Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 460/2020
PDF · 548.06 KB
No categories available
IV. ÚS 460/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
24. septembra 2020 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, Česká republika, zastúpeného
advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Hojer s. r. o. advokátska kancelária, Šustekova 51,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Hojer, vo veci namietaného
porušenia „práva na slobodu pohybu a pobytu“ opatrením Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky č. OLP/3172/2020 zo 17. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia „práva na slobodu pohybu a pobytu“ opatrením Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad verejného zdravotníctva“)
č. OLP/3172/2020 zo 17. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté opatrenie“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že úrad verejného zdravotníctva
ako príslušný orgán podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie
na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej
republiky č. 111 z 11. marca 2020 dňom 12. marca 2020 a pandémie ochorenia COVID-19
vyhlásenej 11. marca 2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie
v súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu Slovenskej republiky
z 15. apríla 2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007
Z. z. nariadil všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 h vstúpia na územie
Slovenskej republiky, izoláciu v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú
na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení
negatívneho výsledku tejto osobe nariadil domácu izoláciu v celkovej súhrnnej dobe 14 dní
s tým, že po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s touto osobou
v spoločnej domácnosti.
3. Po prekročení štátnej hranice 27. apríla 2020 po štyroch hodinách v Rakúsku bol
sťažovateľ umiestnený do štátnej karantény v zariadení Domov speváckeho zboru
slovenských učiteľov v Trenčianskych Tepliciach napriek tomu, že príslušníkov Policajného
zboru upovedomil o nepriaznivom vplyve takého postupu na jeho zdravotný stav,
ako aj o tehotenstve svojej manželky. V štátnom karanténnom zariadení sťažovateľ čakal
na samotné testovanie na ochorenie COVID-19 šesť dní. Sťažovateľ počas umiestnenia
v štátnom zariadení „prežíval ťažké obdobie“, zle znášal obmedzenia osobnej slobody
a narušenie súkromia. Neadekvátny zásah štátnych orgánov negatívnym spôsobom
ovplyvnil jeho život. Sťažovateľ zastáva názor, že povinným umiestnením v štátnej
karanténe došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd a v tejto súvislosti v odôvodnení
ústavnej sťažnosti citoval znenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2
ods. 1 a 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takéto
obmedzovanie sťažovateľ považuje za „úplne bezdôvodné a nezákonné“, keďže „neexistujú
žiadne oprávnenia, na základe ktorých vláda Slovenskej republiky, či Úrad verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky zasahuje do práva na slobodu pohybu a pobytu
občanov“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný
súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal rozhodnutie v znení:
„1. Opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
č. OLP/3172/2020 zo dňa 17. 4. 2020 boli porušené základné práva a slobody, konkrétne
právo na slobodu pohybu a pobytu Sťažovateľa.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu 10.000,- Eur, ktorú mu je povinná zaplatiť Slovenská
republika – Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti pripojil kópiu plnomocenstva na jeho zastupovanie
pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Hojer s. r. o. advokátska
kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman
Hojer.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vo vzťahu k princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu stabilne uvádza, že ochrana
ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto
úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje
až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď ostatné orgány
verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. úrad verejného zdravotníctva
vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach, ktoré presahujú hranice územného
obvodu regionálneho úradu verejného zdravotníctva, a vo veciach, o ktorých podľa tohto
zákona rozhoduje výlučne úrad verejného zdravotníctva.
13. Ustanovenie § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) zákona č. 355/2007 Z. z. znie:
„Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú
b) hlásenie prenosného ochorenia a podozrenia na závažné alebo rýchlo sa šíriace
prenosné ochorenie,
c) odber vzoriek biologického materiálu od ľudí a vzoriek pitnej vody a vzoriek vody
z vody určenej na kúpanie, z vody prírodného kúpaliska a z vody umelého kúpaliska,
vrátane odberu vzoriek potravín a hotových pokrmov, kozmetických výrobkov a vzoriek
pracovného prostredia a vnútorného prostredia budov na zisťovanie ich zdravotnej
bezpečnosti, na vykonávanie laboratórneho určovania pôvodcov prenosných ochorení
vrátane zisťovania citlivosti na antimikróbne látky,
f) izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“
14. Ustanovenie § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. znie:
„Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva
pri ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenia,
ktorými sú:
l) výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok.“.
14.1 Výrok napadnutého opatrenia znie:
«Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako príslušný orgán podľa § 5
ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu
vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.03.2020 dňom 12.03.2020 a pandémie
ochorenia COVID-19 vyhlásenej dňa 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej
zdravotníckej organizácie v súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu
Slovenskej republiky zo dňa 15.04.2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48
ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. nariaďuje tieto opatrenia:
1. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie
Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu
nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne
po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej
súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto
nariaďuje i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti.
Nariadenie izolácie v zariadeniach určených štátom sa nevzťahuje na nasledovné
osoby:
- osoby s obmedzenou schopnosťou orientácie a pohybu,
- tehotné ženy, osoby s onkologickým ochorením, psychiatrickým ochorením, ťažkou
poruchou imunity, osoby s osobitnými výživovými potrebami, osoby s chronickými
ochoreniami dýchacích ciest, srdca a ciev, osoby s metabolickými poruchami, osoby
s epilepsiou, osoby s mentálnou poruchou, osoby so závažnými ochoreniami vyžadujúcimi
pokračujúcu injekčnú liečbu v pravidelných intervaloch, zdravotne ťažko postihnuté osoby.
Tieto osoby sú pri vstupe na územie Slovenskej republiky povinné predložiť v dvoch
vyhotoveniach (originál a kópia) potvrdenie od lekára opatrené jeho podpisom a pečiatkou
o tom, že ich zdravotný stav spadá pod vyššie uvedené zdravotné obmedzenia.
- osoby nad 75 rokov, a osobám im blízkym a sprevádzajúcim v dobe prekročenia
štátnych hraníc SR, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej
republiky. Týmto osobám, na ktoré sa nevťahuje nariadenie o izolácii v zariadeniach
určených štátom a osobám blízkym a sprevádzajúcim sa za splnenia podmienky,
že pri vstupe na územie Slovenskej republiky predložia v dvoch vyhotoveniach (originál
a kópia) výsledok negatívneho testu RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie staršieho
ako 48 hodín, nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní. Maloletým osobám,
ktoré bez sprievodu vstupujú na územie Slovenskej republiky sa nariaďuje izolácia
v domácom prostredí na dobu 14 dní. Po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám
žijúcim s nimi v spoločnej domácnosti. Všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť
domácej izolácie sú povinné sa bezodkladne telefonicky hlásiť na miestne príslušnom
regionálnom úrade verejného zdravotníctva. Nariadenie izolácie v zariadeniach určených
štátom sa nevzťahuje na osoby, ktoré na území Slovenskej republiky požívajú diplomatické
výsady a imunitu, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej
republiky. Týmto osobám sa nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní.
Po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s nimi v spoločnej
domácnosti. Všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť domácej izolácie sú povinné
sa bezodkladne telefonicky hlásiť na miestne príslušnom regionálnom úrade verejného
zdravotníctva.
2. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie
Slovenskej republiky sa nariaďuje, aby bezprostredne po návrate do Slovenskej republiky
oznámili túto skutočnosť a to telefonicky alebo elektronicky poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné
lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
alebo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť
v špecializačnom odbore pediatria, a s ktorým má dieťa uzatvorenú dohodu o poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. Osoby, ktoré nemajú na území Slovenskej republiky uzatvorenú
takúto dohodu sú povinné oznámiť umiestnenie do izolácie podľa bodu 1 miestne
príslušnému lekárovi samosprávneho kraja.
3. Všetkým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí poskytujú zdravotnú
starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo pediatria sa nariaďuje,
aby všetkým osobám, ktoré v období od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpili na územie
Slovenskej republiky, vrátane osôb, ktoré s touto osobou žijú v spoločnej domácnosti,
vystavili PN z dôvodu karantény pre COVID-19.
4. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na:
- vodičov nákladnej dopravy, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky
pri preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,
- posádky v lodnej nákladnej doprave, ktoré vstupujú na územie Slovenskej republiky
pri preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,
- členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého personálu, ktorých výkon
činnosti je nevyhnutný na vykonanie letu lietadla na leteckú prepravu nákladu na územie
Slovenskej republiky, ktorí zotrvajú na palube tohto lietadla, okrem vykonania predletovej
prípravy, naloženia alebo vyloženia leteckého nákladu,
- členov posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti
je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na humanitárne účely, technických
a premiestňovacích letov, repatriačných letov lietadiel na palube ktorých sa nachádzajú
osoby s prechodným alebo trvalým pobytom na území Slovenskej republiky,
- vodičov a posádky osobnej autobusovej dopravy, ktorí vykonávajú prepravu
repatriovaných osôb na územie Slovenskej republiky,
- rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty a obslužných pracovníkov v železničnej
nákladnej doprave, ktorí vstupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom zabezpečenia
prepravy medzinárodných nákladných vlakov,
- vodičov nákladnej dopravy, členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého
personálu, posádku v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty
a obslužných pracovníkov v železničnej nákladnej doprave, ktorí cestujú inými spôsobmi
dopravy, za predpokladu, že sa presúvajú do miesta, kde budú vykonávať nákladnú dopravu
pričom miesto začiatku dopravy sa nachádza na území Slovenskej republiky; uvedenú
skutočnosť musia preukázať potvrdením od zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej
republiky, označením miesta výkonu práce, identifikačnými údajmi pracovníka/ov
a vozidla/vozidiel,
- posádku v lodnej nákladnej doprave, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky
inými spôsobmi dopravy; uvedenú skutočnosť musia preukázať potvrdením
od zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej republiky,
- vodičov a posádky zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta a vodičov
a posádky vykonávajúcich prevoz orgánov určených na transplantáciu, krvi a krvných
náhrad,
- zamestnancov pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu
ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia,
- po odsúhlasení Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na osoby,
ktoré vstupujú a opúšťajú územie SR za účelom zabezpečenia liečby vážnych zdravotných
stavov svojich, alebo osôb im blízkym,
- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky alebo Ministerstvom
obrany Slovenskej republiky na tranzit príslušníkov policajných zborov prechádzajúcich
územím Slovenskej republiky na plnenie úloh vyplývajúcich z členstva v EÚ a príslušníkov
ozbrojených síl a NATO,
- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na vykonanie tranzitu
štátnych príslušníkov členských štátov EÚ navracajúcich sa do domovskej krajiny
a prechádzajúcich územím Slovenskej republiky bez zastavenia.
Osobám uvedeným v tomto bode sa nariaďuje, aby v prípade akýchkoľvek príznakov
respiračného ochorenia bezodkladne oznámili túto skutočnosť a to telefonicky svojmu
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť
v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ uvedené osoby nemajú na území Slovenskej
republiky poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, oznámia túto informáciu bezodkladne
na číslo tiesňového volania 112.
Vodičom nákladnej dopravy, posádke v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičom,
vozmajstrom, vlakovým čatám a obslužným pracovníkom v železničnej nákladnej doprave,
ktorí vstupujú alebo vystupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom prepravy,
nakladania a vykladania tovaru sa nariaďuje, aby pri nakladaní a vykladaní tovaru
používali osobné ochranné pracovné prostriedky, maximálne obmedzili priamy kontakt
s personálom v zahraničí a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu
podľa potreby a dezinfekčné prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk. Pre zamestnancov
v železničnej doprave vyhotoví zamestnávateľ potvrdenie, ktoré jasne preukáže, že nútený
prechod štátnej hranice im vyplýva z povahy ich práce, ktorou zabezpečujú nákladnú
dopravu. Pre tieto osoby sa pre ich potrebný pobyt na území Slovenskej republiky mimo
plnenia pracovných povinností nariaďuje domáca izolácia, pokiaľ je to možné mimo osôb,
ktoré s nimi žijú v spoločnej domácnosti.
Členom posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti
je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na leteckú prepravu nákladu na územie
Slovenskej republiky, letov na humanitárne účely, technických a premiestňovacích letov,
repatriačných letov lietadiel, na palube ktorých sa nachádzajú osoby s prechodným
alebo trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí vstupujú na územie Slovenskej
republiky, sa nariaďuje dodržiavať protiepidemické opatrenia stanovené Ministerstvom
dopravy a výstavby Slovenskej republiky.
Zamestnancom pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu
ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia,
sa nariaďuje, aby pri preberaní, odovzdávaní a nakladaní ľudských pozostatkov používali
respirátory FFP2 / FFP3, maximálne obmedzili priamy kontakt s personálom v zahraničí
a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu podľa potreby a dezinfekčné
prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk.
Vodičom a posádkam zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta,
sa nariaďuje, aby transport pacienta vykonávali len vozidlami, v ktorých je oddelený
priestor pre pacienta, aby pri transporte používali osobné ochranné pracovné pomôcky
(respirátory FFP2 / FFP3, ochranné okuliare, rukavice) a používali dezinfekčné prostriedky
k pravidelnému čisteniu rúk.
5. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt
alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah,
obdobný pracovný vzťah alebo miesto výkonu práce v prihraničných oblastiach na území
susedného štátu vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného
hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia
od zamestnávateľa o takomto výkone práce alebo potvrdenia o takomto výkone práce.
Zároveň sa toto Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú
trvalý pobyt alebo prechodný pobyt v prihraničných oblastiach susedného štátu do 30 km
od otvoreného hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky, a majú uzatvorený
pracovnoprávny vzťah, obdobný pracovný vzťah, alebo miesto výkonu práce na území
vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného hraničného
priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia od zamestnávateľa
o takomto výkone práce alebo o potvrdení o takomto výkone práce.
Podmienkou pre obe skupiny osôb je sa pri každom vstupe na územie Slovenskej
republiky preukázať negatívnym testom RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie starším
ako 30 dní. Táto podmienka nadobúda účinnosť dňa 01. mája 2020.
6. V odôvodnených prípadoch nespadajúcich pod body 4 a 5 môže výnimku z bodov
1 až 3 udeliť Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky na základe odôvodnenej
písomnej žiadosti člena vlády Slovenskej republiky v jeho pôsobnosti. Podmienkou
udelenia výnimky na vstup na územie Slovenskej republiky je preukázanie sa negatívnym
testom RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie starším ako 48 hodín.
7. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt
alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah
alebo obdobný pracovný vzťah ako zdravotnícky pracovník v Juhomoravskom, Zlínskom,
Moravsko-sliezskom alebo Olomouckom kraji Českej republiky a sú držiteľmi potvrdenia
od zamestnávateľa o takomto výkone práce. Podmienkou pre uvedené je sa pri každom
vstupe na územie Slovenskej republiky preukázať negatívnym testom RT-PCR na ochorenie
COVID-19 nie starším ako 48 hodín.
Termín: od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. do odvolania
Nadobudnutím účinnosti tohto opatrenia sa ruší opatrenie Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/3012/2020 zo dňa 04.04.2020.»
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Vzhľadom na skutočnosť, že inštitút izolácie fyzických osôb v zariadeniach
určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia
COVID-19 je v právnom poriadku Slovenskej republiky nový, ústavný súd, poukazujúc
na princíp subsidiarity (bod 8), pripomína, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona
o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne
existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza
z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd
na úrovni jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Civilného sporového
poriadku, resp. čl. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“)]. Iba za predpokladu,
že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní,
môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017). Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti
vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti
sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym zákonom
predpísaným spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04).
16. Ústavný súd, vychádzajúc zo spomínanej zásady subsidiarity, sa zaoberal
predovšetkým otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý bol oprávnený poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
19. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti
verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú
na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej
správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou
orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany
svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy.
22. Dopytom na Krajskom súde v Bratislave ústavný súd zistil, že neeviduje
v registri akúkoľvek žalobu podanú sťažovateľom.
23. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté opatrenie
ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh, ktorý má charakter
hybridného správneho aktu, resp. rozhodnutia sui generis, je preskúmateľné správnym
súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho
poriadku (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 354/08 z 22. januára 2009,
aj pri zohľadnení rozvinutejšej právnej úpravy v Českej republike je v tejto otázke
komparačne relevantný aj rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14 A 41/2020
z 24. apríla 2020).
24. Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu,
teda individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny
prvok spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu)
v právnom poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne
legálne definovaný ako procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených,
konkrétnych oprávnení pre určitý orgán verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom
predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitom ako „lex specialis“) vyplýva práve
taká povaha výsledku výkonu jeho právomoci (legálna kompetenčná, teda nie pojmová,
resp. statusová definícia). Tak je to aj v dotknutom prípade. Formulácia zákonných
oprávnení na vydávanie opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l)
zákona č. 355/2007 Z. z. (na základe ktorých bolo napadnuté opatrenie vydané) zakladá
„ratione materiae“ záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu,
čo sa prejavilo aj v znení napadnutého opatrenia. Ide teda o akt vydaný na základe zákona,
nie ako jeho vykonávací predpis, pritom však adresovaný neurčitému počtu osôb,
obsahujúci obmedzenia a povinnosti vyplývajúce zo zákona, ktorý im bol v konkrétnej veci
oznámený (jednotliví dotknutí adresáti boli o obsahu aktu poučení). Individuálny prvok
(ktorý je dominantný) je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa netýka
akejkoľvek (genericky určenej) pandemickej situácie (všetkých takých prípadov rovnakého
druhu a neurčitého počtu sa týka podkladová zákonná úprava), ale konkrétnej pandémie,
na ktorú opatrenie reaguje (na veci nič nemení, že riešenie konkrétnej situácie
si môže atrahovať aj zákonná úprava). Povinnosti sú opatrením uložené na základe zákona,
teda v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.
25. Napadnuté opatrenie, vzhľadom na jeho povahu (nejde o rýdzo individuálny
právny akt) nie je možné vydať v konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (s konkrétne určeným okruhom účastníkov
konania), a preto sa naň § 59 zákona č. 355/2007 Z. z. z povahy veci nevzťahuje.
Na vydanie dotknutého opatrenia zákon nepožaduje žiadne osobitné konanie,
resp. iné náležitosti.
26. Aj napriek normatívnemu prvku opatrenie s povahou hybridného správneho aktu
nie je právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom.
Zákon (ani pokiaľ ide o napadnuté opatrenie) preto neobsahuje vo svojom texte osobitné
splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné
pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Svoje oprávnenie na vydanie
opatrenia v danom čase úrad verejného zdravotníctva vyvodil priamo z kompetenčných
ustanovení uvedených v bodoch 12 až 14 tohto odôvodnenia (to sa odráža aj v záhlaví
opatrenia, ktoré sa zmieňuje o vydaní opatrenia aj v kauzálnej väzbe na vyhlásenie
núdzového stavu, avšak nepomenúva ho ako legálny kompetenčný podklad pre vydanie
opatrenia). Pokiaľ by predsa len existovali relevantné pochybnosti o kompetencii úradu
verejného zdravotníctva na vydanie opatrenia, skúmanie tejto otázky ústavným súdom
neumožňuje princíp subsidiarity.
27. Z hľadiska možnosti prieskumu potom tento správny akt zodpovedá kategórii
„opatrenie“ podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, keďže evidentne nejde o „rozhodnutie“
podľa písm. b) ani o „iný zásah“ podľa písm. e) tohto ustanovenia (iným zásahom by mohol
byť výkon napadnutého opatrenia príslušnými orgánmi).
28. Ústavný súd dodáva, že z dôvodu osobitnej povahy opatrenia podľa § 3
ods. 1 písm. c) SSP, pokiaľ má právnu povahu tzv. hybridného správneho aktu,
je pri vymedzení žalobnej legitimácie fyzickej osoby alebo právnickej osoby na podanie
správnej žaloby proti opatreniu potrebné § 178 ods. 1 SSP vykladať a uplatňovať vo vzťahu
k tam použitej kategórii „účastník administratívneho konania“ ústavne konformným
spôsobom. Obsahom formulovanej požiadavky je dôkladné zohľadnenie čl. 46 ods. 2 ústavy
garantujúceho právo každého, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.
Zároveň výklad a uplatnenie podústavného práva (v tomto prípade Správneho súdneho
poriadku) nesmie viesť k výsledku, ktorý by spočíval vo vylúčení rozhodnutí orgánov
verejnej správy týkajúcich sa základných práv a slobôd zo súdneho prieskumu (čl. 46
ods. 2 druhá veta ústavy, čl. 142 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou ústavy). Hybridná,
teda nie jednoznačne individuálno-právna povaha napadnutého opatrenia preto podmieňuje
reštriktívny výklad vo vzťahu k uplatňovaniu znaku (kategórie) „účastník administratívneho
konania“ použitému v § 178 ods. 1 SSP. Podporne to dokladuje i skutočnosť, že pod pojem
administratívneho konania podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP možno subsumovať nielen postup
pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ale aj normatívnych správnych aktov.
To je v dotknutom kontexte potrebné vyložiť ako postup pri vydávaní individuálnych
správnych aktov, ako aj individuálnych správnych aktov s normatívnym prvkom
(teda hybridných), keďže výlučne normatívne správne akty sa v konaní podľa Správneho
súdneho poriadku nepreskúmavajú. Ústavnému súdu je známa jeho judikatúra vo veci
sp. zn. PL. ÚS 37/2015 (R 53/2015), toto rozhodnutie sa ale netýkalo ani individuálneho
ani hybridného správneho aktu a okrem toho, že vníma čl. 46 ústavy pomerne reštriktívne,
bolo prijaté ešte pred účinnosťou Správneho súdneho poriadku, ktorý právomoc
preskúmavať opatrenia orgánov verejnej správy už správnemu súdu výslovne zveruje.
29. V súhrne, záver ústavného súdu je, že osoba priamo dotknutá opatrením úradu
verejného zdravotníctva vydaným na predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného
zdravia (hypotéza ustanovení označených v bode 24) je oprávnená napadnúť toto opatrenie
všeobecnou správnou žalobou, ktorá zakladá prednostnú právomoc všeobecného súdu oproti
(subsidiárnej) právomoci ústavného súdu rozhodnúť o ochrane základných práv dotknutej
osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (toto ustanovenie je pre ústavný
súd v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy neopomenuteľné a záväzné). Príslušný súd v konaní
podľa Správneho súdneho poriadku zohľadní pri svojom rozhodovaní ústavne konformný
výklad zákona z pohľadu čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy. To znamená, že napadnuté
opatrenie bude posudzovať aj podľa kritérií prípustnosti a primeranosti zásahu
do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu legality, legitimity a proporcionality.
Taký model (prieskum v správnom súdnictve a až následný prieskum rozhodnutia
všeobecného súdu ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti) predstavuje vyšší
štandard ochrany základných práv než jednoinštančné konanie pred ústavným súdom.
30. Nad rámec priameho podkladu výroku tohto rozhodnutia možno ako „obiter
dictum“ dodať, že pri eventuálnom budúcom posudzovaní podobných (druhovo
rovnorodých) opatrení a pri takom skúmaní materiálnych kritérií bude zrejme kľúčovou
otázkou primeranosť invazívnych postupov a obmedzení, najmä vo vzťahu k slobode
pohybu a pobytu, vykonaných na základe príslušného opatrenia (s reflexiou na napadnuté
opatrenie, samotná dôvodnosť jeho vydania je v rámci pandemického ohrozenia verejného
zdravia menej diskutabilná). Hľadisko proporcionality bude teda v podobných prípadoch
relevantné najmä pri uplatnení kritérií uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP.
Pri použití testu proporcionality je však zrejmé, že opatrenie sleduje preventívne účinky,
preto jeho primeranosť nie je priamo degradovaná, ak je situácia v oblasti verejného zdravia
v období po vydaní a uplatnení opatrenia relatívne priaznivá, keďže práve jej dosiahnutie
je primárnym a podstatným účelom vydania opatrenia (ak je preventívne opatrenie úspešné,
nesprávne by sa mohlo automaticky usudzovať, že vôbec nemuselo byť vydané alebo mohlo
byť miernejšie). Pokiaľ ide potom o posúdenie legality vydania opatrenia, najmä
kompetenčných aspektov, je vždy predurčené platným a účinným právnym stavom
v predmetnom čase, čo je z pohľadu ústavného poriadku odrazom súladu s čl. 2
ods. 2 ústavy. V konečnom dôsledku je nad rámec aj tejto časti odôvodnenia rozhodnutia
ústavného súdu rozoberať aspekt, ktorý je ale pre posudzovanie kritických obmedzení
v takomto prípade relevantný (preto sa o ňom ústavný súd zmieňuje), a to vzťah pojmov
legálnej terminológie podľa § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., konkrétne
„izolácia v domácom prostredí alebo zdravotníckom zariadení“ a „karanténne opatrenia“.
31. V nadväznosti na predchádzajúcu časť tohto odôvodnenia nevyužitie zákonnej
možnosti podať správnu žalobu nemožno preto nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Túto možnosť sťažovateľ v posudzovanej právnej veci mal, pričom netvrdil
a už vôbec nepreukázal, že zákonom priznaný právny prostriedok na ochranu
jeho základných práv nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132
ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde). Bez ohľadu na absenciu takej argumentácie možno
konštatovať, že pokiaľ je nevyužitie prednostného (ústavnej sťažnosti predchádzajúceho)
prostriedku nápravy (teda priame podanie ústavnej sťažnosti) vecou právneho názoru
sťažovateľa, nesprávnosť takého názoru nemôže bez ďalšieho založiť dôvod hodný
osobitného zreteľa, ako ho má na mysli naostatok označené ustanovenie. Odlišné posúdenie
by vyvolávalo nerovné postavenie iných sťažovateľov, voči ktorým sú popísané kritériá
ústavným súdom konštantne uplatňované.
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nevyčerpanie účinného
právneho prostriedku, ktorý sťažovateľovi priznáva zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd, v podobe správnej žaloby podľa § 177 a nasl. SSP zakladá neprípustnosť ústavnej
sťažnosti podľa § 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
čo je dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti pre neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d)
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
34. V konečnom dôsledku ústavný súd dodáva, že napriek nedostatku návrhu
na začatie konania spočívajúceho v absencii presného, určitého a zrozumiteľného
sťažnostného petitu, keď sťažovateľ neoznačil právo, ktoré malo byť v jeho prípade
porušené, príslušnými článkami ústavy, resp. kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (§ 43
ods. 1 s poukazom na § 45 zákona o ústavnom súde), a ani napriek nepriloženiu originálu
plnej moci na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom k ústavnej sťažnosti
nepristúpil k výzve na odstránenie uvedených nedostatkov (§ 56 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), pretože ani po ich odstránení by ústavný súd nemohol prijať iný záver ako ten,
že ústavná sťažnosť sťažovateľa je neprípustná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu