Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 526/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť

majetok zaručeného a na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného , práva na ochranu

majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vlastníckeho práva

zaručeného čl. 17 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, odboru kriminálnej polície v konaní vedenom

pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR a jeho uznesením z 10. decembra 2019

a postupom Okresnej prokuratúry Trenčín v konaní vedenom pod č. k. -6

a jej uznesením z 10. januára 2020 a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) a na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného , práva na ochranu majetku zaručeného Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a vlastníckeho práva zaručeného

čl. 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné

riaditeľstvo Policajného zboru“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019

ZR a jeho uznesením z 10. decembra 2019 a postupom Okresnej prokuratúry Trenčín

(ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. -6 a jej

uznesením z 10. januára 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením okresného

riaditeľstva Policajného zboru ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR z 10. decembra 2019

bolo podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľa podané

pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení

a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). O sťažnosti sťažovateľa podanej proti

predmetnému uzneseniu okresného riaditeľstva Policajného zboru rozhodla okresná

prokuratúra uznesením č. k. -6 z 10. januára 2020, ktorým ju podľa § 193

ods. 1 písm. c) ako nedôvodnú zamietla.

3. Sťažovateľ v uvedenom postupe a rozhodnutiach okresného riaditeľstva

Policajného zboru a okresnej prokuratúry vidí porušenie všetkých svojich označených práv.

Sťažovateľ totiž rozhodnutia okresného riaditeľstva Policajného zboru a okresnej

prokuratúry, v ktorých tieto dospeli k záveru, že vyšetrovaný skutok nevykazuje znaky

trestného činu poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení § 269 ods. 1 písm. c) a ods. 2

písm. c) a ani iného trestného činu, považuje za svojvoľné a arbitrárne,

a teda ústavnoprávne neakceptovateľné.

4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ ústavný súd oboznamuje, že podstatu jeho

trestného oznámenia tvorilo tvrdenie, že prevádzkovateľ predajne nachádzajúcej sa

v špecifikovanom ústave, v ktorom sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody, zneužíval

svoje dominantné postavenie a tovar ponúkaný v tejto predajni predával

väzňom za neprimerané ceny, čím sa mal podľa sťažovateľa dopustiť trestného činu

poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení . Podľa

vyjadrenia sťažovateľa vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Policajného zboru v rozhodnutí

ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR z 10. decembra 2019, ktorým bolo uvedené trestné

oznámenie sťažovateľa odmietnuté, svoje úvahy uzavrel konštatovaním, že cena tovaru,

ktorý prevádzkovateľ predával v ústavnej predajni, nebola v zmysle § 269 ods. 1 písm. c)

obmedzená žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom a ani

rozhodnutím vydaným na jeho základe, a preto všeobecné tvrdenie oznamovateľa, že cena

predávaného tovaru bola neprimerane vysoká v porovnaní s maloobchodnou sieťou

predajní, ktoré sa nachádzajú v dislokácii dotknutého ústavu, je v danom prípade

nepostačujúce, a teda pokiaľ v konaní absentuje konkrétna cenová hranica obmedzujúca

ceny tovaru predávaného v ústavnej predajni, nie je možné zistiť ani prípadnú výšku

spôsobenej škody, ktorá je ďalším zo znakov skutkovej podstaty vyšetrovaného trestného

činu. Sťažovateľ dôvodí, že v sťažnosti podanej proti predmetnému prvostupňovému

rozhodnutiu namietal, že trestný čin poškodzovania spotrebiteľa je blanketnou skutkovou

podstatou, ktorá odkazuje na obsah všeobecne záväzného právneho predpisu a ktorým je

v danom prípade o cenách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o cenách“) a tiež o ochrane hospodárskej súťaže

a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“). Sťažovateľ

konkretizuje ustanovenia dotknutých právnych predpisov [§ 12 ods. 1 písm. b), ods. 2

a ods. 3 zákona o cenách a § 8 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže], ktoré

podľa jeho vyjadrenia inštruujú orgány činné v trestnom konaní, akým spôsobom majú

zisťovať objektívnu stránku skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. V intenciách

uvedených ustanovení oboch právnych predpisov mali podľa sťažovateľa orgány činné

v trestnom konaní vykonať dokazovanie prostredníctvom odborne spôsobilej osoby – znalca

a takýmto spôsobom preveriť, či podozrivý podnikateľ nezneužíva svoje dominantné

postavenie a nepredáva svoj tovar za neprimerané ceny. Sťažovateľ je toho názoru,

že okresné riaditeľstvo Policajného zboru a okresná prokuratúra nezvládli požiadavku

oprieť prijatý právny záver svojich rozhodnutí o konzistentné a logické dôvody, keďže

vo svojich rozhodnutiach svojvoľne tvrdia, že neexistuje cenová regulácia, presnejšie

obmedzenie cenotvorby na základe zákona.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva vlastniť

majetok zaručeného a na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

ods. 1 , práva na ochranu majetku zaručeného dodatkového protokolu, práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného č. 6 ods. 1 dohovoru a vlastníckeho práva

zaručeného čl. 17 charty postupom okresného riaditeľstva Policajného zboru v konaní

vedenom pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR a jeho uznesením z 10. decembra 2019

a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. -6 a jej

uznesením z 10. januára 2020, označené uznesenie okresnej prokuratúry zrušil a vrátil vec

sťažovateľa okresnej prokuratúre na ďalšie konanie.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2

ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho

pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého

nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34

alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý

je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich označených

práv postupom a uznesením okresného riaditeľstva Policajného zboru, ktorým bolo

odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľa vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu

poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení a tiež uznesením

okresnej prokuratúry, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť podaná

sťažovateľom proti označenému uzneseniu okresného riaditeľstva Policajného zboru.

11. Vo vzťahu k časti ústavnej sťažnosti, ktorá sa týka označeného postupu

a uznesenia okresného riaditeľstva Policajného zboru, ústavný súd uvádza, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity, v zmysle ktorého ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (porovnaj m. m.

, , , , ). Ústavný

súd konštatuje, že označený postup a rozhodnutie okresného riaditeľstva Policajného zboru

bola na základe sťažnosti sťažovateľa oprávnená a povinná preskúmať okresná prokuratúra,

a preto právomoc okresnej prokuratúry preskúmať sťažovateľom namietaný postup

okresného riaditeľstva Policajného zboru a jeho rozhodnutie vylučuje právomoc ústavného

súdu na preskúmanie tejto časti ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť

v časti namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práv zaručených v dodatkového protokolu a dohovoru a práva

zaručeného v čl. 17 charty postupom okresného riaditeľstva Policajného zboru v konaní

vedenom pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-2019 ZR a jeho uznesením z 10. decembra 2019

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie.

12. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

13. Ústavný súd už uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania

voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné

práva a slobody podľa druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého

zo základných práv alebo slobôd (, ).

14. Ústavný súd tiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol

orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo

„každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v , prípadne v zákone

o prokuratúre» (, , ).

15. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom

obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie

a vedenie trestného stíhania proti niekomu (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva vec Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, § 29; vec Perez v. France z 12. 2. 2004, § 70).

16. Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo

na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť

základného práva sťažovateľa podľa , k porušeniu týchto práv

označenými postupmi a uzneseniami okresného riaditeľstva Policajného zboru a okresnej

prokuratúry vo veci trestného oznámenia sťažovateľa o podozrení zo spáchania trestného

činu poškodzovania spotrebiteľa podľa ustanovení nemohlo dôjsť.

17. Ústavný súd si je vedomý, že sa v minulosti v niektorých prípadoch odklonil

od tejto štandardnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie predstavuje vzťah medzi

páchateľom a štátom a negarantuje právo tretej osoby, aby iná osoba bola stíhaná

a odsúdená. Avšak treba zároveň povedať, že k dôslednému preskúmaniu výsledkov

realizovanej trestnoprávnej ochrany pristúpil vo výnimočných prípadoch vzťahujúcich sa

na akty dotýkajúce sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt

a esenciálnych aspektov súkromného života (pozri napr. ), predovšetkým

v prípadoch najzávažnejších trestných činov, ktoré sú svojou povahou spôsobilé zasiahnuť

do práva na ľudskú dôstojnosť a do osobnostným práv jednotlivcov, napr. trestný čin

obchodovania s ľuďmi (pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn.

z 5. februára 2019).

18. V prípade sťažovateľa však o takto závažný prípad nejde, preto podľa ústavného

súdu by o porušení už označeného práva sťažovateľa bolo možné uvažovať len za okolností,

že by orgány činné v trestnom konaní nevenovali trestnému oznámeniu sťažovateľa

pozornosť, ktorú vyžaduje zákon.

19. Opierajúc sa o uvedené východiská, ústavný súd posúdil aj ústavnú sťažnosť

sťažovateľa.

20. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom dotknutého rozhodnutia okresnej

prokuratúry a zistil, že okresná prokuratúra v odôvodnení svojho rozhodnutia sťažovateľovi

vysvetlila, že s vecou súvisiaca vydaná interná normatívna inštrukcia, a to špecifikovaný

pokyn generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže, upravovala cenovú hladinu

tovaru predávaného v dotknutej ústavnej predajni iba všeobecne – stanovením požiadavky

udržiavania cenovej hladiny predávaného tovaru na úrovni primeranej danej lokalite

v maloobchodnej sieti. Okresná prokuratúra konštatovala, že v posudzovanom prípade

neexistovala konkrétna cenová hranica obmedzujúca ceny tovaru predávaného v ústavnej

predajni. Okresná prokuratúra tak uzavrela, že objektívna stránka dotknutého trestného činu

naplnená nebola, keďže neexistuje cenová regulácia bežných potravín a drogistických

výrobkov, ktoré boli v dotknutej ústavnej predajni ponúkané na predaj, a preto skutok,

ktorý bol predmetom vyšetrovania, nevykazuje znaky trestného činu.

21. Vychádzajúc z informácií uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia

tohto uznesenia, je ústavný súd toho názoru, že okresná prokuratúra v označenom uznesení

venovala trestnému oznámeniu sťažovateľa náležitú pozornosť, keď v konaní o riadnom

opravnom prostriedku sťažovateľa postupovala v zmysle zákonných ustanovení (§ 192

a nasl. ) a jej rozhodnutie, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor

na zistený skutkový stav, spĺňa náležitosti predpokladané . Ústavný súd

konštatuje, že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a jej postup a právne závery ňou vyslovené v napadnutom

uznesení je nutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

22. Ústavný súd v závere pripomína, že sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu

má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou

kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania

zodpovedal jeho predstave (napr. , , ). Trestné

právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že má byť použité len ako najkrajnejší

prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov

a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví,

nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, prípadne sú zjavne nevhodné (pozri

sp. zn. ). Ústavný súd, vychádzajúc zo zistení uvedených v predchádzajúcom

bode odôvodnenia tohto uznesenia, dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci

vo veci konajúcej okresnej prokuratúry sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov , dodatkového protokolu, dohovoru a charty, preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia označených práv postupom okresnej prokuratúry

v konaní vedenom pod č. k. -6 a jej uznesením z 10. januára 2020

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

23. V závere sa ústavný súd vysporiadal aj so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú prax, v zmysle ktorej je jednou z podmienok vyhovenia žiadosti sťažovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom skutočnosť, že v jeho

prípade nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Keďže ústavný súd tak, ako to je uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto

rozhodnutia, skonštatoval dôvody pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa

pre nedostatok právomoci a zjavnú neopodstatnenosť, teda jej zjavnú bezúspešnosť,

bolo bez právneho významu sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

zaoberať.

24. S ohľadom na uvedené bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu