Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 101/2021
PDF · 290.9 KB
No categories available
IV. ÚS 101/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša
a Miroslava Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátkou
JUDr. Monikou Meňhertovou, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 62/2009, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou
Meňhertovou, ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 62/2009 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka má v napadnutom konaní postavenie
právnej nástupkyne po pôvodnej žalobkyni (jej matke, pozn.). Samotné napadnuté konanie
sa na okresnom súde začalo 14. augusta 2006 na základe návrhu na vydanie
platobného rozkazu o zaplatenie sumy 1 198,50 Sk (39,78 €) s príslušenstvom. Právna
predchodkyňa sťažovateľky následne 30. januára 2007 zomrela. Okresný súd uznesením
č. k. 6 C 62/2009-65 z 3. júna 2010 konanie prerušil do právoplatného ukončenia
dedičského konania. Na základe ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľkou 21. októbra 2019
vydal ústavný súd nález č. k. III. ÚS 5/2020-41 z 23. júna 2020, ktorým rozhodol o porušení
sťažovateľkinho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jej
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v napadnutom konaní, okresnému súdu
prikázal konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 € a náhradu trov konania. Okresný súd sťažovateľke doručil 19. októbra 2020
oznámenie (ako odpoveď na jej žiadosť o nariadenie termínu pojednávania), v ktorom
uviedol, že napadnuté konanie je potrebné v danom momente ponechať prerušené
s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľka podala odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým
okresný súd potvrdil nadobudnutie dedičstva sťažovateľkou ako jedinou dedičkou, a tiež
s ohľadom na skutočnosť, že na je na mieste pôvodnej žalobkyne zapísaný
, vklad povolený 16. októbra 2019.
3. Sťažovateľka tvrdí, že vzhľadom na odpoveď okresného súdu z 19. októbra 2020
v napadnutom konaní opäť dochádza k zbytočným prieťahom, a domnieva sa, že je potrebné
aby znova zasiahol ústavný súd. Sťažovateľka považuje za preukázané, že názor okresného
súdu je nesprávny a súd môže postupovať v napadnutom konaní s ňou ako právnou
nástupkyňou, pretože aj keby odvolací súd vyhovej jej odvolaniu, neexistuje alternatíva,
že by bol dedičom niekto iný ako ona. K zápisu na LV uviedla, že žalovaný nárok sa týka
dlhu na nájomnom z marca 2006, a preto zmena vlastníckeho práva v roku 2019 nemôže
mať žiadny vplyv na napadnuté konanie. Sťažovateľka sa domnieva, že aj s ohľadom
na skutočnosť, že po 14 rokoch od začiatku konania nebolo nariadené žiadne pojednávanie,
je zotrvávanie okresného súdu na prerušenom konaní nezmyselné. Sťažovateľka zároveň
uviedla, že v konaniach (bez špecifikácie konkrétnych konaní, pozn.), v ktorých jej právna
predchodkyňa nevystupovala ako žalobkyňa, ale ako žalovaná, pričom ide o rovnaký okruh
sporových strán a spory sa týkajú pohľadávok viažucich sa k rovnakej nehnuteľnosti, už
neskončené dedičské konanie nie je prekážkou konania. Sťažovateľka tvrdí, že je pre ňu
frustrujúce, ak ten istý súd aplikuje dvojaký názor na riešenie identického právneho
problému vždy v prospech jej protistrany.
4. Sťažovateľka preto navrhovala, aby ústavný súd konštatoval, že v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 5/2020-41 z 23. júna 2020 okresný
súd opäť porušil jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Zároveň si opäť uplatnila
finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € a náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým
postupom okresného súdu po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 5/2020-41
z 23. júna 2020 (7. júla 2020) došlo znova k porušeniu sťažovateľkinho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98,
I. ÚS 28/01, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
15. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
16. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru opakovane
konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ústavný súd
poukazuje na právny názor vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd
spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom
ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade,
keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu
sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne
neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
17. Zo samotnej ústavnej sťažnosti je zrejmé, že od právoplatnosti nálezu ústavného
súdu, ktorý vyslovil prieťahy v napadnutom konaní (7. júla 2020), do podania novej
ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala prieťahy v rovnakom konaní (26. októbra
2020), uplynuli iba 4 mesiace. Podanie novej ústavnej sťažnosti v takom krátkom období
bolo spôsobené zrejme tým, že okresný súd po výzve sťažovateľky na nariadenie
pojednávania jej iba oznámil, že v napadnutom konaní stále trvajú dôvody jeho prerušenia.
A to aj napriek tomu, že ústavný súd v predošlom náleze (č. k. III. ÚS 5/2020-41 z 23. júna
2020) konštatoval, že samotným prerušením konania jeho účastník nestráca právo na to, aby
sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Všeobecný
súd sa musí pri uplatňovaní procesného postupu o prerušení konania riadiť i požiadavkou,
ktorá je upravená v tomto článku ústavy a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie napadnutej veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie
spravodlivosti v primeranej lehote, aj keď prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte
nepominula (napr. IV. ÚS 221/03, IV. ÚS 19/04, II. ÚS 393/06). V nadväznosti
na argumenty sťažovateľky uvedené v jej ústavnej sťažnosti vyznieva odôvodnenie
okresného súdu, že v napadnutom konaní stále trvajú dôvody jeho prerušenia, naozaj
nepresvedčivo. Okresný súd totiž vôbec nezvážil možnosť pokračovania v napadnutom
konaní, a to napriek prieťahovému priebehu dedičského konania po pôvodnej žalobkyni
a opakovanému vyrozumeniu príslušnej notárky, že sťažovateľka je jedinou dedičkou
zo zákona a dedičstvo prijala (bod 30 nálezu č. k. III. ÚS 5/2020-41 z 23. júna 2020). No
s poukazom na časové obdobie, ktoré uplynulo od právoplatnosti predošlého nálezu
ústavného súdu v napadnutom konaní, ani predmetné nepresvedčivé oznámenie okresného
súdu v tomto momente nepredstavuje taký postup, ktorý by predstavoval opätovné
porušenie sťažovateľkinho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
18. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na rozhodovaciu prax
Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho
konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je
v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli
a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66). Samozrejme,
vzhľadom na kontext napadnutého konania od sťažovateľky nemožno očakávať, aby sa
uspokojila s ďalšími dvoma alebo troma rokmi čakania, počas ktorých by malo byť
predmetné konanie prerušené. No minimálne svoje námietky proti oznámeniu
o pokračujúcom prerušení konania mala prioritne adresovať samotnému okresnému súdu,
aby mal priestor na nich zareagovať. Ak by ich ignoroval alebo ak by mala pocit, že by bola
jeho odpoveď arbitrárna a nedôvodná, resp. po uplynutí primeranej doby, v ktorej by mal
okresný súd dostatočný časový priestor procesne zareagovať na jej návrh na pokračovanie
v konaní, sa môže znova obrátiť na ústavný súd.
19. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a postupu okresného súdu v napadnutom
konaní po právoplatnosti nálezu č. k. III. ÚS 5/2020-41 z 23. júna 2020 ústavný súd síce
dospel k záveru, že postup okresného súdu sa v napadnutom konaní nejaví ako efektívny,
ale vzhľadom na príliš krátky časový úsek od právoplatnosti predošlého nálezu
v predmetnej veci a taktiež s poukazom na predčasnosť podania ústavnej sťažnosti zo strany
sťažovateľky ústavný súd uzavrel, že v tomto prípade nemohlo ísť zo strany okresného súdu
o nečinnosť v ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv.
Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku ústavný súd nerozhodoval
o ostatných návrhoch sťažovateľky, pretože rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy).
21. Pre úplnosť ústavný súd znova zdôrazňuje, že toto rozhodnutie nebráni
sťažovateľke obrátiť sa opätovne s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti
postup okresného súdu v napadnutom konaní stále vykazoval znaky neefektívnej činnosti,
resp. ak by v budúcnosti okresný súd v napadnutom konaní pokračoval v neodôvodnenej
nečinnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu