Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 183/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej

advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 700 € (slovom

sedemsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, Prešov, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -8 z 28. apríla 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaní vedenom

okresným súdom sa sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne domáhala proti

obchodnej spoločnosti , ,

(ďalej len „žalovaný“), náhrady škody spôsobenej na zdraví.

3. Sťažovateľka rekapituluje priebeh napadnutého konania, ktorého dĺžku v trvaní

3 rokov a 7 mesiacov považuje za neprimerane dlhú, pričom okresnému súdu vytýka

najmä dve obdobia absolútnej nečinnosti, a to konkrétne obdobie od decembra 2016

do marca 2018 v trvaní 15 mesiacov a následne obdobie od októbra 2018 do decembra 2019

v trvaní 14 mesiacov. Sťažovateľka konkrétne namieta, že okresný súd na v poradí druhom

pojednávaní uskutočnenom 9. októbra 2018 vyhlásil rozsudok vo veci samej, avšak ani

v predĺženej lehote nepristúpil k jeho písomnému vyhotoveniu a doručeniu sťažovateľke.

Vzhľadom na tento postup okresného súdu sa sťažovateľka obrátila so sťažnosťou

na prieťahy v konaní na predsedu okresného súdu, pričom jej sťažnosť z 26. augusta 2019

bola vyhodnotená ako dôvodná. Zdôrazňuje, že rozsudok vo veci samej (vyhlásený

9. októbra 2018) jej bol doručený až 17. decembra 2019, pričom proti nemu podala

odvolanie, a teda napadnuté konanie nie je právoplatne skončené.

4. Podľa názoru sťažovateľky nie je predmetná vec skutkovo ani právne zložitá,

pričom svojím správaním žiadnym spôsobom neprispela k vzniku zbytočných prieťahov.

Zdôrazňuje, že dĺžka namietaného konania pri vykonaní len prípravných úkonov spojených

s doručovaním podaní stranám sporu a uskutočnení len dvoch pojednávaní je „absolútne

neadekvátna“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje,

aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým

vysloví porušenie jej základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitostí v primeranej lehote podľa

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a prikáže okresnému súdu konať

bez zbytočných prieťahov. Okrem toho sa domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 €, a súčasne si uplatnila náhradu trov konania, na zaplatenie

ktorých žiada zaviazať okresný súd.

II.

Vyjadrenie okresného súdu

6. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľky

na ďalšie konanie sa okresný súd vyjadril podaním sp. zn. z 15. júna 2020,

v ktorom predseda okresného súdu súhlasil s upustením od ústneho prejednania ústavnej

sťažnosti ( ) a vo vzťahu k jej vecnej stránke poukázal

na vyjadrenie zákonného sudcu .

6.1 Zákonný sudca vo svojom vyjadrení z 15. júna 2020 uviedol, že ústavnú sťažnosť

sťažovateľky považuje za účelovú a „neprimerane všeobecnú, paušálnu a vágnu“.

Vzhľadom na potrebu vykonania dokazovania a skutočnosť, že sťažovateľka len všeobecne

vymedzila rámec vzniknutej ujmy na zdraví, nie je možné považovať predmetnú vec

za skutkovo a právne jednoduchú, ktorá by bola v súdnej praxi bežne riešená a existovala

by k nej ustálená judikatúra. Dlhšiu prípravu na pojednávanie a výzvy stranám sporu

pri dopĺňaní skutkových tvrdení podľa (ďalej len

„CSP“) nie je možné podľa zákonného sudcu považovať za zbytočné prieťahy v konaní.

Podľa sudcu odporuje tvrdenému záujmu sťažovateľky na čo najrýchlejšom

priebehu napadnutého konania skutočnosť, že sťažovateľka podala žalobu 1. júna 2016,

teda až po dvoch rokoch od utrpenia ujmy na zdraví, čo nesvedčí o rýchlom uplatňovaní

jej práv. Zákonný sudca uznal, že objektívne došlo k prieťahom vzniknutým v súvislosti

s písomným vyhotovením rozsudku, ktoré bolo spôsobené okolnosťami na strane

organizácie okresného súdu, no poukazuje na to, že rozsudok a jeho dôvody boli

sťažovateľke objasnené a vysvetlené už na pojednávaní. Ústavná sťažnosť, ktorú

sťažovateľka podala až po doručení písomného vyhotovenia rozsudku okresného súdu,

je preto podľa názoru zákonného sudcu len „prejavom uvedomenia si vecného výsledku

konania a nespokojnosti s ním“. Napadnuté konanie nebolo v čase podania ústavnej

sťažnosti právoplatne skončené len v dôsledku podaného odvolania sťažovateľky. V závere

zákonný sudca uvádza, že návrh na priznanie finančného zadosťučinenia je sťažovateľkou

odôvodnený len všeobecnými tvrdeniami, preto sa domnieva, že sťažovateľka nemá právo

na jeho priznanie a rovnako ani na priznanie náhrady trov konania.

7. Sťažovateľka svoje právo repliky v určenej lehote ani do rozhodnutia ústavného

súdu nevyužila.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a vyhodnotenie postupu okresného súdu

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

jej základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Súčasne sa domáha aj vyslovenia

porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd

preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade

identické.

12. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie

základného práva podľa , ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

(m. m. ).

13. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

14. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 Občianskeho

súdneho poriadku, pričom podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis

zakotvená ako základný princíp aj v , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna

a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania

a (3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej

veci a jej význam pre sťažovateľa.

16. V prípade sťažovateľky ústavný súd upustil od hodnotenia týchto jednotlivých

kritérií uvedených v bode 15, pretože námietky sťažovateľky obsiahnuté v ústavnej

sťažnosti smerujú v podstate len proti dvom tvrdeným obdobiam nečinnosti v postupe

okresného súdu.

16.1 Pokiaľ ide o prvé sťažovateľkou namietané obdobie nečinnosti okresného súdu

v období od decembra 2016 do marca 2018, ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu

musí konštatovať, že toto obdobie je skutočne poznačené výraznejšou nečinnosťou

okresného súdu. Okresný súd totiž od 15. novembra 2016, keď sťažovateľke adresoval

výzvu na vyjadrenie k podaniu žalovaného až do vydania uznesenia zo 14. marca 2018,

ktorým rozhodol o návrhu sťažovateľky na zmenu žalobného petitu, zmenu okruhu

subjektov a nariadil termín pojednávania na 5. jún 2018, nevykonal v priebehu tohto

obdobia (16 mesiacov) žiaden relevantný úkon na odstránenie právnej neistoty

sťažovateľky. Je však potrebné poukázať na skutočnosť, že dovtedy bol priebeh

namietaného konania plynulý, pričom práve sama sťažovateľka, ktorá bola v namietanom

konaní kvalifikovane zastúpená, taktiež prispela k jeho predĺženiu, keď upresňovala žalobný

petit a upravovala okruh strán sporu na strane žalovaného (podanie z 13. septembra 2016).

Ústavný súd nepopiera, že sťažovateľka má ako strana sporu právo na využitie týchto

procesných nástrojov, ktoré jej poskytuje súčasná právna úprava, avšak zároveň je potrebné

zdôrazniť, že žalobca má povinnosť doručiť súdu formálne spôsobilú žalobu s jasne,

zrozumiteľne a presne formulovaným žalobným návrhom ( ). V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej za prieťahy vzniknuté

v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania síce neznáša zodpovednosť

oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub

štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (, , ,

). Odhliadnuc od uvedeného však nemožno akceptovať ani skutočnosť,

že okresný súd reagoval na takýto procesný návrh sťažovateľky s pomerne dlhým časovým

odstupom. Uvedené skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o návrhu

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

16.2 Druhé sťažovateľkou vytýkané obdobie nečinnosti sa týka samotnej fázy

písomného vyhotovenia rozsudku č. k. -180, ktorý bol vyhlásený

na pojednávaní 9. októbra 2018. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že právo sporových strán

na konanie v súlade s požiadavkami obsiahnutými v (a

dohovoru) je prítomné od začatia konania až do jeho právoplatného skončenia, preto

je neoddeliteľnou súčasťou tohto základného práva aj písomné vyhotovenie rozhodnutia

a jeho expedovanie stranám sporu v primeranej lehote (m. m. ). Zdĺhavý

postup súdu pri písomnom vyhotovení rozsudku nie je tolerovaný ani Európskym súdom

pre ľudské práva (k tomu pozri napr. B proti Rakúsku z 28. 3. 1990, sťažnosť č. 14968/86,

body 52 – 55).

17. Podľa rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho

vyhlásenia, ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak.

17.1 Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predseda okresného súdu

môže zo závažných dôvodov (napr. rozsiahlosť alebo náročnosť vyhotovenia rozsudku,

práceneschopnosť sudcu a podobne) rozhodnúť o predĺžení zákonnej lehoty na písomné

vyhotovenie rozsudku.

17.2 Z obsahu spisu predloženého okresným súdom vyplýva, že predseda okresného

súdu na žiadosť konajúceho sudcu, ktorú odôvodnil svojou práceneschopnosťou, predĺžil

lehotu na písomné vyhotovenie rozsudku do 21. decembra 2018. Ani v tejto predĺženej

lehote však nebol rozsudok okresného súdu písomne vyhotovený a doručený stranám sporu,

pričom až 16. decembra 2019 bol daný pokyn kancelárii súdu na jeho expedovanie. V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou nie je posudzovať závažnosť dôvodov,

pre ktoré okresný súd nepristúpil k písomnému vyhotoveniu rozsudku a jeho doručeniu

stranám sporu po dobu takmer 14 mesiacov od jeho vyhlásenia, avšak takýto postup

okresného súdu je nutné z ústavnoprávneho hľadiska vyhodnotiť ako neakceptovateľný.

Touto nečinnosťou teda okresný súd nepochybne prispel k neodôvodnenému predĺženiu

napadnutého konania. V danom prípade neobstojí ani tvrdenie zákonného sudcu,

že sťažovateľka bola s dôvodmi rozsudku oboznámená na pojednávaní, na ktorom došlo

k jeho vyhláseniu. Doručenie súdneho rozhodnutia vo veci samej stranám sporu má totiž

významné právne dôsledky spojené s právoplatným skončením veci prípadne so začatím

plynutia lehoty na podanie opravného prostriedku (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ).

18. Pokiaľ zákonný sudca ospravedlňoval tento vzniknutý prieťah v konaní

okolnosťami spojenými s organizáciou okresného súdu (bod 6.1), ústavný súd

už v obdobných prípadoch viackrát vyslovil, že v zaväzuje

predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce

prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď

nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej

sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu

spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva

zaručeného v oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne

kapacity príslušných súdov (pozri napr. ). Okrem uvedeného ústavný súd

opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov posudzoval postup súdu, a nie to, či toto

právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) resp. postupom konkrétneho sudcu

vybavujúceho danú vec (napr. ).

19. K tvrdeniu zákonného sudcu, že sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť

až 27. januára 2020 (teda až po doručení rozsudku okresného súdu jej právnemu

zástupcovi), čo podľa názoru konajúceho sudcu svedčí o jej neodôvodnenosti a účelovosti,

ústavný súd uvádza, že hoci okresný súd už v tejto fáze konania rozhodol rozsudkom

o merite veci, namietané konanie nebolo právoplatne skončené v dôsledku odvolania

podaného sťažovateľkou. Z tohto dôvodu mohlo teoreticky dochádzať k prieťahom v konaní

aj pri úkonoch okresného súdu súvisiacich s doručovaním odvolania protistrane a následne

jednotlivých vyjadrení v zmysle a nasl. . Relevantnou bola v danom prípade preto

len tá skutočnosť, že v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu nebolo namietané

konanie ešte právoplatne skončené (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Bubláková proti

Slovenskej republike z 15. 2. 2011, č. sťažnosti 17763/07, bod 18).

20. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní boli spôsobené zbytočné prieťahy, čím došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a tiež jej práva podľa dohovoru

(bod 1 výrokovej časti nálezu).

IV.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

21. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

22. V petite ústavnej sťažnosti sa sťažovateľka domáha uloženia príkazu okresnému

súdu konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie bolo

v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené (rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 9. októbra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 20. júla 2020 s právoplatnosťou 12. augusta 2020), ústavný súd

nevyhovel tejto časti ústavnej sťažnosti a takýto príkaz okresnému súdu neuložil

(bod 4 výrokovej časti nálezu).

23. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

24. Podľa , ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

25. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume

2 000 €, čo odôvodňuje neprimeranou dĺžkou napadnutého konania a stavom právnej

neistoty, ktorý má nepriaznivý dôsledok na jej zdravotný stav.

26. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ().

27. Ústavný súd po prehodnotení okolnosti predmetnej veci zastáva názor, že v tomto

konkrétnom prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, avšak

nie v sume, akú požaduje sťažovateľka. Pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu. S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého

konania (takmer 4 roky), ktoré je v čase rozhodovania ústavného súdu už právoplatne

skončené, čím je právna neistota sťažovateľky odstránená a samotný postup okresného súdu

ústavný súd považoval za spravodlivé priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume

700 € podľa citovaného .

28. Ústavný súd súčasne v súlade s a

nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka

žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad sumu priznanú ústavným súdom, t. j. nad sumu

700 € (bod 4 výroku nálezu).

V.

Trovy konania

29. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

30. Sťažovateľka si v konaní uplatnila nárok na náhradu trov konania pred ústavným

súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2020 (príprava a prevzatie právneho

zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti).

31. Ústavný súd v súlade s preto rozhodol

aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastúpením

v konaní pred ústavným súdom a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

32. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná

tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového

základu.

33. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov

konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 € a sťažovateľke priznal náhradu trov právneho

zastúpenia celkom za dva úkony právnej služby (1. prevzatie a príprava právneho

zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti) á 177 € a 2 x režijný paušál á 10,62 € v súlade

s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, čo spolu predstavuje sumu

375,24 €, ktorú ústavný súd zvýšil o 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),

t. j. o sumu 75,05 €, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľky (§ 18 ods. 3

vyhlášky), čo spolu predstavuje 450,29 €.

34. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky JUDr. Dušana Remetu v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto

nálezu ( v spojení s ).

35. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

a vykonateľnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkom konania pred ústavným

súdom ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu