Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)14f/366539.3e32d0.pdf
PDF · 114.83 KB
No categories available
5Cdo/179/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 179/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A. F., zastúpeného JUDr. R.
G., proti žalovanému F. L., o zaplatenie 440 000,- Kč s príslušenstvom, ktorá vec je vedená
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 7 C 137/2003, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 28. októbra 2008, sp. zn. 5 Co 172/2008 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 28. októbra
2008, sp. zn. 5 Co 172/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom zo 6. júna 2008, č.k. 7 C 137/2003-128 v spojitosti
s uznesením č.k. 7 C 137/2003-164 z 21. apríla 2009 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal voči žalovanému zaplatenia 440 000,- Kč so 17,6%- ným úrokom z omeškania
zo sumy 440 000,- Kč od 1. januára 2001 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobcovi
uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 50 562,- Sk a zaplatiť ich
JUDr. S. Z. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Taktiež žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť Okresnému súdu Trenčín trovy konania štátu vo výške 19 876,- Sk do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu uznesením z 28. októbra 2008, sp. zn.
5 Co 172/2008 jeho opravný prostriedok ako oneskorene podaný podľa § 218 ods. 1 písm. a/
O.s.p. odmietol. Z obsahu spisu mal za preukázané, že rozsudok súdu prvého stupňa bol
doručovaný žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu JUDr. M. F. 8. júla 2008,
opakovane 9. júla 2008, ktorým dňom bol aj uložený na pošte. Tretím dňom doručenia bol 14.
júl 2008 (keďže posledný, tretí deň lehoty pripadol na sobotu 12. júla 2008) a posledným
dňom pätnásťdňovej zákonnej lehoty na podanie odvolania bol 29. júl 2008. Žalobca podal
odvolanie osobne na súde až 6. augusta 2008, preto ho podal oneskorene,
po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodzoval
z toho, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že včas podané odvolanie
odmietol. Uviedol, že odvolací súd postupoval nesprávne a účelovo pri posudzovaní
a počítaní lehoty na podanie odvolania. Mal za to, že si zásielku prostredníctvom zástupcu
riadne prevzal a v stanovenej lehote podal odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či jeho opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom možno napadnúť.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a c/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie proti rozsudku súdu
prvého stupňa ako oneskorene podané.
So zreteľom na obsah dovolania, a osobitne na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu
vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom a ak g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p.
pritom nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým
dovolanie inak nie je procesne prípustné. Pre posúdenie existencie procesnej vady v zmysle
uvedeného ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo
k niektorej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že
konanie je skutočne postihnuté takouto vadou.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu je
postihnuté vadou podľa § 237 písm.f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle predmetného ustanovenia treba
rozumieť taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť pred
súdom konať (a zakladajúci prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia) treba
považovať aj odmietnutie odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v prípade, že
podmienky preň neboli splnené, pretože odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote.
Právna úprava doručovania v občianskom súdnom konaní plní veľmi významnú
funkciu. Súd totiž môže konať a rozhodovať len vtedy, ak má riadne preukázané, že účastníci
dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu
v konaní, použitia opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších
úkonov, ktoré je prípustné urobiť len v zákonom alebo súdom ustanovenej lehote. Obzvlášť
doručovanie súdnych rozhodnutí vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného
skončenia veci, prípadne i vykonateľnosti súdneho rozhodnutia (ak je rozhodnutie
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť). Doručovanie ovplyvňuje skúmanie procesných
podmienok základného konania, odvolacieho konania, ako aj konania o mimoriadnych
opravných prostriedkoch. Právna úprava doručovania preto plne rešpektuje záujmy
účastníkov konania a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania prostredníctvom
tohto procesnoprávneho úkonu. Ak nebola písomnosť doručená správne, podľa predpisov
upravujúcich tento úkon, má to priamo za následok vadnosť, nezákonnosť doručenia, s ktorou
vadou sú spojené závažné procesnoprávne účinky; ak došlo k vadnému doručeniu rozhodnutia
alebo ho súd vôbec opomenul doručiť, nemôže rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť.
Podľa § 47 ods. 2 O.s.p. v znení do 15. októbra 2008, ak nebol adresát písomnosti,
ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje,
doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň
a hodinu uvedenú v oznámení; ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží
doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom
upovedomí; ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa
posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Pre vznik fikcie doručenia zakotvenej v citovanom ustanovení ("... považuje sa
posledný deň lehoty za deň doručenia ...") je predpísané súčasné splnenie nasledovných
podmienok : a/ možnosť náhradného doručenia nie je zákonom vylúčená (viď napr. § 114
ods. 4 O.s.p.), b/ adresát písomnosti nebol pri doručovaní zastihnutý, hoci sa v mieste
doručenia zdržoval, c/ doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil,
kedy príde písomnosť doručiť znova (s uvedením dňa a hodiny), d/ druhý pokus o doručenie
zostal taktiež bezvýsledný, e/ adresát písomnosti bol vhodným spôsobom upovedomený
o uložení písomnosti na pošte alebo orgáne obce, f/ adresát si zásielku do 3 dní
od upovedomenia nevyzdvihol.
Miesto, deň a spôsob doručenia zásielky sa preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia
späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri
doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť
toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Doručenka vrátená súdu osvedčuje súdu
vykonanie doručenia a čas doručenia, kým nie je preukázaný opak (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 20. júla 1992 sp. zn. 1 Cdo 37/92). Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu
k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát
v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia je
splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia,
pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy
na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia
nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je
osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude
zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval.
Zákonná konštrukcia umožňujúca náhradné doručenie vychádza z toho, že adresát sa
v čase doručenia (v určitý konkrétny deň) fakticky zdržiava v mieste doručenia a má z tohto
dôvodu možnosť si doručovanú zásielku bezprostredne po náhradnom doručení prevziať
alebo vyzdvihnúť. Gramatický výklad slov „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“ nemôže byť
iný len ten, že zákon vyžaduje a predpokladá, že adresát sa v dobe doručovania v mieste
doručenia skutočne zdržuje a že len nebol zastihnutý tam, kde má doručovateľ písomnosť
doručiť. Zdržovanie sa v mieste doručenia v podstate teda znamená, že sa adresát každodenne
vracia do svojho bytu, čo by bolo vylúčené, ak by bol v čase doručovania v nemocnici,
na dovolenke, keby sa vracal do svojho bytu len na soboty a nedele, pretože sa inak zdržuje
na inom mieste a pod. Obsah slov „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“ je teda vecou
konkrétneho prípadu.
Dovolací súd opakovane (24. marca 2009, č.l. 157) a (4. septembra 2009, č.l. 177)
vrátil spis súdu prvého stupňa za účelom zistenia skutočností spojených s doručovaním
prvostupňového rozhodnutia, a to so zameraním na zákonný postup upravený v ustanovení
§ 47 ods. 2 O.s.p. v znení do 15. októbra 2008 a dospel k záveru, že konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu sú postihnuté vadou podľa § 237 písm.f/ O.s.p.
Ako vyplynulo po doplnení dokazovania z oznámenia P.T. (č.l. 165 spisu) predmetná
zásielka bola doručovaná právnemu zástupcovi žalobcu na adresu J. v T. 8. júla 2009
a opakovane 9. júla 2008 s tým, že adresát sa v tom čase na uvedenej adrese nezdržiaval. Po
neúspešnom prvom pokuse o doručenie zásielky bola 8. júla zanechaná výzva o opakovanom
doručení zásielky, ktorá bola vhodená do poštovej schránky adresáta. Opakované doručenie
malo byť uskutočnené 9. júla 2008 v čase od 8:00 hod. do 12:00 hod., avšak adresát nebol
poštovým doručovateľom zastihnutý.
Svedkyňa A. P., poštová doručovateľka, vo svojej výpovedi (č.l. 198 spisu) opísala
spôsob, akým obvykle postupovala pri doručovaní zásielok JUDr. M. F., avšak na skutočnosť,
či sa JUDr. F. na adrese doručovania v dňoch 8. júla 2008 a 9. júla 2008 nezdržiaval, resp., že
tam nebol zastihnutý, si spomenúť nevedela, keďže uplynula dlhá doba.
Právny zástupca žalobcu JUDr. M. F. vo svojej výpovedi (č.l. 174) uviedol, že 5. júla
2008 odišiel s manželkou na ich chatu na D., kde trávili dovolenku až
do 20. júla 2008. Keďže sa nejednalo o dovolenku zabezpečovanú cestovnou kanceláriou,
uviedol, že o tom nemá žiaden listinný dôkaz, ale že túto skutočnosť môže potvrdiť manželka.
Svedkyňa J. F., manželka právneho zástupcu žalobcu, pri svojom výsluchu (č.l.197)
uviedla, že nakoľko išlo o letné obdobie, je možné, že boli s manželom na ich chate na D.,
kam chodievajú veľmi často. Fakt, či to bolo aj v období od 8. júla 2008
do 14. júla 2008, nevedela presne uviesť.
Vypočutá svedkyňa H. P., zamestnankyňa advokátskej kancelárie
JUDr. M. F., ktorá bola splnomocnená na preberanie zásielok, uviedla (č.l. 201), že v čase
doručovania rozsudku v dňoch 8. júla 2008 a 9. júla 2008 bola na rodinnej dovolenke
v zahraničí, pravdepodobne v B.. Predložila o tom aj evidenciu dochádzky
do zamestnania, ktorú si individuálne viedla (č.l. 202) a z ktorej vyplynulo, že v čase
od 2. júla 2008 do 21. júla 2008 čerpala dovolenku. O tom, kde sa zdržiaval JUDr. F., nemala
vedomosť.
Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte pre záver o nesplnení
podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok
konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. V prípade, ak všeobecný súd
nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného
prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že
opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (tak napr. III. ÚS 331/04, III. ÚS 249/08,
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že nebolo mimo rozumných
pochybností preukázané, že sa žalobca, ktorému bol doručovaný odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa, zdržiaval v čase doručenia rozhodnutia súdu prvého stupňa
v mieste doručenia. Preto ak odvolací súd ako oneskorene podané odmietol odvolanie
žalobcu, odňal mu svojím konaním a rozhodnutím právo, aby na základe jeho včas podaného
odvolania bolo ním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmané odvolacím súdom
(porovnaj R 23/1994).
Žalobca teda dôvodne vytýka, že konanie a z neho pochádzajúce rozhodnutie
odvolacieho súdu má vadu podľa § 237 písm.f/ O.s.p.
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto
vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní
nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to
uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. septembra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová