Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 79/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a sudcov Jany

Baricovej a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s. r. o., Popradská 82,

Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Franko, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

20. júla 1972, Štefánikova 54, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Košice I

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 20. septembra 2018 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľa a uložil mu nahradiť

(ďalej len „žalovaný“) trovy právneho zastúpenia v sume 1 140,10 €.

2.1 Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sťažovateľ sa podaným návrhom podľa

v tom čase platného a účinného (ďalej aj „OSP“)

domáhal vydania zmenkového platobného rozkazu, ktorým by súd uložil žalovanému

zaplatiť mu sumu 5 143,98 € s príslušenstvom. Okresný súd dospel k záveru, že v danom

prípade neboli splnené zákonné predpoklady na vydanie zmenkového platobného rozkazu

podľa (účinného do 30. júna 2016), preto nariadil

na prejednanie uplatneného nároku sťažovateľa pojednávanie. O žalobe sťažovateľa

následne rozhodol (v poradí prvým) rozsudkom sp. zn. z 23. apríla 2015,

ktorý bol na základe odvolania sťažovateľa zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. mája 2016 a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho

uznesenia krajského súdu okresný súd zistil, že zmenka predložená sťažovateľom v konaní

mala zabezpečovať jeho pohľadávku proti žalovanému vzniknutú z titulu náhrady škody

spôsobenej na motorovom vozidle žalovaným. Keďže okresný súd dospel k záveru,

že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, čo sa týka preukázania jeho vlastníctva

k motorovému vozidlu, na ktorom mala byť škoda spôsobená, nebol tak v konaní aktívne

vecne legitimovaný, preto jeho žalobe nevyhovel.

3. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 29. mája 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým potvrdil rozsudok okresného

súdu vo výroku o zamietnutí žaloby a zmenil výrok o náhrade trov konania tak,

že žalovanému priznal proti sťažovateľovi náhradu trov konania v celom rozsahu a súčasne

rozhodol aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.

3.1 Krajský súd prisvedčil odvolacej námietke sťažovateľa, že okresný súd mal

v zmysle prechodného ustanovenia (ďalej

aj „CSP“) na prejednávanú vec aplikovať ustanovenia

a nemal tak postupovať podľa . Krajský súd v tomto smere ozrejmil, že v prípade

sťažovateľa nebol zmenkový platobný rozkaz vydaný, preto sa neaplikovali ani prechodné

ustanovenia o konaní o zmenkovom platobnom rozkaze ( ). Napriek

uvedenému bol krajský súd toho názoru, že pochybenie okresného súdu spočívajúce

v nesprávnej citácii ustanovení v odôvodnení rozsudku

neznamenalo ukrátenie sťažovateľa na jeho procesných právach v súdnom konaní, a nedošlo

tak ani k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Vo vzťahu k uplatnenému

nároku sťažovateľa sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého

sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno o kauzálnom vzťahu zabezpečenom

predloženou zmenkou.

4. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodzoval z , namietajúc pritom porušenie jeho procesných

práv postupom okresného súdu v dôsledku nesprávnej aplikácie (neúčinných) ustanovení

. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa ako neprípustné odmietol podľa a žalovanému priznal proti

sťažovateľovi náhradu trov dovolacieho konania.

4.1 V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ

nekonkretizoval, ktoré jeho procesné práva boli porušené, pričom rovnako ako krajský súd

nedospel k záveru o porušení práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Ani v sťažovateľom namietanej kvalite odôvodnenia rozsudku krajského súdu najvyšší súd

nezistil vadu zmätočnosti podľa .

5. Sťažovateľ v úvode ústavnej sťažnosti popisuje skutkové okolnosti prejednávanej

veci a namieta, že najvyšší súd „svojvoľne“ postupoval pri posúdení otázky nesprávnej

aplikácie ustanovení v konaní vedenom okresným súdom.

Podľa názoru sťažovateľa nemožno pochybenie okresného súdu spočívajúce v nesprávnom

použití už neúčinného právneho predpisu považovať len za omyl v písaní, resp. gramatickú

chybu v poučení, tak ako to tvrdia krajský súd a najvyšší súd. Sťažovateľ je presvedčený,

že ak by okresný súd v jeho veci aplikoval ustanovenia

„napr. o popieraní skutkových tvrdení a nespornosti nepopretých tvrdení“, nemohol

by dospieť k právnemu záveru o nepreukázaní predpokladov zodpovednosti za škodu.

6. Svojvoľnosť postupu najvyššieho súdu vidí sťažovateľ aj v prípade posúdenia,

či „zo strany odvolacieho (a prvostupňového) súdu došlo k dodržaniu zákonnosti, pokiaľ ide

o otázku objasňovania skutkového stavu a následného právneho posúdenia veci“.

Sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s hodnotením vykonaného dokazovania krajským súdom

a, citujúc ustanovenia príslušných právnych predpisov, poukazuje na rozdiel medzi

vlastníkom motorového vozidla a jeho držiteľom. Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýka,

že len „odsúhlasil“ argumentáciu krajského súdu a okresného súdu týkajúcu sa ich

právneho záveru o zamietnutí žaloby sťažovateľa z dôvodu nedostatku jeho aktívnej vecnej

legitimácie a tiež záveru o nevykonaní dôkazu – výsluchu svedka .

Sťažovateľ súčasne spochybňuje názor konajúcich súdov, že preukázanie nájomného

vzťahu medzi ním a žalovaným nemalo v predmetnom konaní žiaden význam.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňu 29.4.2020 sp. zn.:

, ktorý odmietol dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach

sp. zn.: zo dňa 29.5.2019 bolo porušené základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu v zmysle , právo na spravodlivý proces v zmysle

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje v celom rozsahu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29.4.2020 sp. zn.: , ktorým odmietol dovolanie proti

rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa 29.5.2019 a vec

vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 375,24 Eur, ktorú je Najvyšší

súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto

zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v neskorších zákonov (ďalej

len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Vo vzťahu k a dohovoru ústavný súd

už v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Sťažovateľ sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo

odmietnuté jeho dovolanie ako neprípustné podľa . Porušenie

označených práv tkvie podľa sťažovateľa v tom, že najvyšší súd sa

- „svojvoľne“ vysporiadal s otázkou aplikácie neúčinnej právnej úpravy súdmi nižšej

inštancie, ktorú nepovažoval za porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,

- nesprávne stotožnil s argumentáciou konajúcich súdov týkajúcou sa (ne)vykonania

dokazovania a s ich právnym záverom o zamietnutí žaloby sťažovateľa.

17. Ešte pred samotným posúdením relevantnej sťažnostnej argumentácie obsiahnutej

v ústavnej sťažnosti považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) je postavený mimo sústavu všeobecných súdov

a nie je ho možné považovať za ďalšiu opravnú inštanciu v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými

súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ).

18. Účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva

na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdu,

čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení

s (, )].

19. Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho

veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci

(, ).

20. Z ústavnoprávneho pohľadu treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto

práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a napokon za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva (). Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady,

keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore

s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom

ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií ().

21. Podstata prvej námietky spočíva v tvrdení sťažovateľa o porušení jeho práva

na spravodlivé súdne konanie okresným súdom, ku ktorému došlo v dôsledku nesprávnej

aplikácie predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy (účinnej

do 30. júna 2016) vo veci sťažovateľa. Uvedené pochybenie pritom podľa sťažovateľa

nenapravil krajský súd a rovnako ani najvyšší súd, ktorý sa s touto dovolacou námietkou

vysporiadal „svojvoľne“.

22. Zohľadňujúc predmetnú námietku sťažovateľa, ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, kde najvyšší súd

zdôraznil, že pre prípustnosť dovolania v zmysle musí intenzita zásahu

do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu

dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces (bod 23 napadnutého uznesenia).

Konštatoval, že „po vrátení veci odvolacím súdom na nové prejednanie, súd prvej inštancie

nariadil prvé súdne pojednávame dňa 25. novembra 2016 a účastníci bezosporu boli

poučení o svojich procesných právach a povinnostiach správne, už podľa novej právnej

úpravy (). Z obsahu jednotlivých zápisníc o pojednávaní nesporne vyplýva dôvod

jeho odročenia, ako aj uloženie povinnosti sporovým stranám ohľadne doplnenia

dokazovania, ako aj určenia záväznej procesnej lehoty na niektoré procesné úkony.

Uloženie povinností súdom bolo formulované jasne a zrozumiteľne. Skutočnosť, že zápisnice

o pojednávaní (prvá strana) boli spísané na predtlači, ktoré obsahovali pod čiarou

aj ustanovenia nemá sama o sebe za následok porušenie práva žalobcu

na spravodlivý proces, resp. že by mu znemožňovala realizáciu procesných oprávnení

mariacich možností jeho aktívnej účasti na konaní, alebo by žalobca mal menší časový

priestor v súdnom konaní na predkladanie dôkazov, prípadne popieranie skutkových tvrdení

protistrany“ (bod 30 napadnutého uznesenia).

23. Z odôvodenia napadnutého uznesenia je tak zrejmé, že najvyšší súd (rovnako

ako krajský súd) síce uznal pochybenie okresného súdu spočívajúce v nesprávnej citácii

už neúčinných ustanovení v odôvodnení rozsudku

z 20. septembra 2018, avšak dospel k záveru, že uvedené nemalo za následok porušenie

práva sťažovateľa na spravodlivý proces, keďže sťažovateľ nebol žiadnym spôsobom

ukrátený na svojich procesných právach a tieto mal v plnom rozsahu počas celého konania

zachované.

24. Uvedenému záveru najvyššieho súdu pritom nemožno z ústavnoprávneho

hľadiska nič vytknúť. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu sa totiž spravodlivosť

procesu posudzuje ako celok (napr. m. m. ), pričom k vyhoveniu ústavnej

sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak ústavný súd dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej

sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu

došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ).

25. Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba podľa doterajšej

judikatúry ústavného súdu považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým

intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť

z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta (m. m. ,

), vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili,

alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho garantovaných právach

().

26. Na základe uvedeného sa preto nemožno stotožniť s argumentáciou sťažovateľa

o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa (a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), keďže najvyšší súd logicky a zrozumiteľne vysvetlil,

že ak sa aj okresný súd nejakého pochybenia dopustil, uvedené v konečnom dôsledku

vzhľadom na intenzitu tohto pochybenia nemohlo sťažovateľovi spôsobiť žiadnu ujmu,

a preto nemožno konštatovať ani porušenie jeho práva spravodlivé súdne konanie. Napísané

osobitne platí za situácie, ak sťažovateľ tak v ústavnej sťažnosti (ako aj v podanom

dovolaní) nešpecifikoval, ktoré jeho procesné práva boli postupom okresného súdu

porušené. V tomto smere preto nebola námietka sťažovateľa opodstatnená.

27. Pokiaľ ide o tú časť ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ polemizuje

s vykonanými dôkazmi a s ich hodnotením všeobecnými súdmi, ústavný súd zdôrazňuje,

že zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu prináleží všeobecným súdom, pričom pokiaľ

tieto postupujú v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ( ) a uvedú,

z ktorých dôkazov vyvodili skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadili, nie je v právomocí ústavného súdu do takého hodnotenia vstupovať. Do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo sporovej strany dožadovať

sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktoré sporová strana predkladá (, , , ).

28. Ústavný súd sa pritom z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší

súd podrobne a presvedčivo reflektoval aj na námietku sťažovateľa týkajúcu

sa nepreskúmateľnosti či nedostatku odôvodnenia rozsudku krajského súdu a dostatočne

ozrejmil, z akého dôvodu vadu zmätočnosti podľa ani v tomto smere

nevzhliadol. Z rozsudku krajského súdu, ktorý najvyšší súd považoval za spĺňajúci

„parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia“, sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré

krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajský súd sa podľa názoru najvyššieho

súdu náležíte vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa

súvisiacimi s namietaným nesprávnym procesným postupom okresného súdu

a na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia uviedol ďalšie argumenty k neopodstatnenosti

uplatneného nároku sťažovateľa, ako aj dôvody neakceptovania vypočutia svedka v konaní

(bod 34 napadnutého uznesenia).

29. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a jeho

rozhodnutie označuje za „svojvoľné“, pričom najvyšší súd sa náležite vysporiadal s každým

relevantným argumentom sťažovateľa, nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.

30. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia

sťažovateľom označeného základného práva garantovaného , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

31. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2021

Rastislav Kaššák predseda senátu