Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-159-2023.pdf
PDF · 156.58 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/159/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyne spravodajkyne) a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXXX/XXXX, XXX XX C., 2/ E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXXX/XXXX, XXX XX C., obidvoch právne zastúpených: Advokátska kancelária JUDr. Róbert Mendel s.r.o., so sídlom Sidónie Sakalovej 190, 014 01 Bytča, IČO: 47 256 591, proti žalovanému: F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. H. I. XXX, XXX XX C., právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Martina Filipová, so sídlom Tomášikova 50/C, 831 04 Bratislava, IČO: 53 112 661, o uloženie povinnosti odstrániť hnuteľné veci a o zdržanie sa rušenia výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 49C/61/2022-331 zo dňa 27.06.2023, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalobcom v rade 1/ a 2/ priznáva voči žalovanému spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť odstrániť z časti pozemku - parcela registra ,,C“KN č. 364/1, orná pôda výmere 978 m2, v katastrálnom území G. H. I., obec C., okres Bytča, zapísanom na liste vlastníctva č. XXX (ďalej označený aj ako „Zaťažený pozemok“), vedenom Okresným úradom Bytča, na ktorej sa nachádza spevnená plocha o šírke 3,00 metrov od krajnej hranice Zaťaženého pozemku parcela č. 364/1 v zmysle nákresu, tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku (ďalej označená ako „Vymedzená časť Zaťaženého pozemku“), žltú, čiernu, modrú, červenú a zelenú plastovú nádobu na odpad v objeme po 120 l, 7 kusov hnedých kvetináčov a všetky podvaly rôznej dĺžky nachádzajúce sa na Vymedzenej časti Zaťaženého pozemku (výrok I.). Zároveň žalovanému uložil povinnosť zdržať sa rušenia spočívajúceho v umiestňovaní trvalých prekážok na Vymedzenej časti Zaťaženého pozemku, práva žalobcov 1/, 2/, zodpovedajúceho vecnému bremenu v znení, v akom bolo zriadené na základe zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 03.11.2014, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Bytča, katastrálny odbor pod č. V 1294/2014 (výrok II.). Taktiež rozhodol, že nákres predložený žalobcami 1/, 2/ žurnalizovaný na č. l. 123 spisu vedeného Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 49C/61/2022 tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku (výrok III.). Žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.). 2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania v predmetnej veci zistil nasledujúci skutkový stav: Žalobca 1/ je výlučným vlastníkom pozemkov parcely registra „C“:
- č. 363/4 o výmere 119 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvoria,
- č. 364/2 o výmere 675 m2, druh pozemku orná pôda,
- č. 364/7 o výmere 200 m2, druh pozemku ostatná plocha,
- č. 364/8 o výmere 180 m2, druh pozemku ostatná plocha,
zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom Bytča, katastrálny odbor pre kat. územie G. H. I., obec Bytča. Žalobkyňa 2/ je výlučnou vlastníčkou pozemkov parcely registra „C“:
- č. 364/9 o výmere 165 m2, druh pozemku ostatná plocha,
- č. 364/10 o výmere 218 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,
zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom Bytča, katastrálny odbor pre kat. územie G. H. I..
Na listoch vlastníctva č. XXXX J. K. XXXX vedených pre kat. územie G. H. I. je pod V-1293/2014 zapísané vecné bremeno spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti, spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez pozemok registra CKN p. č. 363/1 na pozemok registra CKN p. č. 364/2. Žalovaný je výlučným vlastníkom pozemkov parcely registra „C“:
- č. 363/3 o výmere 16 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,
- č. 364/1 o výmere 978 m2, druh pozemku orná pôda,
- č. 364/3 o výmere 91 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísané na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom Bytča, katastrálny odbor pre kat. územie G. H. I.. Na liste vlastníctva č. XXX vedenom pre kat. územie G. H. I. je zapísané pod V č. 1294/2014 vecné bremeno spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti, spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez pozemky 363/3, 364/1 na pozemok parc. č. 364/2. Na pozemku parc. č. 364/1 (kat. územie G. H. I.) sa nachádzajú kontajnery a dosky, ktoré tam umiestnil žalovaný. Dňa 03.11.2014 bola medzi žalovaným a žalobkyňou 2/ uzatvorená zmluva o zriadení vecného bremena, ktorej predmetom bol záväzok povinnej osoby z vecného bremena (t.j. vlastníka pozemku parc. č. 363/3 a parc. č. 364/1, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, kat. územie G. H. I.) zriadiť vecné bremeno v prospech každodobého vlastníka – oprávnenej osoby z vecného bremena in rem, ktorá je vlastníkom pozemku parc. č. 364/2 o výmere 1438 m2, druh pozemku orná pôda, spočívajúce v povinnosti povinnej osoby z vecného bremena strpieť prechod a prejazd v celom rozsahu tejto parcely vlastníkom pozemku parc. č. 364/2. Geometrickým plánom č. 36418897-116/2015 vyhotoveným obchodnou spoločnosťou Geometra Žilina spol. s r.o. dňa 02.06.2015, autorizačne overeným A. D. L. dňa 03.06.2015, úradne overeným dňa 05.06.2015 Okresným úradom Bytča, katastrálny odbor A. M. N. (č.l. 15 - 16 spisu) bol pozemok parc. č. 364/2 o výmere 1438 m2 rozdelený na pozemky parc. č. 364/2 o výmere 675 m2, druh pozemku orná pôda, parc. č. 364/7 o výmere 200 m2, druh pozemku ostatné plochy, parc. č. 364/8 o výmere 180 m2, druh pozemku ostatné plochy, parc. č. 364/9 o výmere 165 m2, druh pozemku ostatné plochy, parc. č. 164/10 o výmere 218 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria.
Medzi stranami sporu bola nespornou skutočnosť, že ku dňu vyhlásenia rozsudku vo veci existovalo a trvalo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré bolo zriadené v prospech vlastníkov pôvodne pozemku parc. č. 364/2. Geometrickým plánom 116/2015 z 02.06.2015 bol pritom uvedený pozemok rozdelený na pozemky parc. č. 364/2, 364/7, 364/8, 364/9, 364/10, ktorých vlastníkmi sú v súčasnosti žalobca 1/ (vlastník pozemkov parc. č. 364/2, 364/7, 364/8) a žalobkyňa 2/ (vlastníčka pozemkov parc. č. 364/9, 364/10).
Medzi stranami sporu nebolo sporným, že na časti pozemku parc. č. 364/1 bola vybudovaná spevnená plocha, ktorá sa do leta 2022 využívala zo stany žalobcov 1/, 2/ ako prejazd k ich domu postavenom na pozemku parc. č. 364/10, resp. k ostatným nehnuteľnostiam v okolí rodinného domu, ktoré mali žalobcovia vo vlastníctve. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že predmetná spevnená plocha bola vybudovaná na základe dohody žalobcov 1/, 2/ a žalovaného. Hoci žalovaný v rámci sporu vyzýval žalobcov 1/, 2/, aby preukázali, že mali jeho súhlas na vybudovanie spevnenej plochy na pozemku v jeho vlastníctve, vzápätí uvádzal, že finančné prostriedky na vybudovanie predmetnej plochy im dal v hotovosti. Aj z výsluchu svedka M. C., ktorý mal byť prítomný pri budovaní tejto spevnenej plochy, vyplynulo, že pri budovaní cesty boli prítomní žalobca 1/, žalovaný a jeho manželka, ktorá mala byť prítomná každý deň pri budovaní cesty a nemala k ničomu námietky. Nakoľko žalovaný v priebehu konania skutočnosť, že na predmetnom pozemku parc. č. 364/1 umiestnil kontajnery a dosky (podvaly) následne nepopieral, táto skutočnosť bola medzi stranami sporu nespornou.
Vychádzajúc z toho, že v predmetnej veci sa jedná o žalobu zapieraciu (negatórnu) proti neoprávnenom zásahom do práv vyplývajúcich žalobcom 1/ a 2/ z vecného bremena, na základe vykonaného dokazovania vo veci ustálil, že dochádza k rušeniu žalobcov 1/ a 2/ ako oprávnených z vecného bremena spočívajúcom v práve prechodu a prejazdu cez pozemok parc. č. 364/1 k pozemkom v ich vlastníctve, a to zo strany žalovaného.
Podľa fotografií predložených zo strany samotného žalovaného (č.l. 255, 256 spisu) vyplýva, že šírka spevnenej plochy pozemku parc. č. 164/1, po ktorej je možný prejazd (teda spevnenej plochy) je cca 252 cm, nakoľko nebolo možné zarátať šírku obrubníka, po ktorom autá štandardne neprechádzajú.
Z fotografií predložených samotným žalovaným, ktoré predložil z dôvodu, že z nich má vyplývať, že prejazd cez zaťaženú parcelu je možný (č.l. 87 - 90 spisu) vyplýva, že prejazd cez predmetnú spevnenú plochu na pozemku parc. č. 364/1 autom je síce možný, avšak z každej strany (t.j. tak zo strany od dreveného plota, ako aj zo strany, kde sú umiestnené kontajnery) má auto na prechod len pár centimetrov navyše, čo zvyšuje nebezpečenstvo možnosti poškodenia auta, prípadne okolostojaceho majetku.
Z výpovedí žalujúcej strany podporených výpoveďami svedkov (H. C., M. C., O. C.) vyplynulo, že pri prechádzaní cez spevnenú plochu vybudovanú na pozemku parc. č. 364/1 motorovým vozidlom je tento prejazd sťažený, skomplikovaný z dôvodu umiestnených podvalov a kontajnerov po jednej strane spevnenej plochy, pričom tieto prekážky zužujú šírku spevnenej plochy. Žalobcovia ako aj svedkovia poukazovali na obavu o poškodenie majetku pri prejazde cez spevnenú plochu, a to či už samotného motorového vozidla prechádzajúcej osoby, alebo plota žalovaného. Svedok M. C. dokonca potvrdil, že pri prejazde cez spevnenú plochu si oškrel na vozidle ľavý predný nárazník.
Vzhľadom na rozsah zriadeného vecného bremena (ktoré bolo podľa znenia zmluvy zriadené na celý pozemok parc. č. 364/1), ako aj na vybudovanú spevnenú plochu na pozemku (ktorá bola vybudovaná na základe dohody strán sporu) na tieto účely prejazdu posúdil ukladanie prekážok trvalej povahy ako sú kontajnery a podvaly na spevnenú plochu zaťaženého pozemku ako rušivé zasahovanie do práv žalobcov vyplývajúcich z vecného bremena.
Konštatoval, že využívanie šírky spevnenej plochy 3 m nemožno v žiadnom prípade chápať ako využívanie práva zodpovedajúce vecnému bremenu vo väčšom rozsahu ako bolo zriadené, keďže toto právo bolo zmluvou o zriadení vecného bremena zriadené v rozsahu celej parcely č. 364/1.
Ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalovaného o šírke parkovacieho státia v obchodnom centre, ktorú prirovnáva k šírke prejazdu cez parcelu 364/1, keďže v predmetnej veci sa nejedná o parkovacie státia, ale o právo cesty, teda príjazdovej cestu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcov. Rovnako tak nepovažoval za relevantné poukazovanie žalovaného na dopravné značenie týkajúce sa obmedzenia šírky resp. výšky príslušného motorového vozidla za účelom, aby mohli jazdiť v označenom jazdnom pruhu (o čom svedčia znázornenia dopravných značení predložených žalovaným na č.l. 194, 196, 197,
260, 261 spisu), keďže táto nevypovedá nič o šírke jazdného pruhu, ale vypovedá o povolenej šírke vozidla, ktoré má jazdiť v označenom jazdnom pruhu.
Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovaného, že odstránením predmetov na spevnenej ploche vybudovanej na pozemku parc. č. 364/1 by malo dochádzať k obmedzovaniu jeho vlastníckych práv, keďže tieto predmety (podvaly, kontajnery) by bolo napr. možné posunúť o 50 cm tak, aby nezasahovali do spevnenej časti určenej na prejazd, resp. umiestniť predmety na žalobcami navrhované miesto – pozemok vo vlastníctve žalobcov, keďže v priebehu sporu bolo poukazované aj na takúto alternatívu.
S poukazom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že dochádza k rušenia práv vyplývajúcich žalobcom 1/ a 2/ zo zriadeného vecného bremena spočívajúceho v práve prejazdu cez pozemok parc. č. 364/1 a preto uložil žalovanému povinnosť odstrániť zo spevnenej časti pozemku parc. č. 364/1 predmety konkretizované vo výroku I. napadnutého rozsudku.
Keďže v spore bolo preukázané, že umiestňovanie rôznych predmetov zo strany žalovaného na spevnenú časť pozemku má prebiehať v intenzívnejšej forme už približne rok (cca od leta 2022), čím je rušenie práv vyplývajúcich žalobcom z vecného bremena trvajúceho a opakujúceho charakteru, považoval za potrebné výrokom II. tohto rozsudku uložiť povinnosť žalovanému, aby sa zdržal rušenia výkonu práv vyplývajúcich z vecného bremena prejazdu žalobcom 1/, 2/ spočívajúceho v umiestňovaní prekážok trvalej povahy na spevnenej časti pozemku parc. č. 164/1. Zdôrazňujúc princíp neviazanosti súdu doslovným výrokom žalobného petitu dôvodil, že do výroku II. uviedol skutočnosti, ktoré boli opísané ako konkrétne rušenie výkonu práva vyplývajúceho z vecného bremena v žalobe, resp. vo vyjadreniach žalobcov, v ktorých títo poukazovali na umiestňovanie predmetov trvalej povahy na spevnenú časť pozemku.
3.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Majúc za to, že súd prvej inštancie ako i žalobcovia si vykladajú právo zodpovedajúce vecnému bremenu ako právo takmer rovnocenné s vlastníckym právom, čo rozhodne nie je správny právny záver, namietal nesprávne posúdenie predmetného sporu, nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania vrátane nesprávnych právnych záverov.
S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo 328/2005 uviedol, že aj v súčasnej právnej úprave platí zásada, že vecné bremená nemôžu byť rozširované a že sa právo zodpovedajúce vecnému bremenu musí vykonávať čo najšetrnejšie pričom výkonom práva vecného bremena musí byť povinný zaťažovaný a obmedzovaný čo najmenej. Mal za to, že súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy jeho ústavné vlastnícke právo a jeho ochranu a nevyvážil túto ochranu s oprávnením žalobcov vyplývajúcim zo zriadeného vecného bremena. Inak povedané, súd sa zameral len na ochranu oprávnenia žalobcov vyplývajúceho zo zriadeného vecného bremena bez ohľadu na zásah a obmedzenie jeho vlastníckeho práva ako povinného.
Namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy ním uvádzané skutkové okolnosti, ktoré majú podstatný vplyv pri posúdení predmetného sporu ako ani všetky ním predložené dôkazy a tie, ktoré vzal nesprávne vyhodnotil, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. V napadnutom rozhodnutí absolútne absentuje porovnanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a vlastníckeho práva, ktoré porovnanie je dôležitým aspektom na dodržanie práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie poskytnutím neprimeranej ochrany právu zodpovedajúceho vecnému bremenu neprimerane zasiahol do jeho ústavného vlastníckeho práva, keď de facto mu zakázal výkon jeho vlastníckeho práva v podobe zákazu umiestňovania predmetov na vlastnom pozemku. Jedinou kľúčovou otázkou v predmetnom spore bolo, či z jeho strany je dodržané právo zodpovedajúce vecnému bremenu alebo nie. Počas celého konania argumentoval tým, že nikdy žalobcom nezamedzil výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Predmetná skutočnosť bola napokon potvrdená aj samotnými žalobcami, ktorí fotografiami ako i ústnymi prednesmi deklarovali, že prejazd je síce možný, ale obťažný. V danom prípade právo zodpovedajúce vecnému bremenu bolo a je z jeho strany
dodržiavané, pričom ho nemožno sankcionovať alebo obmedzovať v jeho vlastníckom práve, keď si na svojom pozemku môže „uskutočňovať a robiť čo chce“. V žiadnom prípade však nemožno vlastníkovi zaťaženého pozemku (povinnému z vecného bremena) zamedziť výkon jeho vlastníckeho práva, teda zakázať vlastníkovi zaťaženého pozemku, aby si nemohol využívať svoj vlastný pozemok, ak dodržuje vecné bremeno. Argumentáciu súdu prvej inštancie uvedená v bode 29. napadnutého rozhodnutia, že auto má na prechod len pár centimetrov navyše, čo zvyšuje nebezpečenstvo možnosti poškodenia auta, prípadne okolostojaceho majetku považoval za irelevantnú s tým, že z nej vyplýva neprimeraná a subjektívna ochrana práva žalobcov a neakceptácia jeho práva. V zmysle uvedeného je dôležitejšie nech sa chráni hnuteľný majetok žalobcov (ich motorové vozidlá) pred jeho nehnuteľným majetkom a pred ochranou jeho ústavného vlastníckeho práva a pred samotným výkonom vlastníckeho práva. Navyše nedostatočná motorová schopnosť žalobcov nemôže byť na jeho úkor. Okolnosť, že žalobcovia majú problém s prejazdom cez zúženú vozovku nemôže byť na úkor obmedzenia jeho vlastníckeho práva. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že prejazd cez jeho zaťaženú nehnuteľnosť je možný a teda právo zodpovedajúce vecnému bremenu je umožnené, preto nemožno zaťažovať a obmedzovať jeho vlastnícke právo nad uvedenú mieru. Tento prechod je širší ako sú verejné prejazdy a verejné parkovacie státia, kde sa berie všeobecný ohľad na šírku motorových vozidiel a neberie sa ohľad na zručnosti vodičov, keďže v takom prípade by dochádzalo k neúmerným obmedzeniam. Dĺžka časti zaťaženého pozemku, kadiaľ prechádzajú žalobcovia je 10 m a hneď vedľa tejto časti má vstup do svojho rodinného domu, na základe ktorých skutočností vyplýva, že žalobcovia nemôžu prechádzať a jazdiť rýchlo a zasahovať do jeho bezpečia a ochrany zdravia jeho rodiny, pričom v pomalej rýchlosti je prejazd ešte viac bezproblémový.
Namietal, že súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (napr. v bode 30) uvádza skutočnosti, ktoré vypovedali žalobcovia, pričom tieto skutočnosti na jednej strane neboli zo strany žalobcov riadne a relevantne preukázané, jedná sa len o subjektívne tvrdenia a na strane druhej tieto sú absurdné, nakoľko ako môže stará žena (matka žalovaného – poznámka odvolacieho súdu) sama prenášať drevené hranoly, ktoré nedokáže preniesť sám ani on samotný a ako môže byť ťažší prechod a prejazd, keď plastové nádoby a drevené hranoly boli v rovnakej línií (čo bolo preukázané aj z fotografií) a žalobkyňa 2/ uviedla, že kým neboli hranoly tak sa dalo prejsť. Súd vôbec nevzal do úvahy skutkové okolnosti, ktoré v rámci svojho výsluchu deklaroval a to, že medzi ním a žalobcom 1/ bola ústna dohoda, v zmysle ktorej mal mať pozemok za pozemkom žalobcov, na ktorom si chcel odkladať svoje hnuteľné veci a to aj predmetné veci, ktorých odstránenie je predmetom tohto sporu. Nakoľko však žalobca 1/ nedodržal dohodu, dokonca ho súdnou cestou pripravil o tento pozemok, musel nájsť alternatívu, kde uloží svoje hnuteľné veci. Takmer 16 rokov mal následne umiestnené plastové nádoby na odpad na pozemku brata O. (na parcele, ktorá predchádza zaťaženému pozemku a je jeho prístupovou cestou k jeho rodinnému domu) a ktorú parcelu z väčšej časti odkúpil žalobca 1/, pričom dlhé roky s umiestnením nebol žiaden problém. Až po rokoch ho žalobca 1/ požiadal, nech si odstráni z jeho pozemku plastové nádoby a drevené hranoly, čo aj spravil a predmetné veci umiestnil na jedinej možnej ploche na svojom pozemku (zaťaženom pozemku), teda umiestnenie bolo uskutočnené na požiadanie žalobcu 1/, ktorý následne s umiestnením nesúhlasil a následne vyvolal tento spor. Záver súdu prvej inštancie, že mal hnuteľné veci posunúť o 50 cm je záver subjektívny a nepreukázaný. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v tom smere, či je možné predmetné sporné veci posunúť o 50 cm, preto záver súdu nemožno akceptovať a vziať do úvahy ako relevantné a preukázané tvrdenie. Rovnako nesprávne posúdenie vidí aj vo vyhodnotení výpovedí svedkov, ktorých vierohodnosť a objektívnosť pre blízky príbuzenský pomer namietol. Vecné bremeno bolo zriadené na celý pozemok v jeho vlastníctve a teda nie je vymedzená časť, ktorá musí byť žalobcom vyhradená na prechod a prejazd. Súd prvej inštancie nesprávne vzal ako merítko šírku spevnenej plochy keď táto je výsledkom ústnej dohody a nemá vplyv na zriadené vecné bremeno a neurčuje šírku na vymedzenie prechodu a prejazdu. Žalobcovia k podanej žalobe pripojili nákres, ktorí si oni sami vyhotovili a ktorý nemá žiadnu právnu relevanciu, nejedná sa o žiaden geometrický plán, len subjektívne vymedzenie časti jeho pozemku, ktorú si sami žalobcovia bez dohody a jeho súhlasu určili v predmetnom konaní na svoj prechod a prejazd. So zriadením predmetnej spevnenej plochy súhlasil, avšak počas tohto konania od svoje ústnej dohody odstúpil a preto súd nemal vychádzať z predmetného nákresu, resp. mal vykonať na neho dopyt, či s takýmto vymedzením súhlasí, čo súd prvej inštancie nevykonal.
V ďalšom vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku namietal porušenie práva na spravodlivý proces s poukazom na rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn.27Co/82/2019, týkajúci sa porušenie zásady ne ultra petitum vrátane nesprávnosti a vágnosti tohto výroku, keď súd uviedol trvalé prekážky, pričom z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že drevené hranoly postupne spotrebováva a teda sa nejedná o trvalé prekážky, rovnako plastové nádoby nepredstavujú trvalé prekážky.
Podľa jeho názoru zo strany žalobcov dochádza aj ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi, keď títo si vykonávajú právo zodpovedajúce vecnému bremenu tak, že neprimerane zasahujú do jeho ústavného vlastníckeho práva, keď mu znemožňujú výkon jeho vlastníckeho práva v súvislosti s čí poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008 týkajúci sa dobrých mravov. Deklarujúc, že od ústnej dohody o zriadení spevnenej plochy odstúpil uviedol, že žalobcovia si sami určili šírku na prechod a prejazd bez jeho súhlasu, ktorá skutočnosť rozhodne nie je v súlade s dobrými mravmi a v súlade s ochranou jeho ústavného vlastníckeho práva. Podľa jeho názoru zo strany žalobcov došlo k zjavnému zneužitiu práva, ktoré konanie nemôže požívať právnu ochranu, a to s poukazom na článok 5 CSP a zásadu nemo turpitudinem suam allegare potest v nadväznosti na čo poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu ČR, IV. ÚS 195/2012-66, Najvyššieho súdu ČR: sp. zn. 21 Cdo 992/99 z 28.06.2000, sp. zn. 22 Cdo 1567/2004. Napadnutému rozhodnutiu tiež vytýkal nedostatočné odôvodnenie, a to s poukazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 117/07, III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09, I. ÚS 114/08, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 85/06, I.ÚS 96/94, II. ÚS 380/2013), Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4Cdo/25/2007) a Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1551/08.
4.
Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie. Uviedli, že počas konania sa vykonalo pomerne rozsiahle dokazovanie, výsledkom ktorého bolo nespochybniteľné a jednoznačné zistenie, že žalovaný im úmyselne vytvára na jeho pozemku, v časti slúžiacej na prechod a prejazd, také prekážky, aby nemohli využívať právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalovaný účelovo prekrúca fakty a prispôsobuje si ich jeho videniu sveta, popri čom uráža ich schopnosti riadiť motorové vozidlá. Keby mali zabezpečený bezproblémový a najmä bezpečný prechod, tak by uvedenú žalobu na súd nepodávali a nechodili by k domu pešo a neparkovali skoro 100 metrov od domu na cudzom pozemku. Poukázali na to, že vecné bremeno je zriadené k celému pozemku 363/1 (správne má byť parc. č. 364/1 – poznámka odvolacieho súdu) o výmere 918 m2 žalovaného a oni ho využívajú a aj chcú využívať len o výmere menej ako 150 m2. Nie je pravdou, že ho využívajú vo väčšom rozsahu, práve naopak do vlastníckeho práva žalovaného zasahujú v minimálnej miere, oproti tomu, ako majú podľa zmluvy a zákona právo. Žalovanému nikto nezakazuje, aby využíval jeho oprávnenia vyplývajúce z vlastníckeho práva, len žiadajú, aby rešpektoval ich práva a nerobil im vedome schválnosti. Do rodinného domu chodia v priemere maximálne raz za dva týždne, spravidla na víkend a cez žalovaného zaťažený pozemok prechádzali autom len do júla 2022 a s veľkými ťažkosťami, tak nerozumejú tomu, ako ho obmedzujú vo výkone jeho vlastníckeho práva. Od júla 2022 ich nehnuteľnosť nenavštevujú autom, lebo prejazd je takmer nemožný, bez toho, aby poškodili vlastný alebo žalovaného majetok. Súd žalovanému nezakázal, aby využíval jeho oprávnenia vyplývajúce z vlastníckeho práva zakázal mu len, aby na časti pozemku umiestňoval také vecí, ktoré im bránia vo využívaní nášho oprávnenia zodpovedajúceho právu z vecného bremena. V ďalšom tiež uviedli, že neexistuje žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by mali byť výpovede svedkov, ktorí nepotvrdzujú žalovaným predkladanú verziu, spochybnené. Svedkovia vypovedali pravdu a žalovaný ich tvrdenia nijakým relevantným spôsobom nespochybni1. Nesúhlasili s názorom žalovaného, že súd mal preukazovať, či má kde a ako posunúť o 50 cm plastové nádoby a hranoly, keďže úlohou súdu nie je vykonávať takéto dokazovanie v konaní, kde je charakter sporu vymedzený nimi podanou žalobou. Námietka žalovaného smerujúca k formálnej stránke prílohy je irelevantná, nakoľko zo žiadneho právneho predpisu, resp. právnej normy, nevyplýva, že by mala mať charakter geometrického plánu. A pokiaľ ide o šírku prechodu, o nej nerozhodol súd, súd sa len stotožnil s nimi navrhovanou šírkou, ktorá je podstatne užšia, ako je šírka zaťaženého pozemku a dokonca užšia, ako je spevnená plocha, takže neexistoval žiaden relevantný dôvod na jeho neakceptáciu. V zmysle podanej žaloby v znení následnej zmeny sa domáhali nielen odstránenia vecí, ale aj vydania rozhodnutia, ktorým súd žalovanému zakáže zdržať sa do budúcna rušenia výkonu ich práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Vzhľadom na správanie sa žalovaného im je jasné, že keby súd
rozhodol len o odstránení nejakých konkrétnych vecí, tak by tam žalovaný následne uložil iné veci. Súd nerozhodol o niečom, čo nežiadali a v žiadnom prípade im neprizna1 viac, skôr menej ako žiadali. Argumentácia žalovaného považujú za absurdnú, pretože on je ten, kto im bráni v prejazde v rozpore s uzatvorenou zmluvou a v rozpore so zákonom, a preto on koná nielen v rozpore so zákonom, ale aj dobrými mravmi. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že odstúpil od ústnej dohody, čím potvrdzuje, že sa na vybudovaní spevnenej plochy dohodli, poukázali na to, že vecné bremeno je zriadené na celý pozemok, takže ak žalovaný od dohody odstúpil, tak to znamená, že ho môžu využívať na prechod a prejazd celý jeho pozemok. Netušia akým spôsobom neprimerane zasahujú do výkonu jeho vlastníckeho práva. Tak, ako využívajú na prejazd a prechod pozemok žalovaného, rovnakým spôsobom využíva na prechod a prejazd žalovaný a jeho rodina ich pozemok, ale podstatne intenzívnejším spôsobom v čom mu nijako nebránia. Nie je im zrejmé ako zneužívajú právo a ako žalovaného šikanujú, keď len žiadajú, aby dodržiaval obsah zmluvy, ústnych dohôd a literu zákona.
5.
Žalovaný vo svojej replike opakujúc podstatu svojej odvolacej argumentácie uviedol, že úmyselne nevytvoril žiadne prekážky na jeho pozemku a teda pozemku, vo vzťahu ku ktorému majú žalobcovia zriadené právo zodpovedajúce vecnému bremenu práva prechodu a prejazdu. Uviedol, že nemal iné miesto na svojom pozemku, kde umiestniť namietané hnuteľné veci a nikdy neporušil povinnosť vyplývajúcu mu zo zriadeného vecného bremena. Neuráža motorické schopnosti žalobcov, len konštatuje fakt, ktorý oni sami svojimi výpoveďami a vyjadreniami uviedli a to, že nevedia prechádzať cez takú šírku, ktorá sa bežne nachádza v obchodných centrách, či na verejných komunikáciách a podobne. Žalobcovia sa vôbec nevyjadrili k tomu, že súd prvej inštancie mal vyvážiť a najmä posúdiť jeho vlastnícke právo s právom žalobcov vyplývajúceho z vecného bremena. Žalobcovia len uvádzajú skutočnosti ako oni musia parkovať ďalej od ich domu a že sa boja a podobné nie právne významné skutočnosti, nie relevantné a právne okolnosti, ktorými sa snažia vykresliť svoje osoby ako poškodených, pričom opak je pravdou. Mal za to, že žalobcovia si nemôžu bez dohody s ním sami určiť a presne vymedziť miesto, resp. časť zaťaženého pozemku, kadiaľ budú vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Pokiaľ žalobcovia argumentujú, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu majú zriadené na celý pozemok vo vlastníctve žalovaného, tak potom v zmysle ich výkladu ako i výkladu súdu prvej inštancie môžu žalobcovia prechádzať cez jeho rodinný dom, cez jeho trávnik a ničiť mu trávnik alebo cez jeho garáž a podobne. 6. Žalobcovia 1/ a 2/ v duplike zotrvali na svojej doterajšej argumentácii zdôraznili, že nevyužívajú právo prechodu a prejazdu spôsobom, ktorý by bol neprimeraný, neštandardný a vymykajúci sa právu, ktoré z vecného bremena vyplýva. Rovnako aj po pozemku žalobcu 1/ chodia k žalovanému jeho rodinní príslušníci, známi a iné osoby, akurát podstatne častejšie, ako k nim. Nikdy mu nevytýkali, že porušuje dobré mravy a zasahuje do ich ústavných práv, pretože by to bolo absurdné. Poukázali na to, že z hľadiska logiky veci a zásady primeranosti trvajú len na takom rozsahu vecného bremena, pri ktorej im bude umožnený normálny a bezpečný prechod k ich nehnuteľnostiam. 7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP). 8. V súdenej veci je odvolacia argumentácia žalovaného primárne založená na teórii a judikatúre týkajúcej sa vecných bremien a tvrdení, že súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy ústavné vlastnícke právo žalovaného a jeho ochranu a nevyvážil túto ochranu s oprávnením žalobcov vyplývajúcich zo zriadeného vecného bremena s tým, že súd nevzal do úvahy skutkové okolnosti uvádzané žalovaným, ktoré majú podstatný vplyv pri posúdení predmetného sporu. 9. Takto a podobne formulovanú argumentáciu považoval odvolací súd za vágnu, nakoľko len „odmieta“ záver súdu prvej inštancie bez relevantnej argumentácie, resp. namieta že súd prvej inštancie nezohľadnil argumenty žalovaného bez toho, aby konkretizovali o aké konkrétne argumenty ide a aký to má dopad na právne postavenie odvolateľa. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné
zdôrazniť, že takto vágne koncipované odvolacie námietky (argumentácia z hľadiska hmotného práva) sú len všeobecnými námietkami, ktoré neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a k dôvodom tohto rozhodnutia. Rozsah a obsah prieskumu je striktne vymedzený dôvodmi uplatnenými odvolateľom v jeho odvolaní. Všeobecná námietka porušenia práv odvolateľa na spravodlivý proces, obsahujúca tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie je arbitrárne, resp. že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zistenými skutočnosťami, bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny obsah takémuto prieskumu nedáva, a preto musí byť vyhodnotená ako nedôvodná. Napokon je potrebné dodať, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR je súd povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa týka veci a je zároveň konkrétny (t. j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom). Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu (napr. vo veciach Hiro Balany v. Španielsko; § 28 Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. Len na okraj odvolací súd podotýka, že to, že je námietka relevantná a konkrétna, ešte nesvedčí aj o „opodstatnenosti“ (well-founded), resp. vecnej správnosti argumentu. Posúdenie „opodstatnenosti“ inak relevantného a inak relevantnej a konkrétnej námietky musí byť však predmetom úvah súdu. 10. VK meritu veci je potrebné uviesť a vo všeobecnosti platí, že vecné bremená obmedzujú vlastnícke právo k veci v prospech iného subjektu. Toto obmedzenie sa môže vzťahovať len na nehnuteľnosti (§ 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Na základe tohto právneho vzťahu vlastníkovi nehnuteľnosti vzniká povinnosť v prospech oprávneného subjektu niečo strpieť (pati), niečoho sa zdržať (non facere), niečo konať (facere). Každej povinnosti vyplývajúcej z právneho vzťahu vecného bremena zodpovedajú na druhej strane práva oprávneného subjektu. Tieto práva (oprávnenia) z vecných bremien sú dvojakého druhu:
1. Vecné bremená, ktoré sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (pôsobia in rem). Z týchto vecných bremien je oprávnený každý vlastník tejto nehnuteľnosti. Oprávnenia prechádzajú na každého ďalšieho vlastníka na základe singulárnej alebo univerzálnej sukcesie. Vecné bremená tohto druhu slúžia na účelnejšie a prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti patriacej vlastnícky oprávnenému. Sem patrí aj vecné bremeno, ktorým zodpovedá právo cesty - prechodu alebo prejazdu cez susedný pozemok.
2. Vecné bremená, v ktorých oprávnenia slúžia určitej osobe a sú na túto osobu viazané (pôsobia in personam). Tomuto vecnému bremenu zodpovedá napríklad právo doživotne užívať určitú nehnuteľnosť, resp. jej časť, byt alebo miestnosť v nej, právo na zaopatrovanie určitým vecným alebo peňažným plnením od zaviazanej osoby a pod. Toto právo nemožno zmluvne prevádzať a neprechádza na inú osobu. V oboch prípadoch konkrétne vymedzenie obsahu práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu vecného bremena je určené aktom, na základe ktorého vecné právo vzniklo (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2009, sp. zn. 1 Cdo 40/2008).
11.
Odvolateľ správne uviedol a niet žiadnej polemiky o tom, že oprávnenia z vecného bremena musia byť vykonávané tak, aby povinného zaťažovali čo najmenej („civiliter“), a že vecné bremená nemôžu byť svojvoľne rozširované; v prípade pochybností o rozsahu vecného bremena platí aj bez výslovnej úpravy, že povinný má byť obmedzovaný skôr menej ako viac.
12.
Vzhľadom k tomu, že v súdenej veci bolo vecné bremeno dojednané s obsahom, že povinná osoba - vlastník pozemku parc. č. 364/1 (t.j. žalovaný) je povinná strpieť prechod a prejazd v celom rozsahu tejto parcely v prospech každodobého vlastníka parc. č. 364/2 a napadnutým rozsudkom bolo de facto znovu umožnené žalujúcej strane využívať časť označeného pozemku parc. č. 364/1 na právo prejazdu motorovým vozidlom len v rozsahu definovanom ako „Vymedzená časť Zaťaženého pozemku“ (3 metre od krajnej hranice zaťaženého pozemku v dĺžke 48,23 m), odvolací súd konštatuje, že zásade primeranosti výkonu oprávnenia zo zriadeného vecného bremena bolo učinené za dosť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu využívanie šírky spevnenej plochy 3 m nemožno v žiadnom prípade chápať ako
využívanie práva zodpovedajúce vecnému bremenu vo väčšom rozsahu ako bolo zriadené, keďže toto právo bolo zmluvou o zriadení vecného bremena zriadené v rozsahu celej parcely č. 364/1. 13. V súdenej veci bola predmetom sporu ochrana práv vyplývajúcich žalujúcej strane zo zriadeného vecného bremena spočívajúceho v práve prejazdu cez pozemok žalovaného, a nie otázka rozsahu výkonu vlastníckeho práva žalovaného. 14. Odvolací súd v súlade s konštantnou judikatúrou (Cpj 67/84, Pls 1/85, R 37/1985) zdôrazňuje, že ochrana práv zodpovedajúcich vecnému bremenu, vykonávaných oprávnenými držiteľmi, je obdobná ako u vlastníkov a osobných užívateľov nehnuteľností (§ 132a ods. 2 Občianskeho zákonníka).
15.
Vychádzajúc z charakteru vecných bremien, ktoré nevyhnutne obmedzujú vlastnícke právo povinnej osoby vo vzťahu k vecným bremenom zaťaženej veci, je logicky vylúčené, aby vlastník veci realizoval svoje právo užívať vec výlučne sám pre seba. Ochrana vlastníka vecným bremenom zaťaženej veci je premietnutá práve v apeli na dodržiavanie pravidla, že oprávnenia z vecného bremena musia byť vykonávané tak, aby povinného zaťažovali čo najmenej. Ako už bolo uvedené tento aspekt ochrany vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti bol v celom rozsahu zohľadnený a naplnený.
16.
Súd prvej inštancie poskytol oprávneným z vecného bremena primeranú ochranu ich právu zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Odvolateľ nijakým spôsobom nekonkretizoval, čím malo byť neprimerane zasiahnuté do jeho vlastníckeho práva. Tvrdenie odvolateľa, že mu súd de facto zakázal výkon jeho vlastníckeho práva v podobe zákazu umiestňovania predmetov na jeho vlastnom pozemku, je nepochopením súdneho rozhodnutia a ignorovaním faktu, že predmetný pozemok vo vlastníctva žalovaného je zaťažený vecným bremenom zriadeným v prospech vlastníka susedného pozemku a verdikt napadnutého súdneho rozhodnutia poskytuje ochranu tomuto právu zodpovedajúcemu vecnému bremenu, výkon ktorého bol zo strany žalovaného sťažovaný do tej miery, že bolo reálne znemožnené, aby žalobcovia právo prejazdu uskutočňovali bez obavy, že tým dôjde k poškodeniu ich majetku alebo majetku žalovaného.
17.
Odvolací súd zdôrazňuje, že v tomto súdnom konaní nebolo rozhodované o určení, či existencii, ani o rozsahu vecného bremena, ktorý už bol daný zmluvou, ktorú 03.11.2014 uzatvoril žalovaný ako osoba povinná z vecného bremena. Súd prvej inštancie na základe negatórnej žaloby poskytol ochranu už existujúcemu právu zodpovedajúcemu vecnému bremenu, výkon ktorého žalovaný preukázateľne sťažoval takým spôsobom, že prejazd motorovým vozidlom bol riskantný z hľadiska možného vzniku škody na majetku. 18. Filozofia žalovaného, podľa ktorej si ako vlastník pozemku môže na svojom pozemku „uskutočňovať a robiť čo chce“, nemôže byť vnímaná doslovne ani realizovaná neobmedzene, nakoľko ako každé právo tak i vlastnícke naráža na limity a hranice, ktoré končia tam, kde začínajú práva a oprávnenia iného vlastníka (resp. inej oprávnenej osoby). 19. Pokiaľ odvolateľ tvrdí, že výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nebol z jeho strany nikdy znemožňovaný a právo zodpovedajúce vecnému bremenu bolo z jeho dodržiavané, toto tvrdenie nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Odvolateľ sa mýli, keď sa domnieva, že riadnemu umožneniu výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zodpovedá umožnenie realizovať výkon tohto práva za tak sťažených podmienok, aké im žalovaný svojim konaním vytvoril. 20. Vo vzťahu k nadväzujúcej argumentácii odvolateľa týkajúcej sa motoristických schopností žalobcov odvolací súd podotýka, že právo prejazdu má byť realizovateľné bez ohľadu na motoristické schopnosti osôb oprávnených tak, aby bol umožnený bezpečný a plynulý prejazd cez zaťažený pozemok. Subjektívny názor žalovaného o dostatočnom manévrovacom priestore pre prejazd motorovým vozidlom nie je v žiadnom ohľade smerodajný, o to viac, že žalovaný na tento prejazd odkázaný nie je.
21.
Odvolateľ si protirečí, keď na jednej strane (v súlade s faktickým stavom) tvrdí, že vecné bremeno bolo zriadené na celý pozemok v jeho vlastníctve (a to na základe jeho konsenzu), pričom nie je vymedzená časť, ktorá má byť na prechod a prejazd vyhradená, a na druhej strane súdu vytýka, že rozhodol o určení šírky prejazdu a prechodu bez jeho súhlasu, čím mal zasiahnuť do jeho vlastníckeho práva. K týmto námietkam odvolací súd uvádza, že žalovaný od počiatku súdneho konania vedel, čo je jeho predmetom, takže mal vedomosť aj o tom, že predmetný spor sa týka len výkonu práva prejazdu cez vymedzenú časť zaťaženého pozemku, ktorý bol používaný na prejazd pred tým ako naň žalovaný začal ukladať predmetné veci. Žalovaný ani v rámci odvolacieho konania neponúkol inú alternatívu prejazdu cez svoj zaťažený pozemok. V argumentácii žalovaného nie je obsiahnutá odpoveď na vyvstávajúcu otázku kadiaľ inokadiaľ by žalobcovia mohli realizovať právo prejazdu, ak nie práve cez vymedzenú časť zaťaženého pozemku. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou je možné sa domnievať, že žalovaný by zrejme nesúhlasil s tým, aby bol na prejazd motorovými vozidlami využívaný celý jeho zaťažený pozemok aj mimo spevnenej plochy.
22.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nepotreboval žiaden súhlas žalovaného na to, aby poskytol ochranu porušovanému právu prejazdu a správne aj časť zaťaženého pozemku jednoznačne identifikoval, aby o tom v budúcnosti nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti. 23. Ako už bolo povedané vlastnícke právo žalovaného bolo obmedzené už zriadením vecného bremena a súd vymedzením časti zaťaženého pozemku zabezpečil, aby právo prejazdu bolo (tak ako doposiaľ) plne realizovateľné na spevnenej ploche, ktorá tvorí len časť zaťaženého pozemku. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akým spôsobom malo byť zo strany súdu prvej inštancie zasiahnuté do vlastníckeho práva žalovaného.
24.
Čo sa týka predmetného nákresu predloženého žalobcami 1/ a 2/ tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť napadnutého rozsudku, právnu relevanciu mu zabezpečí právoplatný rozsudok súdu prvej inštancie. 25. Za opodstatnenú nepovažoval odvolací súd ani námietku o porušení zásady „ne ultra petitutm“. Viazanosť súdu žalobným návrhom totiž neznamená úplnú a bezpodmienečnú viazanosť formuláciou (doslovným znením, slovným vyjadrením) žalobného petitu. Zo žaloby a jej petitu musí byť jasné a zrejmé, čoho sa žalobca domáha (a týmto je súd viazaný), nie je nevyhnutne viazaný exaktným spôsobom, akým žalobca petit formuloval. Súd preto neprekročí žalobný návrh, ak enunciát rozsudku nebude doslovne zhodný s vyjadrením petitu.
V súlade s princípom neformálnosti súd posudzuje podanie (a teda aj žalobu vrátane žalobného návrhu) podľa obsahu. (MOLNÁR, Peter. § 216 [Zásada ne ultra petitum]. In: P., F., FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 867, marg. č. 1.). Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami – opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2020, sp. zn. 7Cdo 268/20, R 14/2021). Z viazanosti súdu žalobným petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, ako sa domáhajú. Zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než akého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Nie je porušením ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Súd musí výrokovú časť rozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná (m. m. I. ÚS 122/2012). V súdenej veci súd prvej inštancie túto zásadu rešpektoval a do výroku svojho rozhodnutia premietol len rozhodujúce skutkové tvrdenia žalujúcej strany ohľadne konkrétnych spôsobov rušenia výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
26.
K námietke odvolateľa, že ním umiestňované veci na vymedzenej časti zaťaženého pozemku nepredstavujú trvalé prekážky, odvolací súd podotýka, že v kontexte okolností súdenej veci do kategórie trvalých prekážok nespadajú len tie, ktoré sa nedajú odstrániť a majú trvalý nemenný charakter, ale i také prekážky, ktoré svojim dlhodobým umiestnením vytvárajú z časového hľadiska permanentný stav brániaci bezpečnému a plynulému prejazdu. 27. S tvrdením odvolateľa, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu má svoje limity sa odvolací súd stotožňuje a dodáva, že tieto limity má i vlastnícke právo, v súvislosti s čím odkazuje na vyššie uvedené pasáže tohto odôvodnenia.
28.
Odvolací súd považuje za pozoruhodné, že odvolateľ z pozície rušiteľa s poukazom na definíciu dobrých mravov z pohľadu právnej náuky i judikatúry práva apeluje na dobré mravy a vidí rozpor s dobrými mravmi v konaní žalujúcej strany, a paradoxne nie vo svojom vlastnom konaní. Pritom je zrejmé, že je to odvolateľ, kto intenzívne využíva na prechod a prejazd pozemok žalobcov 1/ a 2/, pričom však zároveň svojim úmyselným konaním komplikuje výkon práva prejazdu žalujúcej strane, ktorá toto právo realizuje len sporadicky. 29. Rovnako tak absolútne nedôvodným je i tvrdenie žalovaného, že zo strany žalujúcej strany došlo k zjavnému zneužitiu práva, čo odvolateľ v konkrétnostiach toho, v akom konkrétnom správaní žalujúcej strany má toto zneužitie spočívať, opätovne nijakým spôsobom neobjasnil. 30. Námietku nedostatočného právneho zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia založenú opätovne len na citácii judikatúry týkajúcu sa požiadaviek kladených na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to bez konkrétneho výstupu v čom tento nedostatok odvolateľ vidí, vyhodnotil odvolací súd len ako „námietku pre námietku“. 31. V súvislosti s aktivitou odvolateľa, ktorý citujúc mnoho judikátov argumentoval rozhodovacou činnosťou tuzemských i zahraničných súdnych autorít, odvolací súd podotýka, že všetky sú na problematiku, ktorej sa týkajú, aplikovateľné, avšak odvolateľ nijakým spôsobom neozrejmil a z obsahu odvolania ani nie je zistiteľné akú priamu súvzťažnosť majú s preskúmavanou vecou a k tomu ako napadnuté rozhodnutie odôvodňoval súd prvej inštancie. Pre správne posúdenie veci podľa názoru odvolacieho súdu nie je podstatné, koľko „judikátov“ tá ktorá sporová strana cituje, ale rozhodujúce je, čo z týchto rozhodnutí je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu súd v tam riešenom prípade dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018 z 20.2.2018). 32. Na záver odvolací súd akcentuje, že len sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd podotýka, že do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 33. V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia sp.zn. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 342/2010) odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. 34. Odvolací súd konštatuje, že zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie je, odvolacím súdom hodnotené ako dôsledné, poskytujúce základ pre prijaté rozhodnutie, pričom výsledky vykonaného
dokazovania a zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne právne posúdil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za arbitrárne, či zjavne neodôvodnené Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v preskúmavanej časti ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá vzájomnému procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.
35.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcom 1/ a 2/ ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
36.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)