Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 526/2020
PDF · 328 KB
No categories available
II. ÚS 526/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu
majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vlastníckeho práva
zaručeného čl. 17 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, odboru kriminálnej polície v konaní vedenom
pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR a jeho uznesením z 10. decembra 2019
a postupom Okresnej prokuratúry Trenčín v konaní vedenom pod č. k. 1 Pn 1039/19/3309-6
a jej uznesením z 10. januára 2020 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a vlastníckeho práva zaručeného
čl. 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné
riaditeľstvo Policajného zboru“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019
ZR a jeho uznesením z 10. decembra 2019 a postupom Okresnej prokuratúry Trenčín
(ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. 1 Pn 1039/19/3309-6 a jej
uznesením z 10. januára 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením okresného
riaditeľstva Policajného zboru ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR z 10. decembra 2019
bolo podľa § 197 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľa podané
pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení
§ 69 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). O sťažnosti sťažovateľa podanej proti
predmetnému uzneseniu okresného riaditeľstva Policajného zboru rozhodla okresná
prokuratúra uznesením č. k. 1 Pn 1039/19/3309-6 z 10. januára 2020, ktorým ju podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietla.
3. Sťažovateľ v uvedenom postupe a rozhodnutiach okresného riaditeľstva
Policajného zboru a okresnej prokuratúry vidí porušenie všetkých svojich označených práv.
Sťažovateľ totiž rozhodnutia okresného riaditeľstva Policajného zboru a okresnej
prokuratúry, v ktorých tieto dospeli k záveru, že vyšetrovaný skutok nevykazuje znaky
trestného činu poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení § 269 ods. 1 písm. c) a ods. 2
písm. c) Trestného zákona a ani iného trestného činu, považuje za svojvoľné a arbitrárne,
a teda ústavnoprávne neakceptovateľné.
4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ ústavný súd oboznamuje, že podstatu jeho
trestného oznámenia tvorilo tvrdenie, že prevádzkovateľ predajne nachádzajúcej sa
v špecifikovanom ústave, v ktorom sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody, zneužíval
svoje dominantné postavenie a tovar ponúkaný v tejto predajni predával
väzňom za neprimerané ceny, čím sa mal podľa sťažovateľa dopustiť trestného činu
poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení § 269 Trestného zákona. Podľa
vyjadrenia sťažovateľa vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Policajného zboru v rozhodnutí
ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR z 10. decembra 2019, ktorým bolo uvedené trestné
oznámenie sťažovateľa odmietnuté, svoje úvahy uzavrel konštatovaním, že cena tovaru,
ktorý prevádzkovateľ predával v ústavnej predajni, nebola v zmysle § 269 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona obmedzená žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom a ani
rozhodnutím vydaným na jeho základe, a preto všeobecné tvrdenie oznamovateľa, že cena
predávaného tovaru bola neprimerane vysoká v porovnaní s maloobchodnou sieťou
predajní, ktoré sa nachádzajú v dislokácii dotknutého ústavu, je v danom prípade
nepostačujúce, a teda pokiaľ v konaní absentuje konkrétna cenová hranica obmedzujúca
ceny tovaru predávaného v ústavnej predajni, nie je možné zistiť ani prípadnú výšku
spôsobenej škody, ktorá je ďalším zo znakov skutkovej podstaty vyšetrovaného trestného
činu. Sťažovateľ dôvodí, že v sťažnosti podanej proti predmetnému prvostupňovému
rozhodnutiu namietal, že trestný čin poškodzovania spotrebiteľa je blanketnou skutkovou
podstatou, ktorá odkazuje na obsah všeobecne záväzného právneho predpisu a ktorým je
v danom prípade zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o cenách“) a tiež zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“). Sťažovateľ
konkretizuje ustanovenia dotknutých právnych predpisov [§ 12 ods. 1 písm. b), ods. 2
a ods. 3 zákona o cenách a § 8 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže], ktoré
podľa jeho vyjadrenia inštruujú orgány činné v trestnom konaní, akým spôsobom majú
zisťovať objektívnu stránku skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. V intenciách
uvedených ustanovení oboch právnych predpisov mali podľa sťažovateľa orgány činné
v trestnom konaní vykonať dokazovanie prostredníctvom odborne spôsobilej osoby – znalca
a takýmto spôsobom preveriť, či podozrivý podnikateľ nezneužíva svoje dominantné
postavenie a nepredáva svoj tovar za neprimerané ceny. Sťažovateľ je toho názoru,
že okresné riaditeľstvo Policajného zboru a okresná prokuratúra nezvládli požiadavku
oprieť prijatý právny záver svojich rozhodnutí o konzistentné a logické dôvody, keďže
vo svojich rozhodnutiach svojvoľne tvrdia, že neexistuje cenová regulácia, presnejšie
obmedzenie cenotvorby na základe zákona.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného č. 6 ods. 1 dohovoru a vlastníckeho práva
zaručeného čl. 17 charty postupom okresného riaditeľstva Policajného zboru v konaní
vedenom pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR a jeho uznesením z 10. decembra 2019
a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. 1 Pn 1039/19/3309-6 a jej
uznesením z 10. januára 2020, označené uznesenie okresnej prokuratúry zrušil a vrátil vec
sťažovateľa okresnej prokuratúre na ďalšie konanie.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho
pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého
nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34
alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý
je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich označených
práv postupom a uznesením okresného riaditeľstva Policajného zboru, ktorým bolo
odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľa vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu
poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení § 269 Trestného zákona a tiež uznesením
okresnej prokuratúry, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť podaná
sťažovateľom proti označenému uzneseniu okresného riaditeľstva Policajného zboru.
11. Vo vzťahu k časti ústavnej sťažnosti, ktorá sa týka označeného postupu
a uznesenia okresného riaditeľstva Policajného zboru, ústavný súd uvádza, že jeho
právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity, v zmysle ktorého ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013, I. ÚS 508/2019). Ústavný
súd konštatuje, že označený postup a rozhodnutie okresného riaditeľstva Policajného zboru
bola na základe sťažnosti sťažovateľa oprávnená a povinná preskúmať okresná prokuratúra,
a preto právomoc okresnej prokuratúry preskúmať sťažovateľom namietaný postup
okresného riaditeľstva Policajného zboru a jeho rozhodnutie vylučuje právomoc ústavného
súdu na preskúmanie tejto časti ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť
v časti namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv zaručených v čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
zaručeného v čl. 17 charty postupom okresného riaditeľstva Policajného zboru v konaní
vedenom pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR a jeho uznesením z 10. decembra 2019
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie.
12. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
13. Ústavný súd už uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania
voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné
práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého
zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00, II. ÚS 208/2020).
14. Ústavný súd tiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol
orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo
„každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone
o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, II. ÚS 208/2020).
15. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom
obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie
a vedenie trestného stíhania proti niekomu (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva vec Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, § 29; vec Perez v. France z 12. 2. 2004, § 70).
16. Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo
na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu týchto práv
označenými postupmi a uzneseniami okresného riaditeľstva Policajného zboru a okresnej
prokuratúry vo veci trestného oznámenia sťažovateľa o podozrení zo spáchania trestného
činu poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení § 269 Trestného zákona nemohlo dôjsť.
17. Ústavný súd si je vedomý, že sa v minulosti v niektorých prípadoch odklonil
od tejto štandardnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie predstavuje vzťah medzi
páchateľom a štátom a ústava negarantuje právo tretej osoby, aby iná osoba bola stíhaná
a odsúdená. Avšak treba zároveň povedať, že k dôslednému preskúmaniu výsledkov
realizovanej trestnoprávnej ochrany pristúpil vo výnimočných prípadoch vzťahujúcich sa
na akty dotýkajúce sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt
a esenciálnych aspektov súkromného života (pozri napr. III. ÚS 194/06), predovšetkým
v prípadoch najzávažnejších trestných činov, ktoré sú svojou povahou spôsobilé zasiahnuť
do práva na ľudskú dôstojnosť a do osobnostným práv jednotlivcov, napr. trestný čin
obchodovania s ľuďmi (pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 759/2017
z 5. februára 2019).
18. V prípade sťažovateľa však o takto závažný prípad nejde, preto podľa ústavného
súdu by o porušení už označeného práva sťažovateľa bolo možné uvažovať len za okolností,
že by orgány činné v trestnom konaní nevenovali trestnému oznámeniu sťažovateľa
pozornosť, ktorú vyžaduje zákon.
19. Opierajúc sa o uvedené východiská, ústavný súd posúdil aj ústavnú sťažnosť
sťažovateľa.
20. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom dotknutého rozhodnutia okresnej
prokuratúry a zistil, že okresná prokuratúra v odôvodnení svojho rozhodnutia sťažovateľovi
vysvetlila, že s vecou súvisiaca vydaná interná normatívna inštrukcia, a to špecifikovaný
pokyn generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže, upravovala cenovú hladinu
tovaru predávaného v dotknutej ústavnej predajni iba všeobecne – stanovením požiadavky
udržiavania cenovej hladiny predávaného tovaru na úrovni primeranej danej lokalite
v maloobchodnej sieti. Okresná prokuratúra konštatovala, že v posudzovanom prípade
neexistovala konkrétna cenová hranica obmedzujúca ceny tovaru predávaného v ústavnej
predajni. Okresná prokuratúra tak uzavrela, že objektívna stránka dotknutého trestného činu
naplnená nebola, keďže neexistuje cenová regulácia bežných potravín a drogistických
výrobkov, ktoré boli v dotknutej ústavnej predajni ponúkané na predaj, a preto skutok,
ktorý bol predmetom vyšetrovania, nevykazuje znaky trestného činu.
21. Vychádzajúc z informácií uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia
tohto uznesenia, je ústavný súd toho názoru, že okresná prokuratúra v označenom uznesení
venovala trestnému oznámeniu sťažovateľa náležitú pozornosť, keď v konaní o riadnom
opravnom prostriedku sťažovateľa postupovala v zmysle zákonných ustanovení (§ 192
a nasl. Trestného poriadku) a jej rozhodnutie, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor
na zistený skutkový stav, spĺňa náležitosti predpokladané Trestným poriadkom. Ústavný súd
konštatuje, že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a jej postup a právne závery ňou vyslovené v napadnutom
uznesení je nutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.
22. Ústavný súd v závere pripomína, že sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu
má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou
kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania
zodpovedal jeho predstave (napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09, I. ÚS 229/2020). Trestné
právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že má byť použité len ako najkrajnejší
prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov
a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví,
nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, prípadne sú zjavne nevhodné (pozri
sp. zn. I. ÚS 229/2020). Ústavný súd, vychádzajúc zo zistení uvedených v predchádzajúcom
bode odôvodnenia tohto uznesenia, dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci
vo veci konajúcej okresnej prokuratúry sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy, dodatkového protokolu, dohovoru a charty, preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia označených práv postupom okresnej prokuratúry
v konaní vedenom pod č. k. 1 Pn 1039/19/3309-6 a jej uznesením z 10. januára 2020
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
23. V závere sa ústavný súd vysporiadal aj so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú prax, v zmysle ktorej je jednou z podmienok vyhovenia žiadosti sťažovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom skutočnosť, že v jeho
prípade nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Keďže ústavný súd tak, ako to je uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto
rozhodnutia, skonštatoval dôvody pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa
pre nedostatok právomoci a zjavnú neopodstatnenosť, teda jej zjavnú bezúspešnosť,
bolo bez právneho významu sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
zaoberať.
24. S ohľadom na uvedené bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu