Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 207/2020
PDF · 443.59 KB
No categories available
II. ÚS 207/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti
, a
, zastúpených advokátom JUDr. Ľubomírom
Ivanom, Námestie SNP 41, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky upovedomeniami súdnej
exekútorky Mgr. Viery Lesňákovej o čiastočnom zastavení exekúcie vo veciach vedených
pod sp. zn. 290 EX 369/18 a sp. zn. 290 EX 397/18, obe z 23. decembra 2019 v častiach
výrokov o vymoženie trov exekútorky, takto
rozhodol:
1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky upovedomením súdnej exekútorky Mgr. Viery Lesňákovej
o čiastočnom zastavení exekúcie v časti výroku o trovách exekútorky a v časti výzvy
oprávnenému na úhradu vyčíslených trov exekútorky vo veci vedenej pod sp. zn.
290 EX 369/18 z 23. decembra 2019 p o r u š e n é b o l o .
2. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky upovedomením súdnej exekútorky Mgr. Viery Lesňákovej
o čiastočnom zastavení exekúcie v časti výroku o trovách exekútorky a v časti výzvy
oprávnenému na úhradu vyčíslených trov exekútorky vo veci vedenej pod sp. zn.
290 EX 367/18 z 23. decembra 2019 p o r u š e n é b o l o .
3. Upovedomenia súdnej exekútorky Mgr. Viery Lesňákovej o čiastočnom zastavení
exekúcie vo veci vedenej pod sp. zn. 290 EX 369/18 a sp. zn. 290 EX 367/18,
obe z 23. decembra 2019, v časti výroku o trovách exekútorky a v časti výzvy oprávnenému
na úhradu vyčíslených trov exekútorky z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.
4. a p r i z n á v a trovy konania v sume 675,43 €
(slovom šesťstosedemdesiatpäť eur a štyridsaťtri centov), ktoré j e súdna exekútorka
Mgr. Viera Lesňáková p o v i n n á vyplatiť na účet ich právneho zástupcu advokáta
JUDr. Ľubomíra Ivana, Námestie SNP 41, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľov
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
23. a 24. februára 2020 doručené ústavné sťažnosti
, a
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) upovedomeniami súdnej exekútorky Mgr. Viery Lesňákovej (ďalej len
„súdna exekútorka“) o čiastočnom zastavení exekúcie vo veciach vedených pod sp. zn.
290 EX 369/18 a sp. zn. 290 EX 397/18, obe z 23. decembra 2019 v častiach výrokov
o trovách exekútorky (ďalej len „upovedomenia“).
2. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahov takmer identických ústavných sťažností,
namietaného totožného základného práva, takmer identických rozhodnutí – upovedomení
súdnej exekútorky o čiastočnom zastavení exekúcie a z totožnej argumentácie v záujme
hospodárnosti konania rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 187/2020 z 28. apríla 2020
o spojení označených ústavných sťažností na spoločné konanie.
3. Z obsahu oboch ústavných sťažností a priložených príloh vyplynulo, že každý
zo sťažovateľov podal návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 5 000 €
s príslušenstvom. Na základe návrhov sťažovateľov boli súdnej exekútorke Okresným
súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vydané poverenia na vykonanie exekúcií.
Sťažovatelia doručili okresnému súdu 25. júna 2019 späťvzatia svojich návrhov, ktorými
žiadali o zastavenie predmetných exekúcií proti povinnej. Súdna exekútorka vydala
napadnuté upovedomenia, ktorými zastavila exekúcie v časti vymáhaného nároku
a samostatným výrokom rozhodla, že exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie v sume
1 333,80 € pokračujú. Súdna exekútorka v napadnutých upovedomeniach vyzvala
sťažovateľov ako oprávnených na uhradenie takto vyčíslených trov exekútorky.
4. Sťažovatelia v oboch sťažnostiach zhodne namietali, že súdna exekútorka
nesprávne právne posúdila otázku vzniknutých trov exekúcie, a tvrdia, že „späťvzatím
návrhu a žiadosťou o zastavenie exekúcie nebola daná moja povinnosť na úhradu trov
exekúcie porušovateľovi v rozsahu v akom tento žiada zaplatiť“. V tomto smere
poukazovali na znenie § 198 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení neskorších predpisov
a tvrdili, že exekútorke v zmysle označeného ustanovenia Exekučného poriadku patrí len
paušálna náhrada výdavkov, a nie aj odmena, keďže súdna exekútorka nevymohla ani len
časť vymáhaných nárokov. Z uvedeného dôvodu sťažovatelia považujú napadnuté
upovedomenia súdnej exekútorky v časti výrokov o vymoženie trov exekútorky
za nezákonné, arbitrárne a porušujúce ich označené základné právo na súdnu ochranu podľa
5. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 207/2020 z 12. mája 2020 ústavné sťažnosti
sťažovateľov prijal na ďalšie konanie.
6. Následne ústavný súd 20. mája 2020 vyzval súdnu exekútorku na vyjadrenie sa
k vecnej stránke prijatých sťažností a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania o prijatých sťažností. Následne listom z 25. mája 2020 upovedomil
zúčastnenú osobu o jej práve vyjadriť sa k ústavným sťažnostiam v lehote 10 dní
od doručenia tohto upovedomenia.
II.
Vyjadrenie súdnej exekútorky, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľov
7. Vyjadrenie právneho zástupcu súdnej exekútorky bolo ústavnému súdu doručené
8. júna 2020 spolu aj s dotknutými exekučnými spismi. Právny zástupca súdnej exekútorky
v podstatnom uviedol, že sťažovatelia v sťažnostiach uvádzali len tie skutočnosti, ktoré
majú účelovo podporiť ich argumentáciu a zamlčali skutočnosti, ktoré mali predchádzať
vydaniu upovedomení. V tomto smere poukazoval na to, že súdna exekútorka zistila, že
povinná v exekučných konaniach má pravidelný mesačný príjem, je vlastníkom a držiteľom
motorového vozidla, preto súdna exekútorka exekučným príkazom z 11. októbra 2018
nariadila zrážky zo mzdy povinnej a bola vykonaná elektronická blokácia osobného
motorového vozidla vo vlastníctve povinnej, ako aj blokácia finančných prostriedkov
v sume 1 595,56 € na bankovom účte povinnej. Vychádzajúc z uvedeného bola toho názoru,
že sťažovatelia v záujme vyhnúť sa povinnosti uhradiť trovy exekúcie dosiahli v konaní
o určenie neúčinnosti právneho úkonu (neplatnosť darovacej zmluvy, ktorou povinná
previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti – bytu na svojho syna, pozn.) úhradu súm
vymáhaných v exekúciách iniciovaných sťažovateľmi od syna povinnej. Vychádzajúc
z vlastnej argumentácie a interpretácie dotknutých noriem Exekučného poriadku
vzťahujúcich sa na vec je súdna exekútorka presvedčená o svojom nároku na trovy
exekúcie, preto v závere svojho vyjadrenia navrhla, aby ústavný súd sťažnosti zamietol
a priznal jej náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.
8. Následne ústavnému súdu bolo 18. júna 2020 doručené podanie označené ako
„Vyjadrenie k sťažnosti...“ povinnej v exekučných konaniach
(ďalej len „zúčastnená osoba“). Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení
v podstatnom poukázala na to, že jej bol zablokovaný účet v a súdna
exekútorka nariadila zrážky zo mzdy, ktoré „sa začali vykonávať už z výplaty za 10/2018
vo výške 183,59 EUR a vykonávali sa každý mesiac až do ich zastavenia v 1/2020, celková
zrazená suma bola 2 143,91 EUR, ktoré mi nakoniec zamestnávateľ vrátil, pretože ma
donútili moji príbuzní zaplatiť im prostredníctvom môjho syna, voči ktorému viedli súdne
konanie a ako protislužbu prisľúbili zastaviť konanie o neplatnosť darovacej zmluvy“.
9. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku doručenom 27. júna 2020
zotrval na dôvodnosti podaných sťažností. V podstatnom uviedol, že pokiaľ súdna
exekútorka poukazovala na závery uvedené v rozhodnutí ústavného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. II. ÚS 151/2018, tak tie považuje za neaplikovateľné v prejednávanej veci,
keďže podmienkou takéhoto postupu je určitá forma procesného zavinenia oprávnených,
pričom v postupe oprávnených nie je možné vzhliadnuť žiadnu formu vyžadovaného
procesného zavinenia. S poukazom na § 198 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorého aplikácie
sa dožaduje aj v okolnostiach prejednávaného prípadu, je presvedčený o tom, že súdnej
exekútorke v zmysle označeného ustanovenia prislúcha maximálne náhrada účelne
vynaložených výdavkov. V závere svojho vyjadrenia právny zástupca sťažovateľov vyjadril
súhlas s upustením od vykonania ústneho pojednávania v predmetnej veci.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,
stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľov, ústavný súd konštatuje,
že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu verejnej moci
(súdnej exekútorky), ktoré ju pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
15. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov a iných
orgánov verejnej moci je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov
a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo
absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
16. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde, prípadne
na inom orgáne verejnej moci. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu, respektíve
iného orgánu verejnej moci nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
17. Orgán verejnej moci by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
(obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
18. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a orgánov verejnej moci
pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd
aj sťažovateľmi napadnuté upovedomenia súdnej exekútorky.
IV.
Právne posúdenie veci
19. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutým upovedomeniam súdnej exekútorky
vzhľadom na rozhodné skutočnosti vecí argumentovali tým, že súdna exekútorka
do späťvzatia ich návrhov od povinnej nevymohla ani len časť vymáhaných nárokov
a že k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku úhrady vymáhaných súm priamo synom
povinnej ako súčasť ich dohody v rámci konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu,
kde žalovaný syn mal uhradiť sťažovateľom ako žalobcom dohodnuté sumy a sťažovatelia
mali požiadať o späťvzatie návrhu na vykonanie exekúcií vedených proti povinnej matke,
pričom vychádzajúc z uvedeného sa dožadovali aplikácie § 198 ods. 2 Exekučného
poriadku.
20. Podľa § 198 ods. 2 Exekučného poriadku ak došlo k zastaveniu exekúcie, patrí
exekútorovi náhrada výdavkov, ktorú znáša účastník konania povinný platiť trovy exekútora
podľa tohto zákona. Ak exekútor pred zastavením exekúcie sčasti vymohol alebo prijal
plnenie na uspokojenie vymáhaného nároku, patria mu aj trovy, ktoré si ponechal v súlade
s § 60, a to v rozsahu, v akom prevyšujú náhradu výdavkov podľa prvej vety.
21. Naopak v okolnostiach posudzovaných vecí súdna exekútorka v napadnutých
upovedomeniach dospela k záveru, že sťažovatelia „účelovo upierajú súdnemu exekútorovi
nárok na trovy exekúcie, ktoré mu jednoznačne patria, pretože podľa ust. § 61f
Exe. poriadku: Po doručení Upovedomenia o začatí exekúcie povinnému nastávajú účinky
splnenia vymáhaného nároku len vtedy, ak sa plnenie v rozsahu, v ktorom prislúcha
exekútorovi podľa § 60 ods. 2, dostane exekútorovi.
Naviac z vyššie uvedeného je preukázané, že oprávnený si zastavenie exekučného
konania zavinil sám a to v štádiu, keď všetko nasvedčovalo tomu, že exekúcia bude úspešne
vykonaná aj na nehnuteľný majetok, na ktorý bolo začaté konanie o určenie neúčinnosti
právneho úkonu prevodu.“.
22. Podľa § 61n ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku exekútor vydá upovedomenie
o zastavení exekúcie, ak zastavenie exekúcie navrhol oprávnený.
Podľa § 61n ods. 3 Exekučného poriadku ak je dôvod na zastavenie exekúcie
v celosti, v upovedomení o zastavení exekúcie podľa odseku 1 exekútor vyzve oprávneného
na zaplatenie náhrady výdavkov (§ 198 ods. 2). Upovedomenie o zastavení exekúcie spolu
s výzvou na zaplatenie náhrady výdavkov doručí exekútor účastníkom konania.
23. Ústavný súd, vychádzajúc z citovaných ustanovení Exekučného poriadku
a rozhodných okolností prípadu, je toho názoru, že súdnej exekútorke proti sťažovateľom
prislúchala len náhrada výdavkov podľa § 198 ods. 2 Exekučného poriadku, nie však
odmena tak, ako ju vyčíslila vo svojich napadnutých upovedomeniach a vyzvala
sťažovateľov na jej úhradu.
24. K uvedenému záveru ústavný súd dospel na základe posúdenia otázky vzniku
nároku súdnej exekútorky na odmenu a otázky určenia subjektu, ktorý je povinný túto
odmenu platiť.
25. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku nárok súdnej exekútorky na (aspoň
čiastočnú) odmenu za výkon exekučnej činnosti vzniká vymožením (aspoň časti)
vymáhaného plnenia v priebehu exekučného konania [pričom za vymožené plnenie sa
považujú sumy, získané súdnym exekútorom niektorým zo zákonom normovaných
spôsobov vykonania exekúcie alebo prijaté súdnym exekútorom na uspokojenie
vymáhaného nároku – § 198 ods. 2 EP per analogiam, ako aj sumy zaplatené na splnenie
vymáhaného dlhu priamo oprávnenému – v tomto prípade má však úhrada účinok splnenia
dlhu jedine za predpokladu uspokojenia zodpovedajúceho nároku súdneho exekútora
na odmenu (§ 61f ods. 1 EP)].
25.1 Oprávnený je dominus litis exekučného konania, z čoho vyplýva,
že ak oprávnený navrhne jeho zastavenie (aj bez uvedenia dôvodu), súdny exekútor je
povinný tento prejav vôle rešpektovať a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
25.2 Ak dôjde k zastaveniu exekučného konania, otázka prípadného nároku súdneho
exekútora na odmenu je podmienená „stavom uspokojenia vymáhanej pohľadávky“ ku dňu
zastavenia konania a výška nároku exekútora na odmenu je určená sumou, ktorú si
na uspokojenie tohto nároku v doterajšom priebehu konania exekútor v súlade s pravidlami
uvedenými v § 60 Exekučného poriadku ponechal (§ 198 ods. 2 veta druhá Exekučného
poriadku).
25.3 Z okolností prípadu možno vyvodiť, že dôvodom podania návrhu na zastavenie
konania bolo uspokojenie exekučne vymáhaných nárokov. Je pravda, že sťažovatelia
neinkasovali plnenie od povinnej, ale od jej syna, a to v rámci konania o odporovacej
žalobe, nie v rámci exekučného konania. Právnym dôvodom podania odporovacej žaloby
však bolo sťaženie uspokojenia pohľadávok sťažovateľov (vymáhaných v predmetných
exekučných konaniach) v dôsledku odporovaného právneho úkonu povinnej. Plnenia, ktoré
syn povinnej zaplatil sťažovateľom „na dosiahnutie späťvzatia žaloby“, tak boli podľa
názoru ústavného súdu plneniami, ktorými syn povinnej uspokojil samotné pohľadávky,
vymáhané v predmetných exekučných konaniach. Na tomto mieste si ústavný súd dovolí
podotknúť, že v správaní sťažovateľov „mimo exekučného konania“ (t. j. v konaní
o odporovacej žalobe, v ktorom vystupovali ako žalobcovia) badať vo vzťahu k exekučným
konaniam (v ktorých vystupovali v pozícii oprávnených) prvky špekulatívneho postupu,
keďže Exekučný poriadok prezumuje ako platobné miesto súdneho exekútora.
26. Pokiaľ ide o subjekt, ktorý platí odmenu exekútora za výkon exekučnej činnosti,
z ustanovení Exekučného poriadku jednoznačne a logicky vyplýva, že povinnosť platiť túto
odmenu zaťažuje povinného, keď odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti
sa uspokojuje výlučne z inkasovaných súm. Ako už bolo uvedené, v priebehu predmetných
exekučných konaní exekútorka neinkasovala žiadnu sumu (pozri bod 8 odôvodnenia
nálezu).
27. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že výroky napadnutých
upovedomení o čiastočnom zastavení exekúcie v časti o trovách exekútorky a v časti výzvy
oprávnenému na úhradu vyčíslených trov exekútorky nemajú oporu v platnej právnej úprave
a týchto výrokov je arbitrárne, ústavne neudržateľné, a porušujúce základné právo
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (body 1 a 2 nálezu).
28. Napadnuté upovedomenia o zastavení exekúcie boli formulované ako
upovedomenia o čiastočnom zastavení exekúcií (vo vzťahu k nárokom oprávnených) s tým,
že exekúcie pokračujú na vymoženie exekútorkou vyčíslených trov exekútorky. Keďže
po späťvzatí návrhu na vykonanie exekúcie v celom rozsahu musí byť exekučné konanie
zastavené v celom rozsahu (vyčíslené trovy exekútora nie sú predmetom ďalšieho
vymáhania v tomto exekučnom konaní, ale výzva oprávnenému na úhradu trov exekútora sa
v prípade jej nesplnenia stane exekučným titulom), bolo by žiadúce zrušiť predmetné
upovedomenia en bloc. Sťažovatelia však svojimi sťažnosťami atakovali len výrok
o trovách exekútorky a výzvu oprávnenému na úhradu vyčíslených trov exekútorky.
Súc viazaný petitom ústavných sťažností, ústavný súd zrušil predmetné upovedomenia len
v napadnutých častiach (bod 3 výroku nálezu).
29. V ďalšom postupe je súdna exekútorka viazaná právnym názorom ústavného
súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Súdna
exekútorka je tiež viazaná rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V.
30. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
Právny zástupca sťažovateľov si nárok na náhradu trov konania uplatnil podaním
doručeným 28. augusta 2020.
31. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania,
podanie sťažnosti, písomné podanie týkajúce sa veci samej (vykonané v roku 2020).
Vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej služby
vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2020 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu
s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 € za jeden
úkon. Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako to vyplýva
zo súdneho spisu, predstavujú sumu 562,86 € (uvedené platí aj pre prípad, že právny
zástupca zastupoval dvoch sťažovateľov, pozn.), ktoré sa vzhľadom na skutočnosť, že
právny zástupca je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %. Ústavný súd preto
úspešným sťažovateľom priznal náhradu trov konania v sume 675,43 € (bod 4 výroku
nálezu).
32. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu