Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 517/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov Ivana

Fiačana a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , vo veci namietaného

porušenia , jeho základných práv podľa

ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46

ods. 1, 2, 3 a 4, a 3 a , práv podľa

čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 1,

čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5,

čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným

postihnutím postupom Okresného súdu Žilina a jeho rozhodnutiami č. k. -135

z 12. júna 2012, č. k. -209 z 22. apríla 2008 a č. k. -173

z 25. júna 2007, postupom Krajského súdu v Žiline a jeho rozhodnutiami č. k.

-147 z 30. októbra 2012, č. k. -246 z 8. júla 2008 a č. k.

-204 z 29. januára 2008, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a jeho uznesením sp. zn. z 29. novembra 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2

ods. 2 (ďalej len „“), jeho základných práv podľa

ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46

ods. 1, 2, 3 a 4, a 3 a , práv podľa , ,

ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a práv podľa čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) a ods. 2, 3, 4 a 5,

čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru OSN o právach osôb

so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor OSN“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) a jeho rozhodnutiami č. k. -135 z 12. júna 2012, č. k.

-209 z 22. apríla 2008 a č. k. -173 z 25. júna 2007, postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozhodnutiami č. k.

147 z 30. októbra 2012, č. k. -246 z 8. júla 2008 a č. k. -204

z 29. januára 2008, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 29. novembra 2019 (spolu s rozhodnutiami

okresného súdu, krajského súdu a rozhodnutím najvyššieho súdu ďalej aj „napadnuté

rozhodnutia“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, no najmä z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa

žalobou podanou (spolu so svojou manželkou ako žalobkyňou 2) na okresnom súde

domáhal proti žalovanej Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom životného

prostredia Slovenskej republiky náhrady škody za nesprávny úradný postup. Okresný súd

rozsudkom č. k. -173 z 25. júna 2007 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd odmietol uznesením č. k.

-204 z 29. januára 2008 bez vecného prejednania ako oneskorene podané. Dňa

25. marca 2008 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na odpustenie zmeškania lehoty

na podanie odvolania. Okresný súd uznesením č. k. -209 z 22. apríla 2008 jeho

návrh zamietol a krajský súd jeho rozhodnutie uznesením č. k. -246 z 8. júla

2008 potvrdil. Rozsudok okresného súdu č. k. -173 z 25. júna 2007 nadobudol

právoplatnosť 13. októbra 2007.

3. Návrhom z 8. decembra 2008 sa sťažovateľ spolu so svojou manželkou ako

žalobkyňou 2 domáhali povolenia obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

. Dôvodil tým, že v konaní, ktoré žiada obnoviť, nemal k dispozícii znalecký

posudok , v čom videl dôvod obnovy konania podľa v tom čase platného

a účinného a

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Návrh na obnovu konania považoval

za opodstatnený, pretože existuje nový dôkaz, ktorý nemohol použiť v pôvodnom konaní

a tento mu môže privodiť priaznivejšie rozhodnutie.

4. Okresný súd uznesením č. k. -135 z 12. júna 2012 návrh na obnovu

konania zamietol, pretože nebol podaný včas. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal

na , v zmysle ktorého bolo potrebné návrh podať v lehote troch mesiacov

od toho času, keď ten, kto navrhuje obnovu, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho

času, keď ho mohol uplatniť. Nadväzne ozrejmil, že konanie, ktoré sťažovateľ žiadal

obnoviť, bolo právoplatne skončené rozsudkom okresného súdu č. k. -173

z 25. júna 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. októbra 2007. Maximálna – objektívna

lehota na podanie návrhu bola zachovaná. Súčasne však okresný súd zistil, že sťažovateľ

predložil kópiu znaleckého posudku znalca už spolu s podaním

z 10. decembra 2007, a teda najneskôr v tento deň mu bola známa existencia tohto dôkazu.

Preto subjektívna lehota začala plynúť najneskôr 10. decembra 2007 a uplynula 10. marca

2008. Ak sťažovateľ podal návrh na obnovu konania 8. decembra 2008, podal ho

oneskorene. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani fakt, že proti rozsudku z 25. júna

2007 podal oneskorené odvolanie, a ani to, že sa domáhal odpustenia zmeškanej lehoty

na jeho podanie.

5. Sťažovateľ sa proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2012 odvolal. Krajský

súd uznesením č. k. -147 z 30. októbra 2012 rozhodnutie súdu prvej inštancie

potvrdil. Dovolanie sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd

odmietol uznesením sp. zn. z 29. novembra 2019.

6. Proti všetkým už označeným napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov

nasmeroval sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť. So závermi v nich uvedenými nesúhlasí,

považuje ich za nesprávne a vidí v nich zásah do svojich práv. Tvrdí, že zákonný sudca

okresného súdu, ktorý rozhodoval o jeho návrhu na povolenie obnovy konania,

neakceptoval, že sťažovateľ nemal v tom čase originál znaleckého posudku, ani to, že

znalecký posudok nebol v tom čase úplne dopracovaný a nie je dopracovaný dodnes. Preto

sa znalecký posudok nemohol použiť a okresný súd ho mal dať v zmysle

dopracovať, a nie návrh odmietnuť. Preto sa sťažovateľ proti takémuto protiústavnému

rozhodnutiu bránil odvolaním i dovolaním. Okrem toho namietal i zaujatosť sudcu. Tieto

skutočnosti ignoroval aj najvyšší súd, a preto považuje jeho rozhodnutie, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa za protiprávne, protiústavne a zasahujúce do jeho práv.

O protiprávnom konaní súdov svedčia podľa názoru sťažovateľa aj prieťahy v konaní, ktoré

trvá takmer 11 rokov.

7. Na tomto základe sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv, napadnuté rozhodnutia zrušil,

vec vrátil jednotlivým súdom, ktoré označil za porušiteľov jeho práv, na ďalšie konanie,

priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a náhradu trov konania.

8. Sťažovateľ v rámci ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o ustanovenie

právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozhodnutiami

okresného súdu č. k. -135 z 12. júna 2012, č. k. -209 z 22. apríla

2008 a č. k. -173 z 25. júna 2007

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť

odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

16. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorý

mu zákon (v tom čase platný a účinný ) na ochranu jeho

základných práv účinne poskytoval. Proti rozhodnutiam okresného súdu č. k. -135

z 12. júna 2012, č. k. -209 z 22. apríla 2008 a č. k. -173

z 25. júna 2007 mohol sťažovateľ v zmysle a poučenia

okresného súdu podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský

súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že proti každému

z označených rozhodnutí okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom o jeho opravných

prostriedkoch rozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto

ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiam okresného súdu č. k. -135

z 12. júna 2012, č. k. -209 z 22. apríla 2008 a č. k. -173

z 25. júna 2007 odmietol podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozhodnutiami

krajského súdu č. k. -246 z 8. júla 2008 a č. k. -204

z 29. januára 2008

17. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

18. Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti dopytom

na okresnom súde zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. -246 z 8. júla 2008

nadobudlo právoplatnosť 17. októbra 2008 a uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 8/2008-

204 z 29. januára 2008 nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2008.

19. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť na poštovú prepravu 7. marca 2020.

Z uvedeného je zrejmé, že ústavná sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie

označených práv označenými rozhodnutiami krajského súdu, bola podaná oneskorene.

20. Ústavný súd už mnohokrát uviedol, že nedodržanie lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene.

V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. ,

, ).

21. Vzhľadom na tieto zistenia ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti podľa ako podanú oneskorene.

III.3 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

krajského súdu č. k. -147 z 30. októbra 2012

22. Pred posúdením sťažnostnej námietky sťažovateľa, ktorou odôvodňuje porušenie

ním označených práv napadnutým uznesením krajského súdu z 30. októbra 2012, ústavný

súd dáva do pozornosti, že podľa poslednej vety ak bol

vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté,

začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Zachovanie

tejto lehoty vyplýva aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vychádzajúcej z rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), keď v prípadoch, ak sťažovateľ

uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho

práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je zákonná lehota

na podanie ústavnej sťažnosti v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , ,

), t. j. vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.

23. Z tohto pohľadu je teda lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu zachovaná. Súčasne však ústavný súd skúmal, či nie je daný

niektorý z iných dôvodov na odmietnutie ústavnej sťažnosti (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

24. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

25. V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou predostretou sťažovateľom v ústavnej

sťažnosti ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru zdôrazňuje, že nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či

v konaní bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Ústavný súd je oprávnený iba posúdiť, či v konaní

pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až

), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

26. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

27. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť jeho ustálenej

judikatúry, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil ústavnú sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namieta, že krajský súd neakceptoval jeho námietku, ktorou

spochybňoval správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na obnovu

konania, spočívajúcu v tom, že v pôvodnom konaní, ktoré navrhoval obnoviť, nemal

k dispozícii originál znaleckého posudku, len jeho kópiu.

28. Ústavný súd z odôvodnenia napadnutého uznesenia zistil, že krajský súd sa

predmetnou námietkou sťažovateľa zaoberal, pričom uviedol, že znalecký posudok mal

sťažovateľ k dispozícii najneskôr 10. decembra 2007, pretože ho vtedy predložil okresnému

súdu ku konaniu vedenému pod sp. zn. . Podľa jeho názoru je právne

irelevantné, či mal sťažovateľ k dispozícii iba kópiu predmetného znaleckého posudku,

pretože kópia listinného dôkazu postačuje na to, aby súd vzal takýto dôkaz do úvahy,

pričom predloženie originálu nie je potrebné, pokiaľ nie je spochybnený obsah

a autentickosť listiny. Zároveň považoval za nepodstatné, či bol alebo nebol vypočutý

znalec, keďže podľa tvrdenia sťažovateľa, skutočnosť, ktorá môže pre neho privodiť

priaznivejšie rozhodnutie vo veci, vyplýva zo samotného znaleckého posudku. Preto krajský

súd potvrdil záver okresného súdu o nesplnení procesnej podmienky prípustnosti obnovy

konania z dôvodu uplynutia lehoty na podanie návrhu.

29. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa názoru ústavného

súdu dostatočné a vyčerpávajúce. Krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcej sa právnej úpravy ()

interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Okrem toho sa krajský

súd zaoberal i námietkami sťažovateľa (v podstate obsahovo zhodnými s tými, ktorými

odôvodňuje i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní (v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu z 12. júna

2012) dostal odpovede na ťažiskové právne otázky týkajúce sa prípustnosti jeho návrhu

na obnovu konania. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného

súdu dopĺňať alebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné

námietky sťažovateľa v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne

udržateľné a obsahujú relevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu preto nepovažuje ústavný súd za arbitrárne a ani

za zjavne neodôvodnené, a preto je ústavne udržateľné.

30. Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa primárne vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a dospel k záveru, že

medzi napadnutým postupom a uznesením krajského súdu a označeným základným právom

sťažovateľa podľa , ako aj právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol rozhodnúť o ich porušení. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ďalších

sťažovateľom označených základných práv podľa , článkov , práv podľa

dohovoru a článkov dohovoru, dodatkového protokolu a dohovoru OSN ústavný súd nezistil

skutočnosti, ktoré by indikovali ich porušenie napadnutým uznesením krajského súdu

30. októbra 2012. Je tiež relevantné (napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa), že

v tomto smere v ústavnej sťažnosti absentuje adekvátna argumentácia, ktorou by sťažovateľ

odôvodňoval ich porušenie.

31. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.4 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2019

32. Podstata argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k ďalšiemu napadnutému

rozhodnutiu, a to uzneseniu najvyššieho súdu z 29. novembra 2019, spočíva vo všeobecnej

námietke, že ani najvyšší súd ako súd dovolací nenapravil protiprávny stav založený

rozhodnutiami všeobecných súdov, ako aj v námietke, že v jeho kauze rozhodoval zaujatý

sudca.

33. Na tomto miesto je potrebné v prvom rade uviesť, že do obsahu práva na súdnu

ochranu nepochybne patrí aj ochrana, ktorá sa strane sporu poskytuje v dovolacom konaní.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.

34. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod

prípustnosti jeho dovolania podľa . V tejto súvislosti uviedol, že sudca

súdu prvej inštancie , ktorý vo veci rozhodoval nebol v zmysle

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2010 vylúčený

z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Napokon aj sám sťažovateľ s manželkou

podaním doručeným súdu 14. januára 2011 vzal námietku zaujatosti späť. Súčasne najvyšší

súd posúdil dovolanie aj v súvislosti s možnou procesnou vadou konania v zmysle § 237

ods. 1 písm. f) a námietkou sťažovateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia krajského

súdu, ktoré podľa názoru najvyššieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí

v zmysle v spojení s . Keďže prípustnosť dovolania

nebolo možné založiť ani na sťažovateľom namietaných dôvodoch podľa § 241 ods. 2 písm.

b) a c) (ktorými sa dovolací súd nemohol zaoberať pretože ich možno uplatniť iba

v prípade, ak je dovolanie procesne prípustné), následne sformuloval svoj právny záver

o odmietnutí dovolania [

v znení neskorších predpisov]. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom

uznesení zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú

z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto

nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by

popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces.

35. Na tomto základe ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Z rovnakého dôvodu odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v časti, v ktorej namietal

porušenie ďalších označených základných práv podľa , článkov , práv podľa

dohovoru a článkov dohovoru, dodatkového protokolu a dohovoru OSN napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, vo vzťahu ku ktorým ústavný súd poukazuje na záver uvedený

v bode 30 druhej vety tohto uznesenia.

III.5 K namietanému porušeniu a dohovoru

postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

36. Napokon sťažovateľ namietal neprimeranosť dĺžky vedenia súdneho konania

v jeho veci. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie

o takejto ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,

ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (m. m. a rozhodnutím aj

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

37. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v čase doručenia ústavnej

sťažnosti bolo o návrhu sťažovateľa na náhradu škody za nesprávny úradný postup, ako aj

o jeho návrhu na obnovu konania právoplatne rozhodnuté, a teda k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v týchto konaniach

nemôže reálne dochádzať. Z uvedeného dôvodu ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

38. Podľa navrhovateľovi, ktorý požiada

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže

ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

39. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu

žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne

splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery

odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) vylúčenie zrejmej bezúspešnosti uplatňovania nároku

na ochranu ústavnosti.

40. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc

ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná

ani zjavne neopodstatnená.

41. S prihliadnutím na výsledok posúdenia ústavnej sťažnosti, ktorú ústavný súd

v celom rozsahu odmieta (ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia), je

evidentné, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda

v danom prípade nebola splnená jedna z troch podmienok na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľa

nevyhovel (bod 2 výroku uznesenia).

42. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými

návrhmi.

43. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku

č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 1. októbra 2020

z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka prejednaná a rozhodnutá

prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a sudkyňa

spravodajkyňa, Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia senátu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu