Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 79/2021
PDF · 453.09 KB
No categories available
I. ÚS 79/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a sudcov Jany
Baricovej a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s. r. o., Popradská 82,
Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Franko, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Obdo 106/2019 z 29. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
20. júla 1972, Štefánikova 54, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 106/2019
z 29. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Košice I
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 29 CbZm 13/2011 z 20. septembra 2018 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľa a uložil mu nahradiť
(ďalej len „žalovaný“) trovy právneho zastúpenia v sume 1 140,10 €.
2.1 Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sťažovateľ sa podaným návrhom podľa
v tom čase platného a účinného § 175 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
domáhal vydania zmenkového platobného rozkazu, ktorým by súd uložil žalovanému
zaplatiť mu sumu 5 143,98 € s príslušenstvom. Okresný súd dospel k záveru, že v danom
prípade neboli splnené zákonné predpoklady na vydanie zmenkového platobného rozkazu
podľa Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016), preto nariadil
na prejednanie uplatneného nároku sťažovateľa pojednávanie. O žalobe sťažovateľa
následne rozhodol (v poradí prvým) rozsudkom sp. zn. 29 CbZm 13/2011 z 23. apríla 2015,
ktorý bol na základe odvolania sťažovateľa zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoZm 3/2016 z 19. mája 2016 a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho
uznesenia krajského súdu okresný súd zistil, že zmenka predložená sťažovateľom v konaní
mala zabezpečovať jeho pohľadávku proti žalovanému vzniknutú z titulu náhrady škody
spôsobenej na motorovom vozidle žalovaným. Keďže okresný súd dospel k záveru,
že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, čo sa týka preukázania jeho vlastníctva
k motorovému vozidlu, na ktorom mala byť škoda spôsobená, nebol tak v konaní aktívne
vecne legitimovaný, preto jeho žalobe nevyhovel.
3. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 CoZm 1/2019
z 29. mája 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým potvrdil rozsudok okresného
súdu vo výroku o zamietnutí žaloby a zmenil výrok o náhrade trov konania tak,
že žalovanému priznal proti sťažovateľovi náhradu trov konania v celom rozsahu a súčasne
rozhodol aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
3.1 Krajský súd prisvedčil odvolacej námietke sťažovateľa, že okresný súd mal
v zmysle prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
aj „CSP“) na prejednávanú vec aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku
a nemal tak postupovať podľa § 175 OSP. Krajský súd v tomto smere ozrejmil, že v prípade
sťažovateľa nebol zmenkový platobný rozkaz vydaný, preto sa neaplikovali ani prechodné
ustanovenia o konaní o zmenkovom platobnom rozkaze (§ 471 ods. 2 CSP). Napriek
uvedenému bol krajský súd toho názoru, že pochybenie okresného súdu spočívajúce
v nesprávnej citácii ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku
neznamenalo ukrátenie sťažovateľa na jeho procesných právach v súdnom konaní, a nedošlo
tak ani k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Vo vzťahu k uplatnenému
nároku sťažovateľa sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého
sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno o kauzálnom vzťahu zabezpečenom
predloženou zmenkou.
4. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, namietajúc pritom porušenie jeho procesných
práv postupom okresného súdu v dôsledku nesprávnej aplikácie (neúčinných) ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie
sťažovateľa ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP a žalovanému priznal proti
sťažovateľovi náhradu trov dovolacieho konania.
4.1 V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ
nekonkretizoval, ktoré jeho procesné práva boli porušené, pričom rovnako ako krajský súd
nedospel k záveru o porušení práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.
Ani v sťažovateľom namietanej kvalite odôvodnenia rozsudku krajského súdu najvyšší súd
nezistil vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.
5. Sťažovateľ v úvode ústavnej sťažnosti popisuje skutkové okolnosti prejednávanej
veci a namieta, že najvyšší súd „svojvoľne“ postupoval pri posúdení otázky nesprávnej
aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v konaní vedenom okresným súdom.
Podľa názoru sťažovateľa nemožno pochybenie okresného súdu spočívajúce v nesprávnom
použití už neúčinného právneho predpisu považovať len za omyl v písaní, resp. gramatickú
chybu v poučení, tak ako to tvrdia krajský súd a najvyšší súd. Sťažovateľ je presvedčený,
že ak by okresný súd v jeho veci aplikoval ustanovenia Civilného sporového poriadku
„napr. o popieraní skutkových tvrdení a nespornosti nepopretých tvrdení“, nemohol
by dospieť k právnemu záveru o nepreukázaní predpokladov zodpovednosti za škodu.
6. Svojvoľnosť postupu najvyššieho súdu vidí sťažovateľ aj v prípade posúdenia,
či „zo strany odvolacieho (a prvostupňového) súdu došlo k dodržaniu zákonnosti, pokiaľ ide
o otázku objasňovania skutkového stavu a následného právneho posúdenia veci“.
Sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s hodnotením vykonaného dokazovania krajským súdom
a, citujúc ustanovenia príslušných právnych predpisov, poukazuje na rozdiel medzi
vlastníkom motorového vozidla a jeho držiteľom. Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýka,
že len „odsúhlasil“ argumentáciu krajského súdu a okresného súdu týkajúcu sa ich
právneho záveru o zamietnutí žaloby sťažovateľa z dôvodu nedostatku jeho aktívnej vecnej
legitimácie a tiež záveru o nevykonaní dôkazu – výsluchu svedka .
Sťažovateľ súčasne spochybňuje názor konajúcich súdov, že preukázanie nájomného
vzťahu medzi ním a žalovaným nemalo v predmetnom konaní žiaden význam.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňu 29.4.2020 sp. zn.:
4Obdo/106/2019, ktorý odmietol dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach
sp. zn.: 4CoZm/1/2019 zo dňa 29.5.2019 bolo porušené základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd zrušuje v celom rozsahu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29.4.2020 sp. zn.: 4Obdo/106/2019, ktorým odmietol dovolanie proti
rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 4CoZm/1/2019 zo dňa 29.5.2019 a vec
vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 375,24 Eur, ktorú je Najvyšší
súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto
zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v neskorších zákonov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto
odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 ústavy každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
už v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Sťažovateľ sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté jeho dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. Porušenie
označených práv tkvie podľa sťažovateľa v tom, že najvyšší súd sa
- „svojvoľne“ vysporiadal s otázkou aplikácie neúčinnej právnej úpravy súdmi nižšej
inštancie, ktorú nepovažoval za porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,
- nesprávne stotožnil s argumentáciou konajúcich súdov týkajúcou sa (ne)vykonania
dokazovania a s ich právnym záverom o zamietnutí žaloby sťažovateľa.
17. Ešte pred samotným posúdením relevantnej sťažnostnej argumentácie obsiahnutej
v ústavnej sťažnosti považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je postavený mimo sústavu všeobecných súdov
a nie je ho možné považovať za ďalšiu opravnú inštanciu v systéme všeobecného súdnictva.
Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými
súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
18. Účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva
na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdu,
čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04)].
19. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo
na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho
veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci
(IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).
20. Z ústavnoprávneho pohľadu treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto
práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a napokon za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva (I. ÚS 255/2010). Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady,
keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore
s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom
ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016).
21. Podstata prvej námietky spočíva v tvrdení sťažovateľa o porušení jeho práva
na spravodlivé súdne konanie okresným súdom, ku ktorému došlo v dôsledku nesprávnej
aplikácie predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku (účinnej
do 30. júna 2016) vo veci sťažovateľa. Uvedené pochybenie pritom podľa sťažovateľa
nenapravil krajský súd a rovnako ani najvyšší súd, ktorý sa s touto dovolacou námietkou
vysporiadal „svojvoľne“.
22. Zohľadňujúc predmetnú námietku sťažovateľa, ústavný súd považuje za potrebné
poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, kde najvyšší súd
zdôraznil, že pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP musí intenzita zásahu
do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu
dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces (bod 23 napadnutého uznesenia).
Konštatoval, že „po vrátení veci odvolacím súdom na nové prejednanie, súd prvej inštancie
nariadil prvé súdne pojednávame dňa 25. novembra 2016 a účastníci bezosporu boli
poučení o svojich procesných právach a povinnostiach správne, už podľa novej právnej
úpravy (C. s. p.). Z obsahu jednotlivých zápisníc o pojednávaní nesporne vyplýva dôvod
jeho odročenia, ako aj uloženie povinnosti sporovým stranám ohľadne doplnenia
dokazovania, ako aj určenia záväznej procesnej lehoty na niektoré procesné úkony.
Uloženie povinností súdom bolo formulované jasne a zrozumiteľne. Skutočnosť, že zápisnice
o pojednávaní (prvá strana) boli spísané na predtlači, ktoré obsahovali pod čiarou
aj ustanovenia O. s. p. nemá sama o sebe za následok porušenie práva žalobcu
na spravodlivý proces, resp. že by mu znemožňovala realizáciu procesných oprávnení
mariacich možností jeho aktívnej účasti na konaní, alebo by žalobca mal menší časový
priestor v súdnom konaní na predkladanie dôkazov, prípadne popieranie skutkových tvrdení
protistrany“ (bod 30 napadnutého uznesenia).
23. Z odôvodenia napadnutého uznesenia je tak zrejmé, že najvyšší súd (rovnako
ako krajský súd) síce uznal pochybenie okresného súdu spočívajúce v nesprávnej citácii
už neúčinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku
z 20. septembra 2018, avšak dospel k záveru, že uvedené nemalo za následok porušenie
práva sťažovateľa na spravodlivý proces, keďže sťažovateľ nebol žiadnym spôsobom
ukrátený na svojich procesných právach a tieto mal v plnom rozsahu počas celého konania
zachované.
24. Uvedenému záveru najvyššieho súdu pritom nemožno z ústavnoprávneho
hľadiska nič vytknúť. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu sa totiž spravodlivosť
procesu posudzuje ako celok (napr. m. m. II. ÚS 307/06), pričom k vyhoveniu ústavnej
sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak ústavný súd dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej
sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu
došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením
ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011).
25. Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba podľa doterajšej
judikatúry ústavného súdu považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým
intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť
z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 62/08,
IV. ÚS 362/09), vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili,
alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho ústavou garantovaných právach
26. Na základe uvedeného sa preto nemožno stotožniť s argumentáciou sťažovateľa
o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), keďže najvyšší súd logicky a zrozumiteľne vysvetlil,
že ak sa aj okresný súd nejakého pochybenia dopustil, uvedené v konečnom dôsledku
vzhľadom na intenzitu tohto pochybenia nemohlo sťažovateľovi spôsobiť žiadnu ujmu,
a preto nemožno konštatovať ani porušenie jeho práva spravodlivé súdne konanie. Napísané
osobitne platí za situácie, ak sťažovateľ tak v ústavnej sťažnosti (ako aj v podanom
dovolaní) nešpecifikoval, ktoré jeho procesné práva boli postupom okresného súdu
porušené. V tomto smere preto nebola námietka sťažovateľa opodstatnená.
27. Pokiaľ ide o tú časť ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ polemizuje
s vykonanými dôkazmi a s ich hodnotením všeobecnými súdmi, ústavný súd zdôrazňuje,
že zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu prináleží všeobecným súdom, pričom pokiaľ
tieto postupujú v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP) a uvedú,
z ktorých dôkazov vyvodili skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadili, nie je v právomocí ústavného súdu do takého hodnotenia vstupovať. Do obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo sporovej strany dožadovať
sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
28. Ústavný súd sa pritom z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší
súd podrobne a presvedčivo reflektoval aj na námietku sťažovateľa týkajúcu
sa nepreskúmateľnosti či nedostatku odôvodnenia rozsudku krajského súdu a dostatočne
ozrejmil, z akého dôvodu vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP ani v tomto smere
nevzhliadol. Z rozsudku krajského súdu, ktorý najvyšší súd považoval za spĺňajúci
„parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia“, sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré
krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajský súd sa podľa názoru najvyššieho
súdu náležíte vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa
súvisiacimi s namietaným nesprávnym procesným postupom okresného súdu
a na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia uviedol ďalšie argumenty k neopodstatnenosti
uplatneného nároku sťažovateľa, ako aj dôvody neakceptovania vypočutia svedka v konaní
(bod 34 napadnutého uznesenia).
29. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a jeho
rozhodnutie označuje za „svojvoľné“, pričom najvyšší súd sa náležite vysporiadal s každým
relevantným argumentom sťažovateľa, nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.
30. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia
sťažovateľom označeného základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
31. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2021
Rastislav Kaššák predseda senátu