Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 643/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , a ,

, , zastúpených advokátom JUDr. Jozefom

Boledovičom, Úzka 578/4, Rovinka, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. februára 2018, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca

2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna

2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť , ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Jozefom

Boledovičom, advokátska kancelária, Úzka 578/4, Rovinka, ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. februára 2018 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. marca 2020.

2. Sťažovatelia ústavnú sťažnosť takto odôvodňujú:

„Vláda SR Rozhodnutím č. 913 zo dňa... rozhodla o privatizácii

spôsobom priameho predaja vopred určenému

záujemcovi.

Išlo o stavbu na parcele a pozemky zastavaná

plocha a nádvorie o výmere 502 m2 zapísané na pre k.ú. .

Vláda SR súčasne určila, že Nadobúdateľ je povinný do 6 mesiacov od nadobudnutia

vlastníctva previesť 3-izbový byt v stavbe do vlastníctva Sťažovateľov ako

nájomcov bytu, ktorý v predmetnom byte bývajú od roku 1971 (ďalej iba záväzok prevodu

bytu).

Na realizáciu Rozhodnutia Vlády SR uzavrel Fond národného majetku SR (FNM SR)

s nadobúdateľom

dňa 16.12.2002 Zmluvu o predaji časti podniku č. 2128/2002

(ďalej tiež Zmluva alebo Zmluva 2128/2002) v ktorej nadobúdateľ prijal záväzok prevodu

bytu na nájomcov v zmysle a v súlade so Zmluvou o budúcej zmluve

zo dňa 21.05.2001, ktorá s nájomcom uzavrela ako organizácia

pôvodne hospodáriaca s privatizovaným majetkom.

Nadobúdateľ vlastníctvo Stavby nadobudol k 01.01.2003 a okamžite začal podnikať

kroky, aby sa zbavil záväzku prevodu bytu.

Nový vlastník Stavby predovšetkým

spochybnil existenciu 3-izbového bytu v stavbe, ako aj existenciu nájomného vzťahu

Sťažovateľov.

V rámci úsilia Sťažovateľov o riešenie situácie vyšlo najavo, že privatizačný projekt

na privatizáciu nebol pripravený v súlade so zákonom, v projekte

úplne chýbali doklady o spôsobe nadobudnutia privatizovaného nehnuteľného majetku štátu

a doklady, ktoré by preukazovali účel na ktorý je možné stavbu využívať.

Privatizačný projekt obsahoval iba vyhlásenie stavebného zástupcu

, že všetky doklady sa nachádzajú v archíve.

Neskorší záujem Okresného súdu Bratislava II. získať tieto doklady bol neúspešný,

išlo o zámerné, nepravdivé tvrdenie.

Nový vlastník Stavby začal podnikať razantné právne aj protiprávne kroky v záujme

zbavenia sa záväzku prevodu bytu a vypratania Sťažovateľov z bytu, k čomu vyvolal súdne

spory o:

• neplatnosť Zmluvy o budúcej zmluve

• nariadenie predbežného opatrenia, ktorým súd FNM SR zakázal odstúpil od Zmluvy

pre neplnenie projektových záväzkov na prevod bytu

• vypratanie Sťažovateľov z nehnuteľnosti

a siahol aj po priamom nátlaku keď:

• zrušil vykurovanie Stavby (aj bytu) svojvoľným zbúraním kotolne v Stavbe

• odpojil byt od dodávky vody a elektriny

• obmedzoval prístup Sťažovateľov k stavbe

• začal súdnou cestou vymáhať údajné bezdôvodné obohatenie získavané na jeho

úkor užívaním bytu

Sťažovatelia sfunkčnili byt na vlastný náklad (vykurovanie, prívod elektriny

a vody)!!!

Sťažovatelia sa pokúšali situáciu riešiť právnymi prostriedkami.

Sťažovatelia z dôvodu vyššie popísanej netransparentnosti privatizácie a úplné

absencie relevantných dokladov o právnych pomeroch Stavby v súdnych sporoch nevedeli

preukázať existenciu bytu ani existencia ich práva nájmu bytu, preto nemali šancu na

úspech v súdnych sporoch.

Sťažovatelia sa žalobou na Okresnom súde Bratislava II. v konaní

domáhali nahradenia prejavu vôle vlastníka stavby k uzavretiu Zmluvy o prevode bytu do

ich vlastníctva.

Okresný súd Bratislava II. ich žalobu zamietol...

Sťažovatelia sa iniciatívne snažili situáciu riešiť návrhom na stavebný úrad, aby

vlastníkov stavby uložil povinnosť obstarať pasport stavby, ale bezvýsledne.

Sťažovatelia dlhodobo znášajú fyzickú aj psychickú záťaž dlhodobo neriešenej

situácie a príkorí, ktoré im vlastník stavby robil (poškodenie krytiny strechy aby zatekalo,

prestrihnutie kábla od antény, demontáž brány, postavenie obmedzujúceho plota, zrušenie

prihlášky trvalého pobytu, pokus opakovane zrušiť napojenie bytu na odber elektriny).

Vlastník stavby sa dokonca snažil získať stavebné povolenie na zbúranie tej časti

Stavby, kde sa nachádza byt v užívaní Sťažovateľov.

Je pochopiteľné, že Sťažovatelia ďalej bojovali o možnosť nadobudnúť byt v Stavbe

do vlastníctva, nakoľko dodnes disponujú radom relevantných dokladov vrátane stále

platného Rozhodnutia Vlády SR, ktoré im nadobudnutie bytu garantujú.

Sťažovatelia zaznamenali tiež negatívnu skutočnosť, že rozhodnutie Vlády SR,

o spôsobe privatizácie, ktoré podľa zákona nepodlieha preskúmaniu súdmi, bolo v praxi

rozhodovaním všeobecných súdov postupne menené a oslabované natoľko, až bol vlastník

Stavby zbavený záväzku prevodu bytu!!

Sťažovatelia po reálnom zhodnotení situácie došli k záveru, že pokiaľ spoločnosť

zostane vlastníkom Stavby nie je predpoklad akéhokoľvek usporiadania pomerov

a je ohrozená aj možnosť ich ďalšieho pokojného a nerušeného bývania v byte.

Bolo evidentné, že vlastník Stavby situáciu vyvolanú absenciou relevantných

dokladov v privatizovanom projekte dlhodobo zneužíva, má pritom plnú ochranu

od stavebného úradu a jeho jediným záujmom a cieľom bolo Sťažovateľov vypratať

z užívaného bytu.

S poukazom na výsledky už právoplatne ukončených sporov sa okruh vhodných

právnych prostriedkov pre Sťažovateľov podstatne zúžili.

Jediným procesne vhodným prostriedkom ochrany Sťažovateľov sa stala žaloba,

ktorou sa domáhali určenia neplatnosti Zmluvy o predaji časti podniku.

Sťažovatelia dôvodne vychádzali z toho, že po vyslovení neplatnosti Zmluvy

a vrátenia majetku FNM SR bude novému rozhodnutiu o spôsobe privatizácie nutne musieť

predchádzať usporiadanie a doloženie pomerov k stavbe, potvrdí sa postavenie

Sťažovateľov ako nájomcov bytu a Sťažovatelia sa ocitnú v zásadne výhodnejšej pozícii.

Motiváciu Sťažovateľov domáhať sa určenia neplatnosti Zmluvy č. 2128/2002

umocnila skutočnosť, že vlastník Stavby začal od roku 2009 uplatňovať a v súdnych sporoch

na Okresnom súde Bratislava II. (sp. zn. a ) vymáhať

vykonštruované nároky na vydanie údajného bezdôvodného obohatenia 330,- € mesačne,

ktoré Sťažovatelia údajne získavajú na jeho úkor.

Sťažovatelia pritom pravidelne platia 99,58,- € mesačne za holobyt, ku ktorým

vlastník stavby neposkytuje obvyklé služby spojené s nájmom.“

3. V ďalšom sťažovatelia uvádzajú, že sa ako žalobcovia domáhali proti obchodnej

spoločnosti (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „žalovaná v 2. rade“) na Okresnom

súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) určenia neplatnosti zmluvy o predaji časti

podniku, pričom spor bol na okresnom súde vedený pod sp. zn. . Sťažovatelia

si boli vedomí potreby preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení ako

zákonnú podmienku prípustnosti podanej žaloby. Tento naliehavý právny záujem aj

preukázali. Boli zároveň presvedčení, že okresný súd existenciu naliehavého právneho

záujmu považuje tiež za preukázanú, pretože sa pristúpilo k prejednávaniu veci samej

a umožnilo sa vykonávanie dôkazov. Napriek uvedenému po zmene zákonného sudcu

na pojednávaní konanom 21. apríla 2016 došlo (z pohľadu sťažovateľov) k prekvapujúcemu

vyhláseniu rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho

záujmu, v dôsledku čoho sa súd odmietol ďalej zaoberať meritom veci. Odôvodnenie tohto

záveru realizoval okresný súd iba vo všeobecnej rovine, citujúc pasáže známych rozsudkov

najvyššieho súdu k problematike osvedčenia naliehavého právneho záujmu. Záver o tom, že

sťažovateľmi zvolená určovacia žaloba nie je vhodným procesným nástrojom ochrany ich

práv, vyvodil okresný súd bez toho, aby uviedol, aké procesné prostriedky na ochranu práv

zostali sťažovateľom zachované s tým, že ich ešte môžu neskôr využiť. Sťažovatelia sú

pritom presvedčení, že nimi podaná určovacia žaloba bola (po predchádzajúcom

neúspešnom vyčerpaní iných prostriedkov) poslednou možnosťou, ktorá im zostala.

4. Sťažovatelia podrobne rozoberajú viaceré konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých

má vyplývať, že po vyhovení ich žalobe o určenie neplatnosti zmluvy o predaji časti

podniku budú môcť právom požadovať od žalovanej v 1. rade (ktorá je právnou

nástupkyňou zrušeného Fondu národného majetku) prevod bytu, v ktorom bývajú, do ich

vlastníctva. Totiž jedinou okolnosťou, ktorá im v tom v súčasnosti bráni, je podľa ich

názoru skutočnosť, že žalovaná v 1. rade už nie je vedená ako vlastníčka bytu.

5. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 21. apríla 2016 podali

sťažovatelia odvolanie s očakávaním, že sa vo veci vykoná náprava. Napriek tomu

rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený, čo bolo

pre sťažovateľov veľkým sklamaním. Tvrdenie o nepreukázaní naliehavého právneho

záujmu oprel aj krajský súd iba o všeobecné konštatovania.

6. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré však bolo

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2020 odmietnuté.

Uznesenie najvyššieho súdu im bolo doručené 21. mája 2020.

7. Podľa názoru sťažovateľov tak rozsudok krajského súdu, ako aj uznesenie

najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Preto požadujú,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -666 zo

dňa 22.02.2018 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.03.2020

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -666 zo dňa

22.02.2018 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.03.2020 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva Sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia z a2 úkony

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti).“

II.

Skutkový stav veci

8. Z rozsudku krajského súdu č. k. -666 z 22. februára 2018 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -522 z 21. apríla 2016.

9. Podľa názoru krajského súdu „dovolaním sa neplatnosti Zmluvy o predaji časti

podniku č. 2128/2002 sa právne postavenie žalobcov 1/, 2/, ktorých bezprostredným

úmyslom je nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu podľa

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý užívajú, nemôže v žiadnom ohľade

zmeniť, nakoľko je nesporné, že vlastníkmi sa stať ani nemôžu, keďže priestory, ktoré

žalobcovia 1/, 2/ od roku 1971 obývajú, nie sú bytom podľa ust. § 2 ods. 1 zákona

č. , ani v zmysle ust. , resp.

, pretože tieto miestnosti neboli objektívne určené kolaudačným

rozhodnutím na trvalé bývanie ako samostatné bytové jednotky, pričom tieto právne závery

boli konštatované v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. apríla 2007, č. k.

– 503, ako aj v rozsudku zo dňa 11. marca 2013, č. k. – 638

s tým, že žalobcovia 1/, 2/ v konaní nepredložili žiaden dôkaz, ktorým by tieto právne závery

akokoľvek spochybnili.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné

uviesť, že žalobcovia 1/, 2/ v konaní netvrdili, ani nepreukázali ako reálne sa ich

hmotnoprávne postavenie určením neplatnosti Zmluvy o predaji časti podniku č. 2128/2002

môže zmeniť, keď tvrdenie o priaznivejšej možnosti usporiadať právne pomery týkajúce sa

charakteru stavby a nájomného pomeru, či opätovnej možnosti sa u nového vlastníka

nehnuteľnosti uchádzať o odkúpenie bytu v súlade s rozhodnutím Vlády SR o spôsobe

privatizácie , je

všeobecné a tým nespôsobilé preukázať, že ich žaloba je procesne vhodným nástrojom,

ktorý tento spor rieši, teda odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára

pevný základ pre jeho usporiadanie, pričom sa zároveň opomenuli argumentačne

vysporiadať s už vo vyššie uvedených rozhodnutiach skonštatovanou právnou nemožnosťou

prevodu vlastníckeho práva podľa k súboru miestností, ktoré

obývajú, keďže nie sú bytom podľa tohto zákona, pričom dlhodobo ignorujú aj skutočnosť,

že im počnúc dňom 01. 01. 1992 nevzniklo ani právo nájmu k bytu (najmä vo vzťahu

k právnej povinnosti štátu na prevod vlastníctva podľa ust. ),

nakoľko im do 31.12. 1991 nevzniklo právo jeho osobného užívania z dôvodu absencie

rozhodnutia o pridelení bytu, keď dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 155 ods. 1

v znení platnom do 31. 12. 1991) bola bez administratívneho

rozhodnutia o pridelení bytu ( v znení platnom do

31. 12. l991) neplatná.

Súd prvej inštancie preto dospel k absolútne správnemu právnemu záveru

o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov 1/, 2/ na určení neplatnosti Zmluvy

o predaji časti podniku č. 2128/2002, nakoľko ani v prípade ich neúspechu v konaní, by sa

neodstránila právna neistota žalobcov 1/, 2/, ktorá je spôsobená tým, že priestory, ktoré

obývajú, nie sú bytom, z dôvodu ktorého ani nemôžu byť predmetom prevodu vlastníckeho

práva podľa , a správne postupoval, keď po zistení nedostatku

naliehavého právneho záujmu, žalobu, bez jej preskúmania po vecnej stránke, zamietol.“.

10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2020 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 22. februára 2018.

11. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovatelia vyvodzujú prípustnosť

a dôvodnosť dovolania jednak z nedostatkov odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

a predovšetkým z s tým, že v konaní

došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu naliehavého právneho záujmu, pričom rozsudok

krajského súdu sa odklonil od uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna

2009.

12. Podľa názoru najvyššieho súdu „[z] odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej

inštancie ako aj odvolacieho súdu je zjavné, že súdy v tomto konaní zamietli žalobu pre

nepreukázanie existencie naliehavého právneho záujmu dovolateľov na požadovanom

určení neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku. Dovolaním sa neplatnosti uvedenej

zmluvy by sa totižto ich právne postavenie, ktorých bezprostredným úmyslom bolo

nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu, v žiadnom prípade nezmenilo, nakoľko je

nesporné, že vlastníkmi sa stať ani nemôžu.

Dovolací súd má za to, že judikatúra, od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť, riešila

úplne iný stav veci. V zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu z 30. júna 2009 sp. zn.

sa strany sporu domáhali určenia toho, že odstúpenie pôvodne žalovanej

od kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol predaj spoluvlastníckeho podielu menovanej

k nehnuteľnostiam, je neplatné. Dovolací súd zrušil predmetné uznesenie z dôvodu, že

odvolací súd svoje zamietnutie žaloby odôvodnil nedostatkom naliehavého záujmu na

takomto určení, pričom tento nedostatok vyvodil z absolútnej neplatnosti tejto zmluvy.

Takýto záver (o absolútnej neplatnosti zmluvy) však predpokladal vyhodnotenie vykonaného

dokazovania a ustálenie skutkových zistení z nej vyplývajúcich, čo zároveň znamenalo, že

prichádzal do úvahy až v súvislosti s rozhodnutím v merite veci. Zamietnutie žaloby pre

nedostatok naliehavého právneho záujmu vylučuje súčasné preskúmanie žaloby po vecnej

stránke. Následne v odmietajúcom uznesení dovolacieho súdu zo 4. marca 2009 sp. zn.

, sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia zániku spoločného nájmu

bytu v dôsledku opustenia spoločnej domácnosti žalovaným, ktorý bol jej manželom. Podľa

názoru dovolacieho súdu v tomto konaní došlo k preukázaniu existencie naliehavého

právneho záujmu na určení, že došlo k zániku práva spoločného nájmu bytu, pretože tým

bude odstránený stav neistoty jej právneho postavenia k tomuto bytu vo vzťahu

k žalovanému (spoločnému nájomcovi). Je zrejmé, že vyššie uvedené konania sa zaoberali

preukazovaním naliehavého právneho záujmu pri úplne iných skutkových okolnostiach

toho-ktorého prípadu odlišných od skutkového stavu riešeného v tomto konaní.

Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia vo svojom dovolaní neuviedli na podporu

svojho podania súvisiace rozhodnutia, od ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“.

III.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

16. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

18. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (m. m. ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Sťažovatelia považujú tak dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, ako aj odvolací

rozsudok krajského súdu za porušenie ich označených práv podľa a dohovoru, lebo

podľa ich názoru právnu otázku existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku posúdili nesprávne.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

23. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci

ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa

pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

24. Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu

a žiadajú zrušiť jeho rozsudok sp. zn. z 22. februára 2018. Podľa § 421

ods. 1 je dovolanie prípustné vtedy, ak rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky

za podmienok uvedených pod písm. a), b) a c) . Dovolací dôvod nesprávneho právneho

posúdenia veci podľa uplatnili sťažovatelia vo svojom opravnom

prostriedku proti označenému rozhodnutiu krajského súdu.

25. Skutočnosť, že sťažovatelia mali k dispozícii na ochranu označených práv proti

rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré aj využili, založila dôvod na odmietnutie ich

sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a)

.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

26. Z pohľadu ústavného súdu treba vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho

súdu konštatovať, že k odmietnutiu dovolania sťažovateľov došlo preto, lebo podľa názoru

najvyššieho súdu jednak postup odvolacieho súdu a odôvodnenie jeho rozhodnutia

nevykazovali znaky dovolateľmi tvrdenej zmätočnosti a jednak že rozhodnutie dovolacieho

súdu (sp. zn. z 30. júna 2009), od ktorého sa mal krajský súd odchýliť,

nebolo možné považovať za obdobný prípad, ktorým by sa rozhodovanie krajského súdu

malo riadiť. Preto dospel najvyšší súd k záveru, že sťažovatelia neuviedli na podporu

svojich tvrdení relevantné okolnosti a najmä také vecne a právne súvisiace rozhodnutie,

od ktorého ako od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sa mal krajský súd

odkloniť.

27. Ústavný súd zdôrazňuje, že s uvedenými zásadnými právnymi závermi

najvyššieho súdu sa sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti ani len nepokúšajú

polemizovať. Ich správnosť nijako nespochybňujú, resp. nevyvracajú, venujú pozornosť len

rozhodnutiu krajského súdu a vyjadrujú nespokojnosť s tým, že najvyšší súd rozhodnutie

krajského súdu „odobril“. Chýba preto akýkoľvek argumentačný podklad zo strany

sťažovateľov, na základe ktorého by ústavný súd mohol skúmať správnosť právneho názoru

a celkovo záverov najvyššieho súdu. Ide pritom o zákonnú obsahovú náležitosť ústavnej

sťažnosti podľa a osobitne podľa ,

ktorej nedostatok nemožno odstrániť, najmä nie po uplynutí lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti (s poukazom aj na podanie návrhu advokátom, zastúpenie ktorým je aj z dôvodov

tohto druhu v konaní pred ústavným súdom obligatórne). To vyvoláva nevyhnutný záver

o odmietnutí ústavnej sťažnosti v tejto jej časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde, teda pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.

27.1 Pokiaľ ide o právny názor najvyššieho súdu na otázky, ktoré boli konkrétnym

dôvodom odmietnutia dovolania, považuje ho ústavný súd za náležite odôvodnený

a presvedčivý, čo by subsidiárne viedlo k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti

ústavnej sťažnosti podľa (taký záver je

podporený aj absenciou polemizujúcich argumentov sťažovateľa vo vzťahu k ťažiskovým

záverom najvyššieho súdu, čo neposkytuje na podrobnejší prieskum procesný priestor).

V.

Záver

28. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu