Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 354/2020
PDF · 448.28 KB
No categories available
III. ÚS 354/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana
a Petra Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Antalom, Hlavná 13, Trnava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 77/2016
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len ,,sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 77/2016 (ďalej aj ,,napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva je žalovaným.
«Predmetné súdne konanie, ktoré bolo podľa môjho názoru poznačené značnými
prieťahmi, bolo skončené na základe toho, že som so žalobkyňou uzavrel zmier, keďže obaja
sme stratili dôveru v to, že súd má záujem vo veci rozhodnúť a preto sme radšej každý
upustili zo svojich „nárokov“ a radšej sme konanie ukončili takýmto spôsobom.
Žaloba vo veci bola na súd podaná dňa 29.2.2016. Dňa 8.4.2016 som
prostredníctvom právneho zástupcu bez výzvy súdu podal vyjadrenie k žalobe
(pre urýchlenie veci). Toto moje vyjadrenie súd doručoval žalobkyni až po takmer šiestich
mesiacoch, pričom ju vyzval na vyjadrenie (uznesením z 28.9.2016). Žalobkyňa sa v zmysle
výzvy súdu vyjadrila 24.10.2016. Súd mi toto podanie doručil až o štyri mesiace (v mesiaci
február 2017) a vyzval ma na vyjadrenie k nemu. Ja som sa na výzvu súdu opätovne vo veci
obratom písomne vyjadril dňa 3.3.2017. Súd žalobkyňu zase vyzval na písomné vyjadrenie,
čo ona urobila 19.4.2017. Súd mi toto podanie žalobkyne doručoval až o ďalšie štyri
mesiace (v mesiaci august 2017) a znova ma vyzval na písomné vyjadrenie, ktoré som súdu
bez zbytočného odkladu doručil 5.9.2017. Následne sa 17.10.2017 uskutočnilo prvé
pojednávanie vo veci – prvé pojednávanie súd teda vykonal až po 20tich mesiacoch
po podaní žaloby. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili dňa 14.11.2017, 16.1.2018
a 20.3.2018. Na poslednom z týchto pojednávaní súd rozhodol, že do konania priberie
znalca a pojednávanie bolo odročené na neurčito. Týmto sa skončilo krátke
niekoľkomesačné obdobie, kedy súd konal relatívne plynulo (i keď podľa môjho názoru
nehospodárne). Žalobkyňa následne 10.4.2018 doručila súdu jej navrhované otázky
pre znalca, k čomu som sa ja ihneď vyjadril (pre urýchlenie veci) ešte dňa 24.4.2018.
Súd vo veci konal až za ďalšieho pol roka, keď až v mesiaci september vyzval žalobkyňu
na písomné vyjadrenie ohľadne znaleckého dokazovania, na čo ona obratom reagovala
zaslaním súdom vyžiadaného podania. Súd mi toto podanie žalobkyne zasielal opäť s výzvou
na vyjadrenie k nemu, čo som ihneď vykonal (12.10.2018). Toto moje podanie súd žalobkyni
zasielal až dňa 4.2.2019 (teda po ďalších štyroch mesiacoch) s tým, že sa k nemu môže opäť
vyjadriť, čo ona urobila 8.3.2019. Súd reagoval zase až po pol roku (v mesiaci august 2019)
a vyzval ma na ďalšie vyjadrenie, ktoré som ihneď podal 22.8.2019. Súd toto doručoval
žalobkyni až o ďalšie štyri mesiace (v mesiaci február 2020). Súd teda začiatkom roka 2018
odročil pojednávanie za účelom vykonania znaleckého dokazovania a po dvoch rokoch toto
nedokázal ani len nariadiť, nieto zabezpečiť jeho vykonanie. V reakcii na „rýchlosť“
konania súdu sme so žalobkyňou radšej uzavreli zmier, keďže ukončenie konania zo strany
súdu v dohľadnej dobe nebolo možné racionálne predpokladať vzhľadom na jeho dovtedajší
prieťahový postup.
Zosumarizovane teda možno povedať, že za vyše štyri roky súdneho konania súd
reálne konal len zopár mesiacov (kedy boli vykonávané pojednávania). Ostatný čas robil
len to, že značne oneskorene doručoval sporovým stranám vyjadrenia a tieto neustále
vyzýval na ďalšie...
Tvrdím, že nekonaním, respektíve nehospodárnym a neprimerane dlhým konaním
Okresného súdu Trnava došlo k dlhodobému porušovaniu mojich základných práv,
a to najmä ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého „každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“
Rovnako sa domnievam, že bolo porušované i moje právo garantované v čl. 6 ods. 1
prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného
pod č. 209/1992 Zb., podľa ktorého „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“
Mám za to, že súd nás (mňa a moju bývalú manželku) svojou nečinnosťou dostal
do takej situácie, že keďže sme už nechceli znášať dlhodobý stav právnej neistoty, „kopiace
sa“ náklady na právne služby (keďže súd nás neustále a podľa mňa nadmerne a zbytočne
vyzýval na písomné vyjadrenia a stanoviská), boli sme nútení uzavrieť zmier, s ktorým sme
v podstate nespokojní obaja. V žiadnom prípade ale nemožno tvrdiť, že zmier bol
medzi nami uzatvorený vďaka zmierovacej činnosti súdu. Práve naopak, súd nás k zmieru
donútil, keďže z jeho (ne)konania nebolo možné racionálne predpokladať, že vec sa skončí
v rozumnej dobe. Opakovane poukazujem na to, že prvých 20 mesiacov konania súd
v podstate len s neprijateľnými rozstupmi doručoval stranám ich podania a posledné
dva roky konania nebol schopný ani len pribrať do konania znalca, za ktorým účelom
odročil pojednávanie ešte začiatkom roka 2018 na neurčito.
Ústavný súd pri rozhodovaní o prieťahoch v konaní posudzuje tri základné kritériá:
zložitosť veci, správanie sa účastníka a postup súdu (I. ÚS 3/00, II. ÚS 32/02, I. ÚS 41/02,
Nazdávam sa, že Okresný súd Trnava ako porušovateľ mojich vyššie uvedených práv
nemôže zdôvodňovať zdĺhavosť konania zložitosťou veci. Pokiaľ ide o moju vec, túto vôbec
nepovažujem za „zložitú“, práve naopak, išlo o právne jednoduchú a bežnú vec
nevyžadujúcu si nadmernú právnu alebo skutkovú záťaž činnosti súdu. Súd mal v podstate
len jednu spornú skutočnosť, ktorú mal právne posúdiť (investície do nehnuteľnosti)
a v konaní vyčísliť – ustanovením znalca (ktorého za dva roky nedokázal ani len ustanoviť).
Rozhodne sa teda nazdávam, že právnou a skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlniť
neefektívne a pomalé konanie okresného súdu.
Pokiaľ ide o druhé kritérium, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní ústavného súdu
vo veci posudzovania zbytočných prieťahov a porušovania práva účastníkov konania
podľa Čl. VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tvrdím, že ja,
sťažovateľ (a aj žalobkyňa) sme na všetky dopyty a výzvy súdu reagovali promptne
a nemarili sme súdne pojednávania. Práve naopak, sporové strany sa od počiatku konania
správali tak, aby konanie čo najviac urýchlili (napr. ja som vyjadrenie k žalobe podal
bez vyzvania súdu hneď ako som sa o nej dozvedel).
V zmysle tretieho kritéria, ktorým je postup súdu vo veci, nemožno v žiadnom prípade
dĺžku konania ospravedlniť. Okresný súd vo veci takmer celé konanie konal tak, že medzi
jeho úkonmi boli neprimerané časové úseky. Ak však súd aj konal, jeho konanie sa nedá
nazvať inak ako nehospodárne. Nekonečné vyzývanie strán na vyjadrenia totiž nemožno
považovať za také konanie súdu, ktoré by hospodárnym spôsobom malo dospieť k vyriešeniu
veci. Nehovoriac o tom, že súdu trvalo priemerne viac ako 4 mesiace doručiť strane konania
podanie protistrany.
Vzhľadom na hore uvedené som toho názoru, že takýto postup súdu je
z ústavnoprávneho hľadiska viac ako neakceptovateľný. Pri bližšom skúmaní treba totiž
uzavrieť, že súd sa v posledných rokoch konania vôbec ani len nepriblížil k rozhodnutiu
vo veci.
S poukazom na vyššie uvedené tvrdím, že postupom Okresného súdu Trnava
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušovaniu základných práv
mňa – sťažovateľa podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy, ako aj môjho práva podľa Čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
K prijateľnosti mojej sťažnosti si dovoľujem dodať nasledovné.
Nazdávam sa, že skutočnosť, že súdne konanie je už právoplatne skončené, nie je
prekážkou, aby Ústavný súd rozhodol o prijateľnosti mojej sťažnosti.
Na podporu a doplnenie tejto argumentácie je potrebné poukázať na skutočnosť,
že funkciou konania pred Ústavným súdom SR z dôvodu namietania zásahu do základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je len odstránenie stavu právnej
neistoty, ale toto konanie plní tiež satisfakčnú funkciu a tzv. reparačnú (resp. zmierňujúcu)
funkciu. Satisfakčná funkcia sa prejavuje v tom, že sťažnosťou na Ústavnom súde SR sa
možno domáhať vyslovenia, že boli porušené práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 Ústavy SR)
a zmierňujúca funkcia v tom, že Ústavný súd SR môže priznať tomu, koho základné právo
alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 Ústavy SR
a § 56 ods. 4 zákon č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých
sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania
základného práva (IV. ÚS 210/04). Ústavný súd SR považuje za dôvodné priznať primerané
finančné zadosťučinenie v prípadoch, ak len konštatovanie porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľa – pokiaľ ide o výšku tohto finančného zadosťučinenia
vychádza zo zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia
práv sťažovateľa, najmä na intenzitu porušenia a význam konania pre sťažovateľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa nazdávam, že ústavná sťažnosť pre porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je opodstatnená
a prijateľná aj v prípade, ak v čase podania sťažnosti je konanie pred orgánom verejnej
moci právoplatne skončené, avšak neuplynula lehota dvoch mesiacov od právoplatnosti
meritórneho rozhodnutia.
S poukazom na vyššie uvedené sa domáham toho, aby ústavný súd v zmysle čl. 127
ods. 2 Ústavy SR a § 56 zákona č. 38/1993 Z. z. vyslovil, že moje ústavné právo podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie mojej záležitosti v primeranej lehote podľa Čl. 6
ods. 1 Dohovoru porušené bolo a priznal mi primerané finančné zadosťučinenie ako
kompenzáciu za to, že postupom Okresného súdu Trnava boli dlhodobo porušované moje
hore uvedené základné práva.
Je nemysliteľné, aby všeobecný súd nedokázal po štyroch rokoch dospieť
k podstatnému posunu v tak bežnej veci, ako je vysporiadanie BSM. Nečinnosťou súdu nás
tento v podstate „dotlačil“ k uzavretiu zmieru, keďže ani jedna zo strán nebola ochotná
už ďalej znášať právnu neistotu a náklady sporu (ktoré by nám nikto nepreplatil).
Mám za to, že v predmetnom konaní možno za „prieťahové“ obdobie považovať celé jeho
trvanie s výnimkou zopár mesiacov, kedy boli vykonané pojednávania. Stav právnej neistoty
vyvolaný (ne)konaním súdu podstatným spôsobom narúšal i vzťah s mojou bývalou
manželkou, s ktorou mám dve maloleté deti a preto v ich záujme spolu musíme komunikovať
a fungovať. Neprijateľne dlhý stav právnej neistoty, ktorý medzi nami logicky vyvolával
nevraživosť, teda negatívne a deštruktívne vplýval i na môj osobný a rodinný život.
Súdne konanie, ktoré sa ani zďaleka nepribližovalo k svojmu koncu medzi nami vyvolával
neustále hádky, ktoré zhoršovali našu komunikáciu ohľadne našich maloletých detí.
Práve toto považujem za hlavný dôvod, prečo som pristúpil k podľa mňa nevýhodnému
zmieru – upokojenie môjho rodinného a súkromného života. Dôvod nutnosti takéhoto
postupu je však smutný, keďže tento vychádza z toho, že súd dlhodobo porušoval ústavné
práva strán na prejednanie ich veci v primeranej lehote.
Ak by ústavný súd v danej veci nekonal, v podstate by „posvätil“ v súčasnosti sa
rozmáhajúci prístup všeobecných súdov k obdobným konaniam spočívajúcim v tom, že
konanie trvá dovtedy, kým sa strany nevzdajú dôvery v súd a neukončia konanie zmierom,
prípadne späťvzatím žaloby. Je nepopierateľné, že v prípade nášho konania je nemožné
predpokladať, že vzhľadom na prístup súdu by bolo v konaní rozhodnuté v rozumnom alebo
aspoň prijateľnom čase.
Zastávam názor, že vzhľadom na okolnosti veci by bolo nedostatočné, aby ústavný
súd len skonštatoval, že postupom okresného súdu v predmetnej veci sú porušované moje
hore uvedené práva a nepriznal mi za porušovanie týchto práv i finančné zadosťučinenie.
Podľa Čl. 127 ods. 3 Ústavy, ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Pritom cieľom takéhoto priznaného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušenia základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany a nielen vyslovenie
jeho porušenia (viď. i IV. ÚS 210/04).
Pokiaľ ide o výšku mnou požadovaného finančného zadosťučinenia, toto požadujem
priznať vo výške 8 000,- €, čo je podľa môjho názoru aspoň čiastočné vyjadrenie
odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie mojich základných práv a to ako z hľadiska
trvania samotného poruchového stavu, tak i rozhodovacej praxe ÚS SR a ESĽP.
Konečne sa domáham i toho, aby mi Ústavný súd v zmysle ust. § 36 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z.z. priznal i náhradu trov môjho právneho zastúpenia.»
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
21C/77/2016 porušené bolo.
2. sa priznáva finančné zadosťučinenie a to vo výške 8 000,- €
(slovom osemtisíc eur), ktorú čiastku je povinný Okresný súd Trnava
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Trnava je povinný nahradiť trovy jeho
právneho zastúpenia v celkovej výške 375,24 €...“
II.
Predbežné prerokovanie návrhu
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
6. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
9. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo.
Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde]. Vychádza pritom z toho, že účelom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03,
10. Jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je teda v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, III. ÚS 317/05).
11. Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so svojou ústavnou sťažnosťou až podaním
z 11. júla 2020, pričom v nej okrem iného argumentoval, že „skutočnosť, že súdne konanie
je už právoplatne skončené, nie je prekážkou, aby Ústavný súd rozhodol o prijateľnosti
mojej sťažnosti“. Z citovaného tvrdenia sťažovateľa plynie podstatná skutková okolnosť
spočívajúca v tom, že ústavná sťažnosť bola na ústavnom súde podaná v čase,
keď porušenie označeného základného práva a práva garantovaného dohovorom
na okresnom súde už netrvalo a konanie o ústavnej sťažnosti tak nebolo spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
12. Ústavný súd napokon poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého je v súlade s praxou ústavného súdu preskúmavať podobné sťažnosti,
iba ak napadnuté konanie stále prebieha [... was in accordance with the Constitutional
Courtʹs practice to examine similar complaints only where the proceedings complained
of are pending...“ – Mazurek v. Slovenská republika, sťažnosť č. 16970/05, 3. 3. 2009].
13. Ústavný súd nevyhodnotil sťažnostnú argumentáciu o tom, že zmier uzavretý
sporovými stranami bol výsledkom ich rezignácie v dôsledku prieťahov vyskytnuvších sa
v žalovanom konaní, ako spôsobilú viesť k odklonu od ustálenej judikatúry rekapitulovanej
v bodoch 9 a 10 odôvodnenia tohto uznesenia. Uzavretie zmieru je vôľovým právnym
úkonom sporových strán. Ak sťažovateľ i jeho protistrana v spore boli presvedčení
o spornosti ich veci, potom bolo potrebné v súdnom spore pokračovať a na ústavný súd sa
obrátiť ústavnou sťažnosťou v čase, keď jej podanie ešte bolo spôsobilé naplniť stabilne
judikovaný účel konania o nej.
14. Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu, ústavný súd konštatuje,
že aj keď napadnuté konanie v sťažovateľovej veci sa podľa popisu jeho chronológie
obsiahnutého v ústavnej sťažnosti nejaví ako bezprieťahové, právna neistota sťažovateľa
bola odstránená z iniciatívy samotných účastníkov konania uzavretím zmieru a v čase
doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie práv sťažovateľa už
netrvalo (m. m. IV. ÚS 102/05). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol predbežne
prerokúvanú ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto rozhodnutiu, jeho výroku
a odôvodneniu, odlišné stanovisko sudca Peter Straka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu