Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/81/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci žalobkyne Mgr. R. P., zastúpenej JUDr. H. D., proti

žalovanému P.P., IČO: X., zastúpenému JUDr. M. G., o neplatnosť rozviazania

pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Prešov

pod sp.zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 8. decembra 2009, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume 62,70 €

k rukám JUDr. H. D., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 24. marca 2009, č.k. -54 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že rozviazanie pracovného pomeru

okamžitým skončením, dané žalovaným dňa 28. júla 2008, je neplatné a pracovný pomer

žalobkyne u žalovaného naďalej trvá, náhrady mzdy vo výške jej priemerného mesačného

zárobku vo výške 15 000 Sk (497,91 €) za každý mesiac, počnúc od 28. júla 2008 do dňa,

kedy jej žalovaný umožní pokračovať v práci, alebo kedy súd rozhodne o skončení

pracovného pomeru a tiež náhrady trov konania. Náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

S poukazom na ustanovenia § 36 ods. 1, 2, § 43 ods. 1, 2, 4, § 63 ods. 3 a 4, § 68 ods. 1, 2

a a výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba

nebola podaná dôvodne. Konštatoval, že v danom prípade žalovaný okamžite skončil

pracovný pomer so žalobkyňou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom v liste

zo dňa 8. júla 2007 (správne má byť 8. júla 2008 – pozn. dovolacieho súdu) skutkovo

vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ako hrubé porušenie pracovnej

disciplíny, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť tým, že sa preukázateľne neospravedlnene

nedostavila do práce od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008. Žalobkyňa mala za to, že

nedostavovaním sa do práce z jej strany nedošlo k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny,

nakoľko v pracovnej zmluve bolo dohodnuté miesto výkonu práce na adrese P. a na tomto

mieste jej nebolo umožnené vykonávať prácu. Napriek opakovanému ústnemu a následne aj

písomnému oznámeniu zamestnávateľa o tom, že miesto výkonu práce P. ostáva nezmenené

a jej pracoviskom je kancelária žalovanej spoločnosti na B., žalobkyňa mala za to, že

žalovaný jej nevytvoril adekvátne pracovné prostredie pre výkon jej práce a jednostranne

zmenil miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve. Opätovne sa domáhala

uzatvorenia dodatku k pracovnej zmluve, ktorým by sa upravilo miesto výkonu práce, s čím

však žalovaný nesúhlasil. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v pracovnej zmluve,

uzavretej medzi účastníkmi dňa 11. mája 2000, bolo ako miesto výkonu práce dohodnuté T.,

kde v tom čase bolo aj sídlo žalovanej spoločnosti. Od 13. decembra 2007 bolo sídlo

žalovaného v P., pričom žalobkyni bolo oznámené miesto výkonu jej práce v P.

na B., blok X., 1. poschodie, č. dverí X.. Súd uviedol, že vychádzajúc z ustanovenia § 43 ods.

1 písm. b/ , podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy je okrem iného miesto

výkonu práce (obec a organizačná časť alebo inak určené miesto). Ak však v pracovnej

zmluve nie je dojednanie o mieste výkonu práce, treba vychádzať z toho, že ako miesto

výkonu práce bolo dojednané miesto, v ktorom má organizácia prevádzku.

totiž bližšie neurčuje, ako široko má byť účastníkovi v pracovnej zmluve dohodnuté pracovné

miesto. Miesto výkonu práce sa zvyčajne zhoduje s pracoviskom, pričom pracoviskom sa

rozumie určitý ohraničený priestor alebo organizačná zložka, v ktorom pracovník dojednanú

prácu vykonáva, napr. dielňa, prevádzka alebo aj kancelária. Žalovaný opakovane žalobkyni

oznámil, že miesto výkonu jej práce je obec P. a pracoviskom kancelária na B., blok X., 1.

poschodie, č. dverí X.. Výsluchom žalobkyne súd zistil, že v minulosti, pred nástupom na

materskú, resp. rodičovskú dovolenku, žalobkyňa napriek v pracovnej zmluve dohodnutom

mieste výkonu práce v P., na T., na tomto mieste nikdy nepracovala, ale reálnu prácu

vykonávala v mieste svojho bydliska v P.. Túto skutočnosť vtedy nenamietala a nedomáhala

sa dodatku k pracovnej zmluve tak, ako po opätovnom nástupe

do zamestnania, pričom v priebehu roku 2007 došlo aj k objektívnej zmene tak sídla, ako aj

kancelárií žalovanej spoločnosti. Takéto počínanie žalobkyne súd považoval za účelové

konanie. Z týchto dôvodov nemohol absenciu žalobkyne na pracovisku od 14. apríla 2008

posúdiť ako prekážku na strane zamestnávateľa, ale ako neospravedlnenú neprítomnosť

v práci. Vzhľadom na jej trvanie išlo podľa názoru súdu o závažné porušenie pracovnej

disciplíny, pre ktoré s ňou mohol zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer. Na túto

skutočnosť ju žalovaný upozornil aj listom z 28. apríla 2008 a zároveň jej oznámil, že

za nevykonanú prácu jej neprináleží mzda, a preto jej ju nebudú poskytovať až do doby, keď

nezačne svoju prácu opäť vykonávať. Aj z tohto oznámenia možno podľa súdu vyvodiť, že

žalovaný ešte dňa 28. apríla 2008 očakával opätovné nastúpenie žalobkyne do práce. Uviedol,

že za hrubé porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca možno považovať rôzne úmyselné

konania spojené so škodami väčšieho rozsahu alebo reťazové neospravedlnené absencie,

prejavy alkoholizmu a pod. Počet absencií, ktoré je možné považovať za hrubé porušenie

pracovnej disciplíny, nie je zákonom určený. V danom prípade išlo o rad nadväzujúcich

absencií, preto súd aj vzhľadom na námietku žalobkyne ohľadne uplynutia 2-mesačnej lehoty

na okamžité skončenie pracovného pomeru skúmal, kedy táto prekluzívna lehota začala

plynúť. Žalovaný považoval každý jeden deň neospravedlnenej absencie za závažné porušenie

pracovnej disciplíny, teda aj deň, kedy odoslal žalobkyni listinu o okamžitom skončení

pracovného pomeru, t.j. 8. júl 2008. Podľa názoru súdu je práve na zamestnávateľovi, dokedy

je ochotný tolerovať neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca na pracovisku. V danom

prípade ešte dňa 28. apríla 2008 žalovaný očakával opätovný nástup žalobkyne

do zamestnania, pričom jej pretrvávajúcu neospravedlnenú absenciu do dňa 8. júla 2008 už

považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré s ňou aj okamžite skončil

pracovný pomer. Nakoľko žalobkyni bola táto doručená dňa 28. júla 2008, žalovaný s ňou

skončil pracovný pomer v 2-mesačnej lehote uvedenej v .

Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. O trovách

konania rozhodol podľa

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 8. decembra 2009, sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že rozviazanie pracovného

pomeru okamžitým skončením dané žalobkyni žalovaným dňa 28. júla 2008, je neplatné

a pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. V prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania

dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Uviedol, že ak sa premiestňuje

zamestnávateľ alebo jeho časť, je daný dôvod pre výpoveď zo strany zamestnávateľa podľa

pri dodržaní podmienok uvedených v odseku 2 tohto

ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že ak majú zamestnanci dohodnuté v pracovnej zmluve

určité miesto výkonu práce a zamestnávateľ alebo jeho časť sa premiestňuje do iného miesta

a zamestnanec na návrh zamestnávateľa na dohodnuté nové miesto výkonu práce nepristúpi,

môže mu dať zamestnávateľ výpoveď podľa . Dohodnutý

obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec

dohodnú na jeho zmene, pričom zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy

vyhotoviť písomne. Preradenie na inú prácu, to znamená vykonávať práce iného druhu alebo

na inom mieste ako boli dohodnuté v pracovnej zmluve, je zamestnanec povinný len

výnimočne, a to v prípadoch ustanovených v a . Ani o jeden

z týchto prípadov v danej veci nešlo, a preto nemohol žalovaný od žalobkyne žiadať, aby

bez zmeny pracovnej zmluvy vykonávala prácu na inom mieste. Zdôraznil, že miesto výkonu

práce bolo veľmi presne vymedzené v pracovnej zmluve, a to tak, že išlo o miesto výkonu

práce na T., P.. Ak žalovaný požadoval, aby žalobkyňa pracovala na inom mieste, potom ak

s tým nesúhlasila, mohol jej dať výpoveď podľa , ale

nemohol ju preradiť na inú prácu, resp. na prácu na inom mieste ako bolo dohodnuté

v pracovnej zmluve, pretože neboli na to splnené podmienky ustanovenia § 55 ods. 2 a 4

. Preto, ak žalobkyňa nenastupovala do práce z toho dôvodu, že nedošlo

k dohode o zmene obsahu pracovnej zmluvy, týkajúcej sa miesta výkonu práce, pričom

žalovaný trval na tom, aby vykonávala prácu na inom mieste, išlo o prekážku

na strane zamestnávateľa. Žalovaný jej totiž neposkytoval prácu na dohodnutom mieste

výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy. Z tohto dôvodu, ak žalovaný so žalobkyňou

okamžite skončil pracovný pomer preto, lebo v čase od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008

nenastupovala do práce na novovymedzené pracovné miesto, nešlo o absenciu v práci, ale

o prekážku na strane zamestnávateľa, pre ktorú s ňou nebolo možné okamžite skončiť

pracovný pomer. Preto odvolací súd v zmysle rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil tak, ako to uviedol vo výroku svojho rozsudku s tým, že v prevyšujúcej časti rozsudok

prvostupňového súdu zrušil, pretože súd prvého stupňa dokazovanie na výšku náhrady mzdy

za požadované obdobie nevykonal.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do výroku, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa, podal dovolanie žalovaný. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu zmenil a žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy

odvolacieho konania vo výške 397,38 € a dovolacieho konania vo výške 397,64 €. Namietal,

že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle

Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho právnou

argumentáciou a mal za to, že na strane zamestnávateľa zmenou pracovného miesta nenastala

prekážka v práci, pre ktorú by žalobkyňa nemohla svoju prácu vykonávať. Poukázal na to, že

žalobkyňa vo svojich vyjadreniach označovala za prekážku v práci to, že žalovaný

nepovažoval za vhodné formálne zmeniť jej pracovnú zmluvu, nie to, že došlo k zmene

pracovného miesta. Keďže žalobkyňa so zmenou pracovného miesta nemala problém, mal

za to, že nemala dôvod nenastúpiť do práce. Poukázal na skutočnosť, že pojem miesta výkonu

práce sa odlišuje od pojmu pracovisko, pričom tieto pojmy sa môžu, ale nemusia zhodovať.

Čo sa týka dvojmesačnej lehoty pre doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru,

mal za to, že každý deň, keď žalobkyňa nenastúpila do práce je samostatným dôvodom

pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny

a žalobkyni teda doručil okamžité skončenie pracovného pomeru včas. Nesúhlasil s názorom

odvolacieho súdu, že daná situácia v zmysle ponúkala pre zamestnávateľa

len jedno riešenie a to výpoveď zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. a/

. Mal za to, že nie je povinnosťou zamestnávateľa dať výpoveď

zamestnancovi v prípade, že zamestnávateľ sa premiestňuje, ide o jeho právo. Zdôraznil, že

zamestnankyňa sa do práce nedostavovala, ako to sama uviedla, nie z dôvodu, že má pracovať

v P.B., ale preto, že v pracovnej zmluve má uvedené iné miesto výkonu práce, aké

v skutočnosti malo byť. Medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou došlo ku konsenzu

o mieste výkonu práce a to vzhľadom na ich vzájomnú korešpondenciu aj písomnou formou,

avšak nedošlo k formálnemu vyhotoveniu dodatku k pracovnej zmluve. Tento formálny

nedostatok nemožno podľa názoru žalovaného považovať za prekážku

na strane zamestnávateľa, najmä z poukazom na to, že išlo o zmenu v rámci jedného mesta

(P.) a že aj pred tým žalobkyňa pracovala na inom, ako dohodnutom mieste výkonu práce (v

P.). V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.

Žalobkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného v plnej miere stotožnila s právnymi

závermi odvolacieho súdu a navrhla dovolanie žalovaného zamietnuť a zaviazať ho k náhrade

trov dovolacieho konania vo výške 106,98 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,

že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej

vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi takéto

vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného alebo

nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania

nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami . Ani

takáto vada nebola dovolacím súdom zistená a dovolateľom namietaná.

Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j., že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právom posúdení veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,

predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke platnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, ktorým v predpísaným spôsobom mal

žalovaný skončiť pracovný pomer so žalobkyňou.

Podľa , v znení platnom do 31. decembra 2008 (ďalej

len ), môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to

iba vtedy, ak zamestnanec

a/ bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,

b/ porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa , zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite

skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité

skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka

pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje

k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje

formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí

byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený

v , ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť

s iným dôvodom (viď ) a musí byť vopred prerokované s príslušným

odborovým orgánom (viď ). Dôvod okamžitého skončenia

pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený

tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka

pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti

o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného

pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne

meniť.

Z hľadiska skutkového stavu bolo zistené, že žalobkyňa pracovala u žalovaného

na základe pracovnej zmluvy z 11. mája 2000 ako výkonná riaditeľka s miestom výkonu

práce na T., P.. Listom z 22. februára 2008 žalovaný žalobkyni oznámil, že deň nástupu do

zamestnania po čerpaní 25 dní dovolenky, bude 8. apríla 2008

na B.. V liste z 9. apríla 2008 a 11. apríla 2008 jej oznámil, že miesto výkonu práce – P.

ostáva nezmenené a jej pracoviskom je kancelária spoločnosti P.. Zároveň jej oznámil, že

nemieni pristúpiť k uzatvoreniu dodatku k pracovnej zmluve. Žalobkyňa dochádzala do práce

na B. v dňoch 8. až 11. apríla 2008. Listom zo 14. apríla 2008 žalovanému oznámila, že

nesúhlasí s jednostrannou zmenou dohodnutého miesta výkonu práce zo strany žalovaného

a vidí v tom prekážku v práci

na strane zamestnávateľa – žalovaného a z tohto dôvodu odmietla do práce nastupovať. Dňa

28. júla 2008 bolo žalobkyni zo strany žalovaného doručené okamžité skončenie pracovného

pomeru z 8. júla 2008. Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného

pomeru spočívalo v „hrubom porušení pracovnej disciplíny“ v dôsledku neospravedlneného

nedostavovania sa žalobkyne do práce na adresu P., od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008.

Pre účely posúdenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 28. júla

2008 je potrebné v prvom rade posúdiť, či nedostavovanie sa žalobkyne do zamestnania

na adresu P., v čase od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008 malo

za následok neospravedlnenú absenciu žalobkyne v práci a či v tejto súvislosti došlo

k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny.

O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom

pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru

z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho

preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so ,

udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená

absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie

pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/

. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu, nenastávajú

obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej,

inokedy v dlhšej dobe.

K porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou uvedenému v okamžitom skončení

pracovného pomeru dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať

pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného

pomeru ( ods. l písm. b/ ) a spočíva v plnení povinností stanovených

právnymi predpismi (najmä ustanoveniami , ), pracovným

poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má

byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného

pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany

zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.

pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným

porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie

pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité

skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/

a ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou ). Tieto pojmy, napriek

tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca,

nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným

zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je

intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny

závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj

k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných

povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia

pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.

Miesto výkonu práce ako podstatná náležitosť pracovnej zmluvy priamo determinuje

šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči zamestnancovi. Pri vymedzení miesta

výkonu práce sa uplatňuje princíp zmluvnej voľnosti. Miesto výkonu práce možno vymedziť

uvedením presnej adresy, kde sídli zamestnávateľ alebo jeho organizačná časť, alebo

uvedením mesta, obce, v ktorej bude zamestnanec vykonávať prácu alebo iným spôsobom

(vymedzenie okresu, kraja, regiónu a pod.). Miesto výkonu práce treba odlišovať od pojmu

pracovisko. Miesto výkonu práce je v prevažnej miere širším pojmom. Za pracovisko treba

považovať určitý priestor, v ktorom má zamestnanec vykonávať prácu v rámci organizačnej

jednotky. Pracoviskom je napríklad kancelária, stavenisko, dielňa. Pri veľmi úzkom

vymedzení miesta výkonu práce nemožno vylúčiť, že priestory pracoviska zamestnanca sú

zhodné s priestormi, ktoré sú miestom výkonu práce dohodnutým v pracovnej zmluve.

Presné vymedzenie miesta výkonu práce v pracovnej zmluve je dôležité

pre posúdenie, či ide o preradenie zamestnanca na výkon práce do iného miesta, ako bolo

dohodnuté v pracovnej zmluve ( ). Zamestnávateľ nie je oprávnený

jednostranne zmeniť v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce

a zamestnanca preradiť na iné miesto výkonu práce. Dohodnutý obsah pracovnej zmluvy

možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene.

Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne (§ 54 Zákonníka

práce).

Najvyšší súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že dovolaním napadnutému

rozhodnutiu odvolacieho súdu nemožno vytknúť, že by spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci podľa S dôvodmi, pre ktoré odvolací súd rozsudok

prvostupňového súdu zmenil a rozhodol, že rozviazanie pracovného pomeru okamžitým

skončením, dané žalobkyni žalovaným dňa 28. júla 2008, je neplatné a pracovný pomer

u žalovaného naďalej trvá, uvedenými odvolacím súdom v odôvodnení jeho rozhodnutia, sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne

odkazuje.

Aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno považovať

za porušenie pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval

prácu na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, do zamestnania nedostavoval

a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku

nezdržiaval.

V danom prípade miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve vymedzené

konkrétnou adresou - P., na ktorej mala žalobkyňa podľa pracovnej zmluvy prácu vykonávať.

K zmene obsahu pracovnej zmluvy, týkajúcej sa miesta výkonu práce, medzi účastníkmi

konania nedošlo a taktiež neboli splnené podmienky a na

preradenie žalobkyne na inú prácu, resp. prácu na inom mieste, ako bolo dohodnuté

v pracovnej zmluve. Nebolo teda povinnosťou žalobkyne vyplývajúcou z pracovnej zmluvy,

vykonávať prácu na B. v P.. Preto ak sa žalobkyňa v čase od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008

nedostavovala do zamestnania na takto žalovaným jednostranne zmenené miesto výkonu

práce, jej konanie nemožno považovať za protiprávne – zakladajúce neospravedlnenú

neprítomnosť v práci (absenciu) a zároveň za dôvod

na okamžité skončenie pracovného pomeru.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa nie je

daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa ods. l zamietol.

V dovolacom konaní vzniklo žalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania

proti žalovanému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd jej priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v dovolacom konaní v zmysle vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon

právnej služby poskytnutej vypracovaním písomného vyjadrenia k dovolaniu z 30. marca

2010 (§ 14 ods. 1 písm. b/, § 11 ods. 1 písm. a/) vo výške 55,49 €, čo spolu s režijným

paušálom (7,21 €) predstavuje spolu 62,70 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2011

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová