Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)I. ÚS 423/2020
PDF · 433.09 KB
No categories available
I. ÚS 423/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubou
Berezňaninovou, PhD., Dip. Mgmt., Hlavná 45, Prešov, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 27/2020 a takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpo 27/2020 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 400 €
(slovom štyristo eur), ktoré mu j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý nahradiť
trovy konania v sume 562,86 € (slovom päťstošesťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov)
na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ľuby Berezňaninovej, PhD., Dip. Mgmt., Hlavná 45,
Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Doterajší priebeh konania, vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná
argumentácia sťažovateľa
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 423/2020-9 z 22. septembra 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie ústavnú sťažnosť , ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 27/2020 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
3. Uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 Tp 52/2020-
50 zo 7. júla 2020 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bol sťažovateľ vzatý do väzby
z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom okresný súd zamietol návrh
sťažovateľa na nahradenie väzby a zamietol aj jeho písomný sľub. Väzba sťažovateľa začala
plynúť 3. júla 2020 o 18.15 h.
4. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Tpo 27/2020 z 30. júla 2020 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)
vydaným v napadnutom konaní. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené
10. septembra 2020 a jeho právnemu zástupcovi 14. septembra 2020, teda po viac
ako piatich týždňoch, čo sťažovateľ nepovažuje za postup v súlade s požiadavkou
na urýchlené rozhodovanie o obmedzení osobnej slobody.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení
jeho v záhlaví tohto nálezu označených práv postupom krajského súdu v napadnutom
konaní, prikázal krajskému súdu konať v jeho veci bez zbytočných prieťahov, priznal
mu finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a napokon priznal aj trovy právneho
zastúpenia.
6. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie doručil sťažovateľ ústavnému
súdu kópiu odstúpenia od právneho zastupovania pôvodnou advokátskou kanceláriou
a splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátkou JUDr. Ľubou Berezňaninovou ,
Dip. Mgmt., v konaní pred ústavným súdom.
II.
Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa
7. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa vyjadril krajský súd v zastúpení
podpredsedom. K vyjadreniu krajského súdu bolo taktiež pripojené vyjadrenie predsedníčky
senátu 3 To.
8. Krajský súd poukázal na to, že o sťažnosti sťažovateľa rozhodol už 30. júla 2020
na neverejnom zasadnutí, a teda už v tento deň mohol sťažovateľ vedieť o tom,
že jeho sťažnosť bola zamietnutá, pretože v opačnom prípade by bol už 30. júla 2020
prepustený z väzby na slobodu. Obhajca sťažovateľa 17. augusta 2020 urgoval na krajskom
súde expedovanie uznesenia krajského súdu, a teda vedel o tom, že krajský súd
už medzičasom rozhodol, pričom uvedenú informáciu právny zástupca získal
na informačnom centre krajského súdu.
9. Krajský súd ďalej poukázal na to, že sťažovateľ v čase „prieťahov“ nevyužil
postup podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, resp. podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Ústavná sťažnosť na prieťahy v konaní musí podľa krajského súdu smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu do základných práv, pričom v čase podania ústavnej
sťažnosti už nemohlo k porušovaniu základných práv sťažovateľa dochádzať, pretože
10. septembra 2020 bolo uznesenie krajského súdu, ktorým sa rozhodlo o sťažnosti
sťažovateľa, doručené priamo sťažovateľovi v ústave na výkon väzby. Podľa krajského
súdu konanie o tejto ústavnej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,
ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
10. Krajský súd na účely posúdenia rýchlosti jeho rozhodovania v napadnutom
konaní poukázal na právnu zložitosť sťažovateľovej veci, obmedzenia vyplývajúce
z opatrení na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19 a rozsahom námietok sťažovateľa
uplatneným v jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd taktiež
dal do pozornosti ústavného súdu zaťaženosť senátu 3 Tpo z dôvodu odchodu viacerých
sudcov, ako aj preloženie verejných pojednávaní z jari 2020 na leto 2020 v súvislosti
s opatreniami na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19.
11. Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
12. Predsedníčka senátu 3 To poukázala na to, že sťažnosť spoločne s príslušným
spisom bola krajskému súdu predložená 24. júla 2020, teda nie 17. júla 2020,
ako to vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí sťažovateľ. Krajský súd následne žiadal
vyšetrovateľa o doplnenie vyšetrovacieho spisu o výsledky toxikologického vyšetrenia
biologického materiálu u obvinených. Ďalej je v kontexte postupu krajského súdu potrebné
prihliadnuť aj na plánované čerpanie dovolenky, zaťaženosť príslušného senátu a nižší počet
súdnych úradníkov.
13. Sťažovateľ vo svojej replike uviedol, že z jeho strany nebolo potrebné vyčerpať
iné prostriedky nápravy označené krajským súdom, pretože tieto nie sú účinným
prostriedkom nápravy jeho práv. Taktiež sa domnieva, že vo väzobných veciach je v zmysle
§ 172 ods. 3 Trestného poriadku povinnosť súdu vyhotoviť rozhodnutie v lehote
10 pracovných dní. Sťažovateľ ďalej nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, že v čase podania
ústavnej sťažnosti zásah do jeho práv neexistoval, resp. nepretrvával.
14. Aj sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho
spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
19. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
20. Podľa čl. 5 ods. 4 ústavy každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
21. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo
obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná,
ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu)
alebo byť prepustený počas konania (III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie,
ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 34/07, IV. ÚS 333/08,
22. Ústavný súd stabilne judikuje, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky
neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle
§ 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa všetkých
okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke
preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06).
23. Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 4 dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) judikoval, že tento článok predstavuje jeho habeas corpus ustanovenie. Označené
ustanovenie poskytuje zadržanej osobe právo aktívne sa domáhať súdneho preskúmania
pozbavenia slobody (pozri rozsudok vo veci Rakevich proti Rusku z 28. 10. 2003, sťažnosť
č. 58973/00, bod 43; podobne II. ÚS 642/2017, IV. ÚS 610/2018, IV. ÚS 78/2019).
24. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť tohto pozbavenia slobody,
priznáva im právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene
rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže
ako nezákonné (pozri rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, sťažnosť
č. 29462/95, bod 84).
25. Podľa stabilnej judikatúry ESĽP z čl. 5 ods. 4 dohovoru nevyplýva povinnosť
dvojstupňového väzobného konania. Ak však štát takýto systém zavedie, musia sa v rámci
neho poskytovať rovnaké záruky aj v odvolacom (sťažnostnom) konaní (okrem iných pozri
rozsudok vo veci Kučera proti Slovensku zo 17. 7. 2007, sťažnosť č. 48666/99, body 107
a 111).
26. Pokiaľ ide o otázku urýchlenosti konania, túto je potrebné posudzovať s ohľadom
na všetky okolnosti daného prípadu (rozsudok Veľkej komory vo veci Ilnseher
proti Nemecku zo 4. 12. 2018, sťažnosti č. 10211/12 a č. 27505/14, bod 252).
27. Požiadavka urýchlenosti je menej prísna, ak ide o konanie pred odvolacím
(sťažnostným) súdom (rozsudok vo veci Abdulkhakov proti Rusku z 2. 10. 2012, sťažnosť
č. 14743/11, bod 198). Avšak, vzhľadom na skutočnosť, že „v stávke“ je osobná sloboda
jednotlivca, štát musí zabezpečiť, aby bolo konanie vedené čo najrýchlejšie (rozsudok
Veľkej komory vo veci Khlaifia a ďalší proti Taliansku z 15. 12. 2016, sťažnosť
č. 16483/12, bod 131).
28. Nadmerné pracovné vyťaženie a ani obdobie dovolenky nemôžu ospravedlniť
obdobia nečinnosti súdnych orgánov (rozsudok vo veci E. proti Nórsku z 29. 8. 1990,
sťažnosť č. 11701/85, bod 66; tiež Bezicheri proti Taliansku z 25. 10. 1989, sťažnosť
č. 11400/85, bod 25; z judikatúry ústavného súdu pozri II. ÚS 642/2017, II. ÚS 86/2019).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
29. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že krajský súd nepostupoval
pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ
vzatý do väzby, urýchlene, v dôsledku čoho porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
30. Z predložených dokumentov vyplýva, že súdny spis spoločne so sťažnosťou
sťažovateľa bol krajskému súdu predložený 24. júla 2020. Dňa 30. júla 2020 krajský súd
rozhodol o sťažnosti sťažovateľa uznesením, ktorým jeho sťažnosť zamietol. Uznesenie
krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 10. septembra 2020 a jeho právnemu
zástupcovi 14. septembra 2020.
31. Ústavný súd konštatuje, že obdobie rozhodovania krajského súdu o sťažnosti
sťažovateľa sa začalo preložením súdneho spisu 24. júla 2020 a ukončilo doručením
uznesenia krajského súdu sťažovateľovi 10. septembra 2020, keď sa sťažovateľ dozvedel
nielen o zamietnutí jeho sťažnosti, ale aj o dôvodoch, na ktorých bolo založené. Celkovo tak
rozhodovanie krajského súdu v napadnutom konaní trvalo 47 dní, čo už na prvý pohľad
predstavuje časové obdobie nezlučiteľné s požiadavkou urýchlenosti v zmysle označených
ustanovení dohovoru a ústavy, a to nielen v rámci judikatúry ESĽP, ale aj ustálenej
judikatúry ústavného súdu (pozri bod 22 tohto nálezu).
32. V takejto situácii je podľa názoru ústavného súdu úlohou príslušného súdu
vysvetliť dôvody oneskorenia alebo poukázať na výnimočné okolnosti ospravedlňujúce
takéto oneskorenie (porovnaj rozsudok Veľkej komory vo veci Musiał proti Poľsku
z 25. 3. 1999, sťažnosť č. 24557/94, bod 44; tiež rozsudok vo veci Koendjbiharie proti
Holandsku z 25. 10. 1990, sťažnosť č. 11487/85, bod 29).
33. Krajský súd poukázal na zložitosť sťažovateľovej veci, obmedzenia vyplývajúce
z opatrení na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19, rozsahom námietok sťažovateľa,
odchod viacerých sudcov a preloženie verejných pojednávaní z jari na leto 2020, potrebu
vyžiadania doplnenia vyšetrovacieho spisu o výsledky toxikologického vyšetrenia
biologického materiálu u obvinených, čerpanie dovolenky a nižší počet súdnych úradníkov.
34. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré
by bolo možné v súvislosti s dĺžkou rozhodovania pripísať na ťarchu priamo sťažovateľa.
35. K uvedeným dôvodom na ospravedlnenie oneskoreného rozhodovania o sťažnosti
sťažovateľa ústavný súd v prvom rade uvádza, že právnu vec sťažovateľa nemožno
považovať za právne či inak zložitú, pričom jej tvrdenú právnu zložitosť nevysvetlil ani
krajský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti. Ústavný súd konštatuje,
že predmetom rozhodovania krajského súdu v napadnutom konaní bolo rozhodovanie
o nevyhnutnosti väzobného trestného stíhania sťažovateľa obvineného z drogovej trestnej
činnosti, nie rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení. Navyše, krajským súdom neboli
tvrdené iné výnimočné okolnosti, ktoré by mohli ospravedlniť predĺženie jeho
rozhodovania, akými sú napr. nevyhnutnosť zabezpečenia lekárskeho vyšetrenia
na posúdenie zdravotného stavu obvineného či vyriešenie komplexnej otázky inej povahy
(pozri tiež rozsudok vo veci Frasik proti Poľsku z 5. 1. 2010, sťažnosť č. 22933/02, body 63
a 64; rozsudok vo veci Jabłoński proti Poľsku z 21. 12. 2000, sťažnosť č. 33492/96, bod 92;
a napokon už citovaný Ilnseher, bod 253 a 262).
36. Z pohľadu naplnenia požiadavky urýchlenosti rozhodovania vo väzobných
veciach nemožno podľa názoru ústavného súdu akceptovať ani námietku nedostatočného
personálneho obsadenia súdu sudcami a súdnymi úradníkmi, pretože povinnosťou
Slovenskej republiky ako zmluvného štátu dohovoru (Vysokej zmluvnej strany), a teda
aj povinnosťou vnútroštátnych súdov je zabezpečiť organizáciu práce tak, aby sa väzobné
konanie viedlo čo najrýchlejšie (pozri tiež II. ÚS 642/2017).
37. Rovnako ani rozsah námietok sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
nemožno považovať za relevantný faktor, ktorý by mohol ospravedlniť celkovú dĺžku
napadnutého konania krajského súdu. Je právom sťažovateľa namietať všetky ním vnímané
pochybenia pri rozhodovaní o zásahu do jeho osobnej slobody a ich uplatnenie mu v zásade
nemôže byť pripisované na ťarchu. Navyše, táto námietka krajského súdu je v istom
protiklade k jeho obrane spočívajúcej v tom, že o sťažnosti sťažovateľa bolo rozhodnuté
už 30. júla 2020. Ústavnému súdu nie je zrejmé, s akými námietkami sťažovateľa sa bolo
potrebné vysporiadať v čase po rozhodnutí o jeho sťažnosti 30. júla 2020. Taktiež nebolo
ústavnému súdu zo strany krajského súdu objasnené, ako vyžiadanie doplnenia
vyšetrovacieho spisu o výsledky toxikologického vyšetrenia biologického materiálu
u obvinených mohlo predĺžiť písomné vyhotovovanie uznesenia krajského súdu.
38. Ako už bolo uvedené, v zmysle ustálenej judikatúry nemožno na ospravedlnenie
oneskorenia či nečinnosti akceptovať ani čerpanie dovolenky sudcu (pozri bod 28 tohto
nálezu a tam citovaná judikatúra).
39. Ústavný súd sčasti prihliadol na námietku krajského súdu spočívajúcu v náhlej,
dočasnej a nepredvídanej zmene termínov verejných zasadnutí v súvislosti so zabránením
šírenia ochorenia COVID-19. Uvedené však podľa ústavného súdu nemôže v okolnostiach
tejto veci ospravedlniť vyhotovovanie väzobného rozhodnutia v trvaní 5 týždňov
a ani celkovú dĺžku konania pred krajským súdom v trvaní 47 dní.
40. Pokiaľ krajský súd argumentoval, že o sťažnosti sťažovateľa rozhodol
na neverejnom zasadnutí už 30. júla 2020, a teda od tohto dňa mohol sťažovateľ vedieť
o jej zamietnutí, ústavný súd konštatuje, že z predložených dokumentov nevyplýva,
že by sa sťažovateľ tohto neverejného zasadnutia zúčastnil. Ak krajský súd poukazuje na to,
že právny zástupca sťažovateľa sa na informačnom centre krajského súd dozvedel
o zamietnutí sťažnosti a že urgoval doručenie uznesenia krajského súdu, tak ústavný súd
konštatuje, že konanie o väzbe sa vzhľadom na štandardy čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru
v zásade končí doručením odôvodneného väzobného rozhodnutia. Ústavný súd
už v minulosti akceptoval isté predĺženie pri doručovaní väzobného rozhodnutia
sťažnostného súdu, avšak v okolnostiach tejto veci ide o obdobie takmer 6 týždňov, počas
ktorých sťažovateľ nepoznal odpovede krajského súdu na ním vznesené námietky,
a to navyše vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby. Uvedené
je relevantné aj vo vzťahu k možnosti sťažovateľa požiadať o prepustenie z väzby
na slobodu z tých istých (§ 79 ods. 3 Trestného poriadku), prípadne aj iných dôvodov
a s tým súvisiacu možnosť argumentovať proti dôvodom obmedzenia jeho osobnej slobody,
ktoré sú uvedené v príslušných súdnych rozhodnutiach.
41. Napokon, pokiaľ krajský súd argumentoval aktuálnym a trvajúcim zásahom
do práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a účelom ochrany v prípade namietaného porušenia označeného práva, ústavný súd
konštatuje, že pri týchto námietkach krajského súdu nebola preukázaná ich relevancia
pre toto konanie, ktorého predmetom je posúdenie namietaného porušenia práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru pri väzobnom konaní, teda nie porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v konaní vo veci samej.
Obdobný záver platí aj vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o aplikácii a porušení § 172 ods. 3
V.
Záver
42. Vzhľadom na všetko už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že postupom
krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku
tohto nálezu).
43. Sťažovateľ ústavný súd žiada o vydanie príkazu na jeho prepustenie z väzby
na slobodu.
44. Ústavný súd konštatuje, že za dôvod na prepustenie obvineného z väzby možno
považovať takú situáciu, keď sa v trestnej veci riešenej väzobne nekoná zo strany orgánov
činných v trestnom konaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. To znamená,
že dôvodom na prepustenie z väzby sú prieťahy v konaní vo veci samej, teda napríklad
pomalý postup policajného vyšetrovania. Naproti tomu pomalé rozhodovanie o väzbe,
resp. o jej ďalšom trvaní spravidla nie je dôvodom na zrušenie väzobného rozhodnutia
všeobecného súdu a prepustenie obvineného z väzby (II. ÚS 86/2019). Výnimkou z tohto
pravidla sú napríklad tie prípady, keď priamo zo zákona vyplýva lehota, v ktorej má byť
o väzbe rozhodnuté (m. m. II. ÚS 80/2015, I. ÚS 288/2017).
45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel
(bod 4 výroku tohto nálezu).
46. Ústavný súd nemohol vyhovieť ani návrhu na uloženie príkazu krajskému súdu
konať vo jeho veci urýchlene, keďže konanie o sťažnosti sťažovateľa pred krajským súdom
sa už právoplatne skončilo. Preto ani tomuto návrhu ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku
tohto nálezu).
47. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
48. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
49. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného zadosťučinenia
v sume 1 500 €, čo odôvodňuje pocitom bezmocnosti a úzkosti vyplývajúcej z nemožnosti
dosiahnuť urýchlené rozhodnutie vo veci jeho osobnej slobody, ktorá mu je obmedzená
prvýkrát.
50. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
51. Ústavný súd považuje vzhľadom na všetko už uvedené priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 400 € za primerané finančné zadosťučinenie v okolnostiach
tohto prípadu.
52. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené ústavnej sťažnosti v časti priznania
zvyšného požadovaného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
VI.
Trovy konania
53. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania.
54. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
55. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z § 1
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely
tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.
56. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume
562,86 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava
a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, replika k vyjadreniu krajského súdu)
vykonané v roku 2020 v sume po 177 € za jeden úkon a tri režijné paušály v sume
po 10,62 € za jeden paušál (bod 3 výroku tohto nálezu).
57. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu
(§ 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu