Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 545/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Andreou Janovou, Werferova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave č. k. -78 z 9. januára 2019 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnou sťažnosťou podľa (ďalej len

„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

22. apríla 2020 sa sťažovateľka ,

(ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by

ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa

, Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -78 z 9. januára 2019 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že Sociálna poisťovňa,

pobočka (ďalej len „pobočka“) rozhodnutím č. 700-0612090015-GC04/16

z 28. septembra 2019 predpísala sťažovateľke poistné v celkovej výške 3 202,08 €. Proti

rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala. Pobočka vo vyjadrení k odvolaniu č. 23941-2/2016-

BA z 21. januára 2016 sťažovateľke oznámila, že odvolanie podala oneskorene. S týmto

záverom sťažovateľka nesúhlasila, a preto sa na krajskom súde viedlo konanie o jej návrhu

na preskúmanie zákonnosti opatrenia Sociálnej poisťovne – ústredia, 29. augusta 8 – 10,

Bratislava (ďalej len „žalovaná“), č. 23941-2/2016- BA z 21. januára 2016.

3. Krajský súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -78 z 9. januára 2019

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku

krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 písm. f), g)

a h) v znení neskorších predpisov,

v ktorej tvrdila, že pre uplatnenie fikcie doručenia podľa § 212 ods. 4 zákona

č. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2018 [, t. j. v čase

doručovania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (ďalej len „zákon o sociálnom

poistení“)] neboli splnené podmienky, odvolanie podala v zákonnej lehote, a preto sa ním

žalovaná mala zaoberať.

4. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2019 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“) kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol. V dôvodoch

rozhodnutia sa zaoberal spornosťou toho, či reálne prevzatie zásielky adresátom v odbernej

lehote má za následok neuplatnenie právnych účinkov tzv. fikcie doručenia rozhodnutia

v zmysle § 212 ods. 4 zákona o sociálnom poistení. V tejto súvislosti zdôraznil poslednú

vetu uvedeného ustanovenia, podľa ktorej, ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch

dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát

o uložení nedozvedel. Uvedené predstavuje výnimku zo zásady, že doručenie pôsobí až od

okamihu, keď sa písomnosť dostala do rúk adresáta. Bez ohľadu na to, či sa adresát

o uložení úradnej zásielky na pošte fakticky dozvedel alebo nedozvedel, zo zákona vyplýva,

že uplynutím tejto zákonnej lehoty sa má za to, že mu písomnosť bola doručená; ide

o právnu fikciu doručenia písomnosti.

5. S vyriešením otázky doručovania krajským súdom a najvyšším súdom sa

sťažovateľka nestotožňuje, napadnuté rozsudky považuje za neústavné, nezákonné

a nedôvodné, vidí v nich porušenie svojich práv a ústavnou sťažnosťou sa domáha ich

zrušenia. Namieta nedostatočnosť odôvodnenia napadnutých rozhodnutí z toho hľadiska, že

všeobecné súdy sa v nich nevysporiadali s relevantnými námietkami, ktoré mali význam

pre rozhodnutie vo veci. Nielen krajský súd, ale aj najvyšší súd podľa jej názoru nesprávne

vyhodnotil podstatnú časť jej námietok a neuviedol, z akých dôvodov považoval jej

argumentáciu za skutkovo a právne nepodstatnú. V uvedenom identifikuje svojvoľnosť

a arbitrárnosť vyúsťujúcu do porušenia jej práv. Okrem toho zdôrazňuje, že v jej veci došlo

k odklonu od skoršej judikatúry, pričom tento odklon nebol objektívne a rozumne

odôvodnený.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd nálezom vyslovil, že rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

v záhlaví označené práva, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil všeobecným súdom

na ďalšie konanie, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000

€, ako aj náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa , resp. listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a

v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9.1 Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj tú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu a dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -78 z 9. januára 2019

13. V súvislosti s časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie

označených práv rozsudkom krajského súdu, ústavný súd poukazuje na to, že systém

ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný

súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

14. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,

porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj

účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom

pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto ústavnú sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , , ).

15. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bol prípustný opravný prostriedok

(kasačná sťažnosť), ktorý sťažovateľka využila, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky podľa , listiny a dohovoru mal najvyšší súd v rámci

konania o kasačnej sťažnosti. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

III.2 K namietanému porušeniu a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra 2019

16. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jej kasačná sťažnosť proti rozhodnutiu krajského

súdu. Sťažovateľka je presvedčená o tom, že sa najvyšší súd stotožnil s právnymi závermi

krajského súdu bez náležitého vysporiadania sa s jej odvolacou argumentáciou, v dôsledku

čoho je jeho rozhodnutie nesprávne, nezákonné a arbitrárne. Presvedčená o relevantnosti

svojich argumentov od ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel

najvyšší súd, pričom ťažiskovou otázkou vyplývajúcou z jej ústavnej sťažnosti je otázka

posúdenia konkurencie spôsobov doručovania zásielky podľa zákona o sociálnom poistení

(kolízia fikcie doručenia a reálneho doručenia zásielky spôsobená tým, že v priebehu

odbernej lehoty si sťažovateľka zásielku reálne prevzala, avšak po tom, čo mala podľa

zákona nastať fikcia doručenia).

17. Vzhľadom na podstatu argumentácie sťažovateľky je potrebné v úvode

pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry

(siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné

súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

18. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ).

19. K takému záveru však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľky nedospel.

20. Podľa § 212 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa rozhodnutie účastníkovi

konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia

rozhodnutia je deň jeho oznámenia.

20.1 Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia v znení účinnom do 31. decembra 2018 ak

nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste

doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde

znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný,

doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak

si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa

považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

21. Žalovaná s poukazom na citované ustanovenia zákona o sociálnom poistení

ustálila, že rozhodnutie prvostupňového orgánu bolo sťažovateľke doručené fikciou

doručenia 5. októbra 2015. Sťažovateľka odovzdala odvolanie na poštovú prepravu až

23. októbra 2015, teda tri dni po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Sťažovateľka je však

presvedčená o tom, že pokiaľ si zásielku reálne prevzala na pošte v odbernej lehote

(konkrétne 12. októbra 2015), nie je možné použiť fikciu doručenia, ale je potrebné

vychádzať z dátumu reálneho doručenia písomnosti, a preto podala odvolanie včas.

22. Najvyšší súd sa stotožnil s postupom žalovaného správneho orgánu, ktorý,

uplatňujúc fikciu doručenia, považoval zásielku za doručenú uplynutím zákonnej trojdňovej

lehoty od jej uloženia (bod 4 tohto uznesenia). Zdôraznil pritom fakt, že sťažovateľka bola

o uvedenom uplatnení fikcie doručenia poučená v rámci rozhodnutia prvostupňového

správneho orgánu. Trojdňová lehota začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po upovedomení

adresáta o uložení písomnosti, ide o zákonnú lehotu, ktorú správny orgán nemôže predĺžiť

a ktorá končí uplynutím posledného dňa lehoty. Najvyšší súd sa teda v celom rozsahu

stotožnil s rozsudkom krajského súdu, ktorý k tomu okrem iného dodal, že zákon otázku

fyzického prevzatia po uplynutí trojdňovej lehoty od jej uloženia na pošte nerieši, s takýmto

prevzatím nespája žiaden právny následok, resp. vznik fikcie doručenia nepodmieňuje

neprevzatím zásielky po tejto lehote.

23. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok, pričom nezistil takú skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v relevantných

právnych predpisoch vo väzbe na rozhodné okolnosti veci. Najvyšší súd, aplikujúc a riadne

interpretujúc príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení (účinného v čase

doručovania administratívneho rozhodnutia), dostatočne jasne a relevantne vysvetlil svoj

postoj k doručovaniu písomností v tomto type konania a vysporiadal sa i s ťažiskovou

námietkou sťažovateľky týkajúcou sa konkurencie fikcie doručenia a reálneho doručenia.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zopakovala argumentáciu, ktorú predostrela v konaní

pred všeobecnými súdmi v snahe zvrátiť výsledok svojej kauzy. Na svoje námietky však už

dostala odpovede, ktoré vyplývajú z bodov 19 až 26 napadnutého rozsudku, tieto považuje

ústavný súd za dostatočné a presvedčivé, a preto na ne na tomto mieste poukazuje

bez potreby ich rekapitulácie. Najvyšší súd sa vysporiadal aj so súdnymi rozhodnutiami

najvyššieho súdu (bod 22 napadnutého rozsudku), na ktoré sťažovateľka poukazovala

v rámci svojich námietok.

23.1 V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že záver vyplývajúci z rozhodnutí

najvyššieho súdu o tom, že len ak nedošlo k reálnemu doručeniu písomnosti, je možné

aplikovať ustanovenia upravujúce náhradné doručenie, bol vyvodený zo záverov

vyslovených v náleze ústavného súdu sp. zn. z 27. októbra 2010; tieto

závery však z neho nevyplývajú. Nadväzne vysvetlil, že vo veci rozhodnutej ústavným

súdom v uvedenom náleze išlo o odlišný skutkový a právny stav veci. V tomto rozhodnutí

sa riešila problematika súdnej fikcie doručenia, ktorá mala obdobné znaky ako fikcia

správna, pričom „využitie fikcie doručenia podľa poslednej vety citovaného

prichádza do úvahy iba v prípade splnenia všetkých týmto ustanovením stanovených

zákonných predpokladov, t. j. preukázanie skutočnosti, že adresát zásielky určenej do

vlastných rúk sa v čase jej doručovania v mieste doručovania aj skutočne zdržoval, a teda

mal aj reálnu možnosť dozvedieť sa o pokusoch poštového doručovateľa predmetnú zásielku

mu doručiť... tiež preukázanie, že poštový doručovateľ dodržal postup pri doručovaní

zásielky adresovanej do vlastných rúk...“. Ústavný súd konštatoval, že z odôvodnenia

napadnutého uznesenia nevyplynulo, že by sa najvyšší súd bol vôbec zaoberal, resp. že by

skúmal splnenie zákonných predpokladov na uplatnenie fikcie doručenia predpokladanej

citovaným ustanovením , a to bol dôvod,

pre ktorý vyslovil porušenie práv a napadnuté rozhodnutie zrušil.

23.2 V preskúmavanej veci však zákonné predpoklady pre aplikáciu inštitútu fikcie

doručenia sporné neboli, a preto najvyšší súd uzavrel, že nejde o posudzovanie rovnakého

alebo obdobného prípadu a nemôžu naň dopadať právne závery citovaného nálezu

ústavného súdu. Fiktívne doručenie rozhodnutia podľa názoru najvyššieho súdu nesporne

nastáva márnym uplynutím trojdňovej lehoty, pričom zákon o sociálnom poistení

s neskorším faktickým prevzatím zásielky adresátom v odbernej lehote už nespája žiadne

právne účinky.

24. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd uvádza, že z napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu nevyplýva svojvôľa alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a

zmyslu. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony

a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor najvyššieho súdu a jeho závery možno

v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a vnútorne vyvážené, a preto z ústavného

hľadiska za udržateľné. V súvislosti s načrtnutou pestrosťou riešenia danej problematiky

najvyšším súdom je tiež potrebné poukázať na judikatúru ústavného súdu, v ktorej

opakovane pripomína, že ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov (m. m. , , , ,

).

25. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom

ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu nemožno

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a

námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať

povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,

v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu,

prípadne štádia civilného procesu (, , ,

, ), čomu podľa názoru ústavného súdu učinil najvyšší súd

zadosť.

26. Pretože v danom prípade najvyšší súd svoje závery primeraným spôsobom

odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená námietka

o svojvoľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku nemá opodstatnenie, a preto ústavný

súd odmietol jej ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o

ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Iba na záver ústavný súd pre úplnosť dodáva, že v bode 20.1 citované znenie

§ 212 ods. 4 zákona o sociálnom poistení bolo platné a účinné od 1. apríla 2004 a bolo

nesporne platné a účinné aj v čase doručovania rozhodnutia sociálnej poisťovne a k jeho

zmene došlo až , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony (čl. IV) s účinnosťou od 1. januára 2019. Túto zmenu zákona

vo svojich rozhodnutiach neopomenuli konštatovať aj krajský súd aj najvyšší súd. Zmenou

§ 20 ods. 4 poslednej vety zákona o sociálnom poistení fikcia doručenia pri náhradnom

doručení do vlastných rúk zostáva zachovaná, mení sa však z troch dní od uloženia zásielky

na vrátenie nedoručenej písomnosti organizačnej zložke Sociálnej poisťovne.

27.1 Námietka sťažovateľky, že nie je možné použiť fikciu doručenia, ale je potrebné

vychádzať z dátumu reálneho doručenia písomnosti, tak nemá oporu v príslušných

zákonných ustanoveniach o doručovaní a orgán verejnej správy – v danej veci Sociálna

poisťovňa nemôže akceptovať ani prevzatie písomnosti v lehote podľa poštových

podmienok, pretože na účely sociálneho poistenia platí v prípade náhradného doručovania

zásadne lehota stanovená zákonom – v danej veci zákonom o sociálnom poistení (ako lex

specialis).

28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu