Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-21-2021.pdf
PDF · 236.86 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/21/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX, 2/ D. E., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom F., G. H. XXX/XX, 3/ C. E., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom F., G. H. XXX/XX, všetci zastúpení: JUDr. Pavol Gráčik, advokát, so sídlom Nitra, Farská 40, proti žalovanému: DPS financial consulting, s. r. o., so sídlom Trnava, Tamaškovičova 17/2742, IČO: 46 713 930, zastúpený: Advokátska kancelária PETKOV & Co s. r. o., so sídlom Bratislava- mestská časť Staré Mesto, Šoltésovej 14, IČO: 50 430 742, o určenie neplatnosti zmluvných dojednaní a právnych úkonov, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinia, o vzájomnej žalobe žalovaného voči žalobcovi 1/ o zaplatenie 135.415,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ až 3/ a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15. decembra 2020 č. k. 14C/730/2015-536, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a IV. p o t v r d z u j e. II. Napadnutý rozsudok vo výrokoch II. a III. m e n í tak, že žalobca 1/ je povinný zaplatiť žalovanému sumu 163.986,88 eura, úrok 4,39 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III . Vo zvyšku vzájomnú žalobu z a m i e t a. IV. Napadnutý rozsudok v V. výroku m e n í tak, že žalovanému priznáva voči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V. Žalovanému priznáva voči žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. VI. Žalovanému priznáva voči žalobcovi 1/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie alebo prvoinštančný súd“ v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 15. decembra 2020 č. k. 14C/730/2015-536 (druhý rozsudok) vo výroku I. žalobu žalobcov v 1. až 3. rade (o určenie neprijateľnosti podmienky v čl. V bod 5 všeobecných zmluvných podmienok a zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 eur) zamietol.
1.2. Vo výroku II. rozhodol, že žalobca v 1. rade je povinný zaplatiť žalovanému sumu 156 035,75 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 127 464,33 eur od 26.10.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
1.3. Výrokom III. vo zvyšnej časti vzájomnú žalobu žalovaného voči žalobcovi v 1. rade zamietol.
1.4. Výrokom IV. žalovanému priznal voči žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcov v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
1.5. Vo výroku V. priznal žalovanému voči žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného v rozsahu 88,26 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
2.1. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia v 1. až 3. rade (ďalej len žalobcovia 1/ až 3/, alebo len „žalobcovia“) sa žalobou podanou na súd dňa 16.12.2015, doplnenou dňa 21.01.2016, voči pôvodnému žalovanému OTP Banka Slovensko, a. s., so sídlom Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 398 916, domáhali určenia neplatnosti zmluvných dojednaní, prípadne určenia neplatnosti úverovej a záložnej zmluvy a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia. 2.2. Žalobcovia žiadali určiť ako neplatné ustanovenia článku V bod 1, článku IV bod 2, článku VII bod 1 písm. a/, h/, i/, článku VII bod 2 písm. e/, f/, i/, článku VIII bod 8 Zmluvy o I. refinanc úvere číslo XXX/ XXXX/XXSU, ustanovenia článku IV bod 5, článku V bod 1 písm. a/, článku V bod 1 písm. b/, článku V bod 1 (posledný odsek), článku V bod 3 Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 16.08.2012 č. ZZ1k ÚZ č. 061/3001/12SU. 2.3. Voči žalovanému sa domáhali zaplatenia primeraného finančného zadosťučinia, a to žalobca 1/ vo výške 25 000 eur a žalobkyne 2/ a 3/ každá vo výške po 12 500 eur. Ak by súd napádané zmluvy považoval za neplatné ako celok v dôsledku prítomnosti veľkého množstva neprijateľných podmienok, navrhovali určiť zmluvu o I. refinanc úvere a zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam za neplatné a žalobcom priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 eur a žalobca 1/ by bol povinný vrátiť žalovanému dlžnú sumu (rozdiel medzi poskytnutou sumou a zaplatenými platbami) v mesačných splátkach. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie došlo k postúpeniu pohľadávky na súčasného žalobcu, preto súd uznesením zo dňa 26.01.2018, č. k. 14C/730/2015-313 pripustil jeho vstup do konania namiesto pôvodného žalobcu. 3. Okresný súd Nitra rozsudkom zo dňa 16.11.2018, č. k. 14C/730/2015-358, zamietol žalobu žalobcov 1/ až 3/ (výrok I.). Vo výroku II. rozhodol, že žalobca 1/ je povinný zaplatiť žalovanému sumu 163 986,88 eura, úrok vo výške 4,39 % ročne zo sumy 135 415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 135 415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vzájomnú žalobu žalovaného vo zvyšku voči žalobcovi 1/ zamietol (III. výrok). O trovách konania rozhodol výrokom IV. tak, že žalovanému priznáva voči žalobcom 1/ až 3 náhradu trov konania o žalobe žalobcov v rozsahu 100 %. Výrokom V. žalovanému priznal voči žalobcovi 1/ náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného v rozsahu 100 %. Vo výroku VI. rozhodol, že ruší predbežné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 14C/730/2015-122 z 03.02.2016. 4.1. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu v plnom rozsahu. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 29.07.2020, č. k. 5Co/35/2019-487 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a výroku IV. potvrdil, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a V. zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4.2. Pokiaľ ide o námietku žalobcov ohľadom nesprávneho započítavania splátok na istinu a príslušenstvo odvolací súd považoval túto námietku za dôvodnú a so záverom súdu prvej inštancie sa nestotožnil. Uviedol, že zmluvné strany si dojednali v zmysle čl. V. bodu 5 Všeobecných obchodných podmienok (VOP), účinných od 01.08.2012, že v prípade, ak peňažné prostriedky poskytnuté dlžníkom nepostačujú na splatenie všetkých splatných záväzkov, banka je oprávnená určiť poradie, v akom sa plnenie dlžníka započítava na jednotlivé položky. 4.3. Konštatoval, že zmluvné ustanovenia umožňujúce zápočet úhrad na iné plnenie ako na istinu predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku a má za následok nevyvážený vzťah veriteľa a dlžníka v otázke plnenia dlhu, je v neprospech žalobcu 1/ a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. V. bod 5 VOP ako sporná zmluvná podmienka je tak v rozpore s § 54 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu skutočnosť, že žalovaný ponechal svoje jednostranne stanovené zmluvné podmienky v uvedenom znení v platnosti, a to aj napriek prijatiu § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s účinnosťou od 01.01.2008, spôsobil, že daná úprava postupu splácania záväzku bola nevýhodnejšia pre žalobcov. Započítanie splátok, resp. čiastočných plnení najprv na príslušenstvo a až na poslednom mieste na samotnú pohľadávku, výrazne zvyšuje náklady spotrebiteľa spojené s úverom oproti situácii, ak by sa jeho platby použili v
súlade s úpravou v § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takéto započítavanie môže mať za následok neprimerané zvyšovanie dlhu tým, že sa navyšujú náklady spotrebiteľa. 4.4. Zároveň v nadväznosti na žalobou priznaný nárok žalovanému, a to v časti úrokov z úveru a úrokov z omeškania po zosplatnení celého dlhu právnym predchodcom veriteľa, odvolací súd považoval odvolanie žalobcov za dôvodné. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie aj napriek dostatočnému a správnemu zisteniu skutkového stavu vec nesprávne právne posúdil tým, že nesprávne aplikoval právnu normu na zistený skutkový stav. Odvolací súd k nároku žalovaného na zaplatenie zmluvného úroku po zosplatnení úveru a kumulácii tohto úroku s úrokom z omeškania ako aj k odôvodneniu prvoinštančného súdu ohľadne priznania tohto nároku žalovaného poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax súdov, v rozhodovaní ktorých prevládajú v podstate tri právne názory, keď jedna kategória rozhodnutí nepriznáva zmluvné úroky po zosplatnení úveru a priznáva len úroky z omeškania, iná skupina rozhodnutí pripúšťa kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru a ďalšia skupina pripúšťa kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný dlžník na dohodnutých úrokoch zaplatil. Uvedenou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom uznesení zo dňa 16. júna 2020, sp. zn. 5 Cdo/42/2020, okrem iného, uviedol, že dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Preto odvolací súd nepovažoval názor súdu prvej inštancie o priznaní úroku z úveru žalobcovi po zosplatnení úveru ako aj o priznaní úrokov z omeškania za správny. 5. S poukazom na to odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o vyhovení vzájomnej žalobe žalovaného a výroku V. o náhrade trov konania vzájomnej žaloby a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní odstráni vytýkané nedostatky v právnom posúdení žalovaným uplatnenom vzájomnom žalobnom návrhu. Konkrétne sa opätovne zameria na spôsob započítavania úhrad žalovaného na istinu a na príslušenstvo, aplikujúc pritom § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na to, že v danej veci ide, ako súd prvej inštancie správne posúdil, o spotrebiteľský vzťah vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Taktiež prihliadne na záver odvolacieho súdu ohľadom priznania zmluvných úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti poskytnutého úveru. 6. Súd prvej inštancie na pojednávaní uznesením pripustil zmenu žaloby žalobcov, ktorí navrhli ad 1/ určiť, že zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. V. bod 5 všeobecných obchodných podmienok je v neprospech žalobcu 1/ a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach, čím je v rozpore s § 54 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a ad 2/ finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zák. o ochrane spotrebiteľov vo výške 1 000 eur bude žalovaný povinný zaplatiť žalobcom 1/ až 3/. 7.1. Po vyjadrení právnych zástupcov strán sporu (body 8. a 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku) súd posúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu a z hľadiska skutkového stavu zistil, že žalobca 1/ ako dlžník uzatvoril dňa 16.08.2012 s pôvodným žalovaným zmluvu o I. refinanc úvere č. XXX/XXXX/XXSU, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 139 600 eur, ktorý mal splácať mesačnými splátkami vo výške 971,83 eur (1. až 237. splátka) a posledná splátka bola vo výške 970,03 eur; konečná splatnosť úveru bola určená na deň 20.08.2032. Úroková sadzba bola v zmluve dohodnutá ako pohyblivá, stanovená ako súčet základnej úrokovej sadzby s fixáciou na tri roky, ku dňu podpísania zmluvy stanovená na 4,59 % a hrubej marže 1,20 %, ktorá je nemenná počas celého obdobia trvania zmluvy, výsledná úroková sadzba predstavuje 5,79 %, ktorá po poskytnutí zľavy počas prvé obdobia fixácie predstavuje 5,59 %. Úver bol poskytnutý za účelom splatenia úverov. Z dôvodu neplnenia povinnosti dlžníka došlo zo strany veriteľa k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru listom zo dňa 18.09.2014, kde bolo uvedené, že účinnosť vyhlásenia nastáva v 10. deň od doručenia výzvy. V deň účinnosti bol žalobca 1/ povinný zaplatiť záväzok, ktorý k 18.09.2014 predstavoval 143 687,79 eur a pozostával z istiny 136 076,66 eur, úrokov 7 563,63 eur, úroku z omeškania 47,50 eur a poplatkov 0 eur. Úver sa tak stal splatným dňa 03.10.2014. 7.2. Žalobca na úver uhradil celkovo sumu 11 474,47 eur. 8. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa ustanovení § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 a 5, 54 ods. 1 , § 121 ods. 3 a § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ďalej podľa § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ako ja podľa čl. V bod 5 Všeobecných obchodných podmienok pôvodného žalobcu, účinných od 01.08.2012. 9. Poukazujúc na právne záväzný názor odvolacieho súdu konštatoval, že sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalovaného o nesprávnosti záverov odvolacieho súdu ohľadne jeho záverov vo vzťahu k otázke úrokov a úroku z omeškania po zosplatnení a aplikácii § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vychádzajúc zo záverov odvolacieho súdu zaoberal sa spôsobom započítavania úhrad žalovaného na istinu a na príslušenstvo, aplikujúc pritom § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzhľadom na spotrebiteľský vzťah vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 10.1. Návrh žalobcov, po zrušení rozsudku, aby súd určil ako neprijateľnú podmienku podmienku uvedenú v čl. V. bod 5 všeobecných obchodných podmienok, súd prvej inštancie ako nedôvodný zamietol, majúc za to, že odvolací súd vyslovil záver o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky, ktorú posúdil ako neplatnú, preto neexistoval dôvod, aby súd opätovne a nadbytočne rozhodoval o tom, že ide o neprijateľnú, a teda neplatnú podmienku. 10.2. Aj nárok žalobcov, ktorým po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie požadovali finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľov, posúdil prvoinštančný súd ako nedôvodný, preto ho zamietol. Žalobcovia svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie 1 000 eur odôvodnili len tým, že predmetné dojednanie VOP (čl. V bod 5) odporuje Občianskemu zákonníku, ide o neprijateľnú podmienku, čo je dôvod uplatňovania primeraného finančného zadosťučinenia. Iný dôvod na jeho priznanie neuviedli. Zo samotného inštitútu finančného zadosťučinenia vyplýva, že ide o prostriedok slúžiaci k reparácii ujmy, ktorá mala byť konaním spôsobená, tu však žalobcom žiadna ujma nevznikla. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 20.03.2008, sp. zn. 6 Obo 302/2006, Najvyšší súd SR síce vymedzil aj kritéria pre posúdenie finančného zadosťučinenia, ale pri posudzovaní je treba prihliadať aj na všetky okolnosti veci, najmä na to, že ide o vyrovnanie ujmy postihnutého a že ide o určitú sankciu postihujúcu toho, kto závadne konal, okruh osôb, ktoré toto konanie zasiahlo, nestačí však na tieto kritéria iba poukázať, ale aj preukázať vznik takých okolností, ktoré by umožnili priznať finančné zadosťučinenie. Ďalej sa prihliadne na to, aby náhrada ujmy predstavovala aj určitú satisfakciu za stav, ktorý musel žalobca týmto konaním žalovaného strpieť (napr. rozs. KS v Nitre, sp. zn. 6Co/76/2018). 10.3. Súd nemal zo strany žalobcov preukázané žiadnymi dôkazmi, aký vplyv mala na nich táto neprijateľná podmienka, keď z poskytnutého úveru 139 600 eur uhradili ku dňu rozhodnutia súdu celkovo sumu vo výške 11 474,47 eur, čo v prepočte predstavuje 8,2 % výlučne z poskytnutej samotnej istiny úveru, preto dospel k záveru, že žalobcovia v dôsledku konania žalovaného neutrpeli takú ujmu, ktorú by bolo potrebné zhojiť poskytnutím finančného zadosťučinenia. Prípadné priznanie finančného zadosťučinenia v tomto prípade, a to v akejkoľvek sume, by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi. Úver žalobcovia v skutočnosti čerpali, dodnes ho nesplatili a tým, že odvolací súd inak vec právne posúdil ako súd prvej inštancie, nič nemení na tom, že by v dôsledku toho nejakým spôsobom žalobcovia trpeli a požadované finančné zadosťučinenie by na účel ich ochrany ako spotrebiteľov malo naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia má vyjadrovať satisfakciu (v zmysle odškodnenia) za stav, keď sa spotrebiteľ musel obrátiť na súd a žiadať o ochranu svojich práv. Práve v tomto spore boli žalobcovia, pokiaľ ide o ich pôvodný žalobný návrh, v celom rozsahu neúspešní, preto priznanie finančného zadosťučinenia je nielen nedôvodné, ale hlavne by akékoľvek jeho priznanie bolo nespravodlivé. Neprijateľnosť podmienky vo vzťahu k započítavaniu uhradenej splátky zo strany žalobcov ako dlžníkov v prospech veriteľa bola premietnutá v konečnom dôsledku do rozsudku o vzájomnej žalobe žalovaného, čo vyplýva priamo z výroku rozsudku. 11. Zaoberajúc sa vzájomnou žalobou žalovaného a postupujúc podľa záveru odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný si uplatnil voči žalobcovi 1/ zaplatenie sumy vo výške, ako bola priznaná súdom prvej inštancie v zrušujúcom rozsudku, t. j. v sume 163 986,88 eur (istina 135 415,46 eur, úrok 20 140,43 eur vyčíslený do 25.10.2016 a úrok z omeškania 8 430,99 eur vyčíslený do 25.10.2016, ako aj úrok 4,39 % ročne z dlžnej istiny 135 415,46 eur a úrok z omeškania 3 % ročne od 26.10.2016 do zaplatenia). 12. V konaní bolo nesporné, že žalobcovia uhradili žalovanému sumu 11 474,47 eur. Na základe vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu súd zisťoval výšku istinu, ktorú skutočne dlžníci dlžia a z akej sumy majú potom platiť príslušenstvo vo forme úrokov z omeškania. Nestotožnil sa s tvrdením právneho zástupcu žalovaného o výške pohľadávky žalovaného, ale ani s tvrdením právneho zástupcu žalobcov o tom, že nie je jasné, koľko sa započítavalo na čo. 13. Vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že žalobcovia neuhrádzali splátky riadne a včas, preto všetky poskytnuté úhrady vo forme splátok z ich strany, realizovaných v období
od 31.10.2012 do 17.02.2014, započítal výlučne na istinu úveru, ktorú žalovaný vzájomnou žalobou požadoval od žalobcu 1/, t. j. voči sume 135 415,46 eur. Na základe toho súd dlžnú istinu vyčíslil na sumu 127 464,33 eur (135 415,46 eur - 7 951,13 eur). Žalovaný podľa vzájomnej žaloby z celkovej úhrady žalobcov vo výške 11 474,47 eur započítal na istinu len sumu 3 523,34 eur a zvyšnú sumu vo výške 7 951,13 eur započítal v sume 7 756,95 eur na úroky úveru, v sume 66,69 eur na úroky z omeškania a v sume 127,49 eur na poplatky. Na základe právneho názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie z dôvodu, že žalovaný naďalej trval na žalobnom návrhu tak, ako to bolo uvedené v zrušenom rozsudku súdu prvej inštancie (t. j. neupravil výšku dlžnej istiny), postupoval tak, že sumu, zaplatenú žalobcami na úver, v celom rozsahu započítal na úhradu istiny, pretože mal preukázané, že z ich strany došlo len k čiastočnému plneniu peňažného dlhu. Okrem dlžnej istiny priznal žalovanému súd i zmluvné úroky úveru do zosplatnenia úveru, a to v rovnakej výške ako v pôvodnom rozsudku súdu prvej inštancie. Suma 20 140,43 eur, vypočítaná súdom, predstavuje úrok úveru do 25.10.2016, dojednaný v pohyblivej sadzbe, s fixáciou na tri roky vo výške 5,59 % ročne, a následne vo výške 4,39 % ročne (túto banka stanovila opätovne po období fixácie v zmysle čl. I bodu 2 úverovej zmluvy). Žalovanému priznal súd aj nárok na úroky z omeškania vo výške 3 % ročne (nižšie ako zákonná výška), vyčíslený od 20.11.2013 do 25.10.2016 z dlžných súm, a to vo výške 8 430,99 eur. Ide o sumu, ktorá bola priznaná žalovanému pôvodným rozsudkom súdu prvej inštancie (bod 68). 14.1. Na základe toho, že právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že pohľadávka žalovaného predstavuje sumu priznanú v prvom rozsudku súdu prvej inštancie, súd podľa jeho tvrdenia po zosumarizovaní jednotlivých nárokov zistil, že jeho pohľadávka voči žalobcovi 1/ predstavuje konečnú sumu 156 035,75 eur (127 464,33 eur +20 140,43 eur + 8 430,99 eur). V prevyšujúcej časti jeho vzájomnú žalobu ako nedôvodnú zamietol, t. j. nad sumu 156 035,75 eur. 14.2. Žalobu v časti úrokov úveru po zosplatnení, uplatnenom vo vzájomnej žalobe vo výške 4,39 % ročne zo sumy 135 415,46 eur od 26.10.2016 zamietol; v tomto smere aplikoval právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého žalovanému nepatria úroky z úveru po zosplatnení úveru. Dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. 14.3. Vzhľadom na to, že došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, úver sa stal splatným dňa 25.10.2016. Pretože žalobca 1/ dlžnú sumu neuhradil v stanovenej lehote, dostal do omeškania. Žalovaný má preto nárok okrem plnenia aj na úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho od zosplatnenia úveru, ktoré si uplatnil vo výške 3 % ročne z dlžnej istiny, ktorá po vykonanom dokazovaní predstavuje sumu vo výške 127 464,33 eur. V prevyšujúcej časti výšku istiny, t. j. 7 951,13 eur (135 415,46 eur - 127 464,33 eur) ako aj úrok z omeškania z tejto sumy ako nedôvodnú (zrejme žalobu - pozn. odvolacieho súdu) zamietol. 15. O trovách konania rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku. Žalovaný bol plne úspešný v časti žaloby žalobcov o určenie (neprijateľnosti podmienky a finančného zadosťučinenia), preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ až 3/ v rozsahu 100 %. Predmetom vzájomnej žaloby žalovaného bolo zaplatenie okrem dlžnej istiny, aj zaplatenie úrokov úveru a úrokov z omeškania, a to tak do zosplatnenia aj po zosplatnení. Pretože úroky ako aj úroky z omeškania predstavujú príslušenstvo pohľadávky, súd vychádzal pri určení pomeru úspechu z výšky sumy, požadovanej ako istina úveru, t. j. zo sumy 135 415,46 eur. Žalovaný bol úspešný celkovo v sume 127 464,33 eur (94,13 %), žalobca 1/ bol úspešný v sume 7 951,13 eur (5,87 %), čo v konečnom dôsledku predstavuje úspech žalovaného vo výške 88,26 % (94,13 – 5,87). Strany sporu v priebehu konania nenavrhli a ani súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal prípadne postupovať podľa § 257 CSP a náhradu trov konania žalovanému nepriznať. 16. Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Nitra podali včas odvolanie obe strany sporu, teda žalobcovia 1/ až 3/ ako aj žalovaný.
17.1. Žalobcovia 1/ až 3/ podľa obsahu odvolania podali odvolanie v rozsahu výrokov I. a IV. a žalobca 1/ aj voči výrokom IV. a V., t. j. nie voči výroku III. (konštatujúc, že v článku II tohto podania je uvedená argumentácia k výroku č. I. a II., pričom výroky č. IV. a V. sú s nimi priamo dotknuté) a to z dôvodov uvedených v ustanoveniach 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.
17.2. K výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov v časti určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky - čl. V bod 5 VOP, a to aj napriek tomu, že odvolací súd v predmetnej veci vo svojom rozhodnutí (rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/35/2019-487 zo dňa 29.07.2020) – body 81. – 84. jasne vyslovil záver, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, uviedli, že podľa ustanovenia § 298 ods. 2 Civilného sporového poriadku je potrebné, aby v prípade, ak súd nejakú zmluvnú podmienku posúdi ako neprijateľnú, túto aj uviedol vo výroku rozhodnutia. Práve v dôsledku uvedenej zmluvnej podmienky došlo zo strany odvolacieho súdu k poukázaniu na potrebu zníženia žalovanej sumy zo strany žalovaného vo vzájomnej žalobe, pretože si žalovaný uplatnil plnenie na základe uvedenej zmluvnej podmienky, čo však nie je legitímny postup. Sú tak splnené prinajmenšom dokonca hneď dva zákonné dôvody na to, aby ich žalobe v časti uvedenia poukazovanej zmluvnej podmienky do výroku rozhodnutia bolo vyhovené. 17.3. V súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením uviedol súd v rámci odôvodnenia zamietnutia tohto ich riadne a zákonne uplatneného nároku, že žalobcom ujma nevznikla, preto im to neprizná (bližšie v bode 24. rozsudku). Parafrázovaná úvaha súdu prvej inštancie nie je zákonne súladná – v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 posl. veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“ 17.4. Na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné len to, aby spotrebiteľ úspešne uplatnil úspešne uplatnil porušenie jeho spotrebiteľského práva – jedným z práv spotrebiteľa je aj to, aby jeho zmluva neobsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, čo v ich prípade splnené nebolo a jasne to uviedol aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Splnili preto všetky podmienky na to, aby im bol tento nárok priznaný. Zákon nevyžaduje, aby ujma vznikla, stačí, aby čo i len hrozila. Jediná vlastná úvaha súdu prvej inštancie sa tak mala orientovať k výške nároku, ktorú im prizná, nie či im vôbec niečo prizná. Súd prvej inštancie dokonca aj poukazuje na rozhodnutie dovolacieho súdu – 6Obo/302/2006, no už sa v ňom vysloveným právnym záverom neriadi. Okrem toho poukázalo na ďalšiu rozhodovaciu prax súdov, ktoré sa zaoberajú predmetnou otázkou a ktoré jasne stanovujú kritériá pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.12.2017 sp. zn. 3Co/101/2017). 18.1. K výroku 2. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd priznal žalovanému nárok na zaplatenie sumy 156 035,75 € s príslušenstvom, žalobcovia poznamenali, že ide o nesprávny záver z viacerých dôvodov. Výpočet predmetnej sumy (bod 27. Rozsudku) nekorešponduje s postupom, ktorý by bol zákonný, a to aj z dôvodu, že sa súd prvej inštancie neriadil záväzným pokynom odvolacieho súdu – bod 8. rozhodnutia odvolacieho súdu. 18.2. Z úveru poskytnutého vo výške 139 600 € žalobcovia uhradili sumu celkom 11 474,47 eur. Súd prvej inštancie za účelom priznania výšky nároku žalovanému 156 035,75 eur (v tejto časti podania vyjadrujúc sa k priznanému nároku mimo príslušenstva) vychádzal z úvahy uvedenej v bode 27. rozsudku. Nie je im však zrejmé, na základe akého postupu prišiel súd prvej inštancie k čiastkovým zložkám sumy 156 035,75 eur, rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti preto absolútne nepreskúmateľné. Ak aj súd prvej inštancie uvádza v bode 27. rozsudku svoje výpočty, tieto nie sú riadne odôvodnené a dostatočné pre vyvodenie meritórneho záveru. Súdom prvej inštancie priznaná suma 156 035,75 eur pozostáva podľa textu odôvodnenia rozsudku z viacerých častí: v časti istiny súd síce uvádza, že „všetky poskytnuté úhrady vo forme splátok ... v období od 31.10.2012 do 17.02.2014 započítal výlučne na istinu úveru“, avšak bezprostredne následne uvádza dlžnú istinu vo výške 127 464,33 eur ako rozdiel súm „(135 415,46 eur – 7 951,13 eur)“. Nevedno prečo súd pracuje s číslom 127 464,33 eur ako neuhradenou istinou úveru, keď toto číslo ničím (okrem nejakých dvoch od seba odpočítaných čísel nezdôvodňuje – a ak aj súd odpočítava nejakú sumu od čísla 135 415,46 eur, toto číslo nezodpovedá poskytnutej istine a nie je možné ani z iného textu rozsudku vyvodiť, ako k tomuto číslu súd prvej inštancie prišiel). Ak už súd mal niečo od niečoho odpočítavať, tak to (zrejme) mala byť celková suma poskytnutého úveru ponížená o nimi uhradené splátky – toto by za určitých ďalších okolností mohlo zodpovedať jeho úvahe: „Na základe právneho názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie z dôvodu, že žalovaný naďalej trval na žalobnom návrhu tak, ako to bolo uvedené v zrušenom rozsudku súdu prvej inštancie (t. j. neupravil výšku dlžnej istiny), postupoval tak, že sumu, zaplatenú žalobcami na úver v celom rozsahu započítal na úhradu istiny, pretože mal preukázané, že z ich strany došlo len k čiastočnému plneniu peňažného dlhu.“ Toto (odpočítanie celkovej uhradenej sumy – 11 747,47 eur z ich strany od celkovej výšky úveru – 139 600 eur; rozdiel týchto súm ako číslo v texte
odôvodnenia nie je prítomný) však súd prvej inštancie nijako nespravil a zároveň nevysvetlil bližšie ním uvádzané čísla a matematické operácie, ktorými dospel ku konečnému výsledku.
18.3. Odôvodnenie rozsudku je tak vnútorne nekonzistentné a nijako z neho nevyplýva jasný podklad pre vyvodenie meritórneho záveru. Nevedno ako prišiel súd k sumám (135 415,46 eur; 7 951,13 eur), s ktorými pri svojich počtoch pracoval, pretože tieto nezodpovedajú ani výške úveru, ani súčtu uhradených splátok, hoci ich tak súd následnej označuje a nie je možné ich identifikovať ani z iného textu rozsudku.
18.4. V časti priznaného úroku uvádza súd prvej inštancie svoje matematické úvahy v druhej časti bodu 27. Rozsudku: „Suma 20 140,43 eur, vypočítaná súdom, predstavuje úrok úveru do 25.10.2016, dojednaný v pohyblivej sadzbe, s fixáciou na tri roky vo výške 5,59 % ročne, a následne vo výške 4,39 % ročne (túto banka stanovila opätovne po období fixácie v zmysle čl. I bodu 2 úverovej zmluvy).“ K citovanej časti výpočtu úroku (zmluvného) žalobcovia uviedli, že takéto vysvetlenie nie je nijako dostatočné, lebo nie je možné výpočet súdu preskúmať bližšie: z akej sumy počítal súd zmluvný úrok – z pôvodnej istiny alebo z istiny poníženej o uhradené splátky? V akých časových obdobiach aplikoval súd úrokovú sadzbu 5,59 % ročne a následne 4,39 % ročne? Bez uvedených údajov nie je možné podrobiť rozsudok v tejto časti náležitému preskúmaniu a posúdeniu, ide tak o nedostatočné odôvodnenie zo strany súdu prvej inštancie, ktoré je navyše arbitrárne.
19.1. Okrem toho, ak súd prvej inštancie mal počúvnuť záväzný právny názor odvolacieho súdu a postupovať nevyhnutne tak, že mal vypočítavať úrok (zmluvný) vždy zvlášť pre obdobie od poskytnutia úveru do uhradenia prvej splátky a následne pre každé ďalšie obdobie od uhradenia jednej splátky po uhradenie ďalšej, pričom vždy bolo potrebné znižovať istinu o uhradenú splátku. Toto však pri odôvodnení výpočtu úroku (zmluvného) zjavne chýba, keď súd odkazuje iba na aplikovanie úrokovej sadzby na obdobie fixácie, hoci aj pri tomto absentujú už skôr poukazované ďalšie činitele potrebné pre náležitú kontroly správnosti výpočtu súdu.
19.2. Zo strany žalobcov nie je možné akokoľvek podrobiť kontrole/posúdeniu výpočty činené súdom, keďže im nerozumejú a aj pri snahe im porozumieť súd neuvádza potrebné množstvo faktorov, ktoré ho viedli k vyvodeniu meritórneho záveru (výpočty nie je možné nijako posúdiť), preto je jediný možný záver ten, že výpočty súdu sú nedostatočné a zlé. S ohľadom na matematickú komplikovanosť výpočtov výšky úroku pri pomernom znižovaní istiny bolo nevyhnutné, aby došlo zo strany žalovaného k predloženiu náležitého výpočtu, pretože ide o skutkovú okolnosť, ktorú sám súd nemá povinnosť dokazovať/ realizovať. Je vecou každej zo sporových strán, aby uniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prináleží, samozrejme v prípade, ak chce dosiahnuť úspech v spore. Žalovaný tak však nespravil, preto na jeho strane nedošlo k uneseniu dôkazného bremena v potrebnom rozsahu a z dôvodu nemožnosti dopĺňania pasivity žalovaného z vlastnej iniciatívy súdu je potrebné pre nedostatočné preukázanie skutkového stavu z jeho strany žalobu jedine zamietnuť ako celok. Súd aj výslovne vyzval na časovo poslednom pojednávaní Žalovaného na vyjadrenie sa k rozhodnutiu odvolacieho súdu v rámci tej časti, kde odvolací súd uviedol stanovisko k spôsobu započítavania splátok na istinu a nie na príslušenstvo. Žalovaný sa obmedzil v tejto rovine na polemizovanie s právnym názorom odvolacieho súdu a nie na potrebné upresnenie/špecifikáciu svojho nároku podľa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu. Žalovaný sa stále tvári, že je potrebné pripisovať splátky na príslušenstvo a až následne na istinu a v tejto rovine jedine produkoval dôkazy a podklady. Jeho názor však nijako správny nie je a absencia náležitého výpočtu úroku, resp. celkovej dlžnej sumy tak nebola z jeho strany učinená.
19.3. Na uvedenom skutkovom základe nie je možné vzájomnej žalobe žalovaného nijako vyhovieť. Sporová strana je povinná jasne kvalifikovať svoj nárok v rámci jednotlivých častí (ak z týchto pozostáva), toto žalovaný dostatočne neurobil, preto nemožno jeho riadne neodôvodnenému a nešpecifikovanému nároku vyhovieť. Záverom odvolatelia poznamenali, že v predmetnej veci už nie je možné ďalej dopĺňať skutkový stav, preto akákoľvek prípadná iniciatíva žalovaného v podobe dodatočného výpočtu nemôže byť zohľadňovaná a zároveň obsah spisu v časti predložených dôkazov neumožňuje priznať mu konkrétnu výšku nároku, ktorá by zodpovedala riadne a náležite zistenému skutkovému stavu, jeho nárok tak nebol doteraz dostatočne špecifikovaný. S ohľadom na uvedené žiadali, aby odvolací rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcov 1/ až 3/ vyhovie a vzájomnú žalobu žalovaného v plnom rozsahu zamietne. Uplatnili si aj nárok na náhradu trov konania.|
20. Žalovaný podal odvolanie v častiach výrokov, ktorými súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí vzájomnej žaloby v prevyšujúcom rozsahu (výrok III. napádaného rozsudku) a ktorým rozhodol o práve na náhradu trov konania v časti konania o vzájomnej žalobe žalovaného (výrok V. napádaného rozsudku). Žalovaný považuje rozsudok v týmto odvolaním napádaných častiach (vo výrokoch III. a V.) za nesprávny a nezákonný a toto odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.
21.1. Podľa jeho názoru vady napádaného rozsudku spočívajú v tom, že súd nesprávne (v rozpore so skutočnosťami zistenými dokazovaním a na základe nesprávneho právneho posúdenia) ustálil výšku dlžnej istiny, keď jednoducho na istinu poskytnutého úveru započítal sumu vo výške 7.951,13 eur a dospel k záveru, že pri zaplatení objemu finančných prostriedkov zo strany žalobcu 1/ vo výške 11.474,47 eur (bod 13 odôvodnenia rozsudku) je suma istiny celkovo 127.464,33 eur. Takýmto postupom súd nielenže odňal žalobcovi právo na spravodlivý proces, ale v rozpore s judikatúrou ESĽP mu zasiahol aj do práva vlastniť majetok. Ak by totiž žalobca riadne plnil splátky (v súlade so zmluvou o úvere), tak napr. zaplatením splátky splatnej dňa 20.02.2014 (16. splátka), pri objeme v zmysle zmluvy zaplatených peňažných prostriedkov 15.549,28 eur (16 splátok po 971,83 eur), by bola výška dlžnej istiny úveru 134,271,87 eur. Položil si otázku, ako môže byť pri porušení zmluvy o úvere dlžníkom, pri plnení dlžníka 11.474,47 eur, výška istiny menšia (cca o 7.000 eur) ako v prípade riadne plniaceho dlžníka? Naozaj Slovenská republika ako materiálny právny štát ide ochraňovať nepoctivých dlžníkov tak, že ich ide zvýhodňovať oproti poctivým a riadne splácajúcim dlžníkom tak, že na základe povrchného právneho posúdenia súdu, nerozumejúc podstate anuitných splátok ako samostatných plnení, sa bude bezmyšlienkovite započítavať „všetko najskôr na istinu“, nezohľadňujúc, že ide o plnenie v splátkach (viacero samostatných plnení)? Takýto postup a výklad je v rozpore s obsahom a účelom práva (účelom plnenia dlhu v anuitných splátkach), a je spôsobilý výrazným spôsobom ohroziť trh hypotekárnych úverov.
21.2. Súd nesprávne právne posúdil (ne)existenciu nároku žalobcu na úroky z nesplatenej časti predčasne splatného úveru v čase po zosplatnení nesplatenej časti úveru (úroky veriteľovi patria až do času, kedy úrokové prostriedky dlžník reálne vráti). Zosplatnenie úveru neznamená návrat úverových prostriedkov do dispozície veriteľa. Účinkom zosplatnenia úveru je iba strata výhody dlžníka splatiť úver v splátkach a vznik povinnosti dlžníka vrátiť veriteľovi nesplatené úverové prostriedky naraz. Zosplatnenie úveru neznamená, že sa veriteľovi jeho prostriedky dostali do dispozície (boli mu dlžníkom vrátené). Skutočnosť, že súd koná o žalobe znamená, že veriteľ prostriedky vo svojej dispozícii nemá – neboli mu vrátené a žiada súd, aby na ich zaplatenie dlžníka zaviazal. Niet preto rozumného dôvodu nepriznať veriteľovi úroky, na ktoré veriteľovi vznikne nárok v čase, kedy prostriedky v dôsledku neplnenia záväzku zo strany dlžníka, tieto nemá vo svojej dispozícii a nemôže nimi disponovať (a mať z nich úžitok). 21.3. Súd nerozhodol napádaným rozsudkom o časti nároku žalovaného uplatneného vzájomnou žalobou vo výške 1.894,19 eur, ktorá suma bola vo vzájomnej žalobe uplatnená ako náklady vynaložené právnym predchodcom žalovaného na výkon záložného práva (§ 151i ods. 3 OZ), náklady boli preukázané (č. l. súdneho spisu 271 - 283) a žalobca tieto náklady nenamietal (pozri aj bod 59. odôvodnenia „prvého rozsudku“ súdu prvej inštancie vo veci – č. k. 358). Týmto procesným zanedbaním súd odoprel žalovanému spravodlivosť (denegatio iustitiae). Nevysporiadal sa so zásadnou argumentáciou žalovaného o tom, že súd prvej inštancie nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v rozsudku sp. zn. 5Co/35/2019 zo dňa 29.07.2020 (pre arbitrárnosť názoru vysloveného odvolacím súdom). Súd prvej inštancie radšej pristúpil k použitiu pseudoargumentu, ktorý je absolútne arbitrárny (napĺňa znaky ohýbania práva). Súd prvej inštancie sa „vyhol“ konfrontácii s argumentáciou žalovaného tak, že vytkol žalovanému, že proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo podané dovolanie (bod 22 odôvodnia napádaného rozsudku). Ako mohol žalovaný podať voči výroku II. rozsudku krajského súdu (ktorým krajský súd zrušil predchádzajúci rozsudok okresného súdu v častiach výroku II. a V. a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie), keď v tejto časti nebolo rozhodnutie krajského súdu rozhodnutím, ktorým sa konanie končí? Proti „zrušujúcemu“ rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je predsa dovolanie prípustné (nejde o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí). 22.1. Žalovaný už v predchádzajúcom odvolacom konaní, vedenom na odvolacom súde pod sp. zn. 5Co/39/2019, v rámci svojej procesnej aktivity (obrany proti odvolaniu žalobcu 1/) vo vyjadrení zo dňa 01.08.2019 uviedol: „Dohoda zmluvných strán o spôsobe započítavania peňažných prostriedkov zo svojej podstaty nie je takým zmluvným dojednaním, ktoré by spadalo pod vecný rozsah smernice 93/13/ EHS, a teda nie je spôsobilým dojednaním, o ktorom by bolo možné konštatovať, že by čo i len teoreticky mohlo ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Spôsob započítavania úrokov je nepochybne (keďže
úrok je odmena – cena za poskytnutie úveru) ustanovením týkajúcim sa „hlavného predmetu záväzku“. Kým hlavnou povinnosťou veriteľa z úverovej zmluvy je poskytnutie úveru (úverových prostriedkov), tak hlavnými povinnosťami dlžníka sú vrátenie úverových prostriedkov a zaplatenie úroku z úveru (ako odmeny/ceny za dispozíciu s cudzími – veriteľovými peňažnými prostriedkami). Ako je už z recitálu smernice 93/13/EHS zrejmé: „na účely tejto smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb.“ 22.2. V zmysle toho istého recitálu smernice 93/13/EHS môže byť hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/ kvalita braný do úvahy len pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok, netýkajúcich sa hlavného predmetu záväzku. V zmysle čl. 1 ods. 2 smernice 93/13/EHS platí, že: „Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“ 22.3. Slovenská republika je členským štátom EÚ, je viazaná Zmluvou o fungovaní Európskej únie, a tým pádom je viazaná aj všeobecnými zásadami práva Európskej únie, ktoré spadajú pod primárne právo EÚ (ide teda o jeden z prameňov práva EÚ, dokonca s najvyššou právnou silou – primárne právo). K tomu pozri napr. SIMAN, M. – SLAŠŤAN, M.: Právo Európskej únie. Bratislava: EUROIURIS, 2012, s. 274 a nasl. 22.4. Na území Európskej únie sa dlhodobo formujú princípy (zásady) európskeho zmluvného práva, pričom ich najkomplexnejší zoznam predstavujú v súčasnosti tzv. Landove princípy (ide o dosiaľ najkomplexnejšiu zbierku „zozbieraných“ princípov zmluvného práva, ku ktorým sa hlásia členské štáty Európskej únie), v skratke označované ako PECL. V zmysle čl. 7:109 ods. 1 a ods. 4 PECL platí, že poradie započítania čiastočného plnenia na istinu a na úroky nepodlieha voľbe dlžníka, ale vždy sa má na úroky plniť pred istinou. 23.1. Ak sa teda žalobca 1/ ako dlžník dohodol v rámci obsahu zmluvy s právnym predchodcom žalovaného na tom, že pri čiastočnom plnení sa najskôr započíta na úroky a následne na istinu, takéto zmluvné ustanovenie odráža jednu zo zásad európskeho zmluvného práva (zmluvného práva Európskej únie), a teda nepodlieha vecnej pôsobnosti smernice 93/13/EHS, nakoľko ho z vecnej pôsobnosti vylučuje samotná smernica (jej čl. 1 ods. 2). 23.2. V tejto súvislosti potom, pamätajúc na povinnosť štátnych orgánov členských štátov EÚ vykladať vnútroštátne právo eurokonformne, je jasné, že v prípade ust. § 566 ods. 2 OZ so zreteľom na § 2 ods. 3 OZ v spojení so európskymi princípmi zmluvného práva ide o dispozitívne zákonné ustanovenie, od ktorého sa zmluvné strany pri utváraní vzájomných zmluvných vzťahov môžu odchýliť, a navyše - ak sa odchýlia spôsobom, ktorý zodpovedá práve európskym princípom zmluvného práva, tak nepôjde (nemôže ísť) s prihliadnutím na čl. 1 ods. 2 smernice 93/13/EHS o neprijateľnú zmluvnú podmienku.“ 23.3. Odvolací súd sa s touto argumentáciou žalovaného vo svojom rozsudku sp. zn. 5Co/35/2019 zo dňa 29.07.2020 vôbec nevysporiadal, výlučne ju „formálne uviedol“ v odôvodnení, ale žiadnym spôsobom ju nekonfrontoval, a nevysvetlil, prečo táto argumentácia žalovaného neobstojí. Rovno prešiel ku konštatovaniu, že zmluvná podmienka (obsiahnutá vo VOP, ktoré boli súčasťou zmluvy) je neprijateľná. 24.1. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom sa musí vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Požiadavka odôvodnenia rozhodnutia súdu nie je samoúčelná ani formálna. Je to práve odôvodnenie súdneho rozhodnutia, vďaka ktorému sa všeobecný súd podrobuje kontrole, či v rozhodovaní vzal do úvahy všetky podstatné právne alebo skutkové okolnosti, podstatné pre svoje rozhodnutie. Tým, že odvolací súd takto nepostupoval, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a založil tým nepreskúmateľnosť svojho rozsudku. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné následky ako tie, ktoré vedú k nezákonnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu; len náležité - zákonom vyžadovaným spôsobom
- odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. ÚS 33/2012). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces dochádza aj nepreskúmateľnosťou rozhodnutia (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4 Cdo 34/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 4Cdo 100/2018, 8 Cdo 152/2018, 4 Cdo 120/2019). 24.2. Ide najmä o prípady, keď súd nedal dostatočnú odpoveď strane sporu na jej námietky uplatnené v konaní. Odvolací súd v rámci konania sp. zn. 5Co/35/2019 opomenul skutočnosť, že účelom
odôvodnenia rozhodnutia je dať strane sporu najavo, že v konaní bola jej argumentácia a námietky minimálne vypočuté, a súd sa nimi adekvátne vysporiadal. Opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentami alebo svojvoľné zaoberanie sa takýmito argumentami je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu (Vetrenko proti Moldavsku, rozsudok ESĽP zo dňa 18.05.2010, sťažnosť č. 36552/02). 24.3. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. (II. ÚS 410/06) Keď sa konajúci súd nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou adekvátne, poruší základné právo strany na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (III. ÚS 402/08) „Vyrovnať sa“ s argumentom strany sporu znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne relevantný v okolnostiach prípadu. Nestačí formálne zaoberanie sa námietkou účastníka konania. Súd sa s argumentom musí vyrovnať dostatočne. Ak argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, z akého dôvodu (prečo) argument pokladá za nesprávny. Práve vada svojvoľnosti, zapríčinená tým, že podstatná argumentácia žalovaného vo vzťahu k zmluvnej podmienke o spôsobe započítania, bola zo strany odvolacieho súdu „argumentačne“ opomenutá, navodilo stav, že súd prvej inštancie nebol viazaný právnymi závermi odvolacieho súdu o spôsobe započítavania. 25.1. Hoci v zásade platí, že súd prvej inštancie je viazaný názorom súdu vyššieho stupňa, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu súdu nižšieho stupňa (§ 391 ods. 2 CSP), táto viazanosť má svoje limity a nie je možné túto viazanosť vnímať absolútne. Podľa doterajšej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, aby bolo rozhodnutie vyššieho stupňa záväzné pre súd nižšieho stupňa, musí byť samotné rozhodnutie i závery súdu vyššieho stupňa z neho plynúce náležite vysvetlené (pozri napr. Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR 1970-1983, SEVT, Praha 1986, s. 62) 25.2. Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie mohol (podľa žalovaného sa mal) odchýliť od záverov odvolacieho súdu, alebo, ak sa odchýliť nechcel, tak potom sa minimálne mal riadne vysporiadať s argumentáciou žalovaného, predostretou vo vyjadrení zo dňa 01.08.2019 (čo sa však opäť nestalo). Vzhľadom na pretrvávajúcu nevedomosť žalovaného, prečo je jeho argumentácia z vyjadrenia zo dňa 01.08.2019 (uvedená vyššie), poníma žalovaný túto argumentáciu opätovne do svojej odvolacej argumentácie, a žiada odvolací súd, aby sa touto argumentáciou zaoberal a zaujal k nej v odôvodnení nového odvolacieho rozhodnutia stanovisko zodpovedajúce požiadavkám práva na spravodlivý proces. 25.3. Argumentácia žalovaného totiž mieri k zásadným právnym otázkam – a síce: či zmluvná dohoda o spôsobe započítavania plnení dlžníka v prospech veriteľa vôbec spadá pod vecnú pôsobnosť smernice 93/13/EHS, pretože ak nie, tak nie je spôsobilá byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou, či je ust. § 566 ods. 2 OZ dispozitívnym ustanovením (strany sa od neho môžu dohodou v zmluve odchýliť), čo by znamenalo, že právny predchodca žalovaného započítaval plnenia prijaté od žalobcu správne (v súlade so zmluvou o úvere), a súd svojim nesprávnym právnym posúdením otázky (ne)dovolenosti spôsobu započítavania a odlišným spôsobom započítania plnení prijatých od dlžníka (nedohodnutým v zmluve o úvere) zasiahol do práva na spravodlivý proces (neposkytnutím materiálnej právnej ochrany) a do práva na majetok (nedôvodne nepriznal časť peňažného nároku, ktorý žalovanému de iure prislúcha). 26.1. Ak by žalovaný aj hypoteticky pripustil, že zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. V bod 5. VOP je neprijateľná, a z toho dôvodu neplatná (čo žalovaný dôrazne popiera), tak aj napriek tomu súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu istiny v nesprávnej výške (127.464,33 eur). K tejto sume súd prvej inštancie dospel na základe: (i) nesprávneho právneho posúdenia § 566 ods. 2 OZ (povrchná a neprípustne zjednodušujúca interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia) a z neho vychádzajúceho (ii) nesprávneho spôsobu výpočtu – súd jednoducho od sumy 135.415,46 eur odpočítal sumu peňažných prostriedkov 7.951,13 eur (výpočet: 135.415,46 eur – 7.951,13 eur = 127.464,33 eur). Postup súdu prvej inštancie nemá oporu v zákone. Súd prvej inštancie nesprávne vychádza z možnosti aplikácie § 566 ods. 1 OZ (ktoré sa ale týka „čiastočného plnenia“, no netýka sa „plnenia v splátkach“). 26.2. Žalobca 1/ sa právnemu predchodcovi žalovaného zaviazal plniť v mesačných anuitných splátkach. Súd už ale vôbec nezohľadnil povahu mesačnej anuitnej splátky – t. j. že mesačná anuitná splátka je taký druh splátky, ktorý sa skladá z dvoch častí a to: (A) z časti istiny a (B) z úroku z nezaplatenej časti úveru za obdobie jedného mesiaca. Teda napr. v prípade úveru vo výške 95.400,00 EUR s úrokom 1,69 % ročne pri dobe splácania 30 rokov bude: - 1. splátka vo výške 336,15 EUR obsahovať: (A) istinu v sume 204,97 EUR a (B) mesačný úrok 131,18 EUR [t. j. mesačná výška úroku zodpovedajúca výške 1,69 % ročne zo sumy 95.400 EUR, výpočet (95.400 EUR x 0,0169) : 365 x 30], - 2. splátka vo výške 336,15 EUR obsahovať: (A) istinu v sume 205,26 EUR a (B) mesačný úrok 130,89 EUR [t. j. mesačná výška úroku zodpovedajúca výške 1,69 % ročne z nesplatenej sumy 95.195,03 EUR (keďže istina sa
zaplatením prvej splátky zmenšila v rozsahu 204,97 EUR), výpočet (95.400 EUR x 0,0169) : 365 x 30], a tak ďalej. 27.1. Splátka je samostatnou časťou dlhu, a ak nie je zaplatená dlžníkom celá anuitná splátka (ale je zaplatená iba čiastočne), spravidla platí [ak nie je v zmluve dohodnuté inak – čo v tomto prípade bolo (čl. V bod 5 VOP)], že veriteľ má započítať najskôr na istinu splátky a potom na úrok, ktorý tvorí časť splátky. Ak to nie je dohodnuté, alebo ak to nevyplýva zo zákona, nemôže súd svojvoľne celé plnenie prijaté veriteľom od dlžníka započítať výhradne na istinu, ignorujúc fakt, že medzi stranami sporu boli dohodnuté anuitné splátky, pri ktorých je pravidlom, že časť úrokov je vždy splatných skôr ako samotná istina (úrok v 1. splátke je splatný skôr ako istina v 2. splátke atď.). V prípade anuitných splátok je potrebné započítavať prijaté peňažné prostriedky vždy na najskôr splatnú splátku (spravidla v poradí splatná istina a potom splatný úrok), a až následne na ďalšiu (nasledujúcu) splátku (opäť spravidla v poradí splatná istina a potom splatný úrok). Je neprípustné, aby súd započítal peňažné plnenia prijaté od dlžníka výlučne na istinu, ignorujúc fakt, že časti istiny boli splatné v iných časových okamihoch a rovnako ignorujúc fakt, že aj úroky boli splatné v okamihu časti istiny, na ktorú boli viazané (úroky tvoriace časť predchádzajúcej splátky boli splatné skôr ako istina nadchádzajúcej splátky). To znamená, že súd v rozpore s právom nezapočítal plnenie na skôr splatný úrok, ktorý je obsahom samostatnej splátky, ale tento preskočil, a započítal na neskôr splatnú istinu. 27.2. Súd prvej inštancie teda celkom zrejme nerozumie rozdielu mechanizmu splácania dlhu v splátkach (platenie dlhu v samostatných plneniach rozdelených do splátok, ktorých obsahom môže byť aj príslušenstvo – tzv. anuitné splátky) a plnenia tzv. „čiastkovým plnením“, ktoré možno definovať ako plnenie, ktoré bolo v rozpore s obsahom záväzkového vzťahu poskytnuté v neúplnom objeme alebo výške. Ak čiastkovo a navyše oneskorene plním 3 anuitné splátky, je jasné, že veriteľovi musia patriť aj úroky, ktoré boli ich súčasťou (ak by boli splátky plnené riadne a včas), a nie je dôvod, aby veriteľ o tieto úroky prišiel v dôsledku započítania plnenia iba na istinu v prípade, ak dlžník plní splátky oneskorene, pričom vzniknutý úrok splátky č. 1 súd úplne ignoruje a započíta plnenie pripadajúce na tento úrok na istinu splátky č. 2. 28.1. Nesprávny je aj záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovanému neprislúcha nárok na úroky z nesplatenej časti predčasne splatného úveru za čas po zosplatnení nesplatenej časti úveru. Žalovaný je presvedčený, že nárok na zaplatenie úroku veriteľovi trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov dlžníkovi až po ich reálne vrátenie dlžníkom veriteľovi, a teda trvá aj po predčasnom zosplatnení úveru (ak v momente zosplatnenia úveru nie sú úverové prostriedky veriteľovi od dlžníka vrátené). Z podstaty úroku ako ceny peňazí totiž možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Úrok nie je sankciou. Úrok je forma odplaty (hospodársky prospech) pre veriteľa od dlžníka za to, že dlžník po určitý čas používa peňažné prostriedky veriteľa (ktorý ich stratil zo svojej dispozície tým, že ich dlžníkovi poskytol a teda s nimi nemôže nakladať do doby, kým sa mu od dlžníka skutočne nevrátia). Na druhej strane len úrok z omeškania je sankciou (dôsledkom vyvodenia zodpovednosti voči dlžníkovi), ktorú je dlžník povinný veriteľovi plniť, ak poruší svoju povinnosť plniť veriteľovi riadne a včas (k tomu dospel aj Najvyšší súd ČR v rozhodnutí, sp. zn. 33Cdo/1401/2014). Súbeh úroku a úroku z omeškania je prípustný a neexistuje rozumný dôvod, prečo by nemohli byť tieto úroky uplatňované súčasne. 28.2. Samotná skutočnosť, že dôjde k zosplatneniu dlhu (v dôsledku protiprávneho konania dlžníka), zároveň neznamená, že veriteľovi sa od dlžníka dostanú jeho peňažné prostriedky späť do dispozície (a teda veriteľ s nimi nemôže ani naďalej podľa svojej úvahy slobodne disponovať) a rovnako, ak je dlžník naviac ešte aj v omeškaní, tak veriteľ peňažné prostriedky v dispozícii nemá, hoci ich už v dispozícii mal mať. Úroky a úroky z omeškania nemôžu byť posudzované prizmou neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, keďže v prípade úrokov ide o podstatnú náležitosť zmluvy o úvere (a teda ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a odplaty zaň) a v prípade úrokov z omeškania ide o zákonnú sankciu. V žiadnom prípade nejde o zmluvnú podmienku naformulovanú jednostranne veriteľom, ale ide o zákonný dôsledok protiprávneho (ne)konania dlžníka. Nikto, ani dlžník – spotrebiteľ, nesmie mať prospech z vlastného protiprávneho konania, a to dokonca v takom rozsahu, že by veriteľovi, ktorému sa od dlžníka nevrátili úverové prostriedky včas, prestal prislúchať nárok na odmenu za to, že ich dlžníkovi poskytol a tým obmedzil svoje možnosti s prostriedkami narábať podľa svojho uváženia. Nárok veriteľa na súbeh platenia zmluvných úrokov a úrokov z omeškania až do skutočného zaplatenia zo zmluvy o úvere vyplýva priamo z Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/1401/2014. 28.3. Žalovaný je preto toho názoru, že pokiaľ veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť úveru preto, že dlžník nesplácal úver riadne a včas, má veriteľ právo na účtovanie úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania označovaných ako tzv. sankčné úroky v zákonnej alebo v dohodnutej až do splatenia celej
poskytnutej (úverovej) sumy, vrátane úrokov z úveru, pretože tieto sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka. Navyše - s poukazom na obsah rozhodnutia R 59/1998 nie je možné dospieť k názoru, že Najvyšší súd SR jednoznačne vyslovil, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, keďže o takomto nároku nerozhodoval ani okresný súd a ani Najvyšší súd SR. Navyše rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vychádzalo z právneho stavu v čase, keď výška úrokov z omeškania nebola zákonom limitovaná. V súčasnosti je však toto rozhodnutie, vzhľadom na zmenu právneho stavu, v tejto časti nepoužiteľné. Zosplatnením nesplatenej časti úveru veriteľom povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a ani jeho záväzok zaplatiť dohodnuté úroky z úveru, keďže sa menia len podmienky, za ktorých je dlžník povinný túto povinnosť splniť (namiesto možnosti plnenia v splátkach nastupuje povinnosť poskytnúť plnenie jednorazové), nezaniká. 28.4. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Obč. zák., majú iný právny dôvod (zmluva vs. zákon) a veriteľ ich môže požadovať popri sebe (pozri napr. rozsudky NS ČR, sp. zn. 33 Odo 518/2003, sp. zn. 33 Odo 657/2005, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014, či Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol.: Občanský zákoník II. § 460 až 880. Komentár. 2. vydanie Praha: C. H. Beck, 2009, str. 1551 a 1856). V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/39/2017, zo dňa 29.06.2017, v ktorom uvedený krajský súd veľmi presvedčivo a podrobne potvrdil záver, že úroky z úveru patria veriteľovi aj v čase po zosplatnení úveru, a to až do času skutočného zaplatenia istiny zo strany dlžníka. 29.1. Zosplatnením úveru nedochádza k navráteniu peňažných prostriedkov do dispozície veriteľa. Najlepším dôkazom uvedeného je existencia tohto súdneho sporu, v ktorom sa žalovaný domáha plnenia zo strany žalobcu 1/, ktorý časť svojho splatného záväzku vrátiť úverové prostriedky (a ich príslušenstvo) žalovanému ako veriteľovi dosiaľ nesplnil, a teda veriteľ (žalovaný) nemá peňažné prostriedky vo svojej dispozícii (nemôže ich užívať podľa svojho uváženia, lebo ich nemá). Úverové prostriedky sa do dispozície veriteľa dostanú až ich vrátením zo strany dlžníka. Do uvedeného času dlžník užíva na základe zmluvy [či už v súlade alebo v rozpore so zmluvou (je v omeškaní)] poskytnuté peňažné prostriedky, a z nich (až do času ich vrátenia) je povinný platiť úroky (ako súčasť svojho zmluvného záväzku voči veriteľovi). 29.2. Na druhej strane, úroky z omeškania sú sankčným inštitútom, nárok na ne vzniká ex lege, nie ex contractu. Pri nároku na úroky z omeškania nejde o plnenie zo zmluvy, ale o mimozmluvné sankčné plnenie v dôsledku omeškania so zmluvným plnením – vrátením poskytnutých úverových prostriedkov (nesplatenej istiny úveru) a úrokov z úveru. Keďže z Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluvný záväzok úverového dlžníka sa skladá z dvoch častí (istina a úroky), potom je potrebné prijať ten záver, že práve tieto (zmluvné) záväzky úverového dlžníka (zaplatiť istinu ako aj úroky) tvoria spoločne „plnenie“ dlžníka v zmysle § 517 ods. 2 OZ, a veriteľ má právo v prípade omeškania dlžníka s „plnením“ popri ňom žiadať ešte aj úroky z omeškania [zákon predpokladá kumuláciu úrokov (ako časti omeškaného zmluvného „plnenia“) a úrokov z omeškania (sankčné plnenie za omeškanie so splnením zmluvného „plnenia“) v čase trvania omeškania dlžníka]. 29.3. Ak by sa mala uznať správnosť argumentácie o tom, že po predčasnom zosplatnení úveru v dôsledku neplnenia povinností dlžníka nemá súd priznať veriteľovi nárok na úroky z úveru za čas po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, smerovalo by to k absurdným dôsledkom, kedy de facto by boli znevýhodnení spotrebitelia, ktorí riadne splácajú svoje peňažné záväzky podľa podmienok dohodnutých s bankou, oproti dlžníkom, ktorí si svoje povinnosti neplnia. Totižto tí dlžníci, ktorí si svoje povinnosti neplnia, by vďaka „odbremeneniu“ od úrokov (ako časti ich zmluvného plnenia ustanoveného kogentnou normou) nakoniec platili iba úroky z omeškania v zákonom regulovanej výške, a riadne splácajúci klienti by platili úroky dohodnuté v zmluve (počas obdobia trvajúceho neraz desiatky rokov pri postupnom vďaka splátkam postupne v malom rozsahu sa znižujúcom dlhu). Subjekt dodržujúci právo tak za rovnaký úver „zaplatí“ pri riadnom splácaní svojho dlhu nepomerne viac ako subjekt porušujúci právo (ktorému vďaka súdnemu rozhodnutiu doslova odpadne povinnosť platiť časť zmluvného záväzku
- úroky z poskytnutých prostriedkov). 30.1. Žalovaný na základe uvedených skutočností navrhuje odvolaciemu súdu, aby vydal nasledovný rozsudok: Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 14C/730/2015-536 zo dňa 15.12.2020 vo výroku III. mení tak, že žalobca 1/ je povinný zaplatiť žalovanému sumu 165.881,07 eura, úrok vo výške 4,39 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 30.2. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra, č. k. 14C/730/2015-536, zo dňa 15.12.2020, vo výroku V. mení tak, že žalovaný má právo na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe pred súdom prvej inštancie od žalobcu v 1. rade v rozsahu 100 %.
30.3. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania od žalobcu v 1. rade v rozsahu 100 %. 31. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania oboch strán sporu boli podané v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú náležitosti v zmysle § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), ako aj zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 383 CSP), rozhodujúc bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ až 3/ nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV. ako vecne správny vo vzťahu k zamietnutej žalobe ako aj náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v časti týkajúcej sa výrokov II., III. a V. napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil, keďže neboli splnené podmienky na jeho zrušenie ani na jeho potvrdenie. 32.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 32.2. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho zrušenie , ani na jeho potvrdenie. 32.3. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a/ rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 32.4. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 33.1. Z citovaného ustanovenia § 391 ods. 2 CSP nevyplýva pre odvolací súd jeho viazanosť právnym názorom, a teda svoj skorší záväzný právny názor môže zmeniť. V praxi ale nemožno vylúčiť situáciu, že odvolací súd v zrušovacom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, ktorý je záväzný pre prvoinštančný súd a ten ho aj pretaví do svojho následného rozhodnutia, avšak odvolací súd po podaní odvolania tento svoj vlastný právny názor zmení a rozhodne inak. 33.2. Aj keď zmena skoršieho, pre prvoinštančný súd záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiadúca, nemožno ju považovať za nepatričnú, keďže sudcovia podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (pozri tiež nález Ústavného súdu SR z 3. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 46/2013-40). 34.1. Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Nitra rozsudkom z 16. novembra 2018 č. k. 14C/730/2015-358 (prvý rozsudok) v I. výroku žalobu žalobcov 1/ až 3/ zamietol (o neplatnosti zmluvných dojednaní, prípadne určenia neplatnosti úverovej a záložnej zmluvy a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia) a o vzájomnej žalobe žalovaného voči žalobcovi 1/ rozhodol tak, že žalobca 1/ je povinný zaplatiť žalovanému sumu 163.986,88 eura, úrok vo výške 4,39 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol (III. výrok), žalovanému priznal voči žalobcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania o žalobe žalobcov v rozsahu 100 % (IV. výrok), žalovanému priznal voči žalobcovi 1/ náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného v rozsahu 100 % (V. výrok) a VI. výroku zrušil predbežné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 14C/730/2015-122 zo dňa 03.02.2016. 34.2. Krajský súd v Nitre, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcov 1/ až 3/ proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie rozsudkom z 29. júla 2020 č. k. 5Co/35/2019-487 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a výroku IV. potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a V. zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V bode 49. odôvodnenia rozsudku poukázal na to, že v predmetnej veci nárok žalobcov voči žalovanému vznikol zo zmluvy o I. refinanc úvere, uzatvorenej zmluvnými stranami dňa 16.08.2012 podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, ktorá je podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na charakter účastníkov riadi ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka. Napriek povahe výlučného obchodného záväzku je však zmluva o refinancovanom úvere s ohľadom na skutočnosť, že žalobcovia ako jedna zo strán tejto zmluvy neboli podnikateľmi a taktiež vzhľadom na skutočnosť, že zmluva bola žalobcom vopred pripravená je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 a Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
34.3. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby žalobcov, ktorí sa domáhali určenia neplatnosti úverovej zmluvy a záložnej zmluvy, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že uvedené zmluvy neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by odôvodňovali záver, ktorého sa žalobcovia podanou žalobou domáhali. V časti výrokov I. a IV. je rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 16. novembra 2018 č. k. 14C/730/2015-358 právoplatný. Rovnako tak je právoplatný rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku III., ktorým súd vzájomnú žalobu žalovaného voči žalobcovi 1/ zamietol, t. j. nad priznanú sumu 163.986,88 eura s príslušenstvom, keďže žalovaný sa proti tomuto výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby vo zvyšku (t. j. nad sumu 163.986,88 eura po sumu 166.277,90 eura s príslušným úrokom z omeškania neodvolal. Žalovaný sa totiž vo vzájomnej žalobe proti žalobcovi 1/ domáhal zaplatenia celkovej sumy 166.277.90 eura (istina vo výške 135.415,46 eura, úroky za obdobie do 25.10.2016 vo výške 20.420,17 eura, úroky z omeškania za obdobie do 25.10.2016 vo výške 8.548,08 eura, poplatky vo výške 1.894,19 eura, úroky vo výške 4,39 % p.a. zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 3 % p.a. zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia. 34.4. V súvislosti s namietaným výrokom, ktorým súd prvej inštancie v časti vyhovel vzájomnej žalobe žalovaného voči žalobcom, ktorý sa vzájomnou žalobou domáhal zaplatenia dlžnej sumy z úverovej zmluvy, ktorej neplatnosti sa žalobcovia domáhali, odvolací súd poznamenal, že v tejto časti dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti podaného odvolania. Poznamenal, že námietka žalobcov ohľadom nesprávneho započítania splátok na istinu a príslušenstvo je dôvodná a poukazujúc na ustanovenie bodu 5 v čl. V. Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) účinných od 01.08.2012, že „v prípade, ak peňažné prostriedky poskytnuté dlžníkom nepostačujú na splatenie všetkých splatných záväzkov, banka je oprávnená určiť poradie, v akom sa plnenie dlžníka započítava na jednotlivé položky“, dáva dodávateľovi možnosť použiť splátku aj na iný účel ako na splatenie istiny, má za následok založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa. Zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. V. bod 5 VOP je v neprospech žalobcu 1/, spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach a ako zmluvná podmienka je v rozpore s § 54 ods.1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Započítanie splátok resp. čiastočných plnení najprv na príslušenstvo a až na poslednom mieste na samotnú pohľadávku výrazne zvyšuje náklady spotrebiteľa spojené s úverom oproti situácii, ak by sa jeho platby použili v súlade s úpravou v § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie odvolací súd uložil, aby sa zaoberal touto zmluvnou podmienkou v kontexte posudzovania dôvodnosti žalovaným vo vzájomnej žalobe uplatneným žalobným nárokom. 35.1. Žalobcovia 1/ až 3/ po zrušení prvého rozsudku súdu prvej inštancie žalobou, ktorú súd prvej inštancie uznesením pripustil, sa domáhali, aby súd ako neprijateľnú podmienku určil podmienku uvedenú v čl. V bod 5 VOP a domáhali sa tiež, aby im súd proti žalovanému priznal finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur, ktorú súd prvej inštancie zamietol, majúc za to, že ak už samotný odvolací súd vyslovil záver o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky, neexistoval dôvod, aby súd opätovne rozhodoval o tom, že ide o neprijateľnú, a teda neplatnú podmienku, čím by išlo o nadbytočné rozhodnutie, pretože odvolací súd sa podrobne vo svojom rozhodnutí zaoberal predmetným ustanovením VOP a sám ho posúdil ako neplatné. 35.2. Odvolací súd výrok napadnutého (druhého) rozsudku o zamietnutí žaloby žalobcov 1/ až 3/ o určenie neprijateľnosti podmienky v čl. V. bod 5 VOP a zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur ako vo výroku vecne správny potvrdil, aj keď z iných právnych dôvodov, čo odôvodňuje nasledovnou právnou argumentáciou. 36.1. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 36.2. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 36.3. V zmysle § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úroku z omeškania pre oblasť
občianskoprávnych vzťahov upravuje nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 36.4. Podľa § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. 36.5. Podľa § 3 ods. 1 citovaného nariadenia vlády účinného k 31.01.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 37.1. Podľa § 298 ods. 1 CSP súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. 37.2. Odvolací súd síce v odôvodnení rozsudku z 29. júla 2020 č. k. 5Co/35/2019-487 konštatoval, že zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. V. bod 5 VOP spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach a že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale vo výroku rozsudku ju neuviedol ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. 37.3. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.09.2017 sp. zn. 4 Cdo 184/2016 „Súd nemusí vyhlasovať uznesenie o začatí konania, ak mieni ex officio určiť v začatom konaní (súdnom spore zo spotrebiteľskej zmluvy), že určitá zmluvná podmienka je neprijateľná. Musí však umožniť účastníkom vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, aby tak dosiahol svoje rozhodnutie predvídateľným; inak by v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky odňal dodávateľovi možnosť konať pred súdom a tak bez ďalšieho vytvoril vo vzťahu k tomuto výroku stav pre kasačné rozhodnutie apelačného súdu“. 37.4. Žalovaný sa vyjadril k článku V. bod 5 VOP pôvodného žalobcu v tom smere, že dohoda zmluvných strán o spôsobe započítavania peňažných prostriedkov zo svojej podstaty nie je takým zmluvným dojednaním, ktoré by spadalo pod vecný rozsah smernice 93/13/EHS, a teda nie je spôsobilým dojednaním, o ktorom by bolo možné konštatovať, že by čo i len teoreticky mohlo ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku, lebo spôsob započítavania úrokov je ustanovením týkajúcim sa hlavného predmetu záväzku, pretože úrok je odmena-cena za poskytnutie úveru. 38.1. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to ku škode spotrebiteľa. 38.2. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môže považovať za nekalé (článok 3 ods. 3 smernice). 38.3. Podľa článku 4 ods. 2 citovanej smernice sa hodnotenie nekalej povahy podmienok nevzťahuje ani na definíciu hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú jasné a zrozumiteľné. 38.4. Súdny dvor v tejto súvislosti už rozhodol, že zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle citovaného ustanovenia sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. Naopak, na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať uvedený pojem (rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i.,C-186/16,EU:C:2017:703, body 35 a 36). 39.1. Vzhľadom na vyjadrenie žalovaného k článku V. bod 5 VOP, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, odvolací sa odklonil od svojho právneho názoru uvedeného v jeho predchádzajúcom rozsudku z 29. júla 2020 č. k. 5Co/35/2019-487 a uvádza, že úrok ako cena peňazí za poskytnutie peňažných prostriedkov na vopred dohodnuté obdobie sa týka hlavného predmetu záväzku, kde patrí tam aj spôsob započítavania úrokov, preto zmluvná dohoda o spôsobe započítavania dlžníka v prospech veriteľa nespadá pod vecnú pôsobnosť Smernice Rady 93/13/EHS a nie je tak ani spôsobilá byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Keďže súd prvej inštancie žalobu žalobcov 1/ až 3/ o určenie neprijateľnosti podmienky v čl. V. bod 5 VOP a zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur zamietol, odvolací súd tento výrok napadnutého rozsudku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, lebo uvedený článok V. bod 5 VOP pôvodného žalovaného OTP Banka Slovensko, a.s. o tom, že v prípade, ak peňažné prostriedky poskytnuté dlžníkom nepostačujú na splatenie všetkých záväzkov, banka je oprávnená určiť poradie, v akom sa plnenie dlžníka započítava na jednotlivé položky,
nie je takým dojednaním, ktoré spadá pod vecný rozsah smernice Rady 93/13/EHS, takže ani nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Hlavný predmet plnenia je z kontroly neprijateľnosti vyňatý práve preto, že dohoda o ňom tvorí podstatu zmluvného konsenzu strán, ktoré jediné majú určiť, čo chcú (aký má byť predmet zmluvy) a za akú cenu to má byť. Ak sa teda žalobca 1/ ako dlžník dohodol v rámci obsahu zmluvy s právnym predchodcom žalovaného na tom, že pri čiastočnom plnení sa najskôr započíta na úroky a následne na istinu, takéto zmluvné ustanovenie odráža jednu zo zásad európskeho zmluvného práva (zmluvného práva Európskej únie), a teda nepodlieha vecnej pôsobnosti smernice 93/13/EHS, keďže ho z vecnej pôsobnosti vylučuje samotná smernica, ktorá v článku 1 ods. 2 uvádza, že zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy ,nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice. 39.2. Pretože žalobe žalobcov 1/ až 3/ o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v čl. V. bod 5 VOP nebolo vyhovené, teda nebolo rozhodnuté o neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky, logicky nebolo možné vyhovieť ani ich žalobe o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 1.000 eur, preto odvolací súd aj tento výrok napadnutého rozsudku podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 39.3. Ako vecne správny odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil aj výrok IV. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému voči žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcov v rozsahu 100 % , pretože žalovaný bol v konaní o žalobe žalobcov uvedenej vo výroku I. napadnutého rozsudku plne úspešný 40. Pokiaľ ide o výrok II. rozsudku prvoinštančného súdu o povinnosti žalobcu 1/ zaplatiť žalovanému sumu 156.035,75 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 127.464,33 eura od 26.10.2016 do zaplatenia, ktorý bol napadnutý odvolaním žalobcu 1/ a odvolaním žalovaného, odvolací súd tento výrok rozsudku podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené v enunciáte II. tohto rozsudku odvolacieho súdu a o odvolaní žalovaného proti výroku III. napadnutého rozsudku o zamietnutí zvyšnej časti vzájomnej žaloby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP. 41.1. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na predmet sporu v odvolacom konaní, ktorý bol súdom prvej inštancie správne vyjadrený v bode 25. napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný si uplatnil voči žalobcovi 1/ zaplatenie sumy vo výške, ako bola priznaná súdom prvej inštancie v zrušujúcom rozsudku, t. j. v sume 163.986,88 eura (istina 135.415,46 eura, úrok 20.140,43 eura vyčíslený do 25.10.2016 a úrok z omeškania 8.430,99 vyčíslený do 25.10.2016, ako aj úrok 4,39 % ročne z dlžnej istiny 135.415,46 eura a úrok z omeškania 3 % ročne od 26.10.2016 do zaplatenia. Znamená to zároveň aj to, že predmetom konania viac neboli poplatky za uskutočnenie dražby vo výške 1.894,19 eura, ktoré boli ako nárok žalovaného vo vzájomnej žalobe zo dňa 10.11.2016 uplatnené, doručenej Okresnému súdu Nitra dňa 18.11.2016, ale ani úroky z omeškania za obdobie do 25.10.2016 vo výške nad sumu 8.430,99 eura po žalovanú sumu 8.548,08 eura uvedených úrokov z omeškania, keďže boli súdom prvej inštancie v jeho prvom rozsudku právoplatne zamietnuté. 41.2. Súd prvej inštancie v prvom rozsudku z 16.11.2018 č. k. 14C/730/205-358 v bode 57 odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalovaný si uplatňuje istinu úveru 135.415,46 eura, úroky 20.420,17 eura, úroky z omeškania 8.548,08 eura a poplatky 1.894,19 eura. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný si vo vzájomnej žalobe uplatnil celkom 166.277,90 eura a úroky z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia. Súd prvej inštancie však v uvedenom prvom rozsudku rozhodol, že žalobca 1/ je povinný zaplatiť žalovanému sumu 163.986,88 eura, úrok vo výške 4,39 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku vzájomnú žalobu žalovaného voči žalobcovi 1/ zamietol, čo znamená, že čiastočne zamietol vzájomnú žalobu žalovaného o zaplatenie sumy 1.894,19 eura (hoci paradoxne ich prvoinštančný súd v rámci svojho odôvodnenia v bode 59 v prvom rozsudku považoval za dôvodné s tým, že žalobca tieto náklady nenamietal), avšak žalovaný nepodal odvolanie proti zamietnutiu jeho vzájomnej žaloby vo zvyšku, teda aj pokiaľ ide o časť žaloby o zaplatenie úrokov za obdobie od 25.10.2016 do sumy 20.420,17 eura, t. j. vo výške 279,74 eura (20.420,17-20.140,41), a preto odvolací súd nemohol vyhovieť odvolaniu žalovaného proti III. výroku druhého rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí zvyšnej časti vzájomnej žaloby žalovaného voči žalobcovi 1/, preto v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 42. Pokiaľ ide o výrok II. napadnutého rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním žalobcu 1/ aj odvolaním žalovaného, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok dospejúc záveru, že nebolo možné započítať žalobcom 1/ zaplatené platby tak, ako to učinil súd prvej inštancie, pretože bolo treba zobrať do úvahy amortizačný charakter splácania jednotlivých splátok, ktoré realizoval žalobca 1/, s tým, že započítanie
splátok bolo treba započítať postupne na jednotlivé splátky, a to aj vrátane úroku ako ceny tovaru, ktorý bol súčasťou (anuitných splátok). 43.1. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, a to zo Zmluvy o I. refinanc úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného OTP Banka Slovensko, a.s. Bratislava ako veriteľom a žalobcom 1/ ako dlžníkom dňa 16.08.2012 vyplýva, že žalovaný poskytol žalobcovi 1/ účelový spotrebný úver vo výške 139.600 eur, ktorý bol zabezpečený nehnuteľnosťou, a žalobca 1/ sa zaviazal splatiť žalovanému istinu úveru spolu s úrokmi v 238 mesačných anuitných splátkach, keď 1. splátka vo výške 971,83 eura bola splatná 20.11.2012 a 2. až 237. splátka, každá v sume 971,83 eura boli splatné 20. deň v mesiaci a posledná 238. splátka v sume 970,03 eura bola splatná 20.08.2032. Úver bol poskytnutý dňa 23.10.2012 za pohyblivú úrokovú sadzbu, stanovenú ako súčet základnej úrokovej sadzby pre spotrebné úvery s fixáciou na 3 roky a hrubej marže vo výške 1,20 % p.a., ktorá je počas trvania celého úverového vzťahu nemenná. Základná úroková sadzba bola ku dňu podpísania zmluvy stanovená vo výške 4,59, takže výsledná úroková sadzba bola ku dňu podpísania zmluvy stanovená vo výške 5,79 % p.a.. Vo vzájomnej žalobe žalovaný kvantifikoval úroky pohľadávky ako aj úroky z omeškania, pričom úroky pohľadávky účtoval žalobcovi 1/ vo výške 4,39 % p.a. a do 20.07.2015 mu účtoval úroky vo výške 5,59 %. Úroky z omeškania žalovaný účtoval žalobcovi 1/ za obdobie od 20.11.2013, t.j. od najstaršej neuhradenej splátky uplatnenej vo vzájomnej žalobe v zníženej sadzbe 3 % p.a., hoci zmluvná výška úrokov z omeškania v zmysle zmluvy o úvere bola dohodnutá vo výške 8 %. 43.2. Keďže žalovaný 1/ porušoval zmluvne dohodnuté podmienky splácania úveru, žalovaný ho listom z 25.07.2014 vyzval na uhradenie dlžnej sumy, a pretože žalobca 1/ aj naďalej porušoval zmluvné podmienky, žalovaný listom z 18.09.2014 vyhlásil úver za predčasne splatný a žalobca 1/ bol povinný uhradil svoj zmluvný záväzok do 10 dní odo dňa doručenia tohto vyhlásenia. Úver bol vyhlásený za predčasne splatný s účinnosťou k 03.10.2014. Pohľadávka žalovaného voči žalobcovi 1/ k 25.10.2016 bola vo vzájomnej žalobe uplatnená v celkovej výške 166.277,90 eura a pozostávala z nesplatenej istiny úveru vo výške 135.415,46 eura, z nesplateného úroku z úveru vo výške 20.420,17 eura, z nezaplateného úroku z omeškania vo výške 8.548,08 eura a z poplatku 1.894,19 eura, ktorá predstavuje náklady realizácie dobrovoľnej dražby, ktorá sa konala 21.12.2015. Celá pohľadávka žalovaného zo zmluvy o úvere voči žalobcovi 1/ sa stala splatnou 04.10.2014, teda nasledujúci deň po nadobudnutí účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a k tomuto dátumu bola nesplatená istina úveru vo výške 135.415,46 eura. 44. Žalobca 1/ porušil svoj záväzok splácať úver podľa dohodnutých podmienok a ku dňu podania vzájomnej žaloby zo strany právneho nástupcu žalovaného uhradil spolu 11.474,47 eura a najstaršou neuhradenou splátkou úveru, ktorú vo vzájomnej žalobe uplatnil žalovaný bola splatná 20.11.2016, pričom žalovaný voči žalobcovi 1/ premlčanú časť pohľadávky vo vzájomnej žalobe neuplatnil. Žalovaný do 01.04.2015, kedy nadobudlo účinnosť novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka postupoval tak, že prijaté plnenia započítaval podľa algoritmu stanoveného pre anuitné splátky bankovým systémom v poradí: 1. poplatky, 2. úroky z omeškania, 3. úroky, 4. istina. Po 01.04.2015, kedy už žalobca 1/ žiadnu splátku nerealizoval, započítava na jednotlivé zložky pohľadávok v poradí: 1. istina, 2. úroky, 3. úrok z omeškania, 4. poplatky. 45. Z predmetnej Zmluvy o I. o refinanc úvere ako aj z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nesporne vyplýva, že právnym predchodcom žalovaného bol žalobcovi 1/ poskytnutý úver vo výške 139.600 eur, ktorý sa žalobca 1/ zaviazal splatiť veriteľovi v 238 mesačných splátkach tak, že 1. až 237. splátku mal zaplatiť po 971,83 eura a poslednú 238. splátku v sume 970,03 eura mal zaplatiť 20.08.2032, takže pri riadnom a včasnom splácaní by bol žalobca zaplatil žalovanému celkom 231.293,74 eura (237 x 971,83 + 970,03), žalovaný na úver doposiaľ zaplatil len 11.474,47 eura. 46.1. Žalovaný v odvolaní proti druhému rozsudku súdu prvej inštancie žiadal, aby odvolací súd zmenil III. výrok napadnutého rozsudku a žalobcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 165.881,07 eura, úrok vo výške 4,39 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia a aby tiež zmenil V. výrok napadnutého rozsudku tak, že žalovaný má právo na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe pred súdom prvej inštancie od žalobcu 1/ v rozsahu 100 %. 46.2. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že tomuto odvolaniu žalovaného nemožno vyhovieť s celom rozsahu, keďže za dôvodne podanú možno považovať jeho vzájomnú žalobu len pokiaľ ide o celkovú sumu 163.986,88 eura, pozostávajúcu z nezaplatenej istiny vo výške 135.415,46 eura, úrok za obdobie do 25.10.2016 vo výške 20.140,43 eura, keďže nad túto sumu po sumu 20.420,17 eura bola vzájomná žaloba žalovaného prvým rozsudkom prvoinštančného súdu, t. j. vo zvyšku už právoplatne zamietnutá a rovnako tak bola právoplatne zamietnutá vo zvyšku aj žaloba o zaplatenie 1.894,19 eura z titulu nákladov na vykonanie dražby, a pozostáva tiež zo sumy 8.430,99 eura z titulu vyčíslených
úrokov z omeškania vo výške 3 % ročne od 20.11.2013 do 25.10.2016 (135 415,46 eura + 20.140,43 eura + 8.430,99 eura), ktoré žalovaný riadne vyčíslil a odôvodnil vo vzájomnej žalobe a priznal mu voči žalobcovi 1/ aj úrok 4,39 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 135.415,46 eura od 26.10.2016 do zaplatenia, ktoré sumy mu bude žalobca 1/ povinný zaplatiť všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a jeho žalobu nad priznanú sumu 163.986,88 eura ako nedôvodnú zamietol. Z uvedeného tiež vyplýva, že nebolo vyhovené odvolaniu žalobcu proti výroku II. a výroku V. napadnutého rozsudku. Odvolací súd v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Ak dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa dohodol s veriteľom. V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru sa pripúšťa kumulácia dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Úrok ako cena peňazí za poskytnutie peňažných prostriedkov na vopred dohodnuté obdobie sa týka hlavného predmetu záväzku a anuitné splátky sú rovnakými splátkami platenými v pravidelných intervaloch, najčastejšie mesačne, počas celej platnosti úveru a skladajú sa z dvoch zložiek splátky istiny a splátky úroku. Odvolací súd ku kumulácii úrokov z úveru a úrokov z omeškania poznamenáva, že vo svojom predchádzajúcom rozsudku z 29. júla 2020 č. k. 5Co/35/2019-487 neuvádzal, ako to nesprávne konštatuje súd prvej inštancie v bode 29 veta prvá odôvodnenia napadnutého rozsudku, že by vyslovil názor o tom, že žalovanému nepatria úroky z úveru po zosplatnení úveru. Odvolací súd vo svojom prvom rozsudku poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. júna 2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020, s ktorým sa stotožnil, v ktorom dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. 47.1. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 47.2. V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 47.3. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 47.4. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odvolací súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení
rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (napr. rozhodnutia vo veciach B. J. proti K., L. M. proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, Higgins proti Francúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 48.1. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 48.2. Podľa § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 48.3. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 48.4. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 48.5. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 48.6. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 49.1. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie v napadnutom II. výroku zmenil a vzájomnej žalobe žalovaného v prevažnej miere vyhovel (z pôvodne uplatnených 166.277,90 eura s príslušenstvom mu priznal 163.986,88 eura s príslušenstvom), odvolací súd napadnutý V. výrok rozsudku prvoinštančného súdu zmenil tak, že žalovanému voči žalobcovi 1/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a v plnom rozsahu priznal žalovanému voči žalobcovi 1/ aj náhradu trov odvolacieho konania, pretože bol v odvolacom konaní v prevažnej miere úspešný. 49.2. Žalovanému priznal odvolací súd voči žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože bol plne úspešný v odvolacom konaní o odvolaní žalobcov 1/ až 3/ voči výroku I. a výroku IV. 50. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).