Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 354/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana

a Petra Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Antalom, Hlavná 13, Trnava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len ,,sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj ,,napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva je žalovaným.

«Predmetné súdne konanie, ktoré bolo podľa môjho názoru poznačené značnými

prieťahmi, bolo skončené na základe toho, že som so žalobkyňou uzavrel zmier, keďže obaja

sme stratili dôveru v to, že súd má záujem vo veci rozhodnúť a preto sme radšej každý

upustili zo svojich „nárokov“ a radšej sme konanie ukončili takýmto spôsobom.

Žaloba vo veci bola na súd podaná dňa 29.2.2016. Dňa 8.4.2016 som

prostredníctvom právneho zástupcu bez výzvy súdu podal vyjadrenie k žalobe

(pre urýchlenie veci). Toto moje vyjadrenie súd doručoval žalobkyni až po takmer šiestich

mesiacoch, pričom ju vyzval na vyjadrenie (uznesením z 28.9.2016). Žalobkyňa sa v zmysle

výzvy súdu vyjadrila 24.10.2016. Súd mi toto podanie doručil až o štyri mesiace (v mesiaci

február 2017) a vyzval ma na vyjadrenie k nemu. Ja som sa na výzvu súdu opätovne vo veci

obratom písomne vyjadril dňa 3.3.2017. Súd žalobkyňu zase vyzval na písomné vyjadrenie,

čo ona urobila 19.4.2017. Súd mi toto podanie žalobkyne doručoval až o ďalšie štyri

mesiace (v mesiaci august 2017) a znova ma vyzval na písomné vyjadrenie, ktoré som súdu

bez zbytočného odkladu doručil 5.9.2017. Následne sa 17.10.2017 uskutočnilo prvé

pojednávanie vo veci – prvé pojednávanie súd teda vykonal až po 20tich mesiacoch

po podaní žaloby. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili dňa 14.11.2017, 16.1.2018

a 20.3.2018. Na poslednom z týchto pojednávaní súd rozhodol, že do konania priberie

znalca a pojednávanie bolo odročené na neurčito. Týmto sa skončilo krátke

niekoľkomesačné obdobie, kedy súd konal relatívne plynulo (i keď podľa môjho názoru

nehospodárne). Žalobkyňa následne 10.4.2018 doručila súdu jej navrhované otázky

pre znalca, k čomu som sa ja ihneď vyjadril (pre urýchlenie veci) ešte dňa 24.4.2018.

Súd vo veci konal až za ďalšieho pol roka, keď až v mesiaci september vyzval žalobkyňu

na písomné vyjadrenie ohľadne znaleckého dokazovania, na čo ona obratom reagovala

zaslaním súdom vyžiadaného podania. Súd mi toto podanie žalobkyne zasielal opäť s výzvou

na vyjadrenie k nemu, čo som ihneď vykonal (12.10.2018). Toto moje podanie súd žalobkyni

zasielal až dňa 4.2.2019 (teda po ďalších štyroch mesiacoch) s tým, že sa k nemu môže opäť

vyjadriť, čo ona urobila 8.3.2019. Súd reagoval zase až po pol roku (v mesiaci august 2019)

a vyzval ma na ďalšie vyjadrenie, ktoré som ihneď podal 22.8.2019. Súd toto doručoval

žalobkyni až o ďalšie štyri mesiace (v mesiaci február 2020). Súd teda začiatkom roka 2018

odročil pojednávanie za účelom vykonania znaleckého dokazovania a po dvoch rokoch toto

nedokázal ani len nariadiť, nieto zabezpečiť jeho vykonanie. V reakcii na „rýchlosť“

konania súdu sme so žalobkyňou radšej uzavreli zmier, keďže ukončenie konania zo strany

súdu v dohľadnej dobe nebolo možné racionálne predpokladať vzhľadom na jeho dovtedajší

prieťahový postup.

Zosumarizovane teda možno povedať, že za vyše štyri roky súdneho konania súd

reálne konal len zopár mesiacov (kedy boli vykonávané pojednávania). Ostatný čas robil

len to, že značne oneskorene doručoval sporovým stranám vyjadrenia a tieto neustále

vyzýval na ďalšie...

Tvrdím, že nekonaním, respektíve nehospodárnym a neprimerane dlhým konaním

Okresného súdu Trnava došlo k dlhodobému porušovaniu mojich základných práv,

a to najmä ústavného práva podľa SR, podľa ktorého „každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Rovnako sa domnievam, že bolo porušované i moje právo garantované v čl. 6 ods. 1

prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného

pod č. , podľa ktorého „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“

Mám za to, že súd nás (mňa a moju bývalú manželku) svojou nečinnosťou dostal

do takej situácie, že keďže sme už nechceli znášať dlhodobý stav právnej neistoty, „kopiace

sa“ náklady na právne služby (keďže súd nás neustále a podľa mňa nadmerne a zbytočne

vyzýval na písomné vyjadrenia a stanoviská), boli sme nútení uzavrieť zmier, s ktorým sme

v podstate nespokojní obaja. V žiadnom prípade ale nemožno tvrdiť, že zmier bol

medzi nami uzatvorený vďaka zmierovacej činnosti súdu. Práve naopak, súd nás k zmieru

donútil, keďže z jeho (ne)konania nebolo možné racionálne predpokladať, že vec sa skončí

v rozumnej dobe. Opakovane poukazujem na to, že prvých 20 mesiacov konania súd

v podstate len s neprijateľnými rozstupmi doručoval stranám ich podania a posledné

dva roky konania nebol schopný ani len pribrať do konania znalca, za ktorým účelom

odročil pojednávanie ešte začiatkom roka 2018 na neurčito.

Ústavný súd pri rozhodovaní o prieťahoch v konaní posudzuje tri základné kritériá:

zložitosť veci, správanie sa účastníka a postup súdu (, , ,

).

Nazdávam sa, že Okresný súd Trnava ako porušovateľ mojich vyššie uvedených práv

nemôže zdôvodňovať zdĺhavosť konania zložitosťou veci. Pokiaľ ide o moju vec, túto vôbec

nepovažujem za „zložitú“, práve naopak, išlo o právne jednoduchú a bežnú vec

nevyžadujúcu si nadmernú právnu alebo skutkovú záťaž činnosti súdu. Súd mal v podstate

len jednu spornú skutočnosť, ktorú mal právne posúdiť (investície do nehnuteľnosti)

a v konaní vyčísliť – ustanovením znalca (ktorého za dva roky nedokázal ani len ustanoviť).

Rozhodne sa teda nazdávam, že právnou a skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlniť

neefektívne a pomalé konanie okresného súdu.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní ústavného súdu

vo veci posudzovania zbytočných prieťahov a porušovania práva účastníkov konania

podľa Čl. VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tvrdím, že ja,

sťažovateľ (a aj žalobkyňa) sme na všetky dopyty a výzvy súdu reagovali promptne

a nemarili sme súdne pojednávania. Práve naopak, sporové strany sa od počiatku konania

správali tak, aby konanie čo najviac urýchlili (napr. ja som vyjadrenie k žalobe podal

bez vyzvania súdu hneď ako som sa o nej dozvedel).

V zmysle tretieho kritéria, ktorým je postup súdu vo veci, nemožno v žiadnom prípade

dĺžku konania ospravedlniť. Okresný súd vo veci takmer celé konanie konal tak, že medzi

jeho úkonmi boli neprimerané časové úseky. Ak však súd aj konal, jeho konanie sa nedá

nazvať inak ako nehospodárne. Nekonečné vyzývanie strán na vyjadrenia totiž nemožno

považovať za také konanie súdu, ktoré by hospodárnym spôsobom malo dospieť k vyriešeniu

veci. Nehovoriac o tom, že súdu trvalo priemerne viac ako 4 mesiace doručiť strane konania

podanie protistrany.

Vzhľadom na hore uvedené som toho názoru, že takýto postup súdu je

z ústavnoprávneho hľadiska viac ako neakceptovateľný. Pri bližšom skúmaní treba totiž

uzavrieť, že súd sa v posledných rokoch konania vôbec ani len nepriblížil k rozhodnutiu

vo veci.

S poukazom na vyššie uvedené tvrdím, že postupom Okresného súdu Trnava

v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušovaniu základných práv

mňa – sťažovateľa podľa Čl. 48 ods. 2 , ako aj môjho práva podľa Čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K prijateľnosti mojej sťažnosti si dovoľujem dodať nasledovné.

Nazdávam sa, že skutočnosť, že súdne konanie je už právoplatne skončené, nie je

prekážkou, aby Ústavný súd rozhodol o prijateľnosti mojej sťažnosti.

Na podporu a doplnenie tejto argumentácie je potrebné poukázať na skutočnosť,

že funkciou konania pred Ústavným súdom SR z dôvodu namietania zásahu do základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je len odstránenie stavu právnej

neistoty, ale toto konanie plní tiež satisfakčnú funkciu a tzv. reparačnú (resp. zmierňujúcu)

funkciu. Satisfakčná funkcia sa prejavuje v tom, že sťažnosťou na Ústavnom súde SR sa

možno domáhať vyslovenia, že boli porušené práva alebo slobody ( SR)

a zmierňujúca funkcia v tom, že Ústavný súd SR môže priznať tomu, koho základné právo

alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ( SR

a o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých

sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa

ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania

základného práva (). Ústavný súd SR považuje za dôvodné priznať primerané

finančné zadosťučinenie v prípadoch, ak len konštatovanie porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru nie je dostatočným

zadosťučinením pre sťažovateľa – pokiaľ ide o výšku tohto finančného zadosťučinenia

vychádza zo zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia

práv sťažovateľa, najmä na intenzitu porušenia a význam konania pre sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa nazdávam, že ústavná sťažnosť pre porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je opodstatnená

a prijateľná aj v prípade, ak v čase podania sťažnosti je konanie pred orgánom verejnej

moci právoplatne skončené, avšak neuplynula lehota dvoch mesiacov od právoplatnosti

meritórneho rozhodnutia.

S poukazom na vyššie uvedené sa domáham toho, aby ústavný súd v zmysle čl. 127

ods. 2 SR a vyslovil, že moje ústavné právo podľa

ods. 2 SR a právo na prejednanie mojej záležitosti v primeranej lehote podľa Čl. 6

ods. 1 Dohovoru porušené bolo a priznal mi primerané finančné zadosťučinenie ako

kompenzáciu za to, že postupom Okresného súdu Trnava boli dlhodobo porušované moje

hore uvedené základné práva.

Je nemysliteľné, aby všeobecný súd nedokázal po štyroch rokoch dospieť

k podstatnému posunu v tak bežnej veci, ako je vysporiadanie BSM. Nečinnosťou súdu nás

tento v podstate „dotlačil“ k uzavretiu zmieru, keďže ani jedna zo strán nebola ochotná

už ďalej znášať právnu neistotu a náklady sporu (ktoré by nám nikto nepreplatil).

Mám za to, že v predmetnom konaní možno za „prieťahové“ obdobie považovať celé jeho

trvanie s výnimkou zopár mesiacov, kedy boli vykonané pojednávania. Stav právnej neistoty

vyvolaný (ne)konaním súdu podstatným spôsobom narúšal i vzťah s mojou bývalou

manželkou, s ktorou mám dve maloleté deti a preto v ich záujme spolu musíme komunikovať

a fungovať. Neprijateľne dlhý stav právnej neistoty, ktorý medzi nami logicky vyvolával

nevraživosť, teda negatívne a deštruktívne vplýval i na môj osobný a rodinný život.

Súdne konanie, ktoré sa ani zďaleka nepribližovalo k svojmu koncu medzi nami vyvolával

neustále hádky, ktoré zhoršovali našu komunikáciu ohľadne našich maloletých detí.

Práve toto považujem za hlavný dôvod, prečo som pristúpil k podľa mňa nevýhodnému

zmieru – upokojenie môjho rodinného a súkromného života. Dôvod nutnosti takéhoto

postupu je však smutný, keďže tento vychádza z toho, že súd dlhodobo porušoval ústavné

práva strán na prejednanie ich veci v primeranej lehote.

Ak by ústavný súd v danej veci nekonal, v podstate by „posvätil“ v súčasnosti sa

rozmáhajúci prístup všeobecných súdov k obdobným konaniam spočívajúcim v tom, že

konanie trvá dovtedy, kým sa strany nevzdajú dôvery v súd a neukončia konanie zmierom,

prípadne späťvzatím žaloby. Je nepopierateľné, že v prípade nášho konania je nemožné

predpokladať, že vzhľadom na prístup súdu by bolo v konaní rozhodnuté v rozumnom alebo

aspoň prijateľnom čase.

Zastávam názor, že vzhľadom na okolnosti veci by bolo nedostatočné, aby ústavný

súd len skonštatoval, že postupom okresného súdu v predmetnej veci sú porušované moje

hore uvedené práva a nepriznal mi za porušovanie týchto práv i finančné zadosťučinenie.

Podľa Čl. 127 ods. 3 , ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Pritom cieľom takéhoto priznaného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie

ochrany porušenia základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu

došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany a nielen vyslovenie

jeho porušenia (viď. i ).

Pokiaľ ide o výšku mnou požadovaného finančného zadosťučinenia, toto požadujem

priznať vo výške 8 000,- €, čo je podľa môjho názoru aspoň čiastočné vyjadrenie

odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie mojich základných práv a to ako z hľadiska

trvania samotného poruchového stavu, tak i rozhodovacej praxe ÚS SR a ESĽP.

Konečne sa domáham i toho, aby mi Ústavný súd v zmysle ust. § 36 ods. 2 zákona

č. priznal i náhradu trov môjho právneho zastúpenia.»

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných

prieťahov podľa a jeho právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. sa priznáva finančné zadosťučinenie a to vo výške 8 000,- €

(slovom osemtisíc eur), ktorú čiastku je povinný Okresný súd Trnava

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava je povinný nahradiť trovy jeho

právneho zastúpenia v celkovej výške 375,24 €...“

II.

Predbežné prerokovanie návrhu

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

6. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

9. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

vrátane základného práva podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo.

Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného

základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2

písm. g) ]. Vychádza pritom z toho, že účelom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. , ,

).

10. Jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

je teda v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , to, že musí smerovať

proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , , ).

11. Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so svojou ústavnou sťažnosťou až podaním

z 11. júla 2020, pričom v nej okrem iného argumentoval, že „skutočnosť, že súdne konanie

je už právoplatne skončené, nie je prekážkou, aby Ústavný súd rozhodol o prijateľnosti

mojej sťažnosti“. Z citovaného tvrdenia sťažovateľa plynie podstatná skutková okolnosť

spočívajúca v tom, že ústavná sťažnosť bola na ústavnom súde podaná v čase,

keď porušenie označeného základného práva a práva garantovaného dohovorom

na okresnom súde už netrvalo a konanie o ústavnej sťažnosti tak nebolo spôsobilé naplniť

účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa

dohovoru (mutatis mutandis ).

12. Ústavný súd napokon poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého je v súlade s praxou ústavného súdu preskúmavať podobné sťažnosti,

iba ak napadnuté konanie stále prebieha [... was in accordance with the Constitutional

Courtʹs practice to examine similar complaints only where the proceedings complained

of are pending...“ – Mazurek v. Slovenská republika, sťažnosť č. 16970/05, 3. 3. 2009].

13. Ústavný súd nevyhodnotil sťažnostnú argumentáciu o tom, že zmier uzavretý

sporovými stranami bol výsledkom ich rezignácie v dôsledku prieťahov vyskytnuvších sa

v žalovanom konaní, ako spôsobilú viesť k odklonu od ustálenej judikatúry rekapitulovanej

v bodoch 9 a 10 odôvodnenia tohto uznesenia. Uzavretie zmieru je vôľovým právnym

úkonom sporových strán. Ak sťažovateľ i jeho protistrana v spore boli presvedčení

o spornosti ich veci, potom bolo potrebné v súdnom spore pokračovať a na ústavný súd sa

obrátiť ústavnou sťažnosťou v čase, keď jej podanie ešte bolo spôsobilé naplniť stabilne

judikovaný účel konania o nej.

14. Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu, ústavný súd konštatuje,

že aj keď napadnuté konanie v sťažovateľovej veci sa podľa popisu jeho chronológie

obsiahnutého v ústavnej sťažnosti nejaví ako bezprieťahové, právna neistota sťažovateľa

bola odstránená z iniciatívy samotných účastníkov konania uzavretím zmieru a v čase

doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie práv sťažovateľa už

netrvalo (m. m. ). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol predbežne

prerokúvanú ústavnú sťažnosť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Podľa pripája k tomuto rozhodnutiu, jeho výroku

a odôvodneniu, odlišné stanovisko sudca Peter Straka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu