Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-59-2020.pdf
PDF · 194.93 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/59/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Jeannetty Hajdinovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., v právnej veci žalobcov: 1) K. T., J. E. J., T. X, 2) Ing. Ľ. Y., J. E. J., G. XX, 3) S. G., J. E. J., L. XX, zastúpených advokátom JUDr. Tomášom Plankom, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 10, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom v Bratislave, Tomášikova 46, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Hlavné mesto SR Bratislava, so sídlom v Bratislave, Primaciálne námestie 1, 2/ JUDr. M. L., J. E. J., Ú. 8/A, 3/ Mgr. P. L., J. E. J., Ú. X/A, 4/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdková 36, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BA-OOP6-2020/009869-020/GBA zo dňa 28.01.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
Žalovanému a ďalším účastníkom 1/ až 4/ súd právo na náhradu trov konania voči žalobcom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie a rozhodnutia žalovaného
1. Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor (ďalej len „OÚ BA PLO“) rozhodnutím č.k. 1108/1992 zn. OU-BA-PLO-2019/013705-020/MAG zo dňa 16.10.2019 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), ako správny orgán príslušný podľa § 5 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom znení (ďalej len zák. č. 330/1991 Zb. alebo zák. o pozemkových úpravách), vo veci práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom uplatneného podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v platnom znení (ďalej len „zákon o pôde“) žiadateľmi: K.S. T., Ing. Ľ. Y., S. G. rozhodol tak, že:
- K. T., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, RČ: XXXXXX/XXX, trvale bytom T. X, XXX XX J., v podiele 1/3 k celku;
- Ing. Ľ. Y., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, RČ: XXXXXX/XXXX, trvale bytom G. XX, XXX XX J. X, v podiele 1/3 k celku;
- S. G., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, RČ: XXXXXX/XXXX, trvale bytom L. XX, XXX XX J. XX, v podiele 1/3 k celku;
nie sú oprávnenými osobami v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a nespĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom neprešlo na
štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok k nehnuteľnostiam v pôvodnom k. ú. J. (v súčasnosti k. ú. D. C.), PKV 14860, parc. č. XXXX/ X, druh pozemku: stavebný pozemok, výmera 1057 m2, podiel pôvodného vlastníka: K. T. 1/3, Ing. Ľ. Y. 1/3 a S. G. 1/3 a preto sa im nepriznáva vlastnícke právo a ani právo na náhradu.
Rozhodnutie prvostupňový orgán verejnej správy odôvodnil nasledovným:
Dňa 16.12.1992 si žalobcovia, t.j. K. T., Ing. Ľ. Y. a S. G. uplatnili na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava - mesto podľa zákona o pôde nárok na vydanie nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X, vo výmere 1057 m2, vedenej v PK vložke č. 14860, k.ú. J. ako pôvodní vlastníci (ďalej len „pôvodní vlastníci“ alebo „reštituenti“), ktorú nadobudli po svojom otcovi N. T. a zároveň vyzvali Magistrát hlavného mesta SR dňa 12.11.1992 pod č. OSM/1598 o vydanie predmetnej nehnuteľnosti.
Podľa prehlásenia účastníkov konania zo dňa 13.05.1998 túto nehnuteľnosť v lokalite Bôrik využívali ako záhradu, hoci podľa listu vlastníctva bol vedený druh pozemku - stavebný pozemok, avšak v danej lokalite platila stavebná uzávera. Podľa výpovedí pôvodných vlastníkov uvedenú nehnuteľnosť využívala ich matka na pestovanie ovocia, zeleniny a kvetov a tie prebytky predávala na trhovisku.
Dňa 06.09.1972 uzatvorili pôvodní vlastníci s Ministerstvom výstavby a techniky SSR zast. Investingom platnú kúpnu zmluvu, ktorá sa z nezistených dôvodov nezrealizovala. Kúpna zmluva bol uzatvorená, slobodne vážne, bez omylu, nie v tiesni a nápadne nevýhodných podmienok. Obsahovala podstatné náležitosti zmluvy, t.j. predmet zmluvy - pozemok v PKV č. 14860, parc. č. XXXX/X o výmere 1057 m2 a kúpna cena podľa úradného ohodnotenia a platných cenových predpisov (vyhl. 47/1969 Zb.) 15 Kčs/ m2, čo v súhrne predstavovala sumu 46 684,-Kčs (pozemky 15 855,-Kčs, dom, ostatné drobné stavby, objekty 17 930,-Kčs, porasty a kultúry 12 898,80 Kčs). Kúpna zmluva bola uzatvorená podľa zákona 40/1994 Zb. Občianskeho zákonníka. Listom Investingu z 28.07.1977 boli pôvodní vlastníci vyzvaní k uzatvoreniu kúpnej zmluvy zároveň boli poučení, že v prípade odmietnutia ponuky na uzatvorenie kúpnej zmluvy, bude Investing nútený podľa § 18 až 22 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a podľa § 43 až 47 vyhlášky č. 144/1959 U.v. požiadať Obvodný národný výbor o vyvlastnenie opísaných nehnuteľností. Dňa 04.08.1977 opätovne uzatvorili pôvodný vlastníci kúpnu zmluvu s Investingom. Predmetom zmluvy bol pozemok v PKV č. 14860, parc. č. XXXX/X o výmere 1057 m2 a kúpna cena podľa znaleckého ocenenia z júla 1977, vypracovaného p. D., a platných cenových predpisov (vyhl. 47/1969 Zb.) 15,-Kčs/m2, čo v súhrne predstavovala sumu 50 323,- Kčs (pozemok 15 855,- Kčs, oplotenie a vonkajšie úpravy 16 565,60 Kčs, porasty a kultúry 17 902,40 Kčs). Podľa finančného poukazu Investingu - II ONV Hl. mesta SR Bratislavy č. EÚ 34/901/1977-Čat zo dňa 07.10.1977, adresovaného Slovenskej štátnej sporiteľni - pobočka Bratislava mesto bola na účet predávajúcich poukázaná kúpna cena v sume 50 323 Kčs, ktorá mala byť pripísaná v prospech každého z nich v podiele 1/3, t.j. v sume 16 774,30 Kčs. Vyplatenie a prevzatie kúpnej ceny potvrdili účastníci konania a na podporu svojich tvrdení predložili kúpnu zmluvu, znalecký posudok a finančný poukaz. Pôvodní vlastníci od svojho návrhu a aj počas celého priebehu konania uvádzajú, že nehnuteľnosť im bola násilne odobraná a kúpna zmluva z roku 1977 bola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Uvedeným konaním teda spĺňajú podmienky § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb., uzatvorenie kúpnej zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Pôvodní vlastníci zhodne tvrdili, že predať nehnuteľnosť nechceli, urobili tak až pod vplyvom udalostí - výhražných telefonátoch, vyhrážkach spojených s fyzickým postrkovaním jedného z reštituentov - K. T., ako aj vyvíjanie nátlaku na kamarátku S. T. v domnení, že ide o S. T.Á., teda uzatvorili kúpnu zmluvu v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. V roku 1972 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi pôvodnými vlastníkmi a Ministerstvom výstavby a techniky SSR, zast. Investingom s rovnakým predmetom ako v roku 1977. K realizácií zmluvy nedošlo, podľa vyjadrenia reštituentov z dôvodu, že nemala podstatné náležitosti zmluvy, čo malo za následok jej absolútnu neplatnosť. Táto zmluva bola uzatvorená, slobodne, vážne a bez omylu nie v tiesni a nápadne nevýhodných podmienok. Disponovala všetkými podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy. Je však zaujímavé, že uvedenú zmluvu reštituenti nepovažovali za uzatvorenú v tiesni. Na základe predložených podkladov Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy bolo zistené, že podľa „Výkazu plôch na rozdelenie parciel č. XXXX/X a č. XXXX/X a Vyvlastňovacieho súpisu a geometrického plánu č. 77032, U.R. 5115/1976, č.j. 233/77 z 15.06.1977“, užívateľom pozemku parc. č. XXXX/X boli E. T. a S. T.. Uvedené skutočnosti potvrdzuje výpis z katastra nehnuteľností zo dňa 27.09.1995 a zároveň
podľa evidenčného listu č. 877 boli užívateľmi nehnuteľnosti vedený E. T. a S. T. a podľa LV č. XXXX vlastníkom nehnuteľností bol N. T.. V priebehu piatich rokoch reštituenti opätovne uzatvorili kúpnu zmluvu na rovnaký predmet prevodu, t.j. parcelu č. XXXX/X. Taktiež je potrebné poznamenať, že vlastníci susedných pozemkov, ktorí odopreli pristúpiť na ponuku štátu, štát od realizácie stavby odstúpil, pričom z ich svedeckých výpovedí taktiež nevyplývali znaky nátlaku spôsobujúcom tieseň. Reštituenti nepožiadali o vrátenie predmetného pozemku, tak ako to urobila vlastníčka susedného pozemku. Vyhrážka vyvlastnenia v danom prípade nebola naplnená. Hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy išlo o konanie v súlade splatnými právnymi predpismi (rozsudok NS SR č. k. 10Sžr/31/2001 zo dňa 29.06.2011). Podľa výpovedí svedkov zo dňa 20.11.2000 Dr. C. C. a Ing. R. Q. ako vlastníkov parc. č. XXXX/X v k.ú. J., ktorí zhodne tvrdili, že na nich nebol vyvíjaný nátlak zo strany Investingu a že sa okolití vlastníci dohodli, že nič podpisovať nebudú a o nátlaku na iných susedov nevedeli. Zároveň uviedli, že v roku 1978 sa Investing snažil o vyvlastnenie ich pozemku, za účelom výstavby investičných sieti, pre konzulárne objekty, zámer sa však kvôli odporu vlastníkov a vyhoveniu odvolania nezrealizoval. Uvedené skutočnosti nastali v roku 1978, čo bolo rok po odkúpení nehnuteľnosti reštituentov. Javí sa, že sa jednalo o iný investičný zámer a iných vlastníkov, ktorí nemajú spojitosť s výkupom z roku 1977, avšak je v danom prípade je uvedená spojitosť s investičným zámerom rozšírenia Údolnej cesty. Ako uviedla S. J. a X. J.Á. v žiadosti zo dňa 31.08.1979, jej manžel neuzatvoril kúpnu zmluvu dobrovoľne, ale preto aby nerobil ťažkosti a až po mnohých výzvach a v zlom zdravotnom stave zmluvu podpísal a následne zomrel dňa 22.09.1977. S. J. odstúpila 10.01.1994 od zmluvy uzatvorenej 24.10.1977. Podľa svedeckých výpovedí reštituentov kúpnu cenu, ktorú za pozemok dostali „prejedli“ - investovali prevažne do bytu, kúpy práčky a zariadenia bytu a to napriek tomu, že rodina prišla o miesto na aktívny a zdraviu prospešný relax. Ak by bol záujem okúpu iného pozemku, ako deklarujú reštituenti, tak by svojím konaním vykonali kroky smerujúce k nadobudnutiu ďalšieho pozemku možno aj v J., ktorý by im zabezpečil miesto pre aktívny a zdraviu prospešný relax ako aj úžitok z poľnohospodárskych plodín, tam pestovaných o ktorý prišli. V uvedenom období ľudia žiadali o poskytnutie náhradného pozemku, resp. o pridelenie nového pozemku na výstavbu. Okresný úrad prideľoval 400 m2 resp. 800 m2 na výstavbu rodinných domov. Reštituenti takúto iniciatívu neprejavili a ani priamymi dôkazmi nepreukázali iniciatívu smerujúcu k zrušeniu kúpnej zmluvy. Uvedené konanie tiež potvrdzuje, že zmluva nebola uzatvorená v tiesni a sumu získanú predajom investovali jednotlivý spoluvlastníci do svojich individuálnych potrieb. K argumentu pôvodných vlastníkov, že nebol naplnený účel na ktorý bol pozemok vykúpený a pôvodný vlastníci sa domnievajú, že strany by si mali vrátiť, čo si navzájom plnili správny orgán uvádza, že Kúpna zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorému zákon ukladá podstatné náležitosti. Podľa § 131 ods. 1, 2 zákon č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka platného v čase rozhodovania osobné vlastníctvo je nedotknuteľné. Len ak ide o dôležitý záujem spoločnosti, ktorý nemôže byť uspokojený inak, môže sa vec použiť aj bez privolenia vlastníka, avšak len dočasne, v nevyhnutnej miere a za náhradu. To platí aj vtedy, ak je krajne ohrozený život alebo zdravie občana alebo jeho naliehavý záujem. Uvedený argument navrátenia nehnuteľností napĺňa znaky skutkovej podstaty § 6 ods. 1 písm. m) zákona č. 229/1991 Zb. a nie § 6 ods. 1 písm. j). Konanie o navrátenia vlastníctva je návrhovým konaním, teda správny orgán je povinný konať v medziach žiadosti, podľa zákona č. 229/1991 Zb. Túto skutočnosť konštatoval aj krajský súd. Pokiaľ navrhovatelia v konaní tvrdia, že kúpnu zmluvu v roku 1977 uzatvorili v tiesni, bolo ich povinnosťou navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti ich tvrdenia potvrdzovali. Správny orgán konštatuje, že tiesňou nie je psychické donútenie, ktoré je právne relevantné z hľadiska § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto nemôžu vyvolať tieseň upozornenia, že v prípade nepodpísania kúpnej zmluvy bude pozemok vyvlastnený. Naopak svojím konaním žiadatelia preukazujú záujem o odpredaj pozemku, keďže pred predajom bol daný pozemok do nájmu podľa evidenčného list č. 877, ako aj podpísaním kúpnej zmluvy z roku 1972. Ako druhá kumulatívna podmienka naplnenia § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. je preukázanie nápadne nevýhodných podmienok. Nápadne nevýhodné podmienky sa môžu prejaviť pri kúpnej zmluve predovšetkým v nápadne nižšej kúpnej cene, za ktorú by predávajúci inak mohol predať v konkrétnom čase a mieste, stanovenie ceny na základe svojvôle, bezdôvodné stanovenie ceny rozdielnej o výkupnej ceny používanej v iných prípadoch výkupu pozemku rovnakej bonity, v rovnakej lokalite a predovšetkým aj najmä, ak nehnuteľnosť bola jediným a podstatným príjmom. Nápadne nevýhodné podmienky tieto musia objektívne existovať v dobe právneho úkonu a nemôžu spočívať len v subjektívnom cítení oprávnených. Nápadne nevýhodné podmienky je totiž potrebné chápať ako podmienky poškodzujúce predávajúceho a zvýhodňujúce kupujúceho, preto pri odplatnej
zmluve, ako to bolo v danom prípade, OÚBAPLO posudzoval, či protihodnota, ktorú predávajúci dostali, je adekvátna hodnote predávanej nehnuteľnosti, a teda či podmienky zmluvy nie sú nápadne nevýhodné. Pritom treba vychádzať predovšetkým z ekvivalentnosti (ale nielen z nej) vzájomných plnení poskytovaných účastníkmi a porovnať stav pred a po účinnosti zmluvy. Pre posúdenie tejto otázky je potrebné ustáliť, čo vo svojom súhrne (komplexe) vytvára podmienky zmluvy a následne tieto zistenia vyhodnotiť z hľadiska požadovaného kvalifikované ho stupňa nevýhodnosti, t.j. nápadnej nevýhodnosti podmienok zmluvy. Vo všeobecnosti možno definovať podmienky zmluvy ako výsledok prejavu slobodnej vôle účastníkov právneho úkonu o čase jeho urobenia, o predmete úkonu a o jeho podmienkach, medzi ktoré sa zaraďujú dohoda o cene, rešpektujúca voľnosť a zároveň obmedzenia podľa príslušných právnych noriem a tiež dohoda o vedľajších podmienkach zmluvy, napr. o poskytnutí alebo zabezpečení náhradného pozemku a pod. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, pokiaľ išlo o cenovú ponuku, štát nemal možnosť dohody o kúpnej cene, ale bol povinný sa riadiť vtedy platným cenovým predpisom, a teda navrhnúť cenu, ktorá bola s ním v súlade. Kúpna cena za pozemok bola stanovená v čiastke 15,-Kčs/m2 na základe znaleckého posudku a podľa § 14 ods. l vyhlášky č. 47/1967 Zb. Rovnaká cena za m2 bola určená aj v predtým uzatvorenej kúpnej zmluve z r. 1972, (aj v prípade C. J.), ako aj vo viacerých kúpnych zmluvách doložených dňa 24.01.2012 Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy. Teda bola obvyklá v mieste a čase. Na podporu týchto tvrdení, že nehnuteľnosti boli vykupované v roku 1977 na výstavbu Údolnej cesty Hlavné mesto SR predložilo geometrický plán č. 77032 zo dňa 15.06.1977 a Kúpne zmluvy zo dňa 05.08.1977 uzatvorenú s R. Č., Kúpnu zmluvu zo dňa uzatvorenú s C. J., Kúpnu zmluvu zo dňa 11.08.1977 uzatvorenú s Ing. J., Kúpnu zmluvu zo dňa 13.09.1977 uzatvorenú s C. J. a spol. a Kúpnu zmluvu zo dňa 08.08.1977 uzatvorenú s I. T. a spol. z čoho vyplynulo, že predávajúci neboli pri predaji nápadne znevýhodnení, mali rovnaké podmienky ako všetci predávajúci v uvedenom projekte Údolná cesta, niekde vedené aj ako infraštruktúra ku konzulárnym objektom. Jedným z dôkazov preukazujúcich, že cena za vykúpený pozemok bola v mieste a čase obvyklom je aj JUDr. L. predložená Kúpna zmluva, registrovaná dňa 06.02.1974, uzatvorená medzi fyzickými osobami, ktorej predmetom boli pozemky v k. ú. D. C. parc. č. XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/ X nachádzajúce sa na Ú. ulici v J., v ktorej kúpna cena bola dohodnutá 15,- Kčs/m2. Uvedené skutočnosti teda nezakladajú nevýhodnosť predmetného zmluvného vzťahu takej intenzity, ktorú by bolo možné považovať za nápadnú. Žiadatelia namietali, že za odpredanú nehnuteľnosť vzhľadom na to, že cena bola určená štátom, ktorá však nezodpovedala hodnote nehnuteľnosti nebolo možné si zaobstarať nehnuteľnosť rovnakej hodnoty od občanov. Takúto nehnuteľnosť by bolo možné nadobudnúť iba od štátu, ktorý im však náhradný pozemok alebo porovnateľnú nehnuteľnosť neposkytol. Skutočnosť, že po vyplatení náhrady si už predávajúci nemohli z poskytnutej náhrady zabezpečiť nehnuteľnosť v rovnakej hodnote v tej istej lokalite, a to vytváralo nevýhodné podmienky pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy. Fakt, že kúpnu cenu už žiadatelia nepoužili na kúpu iného pozemku pokladal OÚ BA PLO za dôležitú, pretože ak mal niekto záujem o záhradu tak si ju mohol kúpiť v centre mesta, ale aj v blízkom okolí. Argument žiadateľov, že prišli o nehnuteľnosť, na ktorej hospodárili, z ktorej mali úžitok, ktorá bola ich trvalou hodnotou a ktorej predajom prišili o zdroj obživy pre celú rodinu, ktorý museli po predaji pozemkov kupovať, nie je dôvodný, pretože všetci pôvodný vlastníci boli vtom čase riadne zamestnaný s pravidelným mesačným príjmom, taktiež Alžbeta Kováčová poberala v tom čase dôchodok, teda neboli existenčne naviazaný na spotrebovanie a predaj úrody. Správny orgán dospel k záveru, že predávajúci nepreviedli vlastníctvo k pozemku za nápadne nevýhodných podmienok v čase uzatvárania kúpnych zmlúv je výška vyplatenej kúpnej ceny hlavným ukazovateľom. Nemožno na ňu neprihliadnuť, pretože práve kúpna cena vyjadruje hodnotu prevádzanej nehnuteľnosti a je základným plnením kupujúceho. V danom prípade kúpna cena bola stanovená na základe vtedy platného právneho predpisu, vyhlášky č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľnosti, bola s ňou v súlade. Stanovená cena odrážala skutočnú hodnotu nehnuteľností na základe znaleckého posudku. Z toho vyplýva, že podmienky pri uzatváraní kúpnej zmluvy nemožno považovať za nevýhodné. Je zrejme, že cena prevádzaného pozemku bola nižšia ako sú ceny pozemkov v súčasnosti, avšak pre posúdenie nápadne nevýhodných podmienok v minulosti nemožno prihliadať na súčasnú cenu, resp. cenu uvádzanú žiadateľmi. Pozemok bol predávaný ako stavebný pozemok v intraviláne za najvyššiu možnú cenu 15,- Kčs/m2 a nie ako ostatná pôda za 0,40 Kčs/m2. Uvedené skutočnosti potvrdzujú aj iné zmluvy, ktoré predložilo Hlavné mesto SR Bratislava z uvedeného obdobia a sú súčasťou spisu, ako aj kúpna zmluva medzi fyzickými osobami z roku 1974. Štát pri výkupe postupoval v tomto prípade rovnako u všetkých občanov a pre
všetkých občanov rovnako platili podmienky vtedajšej doby, vtedy platné zákony a vyhlášky. Štát ani občania nemohli dojednať vyššiu cenu za predaj pozemku z dôvodu, že ak by cena bola v rozpore splatným právnym poriadkom, bol by tento právny úkon absolútne neplatný. V odôvodnení rozhodnutia OÚ BA PLO ďalej uviedol, že na základe kúpnej zmluvy z roku 04.08.1977 a za účelom zosúladenia skutočného stavu veci požiadal v roku 1995 Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí o zápis vlastníckeho práva k parc. č. XXXX/ X do katastra nehnuteľností. Na základe kúpnej zmluvy č. 048804509700 zo dňa 15.10.1997 Hlavné mesto SR Bratislava predalo kupujúcim Ing. G. L. a JUDr. M. L. nehnuteľnosť parc. č. XXXX/X o výmere 927 m2, druh pozemku: záhrada k.ú. J. - D. C.. Prevod nehnuteľnosti schválilo Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta SR Bratislavy na svojom zasadnutí dňa 25.09.1997 uznesením č. 600/1997. Podľa identifikácie parciel č. SK-11407/06, Sk 13398/06 zo dňa 26.02.2007 OÚ BA PLO zistil, že pozemok pk parc. č. XXXX/X k.ú. J. je identifikovaná ako:
pozemok registra C KN parc. č. XXXX/X, záhrada, vo výmere 658 m2 vedená na liste vlastníctva č. XXXX v prospech vlastníkov: Ing. G. L. a JUDr. M. L.,
pozemok registra C KN parc. č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 269 m2 vedená na liste vlastníctva č. XXXX v prospech vlastníkov: Ing. G. L. a JUDr. M. L., pozemok registra C KN parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria, časť výmery 130 m2, bez založeného listu vlastníctva.
Podľa grafickej identifikácie parciel tvorí parc. č. XXXXX/X komunikáciu s názvom „Údolná“. Skutočnosť, že parc. č. XXXXX/X je bez listu vlastníctva (resp. právny vzťah k pozemku nie je evidovaný na liste vlastníctva) opätovne písomne potvrdila Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu dňa 04.10.2007 a výpisom z registra „C“ preukázala, že pozemok je využívaný ako cesta (kód spôsobu využitia 13321). Podľa písomného vyjadrenia Magistrátu hlavného mesta SR zo dňa 10.04.2007 sa v technickom archíve MG OCH nachádza len projektová dokumentácia rekonštrukcie údolnej cesty - projekt skutočného vyhotovenia bez dokladov, ako sú stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie. Stavebné povolenie malo byť vydané špeciálnym stav. úradom - Obvodným úradom Bratislava I. v r. 1991-1992. Právny úkon - kúpnu zmluvu zo dňa 15.10.1997 nie je možné považovať za absolútne neplatný právny úkon, o tom či je právny úkon platný alebo neplatný rozhoduje súd v civilnom konaní, čo konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2018. Kupujúci Ing. G. L. a JUDr. M. L. kupovali pozemok od Hlavného mesta Slovenskej republiky v dobrej viere, že kupujú od vlastníka a uvedené skutočnosti boli deklarované v čl. I bod. 1 kúpnej zmluvy. Vlastnícke právo nadobúdateľov, pokiaľ ho nadobudli v dobrej viere, nezaniká a je chránené v s súlade s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a s ústavným princípom právnej istoty ochrany nadobudnutých vlastníckych práv. Princíp dobrej viery chrániaci vlastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa o princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto vlastnícke právo nadobudol v dobrej viere musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho štátu. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 151/2016 z 03.05.2017) Prípadným vydaním nehnuteľností by došlo k vzniku zložitých právnych vzťahov vplývajúcich z toho, že niekto iný je vlastníkom pozemku a niekto iný je vlastníkom stavby, čo by bolo v rozpore so zmyslom a účelom reštitučného zákona. Ak nie je v skutkovej podstate § 6 ods. 3 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. splnený znak tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku na vydanie nehnuteľností nie je právny nárok z dôvodu, že obidva podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ide o zdvojenú podmienku, ktorá je zákonom upravená z dôvodu, že ide o navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam resp. priznanie práva na náhradu. OÚ BA PLO konštatoval, že zistený skutkový stav nenaplnil skutkovú podstatu taxatívne stanovených reštitučných titulov podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona a ďalších podmienok podľa § 1 a § 2 zákona č. 229/1991 Zb..
2. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. OU_BA_OOP9-2020/009869-020/GBA zo dňa 28.01.2020 tak, že odvolanie žalobcov zamietol a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. V zmysle odôvodnenia rozhodnutia žalovaný mal za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade zo zákonom a pre danú vec záväznými právnymi názormi vyslovenými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Sp/2/2013, 5Sp/3/2013-413 z 29.03.2017 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1OSžr/19/2017-525 z 24.01.2018 i ostatnou ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, a preto ho týmto rozhodnutím potvrdil. Uvedené rozsudky sú pre prvostupňový i druhostupňový správny orgán záväzné a správny orgán je povinný ich rešpektovať a z nich plynúce závery preniesť v správnej úvahe do dôvodov správneho rozhodnutia o uplatnenom reštitučnom nároku žiadateľov. Obsahom odvolania neboli žiadne nové skutočnosti či nové dôkazy majúce vplyv na predmet konania.
II.
Žaloba
3. Žalobcovia sa včas podanou žalobou domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BA-OOP6-2020/009869-020/GBA zo dňa 28.01.2020, ktorým bolo ich odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie č.k. 1108/92 zn. OU- BA_PLO-2019/013705-020/MAG zo dňa 16.10.2019 potvrdené.
4. Uviedli, že v prvostupňovom konaní bolo rozhodnuté bez doplnenia dokazovania a predtým rozhodol žalovaný kladne. Súdy síce zrušili kladné rozhodnutie, ale ani súdy, ani žalovaný nevykonali dokazovanie, ktoré by malo mať za následok zmenu právneho názoru žalovaného. Súdy pritom nevyslovili jednoznačný záväzný názor pri predošlom zrušení rozhodnutia, v správnom konaní.
5. Celá reštitúcia má svoju historickú genézu od podania žiadosti v roku 1992 dodnes. Pozemkový úrad /ako sa žalovaný prevažný čas nazýval/ bol od začiatku konania zaujatý voči reštituentom, čo bolo spôsobené tým, že pozemok, ktorý bol predmetom reštitučného nároku bol v rozpore so zákonom povinnou osobou - magistrátom predaný počas reštitučného konania. Potom sa štátna správa snažila vec „vyriešiť" tak, že sa zamietne reštitučný nárok.
6. Krajský súd, ako odvolací orgán vyslovil v priebehu konania aj záväzný právny názor, že stav tiesne pri uzavretí zmluvy už bol preukázaný. Ďalej sa dokazovanie zameralo na nápadne nevýhodné podmienky predaja. Tieto sa podarilo preukázať a žalovaný vydal pozitívne rozhodnutie. Nasledoval kolotoč odvolaní na Krajskom, Najvyššom i Ústavnom súde. Boli vyslovené pozitívne i negatívne názory.
7. Žalobcovia majú za to, že treba vyhodnotiť dôkaznú situáciu a aj názory vyšších súdov komplexne a vyvodiť z toho správny právny záver. Správne orgány by mali mať svoju rozhodovaciu autonómiu a zastávať svoj názor. Od kladného a súdmi zrušeného rozhodnutia žalovaného sa nedoplnilo dokazovanie a dôkazná situácia sa nijako nezmenila. Preto by žalovaný nemal svoj názor meniť. Mal rozhodnúť v zmysle svojho názoru vysloveného po skončení dokazovania, keď rozhodol pozitívne.
8. V priebehu konania sa žalobcovia opakovane vyjadrovali k dokazovaniu a vysvetľovali morálny aj právny význam reštitúcií. Na preukazovanie predaja v stave tiesne a nápadne nevýhodných podmienok produkovali dôkazy, ktoré pozemkový úrad v predposlednom rozhodnutí vyhodnotil ako dostatočné. Je zvláštne, že v napadnutom rozhodnutí sa už spochybňuje aj preukázanie stavu tiesne, napriek predošlému, názoru súdu.
9. Faktom je, že rodine reštituentov patril predmetný pozemok. Štát v čase predošlého režimu pod nepravdivou zámienkou potreby výstavby a pod hrozbou vyvlastnenia vykúpil tento pozemok od rodiny. Následne sa žiadna výstavba nekonala. Nešlo o slobodné rozhodnutie rodiny. Štát uviedol rodinu do omylu, že výkup môže byť aj v režime vyvlastnenia.
10. Žalobcovia žiadajú súd, aby vychádzal z morálnej spravodlivej podstaty reštitučnej žiadosti a aby jej bolo vyhovené formou zrušenia napadnutého rozhodnutia. Vykonané dôkazy to umožňujú. Pôvodné pozitívne rozhodnutie žalovaného možno nebolo dostatočne odôvodnené, možno neboli jednotlivé dôkazy rozobrané jednotlivo i vo vzájomnom súvise. Práve to vytýkame napadnutému rozhodnutiu, že sa žalovaný nesnažil „obhájiť „svoj predtým vyslovený pozitívna názor tým, že by presvedčivo odôvodnil výklad vykonaných dôkazov. V reštitúciách mala platiť zásada na odstránenie krívd, že v prípadných pochybnostiach sa mali dôkazy vyhodnocovať v prospech reštituentov.
11. Žalobcovia ďalej poukazujú na svoje predošlé podania a na celé konanie od roku 1992, v ktorom produkovali dôkazy na prospech reštitúcie. Bolo vykonané kompletné dokazovanie a ďalšie už nebolo
navrhované. Preto je teraz iba vecou objektívneho vyhodnotenia dôkazov na preukázanie oprávnenosti reštitúcie.
III.
Vyjadrenie žalovaného
12. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 18.06.2020 zotrval na dôvodoch uvedených v odôvodnení rozhodnutia žalovaného a dodal, že žaloba na vyjadrenie neobsahuje predpísané náležitosti podľa § 202 ods. 1 písm. d) SSP, žalobca neuviedol deň doručenia alebo iného oznámenia rozhodnutia žalobcovi. V žalobe sa v podstate neuvádzajú žiadne relevantné tvrdenia o nezákonnosti predmetných rozhodnutí, žiadnym relevantným spôsobom sa nespochybňujú skutkové zistenia a vyslovený právny názor v rozhodnutí žalovaného, ako aj v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu. Žalovaný vec dôsledne prešetril, žalobou napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, je vecne správne a vydané v súlade so zákonom. Žalobcovia v žalobe v podstate neuviedli žiadne relevantne právne významné skutočnosti, s ktorými by sa žalovaný v odvolacom konaní nevysporiadal, a preto na základe vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Bratislave predmetnú žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
IV.
Vyjadrenie ďalších účastníkov
13. Ďalší účastník konania Hlavné mesto SR vo vyjadrení zo dňa 05.08.2021 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Plne sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí a je názoru, že obsahom správnej žaloby nie sú žiadne nové skutočnosti, či nové dôkazy majúce vplyv na predmet konania. Právny zástupca v žalobe uviedol rovnaké argumenty, s ktorými sa už vysporiadali súdy záväznými právnymi názormi vyslovenými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Sp/2/2013, 5Sp/3/2013-413 z 29.03.2017 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžr/19/2017-523 z 24.01.2018. Vzhľadom na rozsiahlosť reštitučného spisu, dostatok zabezpečených dôkazov i fakt, že v konaní bolo vydaných viacero rozhodnutí v neprospech žalobcov má zato, že správny orgán vydal preskúmavané rozhodnutie v intenciách zákona.
14. Ďalšie účastníčky konania JUDr. M. L. a Mgr. P. L. v spoločnom vyjadrení zo dňa 09.02.2022 žiadali žalobu žalobcov ako nedôvodnú, nekonkrétnu v celom rozsahu zamietnuť. V žalobe nie sú uvedené žiadne skutočnosti, podľa ktorých by sa rozhodnutie žalovaného považovalo za nezákonné. Žaloba spočíva len na konštrukcii nezrozumiteľných slovných spojení hodnotiacich predošlé nekonkretizované rozhodnutia správneho orgánu a nekonkretizované rozhodnutia súdov vydané v priebehu reštitučného konania. Reštitučný nárok žalobcov vyústil po dlhých rokoch konania k súdnym rozhodnutiam, v ktorých bol najvyššími súdnymi autoritami vyslovený záväzný právny názor, že žalobcovia po dostatočne vykonanom dokazovaní nepreukázali, že kúpnu zmluvu, ktorou dňa 04.08.1977 predali pozemok parc. č. XXXX/X o výmere 1057 m2 v k.ú. D. C., uzavreli v tiesni a súčasne za nápadne nevýhodných podmienok. Predmetné skutkové a právne závery boli vyslovené v súdnych rozhodnutiach: rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.03.2017 č.k. 5Sp/2/2013, 5Sp/3/2013-413 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.01.2018 č.k. 10Sžr/19/2017-525, ktoré boli vydané až po Náleze Ústavného súdu SR I.US 469/2015-48 zo dňa 19.01.2016 a dôsledne sa s jeho závermi vysporiadali. Ak aj žalobcovia neustále poukazujú na toto rozhodnutie ústavného súdu, vykladajú si ho subjektívne a tendenčne.
15. Ak právny zástupca žalobcov tvrdí, že správny orgán nemal meniť svoje právne závery (vyslovené zrejme v rozhodnutí z roku 2012, ktoré bolo súdom v celom rozsahu zrušené) a mal by mať vo svojom rozhodovaní autonomitu, tento jeho názor nie je možné v žiadnom prípade akceptovať. Ako osoba právne vzdelaná (advokát), by mal vedieť, že právne názory vyšších súdnych autorít sú v celom rozsahu právne záväzné pre správne orgány, ktoré sú vo svojich následných rozhodnutiach povinné sa týmito závermi riadiť.
16. Právny zástupca žalobcov opakovane poukazuje na akýsi „morálny a právny“ význam reštitúcií, avšak len z uhla pohľadu jeho klientov, v rozpore s vykonaným dokazovaním a na ňom založenými právnymi závermi súdov. Tomuto však nie je možné prisvedčiť.
17. K súdom doručeným prílohám k žalobe nazvaným Stanovisko reštituentov k jednotlivým rozhodnutiam sa nevyjadrili, tieto sú plné invektív, ničím nepodložených tvrdení. Sú vyhotovené manželom jednej zo žalobkýň, ktorý sa neustále na niečo ponosuje. Ústavný súd vo svojom Náleze z roku 2016 zamietol sťažnosť žalobcov, ktorou sa domáhali svojho práva vlastniť majetok. Vyhovel však sťažnosti, ktorou poukázali na porušenie práva na spravodlivý proces. Táto časť nálezu sa venovala najmä nedostatočnému odôvodneniu predposledného rozhodnutia NS SR, ktoré bolo z toho dôvodu zrušené. NS SR následne zrušil z rovnakých dôvodov aj predposledné rozhodnutie krajského súdu. Išlo o rozhodnutia, ktoré predchádzali nami vyššie citovaným následným a posledným rozhodnutiam krajského a najvyššieho súdu, ktorými bol žalovaný správny orgán povinný sa riadiť. V týchto posledných rozhodnutiach sa najvyššie súdne autority s nálezom US z roku 2016 dôsledne vysporiadali. Prešli aj testom ústavnosti, keď následne ústavný súd opätovne podanú ústavnú sťažnosť žalobcov už odmietol.
18. Ďalší účastník konania Slovenský pozemkový fond vo vyjadrení zo dňa 16.02.2022 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zdôvodnenie správnej žaloby považuje za nedostatočné, vzhľadom na absenciu právnej argumentácie k nesprávnemu právnemu posúdeniu, k vecnej nesprávnosti a nezákonnosti napadnutých rozhodnutí. Z jestvujúcej argumentácie je len zrejmé, že žalobca nie je spokojný s rozhodnutím o reštitučnom nároku v jeho neprospech napriek záväzným právnym názorom súdov, vysloveným v danej reštitučnej veci v predchádzajúcich rozsudkoch Krajského súdu v Bratislave ako aj Najvyššieho súdu SR. Žalovaný správny orgán postupoval pri vydaní napadnutých rozhodnutí v intenciách Rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. 5Sp/2/3/2013-413 zo dňa 29.03.2017 a Rozsudku Najvyššieho súdu SR 10Sžr/19/2017-525 zo dňa 24.11.2018 a z uvedeného dôvodu SPF navrhol, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol.
V.
Právne posúdenie
19. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. Podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde, oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.
22. Podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.
23. Podľa § 9 ods. 3 zákona o pôde, ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti okresný úrad.
24. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené právo osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8.
25. Podľa. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o pôde pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku.
26. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
27. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
29. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
30. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
31. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. OU_BA_OOP9-2020/009869-020/GBA zo dňa 28.01.2020, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, pozemkový a lesný odbor č.k. 1108/1992 zn. OU-BA- PLO-2019/013705-020/MAG zo dňa 16.10.2019, ktorým bolo rozhodnuté, že žiadatelia K. T., Ing. Ľ. Y. a S. G. nie sú oprávnenými osobami v zmysle § 4 ods. 1 zákona o pôde a nespĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom neprešlo na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok k nehnuteľnostiam v pôvodnom k. ú. J. (v súčasnosti k. ú. D. C.) - PKV 14860, parc. č. XXXX/ X, druh pozemku: stavebný pozemok, výmera 1057 m2, a preto sa im nepriznáva vlastnícke právo a ani právo na náhradu.
32. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP). Správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192 (§ 120 SSP).
33. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR).
34. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť s poukazom na ust. § 190 SSP. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa ust. § 107 ods. 2 v spojení s ust. § 137 ods. 4 SSP.
35. Správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.02.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.06.1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu a listín zameral na skúmanie aplikácie hmotnoprávneho predpisu, ktorým je zákon č. 222/2004 Z.z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
36. Vzhľadom na námietky žalobcov vznesené v podanej žalobe bolo úlohou súdu posúdiť, či žalovaný postupoval správne, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie OÚ BA PLO, ktorý žalobcom, s ohľadom na zistený skutkov stav bez ďalšieho doplneného dokazovania oproti predošlému rozhodnutiu žalovaného vo veci č.k. 1108/92, zn. 5051/12/456/07/MBE zo dňa 28.09.2012, (ktorým bolo žalobcom priznané vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam), nepriznal postavenie oprávnených osôb v zmysle § 4 ods. 1 zákona o pôde, pretože nespĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom neprešlo na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam žalobcom nepriznal a nepriznal im ani právo na náhradu.
37. Preskúmaním súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že prvýkrát vo veci žalobcov rozhodol Okresný úrad Bratislava I, Odbor regionálneho rozvoja a iných odvetvových vzťahov dňa 11.02.1999 rozhodnutím č. 090/2859/002/99-MI, ktorým žiadateľom nepriznal vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, ktoré rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 27S/121/99-20 zo dňa 12.10.1999 z dôvodu neúplného zistenia stavu veci a nedostatočne vykonaného dokazovania vo vzťahu k preukázaniu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri uzatvorení kúpnej zmluvy zo dňa 04.08.1977.
38. Okresný úrad Bratislava I, Odbor financií dňa 22.11.2002 vo veci vydal druhýkrát rozhodnutie č. 090/2859/009/99-MI, ktorým žiadateľom nepriznal vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, ktoré rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 3Sp/91/2005-12 zo dňa 02.03.2006 pre nedostatočne zistený stav veci
39. Po doplnení dokazovania OPÚ dňa 21.11.2008 vo veci vydal tretie rozhodnutie č. 456/07/8024/2008/ D, zn. 1108/92, ktorým žiadateľom nepriznal vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 3Sp 53/2008-75 IČS: 1008201904 zo dňa 02.02.2010 a tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 8Sžo/164/2010 zo dňa 10.03.2011, v ktorom zaviazal žalovaného na doplnenie dokazovania, kto bol skutočným užívateľom predmetnej záhrady v čase uzavretia kúpnej zmluvy, a to nielen z hľadiska posúdenia nápadne nevýhodných podmienok, ale aj tiesne.
40. Po ďalšom doplnení dokazovania OPÚ ohľadom posúdenia tiesne a nápadne nevýhodných podmienok ohľadom užívania pozemku PK parc. č. XXXX/X k. ú. J. - D. C. pred prechodom na štát OPÚ posúdil zistený skutkový stav a dospel k záveru, že objektívne existovali okolnosti majúce za následok stav tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy, a preto sú splnené podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona. Rozhodnutím č.k. 1108/92, Zn.: 5051/12/456/07/MBE zo dňa 28.09.2012 priznal žiadateľom vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v pôvodnom k. ú. J., PKV č. XXXXX, parc. č. XXXX/X zapísaná ako stavebný pozemok - Schonhirsch, vo výmere 1057 m2. Proti tomuto rozhodnutiu podali vlastníci pozemku JUDr. M. L., Doc. Ing. G. L. a Hlavné mesto SR Bratislava opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5Sp/2-3/2013 z 28.04.2014 tak, že rozhodnutie OPÚ zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal na nepreukázanie existencie kumulatívnych podmienok stanovených v § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde.
Proti tomuto rozsudku podali pôvodní vlastníci odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom 10Sžr/80/2014 zo dňa 17.06.2015 tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Sp/2,3/2013-137 z 28.04.2014 v znení oprávneného uznesenia č.k. 5Sp/2,3/2013-138 z 28.04.2014 potvrdil. Na základe ústavnej sťažnosti pôvodných vlastníkov Ústavný súd SR nálezom I.ÚS 469/2015 z 19.01.2015 v bode 1. Výroku rozhodol, že základné právo pôvodných vlastníkov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Právo na spravodlivé súdne konanie) rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžr 80/2014 zo 17.06.2016 porušené bolo. Súčasne ústavný súd v bode 2. výroku zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr 80/2014 zo 17.06.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšku sťažnosti výrokom 3. (porušenie základného práva vlastniť majetok podľa č. 20 ods. 1 Ústavy SR) sťažnosti nevyhovel. Po vydaní nálezu Ústavného súdu SR I.ÚS 469/2015 z 19.01.2015 Najvyšší súd SR uznesením 10Sžr/65/2016 z 29.06.2016 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Sp/2,3/2013-137 z 28.04.2014 v znení opravného uznesenia č.k. 5Sp/2,3/2013-138 z 28.04.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil konajúcemu krajskému súdu, aby sa námietkami pôvodných vlastníkov vyslovenými v odvolaní voči rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 28.04.2014, pokiaľ majú relevanciu z hľadiska posúdenia nápadne nevýhodných podmienok, zaoberal v novom rozhodnutí. Po doručení zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu krajský súd zistil, že došlo k zmene vlastníkov predmetných nehnuteľností a stavby postavenej na nich, keď ich vlastníkmi je aktuálne JUDr. M. L. a Mgr. P. L., každá v podiele 1/2. Krajský súd v pokračujúcom konaní dňa 29.03.2017 rozhodol rozsudkom č.k. 5Sp/2,3/2013-413 zo dňa 29.03.2017 tak, že rozhodnutie OÚ BA PLO č.k. 1108/92, zn.: 5051/12/456/07/ MBE zo dňa 28.09.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko v konaní nebolo preukázané naplnenie kumulatívnych podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde, teda tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 04.08.1977, ktorou pôvodní vlastníci predali nehnuteľnosť, ktorá je predmet reštitučného konania podľa zákona o pôde. V ďalšom konaní zaviazal správny orgán právnym názorom, keďže správny orgán dostatočným spôsobom zistil stav veci, aby vo veci rozhodol viazaný právnym názorom súdu. Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Bratislave právny zástupca reštituentov podal dňa 16.05.2017 odvolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2018 tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Sp/2,3/2013-413 zo dňa 29.03.2017, keďže najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaný nerozhodol správne a v súlade so zákonom, keď reštituentom priznal vlastnícke právo k predmetným pozemkom z dôvodu splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde. „Nepochybil preto krajský súd, keď napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so záverom, že preskúmavané rozhodnutie odporcu nebolo vydané v súlade so zákonom a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 v spojení s § 250ja ods. 3 O.s.p.).“
41. OÚ BA PLO viazaný právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v rozsudku sp.zn. 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2018, rozhodnutím č. k. 1108/1992, OU-BA-PLO-2018/096289-002/MAG zo dňa 30.11.2018 rozhodol o nepriznaní vlastníckeho práva a ani práva na náhradu. Toto rozhodnutie Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov rozhodnutím OU-BA-OOP6-2019/020552-012/ GBA zo dňa 16.07.2019, na základe odvolania reštituentov zrušil z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade s § 46 a § 47 správneho poriadku.
42. Následne OÚ BA PLO prvostupňovým preskúmavaným rozhodnutím č.k. 1108/1992 zn. OU-BA- PLO-2019/013705-020/MAG zo dňa 16.10.2019 nepriznal žalobcom vlastnícke právo a ani právo na náhradu, keďže nespĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom neprešlo na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, v dôsledku čoho im nepriznal postavenie oprávnených osôb v zmysle § 4 ods. 1 zákona o pôde.
43. Žalobcovia v žalobe namietali, že od posledného pozitívneho rozhodnutia žalovaného v ich prospech a súdmi zrušeného rozhodnutia žalovaného sa nedoplnilo dokazovanie, ktoré by malo mať za následok zmenu právneho názoru žalovaného a súdy nevyslovili jednoznačný záväzný názor pri predošlom zrušení tohto pozitívneho rozhodnutia. Správne orgány by mali mať svoju rozhodovaciu autonómiu a zastávať svoj názor, a preto by žalovaný nemal svoj názor meniť a mal by rozhodnúť v zmysle svojho názoru vysloveného po skončení dokazovania, keď rozhodol pozitívne.
44. Správny súd má v prvom rade za potrebné uviesť, a čo nebolo medzi účastníkmi ani sporné, že vo veci žalobcami uplatneného práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zákona o pôde naposledy rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2018, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/2,3/2013-413 zo dňa 29.03.2017, ktorý zrušil rozhodnutie OÚ BA PLO č.k. 1108/92, zn.: 5051/12/456/07/MBE zo dňa 28.09.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko v správnom konaní nebolo preukázané naplnenie kumulatívnych podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde, teda tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 04.08.1977, ktorou pôvodní vlastníci predali nehnuteľnosť, ktorá je predmet reštitučného konania podľa zákona o pôde. Najvyšší súd dospel k záveru, že odporca nerozhodol správne a v súlade so zákonom, keď reštituentom priznal vlastnícke právo k predmetným pozemkom z dôvodu splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde. Nepochybil preto krajský súd, keď napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom, že preskúmavané rozhodnutie odporcu nebolo vydané v súlade so zákonom.
45. Keďže najvyšší súd ako odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 v spojení s § 250ja ods. 3 O.s.p. je v zmysle ust. § 250ja ods. 4 O.s.p., správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, keďže jeho rozhodnutie bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. 46. Vo vyššie uvedených rozsudkoch Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd SR zaujal jednoznačný právny názor vo vzťahu k splneniu podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde, ako aj k otázke nerešpektovania právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v náleze I. ÚS 469/2015 z 19.01.2015, čo namietala žalobkyňa 2/ spolu s Ing. W. Y., ktorý však nebol účastníkom ani administratívneho konania (bol len jej zástupcom) a nie je účastníkom ani správneho súdneho konania, v podaní z 14.02.2020, totožným s ich podaním z 25.10.2011 (čl. 89/rub súdneho spisu) označeným ako „Stanovisko reštituentov ...“.
47. Správny súd ďalej v texte odôvodnenia rozsudku bude už uvádzať len skrátene rozsudok najvyššieho súdu namiesto jeho plného označenia rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2019.
48. K nerešpektovaniu právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v náleze I. ÚS 469/2015 z 19.01.2015 najvyšší súd v rozsudku sp.zn. 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2018 uviedol, že táto námietka nie je dôvodná, čo odôvodnil tým, že: „Ústavný súd svojim nálezom rozhodol, že základné právo reštituentov na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie bolo porušené, a z tohto dôvodu zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžr/80/2014 zo dňa 17.06.2015. V odôvodnení nálezu Ústavný súd SR jednoznačne uviedol v bode 13., že: jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktoré sú primárne zodpovedné nielen za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (č l. 144 ods. 1 a č l. 152 ods. 4 Ústavy). Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v č l. 124 Ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa č l. 127 ods. 1 Ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v Ústave. Z tohto postavenia Ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodovaním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, alebo ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Porušenie základných práv sťažovateľov odôvodnil tým, že Najvyšší súd SR vôbec nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľov uvedené v odvolaní, na základe čoho mal Najvyšší súd SR postupovať aj po zrušení rozsudku 10Sžr/80/2014 zo dňa 17.06.2015 a v novom rozhodnutí dať odpoveď na všetky kľúčové námietky sťažovateľov, ktoré bližšie konkretizoval. Z bodu 32 zrušujúceho nálezu Ústavného súdu SR zároveň vyplýva, že: Ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali vysloviť porušenie základného práva vlastniť majetok podľa č l. 20 ods. 1 Ústavy a práva na ochranu majetku podľa č l. 1 dodatkového protokolu, pretože vec bola vrátená na ďalšie konanie najvyššiemu súdu a nie je ešte právoplatne skončená. Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov a posudzuje len ústavnosť ich rozhodnutí
či v konaní, ktoré sú predmetom sťažnosti. Nerozhoduje o tom, komu majetok, o ktorom sa v reštitučnom konaní rozhoduje, patrí, či prípadne nepatrí, pretože na to je v súčasnosti najvyšší súd, ktorý bude prípad sťažovateľov znovu posudzovať pri súčasnej aplikácii záverov daných týmto nálezom. Vzhľadom na uvedené rovnako nie je správny názor reštituentov, že Ústavný súd SR konštatoval splnenie oboch podmienok, teda ako tiesne, tak aj nápadne nevýhodných podmienok v predmetnej veci. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o limity zásahu Ústavného súdu do výkonu právomocí všeobecných súdov, Ústavný súd netvorí súčasť systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 Ústavy). Jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Odvolací súd ďalej konštatuje, že po vydaní vyššie označeného nálezu Ústavného súdu SR, Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušujúc im uznesením sp. zn. 10Sžr/65/2016 z 29.06.2016 zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu č.k. 5Sp/2,3/2013-133 zo dňa 28.04.2014 v spojení s uznesením č. k. 5Sp/2,3/2013-137 z 28.04.2014 v znení opravného uznesenia č.k.: 5Sp/2,3/2013-138 z 28.04.2014, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uložil konajúcemu krajskému súdu, aby sa námietkami reštituentov vyslovenými v odvolaní voči rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 28.04.2014, pokiaľ majú relevanciu z hľadiska posúdenia nápadne nevýhodných podmienok, zaoberal v novom rozhodnutí.“
49. Podľa názoru správneho súdu v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2008 sa nachádza i odpoveď na námietku žalobcov, že žalovaný nemal meniť svoje právne názory v preskúmavanom rozhodnutí a rozhodnúť v neprospech žalobcov, keď v pokračujúcom správnom konaní dokazovanie nebolo doplnené, skutkový stav zostal nezmenený, a preto mal rozhodnúť v zmysle svojho názoru vysloveného po skončení dokazovania, keď rozhodol pozitívne.
50. K uvedenej námietke najvyšší súd uviedol, že: „Odvolací súd má rovnako ako krajský súd za to, že dokazovanie bolo vykonané dostatočne, avšak správny orgán na podklade zistených skutočností vec nesprávne právne posúdil.“
51. Najvyšší súd v rozsudku prihliadol i na žalobcami namietaný účel reštitučných zákonov, a to odstránenie krívd, keď uviedol, že: „v súvislosti s namietaným preukázaním tiesne ako existencie nápadne nevýhodných podmienok dáva do pozornosti, že podmienkou úspešnosti uplatneného nároku je kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom tieseň a nápadne nevýhodné podmienky treba posudzovať oddelene, i keď vecne prípadne skutkovo spolu zväčša úzko súvisia. Hoci ide o zaužívané pojmy občianskeho práva (§ 49 Občianskeho zákonníka), ktoré treba aj v prípade reštitučných zákonov vykladať zásadne v zhode, teda podľa ustanovených interpretačných pravidiel, v prípade reštitučných nárokov je potrebné v každej posudzovanej veci zohľadniť aj účel reštitučných zákonov. Účelom reštitučných zákonov je zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodujúcom období od 25.02.1948 do 01.01.1990, teda v pomerne dlhom období neslobody a perzekúcie, pričom v mnohých prípadoch k týmto majetkovým a iným krivdám dochádzalo na základe "právnych predpisov", ktoré len ťažko možno podľa súčasných kritérií nazvať "právnymi". Reštitučné zákony z obdobia po roku 1989 "otvorili" pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali interalia navrátenia vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, a to za splnenia stanovených podmienok a v zákonom ustanovenej pomerne krátkej lehote (v zásade 6 mesiacov od účinnosti zákona), uplynutie ktorej malo za následok zánik práva domáhať sa navrátenia vlastníctva k pozemkom. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 zo dňa 16.09.2010 ) V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že zákon o pôde bol prijatý (bývalým Federálnym zhromaždením Českej a Slovenskej federatívnej Republiky) v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia. Zákonodarca v citovanej úvodnej časti zákona vyslovil snahu zmierniť následky niektorých majetkových krívd, nie všetkých, a v ďalších častiach zákona určil podmienky, pri splnení ktorých možno vydať nehnuteľnosti oprávneným osobám.... zákon o pôde neodstraňuje v celom rozsahu krivdy spáchané v minulosti, ale snaží sa tieto aspoň zmierniť. Nie v každom prípade je však možné tieto krivdy postupom,
či už správnych orgánov alebo súdu napraviť, pričom zároveň cieľom tohto zákona nie je vytvárať krivdy nové.“
52. Najvyšší súd v rozsudku zaujal jednoznačné stanovisko i k predpokladom navrátenia vlastníctva v zmysle § 6 ods. 1 písm. k/ zákona o pôde oprávneným osobám, ktorým je, aby pozemok v zákonom stanovenom období, t.j. v čase od 25.02.1948 do 01.01.1990 prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. K uvedenému zaujal jednoznačné právny názor, a to: Jedná sa o zdvojenú podmienku, ktorá je zákonom upravená z toho dôvodu, že sa jedná o reštitúciu o navracanie vlastníctva k nehnuteľnostiam alebo poskytovanie náhrady za také nehnuteľnosti, za ktoré štát vyplácal kúpnu cenu. V súlade ustálenou judikatúrou (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/93/97, č. 12/1998 ZSP, 2 Sž-o-KS 1/2004, č. 95/2006 ZSP, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/08 01.09.2010) pod pojmom „tieseň“ treba rozumieť taký hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý na konajúceho dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil alebo u dvojstranných konaní by úkon neuzavrel. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, musí pre ňu byť daný objektívny dôvod a súčasne sa musí stať aj pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že koná vo svoj neprospech. Pritom tieseň nemožno chápať ako jednorazový akt, ale aj v širších súvislostiach ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo to, že fyzická osoba urobila ako vlastník úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila. Tak ako požiadavku "tiesne" treba aj požiadavku "nápadne nevýhodných podmienok" posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne okolnosti. Táto požiadavka môže byť splnená aj v prípade, ak kúpna cena zodpovedala dobovým cenovým predpisom. Podľa právnej teórie dôvod a pôvod tohto stavu nie je významný. Tieseň ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať; možno o nej usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje (napríklad Svoboda, J. a kol.: Slovník slovenského práva. Poradca podnikateľa, s.r.o., Žilina 2000, s. 385).“ Po preštudovaní súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj spis administratívny, má odvolací súd rovnako ako krajský súd za to, že zo všetkých výpovedí v predmetnom konaní, ako svedkov tak aj účastníkov, ktorých podstatné časti rozoberá aj krajský súd a na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, nevyplýva, že by predmetná zmluva bola podpísaná v tiesni, nebol preukázaný nátlak vo vzťahu k reštituentom aj s poukazom na to, že v prípade vyhrážok, na základe ktorých vykoná niekto niečo, čo by inak nevykonal, musí ísť o vyhrážky vyslovené, konkretizované, protiprávne ako aj uskutočniteľné, čo v danom prípade z predmetných výpovedí nebolo preukázané. Nemožno vysloviť záver, že v prípade reštituentov išlo o taký objektívny hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý takým spôsobom a závažnosťou doliehal na nich pri uzatváraní kúpnej zmluvy a obmedzoval ich v slobode rozhodovania do takej miery, že urobili taký právny úkon, ktorý by inak neurobili. Zároveň je potrebné poukázať na totožnú zmluvu medzi rovnakými účastníkmi týkajúcu sa rovnakého pozemku z roku 1972, ktorá bola podpísaná, avšak k jej realizácii nedošlo, ako tvrdia reštituenti vo vyjadrení, z dôvodu, že nemala podstatné náležitosti, čo malo za následok jej absolútnu neplatnosť. Odvolací súd poukazuje na to, že v tejto súvislosti reštituenti nenamietali tieseň, ani nápadne nevýhodné podmienky a k uzatvoreniu rovnakej zmluvy pristúpili dvakrát v priebehu piatich rokov. Odvolací súd poukazuje aj na vlastníkov susedných pozemkov, ktorí odopreli pristúpiť na ponuku štátu, a z tohto dôvodu štát od realizácie stavby ustúpil, pričom z ich výpovedí taktiež nevyplývalo nič o nátlaku spôsobujúcom tieseň. Zároveň vlastníci o odstúpenie od zmluvy a vrátenie predmetného pozemku nepožiadali tak, ako to urobila napríklad vlastníčka susedného pozemku pani W.. V tejto súvislosti odvolací súd k námietke reštituentov týkajúcej sa situácie, že sa im pri návrhu dohody o kúpe sporných nehnuteľností vyhrážali vyvlastnením vo verejnom záujme, pričom verejný záujem (účel predaja) nebol nikdy po predaji naplnený, dodáva, že ust. § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde (titul) s možnosťou vydania nehnuteľností v prípade, že nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, nepočíta. S touto situáciu zákonodarca rátal v prípade, kedy bola nehnuteľnosť vyvlastnená za náhradu v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde, čo však nie je prípad zúčastnených osôb v 1/ a 3/ rade. K tomu odvolací súd zároveň dodáva, že hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo len o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov (rozsudok NS SR č. k. 10Sžr 31/2011 zo dňa 29.06.2011). Zároveň k naplneniu verejného záujmu nedošlo, tak ako bolo vyššie uvedené, práve z dôvodu odopretia uzavretia kúpnych zmlúv zo strany vlastníkov susedných pozemkov.“
53. Najvyšší súd sa v ďalšom texte rozsudku vyjadroval aj k zákonnej požiadavke kumulatívne splnených nápadne nevýhodných podmienok v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a zohľadnil aj námietku žalobcov, že kúpna cena bola stanovená v rozpore s cenovým predpisom, pozemky v uvedenej lokalite boli predávané za vyššie sumy a za odpredávanú kúpnu cenu si nemali možnosť obstarať nehnuteľnosť rovnakej alebo obdobnej kvality a kvantity, z vykonaných dôkazov uvedené nevyplýva. K uvedenému najvyšší súd uviedol, že: „Reštituenti nepredložili dôkazy na preukázanie týchto skutočností a teda neuniesli dôkazné bremeno. Nápadne nevýhodné podmienky treba posudzovať podľa konkrétnych okolností daného prípadu, musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby.... cena za predmetnú nehnuteľnosť bola vyčíslená súdnym znalcom v súlade s cenovým predpisom platným v čase uzavretia zmluvy za maximálnu kúpnu cenu podľa platných cenových predpisov vyhlášky č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností (ďalej len „vyhláška“), a to pozemok za 15 Kč s/m2 (celá výmera za 15.855 Kčs). Spolu s cenou existujúcich porastov, kultúr a vonkajších úprav bola výška kúpnej ceny 50 323 Kčs. ... v roku 1977 bol účinný Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení zákona č. 58/1969 Zb. (ďalej OZ), v zmysle ktorého podľa § 229 sa cena pri uzavretí zmluvy určila podľa cenových predpisov a takto určená cena podmieňovala platnosť zmluvy podľa § 39. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka bol neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporoval zákonu alebo ho obchádzal alebo sa priečil záujmom spoločnosti, pričom podľa § 399 ods. 2 OZ dohodnutá cena kúpenej veci nesmela presahovať cenu určenú podľa cenových predpisov. Ak nebolo možné takto cenu určiť, určila sa odhadom. Legálne nadobudnúť vec, vrátane nehnuteľností, do vlastníctva štátu, za cenu vyššiu ako určovali cenové predpisy, nebolo možné. Z uvedeného vyplýva, že v čase, kedy došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy (rok 1977) bolo možné predávať a kupovať nehnuteľnosti len na základe vtedy platného Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platnosť kúpnej zmluvy bola podmienená kúpnou cenou stanovenou podľa cenového predpisu platného v čase urobenia právneho úkonu smerujúceho, či už k predaju alebo ku kúpe, teda tvrdenie, že za rovnakú cenu nemali možnosť kúpiť porovnateľnú nehnuteľnosť, je v rozpore s vtedy platnou právnou úpravou. .... V danom prípade ocenenie predávaných nehnuteľností bolo vykonané v súlade s vyššie citovanou vyhláškou a stanovenú kúpnu cenu ... nemožno považovať za neprimeranú vtedajšej hodnote predávaných nehnuteľností. Aj z uvedeného dôvodu podmienky, za ktorých došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy nenapĺňajú ... obsah definície nápadne nevýhodných podmienok. Kúpne zmluvy, ktoré boli doložené v administratívnom konaní jednoznačne preukazujú, že kúpna zmluva zo dňa 04.08.1977 bola uzatvorená za takých istých podmienok ako iné zmluvy, t.j. s kúpnou cenou 15 Kč s/m2 a že mali rovnaké podmienky ako ostatní predávajúc i vo viacerých zmluvách, doložených dňa 24.01.2012 Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy.“
54. Najvyšší súd neopomenul ani ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde, vo vzťahu ktorému uviedol, že z jeho znenia vyplýva, že: „pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené právo osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8. Predmetný pozemok bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (a doposiaľ je) vo vlastníctve fyzických osôb. Z uvedeného vyplýva, že podmienky nemožnosti jeho vydania podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde existujú doposiaľ.“
55. V závere odôvodnenia rozsudku najvyšší súd zdôraznil, že: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa č l. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).“
56. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené konštatuje, že OÚ BA PLO v prvostupňovom rozhodnutí obsiahlo a výstižne opísal skutkový stav (správny súd ho preto nebude znova opakovať, rozhodnutie majú účastníci konania k dispozícii) a na základe zhodnotenia výsledkov rozsiahleho dokazovania v správnom konaní formuloval správne právne závery, a to i v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR vyjadreným v náleze ústavného súdu I.ÚS 469/2015-48, ktorého nerešpektovanie žalobcovia namietali, v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Sp/2,3/2013-413 zo dňa 29.03.2017, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2018, ktorými právnymi názormi bol žalovaný orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní o nároku žalobcov viazaný.
57. Súd tiež zistil, že žalovaný sa presvedčivým a dostatočným spôsobom vysporiadal s podstatnými námietkami reštituentov. Je potrebné tiež zdôrazniť, že „v predchádzajúcom pozitívnom rozhodnutí“, ako ho pomenovali žalobcovia, žalovaný rozhodol na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý však nesprávne právne posúdil a vyvodil z neho nesprávne právne závery, keďže neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde, čo konštatoval nielen najvyšší súd sp.zn. 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2018 a aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku č.k. 5Sp/2,3/2013-413 zo dňa 29.03.2017.
58. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že námietky žalobcov neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného, ako aj preskúmavané rozhodnutie a v ňom prijaté závery boli súladné so zákonom a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, na základe akej správnej úvahy orgán verejnej správy zistený skutkový stav právne posúdil a ako sa vysporiadal s námietkami žalobcov uvedenými v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. S poukazom na uvedené správny súd postupom podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
59. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému právo na ich náhradu nepriznal, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania, nakoľko mu ani žiadne trovy konania nevznikli. Ďalším účastníkom súd právo na náhradu trov konania nepriznal podľa § 169 SSP, nakoľko im žiadne trovy konania v súvislosti splnením povinnosti, ktorú im súd uložil nevznikli.
60. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.