Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 439/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Ingrid Kovalčukovou, Štúrova 22, Košice, ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 28. augusta 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Ingrid Kovalčukovou, Štúrova 22, Košice, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. augusta 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou stranou

sporu v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , v ktorom sa žalobca , správca

konkurznej podstaty úpadcu , v konkurze (ďalej len „žalobca“),

proti sťažovateľke domáha zaplatenia sumy 18 660,18 € s príslušenstvom z titulu

bezdôvodného obohatenia. Okresný súd rozsudkom z 19. októbra 2018 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Na základe

odvolania žalobcu krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľka považuje napadnuté kasačné rozhodnutie krajského súdu za výraz

exemplárnej svojvôle súdu s takým dopadom na ďalšie konanie pred súdom prvej inštancie,

ktorý z dôvodu viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu už v tomto štádiu konania

zakladá nezákonnosť a protiústavnosť budúceho rozhodnutia okresného súdu bez možnosti

tento stav akokoľvek ovplyvniť.

4. Sťažovateľka uviedla, že vystupovala ako správkyňa konkurznej podstaty

obchodnej spoločnosti (ďalej len „úpadca“), v konkurznom

konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. .

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. mája 2015 bol do funkcie správcu

ustanovený žalobca. Sťažovateľka podaním z 18. marca 2011 požiadala Krajský súd

v Banskej Bystrici o priznanie náhrady nákladov konkurzu za obdobie od februára 2007

do zrušenia konkurzu. O žiadosti sťažovateľky bolo rozhodnuté opatrením z 23. marca 2011

tak, že Krajský súd v Banskej Bystrici jej priznal paušálnu náhradu výdavkov za obdobie

od 1. februára 2007 do 31. marca 2011 v sume 350 € za každý mesiac vedenia konkurzu.

Krajský súd v Banskej Bystrici v rozvrhovom uznesení z 20. septembra 2016 zahrnul

do rozvrhovanej sumy dodatočné výnosy konkurznej podstaty vo výške 38 788,58 €,

ale nezohľadnil všetky uplatnené dodatočné výdavky. Vo vzťahu k ďalším výdavkom

sťažovateľky spojeným s udržiavaním konkurznej podstaty, ktoré si vyplatila v zmysle

opatrenia tohto súdu z 23. marca 2011 formou paušálnych náhrad, v odôvodnení tohto

uznesenia uviedol, že v konkurznom spise sa toto opatrenie nenachádza, a preto tieto

výdavky považoval za neoprávnene vyplatené.

5. Žalobca v konaní pred okresným súdom uplatňovaný nárok kvalifikoval

ako bezdôvodné obohatenie a jeho vydanie odôvodnil tým, že opatrenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici, na základe ktorého si sťažovateľka vyplatila náhradu výdavkov v sume

17 500 €, sa v konkurznom spise nenachádza (ani v elektronickej evidencii). Sťažovateľka

napriek výzvam nepredložila vyúčtovanie sebe vyplatených výdavkov v celkovej výške

19 091,58 € (vzniklo jej právo na vyplatenie sumy 431,40 €), na základe rozvrhového

uznesenia teda vznikla sťažovateľke povinnosť vydať žalobcovi neoprávnene získané

plnenie vo výške 18 660,18 €. Sťažovateľka tvrdenia žalobcu v dotknutom súdnom konaní

vyvrátila predložením originálu opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 23. marca 2011, originálom obálky a originálom žiadosti z 18. marca 2011. Zásadnou

obranou sťažovateľky bol argument, že administratívne nedostatky či pochybenia tohto

súdu v súvislosti s vedením konkurzného súdneho spisu nemôžu byť na ťarchu

sťažovateľky ako žalovanej. Pokiaľ opatrenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 23. marca 2011 nebolo nikdy zrušené, založilo podľa názoru sťažovateľky vo vzťahu

k rozhodovaniu o výdavkoch správcu za uvedené obdobie prekážku res iudicatae a stalo

sa záväzným aj vo vzťahu k ďalšej rozhodovacej činnosti týkajúcej sa predmetného

konkurzného konania.

6. Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd vykonal bez výnimky všetky stranami

navrhnuté dôkazy, ktoré riadne vyhodnotil, a vo veci správne rozhodol, keďže žalobu

zamietol. Svoje rozhodnutie príkladne odôvodnil a vyčerpávajúco sa vysporiadal

so všetkými námietkami prezentovanými v konaní.

7. Krajský súd sa, naopak, v napadnutom rozhodnutí podľa sťažovateľky

relevantným spôsobom nezaoberal jediným argumentom strán sporu, teda svoje rozhodnutie

zákonným spôsobom neodôvodnil napriek tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva

žiadna úvaha krajského súdu, ktorá by bola spôsobilá odôvodniť jeho postup. Krajský súd

vnútil okresnému súdu právnou argumentáciou nepodporený zásadný právny názor,

aby pri posudzovaní žalovaného nároku vychádzal s nepodloženého tvrdenia,

že ak sa opatrenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. marca 2011 v konkurznom

súdnom spise nenachádza, má byť táto okolnosť pričítaná na ťarchu sťažovateľky.

8. Sťažovateľka ďalej argumentovala, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

nie je zrejmé, ktoré z navrhovaných dôkazov okresný súd nevykonal, pričom zdôraznila,

že ani žalobca v odvolaní nevykonanie konkrétneho dôkazu súdom prvej inštancie

nenamietal.

9. Na základe uvedeného považuje sťažovateľka napadnuté rozhodnutie

za nepreskúmateľné z dôvodu absencie základných náležitostí riadneho odôvodnenia,

pretože krajský súd sa ako odvolací súd nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán

sporu, a preto je predmetné rozhodnutie arbitrárne. Krajský súd v rámci právneho posúdenia

veci neuviedol ani jediné ustanovenie právneho predpisu hmotného práva,

ktorý by aplikoval na danú vec. Aj predpisy procesného charakteru, o ktoré krajský súd

oprel napadnuté rozhodnutie, aplikoval v rozpore so zákonom [konkrétne § 389

ods. 1 písm. c) (ďalej len „“)]. V napadnutom rozhodnutí

podľa sťažovateľky absentuje jasný konkrétny právny názor odvolacieho súdu.

Pokiaľ krajský súd poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , uvedené rozhodnutie nemôže mať v danej veci pre posúdenie nároku

žalobcu žiadny význam, pretože nejde o obdobnú situáciu, keďže okresný súd v právnej

veci sťažovateľky neodmietol posudzovať opatrenie Krajského súdu v Banskej Bystrici.

10. Vzhľadom na uvedené aj keď nejde o rozhodnutie, ktorým sa konanie

právoplatne končí, jeho faktický vplyv na ďalší priebeh súdneho konania je nesporný,

pretože jeho výsledkom môže byť len nezákonné rozhodnutie.

11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

14. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

20. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje, že pri výkone

právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda strany sporu pred všeobecným súdom (m. m. ,

, , ).

21. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého

súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

22. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje

v kontexte zistenia, že predmetom jeho konania je preskúmavanie kasačného rozhodnutia

odvolacieho súdu, na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho

konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , ,

, ).

23. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe

(m. m. , , ). V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej

právoplatne skončilo. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení

tejto požiadavky ().

24. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila

iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.

Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí

ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané

štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne

by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

25. Vychádzajúc z petitu a odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje,

že v posudzovanej veci predmet konania pred ústavným súdom tvorí rozhodovanie

o sťažovateľkou namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ku ktorému

malo dôjsť napadnutým kasačným uznesením krajského súdu. Podľa sťažovateľky

napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne,

je prejavom svojvôle krajského súdu, ktorý v rámci kasačnej záväznosti právneho názoru

vnútil okresnému súdu ničím nepodporený právny názor, že pokiaľ sa v konkurznom

súdnom spise nenachádza opatrenie z 23. marca 2011, na základe ktorého si sťažovateľka

ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu vyplatila žalobou vymáhanú sumu ako výdavky

za vedenie konkurzu, má byť uvedená skutočnosť na ťarchu sťažovateľky. Sťažovateľka

je presvedčená o nevyhnutnosti zásahu ústavného súdu aj napriek tomu, že vec

nie je právoplatne skončená.

26. Sťažovateľka v petite svojej ústavnej sťažnosti, ako aj v jej odôvodnení

opakovane označila ako porušený čl. 6 dohovoru. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti, z toho,

ako citovala ustanovenia dohovoru, ktoré mali byť porušené, ako aj z argumentácie

sťažovateľky ústavný súd vyvodil, že sťažovateľka namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

27. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, podľa ktorej napadnuté

uznesenie krajského súdu je neodôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne. Krajský súd

v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa nestotožnil so záverom okresného súdu, že pokiaľ

sa opatrenie nenachádza v súdnom spise na Krajskom súde v Banskej Bystrici,

nemôže to byť na ťarchu sťažovateľky. Ďalej krajský súd inštruoval súd prvej inštancie,

ako má po zrušení veci postupovať, konkrétne opakovane posúdiť obsah opatrenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici, dôvody, prečo sa nenachádza v konkurznom súdnom

spise, teda posúdiť predmetné opatrenie z hľadiska formálnej, ale aj vecnej správnosti.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva názor odvolacieho súdu, že súd prvej

inštancie rozhodol vo veci predčasne bez riadneho zistenia skutkového stavu a právneho

stavu týkajúceho sa rozhodujúcej otázky pre posúdenie žalovaného nároku. Z tohto hľadiska

nemožno napadnutému rozhodnutiu nič vytknúť, pretože z neho zrozumiteľne vyplýva,

na ktorú podstatnú otázku sa má okresný súd v ďalšom konaní zamerať. V kompetencii

okresného súdu tak bude, aby sa v ďalšom konaní s názorom krajského súdu prezentovaným

v jeho zrušujúcom rozhodnutí vysporiadal tak, že vec posúdi so zreteľom na účel civilného

sporového konania, ktorým je v zmysle poskytnutie spravodlivej a účinnej

ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov. Sťažovateľka

bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v civilnom súdnom konaní, prípadne

predostrieť okresnému súdu právnu argumentáciu, ktorú uplatnila v konaní pred ústavným

súdom. Všetky jej procesné práva tak ostanú zachované. Iná by bola situácia, keby krajský

súd vo veci sám rozhodol na základe skutkového stavu, ku ktorému by dospel

bez dokazovania. To sa však v danej veci nestalo.

28. Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu podľa ,

toto ustanovenie umožňuje zrušiť rozhodnutie, ak súd v dôsledku nesprávneho právneho

posúdenia vo veci nevykonal navrhované dôkazy a nie je účelné dokazovanie doplniť

pred odvolacím súdom. Podmienkou sine qua non teda je, aby existovali nejaké dôkazy,

ktoré boli navrhnuté, ale neboli vykonané, čo sa v tomto prípade podľa názoru sťažovateľky

nestalo. Ústavný súd k uvedenej námietke sťažovateľky konštatuje, že inštrukcie

odvolacieho súdu sú pre okresný súd záväzné len v časti, v ktorej mu bolo uložené

zohľadniť nedostatočne vyhodnotené (ale vykonané) dôkazy. Okresný súd ako súd prvej

inštancie nie je v ďalšom konaní viazaný názorom odvolacieho súdu v časti, v ktorej tento

vyjadril svoju predstavu o skutkových záveroch, ktoré mali vyplynúť z dôkazov,

ktoré vykonal iba súd prvej inštancie a odvolací súd ich sám nezopakoval. Okresný súd

je vo všeobecnosti viazaný len právnym hodnotením krajského súdu – teda len závermi

vzťahujúcimi sa na výklad príslušných zákonných ustanovení ( ).

Ich aplikácia na konkrétny skutkový stav (po vyhodnotení toho dôkazu, ktorým

sa podľa krajského súdu okresný súd nedostatočne zaoberal) je úlohou okresného súdu,

ktorý sa pritom musí riadiť zásadou voľného hodnotenia dôkazov ( ; m. m.

). Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje postup krajského súdu

podľa za ústavne súladný.

29. S prihliadnutím na aktuálne procesné štádium konania (vec je opätovne v štádiu

konania pred súdom prvej inštancie) o veci sťažovateľky bude ďalej prebiehať konanie

pred všeobecnými súdmi a sťažovateľka bude v ďalšom priebehu konania disponovať

účinnými právnymi prostriedkami na ochranu svojich práv, ktorými môže brojiť

proti rozhodnutiu vo veci žalobcom uplatnených nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia,

a to podľa obsahu nového rozhodnutia po opätovnom vyhodnotení vykonaných dôkazov

a vyvodení tomu zodpovedajúcich právnych záverov.

30. Ústavný súd uzatvára, že v danej veci nezistil dôvody na pripustenie výnimky

zo zásady nevstupovať do rozhodnutí súdov, ktorými boli zrušené rozhodnutia súdov nižšej

inštancie, berúc do úvahy, že napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne,

resp. ústavne neudržateľné. Ústavný súd tak dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi

napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto jej ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu