Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 555/2020
PDF · 463.74 KB
No categories available
IV. ÚS 555/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom
Jurčišinom, Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 6 T 58/2018 zo 7. novembra 2018 a rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 5 To 5/2019 z 26. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 6 T 58/2018 zo 7. novembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 To 5/2019 z 26. marca 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom
okresného súdu bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 158 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že 8. januára 2018 v čase o 14.35 h viedol ako
vodič osobné motorové vozidlo zn. Mazda 626 na ulici Strojníckej v meste , kde pri
vychádzaní z areálu spoločnosti na hlavnú cestu nedal
prednosť v jazde vozidlu idúcemu po hlavnej ceste, pričom prednou časťou vozidla narazil
do pravej bočnej časti vozidla zn. Seat Toledo prechádzajúceho po hlavnej ceste, ktoré
v tom čase viedol vodič, a toto vozidlo následne prešlo do protismeru a prednou časťou
narazilo do prednej časti protiidúceho vozidla zn. Volkswagen Caddy, ktoré v tom čase
viedol vodič, pričom následkom nárazu došlo k zraneniu vodiča vozidla zn. Seat Toledo,
ktorý utrpel zranenia, a to kožnú odreninu v čelovej oblasti vľavo, pomliaždenie piateho
prsta pravej ruky a pomliaždenie ľavého kolena s dobou liečenia 22 dní, a úrazu vodiča
vozidla zn. Volkswagen Caddy, ktorý utrpel zranenia, a to pomliaždenie čelovej oblasti
vpravo a podvrtnutie krčnej chrbtice s dobou liečenia 6 dní, čím sťažovateľ ako vodič
svojím konaním porušil § 21 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov. Sťažovateľovi bol uložený trest
odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov podľa § 158 Trestného zákona s použitím § 36
písm. j) a l) a § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona, ktorého výkon bol podmienečne odložený
na skúšobnú dobu vo výmere 12 mesiacov podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
v spojení s § 50 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľovi bol zároveň uložený trest zákazu
činnosti vedenia všetkých druhov motorových vozidiel vo výmere 24 mesiacov podľa § 61
ods. 1 a 2 Trestného zákona.
3. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie proti
výroku o vine a aj proti výroku o treste. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol
zrušený napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. e),
ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov podľa
§ 158 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a l) a § 38 ods. 3 Trestného zákona,
ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 15 mesiacov podľa
§ 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 50 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň bol
sťažovateľovi uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel podľa
§ 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona vo výmere 15 mesiacov.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov vychádzali z nesprávneho vyhodnotenia dopravnej nehody príslušníkom Policajného
zboru, ktorý mal nesprávne vyhodnotiť, že sťažovateľ vychádzal so svojím motorovým
vozidlom z vedľajšej cesty na hlavnú cestu. Mesto však podaním z 25. marca 2019
uviedlo, že išlo o cesty rovnakého druhu na celom úseku ulice Strojnícka v
4.1 Príslušník Policajného zboru vyhodnotil situáciu v neprospech sťažovateľa, i keď
vychádzal na cestu, ktorá nebola hlavnou cestou. Keďže k dopravnej nehode došlo
na križovatke, ktorá pretína rovnocenné cesty, t. j. cesty bez označenia hlavnej cesty, bol
vodič vozidla zn. Seat Toledo povinný riadiť sa pravidlom pravej ruky, a teda dať
sťažovateľovi prednosť.
4.2 Podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní nezistili náležite skutkový
stav, keďže svojvoľne označili ulicu Strojnícku ako hlavnú cestu v zázname dopravnej
nehody z 8. januára 2018 bez náležitého dopravného značenia. Týmto uviedli do omylu
sťažovateľa, ktorý, rešpektujúc závery vyšetrovania, urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
5. Podľa názoru sťažovateľa „konanie orgánov činných v trestnom konaní ako aj
rozhodnutie Okresného súdu Prešov považujeme za hrubé porušenie práva na spravodlivý
proces. Následkom tak závažného pochybenia orgánov činných v trestnom konaní je
rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu
a z nesprávneho právneho posúdenia veci, čoho dôsledkom bolo nesprávne rozhodnutie
súdu. Okresný súd Prešov pri posudzovaní či vyhlásenie sťažovateľa príjme, nepostupoval
s náležitou starostlivosťou ...“.
6. Sťažovateľ sa tiež domnieva, že krajský súd sa „pri rozhodovaní o odvolaní
nezaoberal vinou sťažovateľa aj napriek závažným pochybeniam pri vyšetrovaní, ktoré
spočívajú v nesprávnom vyhodnotení a zdokumentovaní dopravnej nehody príslušníkom
policajného zboru, ktorý vyhotovoval záznam dopravnej nehody.
Máme... za to, že na základe objektívnych skutočností, ktoré vyšli najavo až po
vyhlásení sťažovateľa, že skutok spáchal, je zrejmé, že sťažovateľ dopravnú nehodu
nezapríčinil, a teda, že sa skutok nestal. Krajský súd sa touto skutočnosťou nezaoberal a tým
potvrdil odsúdenie sťažovateľa, ktorý sa trestného činu nedopustil.
Máme za to, že základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a na zistenie
skutkového stavu bez dôvodných pochybností musí byť v záujme právnej istoty nadradené
zákazu napadnúť rozhodnutie, ktoré sa zakladá na vyhlásení sťažovateľa, že nepopiera
spáchanie skutku, ktoré bolo urobené v omyle.“.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu
a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ ďalej žiada zrušiť napadnutý
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľ
domáha aj náhrady trov právneho zastúpenia v sume 415,51 €.
8. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi
spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli
v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych predpisov
9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku po prednesení obžaloby predseda senátu
poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že a) je nevinný, b) je vinný
zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, c) nepopiera
spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.
Podľa § 257 ods. 2 Trestného poriadku predseda senátu súčasne obžalovaného poučí
o následkoch vyhlásenia podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c), a to v rozsahu podľa
odsekov 5 a 8.
Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní
vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa
§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté
vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné
a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. c).
Podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného
podľa odseku 5 prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný
priznal spáchanie skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom,
výrokom o treste, náhrade škody alebo ochranného opatrenia. To nevylučuje možnosť
výsluchu obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej trestnej činnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného
súdu
13. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
13.1 Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13.2 Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
14. Z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že po prednese obžaloby
a po poučení podľa § 257 ods. 2, 5 a 8 Trestného poriadku urobil sťažovateľ na hlavnom
pojednávaní vyhlásenie, že spáchanie skutku nepopiera, pričom na všetky relevantné otázky
kladené mu v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku odpovedal
kladne. Po poučení sťažovateľa o neodvolateľnosti a dôsledkoch vyhlásenia v zmysle § 257
ods. 5 Trestného poriadku okresný súd po predchádzajúcom zistení stanoviska ostatných
strán trestného konania podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie sťažovateľa
v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku prijal. Zároveň vyhlásil, že v rozsahu,
v akom sa sťažovateľ priznal k spáchaniu skutku, dokazovanie nevykoná a vykonajú sa len
dôkazy súvisiace s výrokom o treste a náhrade škody. Zároveň sťažovateľ bol na hlavnom
pojednávaní poučený o nemožnosti podania odvolania proti výroku o vine a o možnosti
podania dovolania proti výroku o vine, a to len z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c)
15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku
okresného súdu odvolanie aj proti výroku o vine napriek tomu, že bol riadne poučený
o nemožnosti jeho podania z dôvodov uvedených v predchádzajúcom bode. Z formálneho
hľadiska sťažovateľ síce vyčerpal riadny opravný prostriedok v podobe odvolania.
V skutočnosti (z materiálneho hľadiska) tak neurobil, pretože jeho oprávnenie podať
odvolanie proti výroku o vine zaniklo tým, že okresný súd prijal jeho vyhlásenie o tom, že
nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe. Keďže sťažovateľ netvrdil, tým menej
preukazoval, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa sa postupom uvedeným v bode 14
vzdal možnosti podať odvolanie proti výroku o vine, v okolnostiach jeho prípadu
neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56
ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
III.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.
17.1 V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním
alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.
17.2 Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle
judikatúry (napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne
okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť
z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia,
či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi
ujmu na jeho ústavou zaručených právach.
18. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach
patriacich do ich právomoci.
18.1 Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi
verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
18.2 Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
19. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne.
20. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý
právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
21. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
22. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní
pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
23. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu vrátane
sťažovateľom prezentovaných námietok, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi
v bode 1 označených článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. Uvedený
prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie
právnej úpravy, ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná, inými slovami, ústavnú
udržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
24. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu, v ktorom sa uvádza:
„Vzhľadom k tomu, že konajúci súd prijal vyhlásenie obžalovaného, odvolanie proti
výroku o vine bolo v zmysle § 257 ods. 5 Tr. poriadku a § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku
z jeho strany neprípustné. Preto odvolací súd preskúmaval iba výrok o treste, ktorý
považoval obžalovaný za neprimeraný.
O návrhu obžalovaného, aby odvolací súd zabezpečil ako dôkaz správu o stave
cestnej komunikácie od Mesta ktoré poskytlo obžalovanému písomnú informáciu
o tom, že na komunikácii nebolo určené právo prednosti vjazde, odvolací súd nerozhodol
z dôvodu, že tento dôkaz sa týkal výroku o vine, ktorý bol právoplatný a odvolací súd nemal
právomoc ho preskúmavať. Aj keby bolo preukázané, že na komunikácii, kde došlo
k dopravnej nehode, nebola vyznačená hlavná cesta a teda nebolo na nej určené právo
prednosti vjazde, tak toto zistenie by nemenilo nič na závere o zavinení obžalovaného,
pretože obžalovaný vychádzal z miesta ležiaceho mimo cesty, čo vyplýva nielen z výpovede
obžalovaného zo dňa 22.05.2018, ale aj zo záznamu dopravnej nehody z 08.01.2018, a preto
bol povinný dať prednosť v jazde vozidlám pohybujúcim sa po ceste.“
25. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací v napadnutom rozsudku
jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu nepreskúmal výrok o vine (neprípustnosť odvolania). Podľa názoru
ústavného súdu preto právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej
neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam
(m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
26. K námietkam sťažovateľa o nesprávnom zistení skutkového stavu (bod 4)
ústavný súd zároveň poukazuje na právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyslovené v jeho rozsudku sp. zn. 2 To 5/2011 zo 7. februára 2012 k inštitútu uznania viny:
„Inštitút uznania viny svojou povahou vylučuje preskúmavanie skutkového stavu
konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej právnej kvalifikácie po prijatí
vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b/ tr. por. alebo podľa § 257 ods. 1
písm. c/... Odpoveďou na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por...
vyjadrujú obžalovaní svoju vôľu prijať vinu za skutok zistený výrokom obžaloby a zároveň
aj jeho právnu kvalifikáciu bez výhrad, rovnako ako pri dohode o vine a treste (§ 333 ods. 3,
§ 334 ods. 1, 4 T. por.). Ak súd podľa § 257 ods. 7 Tr. por... toto vyhlásenie príjme, nemá už
procesný priestor na dokazovanie, ktoré by vyvolalo zmenu skutkových zistení obžaloby,
zároveň ani možnosť zmeny právnej kvalifikácie skutku, určenej obžalobou. Inak by boli
otázky, pokladané obžalovanému podľa § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por.
nezmyselné a bez právnej relevancie. To platí aj o preskúmaní výroku o vine rozsudku,
vyhláseného na základe prijatia vyhlásenia obžalovaného, v odvolacom aj v dovolacom
konaní (okrem preskúmania porušenia práv obhajoby v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.
por., ak by toto porušenie vyvolalo okolnosť, že obžalovaný učinil príslušné vyhlásenie,
alebo ak by práva obhajoby boli porušené tým, že nebol dodržaný vyhláseniu a jeho prijatiu
zodpovedajúci zákonný postup).“
27. Sťažovateľ tiež neuvádza nijaké konkrétne a špecifické dôvody, pre ktoré by
na jeho vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemal prihliadať aj
ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ taktiež netvrdí a ani ničím
nepreukazuje, že by nebol poučený o následkoch a dôsledkoch predmetného vyhlásenia,
prípadne že im dostatočne neporozumel.
28. Sťažovateľ mal možnosť namietať skutočnosti uvedené v bode 4 počas celého
prípravného konania a počas súdneho konania do prijatia jeho vyhlásenia podľa § 257 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku okresným súdom. Úlohou ústavného súdu nie je naprávať
dôsledky nevhodne zvoleného postupu/taktiky sťažovateľa a z tohto dôvodu vstupovať
do meritórneho rozhodnutia všeobecného súdu.
29. Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pojem
„spravodlivé“ použitý v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepredstavuje spravodlivosť vecnú, ale
spravodlivosť procesnú, čo v praxi znamená aj kontradiktórnosť konania (pozri rozhodnutie
vo veci Star Cate Epilekta Gevmata a ostatní proti Grécku zo 6. 7. 2010, sťažnosť
č. 54111/07).
30. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (bod 17).
31. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších jeho procesných návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu