Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Sa-26-2020.pdf
PDF · 134.56 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/26/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudcom JUDr. Marianom Hoffmannom, PhD. v právnej veci žalobcu: X. K., nar. XX. mája XXXX, A. č. XXX, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava- Staré Mesto, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 550 523 7243 0 zo dňa 25. augusta 2020 na základe správnej žaloby v sociálnych veciach takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 550 523 7243 0 zo dňa 25. augusta 2020 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 550 523 7243 0 zo dňa 16. apríla 2020 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
odôvodnenie:
I.
Žalobné dôvody
1. Žalobou, podanou správnemu súdu včas osobne dňa 2. septembra 2020, sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 550 523 7243 0 zo dňa 25. augusta 2020 a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. 550 523 7243 O zo dňa 16. apríla 2020, tiež postupu orgánu verejnej správy pri rozhodovaní v sociálnej veci žalobcu, s poukazom na § 6 ods.2 písm.c a § 199 až 205 zákona č.162/2115 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj S.s.p.). Žalobca navrhol uvedené rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, tiež priznať mu právo na úplnú náhradu trov konania. Žalobca tiež vyslovil súhlas s rozhodnutím vo veci samej bez nariadenia pojednávania podľa § 182 ods.1 písm. g/ S.s.p.
2. Žalobca v žalobe uviedol, že mu bolo dňa 31. augusta 2020 doručené rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy druhého stupňa - rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne - č. 550 523 7243 0 z 25. augusta 2020, ktorým ako odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa - Sociálna poisťovňa. ústredie -č. 550 523 7243 O z l 5. apríla 2020 vo veci zamietnutia jeho žiadosti z 26. februára 2020 o starobný dôchodok, podľa § 60, § 65 ods. 2, § 255 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa § 21 a § 274 z.č. 100/1988 Zb.
3. Napadnuté rozhodnutie a tiež prv vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa považuje žalobca za nezákonné. Podaním správnej žaloby si uplatňuje právo na súdnu ochranu z titulu porušenia jeho základného sociálneho práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ktoré mu je za podrobností ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. dané v ČI. 30 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a v ČI. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca na odôvodnenie žaloby poukazuje na to, že napadnuté rozhodnutie bolo žalovaným vydané v rozpore s ČI. 33 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (ďalej i Dohovor č. 128), ďalej citovanými zákonmi a taktiež v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zverejnenou napr. v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2011, pričom žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti žalobca poukázal predovšetkým na to, že podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskú republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa ČI . 7 ods . 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách , medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Dohovor č. 128, ktorý je uverejnený v zbierke zákonov pod č.416/1991 Zb., má prednosť pred zákonom č. 461/2003 Z.z. a v plnom rozsahu sa vzťahuje na vec žalobcu.
4. Žalobca je ďalej toho názoru, že ako žiadateľ o priznanie starobného dôchodku splnil podmienky na jeho priznanie, ustanovené zákonom č. 461/2003 Z.z. a že pri rozhodovaní o zamietnutí jeho žiadosti žalovaný nepostupoval v súlade nielen s Dohovorom č. 128. zákonom č. 461/2003 Z.z., ale ani so zákonom č. 328/2002 Z.z., resp. nezohľadnil ustálenú judikatúru súdov, vzťahujúcu sa predmetné právne vzťahy. Žalovaný neakceptoval skutočnosť, že v čase podávania žiadosti žalobca podľa jeho názoru splnil zákonom č. 461/2003 Z.z. ustanovené obidve podmienky, a to dôchodkový vek a poistnú dobu minimálne 15 rokov.
5. Žalobca je názoru, že v prípade zamietnutia jeho žiadosti sa s ním zaobchádza horšie ako s poistencami, ktorí sú dôchodkovo zabezpečení len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, a je pre nepriznanie starobného dôchodku znevýhodnený len z dôvodu, že získal dávku v osobitnom systéme sociálneho poistenia podľa zákona č. 328/2002 Z.z., no nezískal ju v systéme všeobecnom podľa zákona č . 461 /2003 Z.z. Žalobca sa žiadosťou u žalovaného orgánu verejnej správy (Sociálna poisťovňa) domáhal priznania starobného dôchodku za odpracované roky, tzv . časť civilnú t. j . za doteraz nezhodnotenú dobu po vylúčení doby služby v Hasičskom a záchrannom zbore (a jeho predchodcoch), ktorá mu nebola zhodnotená pre výsluhový dôchodok, priznaný podľa zákona č. 328/2002 Z.z. Podľa žalobcu § 1 ods. 3 zákona č. 161/2003 Z.z. nebráni vzniku nároku na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia aj napriek tomu, že mu bol priznaný výsluhový dôchodok ako príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru (hasičovi), keďže dovŕšil dôchodkový vek. Splnil zákonnú podmienku nároku na niektorú z výsluhových dávok a získal hodnotiteľnú dobu poistenia vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia, nielen dobu poistenia vyžadovanú u poistenca, ktorý bol poistený výlučne vo všeobecnom systéme. Doba, ktorá bola žalobcovi zhodnotená na vznik nároku na výsluhový dôchodok, nemá žiaden vplyv na výpočet výšky starobného dôchodku . Zhodnotením tejto doby dochádza iba k tej skutočnosti, že aj so započítaním doby dôchodkového poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. spĺňa jednu z kumulatívnych podmienok, ktorou je minimálna doba dôchodkového poistenia, čo predstavuje minimálne 15 rokov.
6. Žalovaný pri rozhodovaní nezohľadnil a nepostupoval v súlade s právnym názorom NS SR, ktorý zaujal v obdobnej veci a nevychádzal z ČI. 39 Ústavy, pričom primeranému hmotnému zabezpečeniu môže zodpovedať iba také hmotné zabezpečenie, ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia, t.j. bez ohľadu na to, či poistenie bolo získané v osobitnom systéme (podľa zákona č . 328/2002 Z . z .) alebo iba všeobecnom systéme poistenia (podľa zákona č . 461 /2003 Z.z.). Ako uvádza NS SR, až po zohľadnení všetkých dôb poistenia (dôb služby z osobitného systému a dôb poistenia zo všeobecného systému) je potrebné vykonať výpočet dôchodkovej dávky vo výške zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom systéme. Žalobca pri tom poukázal na právny názor v rozsudku NS SR sp.zn. 9So/138/2011, 7So/138/2011, 10So/21/2015, 9So/137/2016, 9So/74/2014; tiež v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp .zn. 2Sd/98/2013.
7. Na odôvodnenie žaloby s poukazom na princíp právnej istoty, žalobca poukazuje aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR napr. PL. ÚS 36/95, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 1 16/95 a II. ÚS 80/99, ďalej na judikatúru NS SR, napr. sp. zn. 5Sžo 195/2010 s odkazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva napr. rozsudok vo veci Beian vs Rumunsko č. 1 zo dňa 6. decembra 2007 a Nález Ústavného súd SR Ill. L 192/06 z 03.11.2006.
8. Žalobca taktiež poukazuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR k poradiu používania výkladových metód, k používaniu jazykového výkladu, ktorý je súdmi používaný niekedy skoro výlučne, k možnosti a povinnosti odchýliť sa od doslovného významu právneho predpisu, k povinnosti riadiť sa zmyslom a účelom zákona pred inými výkladovými metódami, ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (napr. nález Ústavného súdu SR č. k. 111. ÚS 341/07).
9. Žalobca uvedenými rozsudkami NS SR a Ústavného súdu SR poukazuje práve na tú skutočnosť, že právne názory vyslovené v ich rozhodnutiach, plne rešpektujú aj teóriu práva, ktorá pojednáva o prechodných a záverečných ustanoveniach všeobecne záväzných právnych predpisov. V zmysle tejto teórie, súčasťou spoločných záverečných a prechodných ustanovení normatívneho aktu (zákona) sú aj ustanovenia, ktoré deklarujú retroaktivitu alebo vymedzujú retroaktivitu, pričom ich pôsobnosť je trvalá. Ich úloha nie je v tom, aby dočasne upravili vzťahy, založené za pôsobnosti skoršieho aktu a ukončené za pôsobnosti neskoršieho aktu, ale aby natrvalo vymedzili rozsah a charakter pôsobenia neskoršieho aktu do minulosti, ktorá je v zásade doménou skoršieho aktu. Teória práva rozoznáva pravú a nepravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite sa neuznávajú práva a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti za platnosti skoršieho zákona, čo však nie je prípad žalobcu. Naopak pri nepravej retroaktivite sa tieto skutočnosti uznávajú, nová právna úprava však mení alebo zavádza nové práva a povinnosti. Vzťah neskoršej a skoršej právnej úpravy, medze nepravej retroaktivity, vrátane noriem potvrdzujúcich relevanciu právnych skutočnosti podľa skoršieho práva, sú zakotvené v záverečných ustanoveniach neskoršieho aktu. Neskoršia právna norma pre právne vzťahy, založené podľa skoršieho práva vytvára nový právny režim. Teória práva taktiež uvádza, že v prípade, ak neskorší akt, či jeho časť nahradzuje skorší akt alebo jeho časť, je potrebné, aby neskoršia norma stanovila, podľa akého práva sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho aktu, ale ktoré sa realizujú a finalizujú za platnosti a účinnosti neskoršieho aktu. Obsahom prechodných ustanovení je intertemporalita, čiže režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva. V čase pôsobenia prechodných ustanovení sa v stanovenom rozsahu dočasne používajú skoršie právne normy, ktorých platnosť a účinnosť zanikla, a naopak dočasne sa nepoužívajú neskoršie normy, ktorých platnosť a účinnosť vznikla. Intertemporálne ustanovenia teda nanovo, na prechodný čas a na riešenie konkrétnych situácií, vracajú skoršiemu aktu, či jeho určitým ustanoveniam platnosť a účinnosť z hľadiska konkrétne vymedzenej najmä vecnej a osobnej pôsobnosti, alebo naopak na prechodný čas „pozastavujú" účinnosť neskoršieho aktu alebo jeho častí, najmä z hľadiska jeho vecnej a osobnej pôsobnosti. Intertemporálne ustanovenia aktu sú prechodné. Po splnení svojej tranzitórnej funkcie sa stávajú obsolétne, nestrácajú však platnosť a účinnosť, iba ak nastane prípad, že všetky alebo niektoré z intertemporálnych ustanovení obsahujú aj terminované normy. Predmetom intertemporálnych ustanovení je teda úprava dočasného pôsobenia skoršieho akt i v budúcnosti, prípadne spolupôsobenia skoršieho aktu a neskoršieho aktu v prechodnom období, v ktorom sa finalizuje realizácia právnych vzťahov vzniknutých za časovej pôsobnosti skoršieho normatívneho aktu (J. Prusák. Teória práva, Učebné texty právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity- Komenského Bratislava 2001).
10. Dňom 1. júla 2002 nadobudol účinnosť zákon č. 328/2002 Z.z., ktorý práve v prechodnom ustanovení § 143a ustanovil, že § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov sa nepoužijú na policajtov a vojakov (hasičov).
11. Žalovaný mal podľa žalobcu v jeho sociálnej veci pri rozhodovaní o žiadosti o priznanie starobného dôchodku postupovať v súlade s čl. 33 Dohovoru č. 128 a cit. zákonmi a tento krátiť primerane k dobe trvania jeho služobného pomeru, ktorá bola rozhodujúca pre výšku výsluhového dôchodku. Poukazuje tiež na to, že sociálne zabezpečenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru (hasičov) bolo až do 31. decembra 2007 riešené vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia (podľa už zákona č. 461/2003 Z.z.). Príslušník tohto zboru (hasič) a jeho zamestnávateľ (služobný úrad) až do 31. decembra 2007 odvádzal poistné aj na dôchodkové poistenie, z ktorého sa uhrádzajú dôchodkové dávky (starobný dôchodok) do príslušných fondov Sociálnej poisťovne v súlade so zákonom č. 461/2003 Z.z., ktoré po
schválení zákona č. 519/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/2002 Z.z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinný od 1. januára 2008), zostalo naďalej v Sociálnej poisťovni, tzn. nebolo prevedené na osobitný účet Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
12. Z uvedených skutočností podľa žalobcu, bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalovaný mal na vznik nároku žalobcu na starobný dôchodok a jeho výplatu podľa zákona č. 461 /2003 Z.z. zhodnotiť nielen dobu dôchodkového poistenia, získanú do 31 . decembra 2007 tak, ako to vyplýva z § 60 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. (vzhľadom na skutočnosť, že disponuje poistnými odvodmi), ale aj dobu trvania služobného pomeru, ktorú získal od 1. januára 2008 do skončenia služobného pomeru, tzn. že sa zhodnocuje celková doba dôchodkového poistenia.
13. Vo svojej žiadosti sa nedomáhal priznania starobného dôchodku z titulu tzv. kategórií funkcií alebo pracovných kategórií, ale z dôvodu, že podľa jeho názoru splnil dobu dôchodkového poistenia, ustanovenú v § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. minimálne 15 rokov doby dôchodkového poistenia, a dovŕšil fyzický vek ustanovený v § 65 ods. 2 tohto zákona.
14. V závere žalobca k dôvodom žalovaného, pre ktoré odmieta prehodnotiť svoju aplikačnú prax a že nie je možné pristupovať v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, poznamenáva, že z hľadiska ním uplatňovaného práva na právnym poriadkom garantované ústavné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, je takáto právna argumentácia účelová, nezodpovedá zásadám právneho štátu a spôsobuje nezákonnú diskrimináciu starobných dôchodcov v tejto oblasti právnych vzťahov.
II.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
15. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 23. októbra 2020 vyjadril žalovaný, ktorý sa nestotožňuje s námietkami žalobcu, pričom opätovne konštatoval svoje skutkové a právne tvrdenia v rozsahu dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalovaný žiadal, aby krajský súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.
III.
Replika žalobcu
16. Žalobca k vyjadreniu žalovaného k žalobe, v písomnom podaní zo dňa 10. novembra 2020 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podanej žaloby, jej dôvodov a tiež žalobného petitu.
IV .
Priebeh administratívneho konania
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
17. Napadnutým rozhodnutím žalovaného - Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 25. augusta 2020, došlo k zamietnutiu odvolania žalobcu v celom rozsahu a k potvrdeniu rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. 550 523 7243 zo dňa 16. apríla 2020. Odvolanie žalobcu smerovalo proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie, ktorá rozhodla na základe žiadosti žalobcu o starobný dôchodok zo dňa 26. februára 2020, rozhodnutím č. 550 523 7243 0 zo dňa 16. apríla 2020, ktorým žalobcovi zamietla žiadosť o starobný dôchodok podľa § 60, § 65 ods. 2, § 255 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a § 21 a § 274 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení.
18. Žalobca žiadosťou zo dňa 26. februára 2020 požiadal Sociálnu poisťovňu starobný dôchodok, ktorý žiadal priznať od 7. augusta 2017. Prvostupňový orgán žalovaného žiadosti v zmysle odôvodnenia rozhodnutia nevyhovel najmä z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienku potrebného počtu 15 rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok. Nie je možné zhodnotiť obdobie trvania služobného pomeru pre vznik nároku na starobný dôchodok, pretože žalobca v období
trvania služobného pomeru v Hasičskom a záchrannom zbore nebol zaradený do I. a II. kategórie funkcií a bol mu priznaný výsluhový dôchodok od 1. februára 2010, na nárok ktorého bola žalobcovi zhodnotená doba služobného pomeru v Hasičskom a záchrannom zbore, zaradená do II. pracovnej kategórie. Pri rozhodnutí vychádzal z potvrdenia Ministerstva vnútra SR č.SPOU-OSZ-43.653-9/2014- VZ z 10. februára 2014, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bol priznaný výsluhový dôchodok od 1. februára 2010 podľa § 38, § 39, § 59 a § 60 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v platnom znení. Na vznik nároku na výsluhový dôchodok a pre jeho sumu bola žalobcovi zhodnotená doba trvania služobného pomeru v Hasičskom a záchrannom zbore od 1. júla 1976 do 31. januára 2010, z toho v II. pracovnej kategórii od 1. júla 1976 do 31. decembra 1999. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vykonával zamestnanie zaradené do II. pracovnej kategórie a nebol zaradený do výkonu funkcie, t.j. nebol zaradený do II. alebo I. kategórie funkcií, ani s prihliadnutím na § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nie je možné znížiť jeho dôchodkový vek, pretože zamestnanie, zaradené do II. pracovnej kategórie ani podľa predpisov, účinných pred 1. januárom 2004, nárok na zníženie dôchodkového veku nezakladalo. Žalobca ku dňu 7. augustu 2017 získal 3 557 dní obdobia dôchodkového poistenia. Presný rozpis je uvedený v osobnom liste dôchodkového poistenia, ktorý je súčasťou rozhodnutia.
19. V odvolaní zo dňa 11. mája 2020 proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu žalovaného poistenec
- žalobca v rámci odvolacích dôvodov uviedol argumentáciu totožnú s obsahom žalobného návrhu, žiadajúc preskúmanie rozhodnutia odvolacím orgánom a jeho zrušenie pre nezákonnosť a vrátenie veci Sociálnej poisťovni na nové prejednanie a rozhodnutie, keďže mu bola predmetná dávka odopretá neprávom.
20. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, príslušný na rozhodovanie podľa § 215 ods.4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 677/2006 Z.z. ako odvolací orgán, vo svojom rozhodnutí po zhrnutí právneho a faktického stavu, zhodnotiac všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, vyhodnotil odvolanie žalobcu ako nedôvodné s tým, že v odvolacom konaní účastník konania nepredložil relevantné dôkazy a nevzniesol dôvodné námietky, ktorými by spochybnil správnosť rozhodnutia o uplatnenom nároku na starobný dôchodok. K námietke účastníka konania (žalobcu), že napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie bolo vydané v rozpore s ČI. 33 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uviedol, že Sociálna poisťovňa, ústredie zosúladila svoju aplikačnú prax so zovšeobecneným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že pre posúdenie dôchodkových nárokov zohľadňuje aj dobu profesionálnej služby zaradenú do zvýhodnenej I. a II. kategórie funkcií a následne určí aj sumu dôchodku v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 416/991 Zb. V prípade účastníka konania takýto postup neprichádza do úvahy z dôvodu, že obdobie profesionálnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore nemal zaradené do I. alebo li. kategórie funkcií. Sociálna poisťovňa, ústredie v prípade účastníka konania zvolila rovnaký postup ako u tých poistencov, ktorí nezískali dobu zamestnania alebo profesionálnu službu vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, resp. kategórii funkcií. Ďalej uviedol, že právny názor, uvedený v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nebol doposiaľ zovšeobecnený, preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach. Inak bolo rozhodnuté, na čo poukazuje účastník konania, len v tých prípadoch (v individuálnych prípadoch), v ktorých súd Slovenskej republiky Sociálnu poisťovňu zaviazal rozhodnúť podľa právneho názoru, vyjadrenom v právoplatnom rozhodnutí.
V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
21. Krajský súd v Prešove ako správny súd vecne a miestne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, ďalej len „S.s.p.“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.
22. Správny súd rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 107 ods. 2 S.s.p.), pretože účastníci konania nariadiť pojednávanie nežiadali. Deň verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. apríla 2022 (§ 137 ods. 4 S.s.p.).
23. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
24. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
25. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
26. Podľa § 203 ods. 2 S.s.p. pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
27. Predmetom súdneho prieskumu v predmetnom správnom súdnom konaní je rozhodnutie žalovanej, ktorým odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku.
28. Žalobca žiadosťou zo dňa 26. februára 2020 požiadal Sociálnu poisťovňu o starobný dôchodok, ktorý žiadal priznať od 7. augusta 2017, čo nie je medzi účastníkmi sporné. Dôvodom zamietnutia priznania starobného dôchodku žalovanou je, že žalobca nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok, a to podmienku získania potrebnej doby dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov. Žalovaná pri zhodnotení doby poistenia vychádzala z ustanovenia § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého nemožno do obdobia dôchodkového poistenia započítať doby, ktoré žalobca získal v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok.
29. Naproti tomu, žalobca v žalobnom návrhu a rovnako v priebehu administratívneho konania tvrdí, že sa domáhal priznania starobného dôchodku nie z titulu tzv. kategórii, ale na základe splnenia jednak podmienky doby dôchodkového poistenia, stanovenej v § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a jednak z dôvodu, že dovŕšil dôchodkový vek stanovený v § 65 ods. 2 citovaného zákona.
30. Žalobcovi bol podľa zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v platnom znení priznaný od 1. februára 2010 výsluhový dôchodok za dobu služobného pomeru v pozícii hasič od 1. júla 1976 do 31. decembra 1999 so zaradením v II. kategórii a od 1. januára 2020 do 31. januára 2010 so zaradením v III. kategórii, so zhodnotením doby služobného pomeru v rozsahu 33 rokov a 223 dní. Podľa rozpisu žalovaného, žalobca ku dňu 7. augustu 2017 (62 rokov veku žalobcu) získal 3 557 dní obdobia dôchodkového poistenia, t.j. 9 rokov a 272 dní obdobia dôchodkového poistenia.
31. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. tento zákon sa nevzťahuje na príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, ozbrojených príslušníkov finančnej správy (ďalej len „policajt“), profesionálnych vojakov ozbrojených síl, vojakov mimoriadnej služby (ďalej len „profesionálny vojak“), ktorých sociálne zabezpečenie je upravené osobitným predpisom, ak tento zákon neustanovuje inak.
32. Podľa § 60 ods. 2 zákona č.461/2003 Z.z. obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta a profesionálneho vojaka, ak toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.
33. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
34. Podľa § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31.
decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
35. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, 1967, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 416/1991 Zb. a má charakter medzinárodnej zmluvy majúcej prednosť pred zákonom (čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky), ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
36. V Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2011, Stanoviská a rozhodnutia vo veciach správnych, bolo pod č. 55 uverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2009 sp. zn. 9 So 214/2008 s právnou vetou: „Ak je príspevok za službu, priznaný ako dávka sociálneho zabezpečenia, považovaný za výsluhový dôchodok, môže od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku, primeranej dobe trvania služobného pomeru. Pri určení výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené na účely príspevku za službu. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok“. Z uvedeného judikátu č. 55 zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2011 vyplýva jednoznačný právny názor, že na účely stanovenia výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené na určenie výsluhového dôchodku. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu výsluhového dôchodku, pričom z čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému iba krátiť, a to najviac o sumu, ktorá neprevyšuje sumu výsluhového dôchodku.
37. Napokon aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/138/2011 z 15. augusta 2012, ktoré bolo prijaté správnym kolégiom najvyššieho súdu ako judikát č. R 83/2013, je uvedené, že ...“ vtedy, ak by navrhovateľ aj nesplnil podmienku získania viac ako 10 rokov poistenia vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, ale získal by potrebnú dobu po zhodnotení poistenia v osobitnom systéme, má odporkyňa povinnosť vykonať výpočet dôchodku s prihliadnutím na dobu poistenia vo svojom poistnom systéme a dôchodok priznať navrhovateľovi po zohľadnení aj nižšej doby poistenia vo výške zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom systéme“ a tiež „Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému u tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového poistenia (zabezpečenia) v inom systéme sociálneho poistenia, a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšie zaobchádzanie s nimi, ako s poistencami, ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia a u ktorých samotná poisťovňa vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorý zabezpečuje primerané poistné plnenie za obdobia, v ktorých boli poistení na Slovensku po zohľadnení dôb poistenia v iných systémoch“.
38. Obdobne správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/138/2011 zo dňa 22. augusta 2012, kde odvolací súd zastáva názor, že aj vtedy, ak by navrhovateľ nesplnil podmienku získania viac ako 15 rokov poistenia vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, ale získal by túto potrebnú dobu po zhodnotení poistenia v osobitnom systéme, má odporkyňa povinnosť vykonať výpočet dôchodku s prihliadnutím na dobu poistenia v osobitnom poistnom systéme a dôchodok priznať navrhovateľovi vo výške, zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom systéme. Správne by preto odporkyňa mala pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému, najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme. Keďže výsluhový dôchodok má po dovŕšení dôchodkového veku pre vznik nároku na starobný dôchodok zo
všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia (poistenia) charakter dávky v starobe, odporkyňa by mala postupovať v súlade s článkom 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. Starobný dôchodok navrhovateľa môže krátiť, a to primerane k počtu skončených rokov doby trvania služby policajta rozhodujúcich pre výšku výsluhového dôchodku podľa § 39 zákona č. 328/2002 Z.z. Iný postup by bol v priamom rozpore so zámerom zákonodarcu zabezpečiť vojakom a policajtom vyššiu úroveň ich zabezpečenia v starobe za dobu výkonu ich služby (zákon č. 328/2002 Z.z.) a táto kategória poistencov v systéme vnútroštátnych poisťovacích a zabezpečovacích systémov by bola znevýhodnená v porovnaní s poistencami vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia na Slovensku, a dokonca by s ňou odporkyňa zaobchádzala horšie, ako s poistencami poistenými v zahraničí, u ktorých o takomto krátení dôchodkov ani ona nemá pochybnosti. Odlišným postupom odporkyne by sa doby poistenia poistenca vo všeobecnom systéme stratili a neboli by v žiadnom zo systémov zohľadnené, čo nezodpovedá ani zámeru zákona. Inak odporkyňa núti poistencov, poistených aj v osobitnom poistnom systéme, aby vykonávali zamestnanie po splnení podmienok pre vznik nároku na starobný dôchodok po dosiahnutí ich zvýhodneného dôchodkového veku, čo nie je prípustné. Osobitný systém sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov totiž neposkytuje poistencom osobitného systému také starobné, predčasné starobné, invalidné, sirotské, vdovské a vdovecké dôchodky, ktoré by zohľadnili celú dobu poistenia poistenca.
39. V tejto súvislosti poukazuje správny súd tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10So/21/2015 zo dňa 30. marca 2016, 9So/137/2016 zo dňa 30. mája 2018.
40. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sk/31/2018 zo dňa 30.októbra 2019 v bode 48. konštatoval: ,,Pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového dôchodku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky a to bez ohľadu na skutočnosť, v akom rozsahu a v akej kategórii funkcií bola doba výkonu služby hodnotená. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť v pomernej časti, zodpovedajúcej zhodnotenej dobe služby, najviac však o sumu výsluhového dôchodku. Záver žalovanej, že postup v súlade s čl. 33 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach sa vzťahuje len na tie situácie, keď poistenec získal dobu služby v 1. alebo 2. kategórii funkcií v potrebnom rozsahu pre zachovanie nároku na zníženie dôchodkového veku, je preto mylný.“
41. Nedôvodná je tak s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sk/31/2018 zo dňa 29.10.2019 námietka žalovanej, že podľa čl. 33 Dohovoru č. 128 postupuje iba v prípade služby zaradenej do zvýhodnenej I. alebo II. kategórie funkcií.
42. Žalovaná žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zamietla napriek ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že aj poberateľom výsluhových dôchodkov môže vzniknúť nárok na starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového poistenia, pokiaľ nebola zohľadnená doba ich „civilného“ zamestnania, s prihliadnutím na dobu dôchodkového poistenia, získanú v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, za súčasnej aplikácie čl. 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, 1967. I keď niektorá uvádzaná judikatúra riešila sociálne zabezpečenie vojakov a policajtov tým, že od 1. januára 2008 bol pojem policajt v § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. rozšírený aj na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorým tiež patrí výsluhový dôchodok podľa tohto zákona, vzťahuje sa na nich rovnako.
43. Ako už bolo uvedené, výsluhový dôchodok bol v danej veci žalobcovi priznaný odo dňa 1. februára 2010 podľa príslušných ustanovení zákona č. 328/2002 Z.z. za dobu služobného pomeru v pozícii hasič a žalobca ku dňu 7. augustu 2017 (62 rokov veku žalobcu) získal 3 557 dní obdobia dôchodkového poistenia, t.j. 9 rokov a 272 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo je medzi účastníkmi sporne, keďže uvedené obdobie dôchodkového poistenia jednoznačne nebolo žalovaným započítané do doby dôchodkového poistenia pri priznaní výsluhového dôchodku. Postupom žalovanej by doba poistenia poistenca vo všeobecnom systéme nebola v žiadnom zo systémov zohľadnená. Osobitný systém sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov, de facto aj hasičov, neposkytuje poistencom osobitného systému také starobné dôchodky, ktoré by zohľadnili celú dobu poistenia poistenca.
44. Na základe vyššie uvedeného, s poukazom na citované ustanovenie čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, ktorý má prednosť pred zákonmi Slovenskej
republiky, tiež s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, hlavne judikát č. 55 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2011, napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je vecne správne, pretože napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a ako také bolo správnym súdom, vrátane rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zrušené podľa § 191 ods. 1 písm. c/ S.s.p. a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Správne orgány sú pri tom viazané právnym názorom správneho súdu a s dôrazom na citovanú judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je povinnosťou správnych orgánov opätovne preskúmať žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku v kontexte všetkých dôvodov, ktoré žalobca uviedol tak v administratívnom ako aj v správnom súdnom konaní.
45. Správnym postupom by mala žalovaná pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok, najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by poistencovi - žalobcovi patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získal vo všeobecnom systéme. Keďže výsluhový dôchodok má po dovŕšení dôchodkového veku pre vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového poistenia charakter dávky v starobe, žalovaná by mala postupovať v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, 1967, vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. Starobný dôchodok žalobcu môže krátiť, a to primerane k počtu skončených rokov doby trvania služby hasiča, rozhodujúcich pre výšku výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z.z.
46. Správny súd tu poukazuje na princíp právnej istoty a legitímne očakávania žalobcu, v zmysle ktorých orgán verejnej moci, musí vo vzťahu k účastníkovi konania postupovať predvídateľným spôsobom a to vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo na postup orgánov verejnej moci v obdobných prípadoch. Opačný prístup, by mohol viesť k porušeniu ústavných práv žalobcu.
47. Ústavný súd už taktiež vyslovil v Náleze PL. ÚS 12/05, že v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku, podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Prísne kritéria pri uplatňovaní princípu právneho štátu musia platiť pre obsah právnych predpisov, t. j. predovšetkým tých, ktoré zasahujú do osobitne citlivých oblastí, akou je aj sociálny status fyzických osôb - dôchodcov, s dopadom na zabezpečenie podmienok na ich dôstojný život. Zabezpečenie dôchodcov sa realizuje predovšetkým prostredníctvom dôchodkových dávok (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 16/06-39). Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe je garantované v čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.).
48. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu (IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).
49. V danom prípade, s poukazom na princíp právnej istoty a tým aj legitímne očakávanie žalobcu, ktorý má právo, aby v jeho veci nielen súdy ale aj iné orgány verejnej moci, t.j. aj žalovaná, s ním zaobchádzali tak, ako v iných prípadoch skutkovo a právne totožných, súd sa priklonil k výkladu právnej normy v prospech realizácie Ústavou (čl. 39 ods. 1) a medzinárodnými zmluvami (čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, 1967, vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb.) garantovanými základnými právami tak, aby zabezpečil žalobcovi plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv (práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe).
50. K námietke žalovanej v správnom konaní v súvislosti s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré nepovažuje doposiaľ za zovšeobecnené, správny súd poukazujúc na vyššie uvedené, odkazuje žalovaného na už jednoznačne ustálenú judikatúru súdov v predmetnej oblasti, v nadväznosti
na ústavne konformný výklad aplikácie príslušnej legislatívy v sociálnych veciach v záujme prijímateľov sociálneho zabezpečenia a to bez nutnosti očakávania zaväzujúceho stanoviska súdu, obsiahnutého v právoplatnom rozhodnutí v tom-ktorom konkrétnom prípade.
51. Z uvedených dôvodov správny súd rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p. a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.
52. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude zaoberať sa opätovne vecou , pričom zohľadní záväzný právny názor uvedený v tomto rozhodnutí súdu.
53. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi v žalobe uplatnené právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči žalovanému. Podľa § 175 ods.2 S.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť na Najvyšší správny súd SR v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s ustanovením § 444 ods. 1 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 SSP.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) ( v sociálnych veciach), písm. d) SSP (vo veciach azylu) , alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).