Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/57/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Datlovej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava 26, IČO: 31 383 408, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby s.r.o., v mene ktorej koná Mgr. Peter Bartošík, advokát a konateľ, so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35 929 049 proti žalovanému: Inšpektorát práce Banská Bystrica, Partizánska cesta 276/98, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00 166 375, o preskúmanie zákonnosti Protokolu žalovaného Č.: IBB-22-60-2.3/P-E24,A25-19 zo dňa 20. januára 2020 v znení jeho Dodatku č. 1 zo dňa 06. februára 2020, takto

rozhodol:

Protokol žalovaného Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. IBB-22-60-2.3/P-E24, A25-19 zo dňa 20. januára 2020 v znení jeho Dodatku č. 1 zo dňa 06. februára 2020 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Dňa 13. decembra 2019 začal Inšpektorát práce Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“), vykonávať u zamestnávateľa Wüstenrot poisťovňa, a.s., (ďalej len „žalobca“) na jeho pracovisku Wüstenrot centrum, Kubínyiho nám. č. 10 v Lučenci (ďalej len „WUC“) inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania vybraných ustanovení pracovno-právnych predpisov a zákazu nelegálneho zamestnávania, o výsledku ktorej vypracoval dňa 20. januára 2020 Protokol č. IBB-22-60-2.3/P-E24,A25-19 (ďalej len „Protokol“), v ktorom špecifikoval doklady použité pri výkone inšpekcie, uviedol zistené skutočnosti a podľa o inšpekcii práce a o zmene a doplnení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“ alebo „Zákon o inšpekcii práce“) žalobcovi nariadil v určenej lehote odstrániť zistené nedostatky a podľa a citovaného zákona mu uložil povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a doručiť písomnú správu o ich splnení. Protokol bol žalobcovi doručený a s ním prerokovaný dňa 20. januára 2020. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v Protokole vyjadril podaním zo dňa 27. januára 2020, na základe ktorého žalovaný vyhotovil dňa 06. februára 2020 Dodatok č. 1 k Protokolu, v ktorom uviedol vyjadrenie žalobcu v celom rozsahu a svoje stanovisko k nemu s tým, že Dodatok č. 1 spolu s vyjadrením žalobcu, vrátane ním doručených príloh tvoria neoddeliteľnú súčasť Protokolu. Jeho vyhotovením považoval žalovaný Protokol o znení jeho Dodatku č. 1 za prerokovaný a výkon inšpekcie práce za ukončený. Dodatok č. 1 k Protokolu bol žalobcovi doručený do elektronickej schránky dňa 10. februára 2020. 2. Z obsahu Protokolu v znení jeho Dodatku č. 1 vyplynulo, že k výkonu inšpekcie práce boli u žalobcu vybratí dvaja zamestnanci, a to B. E., nar. XX. XX. XXXX a N. F., nar. XX. XX. XXXX (ďalej len

„kontrolovaní zamestnanci“), s ktorými žalobca uzatvoril pracovný pomer a riadne ich prihlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, na základe čoho žalovaný ich nelegálne zamestnávanie nezistil. 3. Žalovaný zistil nedostatky v oblasti „pracovnoprávne a mzdové predpisy - 1200“ , ktoré jednotlivo špecifikoval opisom zistených skutočností a porušením príslušného zákonného ustanovenia nasledovne: -- Žalobca v pracovných zmluvách kontrolovaných zamestnancov neuviedol dĺžku výpovednej doby, ani odkaz na príslušné zákonné ustanovenie, keď v ich pracovných zmluvách a ich dodatkoch uviedol: „nároky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru, ako aj dĺžka výpovednej doby v prípade, ak sa pracovný pomer končí výpoveďou sa spravujú ustanoveniami “, čím porušil v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vo vyjadrení k Protokolu žalobca vytýkané pochybenie uznal (ďalej len „dĺžka výpovednej doby“). -- Žalobca v pracovných zmluvách kontrolovaných zamestnancov neuviedol miesto výkonu práce, keď za ich miesto výkonu práce označil Banskobystrický samosprávny kraj, čím porušil . Žalovaný poukázal na , ktorý sa na pracovno- právne vzťahy aplikuje cez ustanovenie 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 3 -

ods. 4 a z ktorého vyplýva, že právny úkon sa musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Pre platnosť dojednania pracovnej zmluvy má zásadný význam určité určenie miesta výkonu práce, aby bolo možné zistiť, kde má zamestnanec prácu vykonávať. Žalobca však s kontrolovanými zamestnancami dohodol ako územie, a nie , hoci prácu v zmysle dohodnutého druhu práce vykonávali pravidelne na konkrétnom mieste a ich výkon práce bol viazaný na toto konkrétne miesto - WUC, Kubínyiho nám. č. 10 v Lučenci. Žalovaný zdôraznil, že správne dohodnutie miesta výkonu práce ovplyvňuje nielen šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči zamestnancovi, ale súčasne ovplyvňuje aj poskytovanie cestovných náhrad, či možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa pri zvýšení/zrušení časti zamestnávateľa (pracoviska) a tým aj možnosti poskytnutia odstupného zo strany zamestnávateľa. Takto široko a neurčite určeným miestom výkonu práce by kontrolovaní zamestnanci boli ukrátení na svojich právnych nárokoch v prípade zvýšenia/zrušenia časti zamestnávateľa (pracoviska). Nevznikol by im nárok na odstupné, keď by ich zamestnávateľ chcel preradiť na iné pracovisko v rámci miesta výkonu práce a nepotreboval by ich súhlas, nakoľko by k preradeniu nedošlo a kontrolovaní zamestnanci by stále vykonávali prácu v rámci miesta výkonu práce. Avšak pokiaľ by bolo určené správne a určite, zamestnancovi by v prípade zvýšenia/zrušenia pracoviska vznikol nárok na odstupné, ak by nesúhlasil s preložením a došlo by k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Poukázal aj na , podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv (ďalej len „“). -- Žalobca nevyhotovil zmenu dohodnutého obsahu pracovnej zmluvy kontrolovaných zamestnancov týkajúcu sa druhu práce, čím poručil . Žalovaný uviedol, že kontrolovaní zamestnanci majú v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce „odborný referent pre prevádzku Wüstenrot centra“. B. KI. bola na základe Poverenia zo dňa 24. augusta 2018 žalobcom poverená vedením Wüstenrot centra v Lučenci, v ktorom ju žalobca označuje ako „vedúci Wüstenrot centra“ s tým, že je povinná vykonávať činnosti uvedené v predmetnom Poverení. N. F. bol Poverením zo dňa 18. októbra 2016 žalobcom poverený zastupovaním vedúceho Wüstenrot centra v Lučenci, v ktorom ho žalobca označuje ako „zástupca vedúceho Wüstenrot centra“, ktorý zastupuje vedúceho Wüstenrot centra počas jeho neprítomnosti a v prípade potreby zastupovania je povinný vykonávať činnosti uvedené v predmetnom Poverení. Kontrolovaní zamestnanci Poverenie v plnom rozsahu prijali. Žalovaný konkrétne poukázal na obsah pracovných činností, ktorými boli kontrolovaní zamestnanci poverení na základe vydaných Poverení, oblasť činnosti v zmysle Štatútu Úseku vnútorného odbytu účinného od 01. 03. 2018 a konštatoval, že pracovné činnosti, ktoré kontrolovaní zamestnanci vykonávajú v rámci druhu práce „odborný referent pre prevádzku WUC“ v zmysle Štatútu Úseku vnútorného odbytu sú rozdielne v porovnaní s pracovnými činnosťami, ktoré vykonávajú v zmysle Poverení zo dňa 24. 08. 2018 (B. E.), resp. zo dňa 18. 10. 2016 (N. F.). Z toho žalovaný vyvodil, že uvedenými Povereniami žalobca prekročil druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve a pracovné činnosti vyplývajúce z dohodnutého druhu práce. V rámci Poverení boli kontrolovaným zamestnancom rozšírené povinnosti, a preto bol zmenený druh ich práce. Vo vzťahu k Povereniu B. E. zo dňa 24. 08. 2018 žalovaný naviac uviedol, že toto bolo podpísané ešte pred uzatvorením pracovného pomeru, teda zamestnávateľ už pred uzatvorením pracovného pomeru poveril B. E. vedením WUC a pracovnými činnosťami, ktoré jej vyplývali z takto určeného druhu práce. Následne dohodnutý druh práce 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 4 -

v pracovnej zmluve a pracovné činnosti vyplývajúce z dohodnutého druhu práce boli Poverením B. E. prekročené (ďalej len „zmena druhu práce“). -- Žalobca v období od 08/2019 do 11/2019 neviedol evidenciu pracovného času a práce nadčas tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával práce, čím porušil . Žalovaný uviedol, že podľa pracovnej zmluvy sa kontrolovaní zamestnanci so žalobcom dohodli na týždennom pracovnom čase v rozsahu 28 hodín. Podľa evidencie pracovného času im v uvedenom období bol vykazovaný týždenný pracovný čas v rozsahu 40 hodín. Žalobca viedol evidenciu pracovného času so zaznamenaním príchodu a odchodu kontrolovaných zamestnancov, prestávok na odpočinok a jedenie, ale z takto vedenej evidencie nebolo možné zistiť, kedy kontrolovaní zamestnanci vykonávali prácu pre Wüstenrot poisťovňu, a.s. a kedy pre Wüstenrot stavebnú sporiteľňu, a. s. Keďže zamestnávateľ Wüstenrot poisťovňa, a.s. uzatvoril pracovnú zmluvu s kontrolovanými zamestnancami a zamestnávateľ Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. taktiež uzatvoril pracovnú zmluvu s kontrolovanými zamestnancami, teda kontrolovaní zamestnanci majú uzatvorený pracovný pomer s dvoma zamestnávateľmi, každý z nich je v zmysle povinný samostatne viesť evidenciu pracovného času a práce nadčas svojich zamestnancov tak, aby bolo zrejmé, či zamestnanci odpracovali, alebo neodpracovali stanovený (dohodnutý) pracovný čas, či vykonávali prácu načas a pre ktorého zamestnávateľa tak, aby im mohlo byť poskytnuté mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Taktiež v prípade vzniku pracovného úrazu je dôležité posúdenie, či došlo k poškodeniu zdravia pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním pre jedeného alebo pre druhého zamestnávateľa (ďalej len „evidencia pracovného času“). -- Žalobca nedohodol mzdové podmienky kontrolovaných zamestnancov - ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania s príslušným odborovým orgánom v Kolektívnej zmluve, ani s kontrolovanými zamestnancami v pracovnej zmluve, čím porušil v nadväznosti na . Žalovaný uviedol, že žalobca dohodol s odborovým orgánom v Kolektívnej zmluve v časti IV. „ODMEŇOVANIE“ s tým, že podľa „mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo vo vnútornom predpise“. Ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania sú v upravené v jednostrannom internom dokumente žalobcu pod názvom „Provízny a odmeňovací poriadok“. Podmienky výplaty a výpočet výšky odmeny pre vedúceho WUC a pre zástupcu vedúceho WUC sú osobitne definované v interných dokumentoch žalobcu „Odmeňovanie vedúceho WUC“ a „Odmeňovanie zástupcu vedúceho WUC“. Základnú (garantovanú) mesačnú mzdu mali kontrolovaní zamestnanci dohodnutú so zamestnávateľom v pracovnej zmluve. Ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania nemôže žalobca ako zamestnávateľ určovať jednostranným úkonom, ale tieto musia byť dohodnuté s kontrolovanými zamestnancami buď v pracovnej zmluve, alebo s odborovým orgánom v Kolektívnej zmluve. Provízny a odmeňovací poriadok žalobcu, ktorý bol schválený 19. 03. 2019 s účinnosťou od 01. 03. 2019 bol schválený len predsedom predstavenstva a členmi predstavenstva, s odborovou organizáciou nebol dohodnutý. neumožňuje, aby boli mzdové podmienky dohodnuté vo vnútornom predpise zamestnávateľa, pretože počas trvania pracovného pomeru kontrolovaných zamestnancov i počas platnosti Kolektívnej zmluvy by ho mohol niekoľkokrát meniť, čo nie je prípustné. Existencia osobitného mzdového predpisu, ktorý nebol dohodnutý s odborovou organizáciou 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 5 -

a nie je súčasťou Kolektívnej zmluvy potvrdzuje, že mzdové podmienky neboli v Kolektívnej zmluve dohodnuté (ďalej len „dohoda o mzdových podmienkach“). -- Žalobca nepriradil v období od 08/2019 do 11/2019 každému pracovnému miestu kontrolovaných zamestnancov stupeň náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v Prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od kontrolovaných zamestnancov vyžadoval v rámci v pracovnej zmluve dohodnutého druhu práce „odborný referent pre prevádzku WUC“, čím porušil . Kontrolovaní zamestnanci mali v pracovných zmluvách počas kontrolovaného obdobia dohodnutý druh práce „odborný referent pre prevádzku WUC“. Charakteristika pracovného miesta podľa opisu činností je uvedená v Pracovného poriadku účinného od 01. 12. 2018, z ktorého vyplýva, že odborný referent samostatne rieši úlohy v pridelenej oblasti činnosti vyžadujúce si vysoký stupeň odbornosti, spolupracuje na tvorbe a aktualizácii interných noriem v oblasti pôsobnosti OJ; spolupracuje na príprave podkladov materiálov na rokovanie predstavenstva; participuje na projektoch realizovaných v pridelenej oblasti činnosti resp. poskytuje súčinnosť iným OJ pri riešení projektov. V Kolektívnej zmluvy sú zamestnanci podľa charakteru vykonávaných pracovných činností zaradení v

zmysle interných organizačných predpisov do jednotlivých kategórii. V časti IV. - ODMEŇOVANIE nie sú upravené konkrétne podmienky odmeňovania týchto jednotlivých kategórii zamestnancov, preto je zamestnávateľ (žalobca) povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného podľa stupňa náročnosti práce príslušného pracovného miesta (ďalej len „stupeň náročnostipráce“). -- Žalobca neposkytol kontrovaným zamestnancom za obdobie od 08/2019 do 11/2019 mzdu za prácu vykonanú najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta zamestnancov, čím porušil . Kontrolovaní zamestnanci mali v období od 08/2019 do 11/2019 dohodnutú v pracovnej zmluve mzdu vo výške 378 € mesačne, avšak z výplatných pások za uvedené obdobie pri stanovenom 28 hodinovom týždennom pracovnom čase bol B. E. poskytnutý plat vo výške 292,09 € za august, 378,- € za september, 378,- € za október a 306,- € za november 2019. N. F. bola poskytnutá za odpracovaný počet hodín mzda vo výške 378,- € v auguste, 342,- € v septembri, 318,78 € v októbri a 351,- € v novembri. V septembri 2019 boli B. E. poskytnuté aj ďalšie zložky plnení vo výške 10 € a v novembri 2019 vo výške 52,62 €, N. F. neboli v uvedenom období poskytnuté žiadne ďalšie zložky plnení, ktoré by bolo možné zahrnúť do minimálneho mzdového nároku. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že mzda kontrolovaných zamestnancov nedosahovala ani sumu minimálneho mzdového nároku určeného pre druhý stupeň náročnosti práce pri pracovnom čase 40 hodín za týždeň, ktorá bola v roku 2019 vo výške 624,- € mesačne, po jej znížení v pomere zodpovedajúcom dohodnutému kratšiemu pracovnému času v rozsahu 28 hodín vo výške 436,80 € mesačne. Žalovaný tiež uviedol, že podľa Prílohy č. 1 - Charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest, pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov, avšak pracovné činnosti kontrolovaných zamestnancov nie sú iba prácami pomocnými, prípravnými alebo manipulačnými, nakoľko samostatne riešia úlohy v pridelenej oblasti činnosti vyžadujúce si vysoký stupeň odbornosti, a preto im nie je možné priradiť prvý stupeň náročnosti práce (ďalej len „mzda vo výške minimálneho mzdového nároku“). 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 6 -

-- Žalobca kontrolovaným zamestnancom nezvýšil priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu minimálnemu mzdovému nároku v období, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť na náhradu mzdy za vyčerpanú dovolenku, čím porušil . Žalovaný uviedol, že na náhradu mzdy kontrolovaných zamestnancov, ktorí počas uvedených mesiacov kontrolovaného obdobia nepracovali preto, že čerpali dovolenku, zamestnávateľ použil priemerné zárobky, ktoré nedosahovali ani sumu minimálneho mzdového nároku určeného pre druhý stupeň náročnosti práce, ktorá bola v roku 2019 vo výške 3,5868 na hodinu pri 40 hodinovom týždennom pracovnom čase. U B. E. bol použitý priemerný zárobok 3,1306 €/hod. a u N. F. 3,1422 €/hod. v septembri 2019 a v októbri 2019 vo výške 3,0636/hod (ďalej len „náhrada mzdy vo výške minimálneho mzdového nároku“). -- Žalobca v období od 08/2019 do 11/2019 neprispieval na stravovanie kontrolovaných zamestnancov v sume najmenej 55 % z ceny jedla, čím porušil . Žalovaný poukázal na Dodatku č. 3 ku Kolektívnej zmluve na roky 2017-2019, účinného od 01. 06. 2019, podľa ktorého zamestnávateľ prispieva na stravovanie v sume 2,30 € na stravný lístok. Podľa zamestnávateľ prispieva na stravovanie najmenej v sume 55 % z ceny jedla. Cenou jedla sa podľa rozumie hodnota stravovacej poukážky v tomto prípade 4,40 €. Príspevok zamestnávateľa vo výške 55% z ceny jedla je najmenej v sume 2,42 €. Okrem príspevku zamestnávateľa zamestnávateľ poskytuje aj príspevok podľa osobitného predpisu, a to o sociálnom fonde a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a preto nemôže zlúčiť príspevok zamestnávateľa a príspevok zo sociálneho fondu a vykázať oba príspevky spolu len ako príspevok zamestnávateľa. Uvedené pochybenie žalobca vo vyjadrení k Protokolu nenamietal (ďalej len „príspevok na stravovanie“). Žaloba 4. Včas podanou správnou žalobou žalobca namietal nezákonnosť Protokolu v znení jeho Dodatku č. 1 vo vzťahu k porušeniam a opatreniam z dôvodov podľa , , a (ďalej len „“) a žiadal, aby ho správny súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Argumentoval v podstate rovnako ako vo vyjadrení k Protokolu, ktoré bolo v celosti obsahom jeho Dodatku č. 1 s tým, že svoju argumentáciu čiastočne doplnil podľa obsahu stanoviska žalovaného k jeho vyjadreniu k Protokolu. 5. Žalobca namietal nezákonnosť Protokolu pre nesprávne právne posúdenie veci, pretože žalovaný pri posudzovaní prípadného porušenia pracovno-právnych predpisov zo strany žalobcu nesprávne vyložil správne aplikovaný , v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom.

6. Vo vzťahu k dohodnutému miestu výkonu práce žalobca argumentoval poukazom na a ustálenú slovenskú a českú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27. 04. 2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , z ktorých citoval) a vyslovil názor, že výklad uvedeného zákonného ustanovenia, ktorý uplatnil žalovaný ide nad rámec a ustálenej rozhodovacej činnosti, nemožno mu prisvedčiť ani z pohľadu žiadnej z výkladových metód a nezodpovedá ani logickému argumentu. Uviedol, že žalobca prevádzkuje svoju obchodnú 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 7 -

činnosť v prenajatých priestoroch. Ak by bol v prípade výpovede nájomnej zmluvy nútený uzatvoriť so všetkými zamestnancami pracujúcimi na danom pracovisku dohodu o zmene pracovných podmienok len s ich súhlasom v zmysle , nemohol by v prípade ich nesúhlasu ani aktualizovať zoznam svojich pracovísk. Ak by chcel v záujme zvýšenia efektivity práce a dosahovania čo najlepších hospodárskych výsledkov obmedziť, utlmiť, alebo zvýšiť počet pracovísk, mohol by tak urobiť len s výslovným súhlasom dotknutých zamestnancov v intenciách dohody o zmene pracovných podmienok, čo je podľa žalobcu absurdná a neprijateľná situácia a takýto výklad nezodpovedá zásade širokej zmluvnej dispozičnej autonómii účastníkov súkromno-právnych vzťahov. Žalobca potrebuje mať možnosť pružne reagovať na meniace sa podmienky trhu a prispôsobovať im umiestnenie a počet svojich pobočiek, preto je nevyhnutné, aby bolo určené širšie tak, aby bolo možné zamestnancov v prípade vzniku, premiestnenia alebo zániku pobočky ustanoviť na pobočke, kde je to potrebné. Kontrolovaní zamestnanci o tejto skutočnosti pred uzatvorením pracovnej zmluvy vedeli, súhlasili s tým a dobrovoľne pracovnú zmluvu podpísali. Preto dohodnuté Banskobystrický samosprávny kraj nie je v rozpore so . Žalobca tiež uviedol, že žalovaný ignoruje skutočnosť, že takto zadefinované je predovšetkým v prospech samotného zamestnanca s dôrazom na zachovanie jeho pracovného miesta, pretože pri takto koncipovanom mieste výkonu práce bude takmer nemožné uplatniť voči zamestnancovi výpovedný dôvod podľa . Taktiež v prípade výpovede je žalobca povinný ponúknuť zamestnancovi iné voľné pracovné miesto, ktoré sa nachádza v celom Banskobystrickom samosprávnom kraji, teda zamestnanci majú na výber väčší počet pracovných miest. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný ignoruje fakt, že obsahuje v osobitnú úpravu neplatnosti právnych úkonov, a preto sa právna úprava podľa uplatní len v obmedzenom rozsahu. 7. Vo vzťahu k zmene druhu práce žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že pracovné činnosti, ktoré vykonávajú kontrolovaní zamestnanci v rámci dohodnutého druhu práce odborný referent pre prevádzku WUC sú odlišné od tých, ktoré vykonávajú v zmysle Poverení, pretože Poverenie má podľa jeho obsahu povahu špecifikácie pracovnej náplne charakterizujúcej dohodnutý druh práce. Pritom z nevyplýva, čo je druh práce, ani spôsob jeho dojednania medzi účastníkmi právneho vzťahu. Žalobca uviedol, že z hľadiska sémantického výkladu pojem druh všeobecne zosobňuje určité špecifické črty veci ako súčasti určitého celku. Poukázal na právny názor, prof. Barancovej v zmysle ktorého „správne vymedzenie druhu práce v pracovnej zmluve priamo determinuje šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi“ a vyjadril názor, že druh práce vymedzený jeho stručnou charakteristikou by mal byť v pracovnej zmluve dohodnutý primerane s prihliadnutím na vôľu zmluvných strán a reálny budúci výkon práce, pričom podrobnú špecifikáciu obsahovej náplne dohodnutého druhu práce je vhodné dohodnúť (prípadne jednostranne určiť) v rámci pracovnej náplne. Pracovná náplň pritom obsahuje podrobnejšie vymedzený druh práce, konkretizuje pracovné úlohy zamestnanca a povinnosti, ktoré pre zamestnanca vyplývajú z pracovno-právnych predpisov. Môže obsahovať len tie úlohy a povinnosti, ktoré vyplývajú z dohodnutého druhu a miesta výkonu práce. Môže byť súčasťou pracovnej zmluvy, alebo môže tvoriť samostatný dokument. nevyžaduje, aby tvorila neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy a nekladie ani žiadnu požiadavku na obsah a formu toho právneho úkonu, čo v intenciách zásady zmluvnosti v pracovnom práve a subsidiarity predznamenáva prezumpciu platnosti a záväznosti tohto právneho úkonu, pokiaľ nie je preukázaný opak. Keď žalobca 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 8 -

dohodnutý druh práce podrobnejšie konkretizoval v rámci samostatného právneho úkonu (napr. poverenia) takýto právny úkon má súčasne povahu špecifického pokynu k dohodnutému druhu práce, ktorý môže žalobca v závislosti od zmluvného dojednania so zamestnancom kedykoľvek zmeniť resp. zrušiť. Žalobca ďalej uviedol, že dohodnutý druh práce kontrolovaných zamestnancov odborný referent pre prevádzku WUC bol vyšpecifikovaný Poverením, čo vyplýva priamo z obsahu pracovných zmlúv, v zmysle ktorého: „Zamestnanec sa zaväzuje pre zamestnávateľa vykonávať osobne druh práce

vyplývajúci z pracovnej pozície: odborný referent pre prevádzku Wüstenrot centra. Uvedený druh práce zahŕňa pracovné činnosti, najmä koordináciu činnosti v sieti WUC a WUA v zmysle poverenia štatútmi organizačných zložiek zamestnávateľa a ďalšími internými normami zamestnávateľa, s ktorých obsahom bol zamestnanec oboznámený pred podpisom tejto pracovnej zmluvy“. Z uvedeného žalobca vyvodil, že interné predpisy žalobcu, aj predmetné Poverenie iba hĺbkovo špecifikuje dohodnutý druh práce v pracovnej zmluve. Pracovná náplň vedúceho WUC a pracovná náplň odborného referenta pre prevádzku WUC sa z veľkej časti prelínajú a ako príklad uviedol činnosť „hodnotenie aktivít, činnosti a prideľovanie úloh pracovníkom a poradcom WUC“ v zmysle Poverenia a činnosti spočívajúce „v realizácii hodnotiacich pohovorov a organizačnom zabezpečení prevádzky WUC podľa Štatútu Úseku vnútorného odbytu“. Tak isto činnosť „riadenie, budovanie a kontrola siete WUC“ uvedená v Poverení sa prelína s činnosťou „organizačné zabezpečenie prevádzky WUC“ uvedenou v Štatúte Úseku vnútorného odbytu. Právnym následkom Poverenia je vznik povinností v súbehu s povinnosťami vyplývajúcimi z pracovnej zmluvy a z interných predpisov žalobcu viesť WUC a tých povinností zamestnanca, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy, a nie zmena dohodnutého druhu práce. Nakoľko Poverenie bolo pani Kyseľovej udelené v čase pred uzatvorením pracovnej zmluvy, nebol dôvod meniť v tom čase neexistujúcu pracovnú zmluvu. Udelením poverenie došlo len k špecifikácii pracovnej náplne pred uzavretím pracovnej zmluvy. Poverenie pani Kyseľovej nemôže v sebe obsahovať druh práce, nakoľko druh práce obsahuje iba pracovná zmluva. Jej poverenie nemôže byť pracovnou zmluvou, pretože neobsahuje podstatné náležitosti pracovnej zmluvy. Žalobca zdôraznil, že odborní referenti pre WUC vykonávajú manažment WUC a spolupracujú s priradenými viazanými finančnými agentmi. V jednom WUC sú umiestnení spravidla dvaja odborní referenti pre WUC, a preto nie je možné, aby obaja referenti manažovali jedno WUC naraz, ale je potrebné stanoviť určité pravidlá tohto manažovania a spolupráce oboch odborných referentov. Za tým účelom žalobca bližšie špecifikoval pracovnú náplň oboch referentov tak, že jeden odborný referent, ktorému je udelené poverenie vedúceho WUC je primárny manažer WUC a riadi WUC a druhý odborný referent, ktorému je udelené poverenie zástupcu vedúceho WUC manažuje WUC v čase neprítomnosti odborného referenta s poverením vedúceho WUC. Poverenia žalobcu teda predstavujú iba bližšie určenie pracovnej náplne oboch odborných referentov, pričom ich základný druh práce a pracovná náplň je rovnaká - riadenie WUC, a preto nebol daný dôvod na zmenu obsahu pracovnej zmluvy kontrolovaným zamestnancom a žalobca povinnosť vyplývajúcu z neporušil. 8. Vo vzťahu k evidencii pracovného času žalobca uviedol, že verejno-právna regulácia neumožňuje, aby žalobca a Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. tvorili jednu spoločnosť, avšak zamestnanci žalobcu a Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s. pracujú pre oboch zamestnávateľov často naraz. Vykonávajú činnosti, pri ktorých nie je možné odlíšiť, či sa vykonávajú iba pre jednu, alebo pre druhú spoločnosť. Hoci explicitne neuvádza, že by zamestnanec mohol vykonávať prácu pre dvoch zamestnávateľov naraz 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 9 -

v tom istom momente, zároveň neobsahuje v tomto smere ani žiadne obmedzenia. Evidencia pracovného času slúži v prvom rade na zistenie, či bol dodržaný maximálny pracovný čas, pričom povinnosť zamestnávateľa evidovať pracovný čas bola niekoľkokrát zdôraznená aj v judikatúre Súdneho dvora EÚ napríklad vo veci C-55/18, alebo C-569/16, či C-484/04, v ktorých sa zdôrazňuje záväzok členských štátov EÚ uložiť zamestnávateľom povinnosť zaviesť objektívny, hodnoverný a dostupný systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom. Žalobca vyjadril názor, že spoločná evidencia pracovného času žalobcu a Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s. tieto podmienky spĺňa. Kontrolovaní zamestnanci pri stanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín pracujú striedavo pre žalobcu, alebo pre Wüstenrot stavebnú sporiteľňu, a.s., prípadne pre obe spoločnosti naraz, preto nie je možné stanoviť dielčie časové úseky, v ktorých zamestnanec pracoval len pre jednu spoločnosť, pretože tieto sa v priebehu pracovného dňa striedajú, alebo prelínajú. Začiatok a koniec časového úseku, v ktorom vykonávali prácu je spoločný tak pre žalobcu, ako aj pre Wüstenrot stavebnú sporiteľňu, a.s. Rozdelenie týždenného pracovného času v pracovných zmluvách na 28 hodín v prospech žalobcu a 12 hodín v prospech Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s. vyplynulo z rokmi odpozorovanej praxe a nebolo rozporované ani zo strany zástupcov zamestnancov. Žalovaný ďalej uviedol, že hoci mu žalovaný vytkol porušenie v oblasti evidencie pracovného času, neposkytol mu žiaden návod, či usmernenie o správnom postupe pri vedení evidencie tak, aby mohla byť podľa názoru žalovaného v súlade s , čo je v rozpore so zásadou aktívnej súčinnosti účastníkov konania v zmysle v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). V nadväznosti na uvedené vyjadril žalobca názor, že svoje právne povinnosti neporušil.

9. Vo vzťahu k dohode o mzdových podmienkach žalobca poukázal na s tým, že dohodnutie mzdových podmienok znamená vymedzenie jednotlivých zložiek mzdy, ktoré bude zamestnávateľ zamestnancovi poskytovať za prácu, dohodnutie súm, výšky alebo sadzieb týchto zložiek mzdy a dohodnutie kritérií, ktoré musí zamestnanec splniť, aby mu vznikol nárok na príslušnú zložku mzdy v dohodnutej výške. Žalobca predložil žalovanému Kolektívnu zmluvu na roky 2017-2019, vrátane jej dodatkov. Namietal skutkový záver žalovaného vychádzajúci z predpokladu, že Kolektívna zmluva neobsahuje mzdové podmienky podľa , že mzdové podmienky kontrolovaných zamestnancov určil na základe jednostranného úkonu, a nie dohody s týmito zamestnancami, resp. s odborovým orgánom v Kolektívnej zmluve, pretože žalobca má platne uzatvorenú Kolektívnu zmluvu, ktorej predmetom je aj úprava odmeňovania zamestnancov podľa , ktorá ale nie je osobitnou úpravou mzdových podmienok podľa citovaného zákona. Žalobca tvrdil, že Kolektívna zmluva obsahuje množstvo ustanovení, ktoré predstavujú mzdové podmienky v zmysle napríklad v , 7, 8, 10, v , v . Žalobca vyjadril názor, že aj keď Kolektívna zmluva neobsahuje niektoré podrobnosti a špecifikácie uvádzané žalovaným neznamená to, že v Kolektívnej zmluve nie sú mzdové podmienky dohodnuté v súlade s , a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že tieto podrobnosti sú dohodnuté v interných predpisoch žalovaného, na ktoré Kolektívna zmluva odkazuje. Úprava mzdových podmienok vo vnútorných predpisoch zamestnávateľa je bežnou a právom aprobovanou praxou. Určenie mzdových podmienok vo vnútornom predpise by bolo neprípustné len vtedy, ak by sa na tom zamestnávateľ so zamestnancom nedohodol v pracovnej alebo kolektívnej zmluve. Zdôraznil, že z pracovných zmlúv kontrolovaných zamestnancov a z Kolektívnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že dohoda o určení mzdových 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 10 -

podmienok medzi kontrolovanými zamestnancami a žalobcom formou vnútorného predpisu žalobcu bola priamo dohodnutá tak v pracovných zmluvách, ako aj v Kolektívnej zmluve. Preto nesúhlasil so závermi žalovaného, že mzdové podmienky podľa § 119 ods. 2 a 3 bol žalobca povinný uviesť aj priamo do znenia Kolektívnej zmluvy platnej pre všetkých zamestnancov žalobcu. 10. V o vzťahu k určeniu stupňa náročnosti práce žalobca uviedol, že vytýkaný nedostatok vychádza z predpokladu existencie povinnosti žalobcu uviesť mzdové podmienky podľa a duplicitne aj v Kolektívnej zmluve, pretože Kolektívna zmluva žalobca obsahuje len všeobecne dohodnuté odmeňovanie zamestnancov a nie je v nej dohodnutý jednoznačný systém odmeňovania zamestnancov podľa ich profesného zaradenia, v dôsledku čoho došlo k naplneniu hypotézy v spojení s citovaného zákona a žalobca bol povinný priradiť pracovnému miestu kontrolovaných zamestnancov stupeň náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest podľa Prílohy č. 1 . Žalobca poukázal na , podľa ktorého odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom Kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a uviedol, že z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že mzdové podmienky sú len jednou z fakultatívnych častí Kolektívnej zmluvy, nemusia byť nevyhnutne súčasťou Kolektívnej zmluvy, a to najmä v situácii, keď sú mzdové podmienky upravené v pracovných zmluvách. Z teda podľa žalobcu nevyplýva, že pod pojmom odmeňovanie sa musia rozumieť mzdové podmienky. Žalobca vyjadril názor, že nemožno stotožňovať pojmoslovie odmeňovanie zamestnancov podľa so mzdovými podmienkami podľa . Pritom zdôraznil, že nie je pravdou, že ak žalobca v Kolektívnej zmluve za roky 2017-2019 v a až 10 uviedol mzdové prostriedky, mzdové formy a mzdové podmienky, že tieto pojmy sám stotožňoval. Naopak, v kontexte ostatných ustanovení IV. časti Kolektívnej zmluvy je zrejmé, že žalobca vníma pojem odmeňovanie ako všeobecný vo vzťahu k pojmom mzdové podmienky, mzdové formy a podobne. Odmeňovanie zamestnancov má podstatne širší význam ako mzdové podmienky a vyjadruje najmä spôsob odmeňovania zamestnancov vo všeobecnosti, teda určitý režim odmeňovania, ktorý zamestnávateľ voči svojim zamestnancom uplatňuje. Naproti tomu mzdové podmienky majú obsahovo užší význam, ktorý je legálne upravený v vo forme demonštratívnej enumerácie základných mzdových podmienok. Pojem odmeňovanie je teda všeobecnejší ako pojem mzdové podmienky, pričom do pojmu odmeňovanie spadá akékoľvek ustanovenie zmluvy, ktorá upravuje odmeňovanie zamestnancov, zatiaľ čo do pojmu mzdové podmienky, mzdové nároky spadá iba úprava, ktorá spĺňa náležitosti podľa . Ak by zákonodarca chcel prostredníctvom prikázať akémukoľvek zamestnávateľovi, aby v prípade, ak nedohodne mzdové podmienky podľa priamo v Kolektívnej zmluve, tak je povinný svojim zamestnancom priradiť v zmysle stupeň náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných

miest uvedenými v Prílohe č. 1 , tak by predmetné ustanovenie muselo namiesto „Zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu, najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „“), príslušného pracovného miesta“ znieť nasledovne: „Zamestnávateľ, u ktorého nie sú mzdové podmienky zamestnancov podľa dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 11 -

nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň“) príslušného pracovného miesta“. Pojmy použité v rámci jedného právneho predpisu s totožným slovným vyjadrením je pritom potrebné vykladať rovnako a naopak pojmy s odlišným slovným vyjadrením je potrebné vykladať rôzne, teda nie je možné zamieňať pojem odmeňovania a mzdové podmienky. Žalobca zdôraznil, že keďže má odmeňovanie svojich zamestnancov upravené v Kolektívnej zmluve spôsobom, ktorý jasne determinuje model odmeňovania zamestnancov žalobcu, keď v Kolektívnej zmluve sú upravené otázky zložiek mzdy, minimálnej mzdy, základných predpokladov na dosiahnutie variabilných zložiek mzdy a podobne, nemohlo dôjsť k naplneniu hypotézy . Preto žalobca neporušil. 11. Vo vzťahu ku mzde vo výške minimálneho mzdového nároku a k náhrade mzdy vo výške minimálneho mzdového nároku žalobca uplatnil rovnakú argumentáciu ako k určeniu stupňa náročnosti práce. 12. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť Protokolu pre jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť aj pre nedostatok odôvodnenia. Poukázal na právnu teóriu, podľa ktorej sa za nezrozumiteľné považuje také rozhodnutia alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré je nejasné alebo protirečivé, nakoľko samotné rozhodnutie alebo opatrenie musí byť formulované jednoznačne, t.j. musí spĺňať požiadavku tzv. materiálnej vykonateľnosti vyžadovanej na výrok rozhodnutia alebo opatrenia. Skutočnosť, že rozhodnutie alebo opatrenie je zrozumiteľné iba pre orgán verenej správy, ktorý ho vydal, nepostačuje, pretože rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania najmä, ak sa ním ukladá konkrétna povinnosť a poukázal na R 33/2006. Uviedol, že žalovaný žalobcovi v Protokole v znení Dodatku č. 1 okrem iného nariadil, aby odstránil nedostatky uvedené v bodoch 7 (mzda vo výške minimálneho mzdového nároku) a 8 (náhrada mzdy vypočítaná podľa minimálneho mzdového nároku) Protokolu, čím zaviazal žalobcu na doplatenie rozdielu medzi prvým a minimálne druhým stupňom náročnosti práce kontrolovaným zamestnancom a rozdielu medzi vyplatenou náhradou mzdy za vyčerpanú dovolenku a náhradou mzdy zvýšenou na základe upraveného priemerného mesačného zárobku použitého na jej výpočet. Súčasne však žalovaný žalobcovi neuložil povinnosť odstrániť porušenie uvedené v bode 6 Protokolu (priradenie stupňa náročnosti práce). Z toho žalobca vyvodil, že ak by teoreticky chcel splniť povinnosť odstrániť nedostatky v bode 7 Protokolu pre absenciu povinnosti napraviť aj porušenie uvedené v bode 6 Protokolu tak objektívne urobiť nemôže. Žalobca tiež poukázal na právnu teóriu, podľa ktorej sa za nedostatočne odôvodnené považuje také rozhodnutia alebo opatrenie orgánu verejnej správy, z ktorého nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania, pri právnom posudzovaní veci a pod. a poukázal napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. . Uzavrel, že Protokol v znení jeho Dodatku č. 1 je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 13. V ďalšej časti žaloby žalobca namietal nezákonnosť Protokolu žalovaného pre nedostatočné zistenie skutkového stavu veci s tým, že v zmysle sa nedostatky v skutkových zisteniach môžu prejaviť buď v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení. Žalobca vyjadril názor, že žalovaný nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré mal k dispozícii od žalobcu, čo sa premietlo do jeho nesprávnych skutkových záverov a ako príklad nesprávneho hodnotenia dôkazov uviedol 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 12 -

závery, ku ktorým dospel žalovaný v súvislosti s rozdielnosťou pracovných činností vykonávaných v zmysle Poverenia a druhu práce odborný referent pre prevádzku WUC v zmysle Štatútu Úseku vnútorného odbytu. 14. Žalobca ďalej namietal, že v priebehu inšpekcie došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia veci. Nesprávny procesný postup žalovaného spočíva v neprerokovaní Dodatku č. 1 k Protokolu so žalobcom a v uložení povinností žalobcovi, ktorý žalovaný nie je oprávnený ukladať pre nedostatok právomoci.

15. K namietanému neprerokovaniu Dodatku č. 1 Protokolu žalobca uviedol, že žalovaný upravil jednak časť OPATRENIA Protokolu, pretože vylúčil povinnosť žalobcu odstrániť zistené nedostatky v bode 6 Protokolu a zároveň k bodom 2, 3, 4, 5 a 6 Protokolu poskytol aj novú právnu argumentáciu. Preto bolo potrebné, aby žalobcovi umožnil vyjadriť sa k tejto novej právnej argumentácii a až po jeho vyjadrení mohol žalovaný inšpekciu práce ukončiť posledným Dodatkom č. 2 za predpokladu, že by v ňom neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo novú právnu argumentáciu. Podstatné porušenie ustanovení Zákona o inšpekcii práce žalobca namietal preto, že právo na vyjadrenie sa k Dodatku č. 1 predstavuje jediný prostriedok obrany žalobcu voči záverečným zisteniam žalovaného, že Dodatok č. 1 k Protokolu predstavuje formu skutkového a právneho vyhodnotenia nielen výsledkov vykonanej inšpekcie, ale aj tvrdení žalobcu k výsledkom kontroly, že Dodatok č. 1 obsahoval novú právnu argumentáciu žalovaného k bodom 2, 3, 4, 5 a 6 Protokolu, že Dodatok č. 1 je v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Zákona o inšpekcii práce súčasťou Protokolu a že Protokol je v zmysle § 13 ods. 2 citovaného zákona žalovaný povinný so žalobcom alebo s ním povereným zamestnancom prerokovať. Žalovaný však Dodatok č. 1 k Protokolu so žalobcom neprerokoval, ale po jeho vypracovaní ho len zaslal do elektronickej schránky žalobcu, čím žalobcovi odňal možnosť použiť jediný „opravný“ prostriedok, ktorý podľa Zákona o inšpekcii práce mal, a to možnosť vyjadriť sa k zisteným porušeniam, uloženým opatreniam a právnej argumentácii žalovaného. Toto porušenie je podľa žalobcu o to závažnejšie, že žalovaný uložil žalobcovi povinnosti so zásadným ekonomickým dopadom, proti ktorým žalobca nemal akúkoľvek možnosť sa brániť. V záujme zachovania právnej istoty by všetky Inšpektoráty práce mali vykladať Zákon o inšpekcii práce jednotne a aj jednotne postupovať pri plnení ustanovených povinností. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27. 09. 2017, v ktorom správny súd vyslovil právny názor, že Inšpektoráty práce sú povinné s kontrolovanými subjektami prerokovať aj všetky dodatky k Protokolom analogicky tak, ako samotný Protokol o vykonaní inšpekcie. 16. K absencii právomoci žalovaného žalobca uviedol, že uložením povinnosti odstrániť nedostatky uvedené v bodoch 7 (mzda vo výške minimálneho mzdového nároku) a 8 (náhrada mzdy odvíjajúca sa od minimálneho mzdového nároku) Protokolu žalovaný žalobcu de facto zaviazal na doplatenie rozdielu medzi prvým a minimálne druhým stupňom náročnosti práce kontrolovaným zamestnancom za kontrolované obdobie 08/2019 - 11/2019 a rozdielu medzi vyplatenou náhradou mzdy za vyčerpanú dovolenku a náhradou mzdy zvýšenou na základe upraveného priemerného zárobku použitého na jej výpočet. Žalobca zdôraznil, že žiaden orgán verejnej moci nemôže nariadiť fyzickej alebo právnickej osobe uhradiť dlh, pretože o nárokoch dotknutého zamestnanca na doplatenie mzdy mal právomoc rozhodnúť len príslušný súd v civilnom sporovom konaní, čo vyplýva jednak z právnych 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 13 -

predpisov Slovenskej republiky a jednak zo základných ústavných zásad a princípov, najmä zo zásady právnej istoty. Preto nie je možné, aby žalovaný nariadil žalobcovi uhradiť kontrolovaným zamestnancom dlh a už vôbec nie je prípustné, aby žalovaný takúto povinnosť vynucoval napr. pod hrozbou uloženia pokuty. Keďže žalovaný uložením týchto povinností žalobcovi prekročil svoju právomoc Protokol v znení Dodatku č. 1 je v tejto časti nezákonný. Vyjadrenie žalovaného, duplika 17. Žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol v zmysle (ďalej len „“). Vyjadril názor, že Protokol v znení jeho Dodatku č. 1 vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, je dostatočne zrozumiteľný a skutkový stav bol zo strany inšpektora práce zistený dostatočne a správne. Všetky zistené nedostatky majú oporu v dokladoch, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Inšpektor práce postupoval pri výkone inšpekcie práce v súlade so Zákonom o inšpekcii práce, vydaný Protokol spĺňa všetky predpísané náležitosti, teda bol vypracovaný v súlade so zákonom. 18. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa dohodnutého miesta výkonu práce žalovaný uviedol, že pojmy „územie“ a „miesto“ nie sú synonymá, ako to žalobca uvádza v správnej žalobe, pretože majú odlišný význam. „Územie“ predstavuje časť zemského povrchu, zemepisnú oblasť, krajinu a „miesto“ predstavuje plochu, alebo časť priestoru. K poukazu žalobcu na ustálenú českú aj slovenskú judikatúru žalovaný uviedol, že pri interpretovaní sa pohyboval v medziach tohto zákonného ustanovenia. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že takto široko zadefinované je v prospech zamestnanca, pretože by zamestnanec mohol vykonávať prácu na akejkoľvek pobočke žalobcu v rámci kraja, zamestnávateľ by ho mohol preradiť v prípade zrušenia pobočky do inej, úplne opačnej časti kraja bez jeho súhlasu, čo by mohla byť pre zamestnanca absolútne neprijateľná situácia a zároveň by sa mu zvýšili aj cestovné náklady na dochádzanie. V prípade jednoznačne určeného miesta výkonu práce, ak by zamestnanec s predložením nesúhlasil,

by to bol výpovedný dôvod podľa a a zamestnancovi by vznikol nárok na odstupné. Žalobcom zadefinované vzbudzuje dojem, že by sa mohli zamestnanci vopred vzdať svojich nárokov. Žalovaný zdôraznil, že v prípade kontrolovaných zamestnancov sa nejedná o mobilných zamestnancov, ani o mobilný výkon ich práce, ale výkon ich práce je viazaný na konkrétne miesto - WUC Lučenec. pritom musí byť prijaté vo väzbe na skutočnú potrebu vykonávania práce zamestnancov, čo v preskúmavanej veci splnené nebolo. určené ako Banskobystrický samosprávny kraj je stanovené v neprospech kontrolovaných zamestnancov, v dôsledku čoho môžu byť poškodení na svojich nárokoch vyplývajúcich im z pracovného pomeru, a preto je v rozpore so . 19. Vo vzťahu k žalobnej argumentácii týkajúcej sa zmeny druhu práce žalovaný zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v Protokole v znení jeho Dodatku č. 1. Doplnil, že druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve ako v dvojstrannom právnom úkone určuje, akú prácu bude zamestnanec vykonávať, pričom v rámci druhu práce môže vykonávať súbor rôznych pracovných činností, teda v rámci druhu práce sa označuje konkrétna pozícia a v rámci stručnej charakteristiky sa opisuje čo, aké činnosti zamestnanec bude vykonávať v rámci tejto pracovnej pozície. Dohodnutý druh práce musí byť dostatočne určitý, aby išlo o platné dohodnutie tejto podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy. S tým súvisí pracovná náplň, ktorá obsahuje podrobne vymedzený druhu práce, konkretizuje pracovné úlohy 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 14 -

zamestnanca, ktoré mu vyplývajú z druhu práce a jeho povinnosti vyplývajúce mu z pracovnoprávnych predpisov. Pracovná náplň však môže obsahovať len tie úlohy a povinnosti, ktoré priamo vyplývajú z dohodnutého druhu práce. Žalovaný súhlasil s tvrdením žalobcu, že pracovné činnosti kontrolovaných zamestnancov uvedené v Poverení a v Štatúte Úseku vnútorného odbytu sa z veľkej časti prelínajú, avšak v Povereniach sa uvádzajú aj ďalšie pracovné činnosti, ktoré v rámci Štatútu Úseku vnútorného odbytu absentujú (napr. riadenie, budovanie a kontrola siete Wüstenrot centra). Preto bol vydanými Povereniami prekročený druh práce a pracovné činnosti, ktoré mali kontrolovaní zamestnanci vykonávať v rámci dohodnutého druhu práce, v dôsledku čoho mal žalobca zmeniť dohodnutý obsah pracovnej zmluvy v časti druhu práce. 20. K žalobnej argumentácii týkajúcej sa evidencie pracovného času sa žalovaný stotožnil so stanoviskom inšpektora práce uvedeným v Protokole a jeho Dodatku č. 1. Zdôraznil, že každý zamestnávateľ, ktorý uzatvoril pracovný pomer so zamestnancami je zodpovedný za evidenciu ich pracovného času a jej vedenie. Aj súdny dvor EÚ vo svojich záveroch zdôrazňuje, že povinnosťou zamestnávateľa je merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom. Žalobca predložil len spoločnú evidenciu pracovného času žalobcu a Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s., teda nesprávne vedenú evidenciu pracovného času, čo má v konečnom dôsledku za následok poškodenie nárokov zamestnanca. Poukázal na to, že kontrolovaná zamestnankyňa B. E. každý mesiac vykonávala prácu nadčas, za ktorú jej nebola poskytnutá mzda, ani mzdové zvýhodnenie, pretože z evidencie pracovného času nebolo zrejmé, u ktorého zamestnávateľa prácu nadčas vykonala, a teda ktorý zamestnávateľ bol povinný uhradiť jej zodpovedajúce nároky. Riadna evidencia pracovného času má právny význam aj prípade vzniku pracovného úrazu a zodpovednosti toho-ktorého zamestnávateľa. Vytknutím nedostatku v evidencii pracovného času bol žalobca upozornený na nesprávne vedenie evidencie pracovného času v zmysle jeho pomerného rozdelenia medzi žalobcu a Wüstenrot stavebnú sporiteľňu a.s. a uviedol, že v prípade záujmu žalobcu o poskytnutie pomoci, poučenia, či usmernenia ohľadom evidencie pracovného času môže požiadať o poskytnutie bezplatného poradenstva v zmysle . Žalovaný zdôraznil, že zo Zákona o inšpekcii práce nevyplýva inšpektorovi práce povinnosť v Protokole presne zamestnávateľovi uviesť, aké opatrenia má na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin prijať. Konkrétne uložená povinnosť by sa priečila zásade materiálnej vykonateľnosti takéhoto opatrenia a bolo by ju možné považovať za svojvoľnú, arbitrárnu a predstavujúcu neprimeraný zásah do slobody podnikania žalobcu. Inšpektor práce ponecháva na rozhodnutí kontrolovaného subjektu (žalobcu), aké opatrenia príjme vzhľadom na charakter jeho pracovnej činnosti. 21. K žalobnej argumentácii týkajúcej sa dohody o mzdových podmienkach žalovaný zopakoval argumentáciu obsiahnutú v Protokole a jeho Dodatku č. 1. Zdôraznil, že z jeho obsahu nevyplýva tvrdenie inšpektora práce, že žalobca je povinný uviesť mzdové podmienky priamo do znenia Kolektívnej zmluvy platnej pre všetkých zamestnancov žalobcu, ale že tieto mzdové podmienky musia byť dohodnuté buď priamo v Kolektívnej zmluve, alebo v prípade žalobcu prostredníctvom samostatného vnútorného predpisu, ktorým by v prípade, že je neoddeliteľnou súčasťou Kolektívnej zmluvy, boli mzdové podmienky schválené a dohodnuté odborovou organizáciou. V Kolektívnej zmluve je uvedený len odkaz, že mzdové

podmienky sú upravené vo vnútornom predpise, avšak nie je v nej odkaz, či vnútorný predpis je alebo nie je neoddeliteľnou súčasťou Kolektívnej zmluvy a predmetný vnútorný predpis bol schválený len samotným žalobcom. 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 15 -

22. K žalobnej argumentácii týkajúcej sa nepriradenia stupňa náročnosti práce žalovaný zopakoval, že odmeňovanie nebolo u žalobcu dohodnuté v Kolektívnej zmluve, a preto je žalobca povinný v zmysle priradiť pracovnému miestu kontrolovaných zamestnancov stupeň náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v Prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon sa od zamestnanca vyžaduje v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zdôraznil, že v Protokole v znení jeho Dodatku č. 1 inšpektor nikdy netvrdil a ani nestotožňoval pojmy odmeňovanie a mzdové podmienky. Uviedol, že odmeňovanie je systém, ktorého súčasťou sú mzdové formy a mzdové podmienky a aby odmeňovanie ako systém bolo dohodnuté, je potrebné, aby boli dohodnuté všetky časti odmeňovania. V prípade žalobcu jedna časť odmeňovania nebola dohodnutá s odborovou organizáciou, a to mzdové podmienky a v rámci nich ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania, pretože tieto si žalobca sám schválil vo vnútornom predpise, ktorý môže svojvoľne meniť a upravovať, a preto zamestnanec nemá zabezpečenú ochranu práva na zaručenú minimálnu mzdu, resp. minimálne mzdové nároky k druhu ním vykonávanej práce. 23. Vo vzťahu k žalobnej argumentácii týkajúcej sa minimálneho mzdového nároku a náhrady mzdy odvíjajúcej sa od minimálneho mzdového nároku žalovaný zotrval na obsahu Protokolu k znení jeho Dodatku č. 1 týkajúcej sa uvedeného. 24. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa nepreskúmateľnosti Protokolu žalovaný vyjadril názor, že nie je možné nariadiť priradenie stupňa náročnosti práce (bod 6 Protokolu) kontrolovaným zamestnancom spätne v období, ktoré už uplynulo. Tvrdenie žalobcu o objektívnej nemožnosti odstrániť nedostatky uvedené v bode 7 (minimálny mzdový nárok) a 8 (náhrada mzdy odvíjajúca sa od minimálneho mzdového nároku) Protokolu pre absenciu povinnosti odstrániť nedostatok uvedený v bode 6 Protokolu považoval žalovaný za nesprávne, pretože žalobca má vedomosť o tom, aký stupeň náročnosti práce mal byť kontrolovaným zamestnancom priradený a táto skutočnosť je uvedená aj na strane 10 Protokolu v nedostatku č. 7. Žalobca má vedomosť aj o tom, akú mzdu má kontrolovaným zamestnancom poskytnúť v správnej výške a to sa dá odstrániť aj v budúcnosti. 25. K žalobnej argumentácii týkajúcej sa zistenia skutkového stavu veci, ktoré bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci s poukazom na nesprávne vyhodnotené dôkazy o pracovných činnostiach kontrolovaných zamestnancov v rámci dohodnutého druhu práce - odborný referent WUC a v rámci Poverení žalovaný uviedol, že žalobcom predložené doklady boli vyhodnotené správne, zistenia z nich vyvodené boli dostačujúce a na základe nich došlo k správnemu skutkovému zisteniu vo všetkých žalobcom namietaných bodoch. 26. K žalobnej argumentácii týkajúcej sa podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej žalovaný ohľadom neprerokovania Dodatku č. 1 k Protokolu poukázal na a 14 ods. 3 písm. a) citovaného zákona. Vyjadril názor, že inšpektor práce pri prerokovaní Protokolu postupoval v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami. Žalobcu oboznámil s obsahom Protokolu, dal mu možnosť písomne sa k nemu vyjadriť a po posúdení jeho písomného vyjadrenia vyhotovil Dodatok č. 1 zo dňa 06. februára 2020, v ktorom uviedol toto vyjadrenie žalobcu aj svoje 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 16 -

stanovisko k nemu. Inšpektor práce použil aj novú právnu argumentáciu, ktorou reagoval na vyjadrenie žalobcu k Protokolu tak, aby odôvodneniu jednotlivých vytýkaných nedostatkov žalobca čo najlepšie porozumel a bol schopný prijať správne opatrenia na odstránenie zistených porušení právnych predpisov. Inšpektor práce dospel k rovnakým právnym záverom a nedostatky uvedené v Protokole ostali bez zmeny s výnimkou bodu 6 Protokolu (priradenie stupňa náročnosti práce), keď inšpektor práce neuložil žalobcovi povinnosť odstrániť tento nedostatok, avšak vylúčenie tejto povinnosti bolo v prospech žalobcu, a preto neodôvodňovalo potrebu prerokovania Dodatku č. 1. Žalovaný uviedol, že tvrdenie žalobcu, že žalovaný má prerokovávať Dodatok (Dodatky) Protokolu dovtedy, kým v ňom nebudú uvedené žiadne nové skutočnosti považoval za nelogické a účelové, pretože by to viedlo k absurdným situáciám. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. mája 2018, v ktorom bolo okrem iného uvedené: „Ku kasačnej námietke, že Dodatok nebol prerokovaný so sťažovateľom kasačný súd uvádza, že povinnosť prerokovať Dodatok k Protokolu so sťažovateľom žalovanému vôbec nevyplýva z príslušnej právnej úpravy, preto kasačaný súd uvedenú námietku

vyhodnotil ako nedôvodnú“. Žalovaný poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. augusta 2018 sp. zn. , z ktorého citoval bod 47 a zdôraznil, že Dodatok k Protokolu má slúžiť k zdôrazneniu predsvedčivosti záverov Protokolu po tom, čo boli spochybnené vo vyjadrení k nemu. Žalovaný zdôraznil, že vzhľadom na obsahové náležitosti Dodatku č. 1 tento nemal spôsobilosť priamo zasiahnuť do právnej sféry žalobcu na rozdiel od Protokolu, ktorý je potrebné vždy prerokovať. Inšpektor práce dospel k tým istým právnym záverom a nedostatky uvedené v Protokole ponechal bez zmeny až na odstránenie zisteného nedostatku v bode 6 Protokolu, ktorý je v prospech žalobcu. Žalobcom namietané skutočnosti preto neodôvodňovali potrebu prerokovania Dodatku č. 1 k Protokolu. Vo vzťahu k žalobcom poukazovanému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. žalovaný uviedol, že uvedený prípad nie je totožný s preskúmavanou vecou, v ktorej nedošlo k vecnej zmene Protokolu. 27. K námietke žalobcu týkajúcej sa absencie právomoci žalovaného ohľadom nariadenia odstránenia nedostatku uvedeného v bode 7 (minimálny mzdový nárok) a 8 (náhrada mzdy odvíjajúca sa od minimálneho mzdového nároku) Protokolu v znení jeho Dodatku č. 1 žalovaný poukázal na v zmysle ktorého „Spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy“. Inšpektorát práce nerieši spory medzi žalobcom ako zamestnávateľom a zamestnancami žalobcu o nároky z pracovnoprávnych vzťahov. V Protokole konštatuje porušenia právnych predpisov, ktoré sú výkonom inšpekcie práce zistené v rámci jeho dozoru nad dodržiavaním vybraných ustanovení pracovnoprávnych predpisov. V zmysle Zákona o inšpekcie práce je inšpektor práce v prípade zistenia nedostatkov povinný vypracovať Protokol a uviesť zistené porušenia predpisov ( citovaného zákona). Na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených skutočností je inšpektor práce v zmysle citovaného zákona oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov hneď alebo v ním určených lehotách, ak existujú možnosti, že sa konkrétny protiprávny stav dá napraviť. Žalovaný preto neprekročil svoju právomoc nariadením odstránenia zistených nedostatkov, pretože toto oprávnenie vyplýva inšpektorovi práce z Zákona o inšpekcii práce. Replika žalobcu, vyjadrenie žalobcu k duplike žalovaného 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 17 -

28. Žalobca uviedol, že päť z desiatich namietaných porušení pracovno-právnych predpisov odstránil prijatím opatrení v súlade s Protokolom v znení jeho Dodatku č. 1, avšak len z dôvodu predchádzania svojho budúceho sankcionovania zo strany Inšpektorátu práce. Zákonnosť a nesprávnosť týchto zistených údajných porušení naďalej namieta z dôvodov uvedených v správnej žalobe a v replike. K žalobnej argumentácii týkajúcej sa dohodnutého miesta výkonu práce i druhu práce doplnil, že skutočnosť, že zamestnanec je vedúcim zamestnancom alebo zástupcom vedúceho zamestnanca a priori neznamená, že vykonáva iný druh práce ako zamestnanec, ktorý nie je vedúcim zamestnancom alebo zástupcom vedúceho zamestnanca, pretože status vedúceho zamestnanca resp. zástupcu vedúceho zamestnanca vyjadruje iba faktický stav, že konkrétny zamestnanec je oprávnený určovať iným zamestnancom pracovné úlohy, neznamená to však, že vykonáva iný druh práce. Ako príklad uviedol miesto advokátskeho koncipienta, keď jeden z viacerých z nich je poverený advokátom, aby dohliadal na prácu ostatných koncipientov, alebo keď vedúci zamestnanec nastúpi na rodičovskú dovolenku, počas ktorej ho bude zastupovať zástupca vedúceho zamestnanca. K žalobnej argumentácii ohľadom evidencie pracovného času doplnil, že prílišný formalizmus pri interpretácii a aplikácii právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru, nemá základný význam pre ochranu zákonnosti a vedie spravidla k porušeniu základných práv garantovaných SR, predovšetkým práva na prácu a odmenu zaň ( a SR). Poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. , , , a zdôraznil, že spravodlivosť je kritériom ukladajúcim každému orgánu verejnej moci ústavnú povinnosť hľadať také riešenia v spornej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení, a že je vždy potrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených rozmeroch orgánom verejnej moci prerokovanej veci s tým, že presne o takýto prípad ide aj v preskúmavanej veci, keď nemožno vzhľadom na špecifické okolnosti zamestnávania u žalobcu a u Wüstenrot stavebnej sporiteľne a.s. aplikovať na úkor esenciálnych (ústavných) pracovnoprávnych princípov. Preukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , z ktorých časť textu citoval a s ktorých závermi sa stotožnil s tým, že sú aplikovateľné aj v kontexte prejednávanej veci. Zotrval na žalobnej argumentácii týkajúcej sa neporušenia v nadväznosti na citovaného zákona s tým, že podpisom pracovnej zmluvy obaja kontrolovaní zamestnanci vyjadrili súhlas s ponúknutými a predloženými mzdovými podmienkami, pretože pri podpise pracovnej zmluvy obaja vedeli, aké mzdové

podmienky im žalobca ponúka a podpisom pracovných zmlúv bol tento kontraktačný proces zavŕšený. Za nesprávne označil tvrdenie žalovaného, že sa kontrolovaný zamestnanci so žalobcom ohľadom mzdových podmienok nedohodli. Zotrval aj na argumentácii týkajúcej sa neporušenia a zdôraznil, že ochrana zamestnanca týkajúca sa práva na zaručenú minimálnu mzdu je zakotvená v Kolektívnej zmluvy žalobcu za roky 2017-2019 v nasledujúcom znení: „Mzda dohodnutá v pracovnej zmluve zamestnancov vykonávajúcich bankové činnosti nesmie byť nižšia ako 500 € pri plnom pracovnom úväzku zamestnanca“. Mzdové zvýhodnenia sú obsiahnuté v , zamestnanecké výhody v a náhrada stravného v Kolektívnej zmluvy. Žalobca zopakoval svoje tvrdenie, že neporušil a , pretože nebol povinný poskytnúť kontrolovaným zamestnancom mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre príslušný stupeň náročnosti práce podľa prílohy č. 1 , pretože odmeňovanie zamestnancov má dohodnuté v Kolektívnej zmluve. 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 18 -

Z rovnakého dôvodu nebol povinný ani zvýšiť priemerný zárobok kontrolovaných zamestnancov za sumu zodpovedajúcu minimálnemu mzdovému nároku pre konkrétny stupeň náročnosti práce, pri výpočte náhrady mzdy za vyčerpanú dovolenku. Žalobca nesúhlasil so záverom žalovaného, že nariadením odstránenia uvedených vytýkaných nedostatkov (bod 7 a 8 Protokolu) neprekročil svoju právomoc. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 16. júla 2018 (citoval body 31 až 33 uvedeného rozsudku), v ktorom krajský súd v analogickej právnej veci sesterskej spoločnosti žalobcu (Wüstenrot stavebná sporiteľna, a.s.), proti žalovanému o preskúmanie zákonnosti Protokolu Inšpektorátu práce Trenčín konštatoval, že preskúmavaný Protokol v znení Dodatkov č.1 a č. 2 je v rozpore so zákonom vo vzťahu k uloženej povinnosti doplatiť rozdiel na mzde jeho bývalej zamestnankyne, pretože bol vydaný orgánom, ktorý na to zo zákona nebol oprávnený, a teda zo strany Inšpektorátu práce došlo k prekročeniu oprávnení ( ). Poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -48 zo dňa 29. mája 2013, v ktorom Ústavný súd judikoval: „K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, by sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , , ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, , ). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. K argumentácii žalovaného, ktorý s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. mája 2018 tvrdil, že povinnosť prerokovať dodatok k protokolu o inšpekcii práce nevyplýva z príslušnej právnej úpravy žalobca uviedol, že uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR nemožno absolutizovať na všetky prípady v praxi a poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27. septembra 2017 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 16. júla 2019, z ktorého citoval bod 30 a ktorého vyplýva, že podmienkou zákonnosti neprerokovania Dodatku k Protokolu o inšpekcii práce je najmä skutočnosť, že tento Dodatok je obsahovo totožný so samotným Protokolom, na ktorý vecne nadväzuje, avšak táto podmienka v preskúmavanej veci nebola splnená, pretože Dodatok č. 1 k Protokolu obsahuje inú formuláciu nariadených opatrení aj inú právnu argumentáciu. Žalobca vyjadril názor, že odopretím možnosti vyjadriť sa k Dodatku č. 1 Protokolu mu bola preukázateľne odopretá možnosť použiť jediný „opravný“ prostriedok, ktorý podľa Zákona o inšpekcií práce mal, a to možnosť vyjadriť sa k zisteným porušeniam, uloženým opatreniam a právnej argumentácii žalovaného, čím došlo k porušeniu zásady zákonnosti konania orgánov verejnej správy podľa SR a jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR. Žalobca zdôraznil, že správne súdnictvo Slovenskej republiky vychádza z materiálneho chápania demokratického a právneho štátu ( SR), vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci, pričom znakom právneho štátu je rešpektovanie princípov ústavnosti, zákonnosti a právnej istoty tak pri príjímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi. Požiadavka na tieto atribúty právnych noriem sa spája s uplatňovaním princípu právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, pričom poukázal na viaceré Nálezy Ústavného súdu. Žalobca vyjadril názor, že výklad 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 19 -

ponúknutý Inšpektorátom práce sa prieči základným zásadám právneho štátu a v preskúmavanej veci predstavuje pokrivenie práva v dôsledku opätovného uprednostňovania právneho formalizmu pred v

práve potrebným a toľko pertraktovaným materiálnym ponímaním výkladu právnych noriem. Za správny postup žalovaného označil taký postup, ktorým by žalovaný umožnil žalobcovi vyjadriť sa k Dodatku č. 1 k Protokolu a k novým právnym argumentom žalovaného a následne po posúdení argumentov žalobcu by žalovaný vydal druhý Dodatok. Len zachovanie takéhoto postupu by objektívne poskytlo žalobcovi šancu na to, aby argumenty žalobcu k Dodatku č. 1 mohli ovplyvniť rozhodnutie žalovaného a zmeniť jeho názor vo veci samej. 29. Spolu so správnou žalobou podal žalobca aj návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, o ktorom rozhodol správny súd Uznesením sp. zn. -135 zo dňa 9. júla 2020 tak, že návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. júla 2020. Konanie na správnom súde 30. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa a miestne príslušný podľa vec prejednal na nariadenom pojednávaní v súlade s , , na ktorom žalobca zotrval na podanej správnej žalobe a jej dôvodoch a žalovaný súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti a po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ktorým je v zmysle viazaný dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto Protokol žalovaného v znení jeho Dodatku č. 1 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Právny rámec 31. Podľa , (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 32. Podľa (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o a) správnych žalobách 33. Podľa Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci 34. Podľa , v znení účinnom na toto konanie (1) Tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 20 -

práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. (4) Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia . 35. Podľa v znení účinnom na toto konanie Právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný. 36. Podľa , , , prvá veta v znení účinnom na toto konanie (1) V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. (2) Zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby. (3) Ak sú pracovné podmienky podľa odseku 1 písm. d) a odseku 2 dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí uviesť odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy; inak stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia tohto zákona. 37. Podľa v znení účinnom na toto konanie Dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne.

38. Podľa v znení účinnom na toto konanie Zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca. 39. Podľa , , v znení účinnom na toto konanie (1) Mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda podľa osobitného predpisu. (2) Mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Pre člena družstva, u ktorého je podľa stanov podmienkou členstva pracovný vzťah, možno mzdové podmienky upraviť aj uznesením členskej schôdze. (3) V mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. 40. Podľa , , v znení účinnom na toto konanie (1) Zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len "") príslušného pracovného miesta. Ak 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 21 -

mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. (3) Pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. (4) Sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy 41. Podľa v znení účinnom na toto konanie Ak je priemerný zárobok zamestnanca nižší ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť, zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tejto minimálnej mzde. Ak u zamestnávateľa nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve a priemerný zárobok zamestnanca je nižší ako príslušný minimálny mzdový nárok ( ), zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tomuto minimálnemu mzdovému nároku. Ak zamestnávateľ skráti ustanovený týždenný pracovný čas podľa , zamestnávateľ zvýši priemerné zárobky dotknutých zamestnancov nepriamo úmerne skráteniu týždenného pracovného času odo dňa účinnosti tejto zmeny; opačný postup zamestnávateľ uplatní v prípade predĺženia ustanoveného týždenného pracovného času. 42. Podľa v znení účinnom na toto konanie Inšpekcia práce sa vykonáva podľa osobitného zákona. 43. Podľa v znení účinnom na toto konanie Tento zákon a) upravuje inšpekciu práce, ktorej prostredníctvom sa presadzuje ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, b) vymedzuje pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu, c) ustanovuje práva a povinnosti inšpektora práce a práva a povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby.

44. Podľa ., . v znení účinnom na toto konanie (1) Inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, 2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie,

4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 22 -

45. Podľa , v znení účinnom na toto konanie (11) Inšpektorát práce je v správnom konaní správnym orgánom prvého stupňa. (12) Inšpektorát práce je nezávislý pri vykonávaní inšpekcie práce. Inšpektorát práce vykonáva inšpekciu práce podľa prostredníctvom inšpektorov práce. 46. Podľa v znení účinnom na toto konanie Na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených skutočností je inšpektor práce oprávnený b) nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním určených 47. Podľa v znení účinnom na toto konanie V prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu. 48. Podľa , , , , v znení účinnom na toto konanie (1) Protokol obsahuje označenie príslušného inšpektorátu práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu práce, označenie kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a čas vykonania inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu, dátum vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky. Protokol obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby ku skutočnostiam uvedeným v protokole, ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti uvedenej v . Ak bolo zistené porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol obsahuje aj čas, keď bolo porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania zistené, a ak boli preukázané, aj dohodnutú mzdu a dobu trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. (2) V protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa , uloží opatrenia podľa , , , a a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin. (3) Inšpektor práce 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 23 -

a) po posúdení písomného vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, doručeného v lehote určenej inšpektorom práce, vyhotoví dodatok k protokolu, v ktorom uvedie toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu; dodatok k protokolu je súčasťou protokolu. 49. Podľa ods. v znení účinnom na toto konanie Na konanie podľa , , a , , , a , a , až f), a s vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 26) ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov 50. Predmetom preskúmavacieho konania bol Protokol žalovaného zo dňa 20. januára 2020 v znení jeho Dodatku č. 1 zo dňa 06. februára 2020, ktorým boli žalobcovi po vykonanej inšpekcii práce zameranej na dodržiavanie vybraných ustanovení pracovnoprávnych predpisov a po zistení nedostatkov uložené opatrenia na ich odstránenie v zmysle , a , a zákona o inšpekcii práce s určenou lehotou na ich vykonanie.

51. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom osôb v oblasti verejnej správy ( ). Právo domáhať sa ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva boli činnosťou alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté, a to za podmienok stanovených . v ustanovil, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné („žalobné body“). Je teda na každom žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupu alebo rozhodnutia orgánov verejnej správy využije. Správny súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní, t.j. konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je v zmysle ustanovení viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby ( ), pričom na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ( ). Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať z obsahu administratívneho spisu a nemá ani oprávnenie v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu za žalobcu konkretizovať. Rozsah a obsah súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu orgánov verejnej správy, ktorý jeho vydaniu predchádzal, je striktne daný žalobnými dôvodmi. Výnimku z tohto pravidla obsahuje , avšak v preskúmavanej veci sa o takýto prípad nejedná. Správny súd pritom zdôrazňuje, že súdny prieskum Protokolu je možný len za predpokladu, že obsahuje autoritatívne a vynútiteľné uloženie povinností kontrolovanému subjektu (žalobcovi), ktoré majú smerovať k náprave zistených nedostatkov. Uvedené určenie povinností určuje aj rámec súdneho prieskumu, keď je možné skúmať len zákonnosť uloženia tých povinností, ktoré predstavujú zásah do právneho postavenia žalobcu. Možnosť súdneho prieskumu je teda limitovaná týmto rozsahom a správny súd sa v zásade môže zaoberať len správnosťou zistení ohľadom porušenia právnych povinností kontrolovaného zamestnávateľa 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 24 -

(žalobcu), ktoré viedli k uloženiu povinností vynútiteľných uložením sankcie. Len uloženie týchto povinností predstavuje pri Protokole zásah do sféry kontrolovaného zamestnávateľa a robí Protokol spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Podstatnou v tomto konaní je tá skutočnosť, že Protokol bol vydaný orgánom verejnej správy pri výkone jeho právomocí zverených mu Zákonom o inšpekcii práce, ktorý na základe zistenia porušenia právnych povinností uložil žalobcovi v súlade s § 12 ods. 2, písm. b) a § 14 ods. 2, písm. a) Zákona o inšpekcii práce povinnosť odstrániť zistené nedostatky, resp. prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin, a teda žalovaný ako orgán verejnej správy predpísaným spôsobom autoritatívne zasiahol do právnej sféry žalobcu tým, že mu uložil povinnosti, ktorých prípadné nesplnenie môže následne viesť k uloženiu sankcie v zmysle § 19 citovaného zákona. Svojím charakterom je teda spôsobilé vyvolať ním požadované účinky, t.j. vynútiť si splnenie uložených povinností a nepochybne tak citeľne zasiahnuť do žalobcovej sféry práv a povinností, čo je predpokladom pre jeho preskúmateľnosť súdom. Súdna preskúmavacia činnosť vo vzťahu k Protokolu o výsledku inšpekcie práce je presne vymedzená, a teda správny súd je oprávnený skúmať len zákonnosť uloženia povinností smerujúcich k náprave zistených nedostatkov. 52. Námietka nepreskúmateľnosti Protokolu žalovaného v znení jeho Dodatku č. 1 pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (bod 12 tohto rozsudku) nebola dôvodná, pretože nemala oporu v obsahu Protokolu, ani v platnej právnej úprave. Správny súd predovšetkým opakuje, že Protokol žalovaného, a teda aj jeho žalobcom tvrdená nepreskúmateľnosť je spôsobilým predmetom prieskumu len v časti uložených opatrení, ktoré sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov žalobcu, a preto sa uplatnenou námietkou nepreskúmateľnosti zaoberal len vo vzťahu k uloženým opatreniam. Žalobca argumentoval, že objektívne nemôže splniť povinnosť doplatiť kontrolovaným zamestnancom mzdu do výšky minimálneho mzdového nároku a náhradu mzdy odvodenú od priemerného mesačného zárobku zodpovedajúceho minimálnemu mzdovému nároku, pretože žalovaný mu neuložil aj povinnosť odstrániť porušenie spočívajúce v nepriznaní stupňa náročnosti práce každému pracovnému miestu kontrolovaných zamestnancov v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest podľa prílohy č. 1 k . Správny súd k uvedenému predovšetkým uvádza, že toto tvrdenie nemá oporu v obsahu Protokolu, pretože inšpektor práce žalobcovi neuložil povinnosť doplatiť mzdu, resp. náhradu mzdy, ale v Protokole opísal zistené nedostatky, uviedol k porušeniu ktorých zákonných ustanovení nimi došlo, nariadil ich odstránenie v stanovenej lehote a uložil žalobcovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin, teda postupoval v súlade so Zákonom o inšpekcii práce. Z dôvodov, ktoré nemajú oporu v obsahu preskúmavaného Protokolu/opatrenia logicky nemožno dospieť k záveru o jeho nezákonnosti. Žalobca sa mýli, keď tvrdí, že neuloženie povinnosti odstrániť porušenie spočívajúce v nepriznaní stupňa

náročnosti práce pracovným miestam kontrolovaných zamestnancov objektívne vylučuje možnosť splniť uloženú povinnosť doplatiť kontrolovaným zamestnancom mzdu do výšky minimálneho mzdového nároku a náhradu mzdy odvodenú od priemerného mesačného zárobku zodpovedajúceho minimálnemu mzdovému nároku, pretože táto úvaha žalobcu nemá oporu v platnej právnej úprave. Prijatie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin do budúcna podľa § 14 ods. 2, písm. a) Zákon o inšpekcii práce nie je podmienené nariadením odstránenia už vzniknutých nedostatkov podľa § 12 ods. 2, písm. b) uvedeného zákona. Z obsahu Protokolu pritom vyplýva predmet vykonávanej kontroly, kontrolované obdobie, čas jej začatia, skutočnosti, ktoré inšpektor práce zistil z predložených dokladov, aké porušenia zákonných ustanovení zo zistených skutočností 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 25 -

vyplynuli, aké aktuálne porušenie právnych predpisov nariadil odstrániť a aké opatrenia do budúcna uložil žalobcovi prijať na odstránenie zistených porušení právnych predpisov a ich príčin, vyjadrenie žalobcu ako kontrolovaného zamestnávateľa k zisteniam uvedených v Protokole a k prijatým opatreniam aj stanovisko inšpektora práce k nim, dátum vypracovania a prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce aj odtlačok pečiatky. To znamená, že Protokol žalovaného v znení jeho Dodatku č. 1 obsahuje všetky Zákonom o inšpekcii práce v § 14 požadované náležitosti. Z obsahu Protokolu jednoznačne, konkrétne a určite vyplýva, aké opatrenia inšpektor práce po vykonanej inšpekcii práce prijal, porušenia ktorých zákonných ustanovení sa týkali aj dôvody, na základe ktorých konštatoval porušenie konkrétnych ustanovení pracovnoprávnych predpisov. To znamená, že z prijatých opatrení a podkladov, ktoré k ich uloženiu viedli a ktorých obsah bol v Protokole uvedený je zrejmé, aké opatrenia boli po vykonanej inšpekcii práce prijaté, čoho sa týkali a aký bol dôvod na ich prijatie, teda Protokol vadou nepreskúmateľnosti netrpí. Správny súd ďalej uvádza, že žalobca okrem vyššie uvedeného len všeobecne argumentoval charakteristikou nepreskúmateľného rozhodnutia, resp. opatrenia orgánu verejnej správy, požiadavkami na materiálnu vykonateľnosť výroku rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, povinnosťou uviesť v odôvodnení rozhodnutia alebo opatrenia úvahy, ktoré viedli orgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania a pri právnom posudzovaní veci, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , či R33/2006, nijako však nevysvetlil ich dopad na zákonnosť preskúmavaného Protokolu. Uvedená žalobná argumentácia bola teda nekonkrétna, pretože z jej obsahu nebolo možné zistiť, akého konkrétneho pochybenia sa z hľadiska namietanej nepreskúmateľnosti Protokolu v časti prijatých opatrení mal žalovaný dopustiť a aký to malo mať dôsledok na jeho žalobcom tvrdenú nezákonnosť pre nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Takéto všeobecne formulované nekonkrétne námietky nemožno podrobiť preskúmaniu správnym súdom, pretože nemajú žiadny vecný obsah, ktorý by vymedzil predmet preskúmania. Preto ich možno považovať len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s opatreniami, ktoré žalovaný v Protokole prijal, čo samé o sebe nepostačuje pre záver o jeho nezákonnosti pre nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Správny súd preto vyhodnotil túto žalobnú námietku ako nedôvodnú. 53. Žalobná námietka nezákonnosti preskúmavaného Protokolu pre podstatné porušenie procesných predpisov spočívajúce v neprerokovaní Dodatku č. 1 k Protokolu nebola dôvodná, pretože nemala oporu v platnej právnej úprave. Zákonodarca kogentným spôsobom upravuje formálne a obsahové náležitosti Protokolu o výsledku inšpekcie práce. Dôvodom detailnej úpravy jednotlivých náležitostí, ako aj postupu vypracovania, prerokovania, doručovania tohto dokumentu obsahujúceho výsledky inšpekcie práce je jeho využitie štátnymi orgánmi v oblasti inšpekcie prác v ďalších činnostiach patriacich do ich pôsobnosti (správne konanie na uplatňovanie sankčných oprávnení, podnety na zlepšenie ochrany práce) ako aj kontrolovanými subjektami pri skvalitňovaní pracovného prostredia a pracovných podmienok zamestnancov. V prípade zistenia nedostatkov predstavuje Protokol o výsledku inšpekcie práce dokument, v ktorom inšpektor práce kontrolovanému zamestnávateľovi navrhne alebo nariadi opatrenia predpokladané v § 12 ods. 2 a § 14 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce V záujme zabezpečenia objektivity inšpekcie práce a právnej istoty dozorovaných subjektov (kontrolovaných zamestnávateľov) inšpektor práce umožní po vyhotovení protokolu o výsledku inšpekcie práce kontrolovanému zamestnávateľovi, aby sa oboznámil s protokolom o výsledku inšpekcie práce a vyjadril sa k nemu ústne alebo písomne. Ak sa kontrolovaný zamestnávateľ dodatočne v stanovenej lehote písomne vyjadrí 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 26 -

ku skutočnostiam uvedeným v protokole o výsledku inšpekcie práce, inšpektor práce je povinný vypracovať dodatok k protokolu. Obsahom dodatku, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou protokolu je vyjadrenie kontrolovaného zamestnávateľa a stanovisko inšpektora práce obsahujúce posúdenie tohto vyjadrenia. V preskúmavanej veci žalovaný v Protokole jasne opísal zistené nedostatky pri dodržiavaní

pracovno-právnych predpisov, pričom presne špecifikoval, v čom spočívalo zistené porušenie zákonných povinností žalobcu. S poukazom na jednoznačnú identifikáciu nedostatkov žalobcu v rešpektovaní vybraných ustanovení pracovno-právnych predpisov žalovaný v Protokole žalobcovi uložil povinnosť tieto nedostatky v stanovenej lehote odstrániť, prijať opatrenia na odstránenie príčin zistených nedostatkov a podať správu o prijatých opatreniach. Hoci žalovaný neurčil konkrétny spôsob, akým má žalobca nápravu vykonať, stanovil cieľ, ktorý má žalobca s prihliadnutím na svoje pomery nápravou dosiahnuť, čo zodpovedá platnej právnej úprave, a preto je postačujúce. Povinnosť prerokovať s kontrolovaným zamestnávateľom aj Dodatok č. 1 k Protokolu, ktorým inšpektor práce reagoval na námietky žalobcu vznesené voči obsahu Protokolu, ktorým naviac ani neprivodil jeho obsahovú zmenu, žalovanému z platnej právnej úpravy nevyplýva. Postup žalovaného, ktorým po doručení písomného vyjadrenia žalobcu k Protokolu vypracoval jeho Dodatok č. 1, v ktorom uviedol plný obsah písomného vyjadrenia žalobcu k zisteniam uvedeným v Protokole a svoje stanovisko k nemu zodpovedá postupu upravenému v § 14 ods. 3 Zákona o inšpekcii práce, teda postup žalovaného nebol nezákonný, ale bol v súlade so zákonom. Z tohto zákonného ustanovenia totiž nevyplýva, že by Dodatok č. 1 k Protokolu mal byť s kontrolovaným zamestnávateľom (žalobcom) opätovne prerokovaný, naopak z § 14 ods. 1 vyplýva, že povinnosť prerokovania zistených porušení právnych predpisov a ďalších skutočností uvedených v protokole sa vzťahuje k protokolu o inšpekcii práce, a nie k jeho dodatku. Namietané procesné vady konania žalobca odôvodnil tvrdením, že žalovaný mu neumožnil vyjadriť sa k Dodatku č. 1 k Protokolu napriek tomu, že ním zmenil opatrenia prijaté v Protokole, pretože vylúčil povinnosť žalobcu odstrániť zistený nedostatok spočívajúci v nepriradení stupňa náročnosti práce kontrolovaným zamestnancom podľa vykonávanej pracovnej činnosti v zmysle prílohy č. 1 k a k ostatným zisteným nedostatkom doplnil svoju právnu argumentáciu, čím žalobcovi odňal možnosť použiť voči prijatým opatreniam jediný „opravný“ prostriedok. Žalobca tvrdil, že v zmysle zákona o inšpekcii práce je dodatok k protokolu jeho súčasťou v zmysle cit. zákona, a preto je žalovaný v zmysle povinný ho so žalobcom prerokovať. Žalobca argumentoval aj poukazom na právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27. septembra 2017 s tým, že v záujme zachovania právnej istoty by mali všetky Inšpektoráty práce jednotne vykladať Zákon o inšpekcii práce a jednotne postupovať pri plnení ustanovených povinností. Táto žalobná argumentácia nemohla podľa správneho súdu obstáť, pretože nemala oporu v platnej právne úprave, a preto nebolo možné na jej základe dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného Protokolu pre podstatné procesné pochybenie. Ako správny súd už vyššie uviedol, povinnosť prerokovania výsledkov inšpekcie práce v prípade nedostatkov sa vzťahuje len na Protokol, čo vyplýva z Zákona o inšpekcii práce. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je inšpektor práce povinný pri vypracovaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom, či už počas výkonu inšpekcie práce alebo do prerokovania protokolu. Kontrolovaný zamestnávateľ má aj po jeho vypracovaní a prerokovaní podľa zákona o inšpekcii práce právo vyjadriť sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktoré je následne podľa cit. zákona obsahom dodatku k protokolu spolu so stanoviskom inšpektora práce k nemu. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 27 -

žalovaný zákonom predpokladaným spôsobom postupoval, pretože po vypracovaní Protokolu a po jeho prerokovaní so žalobcom žalobcovi umožnil, aby sa k zisteniam uvedeným v Protokole v určenej lehote vyjadril, a teda mu možnosť vyjadriť sa k zisteniam uvedeným v Protokole neuprel. Vyjadrenie žalobcu v celosti a stanovisko inšpektora práce k nemu žalovaný zahrnul do obsahu Dodatku č. 1 Protokolu, ktorý žalovanému doručil. To znamená, že žalovaný neuprel žalobcovi jeho právo vyjadriť sa k zisteniam uvedeným v Protokole, naopak, poskytol mu lehotu na vyjadrenie k Protokolu po jeho prerokovaní, a teda postupoval v súlade so zákonom a zákonom stanovený postup v celosti vyčerpal. Preto bola táto žalobná argumentácia v rozpore s obsahom administratívneho spisu, a preto nemohla obstáť ako dôvodná. Žalobca sa mýli v tvrdení, že Dodatok č. 1, ktorý je súčasťou Protokolu, bolo potrebné s ním prerokovať, pretože toto tvrdenie nezodpovedá platnej právne úprave. Žalobca týmto tvrdením de facto rozšíril text zákona a ako zákonného sa domáhal postupu, ktorý zo zákona nevyplýva. Na základe tvrdenia žalobcu, ktoré nemá oporu v platnej právnej úprave nemožno dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného Protokolu, preto bola táto žalobná námietka nedôvodná. Pre úplnosť správny súd dodáva, že Dodatkom č. 1 k Protokolu nedošlo k vecnej zmene Protokolu čo do rozsahu a obsahu zistených porušení právnych predpisov, ani čo do obsahu uložených opatrení, s výnimkou vypustenia povinnosti odstrániť nedostatok spočívajúci v nepriradení stupňa náročnosti práce, čím ale bol zúžený rozsah uložených povinností, teda táto zmena bola v prospech žalobcu. Zúžením rozsahu uložených povinností nebolo a ani nemohlo byť žalobcovi upreté právo vyjadriť sa k zisteniam uvedeným v Protokole. Pokiaľ žalobca poukazoval na

princíp právnej istoty, argumentoval len Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. , k čomu správny súd uvádza, že rozhodnutiami krajských súdov, aj v prípade, že by išlo o skutkovo a právne obdobnú vec, nie je viazaný, čo a contrario vyplýva z , , o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Inú skutkovú a právnu argumentáciu k takto tvrdenej nezákonnosti, týkajúcu sa preskúmavaného Protokolu žalobca v lehote na podanie správnej žaloby nepredostrel, čím nebol daný obsah vecného prieskumu správneho súdu, a preto na jej základe nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného Protokolu. V kontexte v tomto bode uvedených dôvodov bola táto žalobná námietka nedôvodná. 54. Námietka podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy spočívajúca v prekročení právomoci inšpektora práce (bod 16 tohto rozsudku) nebola dôvodná, pretože nemala oporu v platnej právnej úprave, ani v obsahu Protokolu v znení jeho Dodatku č. 1. Žalobca namietal, že uložením povinnosti odstrániť nedostatky spočívajúce v neposkytnutí mzdy kontrolovaným zamestnancom vo výške minimálneho mzdového nároku a v neposkytnutí náhrady mzdy odvíjajúcej sa od priemerného mesačného zárobku zodpovedajúceho minimálnemu mzdovému nároku žalovaný žalobcu zaviazal k doplateniu rozdielu na mzde, resp. náhrade mzdy, k čomu nemá právomoc, a teda uložením týchto povinností svoju právomoc prekročil, v dôsledku čoho je Protokol v znení jeho Dodatku č. 1 v tejto časti nezákonný. Z obsahu Protokolu v znení jeho Dodatku č. 1 správny súd zistil, že v rámci vykonávanej kontroly inšpekcie práce inšpektor práce zistil u žalobcu nedostatky v oblasti pracovnoprávnych a mzdových predpisov, ktoré v Protokole popísal. V časti B Protokolu - Novozistené nedostatky v bode 7/ na základe skutočností zistených z podkladov predložených ku kontrole inšpektor práce uviedol, že zamestnávateľ (žalobca) neposkytol v období od 08/2019-11/2019 kontrolovaným zamestnancom mzdu za vykonanú prácu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta zamestnancov v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 28 -

pracovných miest podľa prílohy č. 1 (minimálne druhý stupeň), uviedol minimálny mzdový nárok zodpovedajúci druhému stupňu náročnosti práce a konkretizoval výpočet poskytnutej mzdy, s tým, že žalobca mal uvedeným konaním porušiť . V bode 8/ tejto časti Protokolu inšpektor práce uviedol, že v kontrolovanom období, keď u kontrolovaných zamestnancov vznikla potreba použiť ich priemerný mesačný zárobok na náhradu mzdy, nezvýšil ich priemerný mesačný zárobok na sumu zodpovedajúcu minimálnemu mzdovému nároku, čím porušil . Zároveň konkretizoval priemerný mesačný zárobok zodpovedajúci sume minimálneho mzdového nároku pri stanovenom týždennom pracovnom čase a skutočne použitý priemerný mesačný zárobok pre účely náhrady mzdy. V časti Protokolu označenej ako „Opatrenia“ inšpektor práce podľa Zákona o inšpekcii práce žalobcovi ako zamestnávateľovi nariadil odstrániť uvedené zistené nedostatky (okrem iných) v lehote 30 kalendárnych dní od prerokovania Protokolu a podľa a citovaného zákona mu uložil povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a v lehote 45 kalendárnych dní od prerokovania Protokolu doručiť žalovanému písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov. Z uvedených zistení vyplýva, že postup žalovaného bol súladný s citovanými zákonnými ustanoveniami a ods. 2 písm. a) a Zákona o inšpekcii práce, v zmysle ktorých je inšpektor práce na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených nedostatkov oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním určených uložiť kontrolovanému zamestnávateľovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin a doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení uložených opatrení. Z uvedeného vyplýva, že postup žalovaného nebol nezákonný. Nariadením odstránenia zistených nedostatkov, uložením povinnosti prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a uložením povinnosti doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o ich splnení inšpektor práce neprekročil svoju právomoc, naopak, konal v súlade s povinnosťami, ktoré sú mu ustanovením a 14 Zákona o inšpekcii práce uložené. Možno prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný nie je oprávnený žalobcovi uložiť povinnosť doplatiť kontrolovaným zamestnancom mzdu, resp. náhradu mzdy, avšak k takémuto žalobcom namietanému konaniu žalovaného v preskúmavanej veci nedošlo. Žalobca sa mýli v tvrdení, že žalovaný mu v Protokole uložil povinnosť doplatiť kontrolovaným zamestnancom mzdu, resp. náhradu mzdy do výšky zodpovedajúcej minimálnemu mzdovému nároku pre druhý stupeň náročnosti práce podľa prílohy č. 1 k , pretože toto tvrdenie nezodpovedá obsahu Protokolu, ani právnej úprave. V Protokole nebola žalobcovi uložená povinnosť doplatiť mzdu, resp. náhradu mzdy, ale len odstrániť nedostatky zistené v rámci inšpekcie práce v súvislosti s tými oprávneniami, ktoré inšpektorovi práce zo zákona vyplývajú.

Žalobcovi nebola v Protokole uložená nijaká povinnosť na plnenie, Protokol ani nie je rozhodnutím o uložení povinnosti, ktorý by oprávneným kontrolovaným zamestnancom umožňoval domáhať sa splnenia uloženej povinnosti. Z uvedeného dôvodu nemohla obstáť žalobná námietka založená na tvrdení, že žalovaný prekročil svoje oprávnenia, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok nezákonnosť vydaného Protokolu v tejto časti, a preto bola nedôvodná. 55. V žalobnom bode, ktorého obsah bol zhrnutý v bode 6/ tohto rozsudku žalobca namietal nezákonnosť Protokolu žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci v súvislosti s výkladom zákonného ustanovenia (miesto výkonu 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 29 -

práce). Žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť slovenských a českých súdov, že „ak existuje súhlasná vôľa účastníkov, môže byť dohodnuté veľmi široko, pretože v tomto smere zmluvnú voľnosť účastníkov neobmedzuje“ a vyslovil názor, že žalovaným uplatnený výklad nezodpovedá obsahu tohto zákonného ustanovenia, výkladovým metódam, ustálenej rozhodovacej činnosti, ani logickému argumentu. Vo vzťahu k porušeniu žalovaný v Protokole a jeho Dodatku č. 1 argumentoval spôsobom uvedeným v bode 3/ tohto rozsudku. Vo vyjadrení k podanej správnej žalobe doplnil, že musí byť dohodnuté vo väzbe na skutočnú potrebu vykonávania práce kontrolovanými zamestnancami, určitosťou dohodnutého miesta výkonu práce ako zákonnou podmienkou pre platnosť jeho dojednania, neplatnosťou právneho úkonu, ak sa ním zamestnanec vopred vzdáva svojich práv a uviedol, že široko a neurčite určeným miestom výkonu práce by kontrolovaní zamestnanci boli ukrátení na svojich právnych nárokoch v prípade zvýšenia/zrušenia časti zamestnávateľa (pracoviska). Nevznikol by im nárok na odstupné, keď by ich zamestnávateľ chcel preradiť na iné pracovisko v rámci miesta výkonu práce a nepotreboval by ich súhlas, nakoľko by k preradeniu nedošlo a kontrolovaní zamestnanci by stále vykonávali prácu v rámci miesta výkonu práce. Žalobca voči uvedenej skutkovej a právnej argumentácii žalovaného len všeobecne argumentoval (v podstate rovnako ako vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v Protokole), že Banskobystrický samosprávny kraj ako zodpovedá širokej zmluvnej voľnosti účastníkov pracovno-právnych vzťahov, že kontrolovaní zamestnanci boli pri uzatváraní pracovného pomeru oboznámení s miestom výkonu práce a súhlasili s ním, že takto dohodnuté zodpovedá potrebám žalobcu v súvislosti s meniacimi sa nárokmi trhu (žalobca potrebuje mať možnosť pružne reagovať na meniace sa podmienky trhu a prispôsobovať im umiestnenie a počet svojich pobočiek, a preto je nevyhnutné, aby bolo určené širšie tak, aby bolo možné zamestnancov v prípade vzniku, premiestnenia alebo zániku pobočky ustanoviť na pobočke, kde je to potrebné) a že je na prospech zamestnancov, pretože ani pri zrušení WUC v Lučenci, kde fakticky vykonávajú svoju prácu už od uzatvorenia pracovnej zmluvy, im nebude možné dať výpoveď z dôvodu organizačných zmien, ale bude potrebné im ponúknuť prácu v inom WUC v rámci celého kraja a že právna úprava neplatnosti právnych úkonov obsiahnutá v sa uplatní len v obmedzenom rozsahu. Z obsahu týchto tvrdení žalobcu vyplýva, že sú len vyjadrením vlastných skutkových a právnych záverov žalobcu bez toho, aby žalobca uviedol konkrétne nedostatky Protokolu spočívajúce v nesprávnych skutkových zisteniach, z ktorých žalovaný vychádzal, alebo rozpore so zákonom pri konštatovaní porušenia alebo rozpor úvah/záverov žalovaného so zásadami logického myslenia. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého Protokolu v tejto časti, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaných mýlil v skutkových zisteniach alebo v konštatovaní porušenia a z akých dôvodov, sú takého námietky len vyjadrením všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného, ktorý nepostačuje a neodôvodňuje záver o nezákonnosti preskúmavaného Protokolu pre nesprávne právne posúdenie veci. Nekonkrétne žalobné námietky nemožno vyhodnotiť inak ako nedôvodné, pretože bez vymedzenia konkrétneho obsahu prieskumu ich správny súd nemôže preskúmať, čo vylučuje možnosť konštatovať na ich základe žalobcom tvrdenú nezákonnosť. Správny súd skúma zákonnosť správnou žalobou napadnutého Protokolu, resp. v ňom prijatých opatrení len z tých dôvodov, ktoré ako porušenie zákona žalobca uplatnil vo včas podanej správnej žalobe. Nie je oprávnený za žalobcu dôvody nezákonnosti nahrádzať, dopĺňať, či vyhľadávať z obsahu administratívneho spisu alebo preskúmavaného Protokolu, pretože nie je ďalšou inštanciou 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 30 -

v administratívnom konaní. Na základe tvrdenia žalobcu, že Banskobystrický samosprávny kraj (pozn. podľa obsahu pracovných zmlúv - pracoviská žalobcu v Banskobystrickom samosprávnom kraji) ako dohodnuté zodpovedá širokej zmluvnej autonómii účastníkov súkromno-právnych

vzťahov, čo podporil poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia pre nesprávne právne posúdenie veci, pretože žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že vo vzťahu k poukazovaným rozhodnutiam najvyšších súdov sa jedná o skutkovo a právne rovnaké, resp. obdobné veci, a preto nemal správny súd povinnosť na ne prihliadať. Tvrdenie žalobcu, že obsahuje osobitnú úpravu neplatnosti právnych úkonov, a preto sa právna úprava podľa uplatní len v obmedzenom rozsahu bolo nekonkrétne, pretože žalobca neozrejmil, aký vplyv má mať toto tvrdenie na namietanú nezákonnosť Protokolu pre nesprávne právne posúdenie veci. Pre nekonkrétnosť tejto žalobnej argumentácie ju nemohol správny súd podrobiť preskúmaniu, pretože bez konkrétnej argumentácie nebol daný žiadny obsah jeho prieskumu. Pre úplnosť správny súd uvádza, že tvrdenie žalobcu o zmluvnej voľnosti pri dojednávaní miesta výkonu práce nepostačuje pre záver o dôvodnosti tejto žalobnej námietky, pretože okrem zmluvnej voľnosti, ktorá je vo vzťahu k spôsobu určenia miesta výkonu práce upravená, je toto zákonné ustanovenie potrebné vykladať aj z hľadiska účelu zákona a v kontexte ostatných zákonných ustanovení a základných zásad vzťahujúcich sa na oblasť pracovno-právnych vzťahov, ktoré sú definované v čl. 1 až 11 . Jednou z nich je aj zásada, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka v pracovno-právnom vzťahu alebo spoluzamestnancov, čím je zabezpečená ochrana zamestnancov pred zneužívaním ich práv a povinností. Správny súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že dohoda o mieste výkonu práce musí byť dostatočne konkrétna tak, aby bolo odôvodnené reálnou potrebou vykonávania práce na takto určenom mieste, a to pravidelne a predvídateľne už pri uzatváraní pracovnej zmluvy, čo úzko súvisí s dohodnutým druhom práce. Inak povedané, konkrétna pracovná náplň zamestnanca predpokladá, resp. determinuje dohodnuté , ktoré nemôže byť svojvoľné, pretože taký postup by sa mohol javiť ako obchádzanie zákona napr. aj s takými dôsledkami na práva a nároky kontrolovaných zamestnancov, na ktoré správne žalovaný poukázal. V preskúmavanej veci uzavreli kontrolovaní zamestnanci pracovný pomer s tým, že budú vykonávať prácu odborného referenta, resp. vedúceho alebo zástupcu vedúceho WUC v Lučenci, teda výkon ich pracovných povinností sa viazal na konkrétne určené miesto, ktorým bolo WUC v Lučenci, a preto neexistoval legitímny dôvod na dohodnutie miesta výkonu práce v rámci celého Banskobystrického samosprávneho kraja. Ten by mohol spočívať len v charaktere dohodnutého druhu práce a v konkrétne vyžadovaných pracovných činnostiach, u ktorých je od počiatku pracovného pomeru reálne daná potreba ich vykonávania na celom území Banskobystrického samosprávneho kraja, čo nebola skutková situácia v preskúmavanej veci. Dohodnuté musí zodpovedať reálnej organizačnej štruktúre žalobcu a faktickej potrebe prijatia a zaradenia zamestnanca na konkrétne pracovisko v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy. Preto žalovaný správne konštatoval, že takéto dohodnutie miesta výkonu práce nebolo dostatočne určité, a preto je dojednanie miesta výkonu práce s kontrolovanými zamestnancami v ich pracovných zmluvách neplatné podľa , ktorý sa pre nedostatok tejto úpravy v vzťahuje podľa aj na oblasť pracovno-právnych vzťahov. Keďže nebolo v preskúmavanej veci 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 31 -

u kontrolovaných zamestnancov dohodnuté platne, nebolo dohodnuté vôbec, a preto žalovaný správne konštatoval, že žalobca pri uzatváraní pracovných zmlúv s kontrolovanými zamestnancami porušil , pretože s nimi nedohodol podstatnú náležitosť pracovnej zmluvy, a to . Námietka nezákonnosti založená na tvrdení žalobcu, že určenie/dohodnutie Banskobystrického samosprávneho kraja ako miesta výkonu práce zodpovedá jeho potrebe pružne reagovať na meniace sa podmienky trhu a prispôsobovať im umiestnenie a počet svojich pobočiek, aby v prípade vzniku, premiestnenia alebo zániku pobočky mohol svojich zamestnancov ustanoviť na inej pobočke nemohla obstáť, pretože takto zadefinované teoretické potreby zamestnávateľa, ktoré môžu u neho vzniknúť v budúcnosti, neodôvodňujú dohodnutie miesta výkonu práce v rozpore s jeho skutočnou organizačnou štruktúrou a potrebou obsadenia konkrétneho pracovného miesta v čase uzavretia pracovnej zmluvy s kontrolovanými zamestnancami, ktorým bolo WUC v Lučenci. Práve potreba reagovať na meniace sa podmienky trhu je dôvodom na prípadnú zmenu pracovnej zmluvy v časti dohodnutého miesta výkonu práce so všetkými nárokmi, ktoré z toho pre zamestnancov žalobcu vyplývajú a na ktoré žalovaný správne poukázal. Z hľadiska zákonnosti takto široko určeného miesta výkonu práce je za skutkových okolností daných v preskúmavanej veci právne irelevantný súhlas kontrolovaných zamestnancov, ktorým sa v prípade zmeny pobočiek/ pracovísk žalovaného a ich umiestnenia vo WUC mimo mesta Lučenec vopred vzdávajú svojich

pracovno-právnych nárokov súvisiacich so zmenou miesta výkonu práce, pretože právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv je podľa neplatný. Aj z tohto dôvodu je dohodnuté kontrolovaných zamestnancov neplatné, teda nie je v ich pracovných zmluvách dohodnuté, a preto bol správny záver žalovaného, že žalobca s kontrolovanými zamestnancami v pracovných zmluvách nedohodol , teda porušil . Na základe zistenia porušenia zákona žalovaný žalobcovi správne nariadil jeho odstránenie a uložil povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zisteného porušenia právnych predpisov a jeho príčin. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že Banskobystrický samosprávny kraj ako je predovšetkým v prospech samostatného zamestnanca s dôrazom na zachovanie jeho pracovného miesta, pretože zamestnanec vôbec nemusí mať záujem prijať iné ponúknuté pracovné miesto v rámci celého Banskobystrického samosprávneho kraja, napr. z hľadiska veľkosti územia a s tým spojenej časovej a finančnej náročnosti dochádzania. Práve naopak, javí sa ako obchádzanie zákona, pretože týmto spôsobom dohodnuté neumožňuje kontrolovaným zamestnancom uplatňovať si nároky súvisiace s prípadným zrušením WUC v Lučenci, v ktorom vykonávajú svoju pracovnú činnosť, ako na to správne poukázal žalovaný. Z uvedených dôvodov bola námietka nezákonnosti preskúmavaného Protokolu pre nesprávne právne posúdenie veci v súvislosti s dohodnutým miestom výkonu práce nedôvodná. 56. Žalobná námietka nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že žalobca nedohodol mzdové podmienky s kontrolovanými zamestnancami v pracovných zmluvách a ani s odborovým orgánom v Kolektívnej zmluve bol zhrnutý v bode 9/ tohto rozsudku. Žalobca namietal skutkový záver žalovaného, že Kolektívna zmluva neobsahuje mzdové podmienky podľa a že žalobca určil mzdové podmienky kontrolovaných zamestnancov na základe jednostranného právneho úkonu. Žalobca nesúhlasil s tým, že mzdové podmienky podľa a bol povinný uviesť aj do Kolektívnej zmluvy. Žalobca argumentoval poukazom na a tvrdil, že obsahom Kolektívnej zmluvy na roky 2017-2019 je aj 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 32 -

odmeňovanie zamestnancov podľa . Vyjadril názor, že Kolektívna zmluva obsahuje aj mzdové podmienky podľa , a to v , 7, 8, 10, v a v , napriek tomu, že neobsahuje „niektoré podrobnosti a špecifikácie uvádzané žalovaným“ s tým, že „tieto podrobnosti sú dohodnuté v interných predpisoch žalovaného, na ktoré Kolektívna zmluva odkazuje“, čo je podľa žalobcu bežná prax. Žalobca vyjadril názor, že určenie mzdových podmienok vo vnútornom predpise by bolo neprípustné len vtedy, ak by sa na tom so zamestnancami nedohodol v pracovných zmluvách alebo v Kolektívnej zmluve, avšak mzdové podmienky boli s kontrolovanými zamestnancami dohodnuté formou vnútorného predpisu, čo vyplýva z obsahu ich pracovných zmlúv aj z Kolektívnej zmluvy. Žalovaný tvrdil, že základnú zložku mzdy mali kontrolovaní zamestnanci dohodnutú so žalobcom v pracovných zmluvách, avšak ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania boli len obsahom vnútorného predpisu žalobcu (Provízny a odmeňovací poriadok), ktorý nebol dohodnutý s odborovou organizáciou zamestnancov a nebol ani súčasťou Kolektívnej zmluvy. Správny súd uvádza, že dohoda o mzdových podmienkach je podľa podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy, ak neboli mzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve. V prípade, že mzdové podmienky boli dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí v pracovnej zmluve uviesť odkaz na príslušné ustanovenie kolektívnej zmluvy (, prvá veta ). Povinnosť zamestnávateľa (žalobcu) dohodnúť mzdové podmienky s príslušným odborovým orgánom v Kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve vyplýva aj z , prvá veta , ktorý v ods. 3 cit. ustanovenia poskytuje demonštratívny výpočet „mzdových podmienok“. Sú nimi najmä formy odmeňovania zamestnancov (napr. časová, alebo úkolová alebo podielová, či zmiešaná mzda), suma základnej zložky mzdy, t.j. peňažné vyjadrenie najnižšej sumy, ktorá patrí zamestnancovi za vykonanú prácu podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu, ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (napr. prémie/odmeny - výkonnostné, cieľové, mimoriadne, polročné, ročné, bonusy - za splnenie noriem, vernostný za odpracované roky, podiely na výsledkoch hospodárenia, ak nie sú vyplácané zo zisku po zdanení, provízie z dosiahnutých tržieb, osobné príplatky/osobné ohodnotenie, mzdové zvýhodnenie za sviatok, prácu nadčas, nočnú prácu, za zmennosť..) a podmienky ich poskytovania (t.j. aké kritériá musia byť splnené, aby zamestnancovi vznikol nárok na určitú zložku mzdy v určitej výške a z akých dôvodov mu môžu byť krátené). Účelom tejto právnej úpravy je, aby zamestnanec mohol jednoznačne a rýchlo identifikovať svoje mzdové nároky. Ak sú mzdové podmienky dojednané v kolektívnej zmluve, vzťahujú sa na každého zamestnanca bez ohľadu na to, či je alebo nie je členom odborovej organizácie. Dojednanie mzdových podmienok v

pracovnej zmluve nad rámec mzdových podmienok podľa kolektívnej zmluvy je možné len vtedy, ak je to pre zamestnanca výhodnejšie. Z Kolektívnej zmluvy žalobcu na roky 2017-2019 správny súd zistil, že v časti IV. upravuje „ODMEŇOVANIE“. Z § 20 bod 4 Kolektívnej zmluvy v súlade s tvrdením žalovaného vyplýva, že „mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným VZOO v kolektívnej zmluve alebo vo vnútornom predpise“. V bode 5 §-u 20 Kolektívnej zmluvy je upravená súčinnosť strán pri uzatváraní dohody o mzdových podmienkach v Kolektívnej zmluve tak, že „Pri uzatváraní dohody o mzdových podmienkach v kolektívnej zmluve si strany poskytnú súčinnosť v súlade s § 8 zákona o kolektívnom vyjednávaní. Na uzavretie dohody o mzdových podmienkach vo vnútornom predpise poskytne zamestnávateľ písomné návrhy znenia predpisu a jeho zmien, ak je to možné najneskôr 5 dní pred prerokovaním orgánu zamestnávateľa“. Podľa bodu 6 uvedeného ustanovenia „v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky mzdy poskytované za prácu a podmienky ich 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 33 -

poskytovania“. Body 7, 8 a 9 obsahujú zámery a ciele, ktoré majú byť v dohode o mzdových podmienkach zohľadnené a v bode 10 je uvedené, že „mzda dohodnutá v pracovnej zmluve zamestnancov vykonávajúcich bankové činnosti nesmie byť nižšia ako 450,- EUR pri plnom pracovnom úväzku zamestnanca“. V § 22 Kolektívnej zmluvy je upravené mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, za prácu vo sviatkoch a v iných dňoch pracovného pokoja a za prácu v noci, čo do výšky zvýhodnenia i podmienok ich poskytovania, v § 23 nárok na odmeny (teda ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu) a v § 26 podmienky nároku na odchodné a jeho výšku. Po preskúmaní veci dospel správny súd k záveru, že uvedená žalobná námietka nebola dôvodná, pretože sčasti bola nekonkrétna, sčasti nezodpovedala obsahu administratívneho spisu, a sčasti nezodpovedala platnej právnej úprave. Pokiaľ žalobca argumentoval, že predmetom platne uzatvorenej Kolektívnej zmluvy je aj úprava odmeňovania zamestnancov podľa , že úprava odmeňovania zamestnancov podľa nie je osobitnou úpravou mzdových podmienok podľa , že Kolektívna zmluva obsahuje množstvo ustanovení, ktoré predstavujú mzdové podmienky v zmysle (napr. , 7, 8, 10, , ) išlo podľa správneho súdu o tvrdenia všeobecného charakteru, ktoré neobsahovali žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému Protokolu žalovaného v časti dotknutého opatrenia a k dôvodom jeho uloženia, keď žalobca nijakým spôsobom nespochybnil závery žalovaného o tom, že ďalšie zložky plnení poskytovaných kontrolovaným zamestnancom za prácu neboli s kontrolovanými zamestnancami dohodnuté v uzavretých pracovných zmluvách, a ani v Kolektívnej zmluve, pretože odmeny a provízie poskytované kontrolovaným zamestnancom boli z hľadiska ich výšky a podmienok ich poskytovania upravené len v Províznom a odmeňovacom poriadku žalovaného a v jeho prílohe č. 3 (pre vedúceho WUC) a v jeho prílohe č. 4 (pre zástupcu vedúceho WUC). Bez toho, aby bolo z týchto tvrdení žalobcu zrejmé, akého konkrétneho pochybenia sa mal žalovaný dopustiť v konštatovanom zistení, že ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu neboli dohodnuté v Kolektívnej zmluve a ani v pracovných zmluvách kontrolovaných zamestnancov a aký to malo dopad na zákonnosť žalobou napadnutého opatrenia žalovaného boli tieto tvrdenia nekonkrétne, a teda nespôsobilé privodiť záver správneho súdu o nezákonnosti žalobou napadnutého Protokolu v časti namietaného opatrenia, týkajúceho sa dohody o mzdových podmienkach. Žalobca nevyjadril jasné stanovisko k súvisu tejto žalobnej argumentácie so zákonnosťou napadnutého Protokolu, t.j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení podkladov a pri konštatovaní porušenia a z akých dôvodov. Preto je táto žalobná argumentácia vo svojej podstate len vyjadrením všeobecného nesúhlasu žalobcu s hodnotením žalovaného. Tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých argumentačných tvrdení vo vzťahu k napadnutému opatreniu v konaní o preskúmaní jeho zákonnosti nepostačujú k tomu, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého opatrenia. Tvrdenie žalobcu, že Kolektívna zmluva obsahuje množstvo ustanovení, ktoré predstavujú mzdové podmienky, čo správny súd s poukazom na vyššie citované ustanovenia Kolektívnej zmluvy nespochybňuje, nijakým spôsobom nevyvracia žalovaným počas inšpekcie práce zistenú skutočnosť, že provízie a odmeny ako ďalšie zložky plnení poskytovaných žalobcom kontrolovaným zamestnancom za ich prácu nie sú súčasťou dohody obsiahnutej v pracovnej zmluve a ani obsahom Kolektívnej zmluvy, a teda, že neboli s kontrolovanými zamestnancami dohodnuté v ich pracovných zmluvách, ani s odborovým orgánom zamestnancov žalobcu v Kolektívnej zmluve. Žalovaný pritom v súlade s obsahom administratívneho spisu konštatoval, že aj keď je v Kolektívnej zmluvy uvedené, že mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným VZOO v Kolektívnej zmluve, 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 34 -

alebo vo vnútornom predpise, vnútorný predpis žalovaného, a síce Provízny a odmeňovací poriadok, nie je neoddeliteľnou súčasťou Kolektívnej zmluvy a odborovým orgánom zamestnancov žalobcu nebol ani schválený. Z toho žalovaný správne vyvodil, že Provízny a odmeňovací poriadok nie je výsledkom dohody žalobcu s odborovou organizáciou zamestnancov, ale len jeho interným predpisom, ktorý môže kedykoľvek meniť, čo nie je prípustné z hľadiska povinnej dohody žalobcu ako zamestnávateľa s kontrolovanými zamestnancami o ich mzdových podmienkach. Žalobca ďalej vyjadril názor, že napriek absencii niektorých podrobností a špecifikácií uvádzaných žalovaným sú v Kolektívnej zmluve dohodnuté mzdové podmienky v súlade s , a to najmä vzhľadom na tú skutočnosť, že tieto žalovaným poukazované podrobnosti sú dohodnuté v interných predpisoch žalovaného, na ktoré Kolektívna zmluva odkazuje. Toto tvrdenie žalobcu však nemá oporu v obsahu Kolektívnej zmluvy a ani v platnej právnej úprave. Kolektívna zmluva žalobcu totiž v žiadnom jej ustanovení neodkazuje na Provízny a odmeňovací poriadok, ktorý bol predmetom argumentácie žalovaného, pretože z Kolektívnej zmluvy vyplýva len to, že mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným VZOO v kolektívnej zmluve, vnútornom predpise, avšak z tohto ustanovenia nevyplýva, že by tento vnútorný predpis (Provízny a odmeňovací poriadok) bol súčasťou Kolektívnej zmluvy. Uvedené ustanovenie Kolektívnej zmluvy rieši budúcu dohodu o mzdových podmienkach medzi žalovaným a odborovou organizáciou, či už v Kolektívnej zmluve alebo vo vnútornom predpise, ale toto zmluvné ustanovenie nie je odkazom na Provízny a odmeňovací poriadok žalobcu, účinný od 01. marca 2019, ktorý sa vzťahuje na poskytovanie ďalších zložiek plnení za prácu kontrolovaným zamestnancom, čo nebolo v konaní sporné. Dohoda o mzdových podmienkach predpokladá súčinnosť zamestnávateľa a odborového orgánu zamestnancov pri tvorbe konkrétneho obsahu mzdových podmienok, čo v preskúmavanej veci nebolo zistené. Žalovaný teda v súlade so zistenými skutočnosťami konštatoval, že tento vnútorný predpis žalobcu nebol s odborovou organizáciou žalobcu dohodnutý, nebol ňou schválený a nie je ani neoddeliteľnou súčasťou Kolektívnej zmluvy. Bolo by možné súhlasiť s názorom žalobcu, čo napokon nespochybnil ani žalovaný, že ak sú podrobnosti ohľadom mzdových podmienok dohodnuté v interných predpisoch žalobcu, na ktoré Kolektívna zmluva odkazuje, možno to považovať za dohodu o mzdových podmienkach obsiahnutú v Kolektívnej zmluve, avšak o takúto skutkovú situáciu sa v preskúmavanej veci s ohľadom na vyššie uvedené nejedná. Tvrdenie žalobcu, že určenie mzdových podmienok vo vnútornom predpise by bolo neprípustné len vtedy, ak by sa na tom zamestnávateľ so zamestnancom nedohodol v pracovnej alebo v Kolektívnej zmluve, je v priamom rozpore s platnou právnou úpravou, z ktorej vyplýva, že mzdové podmienky musia byť dohodnuté buď v pracovnej zmluve zamestnancov alebo v kolektívnej zmluve zástupcov zamestnancov so zamestnávateľom. To znamená, že odkaz na interný predpis (Provízny a odmeňovací poriadok) zamestnávateľa (žalobcu), v ktorom sú dohodnuté mzdové podmienky kontrolovaných zamestnancov, alebo ich časť, či už v pracovnej zmluve alebo v Kolektívnej zmluve nezodpovedá platnej právnej úprave, a síce zákonnej požiadavke dohodnúť mzdové podmienky buď v pracovnej zmluve so zamestnancom alebo v Kolektívnej zmluve so zástupcami zamestnancov (, , . Tvrdenie žalobcu o tom, že mzdové podmienky v časti ďalších zložiek plnení poskytovaných za prácu boli dohodnuté v pracovných zmluvách s kontrolovanými zamestnancami aj v Kolektívnej zmluve na rok 2017-2019, pretože v nich bol odkaz na Provízny a odmeňovací poriadok nemá oporu v zistenom skutkovom stave veci. V pracovnej zmluve p. E. je v odkaz na Kolektívnu zmluvu ohľadom výplatného termínu a mzdových zvýhodnení za prácu nadčas, vo sviatok, v noci, v dňoch pracovného pokoja, teda nie na zložky plnení poskytovaných za jej 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 35 -

prácu podľa Provízneho a odmeňovacieho poriadku, ku ktorým sa vzťahovalo napadnuté opatrenie. V pracovnej zmluve p. Lipčeia je v § 1 bod 5 písm. c) odkaz na Provízny a odmeňovací poriadok, ktorý však nebol súčasťou Kolektívnej zmluvy, teda v nej nebol dohodnutý. Z uvedených dôvodov bola táto žalobná námietka nedôvodná. 57. Nezákonnosť Protokolu pre nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k určeniu stupňa náročnosti práce žalobca namietal z dôvodov uvedených v bode 10/ tohto rozsudku. Tvrdil, že nedošlo k naplneniu hypotézy , teda nebol povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžadoval v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Dôvodil tým, že má v Kolektívnej zmluve upravené odmeňovanie svojich zamestnancov, keďže sú v nej uvedené zložky mzdy, minimálna mzda, základné predpoklady na dosiahnutie variabilných zložiek mzdy a pod. Vyjadril názor, že pojem „odmeňovanie“, ktorý je použitý v je širší vo vzťahu k pojmu „mzdové podmienky“, ktorý je zákonodarcom uplatnený v a . Do pojmu odmeňovanie

spadá akékoľvek ustanovenie Kolektívnej zmluvy týkajúce sa odmeňovania zamestnancov a do pojmu mzdové podmienky spadá iba úprava podľa . Vyjadril názor, že ak by chcel zákonodarca prostredníctvom prikázať akémukoľvek zamestnávateľovi priradiť svojim zamestnancom stupeň náročnosti práce, ak nedohodne ich mzdové podmienky podľa priamo v Kolektívnej zmluve, potom by musel vo svojom texte namiesto pojmu „odmeňovanie“ obsahovať pojem „mzdové podmienky zamestnancov podľa “. Zdôraznil, že pojmy použité v rámci jedného právneho predpisu s totožným slovným vyjadrením je potrebné vykladať rovnako a pojmy s odlišným slovným vyjadrením je potrebné vykladať rôzne, a preto nemožno zamieňať pojem „odmeňovanie“ a pojem „mzdové podmienky“. Poukázal aj na s tým, že mzdové podmienky sú len jednou z fakultatívnych častí kolektívnej zmluvy, ktoré nemusia byť nevyhnutne jej súčasťou najmä, ak sú mzdové podmienky upravené v pracovných zmluvách. Tvrdil, že neporušil. Žalovaný pri tom uviedol, že hoci sú zamestnanci žalobcu podľa charakteru vykonávaných pracovných činností zaradení v Kolektívnej zmluvy v zmysle interných organizačných predpisov do jednotlivých kategórií (riaditeľ sekcie, riaditeľ úseku, zástupca riaditeľa úseku, vedúci oddelenia, expert, odborný referent, referent), v časti IV. - ODMEŇOVANIE nie sú upravené konkrétne podmienky odmeňovania takto určených kategórií zamestnancov, a preto bol žalobca povinný poskytnúť kontrolovaným zamestnancom mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného podľa stupňa náročnosti práce ich pracovného miesta. Žalovaný poukázal na dohodnutý druh práce kontrolovaných zamestnancov a charakteristiku ich pracovného miesta podľa opisu činností v zmysle Pracovného poriadku a konštatoval, že opis pracovných činností zodpovedajúcich dohodnutému druhu práce kontrolovaných zamestnancov, a to odborný referent pre prevádzku WUC nezodpovedá prvému stupňu náročnosti práce, ale minimálne druhému stupňu. Správny súd k uvedenému uvádza, že obsahom tejto žalobnej námietky je poukaz žalobcu na obsah ním uvedených zákonných ustanovení, jeho názor na právnu úpravu a spôsob jej aplikácie, z formulácie ktorých nebolo zrejmé, akého konkrétneho pochybenia sa mal žalovaný dopustiť pri hodnotení zistených skutočností alebo pri konštatovaní porušenia , v čom pochybenie malo spočívať a aký malo následok na zákonnosť preskúmavaného Protokolu v časti uloženého opatrenia. Obsahom tejto námietky bolo prezentovanie vlastných skutkových 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 36 -

a právnych záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení, ktoré samé o sebe nemôžu spôsobiť nezákonnosť napadnutého opatrenia. Takto všeobecne formulovanú a nekonkrétnu žalobnú námietku možno považovať len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s hodnotením skutočností zistených počas vykonávanej inšpekcie práce a záverov prijatých na základe týchto zistení. K dôvodnosti žalobnej námietky však nepostačuje, ak žalobca s hodnotením veci žalovaným nesúhlasil bez toho, aby uviedol konkrétne nedostatky majúce za následok rozpor napadnutého Protokolu v časti prijatého opatrenia so zákonom, s obsahom zistených skutočností, či so zásadami logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých je napadnuté opatrenie žalovaného založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje jeho nezákonnosť. Nekonkrétna žalobná námietka bráni tomu, aby správny súd mohol na jej základe, súc zviazaný žalobnými bodmi v zmysle , dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého opatrenia, a preto ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobná argumentácia sa tiež míňala obsahu zistení inšpektora práce, ktoré boli podkladom pre konštatované porušenie a žalovaným v Protokole prijaté a žalobcom napadnuté dotknuté opatrenie týkajúce sa povinnosti prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin a podať inšpektorátu práce správu o prijatých opatreniach. Správny súd pritom zdôrazňuje, že v prípade odmeňovania predpokladaného v ide o určenie podmienok odmeňovania na základe vlastného mzdového systému zamestnávateľa dohodnutého so zástupcami zamestnancov s vlastným počtom tarifných tried, do ktorých budú v závislosti od náročnosti prác vykonávaných na danom pracovnom mieste zaradené pracovné činnosti alebo funkcie zamestnancov, pričom aj výška sadzieb základnej mzdy v jednotlivých tarifných triedach bude závisieť výlučne od dohody zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov. To znamená, že podstatou vytknutého porušenia zo strany žalovaného bola tá skutočnosť, že žalobca napriek tomu, že v Kolektívnej zmluvy svojich zamestnancov zaradil do jednotlivých kategórií podľa charakteru nimi vykonávaných pracovných činností, konkrétne odmeňovanie týchto jednotlivých kategórií zamestnancov, resp. nimi vykonávaných pracovných činností nemal s odborovou organizáciou dohodnuté, a preto bol povinný určiť stupeň náročnosti práce dohodnutého pracovného miesta kontrolovaných zamestnancov podľa prílohy č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorú od nich vyžadoval tak, aby im poskytoval mzdu vo výške zákonom určeného minimálneho

mzdového nároku, zodpovedajúceho ich pracovnému zaradeniu a charakteru vykonávaných pracovných činností. Žalovaný pritom konštatoval, že výška mzdy, ktorú žalobca kontrolovaným zamestnancom v kontrolovanom období poskytol bola nižšia, než ich minimálny mzdový nárok podľa stupňa náročnosti ich práce, čo žalobca nijakým spôsobom nerozporoval. Z uvedeného je zrejmé, že voči skutkovým zisteniam žalovaného ohľadom neurčenia stupňa náročnosti práce pracovného miesta kontrolovaných zamestnancov a z nich vyvodeným záverom žalobca nijakým spôsobom neargumentoval, a preto na základe tejto žalobnej námietky, ktorá sa míňala obsahu a dôvodom napadnutého opatrenia, nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti protokolu v časti dotknutého opatrenia, a preto bola nedôvodná. 58. Z rovnakých dôvodov ako v bode 57 tohto rozsudku boli nedôvodné aj žalobné námietky nesprávneho právneho posúdenia veci týkajúce sa doplatku mzdy do minimálneho mzdového nároku a doplatku náhrady mzdy za vyčerpanú dovolenku podľa priemerného mesačného zárobku kontrolovaných zamestnancov zodpovedajúceho ich minimálnemu mzdovému nároku podľa charakteru vykonávaných pracovných činností, pretože jej východiskom bola rovnaká žalobná argumentácia s tým, že keď žalobca nebol povinný priradiť pracovným miestam kontrolovaných zamestnancov stupeň náročnosti práce, tak mu 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 37 -

nevznikla ani povinnosť poskytnúť im doplatok mzdy do výšky minimálneho mzdového nároku a ani doplatok náhrady mzdy odvodeného od priemerného mesačného zárobku, ktorý by mal zodpovedať ich minimálnemu mzdovému nároku. Keďže správny súd neuznal za dôvodnú žalobnú argumentáciu vo vzťahu k určeniu stupňa náročnosti práce, nemohla ako dôvodná obstáť ani žalobná argumentácia týkajúca sa doplatku mzdy a doplatku náhrady mzdy do minimálnemu mzdovému nároku kontrolovaných zamestnancov podľa charakteru vykonávaných pracovných činností. 59. Podstatou žalobnej námietky, ktorej obsah bol zhrnutý v bode 7/ tohto rozsudku bolo tvrdenie žalobcu, že žalovaným vytknuté porušenie a s ním súvisiacich nariadených opatrení je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalobca nebol povinný dohodnúť s kontrolovanými zamestnancami zmenu druhu práce. Argumentoval tým, že Poverenia kontrolovaných zamestnancov iba hĺbkovo špecifikujú dohodnutý druh ich pracovnej náplne odborného referenta pre prevádzku WUC, pretože pracovné činnosti vyplývajúce z obsahu ich pracovných zmlúv a zo Štatútu Úseku vnútorného odbytu sa z veľkej časti prelínajú s pracovnými činnosťami podľa Poverení a uviedol príklady na toto tvrdenie. Z uvedeného žalobca vyvodil, že právnym následkom Poverení je vznik povinností kontrolovaných zamestnancov v súbehu s ich povinnosťami podľa pracovných zmlúv a interných predpisov, a nie zmena dohodnutého druhu práce. Žalovaný tvrdil, že pracovné činnosti kontrolovaných zamestnancov, ktoré vyplývajú z Poverení a pracovné činnosti vyplývajúce zo Štatútu Úseku vnútorného odbytu pre odborného referenta pre prevádzku WUC sú odlišné, Povereniami došlo k prekročeniu druhu práce podľa pracovných zmlúv kontrolovaných zamestnancov, a teda druh ich práce bol zmenený, a preto žalobca porušil , keď s kontrolovanými zamestnancami neuzavrel dohodu o zmene pracovnej zmluvy v časti dohodnutého druhu práce. Z pracovnej zmluvy B. E. správny súd zistil, že v sa ako zamestnanec zaviazala pre zamestnávateľa vykonávať osobne druh práce vyplývajúci z pracovnej pozície: odborný referent pre prevádzku WUC s tým, že uvedený druh práce zahŕňa najmä koordináciu činností v sieti WUC a WUA. Obsahom pracovnej zmluvy v tomto bode bolo aj dojednanie, že „zamestnanec vykonáva pracovné činnosti v zmysle poverenia štatútom organizačnej jednotky zamestnávateľa, pod ktorej pôsobnosť zamestnanec spadá a ďalšími internými normami zamestnávateľa, s ktorých obsahom bol zamestnanec oboznámený pred podpisom tejto pracovnej zmluvy“. Podľa Štatútu Úseku vnútorného odbytu účinného od 01.03.2018 (interný predpis žalobcu) koordinácia činností v sieti WUC a WUA v sebe zahŕňa: sledovanie plnenia odbytových (produkčných a personálnych) plánov a v prípade neplnenia plánovaných ukazovateľov analyzovať príčiny a navrhovať opatrenia pre korekciu a zlepšenie výsledkov WUC, organizačné zabezpečenie prevádzky WUC, realizácia a účasť na pracovných poradách, realizácia hodnotiacich pohovorov, predkladanie kreatívnych návrhov, opatrení smerujúcich k zvýšeniu a dynamizácii odbytu, vrátane uplatňovania rôznych motivačných nástrojov, vyhlasovania a organizovania súťaží, zabezpečenie konzultačnej, resp. poradenskej činnosti pre podriadených VFA (viazaný finančný agent), organizovanie a súčinnosť pri výberových pohovoroch na obsadenie pozícií VFA, komplexná starostlivosť a poskytovanie odborného poradenstva klientom a neklientom WUC ústredie, distribúcia aktuálnych informácií, databáz a podkladov medzi VFA a administratívne práce na WUC - zakladanie spisov, archivácia dokumentov, atď., servisné činnosti - vybavovanie klientských požiadaviek, tvorba databázy - vyhľadávanie potencionálnych klientov, reporting nadriadenému v zmysle jeho pokynov. Podľa Poverenia zo dňa 24. 08. 2018 (účinnosť nadobudol v rovnaký deň ako pracovná zmluva) bola kontrolovaná zamestnankyňa B. 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 38 -

E. poverená vedením Wüstenrot Centra v Lučenci s tým, že je povinná vykonávať činnosti v zmysle interných predpisov zamestnávateľa, a to najmä nasledovné činnosti: nábor, výber manažérov a poradcov v rámci WUC, aktívne vyhľadávanie nových potenciálnych trhov a potenciálnych poradcov, riadenie, budovanie a kontrola siete WUC, príprava, rozdelenie, podpora, zodpovednosť za plnenie a kontrola plnenia obchodného plánu, stanovenie, podpora, hodnotenie a kontrola úloh WUC, príprava koncepcie rozvoja WUC, plánovanie a organizovanie pracovných stretnutí s poradcami WUC, hodnotenie aktivít, činností a prideľovanie úloh pracovníkom a poradcom WUC, presadzovanie záujmov obchodnej politiky spoločnosti, príprava reportov a iných pokladov pre krajských riaditeľov a ústredie stavebnej sporiteľne. Za výkon pracovných činností spojených s pracovnou pozíciou vedúceho WUC sa žalobca zaviazal p. E. vyplatiť mesačnú odmenu vo výške 350,- Eur. Rovnakým spôsobom bol druh práce a zodpovedajúce pracovné činnosti dohodnutý aj s N. F. v jeho pracovnej zmluve zo dňa 13. 03. 2015. Poverením zo dňa 18. 10. 2016, ktorý nadobudol účinnosti dňom 01. 11. 2016 bol poverený zastupovaním vedúceho Wüstenrot Centra v Lučenci s tým, že zastupuje vedúceho WUC počas jeho neprítomnosti a v prípade potreby zastupovania je oprávnený a povinný vykonávať činnosti v zmysle interných predpisov zamestnávateľa a podľa popisu pracovnej pozície vedúceho WUC, ktorá zahŕňa najmä činnosti, ktoré boli vymedzené rovnakým spôsobom ako v Poverení B. E.. Odmena zástupcu WUC bola upravená v § 1 ods. 5 jeho pracovnej zmluvy vo výške 121,- Eur po dobu 8 mesiacov od vzniku pracovného pomeru pre prípad, že mu počas platnosti a účinnosti tejto zmluvy bude zároveň udelené Poverenie na výkon funkcie vedúceho WUC. Po preskúmaní veci v časti v tomto bode namietaného porušenia právnych predpisov a nadväzujúcich prijatých opatrení sa správny súd stotožnil s tvrdením žalobcu, že neporušil. Hoci správny súd nespochybňuje skutkový záver žalovaného, že pracovné činnosti vymedzené v Povereniach a Štatúte Úseku vnútorného odbytu nemožno v celosti stotožniť (pozri aj bod 61/ tohto rozsudku), a teda udeleným Poverením došlo k prekročeniu pracovnej náplne kontrolovaných zamestnancov podľa ich pracovných zmlúv a Štatútu Úseku vnútorného odbytu, avšak z toho vyvodený právny záver žalovaného, že žalobca porušil , pretože bol povinný uzatvoriť s kontrolovaným zamestnancami dohodu o zmene pracovnej zmluvy v časti dohodnutého druhu práce považoval správny súd za výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný sa podľa názoru správneho súdu mýli v úvahe, že Poverenia sú jednostranným právnym úkonom žalobcu. Poverenia obidvoch kontrolovaných zamestnancov obsahujú okrem podpisov štatutárnych zástupcov žalobcu aj podpisy kontrolovaných zamestnancov, teda ide o dvojstranný právny úkon, ktorého obsahom bolo rozšírenie pracovných úloh kontrolovaných zamestnancov v porovnaní s obsahu pracovných zmlúv. Došlo ním teda k dohode o zmene druhu práce. Obsahom Poverení je označenie subjektov, ktorí pristúpili k jeho obsahu, vymedzenie novej pracovnej činnosti, teda nového druhu práce kontrolovaných zamestnancov, odmena za túto prácu, podpisy zúčastnených osôb aj dátum, teda obsahuje všetky náležitosti pre záver, že Poverenia kontrolovaných zamestnancov boli de facto dohodou o zmene druhu ich práce. Za skutkovej situácie danej v preskúmavanej veci je nespochybniteľné, že pracovná pozícia (druh práce) odborného referenta pre prevádzku WUC je odlišná od pozície (zástupcu) vedúceho WUC, čomu nasvedčuje jednak rozsah pracovných činností, ale i osobitne priznaná odmena za výkon tejto pracovnej činnosti. To znamená, že žalobca neporušil , pretože dohodou o zmene druhu práce kontrolovaných zamestnancov boli podľa obsahu Poverenia „na vedenie WUC“ a na „zastupovanie vedúceho WUC“, a preto bola táto žalobná námietka dôvodná. Správny súd preto Protokol žalovaného ako nezákonný v časti dotknutého porušenia 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 39 -

a z neho vyplývajúcich prijatých opatrení ako nezákonný zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pre úplnosť správny súd dodáva, že úvaha žalobcu o tom, že pracovná činnosti kontrolovaných zamestnancov vyplývajúce im z predmetných Poverení bola len špecifikáciou ich pracovnej náplne je mylná, pretože nemá oporu v zistenom skutkovom stave veci, ani v platnej právnej úprave. Sám žalobca pripustil, že nie všetky pracovné činnosti podľa obsahu Poverenia a pracovných zmlúv kontrolovaných zamestnancov spolu so Štatútom Úseku vnútorného odbytu sú totožné, z čoho nemožno vyvodiť iný záver než ten, že vymedzením iných pracovných činností, ktoré podľa žalobcu kontrolovaným zamestnancom vznikli podľa Poverení v súbehu s povinnosťami vyplývajúcimi im z pracovnej zmluvy došlo k rozšíreniu ich pracovných činností, ktoré zodpovedali inej pracovnej pozícii (druhu práce), než bol uvedený v ich pracovných zmluvách, a teda došlo k zmene dojednaného druhu práce dvojstranným právnym úkonom. Jeho označenie je právne irelevantné, pretože každý právny úkon sa posudzuje podľa jeho obsahu. Ďalšia žalobná argumentácia žalobcu, že z nevyplýva, čo je druh práce, ani spôsob jeho dojednania, že pojem „druh“ všeobecne zosobňuje určité špecifické črty veci

ako súčasti celku, že správne vymedzenie druhu práce podľa profesorky Barancovej determinuje šírku dispozičných oprávnení zamestnávateľa voči zamestnancovi, že stručná charakteristika dohodnutého druhu práce by mala byť obsahom pracovnej zmluvy, že podrobnú špecifikáciu druhu práce obsahuje pracovná náplň, ktorú možno dohodnúť alebo určiť jednostranným úkonom zamestnávateľa ako súčasť pracovnej zmluvy alebo v samostatnom dokumente, že môže obsahovať len tie úlohy a povinnosti, ktoré vyplývajú z dohodnutého druhu a miesta výkonu práce a ktoré v intenciách zmluvnosti v pracovnom práve platia, kým nie je preukázaný opak, či jeho opis manažovania činnosti WUC neobsahovala žiadnu preskúmateľnú skutkovú a právnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti dotknutého opatrenia pre nesprávne právne posúdenie veci, pretože nesmerovala voči žalovaným zisteným skutočnostiam, ktoré boli dôvodom jeho uloženia, ani ku konštatovanému porušeniu , a preto pre jej nekonkrétnosť, ako aj z vyššie uvedených dôvodov ohľadom dôvodnosti tejto žalobnej námietky sa ňou správny súd podrobnejšie nezaoberal. 60. Žalobný bod uvedený v bode 8/ tohto rozsudku (evidencia pracovného času) je podľa názoru správneho súdu len všeobecnou námietkou, ktorá neobsahuje žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu vecne sa viažúcu k žalobou napadnutému Protokolu žalovaného v časti namietaného opatrenia a k dôvodom jeho nariadenia. Tak ako už bolo vyššie uvedené správny súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní, teda nenahrádza svojou prieskumnou činnosťou činnosť orgánu verejnej správy, a preto mu ani nebola zverená kompetencia preskúmať napadnuté opatrenie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v celom rozsahu. Rozsah a obsah prieskumu správneho súdu je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti, ktoré žalobca uplatnil v správnej žalobe, to znamená, že správny súd skúma zákonnosť Protokolu/opatrenia orgánu verejnej správy len z tých dôvodov, ktoré ako porušenie zákona žalobca uplatnil vo včas podanej správnej žalobe. Z vyplýva, že zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej práce a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca. Námietka nezákonnosti, obsahujúca tvrdenie žalobcu, že „zamestnanci žalobcu, pracujúci aj pre Wüstenrot stavebnú sporiteľňu, a.s. vykonávajú činnosti, pri ktorých nie je možné odlíšiť, či sa vykonávajú pre jednu alebo druhú spoločnosť“ alebo, že „ 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 40 -

neobsahuje žiadne obmedzenie možnosti vykonávať prácu pre dvoch zamestnávateľov naraz v tom istom momente“ alebo, že „evidencia pracovného času slúži na zistenie, či bol dodržaný maximálny pracovný čas“ alebo, že „spoločná evidencia pracovného času žalobcu a spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s. tieto podmienky spĺňa“ alebo že „nie je možné stanoviť dielčie časové úseky, v ktorých zamestnanec pracoval len pre jednu spoločnosť“, či že „rozdelenie týždenného pracovného času na 28 hodín v prospech Wüstenrot poisťovne, a. s. a 12 hodín v prospech Wüstenrot stavebnej sporiteľňe, a. s. vyplynulo z praxe a zástupcami zamestnancov nebolo rozporované“ je len všeobecnou námietkou, ktorej chýba akákoľvek skutková a právna argumentácia, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného opatrenia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením veci je pritom činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl orgánu verejnej správy pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, napr. ak orgán verejnej správy podriadil zistený skutkový stav pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje, alebo sa nevzťahuje v uvedenom rozsahu alebo ak orgán verejnej správy aplikoval nesprávny právny predpis, alebo síce použil správny právny predpis, no tento chybne vyložil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom. Žalobca v tomto žalobnom bode neuviedol jasné stanovisko k súvisu jeho tvrdení so zákonnosťou napadnutého opatrenia, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ konštatoval porušenie a uložil žalobcovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistení porušení právnych predpisov a ich príčin podľa Zákona o inšpekcii práce. Obsahom tejto žalobnej námietky bolo v podstate prezentovanie vlastných skutkových a právnych záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení a ktoré boli de facto len vyjadrením nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi žalovaného. Uvedené však samé o sebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutého opatrenia, pretože všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky bránia tomu, aby správny súd, ktorý je viazaný žalobnými bodmi ( ), mohol na ich základe dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého opatrenia. K dôvodnosti žalobných námietok totiž nepostačuje, ak žalobca s hodnotením veci, ktoré uplatnil žalovaný nesúhlasil bez toho, aby zároveň

uviedol konkrétne nedostatky majúce za následok rozpor napadnutého opatrenia so zákonom, obsahom vykonaných dôkazov, či zásadami logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých je v tejto časti napadnuté opatrenie založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť a vo svojej podstate sú takéto námietky len vyjadrením všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému opatreniu v konaní o preskúmaní jeho nezákonnosti nepostačujú k tomu, aby správny súd mohol dospieť k záveru, o nezákonnosti napadnutého opatrenia. Bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu nie je daný žiadny obsah prieskumu správneho súdu, a preto musí byť všeobecná námietka nezákonnosti vyhodnotená ako nedôvodná. Pokiaľ žalobca argumentoval poukazom na viaceré rozhodnutia súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorých majú členské štáty EÚ uložiť zamestnávateľom povinnosť zaviesť objektívny, hodnoverný a dostupný systém, umožňujúci merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom správny súd uvádza, že práve táto povinnosť, týkajúca sa každého zamestnávateľa samostatne voči každému jednotlivému zamestnancovi je vyjadrená v , ktorého porušenie žalovaný správne konštatoval s ohľadom na zistenia z inšpekcie práce, z ktorých vyplynulo (a ani žalobca to nespochybnil), že žalobca neviedol vo vzťahu ku kontrolovaným 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 41 -

zamestnancom evidenciu ich pracovného času samostatne, ale spoločne s druhým ich zamestnávateľom, a to so spoločnosťou Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. Táto žalobná argumentácia teda nesvedčila o žalobcom tvrdenom nesprávnom právnom posúdení veci, ale o zákonnom postupe žalovaného, ktorý mal oporu v i v žalobcom poukazovanej judikatúre súdneho dvora s EÚ. Nemohla obstáť ani argumentácia žalobcu, že žalovaný v rozpore so zásadou súčinnosti v zmysle Správneho poriadku žalobcovi neposkytol žiadny návod, či usmernenie o správnej evidencii pracovného času, pretože taká povinnosť žalovanému v rámci vykonávania inšpekcie práce, či pri vyvodzovaní opatrení zo zistených porušení právnych predpisov z platnej právnej úpravy nevyplýva, a preto z jej nesplnenia nemožno vyvodiť záver o nezákonnosti preskúmavaného opatrenia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci. Z Zákona o inšpekcii práce vyplýva, že inšpektor práce uloží povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov, a nie povinnosť prijať konkrétne opatrenia, teda obsah prijatých opatrení je ponechaný na úvahe kontrolovaného zamestnávateľa. Orgán verejnej správy nie je oprávnený určiť kontrolovanému subjektu konkrétny spôsob vykonania nápravy, ale len cieľ, ktorý sa má touto nápravou dosiahnuť, čomu zodpovedá vyjadrenie povinností, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom Protokole. Je potom na každom kontrolovanom subjekte, aby si s prihliadnutím na svoje osobné pomery a podmienky určil najefektívnejší spôsob na dosiahnutie nápravy vytýkaného stavu, na čo správne poukázal aj žalovaný. Je pritom na vôli žalobcu, či využije zákonnú možnosť poskytnutia bezplatného poradenstva žalovaného v zmysle Zákona o inšpekcii práce, a preto z nevyužitia tejto možnosti žalobcom nemožno vyvodiť porušenie zásady aktívnej súčinnosti v zmysle Správneho poriadku. Preto správny súd nezistil nezákonnosť opatrenia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie ani na základe takto formulovaných žalobných dôvodov. 61. Žalobná námietka týkajúca sa nesprávneho hodnotenia dôkazov, ktorej obsah bol zhrnutý v bode 13/ tohto rozsudku bola nekonkrétna, v dôsledku čoho nebol daný vecný obsah prieskumu správneho súdu, a preto na jej základe nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Žalobca vyjadril názor, že žalovaný nesprávne vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy, v dôsledku čoho dospel k nesprávny skutkovým záverom týkajúcim sa rozdielnosti pracovných činností vykonávaných kontrolovanými zamestnancami v zmysle Poverení a pracovných činností vykonávaných v rámci dohodnutého druhu práce odborný referent pre prevádzku WUC v zmysle Štatútu Úseku vnútorného odbytu. Žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval, ktorý konkrétny dôkaz, resp. jeho obsah žalovaný nesprávne vyhodnotil, keď dospel k záveru, že pracovné činnosti kontrolovaných zamestnancov podľa Poverenia a podľa dohodnutého druhu práce odborný referent pre prevádzku WUC v zmysle Štatútu Úseku vnútorného odbytu sú rozdielne. Takto všeobecne formulovanú námietku nezákonnosti nebolo možné podrobiť preskúmaniu, pretože správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom konaní, ale rozsah jeho prieskumu je závislý od žalobcom tvrdených dôvodov nezákonnosti preskúmavaného Protokolu, resp. v ňom prijatých opatrení. Správny súd nie je oprávnený za žalobcu dôvody nezákonnosti dopĺňať, resp. vyhľadávať z obsahu administratívneho spisu a tak dopĺňať dôvody nezákonnosti žalobou napadnutého Protokolu žalovaného, ktoré musia byť obsahom podanej správnej žaloby. Pre nekonkrétnosť tejto žalobnej argumentácie ju správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože na jej základe nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného Protokolu pre nesprávne, resp. nedostatočné zistenie skutkového stavu v dôsledku nesprávne vyhodnotených dôkazov. Pre

úplnosť správny súd dodáva, že žalobca ani tvrdením (bod 19/ tohto rozsudku - zmena dohodnutého druhu práce), že pracovná náplň 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 42 -

odborného referenta pre prevádzku WUC a pracovná náplň (zástupcu) vedúceho WUC sa z veľkej časti prelínajú napr. v činnosti „hodnotenie aktivít, činností a prideľovanie úloh pracovníkom a poradcom WUC“ (podľa Poverenia) s činnosťou „realizácia hodnotiacich pohovorov a organizačné zabezpečenie prevádzky WUC“ (podľa Štatútu Úseku vnútorného odbytu) alebo „riadenie, budovanie a kontrola siete WUC“ (podľa Poverenia) s činnosťou „organizačné zabezpečenie prevádzky WUC“ (podľa Štatútu Úseku vnútorného odbytu) nijako nevyvrátil tvrdenie žalovaného, že činnosti kontrolovaných zamestnancov podľa dohodnutého druhu práce odborný referent pre prevádzku WUC podľa Štatútu Úseku vnútorného odbytu sú rozdielne v porovnaní s pracovnými činnosťami podľa Poverení (napr. riadenie, budovanie a kontrola siete WUC), pretože samotná skutočnosť, že niektoré pracovné činnosti sú zhodné, nevyvracia tvrdenie žalovaného, že podľa Poverení vykonávali kontrolovaní zamestnanci aj také pracovné činnosti, ktoré im podľa Štatútu Úseku vnútorného odbytu nevyplývali z dohodnutého druhu práce odborný referent WUC, čo bolo podľa žalovaného dôvodom na zmenu dohodnutého druhu práce. Preto, aby vznikla potreba dojednať v pracovnej zmluve zmenu druhu práce postačuje, ak sa z dohodnutého druhu práce a s ním súvisiacich pracovných úloh podľa pracovnej náplne alebo vnútorných organizačných predpisov (napr. Štatútu Úseku vnútorného/vlastného odbytu - pozn. v preskúmavanom rozsahu sú takmer identické - ako tomu bolo v preskúmavanej veci) vymyká akákoľvek, hoc aj ojedinelá pracovná činnosť, ktorá nespadá do rámca pracovných činností/úloh kontrolovaných zamestnancov podľa dohodnutého druhu práce odborný referent pre prevádzku WUC. V preskúmavanej veci žalovaný za takú činnosť označil „riadenie, budovanie a kontrola siete WUC“, teda pracovnú náplň kontrolovaných zamestnancov podľa Poverení. Žalobca ju naopak označil za činnosť totožnú s činnosťou kontrolovaných zamestnancov ako odborných referentov WUC podľa Štatútu Úseku vnútorného odbytu, a to „organizačné zabezpečenie prevádzky WUC“. Neuviedol však, konkrétne v čom porovnávané pracovné činnosti spočívajú, preto išlo len o všeobecné tvrdenie žalobcu, ktoré nebolo možné podrobiť preskúmaniu, a teda na jeho základe dospieť k záveru o nesprávnych skutkových tvrdeniach žalovaného. Naviac, zo všeobecného popisu porovnávaných pracovných činností nevyplynula ich zhoda ani pre správny súd, pretože napr. „budovanie siete WUC“, ktoré len podľa gramatického výkladu vyžaduje vytváranie nových WUC, nemožno stotožniť s pracovnou činnosťou „organizačné zabezpečenie prevádzky WUC“, teda chod už existujúceho WUC. Z tvrdenia, že niektoré pracovné činnosti kontrolovaných zamestnancov podľa Poverení a Štatútu Úseku vnútorného odbytu pri dohodnutom druhu práce odborný referent WUC sú zhodné, logicky nie je možné vyvodiť záver, že iné pracovné činnosti podľa Poverení nie sú odlišné od pracovných činností podľa Štatútu Úseku vnútorného odbytu pri dohodnutom druhu práce odborný referent WUC. Žalobca pritom ani netvrdil, že pracovné činnosti kontrolovaných zamestnancov v pozícii (zástupca) vedúci WUC podľa Poverení a ich pracovné činnosti zodpovedajúce dohodnutému druhu práce odborný referent WUC podľa Štatútu Úseku vnútorného odbytu sú rovnaké. Naopak, sám pripustil, že len niektoré z nich sa prelínajú, z čoho a contrario vyplýva, že iné sú rozdielne. Riadenie, budovanie a kontrola siete WUC predpokladá podľa správneho súdu nepochybne širší rozsah samostatných, odborných, koncepčných, strategických a plánovaných činností, než organizačné zabezpečenie existujúceho WUC, a preto sa správny súd stotožnil so žalovaným vykonaným hodnotením zistených skutočností. 62. Pokiaľ žalobca až vo svojej replike doplnil argumentáciu týkajúcu sa neprerokovania Protokolu s tým, že nemožno absolutizovať na všetky prípady v praxi právny názor vyslovený rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 30. mája 2018 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 43 -

o tom, že povinnosť prerokovať dodatok k protokolu o inšpekcii práce nevyplýva z príslušnej právnej úpravy (ktorý použil vo svojej argumentácii žalovaný), pričom žalobca poukázal na rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn. a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. , podľa ktorých podmienka zákonnosti neprerokovania dodatku protokolu je splnená len v prípade, že dodatok k protokolu je obsahovo totožný so samotným protokolom, čo v preskúmavanej veci nebolo splnené, čím mu bola preukázateľne odopretá možnosť použiť jediný „opravný“ prostriedok, ktorý podľa Zákona o inšpekcii práce mal, a to možnosť vyjadriť sa k zisteným porušeniam, uloženým opatreniam a právnej argumentácii žalovaného, čím došlo k porušeniu zásady zákonnosti konania orgánov verejnej správy podľa SR a jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR správny súd predovšetkým uvádza, že táto žalobná argumentácia bola uplatnená až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby, a preto sa ňou správny súd nemohol zaoberať. Z ustanovenia vyplýva, že dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových

a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“) musia byť obsahom správnej žaloby. V zmysle žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej zákonom na podanie žaloby na správny súd, ktorá je v preskúmavanej veci 2 mesiace od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje ( ) a ktorá uplynula 10. apríla 2020, teda v deň nasledujúci po podaní správnej žaloby. Z rovnakého dôvodu sa správny súd nezaoberal ani v replike rozšírenou argumentáciou žalobcu ohľadom princípu spravodlivosti a prílišného formalizmus pri interpretácii a aplikácii právnych noriem vedúcich k extrémne nespravodlivému záveru s poukazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. , , , , ohľadom potreby vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených rozmeroch orgánom verejnej moci s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , či ohľadom princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí v súvislosti s právom účastníka na spravodlivé súdne konanie s poukazom na viaceré nálezy Ústavného súdu SR a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. , v ktorom v analogickej právnej veci v sesterskej spoločnosti žalobcu (Wüstenrot poisťovňa, a.s.) proti žalovanému o preskúmanie zákonnosti Protokolu Inšpektorátu práce Trenčín súd konštatoval, že preskúmavaný protokol je v rozpore so zákonom vo vzťahu k uloženej povinnosti doplatiť rozdiel na mzde zamestnanca, pretože bol vydaný orgánom, ktorý na to zo zákona nebol oprávnený. 63. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že správny súd považoval za dôvodnú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci týkajúcu sa zmeny druhu práce, a preto žalobou napadnutý Protokol žalovaného v znení jeho Dodatku č. 1 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom je žalovaný viazaný vysloveným právnym názorom správneho súdu ( ). 64. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa , podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný v celom rozsahu, a preto mu správny súd priznal voči žalovanému úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte 2 4 S / 5 7 / 2 0 2 0 - 45 -

rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.