Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/195/2010

Najvyšší súd

S. republiky

ROZSUDOK

V MENE S. REPUBLIKY

Najvyšší súd S. republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej

veci žalobcu Ing. J. C., bytom P., zastúpeného JUDr. M. B., advokátom so sídlom

advokátskej kancelárie v B.B., proti žalovanému Ministerstvu vnútra S. republiky, so

sídlom v B., Pribinova č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-

79/PK-2009 zo dňa 03. septembra 2009 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v B., č. k. -126 zo dňa 30. apríla 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd S. republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v B., č. k.

-126 zo dňa 30. apríla 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. SLV-

79/PK-2009 zo dňa 03. septembra 2009, ako aj personálny rozkaz ministra vnútra S.

republiky č. 41 zo dňa 31. januára 2003 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na

ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume

281,35 eura na účet JUDr. M. B., advokáta v B. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v B. (ďalej aj ,,krajský súd“) podľa § 250j ods. 1

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa

domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ministra vnútra S. republiky (ďalej aj ,,SR“), č.

p.: SLV-79/PK-2009 zo dňa 03. septembra 2009, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu

a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 41 zo dňa 31.

januára 2003, na základe ktorého bol žalobca podľa

Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, S. informačnej služby, Zboru väzenskej

a justičnej stráže S. republiky a Železničnej polície (ďalej len „“)

prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru S. republiky. O náhrade trov

konania rozhodol podľa tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi ich

náhradu nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil s právnym

názorom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého z ustanovenia

, , a v tom čase platnom znení, jednoznačne

vyplývajú základné povinnosti žalobcu ako policajta. Podľa krajského súdu nedôsledným

vykonávaním zákonom požadovaných povinností došlo k ich porušeniu, čo bolo dôvodom

prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Okolnosti samotného naplnenia skutkovej

podstaty konania žalobcu, ktoré bolo kvalifikované ako v príkrom rozpore s obsahom

služobnej prísahy a služobnými povinnosťami policajta, boli aj podľa krajského súdu

jednoznačne preukázané. Takto potom krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

i postup správneho orgánu bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom, a preto

žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. V podanom

odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. -126 zo dňa 30. apríla 2010 žalobca

uviedol identické námietky, ktoré už uviedol v podanej žalobe, ktoré krajský súd podrobne

popísal vo svojom odôvodnení. K rozhodnutiu krajského súdu uviedol, že sa nezaoberal jeho

námietkami a ani sa s nimi riadne nevysporiadal, a tak na základe uvedených skutočností

žalobca navrhol, aby Najvyšší súd S. republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v B. č. k.

-126 zo dňa 30. apríla 2010 zmenil tak, že rozhodnutie ministra vnútra SR z 03.

septembra 2009, č. k. -79/PK-2009 ako aj prvostupňové rozhodnutie -personálny rozkaz

ministra vnútra SR č. 41 zo dňa 31. januára 2003 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie

konanie.

Záverom uviedol, že v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie nesúhlasil s dôvodmi

uvedenými v odvolaní žalobcu a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne

a právne správnych dôvodov potvrdiť.

Najvyšší súd S. republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2

), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v

medziach podaného odvolania ( v spojení s veta prvá ),

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď

deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a po oboznámení sa so spisovým

materiálom dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (, ).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti ( ).

Predpokladom vzniku služobného pomeru policajta je zloženie služobnej prísahy,

v ktorej je subsumovaný sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti, ako aj ochrany

bezpečnosti a verejného poriadku ( ).

Služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených

, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi,

služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených (§ 47 zákona

č. ).

Podľa až 4 , za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov

konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov

a organizácií, listiny, veci, a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu

svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Náležitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení až 4 .

V predmetnej veci Najvyšší súd S. republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

31. mája 2004 rozhodnutie č. p.: KM-D-38/2003 zo dňa 29. apríla 2003 pre nedostatočne

zistený skutkový stav zrušil a zároveň vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, keď

považoval za predčasný názor žalovaného, že žalobca nepravdivo informoval pracovníkov

inšpekčnej služby o záznamoch týkajúcich sa hlasových prejavov P.R.. V tomto smere preto

uložil doplniť dokazovanie. Žalovaný dokazovanie v intenciách rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. zo dňa 31. mája 2004 doplnil. Po doplnení dokazovania bol personálny

rozkaz č. 41 zo dňa 31.januára 2003 opätovne posúdený a podaný rozklad opätovne

zamietnutý rozhodnutím č. p. KM-38/PK-2005 zo dňa 25. mája 2005, ktoré bolo právnemu

zástupcovi žalobcu JUDr. M. C. doručené dňa 30. mája 2005. Žalobca proti rozhodnutiu č. p.

KM-38/PK-2005 zo dňa 25. mája 2005 podal znova žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania

jeho zákonnosti. Krajský súd v B. podanú žalobu rozsudkom pod č. k. -92 zo dňa

08. novembra 2007 zamietol. Proti tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie. Najvyšší súd S.

republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 05. mája 2009 zmenil rozsudok Krajského

súdu v B. č. k. -92 zo dňa 08. novembra 2007 tak, že rozhodnutie žalovaného č.

p. KM-38/PK-2005 zo dňa 25. mája 2005 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení

uviedol, že jeden z dvoch argumentov prepustenia žalobcu zo služobného pomeru, že tento

nepravdivo informoval pracovníkov inšpekčnej služby o záznamoch týkajúcich sa hlasových

prejavov P.R. sa v opakovanom konaní nepodarilo bez pochybností preukázať. Preto uložil

v ďalšom konaní žalovanému zvážiť, či zostávajúce žalobcovi vytýkané konanie obsahuje

takú intenzitu, že preukáže „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť

hrubým spôsobom“. Najvyšší súd predmetným rozsudkom už nezaviazal žalovaného vykonať

ďalšie dokazovanie. Následne správny orgán bez vykonania dokazovania vydal nové

druhostupňové rozhodnutie č. p. SLV-79/PK-2009 zo dňa 03. septembra 2009, ktoré bolo

žalobcovi doručené dňa 16. septembra 2009, a ktorým rozhodol, že rozklad podaný proti

rozkazu o žalobcovom prepustení č. 41 zo dňa 31. januára 2003 zamieta. Proti tomuto

rozhodnutiu žalobca podal novú žalobu, ktorú Krajský súd v B. rozsudkom

pod č. k. -126 zo dňa 30. apríla 2010 zo zhora uvedených dôvodov znova

zamietol.

Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný

zamietol rozklad žalobcu a súčasne potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 41,

zo dňa 31. januára 2003, ktorým bol žalobca podľa

Z. z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu,

že nevykonával riadne štátnu službu, počas ktorej si neplnil svedomite úlohy uložené mu § 2

ods. 1 písm. a/ o Policajnom zbore SR v znení neskorších predpisov,

, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti

policajta uvedené v , , a , a to tým,

že po tom ako bol dňa 19. decembra 2002 informovaný o existencii nevyžiadaných záznamov

hovorov v databáze odposluchov a medzi nimi aj o rozhovore P.R. s novinárom, hoci

nemohol vylúčiť, že ide o záznamy získané nelegálne, nepodnikol žiadne kroky na zistenie

príčiny vzniknutého stavu, prípadne osoby, ktorá za možný protiprávny stav zodpovedá

a nevykonal žiadne opatrenia na zamedzenie úniku uvedeného záznamu alebo informácie

o jeho existencii ako utajovanej skutočnosti. Uspokojil sa iba s tým, že o preverenie

informácie požiadal nadriadeného plk. JUDr. A. Ž. a dňa 10. januára 2003 pracovníkom

Úradu inšpekčnej služby (ďalej len ,,UIS PZ“) uviedol, že meno P.R. nebolo zaznamenané

v žiadnom vyťaženom rozhovore.

Úlohou krajského a následne aj najvyššieho súdu v konaní bolo posúdiť, či správny

orgán postupoval v súlade so zákonom, a či konaním žalobcu boli naplnené znaky

prepúšťacieho dôvodu podľa z hľadiska

závažnosti možného negatívneho vplyvu v služobnom pomere.

Podľa (účinnom do 30. apríla 2004) sa služobný

pomer končí aj prepustením.

Podmienkami prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č. sú jednak:

1/ porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jednak

2/ jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe tieto podmienky boli splnené, pričom

k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní,

najvyšší súd s takýmto názorom krajského súdu nesúhlasí.

Dňa 03. februára 2003 o 07:30 hod. žalobca predložil – doručil svoje písomné

nesúhlasné stanovisko k návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ.

Dňa 03. februára 2003 o 07:35 hod. žalobcovi okamžite po odovzdaní jeho písomného

stanoviska k návrhu o prepustení bol doručený personálny rozkaz ministra vnútra SR

č. 41/2003 zo dňa 31. januára 2003, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru.

Podľa najvyššieho súdu personálny rozkaz bol vydaný bez zistenia skutočného stavu

veci už 31. januára 2003, takže prvostupňový správny orgán nerešpektoval a ani nemienil

rešpektovať žiadne vyjadrenia žalobcu, ako to vyplýva z administratívneho spisu. Toto

pochybenie nebolo odstránené ani v konaní o rozklade žalobcu a nevysporiadal sa sním

ani krajský súd vo svojom rozsudku s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu S. republiky

č. .

Najvyšší súd sa plne stotožňuje s tvrdením žalobcu v tom, že z administratívneho spisu

je preukázané, že správny orgán rozhodol vo veci bez toho, aby mu bola daná možnosť

sa k veci vyjadriť. Podľa najvyššieho súdu s touto procesnou chybou správneho orgánu

v rámci správneho konania sa nedostatočne vysporiadal aj krajský súd vo svojom rozhodnutí

č. -126 zo dňa 30. apríla 2010.

K námietke žalobcu, že ešte dva dni pred rozhodnutím krajského súdu v B., dňa 28.

apríla 2010 o 08:05 hod. doručil súdu rozsudok Najvyššieho súdu S. republiky sp. zn.

z 08. decembra 2009 v právnej veci žalobcu Ing. Ľ. H., ktorým najvyšší súd

rozsudok Krajského súdu v B. č. k. -79 zo dňa 03. októbra 2008 zmenil tak, že

rozhodnutie žalovaného MV SR o prepustení Ing. Ľ. H. zo služobného pomeru príslušníka PZ

podľa , č. p. KM-126/PK-2005 v spojení

s rozhodnutím (personálnym rozkazom o prepustení) č. 40 z 31. januára 2003 zrušil a vec

vrátil žalovanému na ďalšie konanie, a ktorý sa stal súčasťou spisového materiálu na vec sa

vzťahujúceho a ku ktorému sa krajský súd nevyjadril a nezaujal žiadne stanovisko aj keď sa

jednalo o rovnakú skutkovú vec, najvyšší súd uvádza nasledovné:

Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci Beian

v. Rumunsko č. 1 zo dňa 06. decembra 2007) vzájomne si odporujúca judikatúra

vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv

a v danom prípade bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj právo

podľa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1.

Európsky súd pre ľudské práva ďalej uvádza, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach

sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii

viacerých nižších súdov s územnou pôsobnosťou obmedzenou pre svoj región, a preto úlohou

najvyššieho súdu je práve usmerňovať (regulovať) tieto protirečivé rozsudky. Najvyšší súd,

ako najvyššia súdna autorita v krajine, prihliadajúc na konzistenciu svojej judikatúry nemôže

pripustiť, aby vydal v dvoch obdobných veciach diametrálne odlišné rozsudky. Takéto

rozhodnutie by bolo potom podľa najvyššieho súdu v rozpore s princípom právnej istoty,

ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch Dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov

právneho štátu a stalo by sa zdrojom právnej neistoty. Najvyšší súd, pri tejto príležitosti dáva

do pozornosti aj judikatúru Ústavného súdu S. republiky týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď. Ústavný

súd nálezom z 03. novembra 2006, konštatoval: „Podľa názoru ústavného

súdu, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími

súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1

a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa

ods. 1 “. Podľa najvyššieho súdu platí aj pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho

precedentu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod, a teda nesie

bremeno argumentácie, ktoré je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej

právnej argumentácie.

Najvyšší súd rozhodnutím č. zo dňa 08. decembra 2009 v právnej veci

žalobcu Ing. Ľ. H. stanovil rozhodujúcu interpretáciu zákona aj ku vzťahu k prejednávanej

veci z dôvodu, že ide o rovnakú skutkovú vec, ktorú krajský sú nerešpektoval vo svojom

rozhodnutí.

Podľa názoru najvyššieho súdu s poukazom na ustálenú judikatúru (napr. rozsudok

vo veci sp. zn. ) nie je tiež možné v tomto konaní nevyhodnotiť dlhoročnú

aktívnu službu žalobcu, ani jeho pracovné výsledky ani to, že nikdy v minulosti z jeho strany

k žiadnemu porušeniu predpisov nedošlo.

Taktiež najvyššiemu súdu nie je zrejmé, aké konkrétne opatrenia mal žalobca vykonať,

a či by také opatrenia boli alebo mohli byť účinné.

Takto potom najvyšší súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli naplnené znaky

prepúšťacieho dôvodu podľa (účinnom

do 30. apríla 2004), pretože žalobca neporušil zvlášť hrubým spôsobom služobnú prísahu

a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány úsudok

o obsahu a rozsahu neurčitého právneho pojmu „porušení služobnej prísahy zvlášť hrubým

spôsobom” nevyložili správne a dostatočne konfrontujúc tento so skutkovými zisteniami

konkrétneho prípadu a nesprávne usúdili, že konanie žalobcu spočívajúce v porušení

služobnej prísahy dosiahlo takej intenzity, že napĺňa zákonný znak zvlášť hrubého porušenia.

Najvyšší súd S. republiky s poukazom na vyššie uvedené, považoval námietky žalobcu

smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu za dôvodné, také, ktoré mohli ovplyvniť

posúdenie danej veci, a preto podľa vety prvej s poukazom na dôvody

napadnutého rozsudku Krajského súdu v B., rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že zrušil

rozhodnutie správneho orgánu vrátane prvostupňového rozhodnutia, pretože zistenie

skutkového stavu je nedostačujúce pre posúdenie veci a v konaní správneho orgánu prvého

stupňa bola zistená táka vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

a správny orgán túto vadu neodstránil ( a v spojení s

).

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd nepovažoval za potrebné zaujímať stanovisko

k ďalším námietkam žalobcu.

O náhrade trov súdneho konania rozhodol Najvyšší súd S. republiky podľa § 224 ods.

2 v spojení s veta prvá a ako aj

v spojení s 211 ods. 2 a veta prvá tak, že žalobcovi priznal ich náhradu,

pretože bol v tomto konaní úspešný. Náhrada trov konania podľa ich vyčíslenia právnym

zástupcom žalobcu zo 04.07.2011 pozostáva z náhrady trov právnej služby v sume 281,35

eura, a to za 3 úkony právnej služby – príprava a prevzatie zastúpenia 19.10.2009, podanie

žaloby 06.11.2009 a účasť na ústnom pojednávaní pred krajským súdom 30.04.2010 - 1 úkon

á 53,49 eura + pri úkone č. 2 zvýšenie odmeny na trojnásobok t. j. na 160,47 eura + 3 x

režijný paušál 13,90 eura (všetko podľa § 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 1 a § 16

ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti S. republiky č. v znení do

01.06.2010) (ďalej len „“). Najvyšší súd nemohol žalobcovi priznať

náhradu trov konania za úkony právnej služby vykonané v prechádzajúcom súdnom konaní

vedenom na Krajskom súde v B. pod sp. zn. a na Najvyššom súde S. republiky

pod sp. zn. , nakoľko predmetom tohto prekúmavacieho konania bolo len

preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov na základe žaloby žalobcu zo 06.11.2009. Na

druhej strane najvyšší súd dáva do pozornosti, že žalobca, resp. jeho právny zástupca za toto

súdne konanie vyúčtoval náhradu trov právnej služby v nižšej čiastke, ako by mu patrila

podľa vyhlášky č. v znení účinnom od 01.06.2009 (1/6

výpočtového základu) a nežiadal ani nevyčíslil náhradu trov právnej služby za podané

odvolanie. Nakoľko podľa súd o náhrade trov konania rozhoduje na návrh,

nebolo možné žalobcovi priznať viac, ako žiadal. V zmysle v spojení s 211

ods. 2 a veta prvá náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť

advokátovi JUDr. M. B. na jeho bežný účet vedený v S. S., a. s., číslo účtu X., variabilný

symbol X., do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd S. republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3

ods. 9 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková