Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 151/2020
PDF · 455.44 KB
No categories available
I. ÚS 151/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
advokátom JUDr. Milošom Chrenkom, Hlavná 25, Trnava, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 693/2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 693/2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 693/2015 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý jej vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý nahradiť
trovy konania v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov)
na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Miloša Chrenka, Hlavná 25, Trnava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 151/2020-10 z 2. apríla 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 693/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v sporovom
konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré sa začalo podaním žaloby
na okresnom súde 27. novembra 2015. Podľa sťažovateľky bola skutkovým základom tejto
určovacej žaloby situácia, keď sa žalovaný, ktorému v minulosti darovala spoluvlastnícky
podiel v predmetných nehnuteľnostiach, voči nej správal v hrubom rozpore s dobrými
mravmi (keď ju a jej syna fyzicky napadol), preto sa domáhala vrátenia daru...
2.1 Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti opísala priebeh napadnutého konania,
v ktorom okresný súd začal riadne konať až na základe jej sťažnosti predsedovi súdu
na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podanej sťažovateľkou
12. decembra 2017 (prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 22. marca 2018, pozn.).
2.2 Podľa vyjadrenia sťažovateľky sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní
splnila svoj účel, po jej vybavení okresný súd už vo veci konal plynule, priebežne
nariaďoval pojednávania a vec riadne prejednával. Na poslednom pojednávaní
uskutočnenom 23. mája 2019 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe vyhovel, určil
výlučné vlastnícke právo sťažovateľky (žalobkyne) k nehnuteľnosti a priznal jej v celom
rozsahu nárok na náhradu trov konania.
2.3 Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd dosiaľ (9 mesiacov
od vyhlásenia rozsudku) nepristúpil k písomnému vyhotoveniu rozsudku a jeho doručeniu
sporovým stranám. Vzhľadom na túto skutočnosť podala sťažovateľka 19. decembra 2019
ďalšiu sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní, ktorá do dnešného dňa nebola
predsedom súdu riadne vybavená.
2.4 Sťažovateľka ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť,
že «kým pri ostatných úkonoch súdu je všeobecne potrebné konať „čo najrýchlejšie“,
„hospodárne“ a „bez zbytočných prieťahov“, na vyhotovenie rozsudku ukladá zákon
upravujúci konanie pred súdom (Civilný sporový poriadok) exaktnú lehotu. V zmysle § 223
ods. 3 Civilného sporového poriadku rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho
vyhlásenia, ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak...
... Konanie súdu sa pritom po dobu konania vyznačuje prieťahmi. Jednak to bolo
pomalé konanie hneď v prvom štádiu konania, keď od podania žaloby po konanie prvého
pojednávania uplynuli takmer 2 roky a 4 mesiace, čo i so zohľadnením písomných podaní
nie je možné považovať za efektívne konanie bez zbytočných prieťahov. Primárne
ale namietam konanie, resp. nekonanie súdu v súčasnom štádiu, keď síce o mojej žalobe
rozhodol, ale rozsudok dodnes nevyhotovil a mne (ani žalovanému) nedoručil...
... Mojím konečným cieľom ako žalobkyne bolo odstránenie stavu právnej neistoty,
čo prináša iba právoplatný rozsudok. Avšak hoci súd rozsudok verejne vyhlásil, tento
písomne nevyhotovil a nedoručil, čím bráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní. Rozsudok
teda ani nemôže nadobudnúť právoplatnosť, resp. ani strany nemôžu využiť riadny opravný
prostriedok. Môj stav neistoty tak stále trvá...“».
3. Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhla,
aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 16 C 639/2015
porušené boli a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných
prieťahov. Súčasne sa sťažovateľka domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume
1 000 € a náhrady trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky
4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľky
na ďalšie konanie a výzvou ústavného súdu na vyjadrenie sa k obsahu ústavnej sťažnosti
zaujal okresný súd stanovisko podaním sp. zn. Spr 158/2020 doručeným ústavnému súdu
20. mája 2020. Súčasťou stanoviska okresného súdu bolo vyjadrenie zákonnej sudkyne,
ktorá v podstatnej časti uviedla stručný chronologický priebeh napadnutého konania.
4.1 Zákonná sudkyňa uviedla, že v napadnutom konaní po pridelení veci
30. novembra 2015 konala priebežne, s ohľadom na počet a zložitosť jej pridelených vecí,
ako aj na zmeny v personálnom obsadení súdneho oddelenia. Ďalej uviedla,
že v predmetnom spore o vrátenie daru/určenie vlastníctva k nehnuteľnosti,
ktorému predchádzali medzi stranami aj iné konania (ide o bývalých partnerov,
nie manželov, ktorí majú spoločného syna), bolo po skutkovej stránke vo veci vykonané
potrebné dokazovanie v primeraných lehotách dôkazmi podľa návrhov strán a posúdenia
súdom (pozri rozsudok – čl. 413, ods. 10 a nasl.), na viacerých pojednávaniach, ako vyplýva
zo spisu/zvukových záznamov (v prípade potreby predložím ich prepis), a že vo veci
vyhlásila rozsudok na pojednávaní 23. mája 2019.
4.2 Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení ďalej uviedla, že opakovane požiadala
predsedu súdu o predĺženie lehoty na písomné vypracovanie rozsudku (čl. 406 – 412 spisu,
pozn.), pričom táto lehota jej bola opakovane predĺžená do 28. februára 2020, v rámci
ktorej rozsudok vypracovala a odovzdala na expedovanie do civilnej kancelárie
(27. februára 2020, čl. 426 spisu, pozn.). Rozsudok bol elektronicky zaslaný stranám sporu
9. marca 2020.
4.3 Zákonná sudkyňa poukázala i na skutočnosť, že dlhodobo pracuje v preťaženom
oddelení, čo sa týka počtu spisov, ich náročnosti, skladby a aj vekovej štruktúry,
na čo opakovane upozorňuje predsedu súdu. Situácia sa však nielenže nezlepšuje,
ale naopak, je čoraz viac neúnosná. Dochádza k ďalším prerozdeľovaniam spisov
po kolegoch, skladba vecí je náročná a ona je neustále nútená tieto okolnosti opisovať
do vyjadrení k množiacim sa sťažnostiam, a to napriek tomu, že pojednáva veci
od najstarších a rozhoduje dostatočné množstvo vecí a mnohé skutkovo a právne náročné.
Jej prácu sťažujú aj zmeny, ako už uviedla, v obsadení vyššieho súdneho úradníka
a asistentky, ich rovnaká neúmerná zaťaženosť (zastupovanie a práca pre viac súdnych
oddelení a sudcov).
4.4 Zároveň podpredsedníčka okresného súdu vyslovila súhlas s upustením
od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
5. K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka stanovisko nezaujala, hoci písomná
výzva ústavného súdu z 20. mája bola jej právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. Milošovi
Chrenkovi doručená 1. júna 2020. Ku konaniu ústneho pojednávania sa sťažovateľka
explicitne nevyjadrila, napriek doložke v zmysle § 157 ods. 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde.
6. Ústavný súd s konkludentným súhlasom sťažovateľky a so súhlasom okresného
súdu upustil v danej veci podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, vyjadrením okresného
súdu, ako aj s obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I.ÚS 132/03, IV.ÚS105/07, IV.ÚS 90/2010).
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade
s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutí súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu v čase podania žaloby vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv
bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie
začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej
úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného
sporového konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
15. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva i z § 157 ods. 1 CSP, podľa
ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania, ďalej z § 168 § 172 CSP o predbežnom prejednaní ‒ sporu
a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie
súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP,
podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
IV.
Vyhodnotenie postupu okresného súdu a závery ústavného súdu
16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
17. Ústavný súd v konkrétnom prípade sťažovateľky upustil od samostatného
konkrétneho hodnotenia jednotlivých kritérií uvedených v bode 18, keďže podstata
námietky sťažovateľky smerovala k nečinnosti v postupe okresného súdu vo fáze
písomného vyhotovenia rozsudku (rozsudok č. k. 16 C 693/2015-413 bol vyhlásený
na pojednávaní 23. mája 2019, pozn.), hoci prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené
až po zásahu predsedu okresného súdu na základe sťažnosti sťažovateľky na prieťahy
v konaní.
18. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že právo sporových strán na konanie
bez zbytočných prieťahov je prítomné v celom priebehu konania, od jeho začatia až po jeho
právoplatné skončenie, a preto imanentnou súčasťou tohto práva je aj písomné vyhotovenie
rozsudku a jeho doručovanie stranám sporu v primeranej lehote.
18.1 Obdobne sa stal predmetom kritiky Európskeho súdu pre ľudské práva
aj zdĺhavý postup a prieťahy na strane konajúceho súdu pri písomnom vyhotovení rozsudku
[k tomu pozri napr. B proti Rakúsku, rozsudok č. 14968/86 z 28. marca 1990, § 52 – 55].
19. Podľa § 223 ods. 3 CSP rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho
vyhlásenia, ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak.
19.1 Striktne určená zákonná lehota na vypracovanie písomného vyhotovenia
rozsudku teda môže byť zo závažných dôvodov predĺžená rozhodnutím predsedu súdu
(a to najmä pre náročnosť vyhotovenia rozsudku, rozsiahlosť rozsudku, práceneschopnosť
sudcu a podobne).
19.2 Z vyjadrenia zákonnej sudkyne obsiahnutého v stanovisku okresného súdu
Spr 158/2020 (k tomu pozri bod 4.2 odôvodnenia rozhodnutia) vyplýva, že predseda
okresného súdu na žiadosť sudkyne predĺžil opakovane lehotu na vypracovanie písomného
vyhotovenia rozsudku do 28. februára 2020, čo je doba viac ako 9 mesiacov od vyhlásenia
rozsudku na pojednávaní uskutočnenom 23. mája 2019.
20. Úlohou ústavného súdu nie je prieskum alebo polemika o opodstatnenosti
a závažnosti dôvodov, ktoré viedli predsedu súdu k zvolenému postupu a opakovanému
poskytnutiu časového priestoru zákonnej sudkyni na písomné vyhotovenie rozsudku.
Z ústavnoprávneho hľadiska však ústavný súd nemôže ospravedlniť nečinnosť vo veci
konajúceho súdu a akceptovať nevyhotovenie súdneho rozhodnutia a jeho následné
doručovanie stranám sporu po dobu viac ako 9 mesiacov od jeho vyhlásenia.
20.1 Ústavný súd overením aktuálneho stavu napadnutého konania zistil, že proti
rozsudku č. k. 16 C 693/2015-413 z 27. februára 2020 podal žalovaný 26. marca 2020
odvolanie. Z uvedeného je teda zrejmé, že okresný súd svojou nečinnosťou vo fáze
písomného vyhotovenia rozsudku výrazne prispel k predĺženiu doby, v ktorej je možné
pre stranu sporu dosiahnuť právoplatné rozhodnutie vo veci samej [26. mája 2020 okresný
súd predložil na vec sa vzťahujúci spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) na rozhodnutie o odvolaní, pozn.].
21. K dôvodom vedúcim k vzniku zbytočných prieťahov, ktoré uviedla zákonná
sudkyňa vo svojom vyjadrení (k tomu pozri bod 4.2 odôvodnenia rozhodnutia), patrili
aj dlhodobá preťaženosť a personálne zmeny v obsadení konkrétneho súdneho oddelenia.
22. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil
(pozri napr. I. ÚS 23/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo
vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť
vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na tento účel prijali včas adekvátne
opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,
aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie
spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho
sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov
(pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil,
že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené
činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec
(napr. I. ÚS 6/06).
23. V súlade s judikatúrou ESĽP štát nezodpovedá za prechodné zaneprázdnenie,
ak prijal primerane rýchlo nápravné opatrenie k riešeniu takejto výnimočnej situácie
[k tomu pozri Buchholz § 51,§ 61,§ 63]. Ak je však takýto stav predlžovaný a stane
sa štrukturálnou záležitosťou, prestanú byť tieto metódy (provizórne riešenia) dostatočné
a štát už nebude môcť ďalej odkladať prijatie skutočne účinných opatrení [k tomu pozri
Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku, rozsudok č. 8737/79 z 13. 7. 1983, § 29].
24. Možno tak uzavrieť, že v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo
k neprimeraným prieťahom (bod 21 – 22 odôvodnenia nálezu) a bolo skutočne zasiahnuté
do ústavne zaručeného základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, takže podmienky
zásahu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, tak ako boli uvedené, sú tu splnené
(bod 1 výroku nálezu).
VI.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
25. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
25.1 Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
26. Ústavný súd po vyslovení, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené
(bod 1 výroku nálezu), zároveň prikázal, aby okresný súd vo veci konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku nálezu), hoci od 26. mája 2020 sa spis v danej veci nachádza
v dôsledku odvolania žalovaného proti rozsudku č. k. 16 C 693/2015-413 z 23. mája 2019
na odvolacom súde. Okresný súd v rámci svojich dispozícií síce už vykonal kroky
na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľky, avšak z dôvodu, že k stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (napr. IV. ÚS 221/04, II. ÚS 560/2016) a okresný súd bude musieť vykonať určité
procesné ukony aj po vrátení spisu z krajského súdu, a to i v prípade, že jeho rozsudok bude
potvrdený či zmenený, považoval ústavný súd za žiaduce vyhovieť ústavnej sťažnosti
aj v tejto časti.
27. Rovnako ústavný súd považoval za dôvodnú ústavnú sťažnosť i v časti
sťažovateľkou požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia.
28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
28.1 Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
29. Sťažovateľka sa domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €,
keď podľa jej názoru je požadovaná suma finančného zadosťučinenia primeraným
vyjadrením odškodnenia za ňou uvedené porušovanie jej základných práv,
a to ako z hľadiska „... trvania samotného poruchového stavu, tak i z hľadiska rozhodovacej
praxe Ústavného súdu SR pri rozhodovaní o odškodnení za prieťahy...“.
30. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania
okresného súdu vedeného pod sp. zn. 16 C 693/2015, berúc do úvahy konkrétne okolnosti
prejednávanej veci, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € požadované
sťažovateľkou za primerané (bod 4 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
31. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky,
ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne
alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
32. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2019, ktorá bola 1 062 €.
33. Ústavný súd priznal náhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov advokátovi
JUDr. Milošovi Chrenkovi, Hlavná 25, Trnava. Náhrada za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2020 (2 x 177 €) spolu s režijným paušálom (10,62 €) predstavuje sumu
trov konania celkom 375,24 €.
34. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky JUDr. Miloša Chrenka v lehote uvedenej v bode 3 výroku
tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
35. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu