Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 288/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny

Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou

Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na

osobnú slobodu podľa a 5 a práva na urýchlené

rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby a takto

rozhodol:

1. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa

čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa

čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

3. Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave s ú p o v i n n é spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy konania v sume 312,34 € (slovom

tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Jany

Kubáňovej, Cintorínska 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla

2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „namietaný postup okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby. Ústavný súd zistil, že ide o konanie vedené krajským súdom

pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 19. septembra 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. októbra 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. a), b) a c) . Väzbu vykonáva do dnešného dňa nepretržite.

3. Sťažovateľ podal 20. februára 2017 na okresnom súde žiadosť o prepustenie

z väzby a navrhol väzbu nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka a prijatím

písomného sľubu sťažovateľa. Okresný súd uznesením sp. zn. z 9. marca 2017

rozhodol, že žiadosť sťažovateľa podľa zamieta, podľa

ods. 1 písm. b) neprijíma písomný sľub sťažovateľa a podľa

písm. c) a ods. 2 súd väzbu sťažovateľa dohľadom probačného

a mediačného úradníka nenahrádza.

4. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ

sťažnosť a prostredníctvom svojho obhajcu doručil písomné odôvodnenie sťažnosti

zo 17. marca 2017.

Do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu (25. apríla 2017) sťažovateľ nemá

vedomosť, akým spôsobom bolo o jeho sťažnosti rozhodnuté. Konanie o žiadosti

o prepustenie z väzby trvá už 65 dní, čo nemožno považovať za urýchlené rozhodovanie

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa osobnej slobode

priznáva mimoriadny význam (rozhodnutie ESĽP vo veci Dewilde, Ooms a Versyp

z roku 1970) a v prípade väzobného stíhania sa vyžaduje uprednostnenie a zvýšená

starostlivosť (ESĽP Wemhoff vs. Germany z roku 1968). Z uvedenej judikatúry tiež

vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej

kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz

„speedlly“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene”) jasne

indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia

budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezicheri

z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24 a Sanchez ‒Reisse

z roku 1986, A-107, bod 55). Význam osobnej slobody jednotlivca sa podľa sťažovateľa

prejavuje aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého sa od súdu vyžaduje, aby konal

urýchlene, pričom podľa dohovoru nemožno akceptovať žiadne zbytočné prieťahy.

Za zodpovedajúce možno považovať lehoty 14, resp. 18 dní (ESĽP Touroude proti

Francúzsku z 3. 10. 2000), nie však už lehotu 23 dní (Rehbock proti Slovinsku

z 28. 11. 2000) a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (ESĽP G. B. a M. B. proti Švajčiarsku

z 30. 11. 2000).

Uvedené lehoty platia, ak sa koná v dvoch inštanciách; dvojinštančnosť konania

nezbavuje štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z dohovoru. Vychádzajúc

z uvedeného, lehoty 31 dní, resp. 48 dní boli považované za neprimerane dlhé. Do lehoty

sa pritom počíta celková doba konania od podania žiadosti až po doručenie

konečného rozhodnutia (Letelier proti Francúzsku z r. 1991, Navarra v. Francúzsko,

rozsudok z 23. 11. 1993, bod 28).

5. Sťažovateľ poukázal aj na judikatúru ústavného súdu, ktorý sa už vo svojich

rozhodnutiach mnohokrát zaoberal postupom všeobecných súdov pri rozhodovaní o žiadosti

o prepustenie z väzby a judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (,

). Z uvedeného vyplýva, že lehota počítaná na mesiace nezodpovedá

urýchlenosti. Tejto požiadavke nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom

stupni dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (,

, ).

6. Podľa názoru sťažovateľa „porušenie práva v jeho prípade, najmä s prihliadnutím

na časový odstup od podania žiadosti po rozhodnutie o nej, je z ústavnoprávneho hľadiska

neospravedlniteľné a netolerovateľné a preto už nie je možné zhojiť právo a nezákonnosť

dodatočným rozhodnutím a má za to, že ako prostriedok zabezpečenia osobnej slobody

obvineného a zabránenia jej ďalšieho porušovania, malo byť prijaté iba opatrenie

znamenajúce okamžité ukončenie väzobného obmedzenia“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ... a to právo na osobnú slobodu zaručené

v a 5 SR, právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod spis. zn.

v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu boli porušené.

2. Základné práva ... a to právo na osobnú slobodu zaručené

v a 5 a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo postupom Krajského súdu Trnava v súvislosti s rozhodovaním o prepustenie z väzby na

slobodu boli porušené.

3. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu Trnava, aby sťažovateľa prepustil

na slobodu.

4. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 eur,

ktoré je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od nadobudnutia

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 eur,

ktoré je Krajský súd Trnave povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od nadobudnutia

právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresnému súdu Trnava a Krajskému súdu Trnava ukladá spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 312,34... za zastupovanie

v konaní pred Ústavným súdom SR na účet advokáta JUDr. Jana Kubáňová... do 1 mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 z 31. mája 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním z 27. júna 2017 k prijatej sťažnosti

vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, ktorá uviedla, že „dňa 20.02.2017 podal

sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu na Krajský súd

v Trnave, ktorý ju postúpil Okresnému súdu Trnava a žiadosť bola príslušnému súdu

doručená dňa 22.02.2017. Spis sa na okresnom súde nenachádzal, nakoľko bol tento dňa

17.02.2017 predložený Krajskému súdu v Trnave a to na rozhodnutie o sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o prepustení obžalovaných z väzby na

slobodu. Sudca prom. práv. dňa 03.03.2017 nariadil termín neverejného

zasadnutia na deň 09.03.2017 o 10.30 hodine, na ktorom súd vyhlásil rozhodnutie a žiadosť

sťažovateľa zamietol. Predmetné uznesenie obžalovaný ako aj obhajkyňa prevzali dňa

09.03.2017. Dňa 20.03.2017 obhajkyňa emailom súdu doručila sťažnosť proti uzneseniu,

ktorým bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. Spis bol dňa

07.04.2017 predložený na Krajský súd v Trnave spolu so sťažnosťou ako aj s odvolaniami

obžalovaných a prokurátora, nakoľko dňa 23.01.2017 bol vyhlásený rozsudok. Dňa

11.05.2017 krajský súd na neverejnom zasadnutí sťažnosť obžalované (sťažovateľa)

zamietol a spis bol okresnému súdu vrátený dňa 13.06.2017. Uznesenie krajského súdu bolo

dňa 22.05.2017 prevzaté obvineným a prokuratúrou a dňa 30.05.2017 obhajkyňou

.

S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že dĺžka konania o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu trvala od 22.02.2017 do 22.05.2017, čo nemožno

považovať za primeranú lehotu. Treba však prihliadnuť aj na skutočnosť, že žiadosť

sťažovateľom bola podaná po vyhlásení rozsudku vo veci samej a spis bol na krajský súd

predložený až dňa 07.04.2017 vzhľadom na podané odvolania, ktoré boli doručované

stranám na vyjadrenie.

Zároveň Vám oznamujem, že spis tunajšieho súdu sp. zn. Vám nemôžeme

zapožičať, nakoľko dňa 22.06.2017 bolo rozhodnuté o žiadostiach obžalovaných

, a o prepustenie z väzby na

slobody a vzhľadom na podané sťažnosti musí byť spis predložený Krajskému súdu

v Trnave.

Na záver uvádzam, že súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil

od ústneho prejednania veci.“.

10. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 28. júna 2017 k prijatej sťažnosti uviedol:

„Zo skutkových okolností podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ dňa

20.02.2017 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pričom navrhol väzbu nahradiť

dohľadom probačného a mediačného úradníka a súčasne prijatím písomného sľubu

sťažovateľa. Okresný súd uznesením pod sp. zn. zo dňa 09.03.2017 rozhodol, že

žiadosť sťažovateľa podľa zamieta a podľa

písm. b) neprijíma písomný sľub sťažovateľa a podľa

písm. c), ods. 2 väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného

úradníka nenahrádza. Proti predmetnému uzneseniu Okresného súdu Trnava podal

sťažovateľ sťažnosť, pričom dôvody sťažnosti prostredníctvom obhajcu doručil 17.03.2017.

Do doby podania ústavnej sťažnosti (t. j. do 25.04.2017) sťažovateľ nemal vedomosť, akým

spôsobom bolo o jeho sťažnosti rozhodnuté. Konanie o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle podaných sťažnostných dôvodov trvá do dňa 25.04.2017 65 dní, ktoré nemožno

považovať za urýchlené v zmysle Dohovoru a rozporné s a 5

SR.

Po preskúmaní príslušných (relevantných) skutočností som zistil, že predmetná

trestná vec z dôvodu sťažnosti obvineného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava pod

sp. zn. zo dňa 09.03.2017 napadla na tunajší súd 07.04.2017. Rozhodnutá bola

dňa 11.05.2017 tak, že krajský súd sťažnosť obvineného proti uzneseniu okresného súdu

zamietol. Príslušné rozhodnutie bolo procesným stranám expedované dňa 18.05.2017.

Tunajší súd si je vedomý, že v prípade rozhodovania o žiadosti osôb obvinených

o prepustení z väzby na slobodu je treba konať prednostne a urýchlene. Je mu známe, že

lehota rozhodovania o väzbe počítaná na mesiace (v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti

Ústavného súdu SR, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva) nezodpovedá požiadavke

urýchlenosti. Konkrétnejšie z rozhodnutí ústavného súdu k tejto problematike vydaných je

vo všeobecnosti zistiteľné, že takejto požiadavke (na urýchlené rozhodovanie) nezodpovedá

lehota konania (o väzbe) presahujúca na jednom stupni dobu jedného mesiaca.

Primeranosť rozhodovania vzťahujúceho sa na väzobné stíhanie osoby obvinenej sa pritom

posudzuje aj vzhľadom na okolnosť viažucu sa k vecnej a právnej náročnosti veci

preskúmavanej všeobecnými súdmi. Zastávam názor, že v konkrétnej veci vzťahujúcej sa k

osobe obvineného sa práve jedná o takúto vecne a právne zložitú vec.

Doba rozhodovania okresného súdu, resp. súdu odvolacieho len v nepatrnej miere

presiahla dobu jedného mesiaca, čo vzhľadom na už konštatovanú vecnú a právnu zložitosť

veci, nepovažujem za neprimeranú dĺžku konania už aj vzhľadom na nálezy a rozhodnutia

ústavného súdu doposiaľ vydané v súvislosti so skúmaním podmienok na spravodlivé

konanie realizované v primeranej lehote.

Navrhujem preto ústavnému súdu sťažnosť odmietnuť.

Súhlasím, aby ústavný súd vo vlastnom konaní upustil od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.“

11. Právna zástupkyňa sťažovateľa zaujala k obom vyjadreniam všeobecných súdov

stanovisko (doručené ústavnému súdu 13. júla 2017), v ktorom uviedla:

„K vyjadreniu OS Trnava č. zo dňa 27. júna 2017 uvádzame

nasledovné:

Tak ako sa uvádza v samotnom vyjadrení OS Trnava, sťažovateľ podal žiadosť

o prepustenie z väzby dňa 20.02.2017 na Krajský súd Trnava nakoľko v tom čase už bolo

rozhodnuté vo veci samej OS Trnava spis. značka a to odsudzujúcim

rozsudkom zo dňa 23.01.2017. Preto sťažovateľ (advokátka sťažovateľa) podala žiadosť o

prepustenie z väzby súdu. v právomoci ktorého bolo rozhodovať o prepustenie z väzby. OS

Trnava bola uvedená žiadosť doručená dňa 22.02.2017. O žiadosti o prepustenie z väzby

bolo rozhodnuté 09.03.2017 a v ten istý deň bolo obhajkyni ako aj obžalovanému doručené

rozhodnutie a to Uznesenie, ktorým bola žiadosť obžalovaného zamietnutá.

Okresný súd Trnava až dňa 07.04.2017 predložil spis na Krajský súd Trnava, teda

skoro po uplynutí 4 týždňov od rozhodnutia bez akéhokoľvek odôvodnenia. Opierať sa

o skutočnosť, že obhajkyňa doručila súdu dňa 20.03.2017 sťažnosť proti predmetnému

uzneseniu je v tomto prípade irelevantná nakoľko OS Trnava nemal povinnosť čakať na

sťažnosť (zdôvodnenie sťažnosti) tak dlhú dobu.

Je teda jednoznačne preukázané, že súd nekonal v danej veci 4 týždne nakoľko hneď

po vyhlásení rozhodnutia bola zo strany obhajkyne ako aj obžalovaného proti predmetnému

uzneseniu zahlásená sťažnosť.

Okresnému súdu Trnava teda nič nebránilo predložiť spis nadriadenému súdu a to

Krajskému súdu Trnava.

Rozhodnutie KS Trnava bolo obžalovaným ako aj prokuratúrou prevzaté dňa

22.05.2017, pričom možno jednoznačne konštatovať, že konanie o žiadosti o prepustenie

z väzby trvalo od 22.02.2017 do 22.05.2017 a uvedenú dĺžku konania nemožno považovať

za primeranú lehotu.

Uvedenú skutočnosť skonštatoval vo svojom vyjadrení i Okresný súd Trnava.

Za zmienku stojí i tá skutočnosť, že dňa 22.06.2017 bolo rozhodnuté o žiadostiach

o prepustenie z väzby obžalovaných v predmetnej veci a spis sa už dňa

nenachádzal na OS Trnava , ale na KS Trnava.

V tomto prípade bol spis odstúpený na sťažnostný súd 5 dní po rozhodnutí

o žiadostiach o prepustenie z väzby obžalovaných a v prípade sťažovateľa, vo veci, kde

namieta porušenie svojich základných práv a slobôd, spis predložený na sťažnostný súd až

po uplynutí 4 mesiacov.

K vyjadreniu KS Trnava č. Spr 326/17 zo dňa 28. júna 2017 uvádzame nasledovné:

Krajský súd vo svojom vyjadrení iba zhodnotil skutkové okolnosti podanej ústavnej

sťažnosti sťažovateľa a v závere vyjadril názor, že v prípade rozhodovania o žiadosti osôb

obvinených o prepustení z väzby na slobodu je treba konať prednostne a urýchlene. Je mu

známe, že lehota rozhodovania o väzbe počítaná na mesiace nezodpovedá požiadavke

urýchlenosti. Je všeobecne zistiteľné, že takejto požiadavke na urýchlené rozhodovania

nezodpovedá lehota konania (o väzbe) presahujúca na jednom stupni dobu jedného

mesiaca. Krajský súd Trnava poukázal na primeranosť rozhodovania vzťahujúceho sa na

väzobné stíhanie osoby obvinenej pričom sa posudzujú aj okolnosti viažuce sa k vecnej

a právnej náročnosti veci preskúmavanej všeobecnými súdmi. Krajský súd Trnava pritom

označil vec sťažovateľa za vecne a právne zložitú vec.

Som toho názoru, že práve Krajský súd mal po predložení spisu Okresným súdom

Trnava dbať o čo najrýchlejšie vybavenie nakoľko z prekladacej správy bolo zrejmé, že

o žiadosti sťažovateľa sa už na Okresnom súde Trnava rozhodovalo neprimerane dlho.

Ak by sme si však osvojili tvrdenia Krajského súdu Trnava o primeranosti

rozhodovania presahujúceho jeden mesiac, tak by si súdy mohli osvojiť premisu, že pri

vecne a právne náročnej veci je možné porušovať základné práva a slobody každého

obvineného prípadne obžalovaného.

Sťažovateľ je práve opačného názoru a to najmä z toho dôvodu, že ako vyplýva

z vyjadrenia Okresného súdu Trnava spis obžalovaného bol už Krajskému súdu Trnava ako

odvolaciemu súdu dobre známy, nakoľko sa viackrát rozhodovalo o žiadostiach

obžalovaných o prepustenie z väzby ako aj následne pri rozhodovaní o odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku, ktorý padol vo veci vedenej na OS Trnava spis. značka

dňa 23.01.2017.

Je nepochybné, že konanie o žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa trvalo 92 dní,

čo naozaj aj pri vecne a právne zložitej veci nemožno považovať za primerané a je

jednoznačné , že práve konaním Okresného súdu Trnava a Krajského súdu Trnava prišlo

z porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa.

Je teda nevyhnutné konštatovať, že takéto trvanie nemožno považovať za urýchlené

v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej

kontroly v krátkych intervaloch.

Krajský súd Trnava pozabudol na skutočnosť, že dvojinštančnosť konania nezbavuje

štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z Dohovoru pričom do lehoty sa pritom počíta

celková doba konania, od podania žiadosti až po doručenie konečného rozhodnutia

(Letelier proti Francúzsku z r. 1991. Navarra v. Francúzsko, rozsudok z 23. novembra

1993, § 28).

Sťažovateľ je presvedčený, že jeho právo na urýchlené rozhodnutie o žiadosti

o prepustenie z väzby podľa Dohovoru a a 5 , porušené

bolo...

V zmysle ust. súhlasíme, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania nakoľko od toho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

12. Ústavný súd so súhlasom všetkých účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami, ako aj listinnými dôkazmi dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

15. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

16. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má

právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

17. V zmysle druhej vety orgány činné v trestnom

konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

18. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba je

najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(mutatis mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného

súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko

z 12. 12. 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho

právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa

v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia

osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.

primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne

).

20. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva podľa dohovoru ústavný súd poukazuje aj na svoju

ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v týchto právach je obsiahnuté aj právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, ako aj právo byť

prepustený počas konania (napr. , , ), pričom

prepustenie z väzby na slobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené

zárukou (, ).

21. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto

má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru

použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom

preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom

záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od

konkrétnych okolností (Bezicheri z roku 1989, A–164, § 21, Neumeister z roku 1968, A–8,

§ 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55). Prieskumné súdne konanie musí byť

vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež

aj účelom čl. 5 dohovoru, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj

s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie

v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

22. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska

požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle a , ale aj z hľadiska dohovoru sa posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj , ). Tejto požiadavke preto

spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (, ).

23. Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti

väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej

osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov

súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do

právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Letellier v. Francúzsko,

26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993, § 28).

24. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdiť ústavnosť sťažovateľom

tvrdeného zásahu do obsahu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa

dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, ktoré sťažovateľ považuje za neprimerane dlhé a nespĺňajúce

požiadavku neodkladnosti.

25. Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, ako aj zo vzájomne

nesporných (nespochybňovaných) tvrdení účastníkov konania je možné zo skutkového

hľadiska ustáliť tieto rozhodujúce skutočnosti:

Žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola krajskému súdu doručená

20. februára 2017, odkiaľ bola odstúpená okresnému súdu 22. februára 2017 na

rozhodnutie. Okresný súd o žiadosti rozhodol uznesením sp. zn. z 9. marca

2017 na neverejnom zasadnutí tak, že žiadosť sťažovateľa podľa § 79 ods. 3 Trestného

poriadku zamietol, podľa neprijal písomný sľub

sťažovateľa a podľa a väzbu sťažovateľa

dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil. Sťažovateľ priamo na

neverejnom zasadnutí podal sťažnosť proti uvedenému uzneseniu, ktorú písomne odôvodnil

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním doručeným okresnému súdu

elektronicky 20. marca 2017. Predmetné uznesenie okresného súdu bolo doručené

sťažovateľovi, ako aj jeho právnej zástupkyni 9. marca 2017. Spis okresného súdu bol

predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 7. apríla 2017. Následne uznesením

krajského súdu sp. zn. z 11. mája 2017 2015 bola sťažnosť sťažovateľa

zamietnutá. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 22. mája 2017. Spis bol

vrátený okresnému súdu 13. júna 2017.

26. Na základe dosiaľ uvedeného možno zo skutkového hľadiska konštatovať, že od

predloženia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby okresnému súdu 22. februára 2017

(20. februára 2017 bola žiadosť doručená krajskému súdu) do dňa rozhodnutia okresného

súdu 9. marca 2017 ubehlo celkom 16 dní. Okresný súd spisom disponoval ďalších 29 dní,

pretože spis predložil na rozhodnutie o sťažnosti krajskému súdu až 7. apríla 2017. Krajský

súd o sťažnosti rozhodol po uplynutí 34 dní a svoje rozhodnutie doručil sťažovateľovi po

uplynutí ďalších 11 dní. Celková doba rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby tak presiahla dobu 90 dní.

27. Z predložených listín a vyjadrení všeobecných súdov tiež vyplýva, že okresný

súd disponoval spisom neprimerane dlhý čas aj z dôvodu doručovania odvolaní proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. januára 2017 stranám na vyjadrenie.

Z chronológie uvedeného konania je tiež zjavné, že okresný súd vydal uznesenie o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby v dobe v čase približne dvoch týždňov od doručenia

žiadosti sťažovateľa, čo ústavný súd hodnotí ako urýchlené a časovo primerané

rozhodovanie. Avšak okresnému súdu trvalo takmer mesiac predloženie spisu krajskému

súdu na rozhodnutie o sťažnosti proti jeho uzneseniu o väzbe a krajskému súdu zase

rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a jeho doručenie 45 dní, čo už neakceptovateľne

zasiahlo do sťažovateľom označeného základného práva na osobnú slobodu zaručeného

a 5 a jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti trvania väzby

zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.

28. Postup okresného súdu v namietanom konaní tak nespĺňal požiadavku

neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v intenciách

práv zaručených a 5 a dohovoru. Vzhľadom na uvedené

zistenie ústavný súd vyslovil, že okresný súd v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené a 5 , ako aj jeho

právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

29. Keďže ani postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu o prepustení z väzby nezodpovedal požiadavkám kladeným na urýchlené

a neodkladné rozhodovanie o väzobných veciach, ústavný súd vyslovil, že aj postupom

krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené

a 5 , ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

30. Sťažovateľ v petite sťažnosti súčasne žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému

súdu, aby ho prepustil na slobodu. Za dôvod na prepustenie obvineného z väzby možno

považovať takú situáciu, keď sa v trestnej veci riešenej väzobne nekoná zo strany orgánov

činných v trestnom konaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. To znamená, že

dôvodom na prepustenie z väzby sú prieťahy v konaní vo veci samej, teda napríklad pomalý

postup policajného vyšetrovania. Naproti tomu pomalé rozhodovanie o väzbe, resp. o jej

ďalšom trvaní spravidla nie je dôvodom na prepustenie z väzby. Výnimkou z tohto pravidla

sú napríklad tie prípady, keď priamo zo zákona vyplýva lehota, v ktorej má byť o väzbe

rozhodnuté ().

31. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že dĺžka konania o väzbe spravidla nie je dôvodom

na prepustenie obvineného z väzby. Na základe tejto argumentácie nebolo možné vyhovieť

uvedenej požiadavke sťažovateľa.

32. Sťažovateľ tiež žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € od

každého zo všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby, ktoré odôvodnil „pocitom márnosti, krivdy a nespravodlivosti, ako aj ušlého

zárobku“. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

33. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na celkovú dĺžku obdobia rozhodovania o prepustení sťažovateľa z väzby,

ktorá nie zásadným spôsobom presiahla zákonné limity, ako aj v tom čase prebiehajúce

úkony okresného súdu pri doručovaní odvolania proti rozsudku okresného súdu

z 23. januára 2017 a vyjadrení strán v konaní, dospel ústavný súd k záveru, že samotné

deklarovanie porušenia označených práv sťažovateľa bolo dostačujúce, preto požiadavke

sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na to, že sťažovateľ v zmysle petitu sťažnosti žiadal, aby ústavný súd

zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia spoločne a nerozdielne okresný súd, ako aj

krajský súd v celkovej sume 312,34 €.

35. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z príslušných

ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.

36. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v sume

468,51 € vrátane režijného paušálu.

37. Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa si úhradu trov právneho

zastúpenia uplatnila iba v sume 312,34 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto

úhradu sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku (bod 3 výroku tohto nálezu).

38. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd aj krajský súd povinné

zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (

v spojení s ).

39.Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017