Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4C/44/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou JUDr. Barborou Kovalikovou v spore žalobcov: 1.) A. A., 2.) A. A., ako nezistení vlastníci, obaja zastúpení: Slovenský pozemkový fond so sídlom Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345 proti žalovanému: A.. M. K., E.. XX. XX.X XXX, I. O. XX, zastúpenému: JUDr. Miloš Kaščák, advokát so sídlom Vranov nad Topľou, Kalinčiakova 10, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, t a k t o

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia zastúpení Slovenským pozemkovým fondom spolu s pôvodným žalobcom v 3. rade O. K. sa podanou žalobou dňa 28. 04. 2017 proti pôvodnému žalovanému Š.J. K. pod pôvodnou sp. zn. domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX v k. ú. O., a to parcela registra KN „E“ č. 1091 - Orná pôda o výmere 5362 m2, parcela registra KN „E“ č. 1095 - Orná pôda o výmere 2355 m2, parcela registra KN „E“ č. 1099 - Orná pôda o výmere 8003 m2, parcela registra KN „E“ č. 1355 - Lesné pozemky o výmere 28690 m2, parcela registra KN „E“ č. 1360 - Lesné pozemky o výmere 31073 m2, parcela registra KN „E“ Č. 1140/2 - Lesné pozemky o výmere 501 m2 sú vo vlastníctve nezistených vlastníkov, a to: A. A. v podiele 3/63 k celku, A. A. v podiele 3/63 k celku a O. K. v podiele 7/63 k celku, všetko v správe Slovenského pozemkového fondu so sídlom v Bratislave, Búdková 36, PSČ: 817 15, IČO: 17 335 345 a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnili tým, že sporné parcely boli pôvodne zapísané v pozemkovej knihe, číslo zápisnice 54, k. ú. O. (ďalej aj „PKV 54“), kde ako vlastníci sporných parciel boli uvedení aj A. A. pod B 5 v podiele 3/63 k celku, A. A.C.T. pod B 6 v podiele 3/63 k celku a O. K. pod B 21 v podiele 7/63 k celku, všetci traja spolu v podiele 13/63 k celku. Dňa 04. 05. 2007 bola spísaná Notárska zápisnica N 163/2007 notárom JUDr. Alexandrom Demeterom, ktorou si žalovaný Š. K., osvedčením o prehlásení účastníka o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania podľa § 63 zák. č. 323/92 Zb. v znení neskorších predpisov osvedčil vlastníctvo k sporným parcelám a to „podiel vo vl. 54 pod B 5, B 6, B 21 v 13/63-tinách k celku“ (ďalej aj „Notárska zápisnica“). Š. K. v Notárskej zápisnici uviedol, že uvedené pozemky nadobudol v roku 1995 ústnym zmluvným prevodom od svojho otca Š. K., ktorý ich nadobudol od svojho otca O. K. tiež ústnym zmluvným prevodom v roku 1955. Ďalej uviedol, že počínajúc od tohto obdobia sa považuje za vlastníka týchto pozemkov a zároveň užíva nikým nerušene dobromyseľne ako svoje a že do držby pozemkov vstúpil najneskôr dňa 01. 01. 1996. V Notárskej zápisnici je uvedené, že účinky vydržania s vlastníckymi následkami nastali dňa 01. 01. 2006. SPF je toho názoru, že žalovaný nesplnil podmienky vydržania stanovené v , žalobcovia zastúpení SPF

preto ich vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nikdy nestratili a sú oprávnení domáhať sa jeho navrátenia prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva cestou príslušného súdu. Na základe nimi zistených skutočností zo strany pôvodných vlastníkov nedošlo k prevodu, prechodu (resp. k inému právnemu úkonu) sporných parciel v prospech žalovaného Š. K., od ktorého by si mohol Š. K. odvodzovať právny titul pre vydržanie sporných parciel. Poukazujúc na uvedené SPF má za to, že Š. K. nesplnil zákonné podmienky vydržania sporných parciel. Š.J. K. nepreukázal skutočnosti, týkajúce sa právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titul uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby) vo vzťahu k sporným parcelám. Tvrdenia Š. K., že uvedené pozemky nadobudol v roku 1995 ústnym zmluvným prevodom od svojho otca Š. K., ktorý ich nadobudol od svojho otca O. K. tiež ústnym zmluvným prevodom v roku 1955, že do držby pozemkov vstúpil najneskôr 01. 01. 1996 a že účinky vydržania s vlastníckymi následkami nastali dňa 01. 01. 2006, neboli ničím preukázané. Š. K. nepreukázal žiaden titul (napr. zmluvu o prevode sporných parciel, resp. iný spôsob majetkovoprávneho vysporiadania), z ktorého by vyplývalo jeho vlastnícke právo k sporným parcelám alebo od ktorého by si mohol Š. K. odvodzovať splnenie podmienok vydržania. Žiadna relevantná skutočnosť nesvedčí o držbe a užívaní sporných parciel Š. K. alebo jeho právnymi predchodcami. Pokiaľ ide o neformálne ústne zmluvy, SPF poukazuje na judikatúru súdov, podľa ktorej dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom držby, teda aj na existenciu písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 02. 02. 2001, judikát R 74/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 25. 06. 2013). Žalobcovia zastúpení Slovenským pozemkovým fondom opierajú svoju aktívnu legitimáciu v tomto spore o zápisy v PKV 54 svedčiacom o ich vlastníckom práve k sporným parcelám. Pozemky vo vlastníctve štátu spravuje a s pozemkami nezistených (neznámych) vlastníkov nakladá Slovenský pozemkový fond podľa osobitných (špeciálnych) predpisov, predovšetkým , v spojení so o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) a o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“). V zmysle Slovenský pozemkový fond koná za štát a neznámych vlastníkov pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise, podielov spoločnej nehnuteľnosti uvedených v osobitnom predpise a pozemkov, ktorých vlastník nie je známy (neznámych vlastníkov), a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné. V prípade tzv. nezisteného vlastníka ide o špecificky subjekt, ktorý bol zavedený do slovenského právneho poriadku na základe špeciálnych zákonov, predovšetkým , ako aj ďalších špeciálnych predpisov, ako a V konaniach pred súdom nezistených vlastníkov zastupuje ex lege Slovenský pozemkový fond a v prípade lesných pozemkov Lesy SR, š. p. ( , ). Slovenský pozemkový fond je podľa subjektom sui generis, so špecifickým postavením a poslaním, ktoré mu vyplýva aj z ďalších zákonov (napr. , ). V zmysle uvedených predpisov mu okrem iného patrí aj oprávnenie, resp. právo nakladať s pozemkami nezistených vlastníkov, ako aj s pozemkami, ktorých vlastníctvo nie je evidované podľa predpisov o katastri nehnuteľností v súbore geodetických informácií a v súbore popisných informácií, alebo ak sa nepreukáže inak (, písm. b, c ). Podľa Slovenský pozemkový fond pri nakladaní s pozemkami uvedenými v (teda aj pozemkami nezistených vlastníkov) vystupuje vo vlastnom mene, a to aj pred súdmi a orgánmi verejnej správy. Účelom zavedenia špecifického subjektu - nezisteného vlastníka uvedenými zákonmi bolo napomôcť pri evidencii a usporiadaní vlastníckych vzťahov a to aj v súdnych konaniach, pričom nakladanie s pozemkami nezistených vlastníkov a zastupovanie nezistených vlastníkov pred súdmi a inými orgánmi zveril zákon výslovne Slovenskému pozemkovému fondu a Lesom SR, š. p. Týmito špeciálnymi predpismi je tak zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov nezistených vlastníkov, a to aj v konaniach pred súdom, aby sa mohol uskutočniť proces, ktorý sa priamo týka práv a oprávnených záujmov nezistených vlastníkov (aby táto osobitá skupina osôb neutrpela ujmu na svojich právach). Právne postavenie žalobcov, ktorí sa cítia byť vlastníkmi sporných parciel, je bez tohto určenia ohrozené a neisté. Žalobcovia sa môžu domôcť obnovenia svojich vlastníckych práv k vydržaným nehnuteľnostiam iba prostredníctvom súdneho konania o určenie vlastníckeho práva k týmto

nehnuteľnostiam. Podanou žalobou na určenie vlastníckeho práva sa môže odstrániť právna neistota v postavení žalobcov a zosúladiť stav v katastri nehnuteľností so stavom právnym. Týmto žalobcovia zastúpení SPF preukazujú naliehavý právny záujem na podanej žalobe na určení vlastníctva k sporným parcelám.

3. Následne Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením, č. k. -17 pribral do konania na strane žalovaného ako žalovaného v 2. rade A.. M. K..

4. Uznesením č. k. -61 Okresný súd Vranov nad Topľou zastavil konanie žalobcu v 3. rade, zastavil konanie voči žalovanému v 1. rade a pripustil zmenu žaloby v znení: „Súd určuje, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX v k. ú. O., a to parcela registra KN „E“ č. 1091 - Orná pôda o výmere 5362 m2, parcela registra KN „E“ č. 1095 - Orná pôda o výmere 2355 m2, parcela registra KN „E“ č. 1099 - Orná pôda o výmere 8003 m2, parcela registra KN „E“ č. 1355 - Lesné pozemky o výmere 31073 m2, parcela registra KN „E“ č. 1360 - Lesné pozemky o výmere 501 m2 sú vo vlastníctve nezistených vlastníkov, a to Mária Mroviec v podiele 3/63 k celku a Maracius Mroviec v podiele 3/63 k celku, všetko v správe Slovenského pozemkového fondu so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, PSČ 817 15, IČO: 17 335 345.“ Zmenenú žalobu žalobcov v 1. a 2. rade voči žalovanému v 2. rade vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo zapísané pod sp. zn. .

5. Podaním zo dňa 14. 01. 2019 sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že so žalobou o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 28. 04. 2017 nesúhlasí, má zato, že táto je nedôvodná a preto navrhuje súdu, aby túto v plnom rozsahu zamietol. Žalovaný nadobudol vlastníctvo predmetných nehnuteľností darovaním na základe Notárskej zápisnice N 86/2017, Nz 19966/2017, NCRIs 20377/2017 zo dňa 09. 06. 2017, v zmysle ktorej uvedené nehnuteľnosti žalovanému daroval jeho otec Š. K., E.. XX. XX. XXXX. Otec žalovaného - Š. K. nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe Notárskej zápisnice N 163/2007 zo dňa 04. 05. 2007, osvedčením o prehlásení o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania. V čase darovania predmetných nehnuteľností (28. 04. 2017) žalovaný bol presvedčený o tom, že ich vlastníkom bez akýchkoľvek pochybností je jeho otec - Š. K.. Otec žalovaného bol nerušeným vlastníkom od roku 2007 (od 09. 06. 2017), pričom toto jeho vlastníctvo za dobu takmer 10 rokov nikto nenapádal ani nesporoval. Žalobcovia totiž až dňa 28. 04. 2017 podali proti otcovi žalovaného žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na Okresný súd Vranov nad Topľou, kde bola vedená pod sp. zn. . Rovnako tak v čase, kedy otec žalovaného žalovanému daroval predmetné nehnuteľnosti, tento nevedel že je proti nemu vedené konanie o určenie vlastníckeho práva, čo vyplýva aj z doručeniek nachádzajúcich sa v spise . Teda otec žalovaného tomuto daroval predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere, že je ich vlastníkom a žalovaný tento dar prijal rovnako v dobrej viere. Túto dobrú vieru žalovaný opieral aj o to, že mal vedomosť celý svoj život, že predmetné pozemky riadne ako svoje užívali jeho právni predchodcovia K. (X.. R.), po tom čo časť rodiny A. odišli do Poľska a sporné parcely zanechali časti rodiny - K.. O. R., pôvodne žalobca v 3. rade bol synom D. R., ktorá sa následne vydala do rodiny A. a bola manželkou brata žalobcu A. A. O. a švagrinou A. A. - žalobcov v 1. a 2. rade. Žalobcovia sú rodinnými príslušníkmi žalovaného. V tomto prípade, v zmysle zásady ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie potom, ako ho aproboval KN, musí byť - podľa názoru žalovaného - nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, poskytovaná ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. V prípade vzájomnej kolízie ústavných hodnôt - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka [princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, keďže nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad)], treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, a chrániť, s ohľadom na okolnosti rozhodovaného prípadu, vlastnícke právo nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere. V tomto súdnom spore nastala situácia, kedy v priebehu súdneho sporu previedol pôvodný žalovaný predmetnú nehnuteľnosť na tretiu osobu, t. j. na žalovaného. Má zato, že podľa zásad súdnej praxe (napr. uznesenie NS SR ) je nevyhnutné posúdiť dobromyseľnosť nadobúdateľa

- žalovaného. V danom prípade je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ - žalovaný je dobromyseľný a predmetné nehnuteľnosti riadne podľa práva nadobudol. Poukazuje v tomto smere na súdnu prax v zmysle ktorej, aj keď dôsledkom vyplývajúcim zo zásady nikto nemôže na iného previesť viac práva, je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť

situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. Poukazuje na nedbalosť žalobcov - pôvodných vlastníkov zastúpených Slovenským pozemkovým fondom, (ktorú má súd tiež riadne skúmať a na jej existenciu prihliadať) ktorí si po dobu takmer 10 rokov nekontrolovali vlastníctvo predmetných nehnuteľností, z čoho je zrejmé, že sa o tieto nestarali a nezaujímali, a z Listov vlastníctva vyplýva aj to, že vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam neboli evidované žiadne poznámky o prebiehajúcom konaní. V tom smere je zrejmý aj ich laxný prístup pri možnosti informovania cudzích osôb nachádzajúcich sa na ich nehnuteľnosti, laxnosť vo veci tohto sporu, kedy žalobcovia nepodali ani návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ani len návrh na zápis poznámky o prebiehajúcom spore. Nedbalosť zo strany pôvodných vlastníkov - žalobcov je zrejmá aj z toho, že až po tom čo bola do spisu na OS VT doložená Notárska zápisnica N 86/2017, Nz 19966/2017, NCRIs 20377/2017 zo dňa 09. 06. 2017, ktorá sa týkala aj iných ako v tomto konaní žalovaných nehnuteľností, bola podaná zo strany žalobcov aj ďalšia žaloba, ktorá je vedená na Okresnom súde Vranov and Topľou pod sp. zn.: . Nedbalosť žalobcov sa teda vzťahuje na viaceré nehnuteľnosti, nielen na tie, ktoré sú predmetom tohto konania. Osobitne poukazuje na to, že vo vzťahu k žalovanému a jeho nadobudnutiu vlastníckeho práva, žalobca neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by toto spochybnili, resp. spochybnili dobromyseľnosť pri jeho nadobudnutí.

6. V spore sa dňa 28. 01. 2019 vyjadril aj zástupca žalobcov, ktorý uviedol, že v súvislosti s vyjadrením žalovaného sa stotožňuje len s tvrdením, že žalovaný nadobudol sporné pozemky od svojho otca Š. K. darovaním na základe darovacej zmluvy, ktorá bola zapísaná v katastri nehnuteľností pod č. k. zo dňa 28. 06. 2017, pod číslom výkazu zmien 23/2017. Vzhľadom k tomu, že vlastnícke právo bolo dotknuté ďalšími právnymi úkonmi, žalobcovia nemali inú možnosť domôcť sa vlastníckeho práva k spornej parcele, len podaním súdnou cestou, čím je daný naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení. V tomto konaní, ktorého predmetom je žaloba o určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti má za to, že právny úkon na základe ktorej nadobudol žalovaný sporné parcely je absolútne neplatný, pričom absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona a na právny úkon sa hľadí ako keby nebol urobený, pôsobí od začiatku voči každému a právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Najvyšší súd SR už vo svojom rozhodnutí sp. zn. , na ktoré odkázal aj v ďalších rozhodnutiach (napr. sp. zn. , , ) uviedol, „že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa naň hľadí tak ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva.“ Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. vyslovil právny názor, podľa ktorého „platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol platne previesť.“ Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. uzavrel, že „ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie. ktoré by ustanovovalo opak.“ Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 26. 01. 2017 aj napriek rozhodnutiu Ústavného súdu SR vyslovil právny názor, že je nutné zotrvávať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest guam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré výslovne upravuje. Podľa uvedeného rozhodnutia NS SR „prijatie právneho názoru, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok sama dobrá viera nadobúdateľa v to, že kupuje od vlastníka a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností zodpovedá právnemu stavu, by viedlo k obsolétnosti tých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú dobrej viere počas vydržacej doby.“ Podľa názoru prejednávajúceho senátu v právnej veci „k zmene náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva, nemo plus iuris ad alium transfere potest guam ipse habet a povýšenie dobrej viery nadobúdateľa nad túto zásadu nie je možné len na základe nového výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci, ale až v prípadnej budúcej hmotnoprávnej úprave. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 21. 01. 2017 vychádzal z právnych názorov vyslovených v rozhodnutiach vyššie uvedených o tom, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudol, a teda ho nemohol

ďalej platne previesť a ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva od nadobúdateľa, ak prevodca nebol vlastníkom alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak. Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení -14 z 20. 04. 2016, v ktorom konštatoval, že „dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo“, žalovaný nemohol platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam aj napriek tomu, že vklad kúpnopredajnej zmluvy bol Správou katastra povolený, pretože nebol nositeľmi žiadnych práv k nehnuteľnostiam, nemal čo previesť a nemohol previesť viac práv ako sám mal. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky , na ktorý sa vo svojom vyjadrení odvoláva žalobca z titulu prelomenia zásady nemo plus iuris v slovenskom právnom poriadku a ktorý poskytol ochranu nadobúdateľovi vlastníckeho práva, ktorý bol v dobrej viere a robil právny úkon s dôverou v štátom vedenú evidenciu nehnuteľností je v rozpore s doterajšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a právnou teóriou riešiacou konflikt zásady „nemo plus iuris contra bona fide, ale zároveň je aj v nesúlade a rozpore s následným nálezom Ústavného súdu SR -14 z 20. 04. 2016. S právnym názorom prezentovaným v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zástupca žalobcu nestotožňuje a zaujíma negatívny postoj aj k možnej aplikácii a právnej záväznosti uvedeného nálezu na prejednávanú vec. Zastáva právny názor, že všeobecné súdy, t. j. aj konajúci súd v prejednávanej veci by sa mali pridŕžať až do vyriešenia predmetnej otázky Najvyšším súdom SR k doterajšiemu výkladu, ktorý zotrváva na zásade nemo plus iuris, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR . Právne závery nálezu Ústavného súdu SR sú záväzné len pre konajúci súd v danej veci, ale nie pre iné všeobecné súdy konajúce v iných veciach (vrátane prípadu ). V takýchto prípadoch ide o záväznosť rozhodnutia, ktorá sa týka výlučne konkrétneho prípadu, kedy môžeme hovoriť o tzv. kasačnej záväznosti rozhodnutia ústavného súdu v individuálnom prípade. Takáto tzv. kasačná záväznosť tiež nie je absolútna, lebo ústavný súd nerozhoduje vec meritórne a spravidla sa vyhýba jednoznačnej formulácii, ako by mal všeobecný súd nakoniec rozhodnúť (odborný článok Ľalík Tomáš.: Precedens a Ústavný súd SR. Vybrané aspekty súdneho precedensu v podmienkach SR, Bratislava, UK, Právnická fakulta 2013. s. 29). SPF podotýka, že autor sa v článku pomerne podrobne a aj kriticky venuje analýze rozhodnutí Ústavného súdu SR, pričom si všíma napr. nejednotnosť a opakované zmeny v jeho judikatúre na niektoré právne otázky (str. 12-14). Zástupca žalobcov poukazuje na to, že skutkové okolnosti v prípade citovaného nálezu boli iné než je súdený spor. S poukazom aj na vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je toho názoru, že s tým, že žalovaný nadobudol sporné parcely dobromyseľne nemožno súhlasiť. Pre uplatnenie princípu právnej istoty a ochrany vlastníckych práv k spornej parcele nadobudnutých v dobrej viere žalovaným je nevyhnutné, aby vlastnícke právo bolo nadobudnuté od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. Je nepochybné, že žalovaný vlastnícke právo k spornej parcele na základe zmluvy nemohol nadobudnúť a k inému spôsobu nadobudnutia vlastníctva k sporným parcelám v zmysle ustanovení , ktorý poskytuje ochranu k dobromyseľne nadobudnutým právam nedošlo. Najvyšší súd SR už v obdobných veciach zaujal zjednocujúci právny názor týkajúci sa zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“, kde právne závery dovolacieho súdu sú postavené na tom, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudol, a teda ho nemohol ďalej platne previesť a ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca nebol vlastníkom alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak, (rozhodnutie sp. zn. , sp. zn. , , sp. zn. , sp. zn. ). V tomto konaní žalovaný opiera svoju dobrú vieru aj o skutočnosť, že predchodcovia žalovaného sporné pozemky užívali celý život a rodina A. po tom, čo odišli do Poľska sporné pozemky časti rodiny K. zanechali. Právny predchodca žalovaného - O. K. otec Š. K. bol synom D. R., ktorá sa vydala za brata žalobcu v 2. rade a švagriná žalobkyne v l. rade. Žalobcovia sú rodinnými príslušníkmi žalovaného. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 14. 01. 2019 uvádza, že jeho predchodca otec Š. K. sporné nehnuteľnosti nadobudol na základe Notárskej zápisnice N 163/2007 zo dňa 04. 05. 2007, osvedčením o prehlásení o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania. Uvedená notárska zápisnica iba osvedčovala pravdivosť toho, že bola napísaná na Notárskom úrade v Sečovciach notárom JUDr. Alexandrom Demeterom a že Š. K., otec žalovaného (pôvodne žalovaný v 1. rade) urobil pred notárom vyhlásenie. Notárska zápisnica neosvedčovala existenciu podmienok vydržania, predovšetkým podmienku oprávnenej držby. Jednou z podmienok vydržania je právny titul vstupu do oprávnenej držby, teda takej, ktorá privodí vydržanie. Právny titul musí byť jednoznačne preukázaný, nemôže byť pochybný. V pochybnostiach, či je držba oprávnená platí, že je oprávnená, to sa však nevzťahuje na právny titul vstupu do držby.

V tomto konaní doposiaľ nebola splnená a preukázaná táto podmienka. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že sporné parcely nadobudli jeho právni predchodcovia, starý otec O. K., otec Š. K. a následne samotný žalovaný. V tomto konaní žalovaný svoje tvrdenie, že sporné nehnuteľnosti po predchodcoch a to žalobcoch v 1. a 2. rade, ktorí mali byť jeho rodinní príslušníci nadobudol jeho starý otec a (na základe vyhlásenia v notárskej zápisnici ústnym zmluvným prevodom v roku 1955) a následne otec žalovaného Š. K. (na základe vyhlásenia v notárskej zápisnici ústnym zmluvným prevodom v roku 1995) žiadnym spôsobom nepreukázal. Pritom ani dlhodobé a nerušné užívanie pozemkov žalovaným a jeho právnymi predchodcami bez preukázania oprávnenosti vstupu do držby však nemôže zakladať splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Zástupca žalobcu je toho názoru, že právni predchodcovia žalovaného nemohli byť dobromyseľní v tom, že im sporné nehnuteľnosti patria. Ak by aj tieto nehnuteľnosti nerušene a dlhodobo užívali, teda neboli držiteľmi oprávnenými. Tým nebola splnená jedna zo zákonom stanovených podmienok, ktoré sú nevyhnutné pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nadobúdací titul vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam chýba, nebol preukázaný, nemožno hovoriť o absencii akýchkoľvek pochybností o oprávnenosti držby právnymi predchodcami žalovaného. Najdôležitejšou podmienkou vydržania je dobrá viera držiteľa, ktorá sa týka titulu nadobudnutia držby, spôsobu nakladania s držanou vecou. Samotné užívanie cudzej veci nie je splnením podmienky vydržania, oprávnenosti vstupu do držby, okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery. V danom prípade, ak by žalobca opieral oprávnenú držbu o niektorý právny úkon, ktorý by svedčil poctivosti nadobudnutia spornej parcely titulom ústnych zmluvných prevodov vlastníctva žalobcami v l. a 2. rade len starému otcovi žalovaného v roku 1955 a otcovi žalovaného v roku 1995, držba by musela spočívať v ospravedlniteľnom omyle. Už od roku 1950 bol prijatý účinný od 01. 01. 1951, ktorý bol s účinnosťou 01. 04. 1964 nahradený , ktorý po rozsiahlych novelách platí do dnešného dňa, v ktorých bola jednoznačne upravená podmienka, že zmluvy o prevode nehnuteľností musia mať písomnú formu a pre účinnosť sa vyžadovala registrácia štátnym notárstvom a od 01. 01. 1993 do súčasnosti zápis prevodu do katastra. Obidve právne normy sú dostatočne určité a zrozumiteľné a nerešpektovanie týchto zákonných požiadaviek má za následok vznik právneho omylu, ktorý nie je so zreteľom na všetky okolnosti ospravedlniteľný. Opiera sa v tomto o Ro NS SR č. , Ro NS ČR sp. zn. , Ro NS ČR sp. zn. . Na základe vyššie uvedeného predchodcovia žalovaného nesplnili podmienky pre vydržanie sporných pozemkov v zmysle platných právnych predpisov. Skutočnosti tvrdené predchodcom žalovaného v Notárskej zápisnici N 163/2007 zo dňa 04. 05. 2007 neboli ničím preukázané ani potvrdené. Neboli preukázané, že sporné pozemky po tej časti rodiny A., ktorí mali odísť do Poľska by mali patriť časti rodiny K., ktorej príslušníkmi je žalovaný a jeho právni predchodcovia, pretože im sporné parcely po odchode do Poľska mali A. zanechať. Žalovaný svoje tvrdenie, že časť rodiny A.

- žalobcovia v l. a 2. rade odišli do Poľska nepreukázal, a ak by aj táto skutočnosť nastala a bola preukázaná, tak na takéto prípady sa vzťahovala Dohoda medzi ČSR a Poľskom z roku 1958, podľa ktorej majetok takto presťahovaných osôb prešiel do vlastníctva čsl. republiky. K tvrdeniu žalovaného o nedbalosti žalobcov - pôvodných vlastníkov zastúpených Slovenským pozemkovým fondom, ktorí sa takmer 10 rokov nezaujímali a nekontrolovali vlastníctvo sporných nehnuteľností o a ich laxnom prístupe pri možnosti informovania cudzích osôb (žalobcovia nepodali návrh na neodkladné opatrenie, návrh na zápis poznámky o prebiehajúcom spore), Slovenský pozemkový fond poukazuje na to, že pri svojej činnosti v rámci správy a nakladania s pozemkami nezistených vlastníkov sa v nemalej miere vyskytujú prípady, kedy notár pri spísaní notárskej zápisnice osvedčenia o vydržaní zanedbá svoje povinnosti preveriť čo možno najpravdepodobnejšie totožnosť pôvodných nezistených vlastníkov a skutkový dej, ktorý svedčí v prospech vydržania žiadateľom a následne dôjde k prevodu nezákonne vydržaného vlastníckeho práva na tretiu osobu, ktorá bude svoje vlastnícke právo odvodzovať od nadobúdacej zmluvy s vydržateľom argumentujúc svojou dobromyseľnosťou a dôverou v zápis v katastri nehnuteľností (čo je aj v súdenom spore ). Slovenský pozemkový fond ďalej konštatuje. že katastrálne odbory OÚ realizujúce zápisy notárskych zápisníc osvedčenia o vydržaní do katastra len vo veľmi obmedzenom rozsahu zasielali v minulosti SPF ako zákonnému správcovi pôdy nezistených vlastníkov oznámenia o tom, že došlo k zápisu notárskej zápisnice osvedčenia o vydržaní do katastra na úkor úbytku vlastníckeho práva nezistených vlastníkov. Aj napriek vydanému pokynu Predsedníčky Úradu geodézie kartografie a katastra SR č. zo dňa 21. 01. 2011, podľa ktorého majú príslušné katastre zasielať SPF fotokópie zapísaných notárskych zápisníc, si väčšina z nich túto povinnosť neplní a SPF sa v mnohých prípadoch ani nedozvie, že došlo k zápisu notárskej zápisnice do katastra nehnuteľností alebo sa to dozvie s veľkým časovým odstupom (na základe náhodných lustrácií a informácií od tretích osôb), čo nastalo aj v súdenej veci (notárska zápisnica je z roku

2007). Po podaní žaloby na vecne a miestne príslušný súd a Š. K. (pôvodne žalovaný) zo dňa 28. 04. 2017 žalobcovia v zastúpení SPF na príslušný OÚ, katastrálny odbor podali návrh na zápis poznámky o začatí súdneho konania do katastra nehnuteľností. Okresný úrad Vranov nad Topľou, katastrálny odbor, zákonnému zástupcovi žalobcov oznámil, že z dôvodu prevodu vlastníctva podielu žalovaného Š. K. k pozemkom zapísaným na LV č. XXX k. ú. O., ktorý sa na uvedenom liste vlastníctva ako podielový spoluvlastník nenachádza nie je možné vykonať zápis poznámky na podiel žalovaného. Na základe tejto informácie zákonný zástupca pristúpil k nevyhnutným procesným návrhom v súdenej veci. Z uvedeného je zrejmé, že ani žalobcom a ani ich zákonnému zástupcovi nemožno vytknúť nedbalosť vo vzťahu k vlastníckemu právu k súdeným nehnuteľnostiam a laxný prístup o možnosti informovania cudzích osôb. V neposlednom rade poukazuje na to, že skutočnosť, či žalobcovia v zastúpení Slovenského pozemkového fondu podali návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, návrh o zápis poznámky o prebiehajúcom súdnom spore, a ani skutočnosť, že podal žalobu v roku 2017 (takmer 10 rokov po spísaní notárskej zápisnice) nezbavuje žalovaného povinnosti preukázať pravdivosť obsahu listiny osvedčujúcej prehlásenie právneho predchodcu žalovaného nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 03. 2012.

7. Následne sa dňa 25. 04. 2019 vyjadril prostredníctvom právnej zástupkyne žalovaný. Žalovaný uvádza, že predmetné pozemky riadne ako svoje užívali právni predchodcovia žalovaného a jeho otca, po tom čo časť rodiny A. odišli do Poľska a sporné parcely zanechali časti rodiny - K.Ý.. K tomuto došlo pred účinnosťou hore uvedeného zákona, ešte za účinnosti uhorského práva, ktoré písomnú formu prevodu nevyžadovalo. Po podrobnom preštudovaní rozhodnutí NS SR, na ktoré sa v podaní zo dňa 28. 01. 2019 odvoláva žalobca, uvádza, že tieto sa týkajú odlišných situácií, a podľa názoru žalovaného ich nie je možné, len tak bez ďalšieho, aplikovať na toto konanie. Žalobca poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR v uznesení - 14 z 20. 04. 2016, v ktorom tento konštatoval, že „dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo“. Je nutné podotknúť, že ÚS SR pri svojom rozhodnutí skúmal intenzitu dobrej viery, čo je nevyhnutné aj v tomto konaní. Poukazuje na to, že v judikatúre ústavného súdu bola stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany. V prípade vzájomnej kolízie ústavných hodnôt - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka [princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, keďže nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad)], treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, a chrániť, s ohľadom na okolnosti rozhodovaného prípadu, vlastnícke právo nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere. Žalobcovia až dňa 28. 04. 2017 podali proti otcovi žalovaného žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na Okresný súd Vranov nad Topľou, kde bola vedená pod sp. zn. . Otec žalovaného žalovanému daroval predmetné nehnuteľnosti pred doručením samotnej žaloby, čo vyplýva aj z doručeniek nachádzajúcich sa v spise . Teda otec žalovaného tomuto daroval predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere, že je ich vlastníkom a žalovaný tento dar prijal rovnako v dobrej viere. Je zrejmé, že žalobca pokiaľ sa považuje za vlastníka, nebol starostlivý, návrh na zápis poznámky do katastra nehnuteľností podal až 14. 07. 2017 a pravdepodobne až z vrátenia Návrhu na zápis katastrom zistil, že nehnuteľnosti boli prevedené, čo viedlo k zmene v osobe žalovaného v konaní. Žalobca sa nevyjadril ani k tomu, že skutočne od zápisu vlastníckeho práva pôvodného žalovaného v 1.rade tohto nijako nerušil a jeho vlastníctvo viac ako 9 rokov a 11 mesiacov nespochybnil. Žalobcovia uvádzajú, že zo strany otca žalovaného údajne nebola splnená podmienka vydržania, a to právny titul vstupu do oprávnenej držby. S týmto nesúhlasí. Poukazuje na už ustálenú súdnu prax. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje navonok, z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe predpokladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľnosti, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu hoci aj putatívneho, ktorý

jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci dostatočne opodstatňuje. Právni predchodcovia žalovaného boli dobromyseľní v tom, že im sporné nehnuteľnosti patria, čo potvrdzuje ich konanie v priebehu 100 rokov a rovnako aj ich starostlivosť o predmetné pozemky a to, že boli v tomto nerušení, a títo boli oprávnenými držiteľmi. Tým bola splnená jedna zo zákonom stanovených podmienok, ktorá je nevyhnutná pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Trvá na tom, že postup žalobcov - pôvodných vlastníkov zastúpených Slovenským pozemkovým fondom, bol nedbalý a laxný. Žalobcovia vo svojich tvrdeniach zavádzajú. Žalobu podali dňa 28. 04. 2017, pričom Návrh na zápis poznámky o začatí súdneho konania do katastra nehnuteľnosti dali až dňa 11. 07. 2017, pričom otec žalovaného daroval predmetné nehnuteľnosti žalovanému dňa 09. 06. 2017 (pred doručením žaloby). Osobitne poukazuje na to, že vo vzťahu k žalovanému a jeho nadobudnutiu vlastníckeho práva, žalobca neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by toto spochybnili, resp. spochybnili dobromyseľnosť pri jeho nadobudnutí. Žalovaný teda získal nehnuteľnosti darovaním a následným zápisom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností od svojho otca, vlastníka ktorý nadobudol vlastnícke právo na základe vydržania a zápisu vlastníckeho práva na základe Notárskej zápisnice do katastra nehnuteľností. Žalovaný mal tak preukazovať dobromyseľnosť a vstup do držby jeho starého a prastarého otca. Uznesenie NS SR z 01. 03. 2011 sp. zn. : Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Pre daný prípad tak vedomosť o existencii ústnej darovacej zmluvy žalobcov právnym predchodcom žalovaného - babke deda a jej manželovi A., ako aj ústna darovacia zmluva deda žalobcu otcovi žalovaného, o ktorej mali vedomosť aj všetci ďalší členovia rodiny, a aj pretrvávajúca následná absolútna nečinnosť žalobcov, preukazuje dobromyseľnosť držiteľov - praprastarej matky D., prastarého otca O. K. a starého otca žalovaného Štefana i otca žalovaného Š., ktorá na riadny vstup do držby aj v prípade neplatnosti darovacích zmlúv pre nedostatok formy, podľa nášho názoru v zmysle horeuvedeného názoru NS SR postačovala a nebránila nadobudnutiu vlastníckeho práva pradeda, deda a otca žalobcu, ktorý tento stav deklaroval do Notárskej zápisnice o vydržaní. V zmysle odôvodnenia Uznesenia NS SR za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku (nadobudnutia) vlastníctva a svedčiaceho o poctivosti nadobudnutia (uznesenie NS ČR sp. zn. ). Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí (uznesenie NS ČR sp. zn. , sp. zn. ). Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže v prípade vydržania vlastníckeho práva, rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. zmluva kúpna, darovacia, zámenná, dohoda spoluvlastníkov o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod., ktoré právne úkony môžu trpieť vadou, resp. formálnymi nedostatkami, teda nemusia byť perfektné. Ako bolo uvedené, práve faktické správanie právnych predchodcov žalovaného - obhospodarovanie nehnuteľností a nečinnosť žalobcov preukazuje oprávnenosť držby napriek neexistencii písomných listinných dokladov a zápisu v pozemkovej knihe či katastri nehnuteľností. Pokiaľ ide o dobu dĺžky držby právnych predchodcov, vystriedali sa všetky tri právne úpravy - pri vstupe do držby a užívania nehnuteľnosti matkou prastarého otca žalovaného D. A. platil uhorský zákon, kde podmienkou držby nebol právny dôvod - iustus titulus, a neskôr platil z roku 1950 (, účinný od 31. decembra 1950 do 31. marca 1964) ktorý v §-118 upravoval nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním. Podľa uvedeného bola vydržacia doba pri nehnuteľnosti 10 rokov. Tento upustil od tzv. intabulačného princípu, čo znamená, že v tom čase na platnosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nebol potrebný zápis v pozemkovej knihe, ale k jeho vzniku došlo už samotným uzatvorením zmluvy, ktorá bola právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Zápis nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej knihe teda už nebol podmienkou prevodu vlastníctva, nemal hmotnoprávny význam a zostal mu iba význam deklaratórny. Pozemková kniha stratila takto svoju všeobecnú hodnovernosť. Podľa

, vlastníctvo k veciam jednotlivo určeným sa prevádza už samou zmluvou, ak nie je dohovorené inak alebo ak nevyplýva nič iné z osobitných predpisov. V danej prejednávanej veci vyššie uvedené odôvodnenie rozhodnutia tiež potvrdzuje, že pokiaľ dedo žalovaného Š., E.. XXXX, vstúpil do držby 1955 (za účinnosti obč. zák. z roku 1950) podľa vôle svojho otca O., vlastnícke právo nadobudnutím účinnosti nadobudol. Jeho disponovanie - darovanie ocovi žalovaného tak bolo dobromyseľné v tom, že mal skutočne za to, že mu vec patrí, a ten, rovnako ako aj jeho súrodenci, boli rovnako dobromyseľní v tom, že jeho otec je oprávnený takýto úkon urobiť (t. j. prejaviť vôľu darovať nehnuteľnosti výlučne otcovi žalovaného). Vlastníctvo sa odvodzovalo vždy - pôvodne ústnymi prevodmi a následne písomnými úkonmi v rámci rodiny žalovaného - rodiny K., všetkými jej členmi bolo považované za nesporné, nadobudnuté v súlade s dobrými mravmi.

8. Podaním zo dňa 09. 09. 2019 sa vyjadril zástupca žalobcov, ktorý uviedol, že v súvislosti s vyjadrením žalovaného poukazuje na to, že Dohoda medzi ČSR a Poľskom z roku 1958 - vyhláška ministra zahraničných veci 4/1959 bola zverejnená v zbierke zákonov. Zákonný zástupca žalobcov vo svojom predchádzajúcom písomnom podaní poukázal na to, žalovaný vo svojich vyjadreniach tvrdí to, že časť rodiny A., žalobcovia v 1. a 2. rade odišli do Poľska a práve na takéto prípady sa vzťahuje spomínaná dohoda, na základe ktorej majetok takto presťahovaných osôb prešiel do vlastníctva čsl. republiky. Nemožno spochybniť, aby žalovaný nevedel o skutočnosti akým spôsobom nadobudol vlastnícke právo jeho predchodca a na základe akého titulu došlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech pôvodne žalovaného v 1. rade Š. K.. Pokiaľ ide o prezentovaný názor žalovaného v súvislosti s nálezom ÚS sp. zn. zo dňa 16. 03. 2016 a ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu SR o ktoré opiera dobrú vieru vo svojich vyjadreniach žalovaný s týmto názorom sa nestotožňuje. Na základe obrany žalovaného v jeho doterajších vyjadreniach by malo dôjsť k zmene náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva bez legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe opačného výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci. V nadväznosti na uvedené máme za to, že prelomenie zásady „nemo plus iuris...“ napriek tomu, že ho Ústavný súd pripúšťa je otázkou výnimočnou, odôvodnenou konkrétnymi okolnosťami prípadu uvedenými v konkrétnej veci, ktorá nezodpovedá okolnostiam v tomto konaní prejednávanej veci, samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa - žalovaného ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným pozemkom nepostačuje. Nebol doposiaľ žalovaným a ani jeho právnym predchodcom preukázaný titul nadobudnutia sporných pozemkov na základe ním tvrdeným ústnym darovaním. Tieto prejavy sú len ich subjektívne prejavy a to v prípade sporu nepostačuje, preto má za to, že žalovaný ani jeho právni predchodcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, aby na týchto pozemkoch hospodárili tak ako to doposiaľ vo svojich vyjadreniach tvrdia. Znakom oprávnenej držby je nakladanie oprávneného držiteľa s vecou ako vlastnou. Aj keď do roku 1950 platil prísny intabulačný princíp, žiadnym spôsobom žalovaný a ani pôvodne žalovaný v 1. rade svoje tvrdenia o existencii darovacích zmlúv nepotvrdili. Žalovaný doposiaľ nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali nakladanie so spornými nehnuteľnosťami ako s vlastnými tak, ako to tvrdí žalovaný vo vyjadrení v období 100 rokov, teda od ich údajného nadobudnutia od pozemnoknižných vlastníkov až do údajného vydržania (vnesenie majetku do družstva, prípadne štátneho majetku, platenie daní, podkladmi o obrábaní pôdy). Žalovaný tvrdí, že pozemnoknižní vlastníci sú jeho právnymi predchodcami, pričom toto svoje tvrdenie doposiaľ ničím nepreukázal, aj keď na prvom pojednávaní navrhol odročiť pojednávanie, s tým, že vyžiada a predloží listiny z Poľska, neuviedol a ani nezdokladoval na základe akého titulu malo dôjsť k nadobudnutiu nehnuteľností od pozemnoknižných vlastníkov v prospech predchodcov žalovaného. Opakovane tvrdíme a nestotožňujeme sa s poukazom žalovaného na týkajúcu nedbalosť a laxný postup pôvodných vlastníkov zastúpených Slovenským pozemkovým fondom. Chceme poukázať na to, že pôvodní vlastníci, ktorí sú neznámi a nezistení v konaní, týchto nie je možné považovať za vlastníkov, ktorí by boli nedbalí, o svoje vlastnícke právo sa nezaujímali, nakoľko všeobecne známou skutočnosťou. že títo vlastníci sú zastúpení zákonným zástupcom, buď SPF alebo Lesmi SR, od ktorých nie je možné požadovať, aby pri niekoľkých tisícoch takto zastupovaných vlastníkov individuálne v každej veci skúmali existenciu vlastníckeho práva a jeho prípadnú zmenu. Preto nemožno tvrdiť, že toto potvrdzuje oprávnenosť držby žalovaného a jeho predchodcu, pôvodne žalovaného v 1. rade. Žalobcovia v žiadnom prípade nezavádzajú vo svojich tvrdeniach, pretože žaloba bola podaná dňa 28. 04. 2017 na príslušný súd a Š. K. pôvodne žalovanému v 1. rade. Otec žalovaného pôvodne žalovaný v 1. rade Š. K., I. O. XX dňa 10. 05. 2017 doručil zákonnému zástupcovi žalobcov písomné dôkazy k žalobe a následne 09. 06. 2017 daroval sporné pozemky žalovanému v 2. rade svojmu synovi M. K., I. O. XX. Je pravdou, že po podaní návrhu na zápis poznámky v prebiehajúcom súdnom konaní Okresný úrad Vranov nad

Topľou, katastrálny odbor oznámil zákonnému zástupcovi žalobcov skutočnosť, že pôvodne žalovaný v 1. rade už nie je vlastníkom pozemkov, pretože došlo k darovaniu pozemkov, na základe čoho zákonný zástupca podal návrh na pristúpenie do konania žalovaného v 2. rade.

9. Súd vo veci pojednával dňa 02. 11. 2021 v neprítomnosti žalovaného, kde zástupca žalobcov uviedol, že trvá na svojich doterajších podaniach.

10. Podaním zo dňa 16. 11. 2021 SPF ako zástupca žalobcov požiadal o zmenu (opravu) žaloby, keďže petit zmenenej žaloby zo dňa 05. 09. 2018 nesúhlasil s petitom pôvodnej žaloby ohľadom výmer jednotlivých parciel.

11. Na pojednávaní dňa 18. 01. 2022 súd pripustil zmenu petitu žaloby v zmysle podania zástupcu žalobcov zo dňa 16. 11. 2021. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že je toho názoru, že SPF nie je oprávnený podať žalobu na súd. Také oprávnenie mu nevyplýva zo zákona v znení neskorších predpisov. Teda môže nakladať s majetkom neznámych vlastníkov, ale nie podať v ich mene žalobu na súd. Okrem toho žalujú aj lesné pozemky, ktorých správcom sú LESY SR a do spisu momentálne ničím nepodložili, že sú správcami aj lesných pozemkov. Následne zástupkyňa žalobcov uviedla, že podľa zákona môže podať žalobu a taktiež uvádza, že je správcom aj lesných pozemkov, pretože má zato, že záväzným je len register „C“ a nie register „E“. V registri „E“ je síce zapísaný lesný pozemok, avšak nemusí to byť reálne lesný pozemok, avšak ako správca je v katastri nehnuteľností zapísaný SPF, a preto majú zato, že sú oprávnení konať za žalobcov a spravovať aj taký druh pozemku, ktorý je v registri „E“ zapísaný ako lesný pozemok. Následne súd uskutočnil dokazovanie výsluchom žalovaného, ktorý uviedol, že keď zistil, že nejaké veci sú na súde, začal sa informovať u ľudí, že akým spôsobom je žalovaný rodina k tým neznámym vlastníkom k pôde. Začal sa pýtať ľudí v okolici, niektorých napr. v okrese, niektorých, čo bývali v Jasenovciach, ale už nebývajú, niektorí, čo tam mali matky, dedov a poznali to. A na základe tých rozhovorov s nimi vytvoril čestné prehlásenia, kde mu tvrdia, že tú pôdu, ktorá je tam, tie pozemky, ktoré sú na súde, niekedy obhospodarovali Poliaci, ktorí sa nasťahovali z Poľska na Slovensko, v nejakom 19-tom storočí. Medzi nimi boli aj jeho predkovia

- prababka, pradedko. Ale tí následne po 2. svetovej vojne museli odísť alebo chceli odísť. A jediný taký ten ich rodinný príslušník ostal Š. K. alebo O. K., ktorí tie pozemky dostali alebo odkúpili alebo dostali darom, keď odchádzali do Poľska, Ameriky alebo na Čechy. No tak potom Š. K., jeho dedko, tieto pozemky užíval niekoľko rokov. Potom ich previedol na svojho syna Š. K., ktorý ich následne previedol na neho. Žalovaný založil do spisu čestné prehlásenie O. Y., O. X. W. L. I.. Na otázku právnej zástupkyne žalovaného, či má vedomosť koľko rokov jeho dedo užíval jeho pozemky, žalovaný uviedol, že pradedo asi 10-15 rokov a dedo, keď sa vrátil z 2. svetovej vojny, tak od roku 1945 až do 90-tych rokov. Na otázku, či to nerušene užívali vždy jeho predkovia uvádza, že áno. Na otázku zástupkyne žalobcu, či má vedomosť, že to, čo je označené v registri ako lesný pozemok, či je lesný pozemok, uvádza, že áno. Na ďalšiu otázku, že ako sa stará o ten lesný pozemok, ako hospodári na lesnom pozemku, uvádza žalovaný, že niekedy to nebol lesný pozemok, že keď prišli tí jeho predkovia z Poľska, tak to vyklčovali a premenilo sa to ornú pôdu a hospodárili na tej ornej pôde a až niekedy v 90-tych rokoch to postupne začalo zarastať.

12. Súd následne pojednával dňa 11. 03. 2022 v neprítomnosti zástupcu žalobcov, kde právny zástupca žalovaného uviedol, že podľa jeho názoru zástupca žalobkýň nemá právo podávať žalobu. Má právo zastupovať neznámych vlastníkov, avšak nemá právo v ich mene podávať žalobu. Taktiež nevie na základe akého titulu sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva. Ďalej uviedol, že terajší žalovaný túto nehnuteľnosť vydržal, keďže jeho otec nadobudol nehnuteľnosti v roku 2007 na základe notárskej zápisnice. V roku 2017 previedol nehnuteľnosti na svojho syna, ktorý pokračoval v držbe. Žaloba proti M. K. bola podaná po uplynutí 10 rokov.

13. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a prílohami žaloby, a to najmä výpisom z listu vlastníctva č. XXX katastrálne územie O., výpisom z pozemkovej knihy - číslo zápisnice 54, k. ú. O., Notárskou zápisnicou N 163/2007 zo dňa 04. 05. 2007, rodným listom O. A., úmrtným listom O. R., návrhom na zápis poznámky o začatí súdneho konania do katastra nehnuteľností zo dňa 11. 07. 2017, čestným prehlásením detí Š. K., E.. XX. XX. XXXX, zomr. 21. 06. 2012, vyjadreniami zástupcu žalobcov a žalovaného ako aj ostatným spisovým materiálom, a zistil nasledovný skutkový stav:

14. Nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX v k. ú. O., a to parcela registra KN „E“ č. 1091 - Orná pôda o výmere 5362 m2, parcela registra KN „E“ č. 1095 - Orná pôda o výmere 2355 m2, parcela registra KN „E“ č. 1099 - Orná pôda o výmere 8003 m2, parcela registra KN „E“ č. 1355 - Lesné pozemky o výmere 28690 m2, parcela registra KN „E“ č. 1360 - Lesné pozemky o výmere 31073 m2, boli pôvodne zapísané v pozemkovej knihe, číslo zápisnice 54, k. ú. O. (ďalej aj „PKV 54“), kde ako vlastníci sporných parciel boli uvedení aj A. A. pod B 5 v podiele 3/63 k celku, A. A.C.T. pod B 6 v podiele 3/63 k celku a O. K. pod B 21 v podiele 7/63 k celku, všetci traja spolu v podiele 13/63 k celku. Dňa 04. 05. 2007 bola spísaná Notárska zápisnica N 163/2007 notárom JUDr. Alexandrom Demeterom, ktorou si pôvodne žalovaný Š. K., osvedčením o prehlásení účastníka o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania podľa § 63 zák. č. 323/92 Zb. v znení neskorších predpisov osvedčil vlastníctvo k sporným parcelám a to „podiel vo vl. 54 pod B 5, B 6, B 21 v 13/63-tinách k celku“. Š. K. v Notárskej zápisnici uviedol, že uvedené pozemky nadobudol v roku 1995 ústnym zmluvným prevodom od svojho otca Š. K., ktorý ich nadobudol od svojho otca O. K. tiež ústnym zmluvným prevodom v roku 1955. Ďalej uviedol, že počínajúc od tohto obdobia sa považuje za vlastníka týchto pozemkov a zároveň užíva nikým nerušene dobromyseľne ako svoje a že do držby pozemkov vstúpil najneskôr dňa 01. 01. 1996. V Notárskej zápisnici je uvedené, že účinky vydržania s vlastníckymi následkami nastali dňa 01. 01. 2006. Žalovaný nadobudol vlastníctvo predmetných nehnuteľností darovaním na základe Notárskej zápisnice N 86/2017, Nz 19966/2017, NCRIs 20377/2017 zo dňa 09. 06. 2017, v zmysle ktorej uvedené nehnuteľnosti žalovanému daroval jeho otec Š. K., E.. XX. XX. XXXX. Žalovaný uviedol, že mal vedomosť celý svoj život, že predmetné pozemky riadne ako svoje užívali jeho právni predchodcovia K. (X.. R.), po tom čo časť rodiny A. odišli do Poľska a sporné parcely zanechali časti rodiny - K.. O. R., pôvodne žalobca v 3. rade bol synom D. R., ktorá sa následne vydala do rodiny A. a bola manželkou brata žalobcu A. A. O. a švagrinou A. A. - žalobcov v 1. a 2. rade. Žalobcovia zastúpení Slovenským pozemkovým fondom sa podanou žalobou domáhajú, aby súd určil, že uvedené nehnuteľnosti sú vo vlastníctve nezistených vlastníkov, a to: A. A. v podiele 3/63 k celku a A. A. v podiele 3/63 k celku, všetko v správe Slovenského pozemkového fondu.

15. Podľa , ods. 1 vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

16. Podľa Katastrálny zákon, kataster obsahuje tieto údaje: a) geometrické určenie a polohové určenie nehnuteľností a katastrálnych území, b) parcelné čísla, údaje o parcelách registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape, údaje o parcelách registra „E“ evidovaných na mape určeného operátu, druhy a výmery pozemkov, súpisné čísla stavieb, údaje o príslušnosti pozemkov k zastavanému územiu obce,2) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1995/162/20191001> údaje o druhoch chránených nehnuteľností, o cene nehnuteľnosti a údaje o využívaní nehnuteľností, vybrané údaje na začlenenie pozemkov do poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo do lesného pôdneho fondu, údaje o bonitovaných pôdnoekologických jednotkách, vybrané údaje na tvorbu a ochranu životného prostredia a vybrané údaje pre iné informačné systémy o nehnuteľnostiach, c) údaje o právach k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkovi nehnuteľnosti (ďalej len „vlastník“) a o inej oprávnenej osobe, ak ide o fyzickú osobu, meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo, a ak ide o cudzinca, iný identifikátor a miesto trvalého pobytu, ak ide o právnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo, ako aj údaje o skutočnostiach súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam, d) údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach alebo údaje o bodových poliach, e) sídelné a nesídelné geografické názvy

17. Podľa § 70, ods. 1, 2 Katastrálneho zákona, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“.

18. Podľa , ods. 1 o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej „“), zriaďuje sa Slovenský

pozemkový fond (ďalej len „pozemkový fond“). Pozemkový fond je právnická osoba a zapisuje sa do podnikového registra. Sídlom pozemkového fondu je Bratislava. Pozemkový fond môže zriaďovať územné organizačné útvary a určovať ich sídla.

19. Podľa , ods. 2 , pozemkový fond nie je zriadený na podnikanie. Svoju činnosť vykonáva podľa tohto zákona a osobitných predpisov21a) vo verejnom záujme a z tejto činnosti mu vznikajú práva a záväzky.

20. Podľa , ods. 14 , pozemkový fond za štát a neznámych vlastníkov koná pred súdom vo veciach nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise,5) podielov spoločnej nehnuteľnosti uvedených v osobitnom predpise23h) a pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné; obdobne postupuje správca vo veciach lesných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy.

21. Podľa , ods. 1, písm. b) o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, fond nakladá podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov30) s pozemkami s nezisteným vlastníkom ( <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1995/180/20220401>),33)

22. Prvou otázkou, ktorú súd musel vyriešiť bola procesnoprávna subjektivita, t. j. či bol Slovenský pozemkový fond (ďalej „SPF“) oprávnený podať v mene žalobcov žalobu o určenie vlastníctva, ktorú namietal žalovaný. Svoje tvrdenie opiera o uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 19. 10. 2005, ktoré podľa jeho tvrdenia potvrdzuje, že SPF nemá procesnoprávnu subjektivitu na podanie žaloby a taktiež namietal aj procesnoprávnu subjektivitu čo sa týka lesných pozemkov.

23. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 19. 10. 2005 vyplýva, že ÚS SR odmietol sťažnosť SPF pre zjavnú neopodstatnenosť, pričom svoje rozhodnutie zdôvodnil nasledovne: Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací preskúmal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a v rozsudku zo dňa 23. 11. 2004 (doručenom SPF dňa 11. 01. 2005) dospel k záveru, že dovolanie nebolo dôvodné. NS SR v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že zákonného zástupcu štátu spravidla vymedzuje osobitný zákon tak, aby bolo zrejmé sp1nenie podmienky uvedenej v „ktorého sa vec týka“. Zákonný zástupca štátu, ktorého sa vec týka, je teda ten orgán, so zákonnou náplňou činnosti ktorého priamo súvisí predmet súdneho konania. Podobným spôsobom je podľa názoru NS SR vymedzený predpoklad zákonného zastúpenia štátu pre SPF aj v ust. SPF ako zákonný zástupca štátu musí v zmysle citovaného ustanovenia v konaní preukázať, že predmetom súdneho konania sú nehnuteľnosti uvedené v ust. , v spojení s , a že tieto nehnuteľnosti sú vo vlastníctve štátu. Uvedené predpoklady je potrebné skúmať v každom súdnom konaní individuálne a iba po ich preukázaní možno považovať SPF za zákonného zástupcu štátu (Slovenskej republiky). Aby v zmysle ust. zákona mohol SPF zastupovať štát pre súdom - na základe zákonného poverenia, musí ísť o súdne konanie vo veciach nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve štátu, čiže SPF prináleží oprávnenie zastupovať štát pred súdom vo všetkých veciach, keď je nesporná existencia vlastníckeho práva štátu. Podľa názoru NS SR z obsahu ust. zákona nemožno vyvodiť záver, že SPF má zákonné oprávnenie zastupovať štát v žalobách, ktoré sa týkajú samotnej existencie vlastníckeho práva štátu (napr. v žalobách na určenie vlastníckeho práva, ak je toto vlastnícke právo spochybňované. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Uvedený výklad najvyššieho súdu však nie je možné považovať za odporujúci . Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradov, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách

v znení neskorších predpisov, interpretovať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne) odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej toto zákonné ustanovenie treba vykladať a uplatňovať odlišne.

24. Na základe vyššie uvedeného sa javí, že SPF nemá procesnú subjektivitu v prípadoch, keď nie je nesporná existencia vlastníckeho práva štátu. Súd však poukazuje na tú skutočnosť, že v čase vydania tohto rozhodnutia ÚS SR, t. j. ku dňu 19. 10. 2005, ust. , ods. 14 znelo: „Pozemkový fond zastupuje štát a neznámych vlastníkov23h) v konaniach pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise,5) podielov spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a poľnohospodárskych pozemkov, ktorých vlastník nie je známy; obdobne štátna organizácia lesného hospodárstva vo veciach lesných pozemkov20) vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, zastupuje štát a neznámych vlastníkov.“

25. Následne však od 01. 01 .2008 došlo k zmene predmetného ustanovenia, práve na základe vyššie spomenutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR na ktoré poukazuje uznesenie Ústavného súdu SR , ako vyplýva z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu: „Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach podaných určovacích návrhov o vlastnícke práva štátu môže Slovenský pozemkový fond alebo správca lesného majetku vo vlastníctve štátu konať za štát len v prípadoch, že ide o nehnuteľnosti, ktoré sú vo vlastníctve štátu, teda vo všetkých veciach, keď je existencia vlastníckeho práva štátu nesporná. Navrhovanou úpravou sa uvedeným subjektom dáva možnosť zastupovania pred súdom aj v prípadoch, že je vlastnícke právo štátu sporné.“ Na základe tejto novely predmetné ustanovenie počnúc od 01. 01. 2008 znelo: „Pozemkový fond za štát a neznámych vlastníkov23h) koná pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise,5) podielov spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a poľnohospodárskych pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné; obdobne postupuje správca vo veciach lesných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy.“

26. Zákonodarca v záujme spriechodnenia procesu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom a i obnovenia hodnoverného spôsobu evidencie práv k nehnuteľnostiam (ktorý sa v tuzemských podmienkach vytratil prakticky okamžite v súvislosti s opustením intabulačného princípu a strate niekdajšieho významu inštitútu pozemkovej knihy krátko po II. svetovej vojne) ustanovil mechanizmus nakladania SPF aj s pozemkami dvoch kategórií vlastníkov, majúcimi byť zahrnutými do posledných dvoch zo štyroch zákonom príkladom vymenovaných súpisov utvárajúcich register obnovenej evidencie pozemkov (1. pozemky, ktorých vlastník je známy, ale ktorého miesto trvalého pobytu alebo sídlo nie je známe podľa čl. I zákona a 2. pozemky, ktorých vlastník nie je známy podľa písmena d/ tu spomínaného zákonného ustanovenia), označenými tiež súhrnným pomenovaním „pozemky s nezisteným vlastníkom“ (tu por. i čl. I a zákona ) a pri takýchto vlastníkoch (resp. pozemkoch), ako aj pri pozemkoch, ktorých vlastníctvo nie je evidované podľa predpisov o katastri nehnuteľností v súbore geodetických informácií a v súbore popisných informácií alebo ak sa nepreukáže inak (čl. I zákona ) zákon priznáva nato určenej právnickej osobe oprávnenie na zastupovanie vlastníkov v konaniach pred súdmi a inými orgánmi verejnej správy (čl. I zákona ).

27. Na základe vyššie uvedeného súd zdôrazňuje, že Slovenský pozemkový fond má oprávnenie podať žalobu o určenie vlastníckeho práva v zastúpení nezistených vlastníkov, pričom toto jeho oprávnenie vyplýva z ust. a a Taktiež, čo sa týka lesných pozemkov uvedených ako lesné pozemky v KN „E“, súhlasí so zástupcom žalobcu, že druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“ nie je záväzným, a teda SPF je procesne legitimovaným podať žalobu za neznámych/nezistených vlastníkov aj v prípade pozemkov, ktoré sú v KN „E“ označené ako lesné pozemky.

28. Zo záveru, že súd považoval žalobcov za subjekt s procesnoprávnou subjektivitou, nemožno automaticky vyvodiť, že sú spore aj aktívne vecne legitimovaní.

29. Slovenský pozemkový fond podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v mene nezistených vlastníkov nehnuteľností, neoznačených bližšími identifikačnými údajmi okrem mena

a priezviska, popierajúc správnosť osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva právnym predchodcom žalovaného spísaného v notárskej zápisnici na Notárskom úrade v Sečovciach notárom JUDr. Alexandrom Demeterom dňa 04. 05. 2007 pod sp. zn. N 163/2007, Nz 17149/2007, NCRIs 17097/2007. V súčasnosti je ako vlastník nehnuteľností, ku ktorým sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva, zapísaný žalovaný na základe darovacej zmluvy zapísanej v KN pod č. V-1116/2017 zo dňa 28. 06. 2017 pod číslom výkazu zmien 23/2017, kde pôvodný žalovaný Š. K. previedol darovacou zmluvou podiely k predmetným nehnuteľnostiam na svojho syna A.. M. K.. Z listín doložených do súdneho spisu je možné zistiť, že žalobcovia boli pôvodne ako nezistení vlastníci zapísaní v pozemkovej knihe, číslo zápisnice 54, k. ú. O., a to A. A. v podiele 3/63 k celku a A. A. v podiele 3/63 k celku.

30. Zástupca žalobcov uviedol, že žalobcovia nemali inú možnosť domôcť sa vlastníckeho práva k spornej parcele len podaním súdnou cestou, čím je daný naliehavý právny záujem žalobou na požadovanom určení. Len žalobou na určenie vlastníckeho práva sa môže odstrániť právna neistota v postavení žalobcov a zosúladiť stav v katastri nehnuteľností so stavom právnym.

31. Otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a inštitút subjektu neznámeho (nezisteného) vlastníka je potrebné posúdiť aj zo širšieho hľadiska, interpretujúc skutočný účel a úmysel zákonodarcu (teleologický a logický výklad). Ako už bolo uvedené, záujmom a úmyslom zákonodarcu bolo spriechodnenie procesu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom a obnovenia hodnoverného spôsobu evidencie práv k nehnuteľnostiam, ktorý sa vytratil v tuzemských podmienkach prakticky okamžite v súvislosti s opustením intabulačného princípu a straty niekdajšieho významu inštitútu pozemkovej knihy krátko po II. svetovej vojne. Ak bolo úmyslom zákonodarcu vytvorením inštitútu neznámeho vlastníka spriechodniť proces usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom a obnoviť dostatočne hodnoverný spôsob evidencie práv k nehnuteľnostiam a SPF pri vykonávaní činností zverených mu osobitnými predpismi (zastupovanie nezistených vlastníkov a nakladanie s pozemkami nezistených vlastníkov) má postupovať vždy v súlade s verejným záujmom ( ) bolo povinnosťou Slovenského pozemkového fondu preukázať v konaní, aký verejný záujem sleduje žalobou o určenie vlastníckeho práva k pozemkom v prospech nezistených vlastníkov. Podanou žalobou sa zákonný zástupca nezistených vlastníkov domáha určenia vlastníckeho práva v prospech osôb, o ktorých nevedno, či vôbec žijú, príp. či majú záujem byť vlastníkmi označených nehnuteľností. Vyhovením žalobe o určenie vlastníckeho práva by sa dosiahol pravý opak účelu sledovaného usporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom. Je zrejmé, že účelom tejto žaloby je zabrániť, aby žalovaný ostal vlastníkom nehnuteľností, ktoré podľa názoru zástupcu žalobcov nezískal žalovaný zákonom predpísaným spôsobom, avšak súd musí v prípade žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je vždy skúmať, či existuje na takejto žalobe naliehavý právny záujem. Zástupcovia žalobcov v tomto konaní naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení nepreukázali. Nemôže byť daný naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorým sa sleduje len navrátenie stavu veci do stavu ante quo, ktorý nezodpovedá požiadavkám na zápis vlastníkov do katastra nehnuteľností.

32. Žalobca správne poukázal na to, že potreba zavedenia osobitného subjektu neznámych, resp. nezistených vlastníkov vyplynula z potreby v procese usporiadania pozemkového vlastníctva zaviesť čo najefektívnejšie postupy a pravidlá pri usporiadaní pozemkového vlastníctva s ohľadom na poskytnutie rovnakej ochrany vlastníckeho práva všetkým vlastníkom a zákonmi zavedený subjekt neznámych, resp. nezistených vlastníkov bol následne využívaný v ďalších súvisiacich právnych predpisoch za účelom zefektívnenia riešenia vlastníckych vzťahov k pozemkom, resp. nakladania s pozemkami. Cieľom zavedenia špecifického subjektu - nezisteného, resp. neznámeho vlastníka bolo napomôcť pri evidencii a usporiadaní vlastníckych vzťahov, a to aj v súdnych konaniach, pričom nakladanie s pozemkami nezistených vlastníkov a zastupovanie nezistených vlastníkov pred súdmi a inými orgánmi zveril zákon výslovne SPF. Týmto špeciálnym predpisom je tak zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov nezistených vlastníkov, a to aj v konaniach pred súdom, aby sa mohol uskutočniť proces, ktorý sa priamo týka práv a oprávnených záujmov neznámych vlastníkov (aby táto osobitná skupina osôb neutrpela ujmu na svojich právach). SPF pri vykonávaní činností zverených mu osobitnými predpismi postupuje vždy vo verejnom záujme a teda aj ustanovenia, vymedzujúce rozsah oprávnenia SPF konať v prípade pozemkov s neznámym vlastníkom, je potrebné vykladať s prihliadnutím na verejný záujem, ktorým nepochybne je spravodlivé usporiadanie pozemkového vlastníctva a poskytnutie rovnakej ochrany vlastníckeho práva všetkým vlastníkom pozemkov. Potreba zavedenia tohto inštitútu vyplynula najmä zo skutočnosti, že v evidencii vlastníctva nehnuteľností je zapísaných tisíce fyzických osôb, o ktorých možno s istotou tvrdiť, že už nežijú, resp. nie je známe a zistiteľné miesto ich

trvalého pobytu, čo spôsobuje problémy pri nakladaní s takýmito nehnuteľnosťami. Zákonodarca preto vytvoril subjekt neznámeho, resp. nezisteného vlastníka, aby takýto subjekt, zo zákona zastúpený Slovenským pozemkovým fondom mohol byť sporovou stranou v sporoch vyplývajúcich z vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (napr. spory o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, keď vlastnícke právo patrí neznámemu, resp. nezistenému vlastníkovi). Tento inštitút je podľa názoru súdu opodstatnený predovšetkým vtedy, keď je v evidencii nehnuteľností zapísaný neznámy, resp. nezistený vlastník a je potrebné usporiadať vlastnícke vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam. V prejednávanom spore je situácia presne opačná, keď v evidencii nehnuteľností je ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaný žalovaný, ktorý nie je ani neznámym ani nezisteným vlastníkom a žalobou sa má dosiahnuť, aby boli ako vlastníci zapísaní žalobcovia označení ako nezistení vlastníci. Takýto postup by bol podľa súdu v absolútnom rozpore so zásadou spriechodnenia procesu usporiadania vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam a so zásadou potreby v procese usporiadania pozemkového vlastníctva zaviesť čo najefektívnejšie postupy a pravidlá pri usporiadaní pozemkového vlastníctva. Súd nevidí žiaden verejný záujem na tom, aby SPF ako subjekt verejného práva zriadený štátom spochybňoval vlastnícke právo žalovaného, ktoré je zapísané v evidencii nehnuteľností, a žalobou sa domáhal určenia vlastníctva v prospech žalobcov, o ktorých je zásadná pochybnosť, či vôbec existujú, a teda vzniká zásadná otázka, aký je skutočný úmysel a záujem SPF na vedení predmetného sporu. Základným atribútom určovacej žaloby je odstránenie stavu právnej neistoty a vyriešenie právneho postavenia dotknutých strán. V prejednávanom spore by sa vyhovením žalobe dosiahol presný opak, keď by v evidencii nehnuteľností boli ako vlastníci zapísaní žalobcovia označení ako nezistení vlastníci. Súd preto nevidí žiaden rozumný dôvod na to, aby SPF umelo vyvolával spor a „bojoval“ za subjekty, o ktorých nevedno, či existujú príp. či majú záujem byť vlastníkmi označených nehnuteľností (porovnaj rozsudok KS v Trnave sp. zn. , rozsudok KS v Banskej Bystrici, sp. zn. ).

33. Na základe vyššie uvedených skutočností preto súd žalobu zamietol.

34. Podľa (ďalej len „“) trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

35. V zmysle súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. tak, že úspešný žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.