Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 3/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

spoločnosti ARKON, a. s., Strážska cesta 12, Zvolen, IČO 45 434 395, zastúpenej

advokátskou kanceláriou KPMG Legal s. r. o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Marian Dzuroška, PhD., vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a podľa

v spojení s porušením a , a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 8. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti ARKON, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti ARKON, a. s., Strážska cesta 12,

Zvolen, IČO 45 434 395 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s porušením

ods. 1 a , a , ako aj práva na pokojné užívanie

svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. júla 2020 (ďalej

len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako jediná spoločníčka

spoločnosti v zdaňovacom období roku 2014 s cieľom zvýšenia jej

základného imania vložila do tejto spoločnosti nepeňažný vklad – 55 kusov kmeňových

listinných akcií na meno emitovaných spoločnosťou , s menovitou

hodnotou 1000 €/1 kus akcie s číselným označením 46 až 100 (ďalej len „nepeňažný

vklad“).

3. V súlade s v znení

účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) hodnota akcií, ktorou sa

započítavali na nepeňažný vklad do spoločnosti , bola

určená znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným znaleckou organizáciou

, v sume 8 615 200 €, čím sa pôvodná hodnota základného imania

spoločnosti zo sumy 5 000 € zvýšila na sumu 8 620 200 €.

4. Sťažovateľka (prevádzajúca) po zvýšení základného imania uzatvorila

so spoločnosťou (nadobúdateľkou) zmluvu o prevode

obchodného podielu z 15. mája 2014, predmetom ktorej bol prevod (predaj) jej obchodného

podielu na spoločnosti v rozsahu 100 % za kúpnu cenu 4 405 000 €.

5. Sťažovateľka s poukazom na

o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o dani

z príjmov“), v zmysle ktorého sa do základu dane zahrnie výdavok v sume obstarávacej

ceny obchodného podielu na obchodnej spoločnosti pri jeho predaji len do výšky príjmov

z predaja, zahrnúc do základu dane výdavok v sume obstarávacej ceny obchodného

podielu na spoločnosti len do výšky príjmu z predaja (kúpnej ceny)

v sume 4 405 000 €, vykázala daňovú stratu danú rozdielom obstarávacej ceny obchodného

podielu v sume 8 620 200 € a príjmom z jeho predaja (kúpnej ceny) v sume 4 405 000 €,

t. j. v sume 4 215 200 €.

6. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím

č. 100997935/2017 z 22. mája 2017 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“) v zmysle § 68

ods. 5 a 6 o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „daňový poriadok“)

vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmu právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku

2014 v sume 883 755,27 €. Rozhodnutie bolo na základe odvolania sťažovateľky

rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica

[ďalej len „finančné riaditeľstvo“ (odvolacieho finančného orgánu, pozn.)]

č. 101815695/2017 z 22. augusta 2017 (ďalej len „rozhodnutie finančného riaditeľstva“)

ako vecne správne potvrdené.

7. Sťažovateľka (žalobkyňa) sa následne žalobou na Krajskom súde v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala proti finančnému riaditeľstvu preskúmania

zákonnosti právoplatného rozhodnutia finančného riaditeľstva. V právnej veci žaloby sa

konanie na krajskom súde viedlo pod sp. zn. .

8. Žaloba bola rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. marca 2018

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) ako nedôvodná zamietnutá.

9. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas kasačnú

sťažnosť, ktorá však bola rozsudkom najvyššieho súdu zamietnutá. Zároveň najvyšší súd

rozhodol tak, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov kasačného konania. Rozsudok

najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 31. augusta 2020 a podľa zistenia ústavného

súdu toho istého dňa nadobudol aj právoplatnosť.

10. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že najvyšší súd, rovnako ako

krajský súd, finančné riaditeľstvo a správca dane sa nielen svojvoľne odklonili

od gramatického výkladu § 19 ods. 5 zákona o dani z príjmov, ale toto ustanovenie dokonca

interpretovali v rozpore s jeho znením. Pokiaľ za obstarávaciu cenu obchodného podielu

sťažovateľky na spoločnosti nepovažovali hodnotu ňou splateného

peňažného vkladu a nepeňažného vkladu (znaleckú hodnotu majetkovej účasti

na spoločnosti) spolu v sume 8 620 200 €, ale skutočnú sumu výdavkov, ktoré sťažovateľka

vynaložila na obstaranie obchodného podielu (účtovnú hodnotu majetkovej účasti

na spoločnosti) spolu v sume 60 000 €, je rozhodnutím správcu dane vyrubený rozdiel

na dani z príjmu právnických osôb sťažovateľke za zdaňovacie obdobie roku 2014

v sume 883 755,27 € arbitrárny.

11. Sťažovateľka v nadväznosti na už uvedenú ťažiskovú argumentáciu vo svojej

ústavnej sťažnosti medzi inými najmä namieta, že:

- najvyšší súd upustil od gramatického výkladu § 19 ods. 5 zákona o dani z príjmov

bez toho, že by preto boli splnené podmienky, resp. že by toto ustanovenie vrátane

súvisiacich ustanovení § 17d ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 2 písm. g) bodu 1 zákona o dani

z príjmov bolo akokoľvek nejasné či nezrozumiteľné,

- najvyšší súd na podporu svojho názoru svojvoľne vytvoril a aplikoval neexistujúce

daňovo-právne inštitúty, a to „princíp neutrálneho dopadu na základ dane“, „princíp

nemožnosti priznania daňovej výhody“ a „ochrana pred hybridnými nástrojmi“,

- najvyšší súd svoje rozhodnutie riadne a vyčerpávajúco neodôvodnil, keď sa

nevysporiadal s jej podstatnými tvrdeniami, a to najmä pokiaľ ide rozpor gramatického

znenia relevantných ustanovení o dani z príjmov s účelom tohto

zákona,

- spôsob aplikácie § 19 ods. 5 zákona o dani z príjmov najvyšším súdom má

za následok dvojité zdanie finančnej investície (nepeňažného vkladu), t. j. u sťažovateľky

(vkladateľky), ako aj u nadobúdateľky ( ), čím bol zásadne porušený

princíp právnej istoty.

12. Sťažovateľka teda navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s porušením a ,

ods. 1 a , ako aj práva na pokojné užívanie jej majetku podľa

dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu, rozsudok najvyššieho súdu žiada

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

II.

Relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

15. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

16. O zjavne neopodstatnený návrh ide, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

17. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

18. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

19. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy.

22. Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

24. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ,

, , , ).

25. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

26. Ústavný súd však argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, prípadne nesprávne vysporiadal s jej podstatnými

námietkami v kasačnej sťažnosti, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je plne

v súlade s v spojení s

v znení neskorších predpisov a podľa názoru ústavného súdu je presvedčivé, zrozumiteľné,

konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného charakteru, a preto ústavný

súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov výsledok hospodárenia alebo

rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši

o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli

do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej sume.

28. Podľa § 17d ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov do základu dane vkladateľa

nepeňažného vkladu, ktorým je individuálne vložený majetok, podnik alebo jeho časť

a ktorý zisťuje základ dane podľa § 17 ods. 1 písm. b) alebo písm. c), sa v zdaňovacom

období, v ktorom dôjde k splateniu nepeňažného vkladu, nezahrňuje rozdiel medzi

hodnotou nepeňažného vkladu započítanou na vklad spoločníka a hodnotou nepeňažného

vkladu v účtovníctve, pričom prijímateľ nepeňažného vkladu prevezme vložený majetok

a záväzky v pôvodných cenách podľa osobitného predpisu a hmotný majetok a nehmotný

majetok v pôvodných cenách podľa § 25.

29. Podľa § 19 ods. 2 písm. g) bodu 1 zákona o dani z príjmov daňové výdavky,

ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú

výdavky (náklady) v sume obstarávacej ceny obchodného podielu na obchodnej spoločnosti

alebo družstve s výnimkou obstarávacej ceny podielu na akciovej spoločnosti (akcie),

pre ktorú platí ustanovenie písmena f), pri jeho predaji len do výšky príjmov z predaja

(za každý predaj jednotlivo).

30. Podľa § 19 ods. 5 zákona o dani z príjmov za obstarávaciu cenu obchodného

podielu alebo akcie v obchodnej spoločnosti alebo družstve sa na účely tohto zákona

považuje aj hodnota splateného peňažného vkladu a nepeňažného vkladu spoločníka

obchodnej spoločnosti alebo člena družstva vrátane emisného ážia alebo obstarávacia cena

majetkovej účasti, ak obchodný podiel alebo akcia bola nadobudnutá inak ako vkladom.

Za splatený vklad sa považuje aj zvýšenie základného imania obchodnej spoločnosti alebo

družstva zo zisku po zdanení na základe rozhodnutia valného zhromaždenia obchodnej

spoločnosti alebo predstavenstva družstva.

31. Pri nepeňažných vkladoch do základného imania sa pri vyčíslení základu dane

použije postup podľa spôsobu ocenenia majetku. Ak sa použije pri ocenení nepeňažného

vkladu, ktorým je individuálne vložený majetok, podnik alebo jeho časť (nie pohľadávka),

reálna hodnota, pri určení základu dane sa postupuje podľa § 17b zákona o dani z príjmov,

ak sa však pri jeho ocenení použije pôvodná cena, tak sa pri určení základu dane postupuje

podľa § 17d zákona o dani z príjmov. Za pôvodnú cenu sa považuje pri nepeňažnom vklade,

ktorým je individuálne vložený majetok, podnik alebo jeho časť, ocenenie v súlade

s účtovníctvom, teda je to hodnota započítaná na vklad spoločníka podľa § 59 Obchodného

zákonníka stanovená podľa údajov účtovníctva. Ako to aj najvyšší súd uviedol,

«Podstatnou skutočnosťou na určenie výšky obstarávacej ceny obchodného podielu pri jeho

predaji, bol postup žalobcu pri ocenení nepeňažného vkladu... Podľa § 17d ods. 1 písm. a/

zákona o dani z príjmov vkladateľ zahrnie... (správne má byť „nezahrnie“, pozn.)... do

základu dane rozdiel medzi účtovnou hodnotou a uznanou hodnotou započítanou na vklad.

Na základe zvoleného postupu žalobcu nedošlo k zdaneniu oceňovacieho rozdielu.

V kontexte uvedeného bol žalobca povinný, na základe ním zvoleného postupu oceňovania

nepeňažného vkladu v pôvodných cenách, pokračovať v uplatňovaní daňových výdavkov

z pôvodných daňových hodnôt aj pri predaji obchodného podielu... V predmetnej veci si

žalobca mohol pri predaji obchodného podielu uplatniť daňový výdavok vo výške

obstarávacej ceny obchodného podielu z pôvodných daňových hodnôt. Obstarávaciu cenu

obchodného podielu je nutné v prejednávanom prípade vykladať v súvislosti s výdavkami,

ktoré žalobca vynaložil na obstaranie obchodného podielu, ktoré v danom prípade

predstavujú peňažný vklad vo výške 5.000 Eur a nepeňažný vklad vo výške 55.000 Eur

predstavujúci 55 ks akcií s menovitou hodnotou 1.000 Eur. Iba takto určená obstarávacia

cena obchodného podielu odráža skutočnú výšku výdavkov, ktoré žalobca vynaložil

na obstaranie obchodného podielu... podstata ocenenia nepeňažného vkladu v pôvodných

cenách spočíva v uplatnení daňových výdavkov z pôvodných daňových hodnôt aj na strane

vkladateľa pri predaji obchodného podielu. Odlišný interpretačný výklad by bol v rozpore

s princípom neutrálneho dopadu na základ dane...», pokiaľ ide o nezahrnutie rozdielu

medzi hodnotou nepeňažného vkladu započítanou na vklad spoločníka a hodnotou

nepeňažného vkladu v účtovníctve pri splatení nepeňažného vkladu (nie pri predaji

obchodného podielu, pozn.) oceneného pôvodnou (účtovnou) cenou do daňového základu

na strane sťažovateľky, ako aj na strane prijímateľky ( ).

Ako z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, najvyšší súd hovorí

o neutrálnom dopade na daňový základ v kontexte nezahrnutia rozdielu medzi hodnotou

nepeňažného vkladu započítanou na vklad spoločníka a hodnotou nepeňažného vkladu

v účtovníctve do daňového základu sťažovateľky (vkladateľky), ako aj spoločnosti

(prijímateľky). Podľa názoru najvyššieho súdu ak by, pokiaľ ide o určenie

obstarávateľskej ceny obchodného podielu, pripustil interpretáciu predostretú

sťažovateľkou, „poskytol by tak právnu ochranu konaniu žalobcu, ktorým by nadobudol

daňovú výhodu“, t. j. získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak sťažovateľka

nebola oprávnená. Ako najvyšší súd zároveň uviedol, stotožnil sa s názorom finančného

riaditeľstva, na základe ktorého považoval konanie sťažovateľky, ktorým by na jednej

strane nedošlo k zdaneniu oceňovacieho rozdielu nepeňažného vkladu (akcií) daného

rozdielom medzi jeho znaleckou hodnotou započítanou na vklad spoločníka a hodnotou

nepeňažného vkladu v účtovníctve a súčasne na strane druhej ani k zdaneniu príjmu

z predaja obchodného podielu, ktorého tento nepeňažný vklad bol súčasťou, za taký

hybridný (kombinovaný) nástroj, ktorý by nebol v súlade s princípmi zákona o dani

z príjmov a daňového poriadku (pozri body 54 až 57 odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu).

32. V kontexte s námietkou sťažovateľky, ktorou namieta svojvoľnú interpretáciu

§ 19 ods. 5 zákona o dani z príjmov vrátane súvisiacich ustanovení § 17d ods. 1 písm. a)

a § 19 ods. 2 písm. g) bodu 1 zákona o dani z príjmov, najvyšší súd poukázal na rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. z 1. júla 2008, podľa odôvodnenia ktorého

«... „Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného

ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia

právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa

v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) o svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo

nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzii

interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom“...».

33. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky vo veci dvojitého zdanenia najvyšší súd

uviedol, že „skutočnosť, že žalobcov príjem z predaja obchodného podielu podlieha

daňovej povinnosti a následne, ak dôjde k jeho predaju a zo strany terajšieho prijímateľa,

bude príjem z jeho predaja opätovne zdanený, nie je možné považovať za dvojité zdanenie.

Skutočnosť, že výnos z činnosti každého daňovníka podlieha zdaneniu nemožno v zmysle § 2

zákona o dani z príjmu považovať za dvojité zdanenie. Výnos z činnosť a nakladania

s majetkom každého daňovníka podlieha daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu nemôže

ísť o nespravodlivosť vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca zdaní príjem z predaja obchodného

podielu a kupujúci, za predpokladu, že sa rozhodne predať obchodný podiel bude zdaňovať

svoj výnos z jeho predaja.“.

34. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším

súdom aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci zisteného už správcom dane

a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

.

35. Poukazujúc na podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu,

ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje závery najvyššieho súdu za svojvoľné

či arbitrárne. Naopak, podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočným a ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými

pre posúdenie argumentácie sťažovateľky v kasačnej sťažnosti a aplikáciu príslušných

zákonných ustanovení na daný prípad relevantným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd

príslušné relevantné právne normy aplikoval a interpretoval v súlade s ich znením, obsahom

i účelom a jeho závery obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu je následne potrebné

považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania.

36. Pokiaľ sa sťažovateľka iba v rámci odôvodnenia ústavnej sťažnosti dovoláva

porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd uvádza, že

podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu

na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd

teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a iba v súvislosti

s tými postupmi a rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti. Tvrdenia

o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti

s rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľka uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo

petitu, ústavný súd tak považoval iba za súčasť jej argumentácie (napr. ,

, ).

37. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu,

ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry opakovane uvádza, že všeobecný súd

v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného

charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46

až (). Novšia judikatúra ústavného súdu už však smeruje aj

k posudzovaniu hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby

sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy

postupu vyplývajúce z až (, , ,

a pod.).

38. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd

teda konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla,

nevyplýva žiadna možnosť ich porušenia, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie.

39. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu odvíja od porušenia základného práva

podľa , vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedeného

základného práva, je celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

40. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

a rozsudkom najvyššieho súdu je potrebné uviesť,

že označené články neupravujú základné ľudské práva, ktorých ochrany by sa bolo

možné samostatne domáhať v konaní podľa . Ústavný súd podotýka, že

nepredpokladá prieskum ústavných princípov podľa a , ako ani

ustanovení a zakotvujúcich súdnictvo (súdnu moc)

v Slovenskej republike a princípy jeho fungovania v konaní o ústavnej sťažnosti

podľa , ktorých obsahom nie sú základné ľudské práva a slobody,

a preto nie sú priamo aplikovateľné v konaní o ústavnej sťažnosti podľa .

41. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

42. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch

sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu

a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, ako aj rozhodnutie o náhrade trov konania) nebolo

potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2021

Peter Molnár

predseda senátu