Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 423/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubou

Berezňaninovou, PhD., Dip. Mgmt., Hlavná 45, Prešov, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 5 a práva podľa

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa a 5

Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 400 €

(slovom štyristo eur), ktoré mu j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 562,86 € (slovom päťstošesťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov)

na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ľuby Berezňaninovej, PhD., Dip. Mgmt., Hlavná 45,

Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Doterajší priebeh konania, vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná

argumentácia sťažovateľa

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 22. septembra 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť , ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 52/2020-

50 zo 7. júla 2020 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bol sťažovateľ vzatý do väzby

z dôvodov podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom okresný súd zamietol návrh

sťažovateľa na nahradenie väzby a zamietol aj jeho písomný sľub. Väzba sťažovateľa začala

plynúť 3. júla 2020 o 18.15 h.

4. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. júla 2020 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)

vydaným v napadnutom konaní. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené

10. septembra 2020 a jeho právnemu zástupcovi 14. septembra 2020, teda po viac

ako piatich týždňoch, čo sťažovateľ nepovažuje za postup v súlade s požiadavkou

na urýchlené rozhodovanie o obmedzení osobnej slobody.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení

jeho v záhlaví tohto nálezu označených práv postupom krajského súdu v napadnutom

konaní, prikázal krajskému súdu konať v jeho veci bez zbytočných prieťahov, priznal

mu finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a napokon priznal aj trovy právneho

zastúpenia.

6. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie doručil sťažovateľ ústavnému

súdu kópiu odstúpenia od právneho zastupovania pôvodnou advokátskou kanceláriou

a splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátkou JUDr. Ľubou Berezňaninovou ,

Dip. Mgmt., v konaní pred ústavným súdom.

II.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa

7. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa vyjadril krajský súd v zastúpení

podpredsedom. K vyjadreniu krajského súdu bolo taktiež pripojené vyjadrenie predsedníčky

senátu 3 To.

8. Krajský súd poukázal na to, že o sťažnosti sťažovateľa rozhodol už 30. júla 2020

na neverejnom zasadnutí, a teda už v tento deň mohol sťažovateľ vedieť o tom,

že jeho sťažnosť bola zamietnutá, pretože v opačnom prípade by bol už 30. júla 2020

prepustený z väzby na slobodu. Obhajca sťažovateľa 17. augusta 2020 urgoval na krajskom

súde expedovanie uznesenia krajského súdu, a teda vedel o tom, že krajský súd

už medzičasom rozhodol, pričom uvedenú informáciu právny zástupca získal

na informačnom centre krajského súdu.

9. Krajský súd ďalej poukázal na to, že sťažovateľ v čase „prieťahov“ nevyužil

postup podľa , resp. podľa a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. Ústavná sťažnosť na prieťahy v konaní musí podľa krajského súdu smerovať

proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu do základných práv, pričom v čase podania ústavnej

sťažnosti už nemohlo k porušovaniu základných práv sťažovateľa dochádzať, pretože

10. septembra 2020 bolo uznesenie krajského súdu, ktorým sa rozhodlo o sťažnosti

sťažovateľa, doručené priamo sťažovateľovi v ústave na výkon väzby. Podľa krajského

súdu konanie o tejto ústavnej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,

ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa .

10. Krajský súd na účely posúdenia rýchlosti jeho rozhodovania v napadnutom

konaní poukázal na právnu zložitosť sťažovateľovej veci, obmedzenia vyplývajúce

z opatrení na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19 a rozsahom námietok sťažovateľa

uplatneným v jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd taktiež

dal do pozornosti ústavného súdu zaťaženosť senátu 3 Tpo z dôvodu odchodu viacerých

sudcov, ako aj preloženie verejných pojednávaní z jari 2020 na leto 2020 v súvislosti

s opatreniami na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19.

11. Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

12. Predsedníčka senátu 3 To poukázala na to, že sťažnosť spoločne s príslušným

spisom bola krajskému súdu predložená 24. júla 2020, teda nie 17. júla 2020,

ako to vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí sťažovateľ. Krajský súd následne žiadal

vyšetrovateľa o doplnenie vyšetrovacieho spisu o výsledky toxikologického vyšetrenia

biologického materiálu u obvinených. Ďalej je v kontexte postupu krajského súdu potrebné

prihliadnuť aj na plánované čerpanie dovolenky, zaťaženosť príslušného senátu a nižší počet

súdnych úradníkov.

13. Sťažovateľ vo svojej replike uviedol, že z jeho strany nebolo potrebné vyčerpať

iné prostriedky nápravy označené krajským súdom, pretože tieto nie sú účinným

prostriedkom nápravy jeho práv. Taktiež sa domnieva, že vo väzobných veciach je v zmysle

povinnosť súdu vyhotoviť rozhodnutie v lehote

10 pracovných dní. Sťažovateľ ďalej nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, že v čase podania

ústavnej sťažnosti zásah do jeho práv neexistoval, resp. nepretrvával.

14. Aj sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho

spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

19. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

20. Podľa každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

21. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v ustanoveniach a 5

týkajúcich sa práva na osobnú slobodu ( ) je obsiahnuté aj právo

obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná,

ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu)

alebo byť prepustený počas konania (, , ).

V označených ustanoveniach sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie,

ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (, ,

).

22. Ústavný súd stabilne judikuje, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky

neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a , ale aj z hľadiska dohovoru sa posudzujú podľa všetkých

okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj , ). Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (, ).

23. Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 4 dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) judikoval, že tento článok predstavuje jeho habeas corpus ustanovenie. Označené

ustanovenie poskytuje zadržanej osobe právo aktívne sa domáhať súdneho preskúmania

pozbavenia slobody (pozri rozsudok vo veci Rakevich proti Rusku z 28. 10. 2003, sťažnosť

č. 58973/00, bod 43; podobne , , ).

24. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť tohto pozbavenia slobody,

priznáva im právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene

rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže

ako nezákonné (pozri rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, sťažnosť

č. 29462/95, bod 84).

25. Podľa stabilnej judikatúry ESĽP z čl. 5 ods. 4 dohovoru nevyplýva povinnosť

dvojstupňového väzobného konania. Ak však štát takýto systém zavedie, musia sa v rámci

neho poskytovať rovnaké záruky aj v odvolacom (sťažnostnom) konaní (okrem iných pozri

rozsudok vo veci Kučera proti Slovensku zo 17. 7. 2007, sťažnosť č. 48666/99, body 107

a 111).

26. Pokiaľ ide o otázku urýchlenosti konania, túto je potrebné posudzovať s ohľadom

na všetky okolnosti daného prípadu (rozsudok Veľkej komory vo veci Ilnseher

proti Nemecku zo 4. 12. 2018, sťažnosti č. 10211/12 a č. 27505/14, bod 252).

27. Požiadavka urýchlenosti je menej prísna, ak ide o konanie pred odvolacím

(sťažnostným) súdom (rozsudok vo veci Abdulkhakov proti Rusku z 2. 10. 2012, sťažnosť

č. 14743/11, bod 198). Avšak, vzhľadom na skutočnosť, že „v stávke“ je osobná sloboda

jednotlivca, štát musí zabezpečiť, aby bolo konanie vedené čo najrýchlejšie (rozsudok

Veľkej komory vo veci Khlaifia a ďalší proti Taliansku z 15. 12. 2016, sťažnosť

č. 16483/12, bod 131).

28. Nadmerné pracovné vyťaženie a ani obdobie dovolenky nemôžu ospravedlniť

obdobia nečinnosti súdnych orgánov (rozsudok vo veci E. proti Nórsku z 29. 8. 1990,

sťažnosť č. 11701/85, bod 66; tiež Bezicheri proti Taliansku z 25. 10. 1989, sťažnosť

č. 11400/85, bod 25; z judikatúry ústavného súdu pozri , ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

29. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že krajský súd nepostupoval

pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ

vzatý do väzby, urýchlene, v dôsledku čoho porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a jeho právo podľa dohovoru.

30. Z predložených dokumentov vyplýva, že súdny spis spoločne so sťažnosťou

sťažovateľa bol krajskému súdu predložený 24. júla 2020. Dňa 30. júla 2020 krajský súd

rozhodol o sťažnosti sťažovateľa uznesením, ktorým jeho sťažnosť zamietol. Uznesenie

krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 10. septembra 2020 a jeho právnemu

zástupcovi 14. septembra 2020.

31. Ústavný súd konštatuje, že obdobie rozhodovania krajského súdu o sťažnosti

sťažovateľa sa začalo preložením súdneho spisu 24. júla 2020 a ukončilo doručením

uznesenia krajského súdu sťažovateľovi 10. septembra 2020, keď sa sťažovateľ dozvedel

nielen o zamietnutí jeho sťažnosti, ale aj o dôvodoch, na ktorých bolo založené. Celkovo tak

rozhodovanie krajského súdu v napadnutom konaní trvalo 47 dní, čo už na prvý pohľad

predstavuje časové obdobie nezlučiteľné s požiadavkou urýchlenosti v zmysle označených

ustanovení dohovoru a , a to nielen v rámci judikatúry ESĽP, ale aj ustálenej

judikatúry ústavného súdu (pozri bod 22 tohto nálezu).

32. V takejto situácii je podľa názoru ústavného súdu úlohou príslušného súdu

vysvetliť dôvody oneskorenia alebo poukázať na výnimočné okolnosti ospravedlňujúce

takéto oneskorenie (porovnaj rozsudok Veľkej komory vo veci Musiał proti Poľsku

z 25. 3. 1999, sťažnosť č. 24557/94, bod 44; tiež rozsudok vo veci Koendjbiharie proti

Holandsku z 25. 10. 1990, sťažnosť č. 11487/85, bod 29).

33. Krajský súd poukázal na zložitosť sťažovateľovej veci, obmedzenia vyplývajúce

z opatrení na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19, rozsahom námietok sťažovateľa,

odchod viacerých sudcov a preloženie verejných pojednávaní z jari na leto 2020, potrebu

vyžiadania doplnenia vyšetrovacieho spisu o výsledky toxikologického vyšetrenia

biologického materiálu u obvinených, čerpanie dovolenky a nižší počet súdnych úradníkov.

34. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré

by bolo možné v súvislosti s dĺžkou rozhodovania pripísať na ťarchu priamo sťažovateľa.

35. K uvedeným dôvodom na ospravedlnenie oneskoreného rozhodovania o sťažnosti

sťažovateľa ústavný súd v prvom rade uvádza, že právnu vec sťažovateľa nemožno

považovať za právne či inak zložitú, pričom jej tvrdenú právnu zložitosť nevysvetlil ani

krajský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti. Ústavný súd konštatuje,

že predmetom rozhodovania krajského súdu v napadnutom konaní bolo rozhodovanie

o nevyhnutnosti väzobného trestného stíhania sťažovateľa obvineného z drogovej trestnej

činnosti, nie rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení. Navyše, krajským súdom neboli

tvrdené iné výnimočné okolnosti, ktoré by mohli ospravedlniť predĺženie jeho

rozhodovania, akými sú napr. nevyhnutnosť zabezpečenia lekárskeho vyšetrenia

na posúdenie zdravotného stavu obvineného či vyriešenie komplexnej otázky inej povahy

(pozri tiež rozsudok vo veci Frasik proti Poľsku z 5. 1. 2010, sťažnosť č. 22933/02, body 63

a 64; rozsudok vo veci Jabłoński proti Poľsku z 21. 12. 2000, sťažnosť č. 33492/96, bod 92;

a napokon už citovaný Ilnseher, bod 253 a 262).

36. Z pohľadu naplnenia požiadavky urýchlenosti rozhodovania vo väzobných

veciach nemožno podľa názoru ústavného súdu akceptovať ani námietku nedostatočného

personálneho obsadenia súdu sudcami a súdnymi úradníkmi, pretože povinnosťou

Slovenskej republiky ako zmluvného štátu dohovoru (Vysokej zmluvnej strany), a teda

aj povinnosťou vnútroštátnych súdov je zabezpečiť organizáciu práce tak, aby sa väzobné

konanie viedlo čo najrýchlejšie (pozri tiež ).

37. Rovnako ani rozsah námietok sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

nemožno považovať za relevantný faktor, ktorý by mohol ospravedlniť celkovú dĺžku

napadnutého konania krajského súdu. Je právom sťažovateľa namietať všetky ním vnímané

pochybenia pri rozhodovaní o zásahu do jeho osobnej slobody a ich uplatnenie mu v zásade

nemôže byť pripisované na ťarchu. Navyše, táto námietka krajského súdu je v istom

protiklade k jeho obrane spočívajúcej v tom, že o sťažnosti sťažovateľa bolo rozhodnuté

už 30. júla 2020. Ústavnému súdu nie je zrejmé, s akými námietkami sťažovateľa sa bolo

potrebné vysporiadať v čase po rozhodnutí o jeho sťažnosti 30. júla 2020. Taktiež nebolo

ústavnému súdu zo strany krajského súdu objasnené, ako vyžiadanie doplnenia

vyšetrovacieho spisu o výsledky toxikologického vyšetrenia biologického materiálu

u obvinených mohlo predĺžiť písomné vyhotovovanie uznesenia krajského súdu.

38. Ako už bolo uvedené, v zmysle ustálenej judikatúry nemožno na ospravedlnenie

oneskorenia či nečinnosti akceptovať ani čerpanie dovolenky sudcu (pozri bod 28 tohto

nálezu a tam citovaná judikatúra).

39. Ústavný súd sčasti prihliadol na námietku krajského súdu spočívajúcu v náhlej,

dočasnej a nepredvídanej zmene termínov verejných zasadnutí v súvislosti so zabránením

šírenia ochorenia COVID-19. Uvedené však podľa ústavného súdu nemôže v okolnostiach

tejto veci ospravedlniť vyhotovovanie väzobného rozhodnutia v trvaní 5 týždňov

a ani celkovú dĺžku konania pred krajským súdom v trvaní 47 dní.

40. Pokiaľ krajský súd argumentoval, že o sťažnosti sťažovateľa rozhodol

na neverejnom zasadnutí už 30. júla 2020, a teda od tohto dňa mohol sťažovateľ vedieť

o jej zamietnutí, ústavný súd konštatuje, že z predložených dokumentov nevyplýva,

že by sa sťažovateľ tohto neverejného zasadnutia zúčastnil. Ak krajský súd poukazuje na to,

že právny zástupca sťažovateľa sa na informačnom centre krajského súd dozvedel

o zamietnutí sťažnosti a že urgoval doručenie uznesenia krajského súdu, tak ústavný súd

konštatuje, že konanie o väzbe sa vzhľadom na štandardy a dohovoru

v zásade končí doručením odôvodneného väzobného rozhodnutia. Ústavný súd

už v minulosti akceptoval isté predĺženie pri doručovaní väzobného rozhodnutia

sťažnostného súdu, avšak v okolnostiach tejto veci ide o obdobie takmer 6 týždňov, počas

ktorých sťažovateľ nepoznal odpovede krajského súdu na ním vznesené námietky,

a to navyše vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby. Uvedené

je relevantné aj vo vzťahu k možnosti sťažovateľa požiadať o prepustenie z väzby

na slobodu z tých istých ( ), prípadne aj iných dôvodov

a s tým súvisiacu možnosť argumentovať proti dôvodom obmedzenia jeho osobnej slobody,

ktoré sú uvedené v príslušných súdnych rozhodnutiach.

41. Napokon, pokiaľ krajský súd argumentoval aktuálnym a trvajúcim zásahom

do práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a účelom ochrany v prípade namietaného porušenia označeného práva, ústavný súd

konštatuje, že pri týchto námietkach krajského súdu nebola preukázaná ich relevancia

pre toto konanie, ktorého predmetom je posúdenie namietaného porušenia práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a dohovoru pri väzobnom konaní, teda nie porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v konaní vo veci samej.

Obdobný záver platí aj vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o aplikácii a porušení § 172 ods. 3

.

V.

Záver

42. Vzhľadom na všetko už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že postupom

krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa

podľa a 5 a jeho práva podľa dohovoru (bod 1 výroku

tohto nálezu).

43. Sťažovateľ ústavný súd žiada o vydanie príkazu na jeho prepustenie z väzby

na slobodu.

44. Ústavný súd konštatuje, že za dôvod na prepustenie obvineného z väzby možno

považovať takú situáciu, keď sa v trestnej veci riešenej väzobne nekoná zo strany orgánov

činných v trestnom konaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. To znamená,

že dôvodom na prepustenie z väzby sú prieťahy v konaní vo veci samej, teda napríklad

pomalý postup policajného vyšetrovania. Naproti tomu pomalé rozhodovanie o väzbe,

resp. o jej ďalšom trvaní spravidla nie je dôvodom na zrušenie väzobného rozhodnutia

všeobecného súdu a prepustenie obvineného z väzby (). Výnimkou z tohto

pravidla sú napríklad tie prípady, keď priamo zo zákona vyplýva lehota, v ktorej má byť

o väzbe rozhodnuté (m. m. , ).

45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel

(bod 4 výroku tohto nálezu).

46. Ústavný súd nemohol vyhovieť ani návrhu na uloženie príkazu krajskému súdu

konať vo jeho veci urýchlene, keďže konanie o sťažnosti sťažovateľa pred krajským súdom

sa už právoplatne skončilo. Preto ani tomuto návrhu ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku

tohto nálezu).

47. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

48. Podľa , ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

49. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného zadosťučinenia

v sume 1 500 €, čo odôvodňuje pocitom bezmocnosti a úzkosti vyplývajúcej z nemožnosti

dosiahnuť urýchlené rozhodnutie vo veci jeho osobnej slobody, ktorá mu je obmedzená

prvýkrát.

50. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ().

51. Ústavný súd považuje vzhľadom na všetko už uvedené priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 400 € za primerané finančné zadosťučinenie v okolnostiach

tohto prípadu.

52. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené ústavnej sťažnosti v časti priznania

zvyšného požadovaného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

VI.

Trovy konania

53. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

54. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

55. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z § 1

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely

tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

56. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume

562,86 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava

a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, replika k vyjadreniu krajského súdu)

vykonané v roku 2020 v sume po 177 € za jeden úkon a tri režijné paušály v sume

po 10,62 € za jeden paušál (bod 3 výroku tohto nálezu).

57. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu

( ).

58. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu