANE z 23. novembra 2004, teda v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla

žalobcovi žalobou uplatnená škoda. „Nebolo preukázané, že by pri dodržaní tejto povinnosti

žalovaného 3/ boli predmetné akcie v rozhodnom čase predané za cenu vyššiu ako 1 700,--

Sk/akcia, resp. že by ich bola kúpila za cenu 3 221,-- Sk/akcia. V konaní nebola

preukázaná existencia relevantného záujemcu o predmetné akcie za sumu vyššiu ako 1 700,-

- Sk/akcia. Bolo preukázané, že nemala v tom čase o kúpu predmetných akcií

od žalovaného 1/ záujem, odkúpenie tohto počtu akcií od žalovaného 1/ nebolo jeho

stratégiou. V rozhodnom čase nereflektovala na žiadne známe okolnosti

o záujme predať akcie emitenta , zo strany žalovaného 1/.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že ani pri nároku žalobcu na náhradu

škody uplatneného voči žalovanému 3/, nebola preukázaná existencia

všetkých predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody (§ 420 ods. 1 Obč. zák.).

Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného 3/ a vznikom

uplatnenej škody.“

42. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil,

prečo v posudzovanej právnej veci aplikoval ako lex generalis a ZKI

ako lex specialis, taktiež poukázal na predchádzajúcu i súčasnú úpravu ZKI

( ) v otázke posudzovania zodpovednosti za škodu žalovaného

v 3. rade (depozitár). Najvyšší súd napokon na základe vykonaného dokazovania, majúc

na zreteli právne závery ústavného súdu uvedené v náleze, dospel k presvedčeniu, že nebola

preukázaná príčinná súvislosť medzi deklarovaným porušením povinnosti depozitára

a vznikom uplatnenej škody. Vzhľadom na už uvedené považuje ústavný súd i túto

námietku sťažovateľa za nedôvodnú a napadnuté rozhodnutie v posudzovanej časti

za riadne odôvodnené a ústavne udržateľné.

43. V súvislosti s námietkou viazanosti právnym názorom ústavného súdu poukazuje

ústavný súd na relevantnú časť odôvodnenia nálezu sp. zn.

z 2. februára 2016, v ktorej uvádza:

„Ako vyplýva z dikcie , súd je viazaný rozhodnutím príslušných

orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt

postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal (s výnimkou rozhodnutia

v blokovom konaní). Len iné otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd

posúdiť sám; ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd

z neho vychádza ( ).

Rozhodnutia úradu č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 a č. GRUFT-

126/2004/SANE z 23. novembra 2004 sú rozhodnutiami príslušného orgánu (§ 59

a nasl. zákona o kolektívnom investovaní v znení účinnom v rozhodnom čase)

o tom, že bol spáchaný iný správny delikt, a o tom, kto ho spáchal.

Všeobecné súdy s výnimkou súdov v správnom súdnictve v konaní o preskúmavanie

zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( a nasl. ) sú povinné

bez ďalšieho posudzovania a hodnotenia osvojiť si závery príslušného správneho orgánu

o tom, že bol spáchaný priestupok alebo iný správny delikt, a nie sú oprávnené ani samy

spochybňovať výrok o vine v rozhodnutí označených subjektov...

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že spisy vedené v trestnom konaní a konaní

o inom správnom delikte, ako aj zmluva o výkone depozitára, ktoré sťažovateľ žiadal

obstarať ako dôkazy v konaní, síce už spadajú pod režim , t. j. súd

má možnosť vyhodnotiť ich ako nepotrebné pre zistenie skutkového stavu, avšak toto svoje

rozhodnutie je povinný riadne a presvedčivo odôvodniť, berúc do úvahy tvrdenia účastníkov

a už predložené dôkazy... Spôsob, akým sa s neobstaraním a následným nevykonaním

navrhnutých dôkazov – ktoré, ako je na prvý pohľad zrejmé, smerujú k zisteniu subjektu,

resp. subjektov zodpovedných za škodu – vychádza z chybného vyhodnotenia predložených

rozhodnutí úradu v rozpore s , resp. z ich ignorovania všeobecnými súdmi

v konaní, a preto nie je akceptovateľné.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu nevysporiadal jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné...“

44. Z prieskumu napadnutého rozsudku vykonaného ústavným súdom vyplýva,

že najvyšší súd po zrušení odvolacieho rozsudku a vrátení veci ústavným súdom nariadil

vo veci pojednávanie, zopakoval dokazovanie, resp. vykonal nové dokazovanie v súlade

so záväznými závermi ústavného súdu, ku ktorým dospel v náleze. Ústavný súd zdôrazňuje,

že v uvedenom náleze vyslovil právny názor, že ustanovenie § 135 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) malo byť v právnej veci sťažovateľa aplikované, ale žiadnym

spôsobom neuložil konajúcemu súdu ako „správne“ uvedené zákonné ustanovenie

interperetovať, len poukázal na to, že jeho absolútne opomenutie v napadnutom rozhodnutí

predstavuje zásah do označených základných práv sťažovateľa. Podľa názoru ústavného

súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu s poukazom na jeho citované časti v plnej miere

reflektuje závery ústavného súdu, pričom sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa,

že závery ústavného súdu vyjadrené v predmetnom náleze odvolací súd nerešpektoval.

45. V súvislosti s námietkou nesprávneho procesného potupu odvolacieho súdu,

keď podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu dvojinštančnosti konania, a následne

i práva na súdnu ochranu, keď odvolací súd po zrušení odvolacieho rozsudku a vrátení veci

ústavným súdom rozhodol sám, bez toho, aby zrušil prvoinštančný rozsudok a vrátil vec

krajskému súdu na nové konanie a rozhodovanie, poukazuje na ustanovenia § 201

a nasl. vtedy platného a účinného , upravujúce odvolacie

konanie. V okolnostiach posudzovanej veci po zrušení rozsudku odvolacieho súdu nálezom

ústavného súdu sa právna vec sťažovateľa vrátila do procesného štádia, kedy bolo potrebné

rozhodnúť o podanom odvolaní sťažovateľa. Táto právomoc nepochybne patrila

najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu, ktorý v súlade s platnou právnou úpravou mohol

rozhodnúť o zrušení prvoinštančného rozsudku a vrátení veci krajskému súdu, mohol

odvolaním napadnuté rozhodnutie zmeniť, alebo (ako to realizoval v posudzovanej veci)

ho potvrdiť. Ústavný súd už judikoval, že v prípade ak všeobecný súd realizuje postup,

ktorý mu zákon vyslovene umožňuje, nemožno hovoriť o porušení základných práv

a slobôd sťažovateľa len z dôvodu, že s uvedeným postupom nesúhlasí.

46. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

47. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu (v spojení s odôvodnením

prvoinštančného rozsudku) za dostatočnú, jasnú a zrozumiteľnú, založenú na právnych

záveroch, ktoré majú oporu v zákone, resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel

aplikovaných ustanovení , ,

a ZKI vo vzťahu k posudzovaniu vzniku nároku na náhradu škody.

48. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a označenými základnými právami podľa a listiny, ako aj právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

49. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom,

vrátane dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach)

uplatňujú aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

50. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

51. Z týchto právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Ústavný

súd uvádza, že napriek širšie koncipovanému dovolaniu sťažovateľa preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu len v rámci vymedzenom sťažnostnou argumentáciou

sťažovateľa, súc viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania (§ 45 zákona

o ústavnom súde).

52. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti v súvislosti

s porušením označených základných práv podľa , listiny, ako aj práva

podľa dohovoru je pomerne stručné, pričom sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie

a nesprávne právne posúdenie veci dovolacím súdom v tej časti napadnutého uznesenia,

v ktorej dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. a)

v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že dovolací súd mal „nesprávne,

resp. v rozpore s ustálenou praxou reprezentovanou napríklad rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. , právne posúdiť aktívnu legitimáciu žalobcu voči pôvodnému

žalovanému 2/ a pôvodnému žalovanému 3/ výlučne podľa ZKI ako špeciálneho predpisu,

bez toho, aby tento vzťah posúdil aj podľa všeobecného právneho predpisu. Tými

sú a , ktoré sa v danom prípade subsidiárne

uplatňujú a podľa ktorých pasívna legitimácia uvedených žalovaných má existovať.“.

53. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa uplatnenou v ústavnej sťažnosti

poukazuje ústavný súd na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„V dovolateľom uvedenom rozhodnutí sa riešila otázka vzťahu a aplikácie ustanovení

vo vzťahu k . Podstata sporu spočívala

v určení režimu, ktorým sa spravuje premlčanie žalobcom uplatneného nároku na náhradu

škody vyplývajúcej z neoprávneného zrušenia verejnej súťaže vyhlásenej v zmysle zákona

č. o verejnom obstarávaní (ako osobitný predpis), ktorý nie je podriadený

všeobecnej úprave . V danej veci dovolací súd uzavrel,

že na predmetný zodpovednostný záväzkový vzťah treba aplikovať všeobecnú právnu

úpravu, ktorou pre danú vec je právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach Občianskeho

zákonníka. Uvedené rozhodnutie primáme nesúvisí s prejednávanou vecou, nakoľko rieši

odlišnú otázku - prioritne sa zaoberá otázkou, či sa na zodpovednosť za škodu spôsobenú

v rámci predkontraktačných rokovaní vedených podľa predpisov o verejnom obstarávaní

uplatní režim alebo .

Zároveň je potrebné uviesť, že odvolací súd sa zaoberal zodpovednosťou žalovaných

aj v zmysle jednotlivých ustanovení všeobecných právnych predpisov, a to vo vzťahu

k žalovanému 2/ v bode 78 ( ), v bode 86 ( ) a vo vzťahu

k žalovanému 3/ v bode 92 ( ). Nesprávne právne posúdenie namietané

dovolateľom v tejto otázke tak nevychádza zo skutkového stavu veci. Zároveň nemožno

konštatovať, že by sa odvolací súd odklonil od záverov vyslovených v rozhodnutí

sp. zn. ani v prípade dovolateľom namietaného nesprávneho právneho

posúdenia veci odvolacím súdom o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu voči pôvodnému

žalovanému 3/. Žalobcom predostreté správne právne posúdenie malo spočívať

v tom, že keď lex specialis (ZKI) založil osobitnú zodpovednosť pôvodného žalovaného 3/

ako depozitára voči pôvodnému žalovanému 1/, ako správcovskej spoločnosti, všeobecnú

zodpovednosť pôvodného žalovaného 3/ voči podielnikom však nevylúčil, a preto v zmysle

všeobecných ustanovení depozitár zodpovedá aj podielnikom. Možnosť takejto

extenzívnej aplikácie lex generalis na samostatnú úpravu zodpovednostných vzťahov

v rámci kolektívneho investovania obsiahnutých v lex specialis (ZKI) pri kogentnom

ustanovení upravujúcom, ktorý konkrétne subjekt zodpovedá za škodu spôsobenú porušením

povinností podľa špeciálneho predpisu ktorému konkrétne vymedzenému subjektu,

z dovolateľom uvedeného rozhodnutia v žiadnom prípade nevyplýva. V prípade, ak z lex

specialis vyplýva, že konkrétny subjekt zodpovedá za škodu spôsobenú porušením povinnosti

podľa tohto špeciálneho predpisu len konkrétne vymedzenému subjektu, vylučuje

to zodpovednosť tohto subjektu z porušenia rovnakej povinnosti voči inému subjektu.

Ostatná argumentácia dovolateľa uvedená v tejto časti dovolania vôbec nesúvisí

s uvedeným rozhodnutím sp. zn. , od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť

a absentuje v nej aj nadväznosť na dovolateľom vymedzenú právnu otázku spočívajúcu

v namietanom nesprávnom právnom posúdení aktívnej legitimácie žalobcu pri nezohľadnení

právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach , a preto ju dovolací

súd považuje za zmätočnú a v tejto časti dovolací dôvod za nevymedzený

(napr. spochybňovanie vyriešenia otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a pasívnej

vecnej legitimácie pôvodného žalovaného 3/ v prípade, ak v dôsledku zániku pôvodného

žalovaného 1/, ako správcovskej spoločnosti, zaniklo postavenie žalobcu ako podielnika

podielového fondu).

Dovolací súd vzhľadom k všetkému vyššie uvedenému konštatuje,

že je neopodstatnená argumentácia žalobcu, podľa ktorej sa odvolací súd riešením otázky

týkajúcej sa namietaného nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu odklonil od právnych

záverov vyslovených v rozhodnutí sp. zn. .“

54. V nadväznosti na citovanú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku, uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ani práva podľa dohovoru. V opačnom prípade by totiž súdy

stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného

dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný

sporový poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

55. Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho

záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého

uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho

súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd

sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolaním namietaným

odklonom odvolacieho súdu od judikatúry najvyššieho súdu v otázke posudzovania aktívnej

legitimácie žalobcu, pričom dospel k záveru, že (aj) v tejto časti je potrebné dovolanie

sťažovateľa odmietnuť.

56. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom podľa a listiny, ako aj právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto časti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

57. Sťažovateľ zároveň argumentoval, že napadnutým rozsudkom a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu bolo zasiahnuté do jeho základného práva vlastniť majetok

( a listiny), ako aj do jeho práva na ochranu vlastníctva

(čl. 1 dodatkového protokolu). Ústavný súd konštatuje, že ide o práva hmotného charakteru,

a tiež, že nezistil relevantnú súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy

a posudzovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Taktiež zo skutočností, ktoré sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia týchto práv, reálnosť

ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. ). Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných

práv podľa a listiny, resp. práva podľa dodatkového

protokolu, odmietol pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

58. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu