Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (50)a8d/362728.bdbe6d.pdf
PDF · 137.56 KB
No categories available
5Cdo/81/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Sone
Mesiarkinovej, v právnej veci žalobkyne Mgr. R. P., zastúpenej JUDr. H. D., proti
žalovanému P.P., IČO: X., zastúpenému JUDr. M. G., o neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Prešov
pod sp.zn. 8 C 274/2008, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 8. decembra 2009, sp.zn. 11 Co 34/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume 62,70 €
k rukám JUDr. H. D., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 24. marca 2009, č.k. 8 C 274/2008-54 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že rozviazanie pracovného pomeru
okamžitým skončením, dané žalovaným dňa 28. júla 2008, je neplatné a pracovný pomer
žalobkyne u žalovaného naďalej trvá, náhrady mzdy vo výške jej priemerného mesačného
zárobku vo výške 15 000 Sk (497,91 €) za každý mesiac, počnúc od 28. júla 2008 do dňa,
kedy jej žalovaný umožní pokračovať v práci, alebo kedy súd rozhodne o skončení
pracovného pomeru a tiež náhrady trov konania. Náhradu trov konania žalovanému nepriznal.
S poukazom na ustanovenia § 36 ods. 1, 2, § 43 ods. 1, 2, 4, § 63 ods. 3 a 4, § 68 ods. 1, 2
a § 79 ods. 1 Zákonníka práce a výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba
nebola podaná dôvodne. Konštatoval, že v danom prípade žalovaný okamžite skončil
pracovný pomer so žalobkyňou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom v liste
zo dňa 8. júla 2007 (správne má byť 8. júla 2008 – pozn. dovolacieho súdu) skutkovo
vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ako hrubé porušenie pracovnej
disciplíny, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť tým, že sa preukázateľne neospravedlnene
nedostavila do práce od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008. Žalobkyňa mala za to, že
nedostavovaním sa do práce z jej strany nedošlo k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny,
nakoľko v pracovnej zmluve bolo dohodnuté miesto výkonu práce na adrese P. a na tomto
mieste jej nebolo umožnené vykonávať prácu. Napriek opakovanému ústnemu a následne aj
písomnému oznámeniu zamestnávateľa o tom, že miesto výkonu práce P. ostáva nezmenené
a jej pracoviskom je kancelária žalovanej spoločnosti na B., žalobkyňa mala za to, že
žalovaný jej nevytvoril adekvátne pracovné prostredie pre výkon jej práce a jednostranne
zmenil miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve. Opätovne sa domáhala
uzatvorenia dodatku k pracovnej zmluve, ktorým by sa upravilo miesto výkonu práce, s čím
však žalovaný nesúhlasil. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v pracovnej zmluve,
uzavretej medzi účastníkmi dňa 11. mája 2000, bolo ako miesto výkonu práce dohodnuté T.,
kde v tom čase bolo aj sídlo žalovanej spoločnosti. Od 13. decembra 2007 bolo sídlo
žalovaného v P., pričom žalobkyni bolo oznámené miesto výkonu jej práce v P.
na B., blok X., 1. poschodie, č. dverí X.. Súd uviedol, že vychádzajúc z ustanovenia § 43 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce, podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy je okrem iného miesto
výkonu práce (obec a organizačná časť alebo inak určené miesto). Ak však v pracovnej
zmluve nie je dojednanie o mieste výkonu práce, treba vychádzať z toho, že ako miesto
výkonu práce bolo dojednané miesto, v ktorom má organizácia prevádzku. Zákonník práce
totiž bližšie neurčuje, ako široko má byť účastníkovi v pracovnej zmluve dohodnuté pracovné
miesto. Miesto výkonu práce sa zvyčajne zhoduje s pracoviskom, pričom pracoviskom sa
rozumie určitý ohraničený priestor alebo organizačná zložka, v ktorom pracovník dojednanú
prácu vykonáva, napr. dielňa, prevádzka alebo aj kancelária. Žalovaný opakovane žalobkyni
oznámil, že miesto výkonu jej práce je obec P. a pracoviskom kancelária na B., blok X., 1.
poschodie, č. dverí X.. Výsluchom žalobkyne súd zistil, že v minulosti, pred nástupom na
materskú, resp. rodičovskú dovolenku, žalobkyňa napriek v pracovnej zmluve dohodnutom
mieste výkonu práce v P., na T., na tomto mieste nikdy nepracovala, ale reálnu prácu
vykonávala v mieste svojho bydliska v P.. Túto skutočnosť vtedy nenamietala a nedomáhala
sa dodatku k pracovnej zmluve tak, ako po opätovnom nástupe
do zamestnania, pričom v priebehu roku 2007 došlo aj k objektívnej zmene tak sídla, ako aj
kancelárií žalovanej spoločnosti. Takéto počínanie žalobkyne súd považoval za účelové
konanie. Z týchto dôvodov nemohol absenciu žalobkyne na pracovisku od 14. apríla 2008
posúdiť ako prekážku na strane zamestnávateľa, ale ako neospravedlnenú neprítomnosť
v práci. Vzhľadom na jej trvanie išlo podľa názoru súdu o závažné porušenie pracovnej
disciplíny, pre ktoré s ňou mohol zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer. Na túto
skutočnosť ju žalovaný upozornil aj listom z 28. apríla 2008 a zároveň jej oznámil, že
za nevykonanú prácu jej neprináleží mzda, a preto jej ju nebudú poskytovať až do doby, keď
nezačne svoju prácu opäť vykonávať. Aj z tohto oznámenia možno podľa súdu vyvodiť, že
žalovaný ešte dňa 28. apríla 2008 očakával opätovné nastúpenie žalobkyne do práce. Uviedol,
že za hrubé porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca možno považovať rôzne úmyselné
konania spojené so škodami väčšieho rozsahu alebo reťazové neospravedlnené absencie,
prejavy alkoholizmu a pod. Počet absencií, ktoré je možné považovať za hrubé porušenie
pracovnej disciplíny, nie je zákonom určený. V danom prípade išlo o rad nadväzujúcich
absencií, preto súd aj vzhľadom na námietku žalobkyne ohľadne uplynutia 2-mesačnej lehoty
na okamžité skončenie pracovného pomeru skúmal, kedy táto prekluzívna lehota začala
plynúť. Žalovaný považoval každý jeden deň neospravedlnenej absencie za závažné porušenie
pracovnej disciplíny, teda aj deň, kedy odoslal žalobkyni listinu o okamžitom skončení
pracovného pomeru, t.j. 8. júl 2008. Podľa názoru súdu je práve na zamestnávateľovi, dokedy
je ochotný tolerovať neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca na pracovisku. V danom
prípade ešte dňa 28. apríla 2008 žalovaný očakával opätovný nástup žalobkyne
do zamestnania, pričom jej pretrvávajúcu neospravedlnenú absenciu do dňa 8. júla 2008 už
považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré s ňou aj okamžite skončil
pracovný pomer. Nakoľko žalobkyni bola táto doručená dňa 28. júla 2008, žalovaný s ňou
skončil pracovný pomer v 2-mesačnej lehote uvedenej v § 68 ods. 2 Zákonníka práce.
Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 8. decembra 2009, sp.zn.
11 Co 34/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že rozviazanie pracovného
pomeru okamžitým skončením dané žalobkyni žalovaným dňa 28. júla 2008, je neplatné
a pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. V prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania
dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Uviedol, že ak sa premiestňuje
zamestnávateľ alebo jeho časť, je daný dôvod pre výpoveď zo strany zamestnávateľa podľa
§ 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce pri dodržaní podmienok uvedených v odseku 2 tohto
ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že ak majú zamestnanci dohodnuté v pracovnej zmluve
určité miesto výkonu práce a zamestnávateľ alebo jeho časť sa premiestňuje do iného miesta
a zamestnanec na návrh zamestnávateľa na dohodnuté nové miesto výkonu práce nepristúpi,
môže mu dať zamestnávateľ výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Dohodnutý
obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec
dohodnú na jeho zmene, pričom zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy
vyhotoviť písomne. Preradenie na inú prácu, to znamená vykonávať práce iného druhu alebo
na inom mieste ako boli dohodnuté v pracovnej zmluve, je zamestnanec povinný len
výnimočne, a to v prípadoch ustanovených v § 55 ods. 2 a 4 Zákonníka práce. Ani o jeden
z týchto prípadov v danej veci nešlo, a preto nemohol žalovaný od žalobkyne žiadať, aby
bez zmeny pracovnej zmluvy vykonávala prácu na inom mieste. Zdôraznil, že miesto výkonu
práce bolo veľmi presne vymedzené v pracovnej zmluve, a to tak, že išlo o miesto výkonu
práce na T., P.. Ak žalovaný požadoval, aby žalobkyňa pracovala na inom mieste, potom ak
s tým nesúhlasila, mohol jej dať výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, ale
nemohol ju preradiť na inú prácu, resp. na prácu na inom mieste ako bolo dohodnuté
v pracovnej zmluve, pretože neboli na to splnené podmienky ustanovenia § 55 ods. 2 a 4
Zákonníka práce. Preto, ak žalobkyňa nenastupovala do práce z toho dôvodu, že nedošlo
k dohode o zmene obsahu pracovnej zmluvy, týkajúcej sa miesta výkonu práce, pričom
žalovaný trval na tom, aby vykonávala prácu na inom mieste, išlo o prekážku
na strane zamestnávateľa. Žalovaný jej totiž neposkytoval prácu na dohodnutom mieste
výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy. Z tohto dôvodu, ak žalovaný so žalobkyňou
okamžite skončil pracovný pomer preto, lebo v čase od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008
nenastupovala do práce na novovymedzené pracovné miesto, nešlo o absenciu v práci, ale
o prekážku na strane zamestnávateľa, pre ktorú s ňou nebolo možné okamžite skončiť
pracovný pomer. Preto odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, ako to uviedol vo výroku svojho rozsudku s tým, že v prevyšujúcej časti rozsudok
prvostupňového súdu zrušil, pretože súd prvého stupňa dokazovanie na výšku náhrady mzdy
za požadované obdobie nevykonal.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do výroku, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa, podal dovolanie žalovaný. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zmenil a žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy
odvolacieho konania vo výške 397,38 € a dovolacieho konania vo výške 397,64 €. Namietal,
že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho právnou
argumentáciou a mal za to, že na strane zamestnávateľa zmenou pracovného miesta nenastala
prekážka v práci, pre ktorú by žalobkyňa nemohla svoju prácu vykonávať. Poukázal na to, že
žalobkyňa vo svojich vyjadreniach označovala za prekážku v práci to, že žalovaný
nepovažoval za vhodné formálne zmeniť jej pracovnú zmluvu, nie to, že došlo k zmene
pracovného miesta. Keďže žalobkyňa so zmenou pracovného miesta nemala problém, mal
za to, že nemala dôvod nenastúpiť do práce. Poukázal na skutočnosť, že pojem miesta výkonu
práce sa odlišuje od pojmu pracovisko, pričom tieto pojmy sa môžu, ale nemusia zhodovať.
Čo sa týka dvojmesačnej lehoty pre doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru,
mal za to, že každý deň, keď žalobkyňa nenastúpila do práce je samostatným dôvodom
pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny
a žalobkyni teda doručil okamžité skončenie pracovného pomeru včas. Nesúhlasil s názorom
odvolacieho súdu, že daná situácia v zmysle Zákonníka práce ponúkala pre zamestnávateľa
len jedno riešenie a to výpoveď zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. a/
Zákonníka práce. Mal za to, že nie je povinnosťou zamestnávateľa dať výpoveď
zamestnancovi v prípade, že zamestnávateľ sa premiestňuje, ide o jeho právo. Zdôraznil, že
zamestnankyňa sa do práce nedostavovala, ako to sama uviedla, nie z dôvodu, že má pracovať
v P.B., ale preto, že v pracovnej zmluve má uvedené iné miesto výkonu práce, aké
v skutočnosti malo byť. Medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou došlo ku konsenzu
o mieste výkonu práce a to vzhľadom na ich vzájomnú korešpondenciu aj písomnou formou,
avšak nedošlo k formálnemu vyhotoveniu dodatku k pracovnej zmluve. Tento formálny
nedostatok nemožno podľa názoru žalovaného považovať za prekážku
na strane zamestnávateľa, najmä z poukazom na to, že išlo o zmenu v rámci jedného mesta
(P.) a že aj pred tým žalobkyňa pracovala na inom, ako dohodnutom mieste výkonu práce (v
P.). V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.
Žalobkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného v plnej miere stotožnila s právnymi
závermi odvolacieho súdu a navrhla dovolanie žalovaného zamietnuť a zaviazať ho k náhrade
trov dovolacieho konania vo výške 106,98 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,
že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej
vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi takéto
vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného alebo
nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania
nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Ani
takáto vada nebola dovolacím súdom zistená a dovolateľom namietaná.
Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j., že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právom posúdení veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,
predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktorým v Zákonníku práce predpísaným spôsobom mal
žalovaný skončiť pracovný pomer so žalobkyňou.
Podľa § 68 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení platnom do 31. decembra 2008 (ďalej
len Zákonník práce), môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to
iba vtedy, ak zamestnanec
a/ bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b/ porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite
skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité
skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.
O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.
Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka
pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje
k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje
formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí
byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený
v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť
s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce) a musí byť vopred prerokované s príslušným
odborovým orgánom (viď § 74 ods. 1 Zákonníka práce). Dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený
tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti
o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne
meniť.
Z hľadiska skutkového stavu bolo zistené, že žalobkyňa pracovala u žalovaného
na základe pracovnej zmluvy z 11. mája 2000 ako výkonná riaditeľka s miestom výkonu
práce na T., P.. Listom z 22. februára 2008 žalovaný žalobkyni oznámil, že deň nástupu do
zamestnania po čerpaní 25 dní dovolenky, bude 8. apríla 2008
na B.. V liste z 9. apríla 2008 a 11. apríla 2008 jej oznámil, že miesto výkonu práce – P.
ostáva nezmenené a jej pracoviskom je kancelária spoločnosti P.. Zároveň jej oznámil, že
nemieni pristúpiť k uzatvoreniu dodatku k pracovnej zmluve. Žalobkyňa dochádzala do práce
na B. v dňoch 8. až 11. apríla 2008. Listom zo 14. apríla 2008 žalovanému oznámila, že
nesúhlasí s jednostrannou zmenou dohodnutého miesta výkonu práce zo strany žalovaného
a vidí v tom prekážku v práci
na strane zamestnávateľa – žalovaného a z tohto dôvodu odmietla do práce nastupovať. Dňa
28. júla 2008 bolo žalobkyni zo strany žalovaného doručené okamžité skončenie pracovného
pomeru z 8. júla 2008. Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru spočívalo v „hrubom porušení pracovnej disciplíny“ v dôsledku neospravedlneného
nedostavovania sa žalobkyne do práce na adresu P., od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008.
Pre účely posúdenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 28. júla
2008 je potrebné v prvom rade posúdiť, či nedostavovanie sa žalobkyne do zamestnania
na adresu P., v čase od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008 malo
za následok neospravedlnenú absenciu žalobkyne v práci a či v tejto súvislosti došlo
k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny.
O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom
pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru
z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho
preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so Zákonníkom práce,
udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená
absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu, nenastávajú
obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej,
inokedy v dlhšej dobe.
K porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou uvedenému v okamžitom skončení
pracovného pomeru dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať
pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného
pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených
právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným
poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má
byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.
Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným
porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie
pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/
a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek
tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce
nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným
zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je
intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny
závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj
k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných
povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia
pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.
Miesto výkonu práce ako podstatná náležitosť pracovnej zmluvy priamo determinuje
šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči zamestnancovi. Pri vymedzení miesta
výkonu práce sa uplatňuje princíp zmluvnej voľnosti. Miesto výkonu práce možno vymedziť
uvedením presnej adresy, kde sídli zamestnávateľ alebo jeho organizačná časť, alebo
uvedením mesta, obce, v ktorej bude zamestnanec vykonávať prácu alebo iným spôsobom
(vymedzenie okresu, kraja, regiónu a pod.). Miesto výkonu práce treba odlišovať od pojmu
pracovisko. Miesto výkonu práce je v prevažnej miere širším pojmom. Za pracovisko treba
považovať určitý priestor, v ktorom má zamestnanec vykonávať prácu v rámci organizačnej
jednotky. Pracoviskom je napríklad kancelária, stavenisko, dielňa. Pri veľmi úzkom
vymedzení miesta výkonu práce nemožno vylúčiť, že priestory pracoviska zamestnanca sú
zhodné s priestormi, ktoré sú miestom výkonu práce dohodnutým v pracovnej zmluve.
Presné vymedzenie miesta výkonu práce v pracovnej zmluve je dôležité
pre posúdenie, či ide o preradenie zamestnanca na výkon práce do iného miesta, ako bolo
dohodnuté v pracovnej zmluve (§ 55 Zákonníka práce). Zamestnávateľ nie je oprávnený
jednostranne zmeniť v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce
a zamestnanca preradiť na iné miesto výkonu práce. Dohodnutý obsah pracovnej zmluvy
možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene.
Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne (§ 54 Zákonníka
práce).
Najvyšší súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že dovolaním napadnutému
rozhodnutiu odvolacieho súdu nemožno vytknúť, že by spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. S dôvodmi, pre ktoré odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu zmenil a rozhodol, že rozviazanie pracovného pomeru okamžitým
skončením, dané žalobkyni žalovaným dňa 28. júla 2008, je neplatné a pracovný pomer
u žalovaného naďalej trvá, uvedenými odvolacím súdom v odôvodnení jeho rozhodnutia, sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne
odkazuje.
Aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno považovať
za porušenie pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval
prácu na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, do zamestnania nedostavoval
a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku
nezdržiaval.
V danom prípade miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve vymedzené
konkrétnou adresou - P., na ktorej mala žalobkyňa podľa pracovnej zmluvy prácu vykonávať.
K zmene obsahu pracovnej zmluvy, týkajúcej sa miesta výkonu práce, medzi účastníkmi
konania nedošlo a taktiež neboli splnené podmienky § 55 ods. 2 a 4 Zákonníka práce na
preradenie žalobkyne na inú prácu, resp. prácu na inom mieste, ako bolo dohodnuté
v pracovnej zmluve. Nebolo teda povinnosťou žalobkyne vyplývajúcou z pracovnej zmluvy,
vykonávať prácu na B. v P.. Preto ak sa žalobkyňa v čase od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008
nedostavovala do zamestnania na takto žalovaným jednostranne zmenené miesto výkonu
práce, jej konanie nemožno považovať za protiprávne – zakladajúce neospravedlnenú
neprítomnosť v práci (absenciu) a zároveň za dôvod
na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je
daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. l O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní vzniklo žalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania
proti žalovanému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v dovolacom konaní v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon
právnej služby poskytnutej vypracovaním písomného vyjadrenia k dovolaniu z 30. marca
2010 (§ 14 ods. 1 písm. b/, § 11 ods. 1 písm. a/) vo výške 55,49 €, čo spolu s režijným
paušálom (7,21 €) predstavuje spolu 62,70 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová