Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23Co-65-2021.pdf
PDF · 209.52 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/65/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov: JUDr. Janka Benkovičová a Mgr. Matúš Staríček, v spore žalobcu: René Toy, s. r. o. v likvidácii, Potočná 11, Limbach, IČO: 47 249 731, zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s. r. o., Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, Bratislava, proti žalovanému: O. O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R., A. C. XXX/ XX, zastúpený: PROSMAN A PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Hlavná 31, Trnava, o určenie existencie záložného práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 28. apríla 2021 č.k. 12C/67/2018-165, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom súd prvej inštancie určil, že záložné právo žalobcu k nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie R., obec R., okres Trnava, evidovaným na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra „C“ - parcela č. 2073/3, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 942 m2, a stavby - rodinný dom, súpisné č. XXX, postavený na parcele č. 2073/3, zriadené na základe rozhodnutia Okresného úradu Trnava, katastrálneho odboru, pod č. V 3765/2014 zo dňa 16. 07. 2014, na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy č. 14020003 zo dňa 05. 02. 2014 podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 05. 02. 2014, uzavretej medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o., Nové Záhrady I 13/A, Bratislava, IČO: 44 731 906, ako pôvodným veriteľom a pôvodným záložným veriteľom a žalovaným ako záložcom, trvá (výrok I.). Zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).
2. Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 151a, § 151b) ods. 1, 2, 3, 4, § 151c) ods. 1, 3, § 151d) ods. 1, 3, § 151e), § 151 md) ods. 1, 2, 3, § 524 ods.1, 2, § 526 ods. 1, § 528 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“), vecne tým, že pri určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je (pozitívna určovacia žaloba) alebo či tu právo nie je (negatívna určovacia žaloba). Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe vyhovel, je právny záujem žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, čiže užitočný (aby mal zmysel). Určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) CSP je svojou povahou žalobou preventívnou, ktorej účelom je predísť stavu právnej neistoty ohľadne určitého práva alebo jeho výkonu a jej význam je rýdzo praktický - nastoliť istotu v ohrozených právnych vzťahoch. Žalobca musí preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Úspešne môže podať žalobu určovaciu len ten, kto má na požadovanom určení naliehavý právny záujem, ktorý tu nahrádza vecnú legitimáciu účastníka. Podmienkou je, aby žalobca mal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, a to na určení proti
označenému žalovanému, ak sa žalobou vytvorí pevný základ pre právne vzťahy strán sporu a tým sa potom zabráni prípadným ďalším žalobám.
3. Prípadný záver súdu o existencii, či neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje, a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je dôvodom k zamietnutiu žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite, teda z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku žalobcu. Povinnosť preukázať naliehavý právny záujem zaťažuje žalobcu, ktorý musí poukázať na určité skutkové okolnosti týkajúce sa sporu medzi účastníkmi, a zároveň objasniť, prečo práve podaná určovacia žaloba je procesne vhodným (teda účinným) nástrojom, ktorý tento spor vyrieši (porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 5 Cdo 31/2011 zo dňa 06. 12. 2012).
4. V predmetnom konaní ide o spor o určenie existencie záložného práva a trvanie záložnej zmluvy. Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je, aby na požadovanom určení existoval naliehavý právny záujem, ktorý netreba preukazovať vtedy, ak vyplýva z osobitného predpisu. Súd sa teda najskôr zaoberal tým, či boli splnené procesné podmienky určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP, pričom dospel k záveru, že v tu prejednávanej veci žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže určením existencie záložného práva a trvania záložnej zmluvy sa usporiadajú vzťahy medzi stranami sporu, pričom na základe rozhodnutia súdu bude možné vykonať zápis v katastri nehnuteľností.
5. Postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka zakladá nový záväzok len medzi postupníkom a postupcom. Obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky z majetku postupcu do majetku postupníka a obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka. Jeho postavenie sa mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi. Nemení sa nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť, ale postavenie dlžníka sa potom, ako mu niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky postúpenie oznámi, spôsobom predpokladaným v ustanovení § 526 Občianskeho zákonníka mení len v tom, že namiesto pôvodnému veriteľovi musí dlh splniť postupníkovi.
6. K prechodu príslušenstva a práv spojených s pohľadávkou, vrátane práv vyplývajúcich z jej zabezpečenia, dochádza účinnosťou postúpenia samotnej pohľadávky. Zabezpečenie prechádza na postupníka bez ohľadu na skutočnosť, či bolo poskytnuté samotným dlžníkom alebo treťou osobou. S postúpenou pohľadávkou prechádzajú na postupníka predovšetkým práva z titulu zabezpečenia záväzku ručením a záložným právom. Napriek tomu, že samotný vznik záložného práva je v niektorých prípadoch viazaný na registráciu v osobitnom registri alebo na zápis v katastri nehnuteľností (§ 151e ods. 1 až 3), následný prechod práv zo záložného práva na základe cesie nie je takouto intabuláciou podmienený. Postupník sa s účinnosťou postúpenia pohľadávky stáva zo zákona záložným veriteľom vo vzťahu k zálohu, ktorým je pohľadávka zabezpečená.
7. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno- právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/192/2004).
8. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju strany sporu nenamietajú. Povinnosť preukázať aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu strán sporu zaťažovalo žalobcu.
9. Žalobca na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie predložil súdu Zmluvu o úvere zo dňa 05.02.2014, zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 08.07.2016 uzavretú medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o., a spoločnosťou Accentus, s. r. o. (právnym predchodcom žalobcu), a Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 25. 01. 2019 uzavretú medzi spoločnosťou Accentus, s. r. o., a spoločnosťou René Toy, s. r. o. (žalobcom). Vedomosť žalovaného (a aj ručiteľa) o postúpení pohľadávky preukazuje aj skutočnosť, že na účet spoločnosti právneho predchodcu žalobcu poukázal ručiteľ sumu 5.000 Eur ako plnenie na úverovú zmluvu, a tiež nepopreté skutkové tvrdenie žalobcu, že žalovaný prisľúbil právnemu predchodcovi žalobcu splatiť istinu.
10. S prihliadnutím na uvedené mal súd za to, že žalobca je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, t. zn. že mu patrí hmotnoprávne postavenie, z ktorého mu vyplýva ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
11. Civilný sporový poriadok (čl. 8 Základných princípov, § 132 ods. 1, § 150 ods. 1) ako zákonný procesný predpis, ktorým sa riadi civilné sporové konanie, je postavený na zásade kontradiktórnosti sporu dvoch rovnocenných strán, ktorý je potom ovládaný prejednacím princípom. Ten spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu, a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Strana má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia a dôkazy. Nie je jeho povinnosťou, a nemá ani právo vykonávať dokazovanie o rozhodujúcich skutočnostiach bez návrhu strán sporu. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena vedie k strate sporu. Dôkazné prostriedky možno navrhovať spôsobom a v lehotách v zmysle CSP v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
12. Dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti leží na tej strane sporu, ktorá z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda ide o tú stranu v spore, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obo/52/2010 z 24. 06. 2010, podľa ktorého dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
13. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a uzavrel, že nie je opodstatnené nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity strán sporu, keďže skutkový stav, na základe ktorého súd rozhoduje v sporovom konaní ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej aktivity a snahy strán sporu, ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a preukázanie svojich tvrdení a aktivita súdu v rámci dokazovania sa obmedzuje na rozhodovanie, ktoré zo stranami označených dôkazov vykoná, a preto súd vo veci rozhodol.
14. Súd zhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a došiel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná.
15. Medzi stranami sporu bolo sporné, či v danom prípade došlo k zániku záložného práva ako akcesorického právneho vzťahu. Žalovaný poukazoval na uzavretie dohody medzi spoločnosťou MB production, s. r. o., ako dlžníkom a spoločnosťou Holus, s. r. o., ako nástupcom spoločnosti EuroFinancovanie, s. r. o., a pôvodným veriteľom dňa 08. 03. 2018, na základe ktorej malo prísť k výmazu záložného práva zriadeného na predmetnej nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalovaného ako záložcu. Žalovaný spochybnil postupovanie pohľadávok medzi žalobcom a jeho právnymi predchodcami, ktorí si nesplnili svoju povinnosť v zmysle katastrálneho zákona a okresnému úradu v zákonom stanovenej lehote neoznámili zmeny v osobe záložného veriteľa, rovnako tak si
nesplnili povinnosti vyplývajúce z Občianskeho zákonníka, a teda že dlžníkovi ani žalovanému nebolo oznámené postúpenie pohľadávky, preto dlžníkovi nebránilo splniť svoj dlh aj pôvodnému veriteľovi. 16. Žalovaný navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním listín zo spisu Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor, číslo vkladového konania V 3765/2014, ktorý by mal obsahovať návrh na výmaz záložného práva a dohodu so spoločnosťou Holus, s. r. o.. Súd navrhnutý dôkaz vykonal.
17. Z vykonaného dokazovania a vzhľadom na nepopreté skutkové tvrdenia žalovaným mal súd za nesporne preukázané, že medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o., ako veriteľom a spoločnosťou MB production, s. r. o., ako dlžníkom bola dňa 05. 02. 2014 uzavretá úverová zmluva č. 14020003, na základe ktorej poskytol veriteľ dlžníkovi úver zabezpečený ručením konateľom dlžníka N. O. a záložným právom k nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej vo výrokovej časti rozsudku vo vlastníctve žalovaného, a to na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, uzatvorenej dňa 05. 02. 2014 medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o., ako záložným veriteľom a žalovaným ako záložcom. Návrh na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností bol podaný na Okresný úrad Trnava, katastrálny odbor, dňa 25. 06. 2014, zaevidovaný bol pod č. V 3765/14. Rovnako nebolo sporné, že záložné právo bolo na príslušný list vlastníctva zapísané na základe rozhodnutia Okresného úradu Trnava, katastrálneho odboru, pod č. V 3765/14 zo dňa 16. 07. 2014.
18. Z listinných dôkazov, predovšetkým z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného nie sú v súčasnosti zaťažené záložným právom v prospech žalobcu, pričom v konaní bolo preukázané, že okresný úrad, odbor katastrálny, vykonal výmaz záložného práva na základe návrhu spoločnosti Holus, s. r. o., ako právneho nástupcu spoločnosti EuroFinancovanie, s. r. o., zo dňa 08. 03. 2018, ktorému návrhu predchádzala dohoda medzi spoločnosťou Holus, s. r. o. (záložný veriteľ), spoločnosťou MB Production, s. r. o. (dlžník) a žalovaným (záložca) a vyhlásenie spoločnosti Holus, s. r. o., o vzdaní sa záložného práva podľa ust. § 151md ods. 1 písm. c) Občianskeho zákonníka. Spoločnosť Holus, s. r. o., sa podľa výpisu z obchodného registra stala právnym nástupcom spoločnosti EuroFinancovanie, s. r. o., dňom 08. 03. 2018.
19. Súd mal ďalej preukázané, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 08. 07. 2016 došlo medzi pôvodným (záložným) veriteľom spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o., (postupca) a právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Accentus, s. r. o., k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy o úvere zo dňa 05. 02. 2014, vrátane záložného práva k zálohu v súlade s ust. § 151c ods. 3 Občianskeho zákonníka.
20. Následne zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 25. 01. 2019, v spojení s dodatkom č. 2 zo dňa 17. 05. 2019, bola pohľadávka postúpená zo spoločnosti právneho predchodcu žalobcu Accentus, s. r. o., na spoločnosť žalobcu René Toy, s. r. o.
21. Žalovaný dôvodil, že postúpenie pohľadávky na spoločnosť Accentus, s. r. o., na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 08. 07. 2016 nebolo jemu ani spoločnosti MB production, s. r. o., ako dlžníkovi oznámené, a teda dlžník mohol plniť svoj dlh aj pôvodnému veriteľovi, preto pohľadávka a spolu s ňou i záložné právo zaniklo zákonným spôsobom na základe dohody zo dňa 08. 03. 2018 so spoločnosťou Holus, s. r. o.
22. V danom prípade mal za to, že došlo k splneniu povinnosti uloženej postupcovi (spoločnosti EuroFinancovanie, s. r. o.) v ustanovení § 526 ods. 1, § 528 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorú skutočnosť má súd preukázanú jednoznačne z výpisu pohybu na bankovom účte spoločnosti Accentus, s. r. o., kedy dlžník (spoločnosť MB Production, s. r. o.) dňa 15. 03. 2018 vykonal hotovostný vklad na bankový účet spoločnosti Accentus, s. r. o., teda až po tom, ako došlo k postúpeniu pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 08. 07. 2016, a navyše po tom ako dňa 08. 03. 2018 mala byť so spoločnosťou Holus, s. r. o., uzatvorená dohoda o výmaze záložného práva na záloh vo výlučnom vlastníctve žalovaného. 23. Uvedený názor súdu podporuje aj žalovaným nesporované a nepopreté skutkové tvrdenie žalobcu, podľa ktorého mala byť so žalovaným uzatvorená ústna dohoda o splácaní záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere a daný ústny (telefonický) prísľub, že splatí celú sumu istiny a spoločnosť Accentus, s. r. o., sa vzdá ďalšej časti pohľadávky voči spoločnosti MB production, s. r. o., a voči ručiteľovi (matke žalovaného). Pričom až následne telefonicky kontaktoval spoločnosť Accentus, s. r. o., s výsmechom, že záložné právo je už vymazané a žiadne ďalšie úhrady nezrealizuje.
24. Takéto konanie dlžníka a žalovaného možno vyhodnotiť len tak, že dohoda zo dňa 08. 03. 2018 bola účelová, prípadne antedatovaná (keď bola doručená Okresnému úradu Trnava, odboru katastrálnemu, až dňom 04. 04. 2018), uzavretá v úmysle dosiahnuť výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností nekalým spôsobom. Bolo by totiž nelogické, aby dlžník plnil časť svojho dlhu spoločnosti Accentus, s. r. o., po tom, čo došlo k dohode so spoločnosťou Holus, s. r. o., o výmaze záložného práva z katastra nehnuteľností, a rovnako tak i k prísľubu žalovaného splatiť istinu, aby nemuselo prísť k výkonu záložného práva.
25. Keďže žalobca v konaní spoľahlivo preukázal existenciu hlavného (peňažného) záväzku, ako aj existenciu zabezpečenia formou záložného práva, bolo na žalovanom ako záložcovi, ak chcel byť v konaní úspešný, aby preukázal, že vzniknutý záväzok bol splnený, alebo predložil inú listinu preukazujúcu zánik záložného práva, vystavenú žalobcom ako záložným veriteľom, príp. jeho právnymi predchodcami. Žalovaný však v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, čo v konečnom dôsledku má za následok rozhodnutie o veci samej v jeho neprospech.
26. Žalobca navrhol doplniť dokazovanie výsluchom žalovaného a výsluchom svedkov JUDr. M. G., Bc. Ing. F. H. a S. R., k vykonaniu ktorých dôkazov súd nepristúpil. Jednak z dôvodu, že žalobca nešpecifikoval, ktoré skutočnosti majú byť vykonaným dokazovaním preukázané, a jednak z dôvodu hospodárnosti konania, keď o žalobe bolo možno rozhodnúť na základe skutkových tvrdení a listín nachádzajúcich sa v spisovom materiáli.
27. Žalovaný navrhol (okrem vyžiadania špecifikovaných listín z katastra nehnuteľností, ktorý dôkaz súd vykonal) doplniť dokazovanie výsluchom konateľa žalobcu, p. Richarda Lehotského, na preukázanie skutočnosti, či bola pohľadávka postúpená. Súd tento dôkaz z dôvodu neúčelnosti a nehospodárnosti nevykonal, keďže postúpenie pohľadávky na spoločnosť žalobcu mal súd preukázané zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 25. 01. 2019 v spojení s dodatkom č. 2 zo dňa 17. 05. 2019.
28. Ďalej žalovaný navrhol vykonať výsluch svedka G. B. F. B., ktorá bola konateľkou spoločnosti Holus, s. r. o., v čase, keď prišlo k uzatvoreniu dohody dňa 08. 03. 2018. Súd tento dôkaz nevykonal, nakoľko žalovaný nešpecifikoval, čo má byť vykonaným dôkazom preukázané. Ak žalovaný v rámci záverečnej reči uvádzal, že tento svedok by sa mohol vyjadril k tomu, či naozaj prišlo k uzatvoreniu dohody zo dňa 08. 03. 2018 a prípadne k zániku záložného práva, súd mal uzavretie dohody, na základe ktorej bol vykonaný výmaz záložného práva, preukázaný z listín vyžiadaných od Okresného úradu Trnava, odboru katastrálneho, preto nebolo potrebné ďalej tieto skutočnosti preukazovať. Rovnako z uvedeného dôvodu súd nevykonal ani alternatívny dôkaz, a to vyžiadanie si spisu z OO PZ, ktoré sa zaoberalo trestným oznámením právneho predchodcu žalobcu.
29. Pokiaľ žalovaný navrhoval podľa potreby výsluch svedka N. O. na preukázanie okolností, za ktorých prišlo k zániku pohľadávky, súd mal vykonanie tohto dôkazu za nadbytočné, nakoľko v konaní nebolo sporné, že k výmazu záložného práva malo prísť na základe dohody zo dňa 08. 03. 2018 vzdaním sa záložného práva a dohodou záložného veriteľa a dlžníka na zabezpečení záväzku inými právnymi prostriedkami. Nakoniec, okolnosti, za ktorých prišlo k zániku pohľadávky, nebolo potrebné ani dokazovať, nakoľko žalovaný v konaní ani netvrdil, že by k zániku záložného práva malo dôjsť zánikom zabezpečenej pohľadávky.
30. Súd rovnako z dôvodu hospodárnosti nevykonal ani ďalší dôkaz navrhnutý žalovaným, a to dokazovanie listinami - obsahom zbierky listín z katastra nehnuteľností, v ktorom by sa mal nachádzať návrh spoločnosti Accentus, s. r. o., ktorým mala byť oznámená okresnému úradu zmena veriteľa, a to z dôvodu, že táto otázka nebola v konaní ani sporná, pretože žalobca ani jeho právny predchodca netvrdili, že takéto oznámenie vykonali.
31. Čo sa týka tvrdení žalovaného vo vzťahu k postupovaniu pohľadávky, vrátane záložného práva, a evidencie v účtovníctve, súd mal postúpenie preukázané písomnými zmluvami o postúpení pohľadávky, ktorými žalobca súdu riadne preukázal jeho aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní. Pokiaľ by aj žalobca, resp. jeho právny predchodca, neevidoval pohľadávku správne, išlo by o konanie žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, v rozpore s účtovnými predpismi, avšak uvedené by nemalo vplyv na jeho postavenie v tomto konaní. Súd bol tiež toho názoru, že pokiaľ si aj žalobca (resp. jeho právny
predchodcovia) nesplnil povinnosť uloženú mu katastrálnym zákonom, a to oznámenie zmeny v osobe veriteľa do 30 dní, nesplnenie tejto povinnosti nemá vplyv na jeho postavenie ako záložného veriteľa.
32. Ak žalovaný namietal, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd uviedol, že žalovaný túto námietku v konaní vzniesol v súvislosti s jeho návrhmi na doplnenie dokazovania, keď žalovaný bol v konaní až do začatia pojednávania nečinný, a to aj napriek tomu, že bol poučený o sudcovskej koncentrácii konania. Vzhľadom k tomu, že súd pristúpil k vykonaniu niektorého z navrhnutých dôkazov žalovaným, nepovažuje súd za potrebné sa touto námietkou žalovaného zaoberať. Napriek tomu je súd toho názoru a v tomto smere sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že v danom prípade žalovaný nemá postavenie spotrebiteľa. Záložná zmluva bola uzavretá v súvislosti so zmluvou o úvere, ktorej zmluvné strany boli právnické osoby jednajúce v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovanému nevznikol záväzok v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Skutočnosť, že žalovaný je fyzickou osobou, ešte neznamená, že sa na neho vzťahujú ustanovenia o ochrane spotrebiteľa.
33. Vzhľadom na zistené a preukázané skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku, keď žalobu považoval za dôvodnú v plnom rozsahu, pretože žalovaný v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že došlo k právnej skutočnosti majúcej za následok zánik záložného práva splnením niektorého z predpokladov ustanovených v § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka.
34. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z rozhodnutia vo veci samej, teda zo skutočnosti, že žalobca bol v konaní plne úspešný, preto mu súd vo výroku II. rozsudku priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP.
35. Rozsudok napadol v celom rozsahu odvolaním žalovaný s návrhom na jeho zmenu a zamietnutie žaloby z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a), e) a f) CSP.
36. Žalovaný má za to, že skutkový stav a na jeho základe prijaté závery súdu neobstoja, nakoľko vykonané dôkazy v rámci konania, pri ich komplexnom hodnotení svedčia o inom priebehu deja a súd podľa názoru žalobcu selektívne vyhodnotil dôkazy svedčiace v jeho neprospech, pričom čiastočne si súd nie len domýšľa časti skutkového deja, ale niektoré tvrdenia a závery trpia vnútorným rozporom a vzájomne sa vylučujú.
37. Pokiaľ ide o uzatvorenie samotnej úverovej zmluvy zo dňa 05.02.2014 medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o. a spoločnosťou MB production, s. r. o. a s ňou uzatvorenou zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Žalobca ako i jeho právny predchodca - spol. Accentus, s. r. o . uvádzali, že v priebehu trvania zmluvného vzťahu malo prísť dňa 08.07.2016 k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom predmetom postúpenia mala byť i pohľadávka z titulu zmluvy o úvere č. 14020003. Na túto skutočnosť žalovaný uviedol, že toto postúpenie a na jeho podklade zmena v osobe veriteľa mu nebola oznámená a o zmene sa dozvedel až po tom, ako prišlo k výmazu záložného práva a to na základe úkonov vtedajšieho údajného veriteľa - spoločnosti Accentus, s. r. o.. Žalovaný v konaní namietal, že vtedajší žalobca, ani jeho právny predchodca - (pozn. spol. EuroFinancovanie, s. r. o.) nie len, že neoznámili postúpenie pohľadávky jemu ani dlžníkovi (pozn. spol. MB production, s. r. o.), ale nevykonali ani žiadny úkon smerujúci k zmene zápisu záložného veriteľa v katastri nehnuteľností. Hoci na tieto skutočnosti žalovaný v rámci vyjadrení viac krát poukázal, súd sa s nimi vysporiadal len okrajovo, keď konštatoval, že vedomosť žalovaného ako i dlžníka o postúpení pohľadávky je daná tým, že žalovaný mal spoločnosti Accentus, s. r. o. prisľúbiť splatenie dlhu a spol. MB production,s. r.o. mala vykonať úhradu v prospech účtu spoločnosti Accentus, s. r. o.. Tieto tvrdenia a závery súdu a spôsob vysporiadania sa s týmito skutočnosťami považuje žalovaný za veľmi povrchné, azda i v snahe vyhnúť sa bližšiemu skúmaniu skutočností, ktoré nepochybne svedčia v neprospech žalobcu. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že pohľadávka spoločnosti EuroFinancovanie, s. r. o. predstavovala sumu približne 120.000,00 eur, pričom nesporne ide o značnú sumu a je nelogické, aby veriteľ, hoci takúto pohľadávku nadobudol, neoznámil postúpenie pohľadávky dlžníkovi, záložcovi a nevykonal zmenu v katastri nehnuteľnosti. Tieto úkony pritom nie sú len na dobrej vôli veriteľa, či v jeho najlepšom záujme, ale i zákonnými povinnosťami, kedy ustanovenie § 526 ods. 1 občianskeho zákonníka ukladá postupcovi bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi postúpenie pohľadávky. Dikcia citovaného ustanovenia pritom káže toto vykonať v lehote bez zbytočného odkladu, čo možno chápať ako nie dlhý čas. Naproti tomu v predmetnom prípade
malo prísť k postúpeniu pohľadávky zo spoločnosti EuroFinancovanie, s. r. o. na spoločnosť Accentus, s. r. o. už dňa 08.07.2016, pričom do okamihu zistenia, že záložné právo bolo vymazané zo strany spoločnosti Accentus, s. r. o., k čomu malo prísť dňa 12.04.2018, teda za viac ako 21 mesiacov tento úkon vykonaný nebol. Žalobca tak mal v súvislosti s postúpením pohľadávky, resp. jej nadobudnutím dve povinnosti a ani jednu z nich si nesplnil. Takýto postup je opakovane nie len nelogický, ale i nezákonný a v konečnom dôsledku znemožňujúci objektívne overenie skutočnosti, či naozaj k postúpeniu pohľadávky prišlo v deklarovanom termíne, alebo ex post, na čo žalovaný poukazoval. Ak súd prijal záver o tom, že pohľadávka bola naozaj postúpená a o tejto skutočnosti mali žalovaný i dlžník vedomosť len zo skutočnosti, že žalovaný mal ústne prisľúbiť zaplatenie pohľadávky a toto skutkové tvrdenie nepoprieť a ďalej zo skutočnosti, že dlžník dňa 15.03.2018, teda po tom, ako mala byť uzatvorená dohoda dlžníka so spoločnosťou HOLUS, s. r. o. a následné vzdanie sa záložného práva, mal dlžník v prospech účtu spoločnosti Accentus, s. r. o. uhradiť sumu 5.000,00 eur, tieto závery neobstoja. Pokiaľ ide o samotnú platbu vo výške 5.000,00 eur zo dňa 15.03.2018, tak z výpisu, ktorý predložil žalobca nevyplýva, že by malo ísť o splátku dlhu z titulu zmluvy č. 14020003, nakoľko platba neobsahuje žiadne identifikačné údaje. Sám žalobca k žalobe pôvodne priložil i inú zmluvu uzatvorenú so žalovaným a označil viacero ďalších je teda preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným, resp. dlžníkom bolo viacero právnych vzťahov. K tejto skutočnosti sa navyše žalovaný sám nevedel vyjadriť, nakoľko platbu nerealizoval on, ale dlžník, resp. matka žalovaného ako konateľ dlžníka. Poukázať treba tiež na skutočnosti že hoci v zmysle vyjadrení žalobcu mal mať žalovaný i dlžník vedomosť o postúpení pohľadávky na spoločnosť Accentus, s. r. o., v konaní nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že by plnenia boli tomuto údajnému veriteľovi poukazované i pred uvedeným dátumom. Je nelogické, aby dlžník vedel o postúpení pohľadávky a napriek tomu veriteľovi neplnil, a v prípade, ak by takýto stav naozaj nastal, potom nie je zrejmé, z akého dôvodu by toto toleroval veriteľ. Okrem toho treba poukázať na skutočnosť, že predmetom konania bola otázka ohľadne zániku záložného práva, ku ktorému malo v zmysle tvrdení žalovaného a ním predložených dôkazov prísť na základe vzdania sa záložného práva, pričom toto nie je podmienené zánikom samotnej pohľadávky. Záložné právo je akcesorickým právom k hlavnému záväzku, nemôže teda existovať samostatne. To však neplatí naopak, hlavný záväzok môže pokračovať a existovať i po tom, ako príde k zániku záložného práva. Skutočnosť, že by existoval záväzok ešte sama o sebe neznamená, že nemohlo zaniknúť záložné právo, pričom však žalovaný opakuje, že mu nie je zrejmé, na akom základe súd prijal záver o tom, že dané plnenie je plnením na predmetný dlh z titulu zmluvy o úvere č. 14020003 ako i skutočnosť, že o tomto plnení nemal bližšiu vedomosť a i vzhľadom na túto skutočnosť navrhoval doplnenie dokazovania. Pokiaľ ide o záver súdu, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že mal ústne prisľúbiť splatenie dlhu, opakovane ide o nesprávny výklad súdu. Skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný mal ústne prisľúbiť splatenie dlhu tak žalovaný poprel tým, že uviedol a preukázal skutočnosť, že prišlo k uzatvoreniu dohody so spoločnosťou HOLUS, s. r. o. a následne vyhláseniu o vzdaní sa záložného práva ako i tvrdením žalovaného o tom, že o postúpení pohľadávky nebol informovaný, opak čoho v konečnom dôsledku nebol preukázaný. Ak súd vyvodil záver o tom, že postúpenie pohľadávky mal preukázané jednak z uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 08.07.2016 a jednak z vyššie uvedených skutočnosti t.j. údajného prísľubu žalovaného dlh zaplatiť a platby zo dňa 15.03.2018, tak tieto nedokazujú skutočnosť, že k postúpeniu naozaj prišlo a že o tomto boli dlžník a žalovaný informovaní. Práve naopak, nečinnosť veriteľa (postupcu i postupníka) a absencia objektívnych dôkazov o priebehu deja a jeho skutočnom datovaní (pozn. napr. oznámenie katastru nehnuteľností, oznámenie dlžníkovi a žalovanému o postúpení pohľadávky, akákoľvek korešpondencia v mene nového veriteľa s dlžníkom či žalovaným, platby v prospech spoločnosti Accentus, s. r. o. pred zánikom záložného práva, osvedčenie podpisov na zmluve a pod.) vyvolávajú pochybnosti o tejto skutočnosti ako i o skutočnosti, že postúpenie pohľadávky nebolo realizované spätne - po tom, ako prišlo k nahradeniu spôsobu a formy zabezpečenia dlhu a vzdaniu sa záložného práva a to účelovo v snahe vyťažiť z celého vzťahu ďalšie plnenie. Záver súdu o tejto skutočnosti je tak založený len na domnienkach, ktoré však nevylučujú iný priebeh deja.
38. Pokiaľ ide o dohodu so spoločnosťou HOLUS, s. r. o. zo dňa 08.03.2018 tak táto dohoda ako i na jej podklade urobené vyhlásenie veriteľa o vzdaní sa záložného práva podľa názoru žalovaného spĺňajú formálne, vecné i obsahové náležitosti a na ich základe prišlo k zániku záložného práva a to zákonne, bez akýchkoľvek podvodných či nezákonných postupov či úmyslov, čo v konečnom dôsledku nebolo preukázané ani v konaní pred súdom ani v konaní vedenom na podklade trestného oznámenia žalobcu. K uzatvoreniu tejto dohody prišlo dňa 08.03.2018, pričom nie je možné antedatovanie tejto dohody vyvodiť len zo skutočnosti, že dohoda bola predložená katastru nehnuteľností približne mesiac po jej podpise. Neexistuje jediný priamy dôkaz s výnimkou vyššie popísaných domnienok o tom, že by v danom
čase, teda v čase, kedy prišlo k uzatvoreniu dohody mal žalovaný čo i len najmenší dôvod domnievať sa, že veriteľom nie je spoločnosť HOLUS, s. r. o. ako právny nástupca spoločnosti EuroFinancovanie, s. r. o..
39. Pokiaľ ide o ďalšie postúpenie pohľadávky, tentokrát zo strany spoločnosti Accentus, s. r. o. na spoločnosť René Toy, s. r. o., k čomu malo prísť na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.01.2019, i toto postúpenie pohľadávky vyvoláva viacero otázok a žalovaný ho spochybňuje. V prvom rade treba poukázať na žalovaným poukazovanú skutočnosť, že z účtovnej závierky zostavenej k 31.12.2019, ktorá bola v konaní vykonaná ako dôkaz, vyplýva, že hodnota pohľadávok spoločnosti René Toy, s. r. o. k tomuto dátumu bola v presne rovnakej výške ako ku koncu predchádzajúceho účtovného obdobia. To znamená, že za účtovné obdobie roka 2019 sa stav a hodnota pohľadávok rovná stavu a hodnote pohľadávok za účtovné obdobie roka 2018. Predmetnou zmluvou (pozn. zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 25.01.2019) malo prísť k postúpeniu 35 pohľadávok vymedzených v prílohe 1 k tejto zmluve a ďalších 4 tzv. osobitných pohľadávok definovaných priamo v zmluve. Hoci zo zmluvy ani jej prílohy nie je zrejmé o aký objem finančných prostriedkov sa jedná, je možné prijať záver (v zmysle čl. 3.1 tejto zmluvy), že pohľadávky sa postupujú bezodplatne. Takýto postup, hoci nesporne legálny, má za následok skutočnosť, že postupník (pozn. René Toy, s. r. o.) musí v účtovnej závierke vykázať zmenu výšky pohľadávok, ale v kontexte skutočnosti, že pohľadávky nadobudla spoločnosť bezodplatne i značný zisk (pozn. rozdiel medzi menovitou hodnotu pohľadávok a ich nadobúdacou hodnotou). Správne vykazovanie hospodárskeho výsledku a stavu akejkoľvek obchodnej spoločnosti je nielen povinnosťou naprieč celým spektrom odvetví právneho poriadku (daňové, obchodné, trestné) ale i objektívna verifikácia údajov vo verejných registroch. Zo zverejnenej účtovnej závierky pritom jednoznačne vyplýva, že predmetnú pohľadávku žalobca vo svojom účtovníctve neevidoval, čo ak i podľa názoru súdu neznamená, že ju naozaj nenadobudol, minimálne vyvoláva značné pochybnosti, ktoré sa žalovaný snažil odstrániť návrhmi na doplnenie dokazovania. V priebehu konania žalobca navrhol podaním zo dňa 26.06.2019 označeným ako návrh na zmenu sporovej strany, zmenu v osobe žalobcu, pričom k tomuto podaniu o.i. priložil Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 25.01.2019. V tejto zmluve je pritom nesprávne (pozn. v bode 1.2.1) definovaná pohľadávka voči žalovanému, resp. dlžníkovi a to ako pohľadávka z titulu zmluvy o úvere č. 14100002 (pozn. správne má byť 14020003). Predmetná zmluva o postúpení pohľadávok mala byť uzatvorená už dňa 25.01.2019, pričom podpis konateľa postupcu je úradne osvedčený - avšak až uznaním podpisu za vlastný, doložkou zo dňa 28.03.2019. Následne na výzvu súdu zo dňa 28.10.2019 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 13.12.2019 predložil Dodatok č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok uvedenej vyššie, ktorý mal byť podpísaný dňa 27.02.2019, pričom v tomto dodatku je už pohľadávka definovaná ako z titulu zmluvy o úvere č. 14100003 (pozn. opäť nesprávne, kedy správne číslo je 14020003). Na to konajúci súd vydal uznesenie, ktorým nepripustil zmenu subjektu konania na strane žalobcu, keď žalobca nepreukázal postúpenie pohľadávky. V rámci sťažnosti žalobca predložil (pozn. 05.08.2020) Dodatok č. 2 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 25.01.2019, v rámci ktorého tento krát už správne označil predmetnú zmluvu o úvere z ktorej pohľadávka sa postupovala. Tento dodatok pritom mal byť podpísaný už dňa 17.05.2019. Dodatok č. 1 ani dodatok č. 2 neobsahujú úradne osvedčenie pravosti podpisov. Teda, žalobca tvrdil, že dňa 25.01.2019 uzatvoril so spoločnosťou Accentus, s. r. o. zmluvu o postúpení pohľadávok, pričom táto zmluva obsahovala zlé označenie minimálne zmluvy o úvere s dlžníkom, následne preto dňa 27.02.2019 uzatvorili dodatok č. 1, v ktorom opakovane zle označil číslo zmluvy a následne dňa 17.05.2019 uzatvorili strany (pozn. Accentus, s. r. o. a René Toy, s. r. o.) ďalší dodatok - č. 2, ktorým konečne prišlo k správnemu označeniu zmluvy pohľadávky titulom ktorej sa postupovala. Je prinajmenšom pozoruhodné, že hoci termíny uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok (25.01.2019), dodatok č. 1 (27.02.2019) a dodatok č. 2 (17.05.2019) predchádzajú podaniu žalobcu, ktorým navrhol zmeniť sporovú stranu v osobe žalobcu (pozn. podanie zo dňa 26.06.2019), žalobca k tomuto podaniu priložil len zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorá i vzhľadom na skutočnosť, že obsahuje osvedčovaciu doložku už musela byť v danom čase podpísaná. Naproti tomu, dodatky č. 1 a 2, ktoré v zásade konvalidujú vady pôvodnej zmluvy, žalobca k svojmu návrhu nepriložil, hoci ak by boli uzatvorené v danom termíne (deklarovanom v ich texte), nie je zrejmé, prečo by sa ich predloženiu žalobca vyhol, najmä, ak mal vedomosť o tom, že v samotnej zmluve je nesprávne uvedené číslo úverovej zmluvy, čo nesporne mal, keď túto vadu týmito dodatkami odstraňoval. Žalobca, ktorý tvrdí, že nadobudol pohľadávku voči dlžníkovi, zabezpečenú žalovaným tak nebol schopný preukázať skutočné nadobudnutie pohľadávky a jeho reálny čas, čo vzbudzuje pochybnosti o tom, či opakovane neprišlo k uzatváraniu minimálne dodatkov ex post a to v kontexte výziev a rozhodnutí súdu. Osobitne sa treba venovať dodatku č. 2, ktorý bol súdu predložený dňa 05.08.2020 ako dôkaz v rámci sťažnosti
voči uzneseniu konajúceho súdu, ktorým nepripustil zmenu strany konania na strane žalobcu. Tento dodatok mal byť uzatvorený dňa 17.05.2019 a to v mene spoločnosti Accentus, s. r. o., konateľom O. G.. O tomto dátume podpísania možno mať reálnu pochybnosť a to nie len v kontexte skutočnosti, že ako už bolo uvedené dodatok nebol predložený spolu s návrhom, ale tento dodatok nebol predložený ani na výzvu konajúceho súdu zo dňa 28.10.2019, na ktorú žalobca predložil len dodatok č. 1 a to podaním zo dňa 13.12.2019. Takýto postup je opakovane krajne nelogický. Pritom však treba opakovane poukázať na tvrdenia žalovaného, prezentované dňa 07.12.2020 na pojednávaní, kedy uviedol, že spoločnosť Accentus, s. r. o. v tomto čase už nemala konateľa a teda dodatok nemal kto podpísať (pozn. funkcia konateľa O. G., ktorý mal dodatok podpísať zanikla už dňa 11.06.2019). Za účelom overenia tejto skutočnosti navrhol žalovaný dokazovanie výsluchom svedka - konateľa spol. René Toy, s. r. o. - p. Richarda Lehockého.
40. Pokiaľ ide o navrhnuté dokazovanie, súd sa v zásade obmedzil na listinné dôkazy, i to nie v komplexne navrhnutom rozsahu. Povážlivejšie a otáznejšie je však nevykonanie žiadneho z navrhnutých výsluchov, kedy minimálne výsluch konateľky spoločnosti HOLUS, s. r. o.. G. F. B. B., N. O. a F. U. mohli byť prospešné pre objasnenie otázok zásadných pre rozhodnutie. Žalovaný predovšetkým na pojednávaní dňa 07.12.2020 uviedol za akým účelom a na preukázanie akých tvrdení a skutočností majú byť uvedené osoby vypočuté. V kontexte skutočností uvedených v tomto odvolaní možno konštatovať, že svedok G. F. B. B. sa ako konateľka právneho nástupcu spoločnosti EuroFinancovanie, s. r. o. spolu s výsluchom N. O. mohlo prísť k objasneniu okolností za ktorých prišlo k uzatvoreniu dohody a vyhláseniu o vzdaní sa záložného práva, teda otázok ako, kedy v akom časovom intervale sa realizovalo uzatvorenie dohody, prečo prišlo zo strany spoločnosti MB production, s. r. o. po uzatvorení dohody a vzdaní sa záložného práva k ďalšiemu plneniu v prospech spoločnosti Accentus, s. r. o. a rovnako i otázke, či v danom čase spoločnosť HOLUS, s. r. o. ako právny nástupca bol veriteľom alebo naozaj prišlo k postúpeniu pohľadávky. Žalovaný akceptoval zásadu hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, preto v snahe nepredlžovať konanie a zamedziť vzniku ďalších nákladov alternatívne navrhol vykonať dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu vedeným v trestnej veci na podklade trestného oznámenia žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu - spol. Accentus, s. r. o., sledujúc možnosť oboznámiť sa s výpoveďou p. G. F. B. B., prirodzene pokiaľ bola táto k veci vypočutá. Uvedený dôkaz nebol zo strany súdu vykonaný. Rovnako nebol vykonaný dôkaz výsluchom svedka Richard Lehocký, ktorý ako konateľ žalobcu mohol objasniť skutočnosť, či naozaj prišlo k postúpeniu pohľadávok a v akých reálnych termínoch boli zmluva a dodatky podpísané a vysvetliť dôvody, pre ktoré účtovníctvo spoločnosti neodzrkadľuje nadobudnutie pohľadávok, teda odstránenie legitímnych pochybností a rozporov. Návrhy žalobcu na výsluch svedkov JUDr. M. G., Bc. Ing. F. H. a S. R. súd nevykonal z dôvodu, že tieto dôkazy považoval za nadbytočné, ich vykonanie za nehospodárne a navyše žalobca neuviedol k akým okolnostiam mali títo svedkovia byť vypočutí. Poukázať však treba na skutočnosť, že žalobca vo svojej žalobe navrhol i vypočutie žalovaného, pričom žalovaný nemá vedomosť o tom, že by tento návrh žalobca vzdal späť alebo na jeho výsluchu ďalej netrval, hoci v neskoršom písomnom vyjadrení žalobca už výslovne neuvádzal potrebu výsluchu žalovaného, neuvádza ani výslovne skutočnosť, že na tomto návrhu ďalej netrvá, napriek tomu sa súd s týmto návrhom v rozsudku nevysporiadal a tento návrh bez ďalšieho odignoroval.
41. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1, druhá veta. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Žalobca zdôrazňuje, že napriek ustanoveniam o sudcovskej koncentrácii konania bolo v konaní pristúpené k oboznámeniu listín z katastra nehnuteľností.
42. Právny predchodca žalobcu, spoločnosť EuroFinancovanie, s. r. o. ako pôvodný veriteľ uzatvoril so spoločnosťou MB production, s. r. o., A. Hlinku 13/366, Zeleneč, IČO: 43 385 556, zmluvu o úvere č. 14020003 zo dňa 05. 02. 2014, na základe ktorej pôvodný veriteľ poskytol dlžníkovi úver v celkovej výške 120.000 eur. Úver bol zabezpečený ručením zo strany jedinej spoločníčky a konateľky dlžníka, a to N. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., A. C. XXX/XX, a záložným právom k nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalovaného. Záložné právo vzniklo na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 05. 02. 2014, uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom ako záložným veriteľom a žalovaným ako vlastníkom zálohu a záložcom. Záložné právo k zálohu bolo na list vlastníctva zapísané na základe rozhodnutia Správy katastra Trnava pod č. V 3765/2014 zo dňa 16. 07. 2014. Medzi stranami sporu nebolo nikdy sporné uzatvorenie záložnej zmluvy. Pohľadávku zo zmluvy o úvere nadobudla spoločnosť Accentus na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 08. 07. 2016, uzatvorenej medzi touto spoločnosťou v postavení postupníka a pôvodným veriteľom v postavení postupcu, čím spoločnosť Accentus nadobudla voči dlžníkovi všetky práva z postupovanej pohľadávky a poskytnutého úveru, vrátane záložného práva k zálohu. Žalobca zdôrazňuje, že postúpenie zabezpečovacieho práva v prípade postúpenia pohľadávky vyplýva priamo zo zákona.
43. Žalobca zhodne so svojím predchádzajúcim písomným vyjadrením poukazuje na § 10 ods. 2 písm. b): zákona o DPH č. 222/2004 Z. z.: „Za dodanie služby sa nepovažuje postúpenie pohľadávky“. Evidencia bezodplatne postúpenej pohľadávky sa preto vykonáva len na podsúvahovom účte, čo Žalobca splnil, a takto nadobudnutá pohľadávka sa nemusí vykazovať v účtovnej závierke. Spoločnosť Accentus s.r.o. ani žalobca preto neporušili žiadnu povinnosť vyplývajúcu z právnych predpisov, ktorá by čo i len spochybňovala postúpenie pohľadávky. Žalobca tiež zdôrazňuje, že pokiaľ by aj žalobca, resp. jeho právny predchodca, neevidoval pohľadávku správne, išlo by o konanie žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, v rozpore s účtovnými predpismi, avšak uvedené by nemalo vplyv na jeho postavenie v tomto konaní.
44. Lustráciou listu vlastníctva č. XXXX dňa 12. 04. 2018 právny predchodca žalobcu zistil, že záložné právo k zálohu bolo z listu vlastníctva vymazané. Dáva do osobitnej pozornosti, že žalovaný počas celého konania neuviedol žiaden dôvod, ktorý mal predchádzať výmazu záložného práva, a obmedzil sa len na konštatovanie, že sa dohodol s právnym nástupcom spoločnosti EuroFinancovanie s.r.o. na nahradení zabezpečenia nehnuteľnosťami zabezpečením zmenkou.
45. Žalobca považuje toto tvrdenie za nelogické a bez akéhokoľvek kontextu, ak by sa veriteľ vzdal záložného práva ako jedinej formy istého uspokojenia pohľadávky. Argumentácia Žalovaného o nahradení zabezpečenia zmenkou navyše ignoruje nasledovné skutočnosti:
• zo strany Žalovaného nebola nikdy predložená údajná zmenka
• zabezpečenie zmenkou nepredstavuje rovnocenné zabezpečenie pohľadávky keď zmenka predstavuje cenný papier, ktorý je potrebné od dlžníkov vymáhať, t. j. veriteľ nie je oprávnený na priamy výkon zabezpečenia
• zavedením tzv. osobných bankrotov v roku 2017 sa zmenkové pohľadávky stali pohľadávkami vylúčenými z uspokojenia a naopak pohľadávky zabezpečené záložným právom sú v rozsahu zabezpečenia oddlžením nedotknuté pohľadávky.
46. Nahradenie záložného práva zmenkou v roku 2018 preto nedávalo pre veriteľa žiaden význam a žalobca považuje toto tvrdenie za účelové a zjavne nedôveryhodné.
47. Uvedené správne konštatuje aj súd prvého stupňa keď v bode 62 napadnutého rozsudku uviedol: „Takéto konanie dlžníka a žalovaného možno vyhodnotiť len tak, že dohoda zo dňa 08. 03. 2018 bola účelová, prípadne antedatovaná (keď bola doručená Okresnému úradu Trnava, odboru katastrálnemu, až dňom 04. 04. 2018), uzavretá v úmysle dosiahnuť výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností nekalým spôsobom. Bolo by totiž nelogické, aby dlžník plnil časť svojho dlhu spoločnosti Accentus, s. r. o., po tom, čo došlo k dohode so spoločnosťou Holus, s. r. o., o výmaze záložného práva z katastra nehnuteľností, a rovnako tak i k prísľubu žalovaného splatiť istinu, aby nemuselo prísť k výkonu záložného práva.“
48. V prospech argumentácie žalobcu v tomto prípade hovorí aj tá skutočnosť, že na účet právneho predchodcu žalobcu vykonala N. O., ručiteľka a zároveň konateľka Dlžníka dňa 15. 03. 2018 vklad vo výške 5.000 eur. Opätovne pritom absentuje akékoľvek odôvodnenie poskytnutia peňažných prostriedkov iné ako tvrdenie žalobcu, že sa jednalo o čiastočnú splátku poskytnutého úveru.
49. Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že zo strany súdu prichádza k domýšľaniu skutkového stavu, keď zo strany žalovaného nebol prezentovaný žiaden alternatívny výklad tejto nespornej skutkovej okolnosti.
50. Podľa § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka: „Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.“
51. Právna teória v tejto súvislosti uvádza, že inštitút uznania záväzku, resp. dlhu je upravený aj v Občianskom zákonníku (§ 558), ale z dôvodu úplnosti právnej úpravy uznania záväzku v Obchodnom zákonníku sa uznanie záväzku v obchodnoprávnych vzťahoch riadi výlučne touto právnou úpravou. Uznanie záväzku býva v právnej teórii rovnako ako zmluvná pokuta považované skôr za prostriedok „utvrdenia“ záväzku než za priamy prostriedok jeho zabezpečenia. Táto ďalšia klasifikácia akcentuje rozdiel medzi uznaním záväzku a zmluvnou pokutou na jednej strane a takými zabezpečovacími inštitútmi ako sú napr. ručenie alebo zriadenie záložného práva na strane druhej. Možno konštatovať, že toto členenie je odôvodnené, keďže uznanie záväzku síce zlepšuje postavenie veriteľa, súčasne mu ale nedáva ďalší „dodatočný“ zdroj slúžiaci na uspokojenie jeho pohľadávky. Z hľadiska obsahu úkonu uznania záväzku, sa na rozdiel od občianskoprávnej úpravy uznania dlhu, nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu záväzku, ktorý sa uznáva; stačí, ak bude z obsahu úkonu uznania záväzku záväzok, ktorý sa uznáva, bezpečne identifikovateľný a odlíšiteľný od iných záväzkov prípadne existujúcich medzi dlžníkom a veriteľom. Odsek 2 ustanovuje výnimky z požiadavky výslovnosti prejavu vôle dlžníka uznať svoj záväzok, a to tým, že ako uznanie záväzku kvalifikuje úkony, u ktorých možno mať za to, že ich realizáciou dlžník uznal svoj záväzok konkludentne. Takýmto konkludentným spôsobom však dlžník môže uznať iba ešte nepremlčaný záväzok.
52. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že plnenie v prospech spoločnosti Accentus s.r.o. predstavuje uznanie nepremlčaného dlhu, pričom sa jedná o právom priznanú domnienku existencie dlhu. V žiadnom prípade tak nepôjde o svojvoľnosť súdu, ale o vyvrátiteľnú domnienku, ktorú však žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil.
53. Podľa § 192 CSP: „Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.“ Uznanie záväzku tak nemá za následok len existenciu uvedenej domnienky ale výsledkom je aj otočenie dôkazného bremena kedy Žalobca nie je povinný dokazovať existenciu takejto domnienky, ale naopak je potrebné preukázanie opaku.
54. Skutočnosti, ktoré sú prezumované v hypotéze právnej normy ako vyvrátiteľná domnienka, má súd za preukázané potiaľ, pokiaľ sporové strany v konaní túto domnienku nevyvrátia svojim procesným postupom. Ak teda v konaní takýmto postupom vyjde najavo opak vyvrátiteľnej domnienky, je súd oprávnený prikloniť sa k opaku, ktorý pôvodne hypotéza hmotnoprávneho ustanovenia nepredpokladala.
55. Najvyšší súd ČR, sp. zn. 32 Odo 1160/2003 uviedol: „V konaní môžu nastať teda len dve možné situácie - buď platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, za preukázanú, alebo vyšiel v konaní najavo jej opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t. j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). Za situácie platného uznania záväzku nemožno urobiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol ohľadom skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak popiera povinný (dlžník) takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.“
56. Žalobca zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. (Uznesenie NS SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010).
57. Žalovaný absolútne neuniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočností, z ktorých by vyplýval čo i len náznak opaku vo vzťahu k uznaniu dlhu jeho čiastočným splnením. Z vykonaného dokazovania pripojením listín z katastra vyšlo najavo, že listina z ktorej odvodzuje svoje tvrdenia Žalovaný neobsahuje overený podpis domnelého záložného veriteľa. Z hľadiska civilného práva ide o súkromnú listinu.
58. Najvyšší súd SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 uviedol: „U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.“
59. Zhrnutím Žalobca uviedol: • Žalovaný bol značnú časť konania nečinný, pričom už samotné predloženie listín z katastra bolo prejavom ústretovosti súdu voči Žalovanému a jeho pasivite. • Listiny získané z katastra sú svojou povahou súkromné listiny, ktorých pravosť žiadnym spôsobom nepreukázal hoci na to bol povinný. • Nahradenie záložného práva zmenkou nebolo preukázané zmenkou, pričom vzhľadom na odlišnosť týchto inštitútov sa toto javí ako nelogické. • Platba vykonaná na účet spoločnosti Accentus s.r.o. zakladá v zmysle § 323 Obchodného zákonníka domnienku uznania dlhu. Žalovaný bol povinný preto preukázať opak tejto domnienky a v prípade nepreukázania opaku je súd povinný považovať domnienku za dokázanú.
60. S ohľadom na vyššie uvedené má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, skutkový stav bol spoľahlivo a správne zistený a boli aplikované príslušné hmotnoprávne normy. Žiada preto, aby Krajský súd v Trnave rozsudok Okresného súdu Trnava spis. zn.: 12C/67/2018 zo dňa 28.04.2021 potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
61. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
62. Predmetom konania je žaloba o určenie, že záložné právo žalobcu k nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie R., obec R., okres Trnava, evidovaným na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra „C“ - parcela č. 2073/3, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 942 m2, a stavby - rodinný dom, súpisné č. XXX, postavený na parcele č. 2073/3, zriadené na základe rozhodnutia Okresného úradu Trnava, katastrálneho odboru, pod č. V 3765/2014 zo dňa 16.07.2014, na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy č. 14020003 zo dňa 05.02.2014 podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 05.02.2014, uzavretej medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o., Nové Záhrady I 13/A, Bratislava, IČO: 44 731 906, ako pôvodným veriteľom a pôvodným záložným veriteľom a žalovaným ako záložcom, trvá.
63. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné:
64. V konaní bolo pre rozhodnutie vo veci podstatným, či žalobca má aktívnu legitimáciu na uplatnenie danej žaloby.
65. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe zmluvy o úvere č. 14020003 zo dňa 05.02.2014, poskytla spoločnosť EuroFinancovanie, s. r. o. (veriteľ) spoločnosti MB production, s. r. o. (dlžník), účelový úver vo výške 120.000 eur, ktorý úver bol zabezpečený jednak ručením konateľky dlžníka N. O., a jednak záložným právom k nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, a to na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 05.02.2014, uzavretej medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o. (záložný veriteľ), a žalovaným (záložca), predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva v prospech záložného veriteľa k pozemku registra „C“ - parcelné č. 2073/3, výmera: 942 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, a stavbe - súpisné č. XXX, dom postavený na pozemku parc. č. 2073/3, zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, vydanom katastrálnym úradom pre katastrálne územie R., obec R., okres Trnava. Návrh na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností bol Okresnému úradu Trnava, odboru katastrálnemu, doručený dňa 25.06.2014 a zapísaný bol pod č. V 3765/14.
66. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie R., obec R., okres Trnava, evidovanom Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom, zo dňa 03. 12. 2020 vyplýva, že žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností parcely registra „C“ parcelné č. 2073/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 942 m2 a stavby - rodinného domu so súpisným č. XXX, postavenom na parc. č. 2073/3. Na liste vlastníctva nie je zapísané záložné právo v prospech žalobcu.
67. Na to, aby sa niekto stal sporovou stranou (účastníkom konania), netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna sporová strana subjektom práva a sporová strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 192/2004).
68. Ustanovenie § 526 OZ reaguje na uzavretie dohody o postúpení pohľadávky tak, že postupca má voči dlžníkovi oznamovaciu (notifikačnú) povinnosť spočívajúcu v tom, že oznámi dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú mal voči nemu, postúpil inému. Ide o jednostranný adresný právny úkon postupcu. Z oznamovacej povinnosti vyplýva, že postupca môže uzavrieť dohodu o postúpení pohľadávky aj bez vedomosti dlžníka. Skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prechod práva, je zmluva o postúpení pohľadávky. Procesnoprávnym dôsledkom postúpenia pohľadávky potom je, že postupník sa stáva aktívne legitimovaným na vymáhanie pohľadávky v momente, kedy došlo k postúpeniu pohľadávky postupcu na neho (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo 11/2012). Postupca nemusí dlžníkovi preukazovať, že k cesii došlo, keďže pre vzťah medzi dlžníkom a postupníkom je to bezvýznamné (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo 333/2012). Ak postupca notifikačnú povinnosť voči dlžníkovi nesplní, je potrebné, aby postúpenie pohľadávky preukázal dlžníkovi postupník. Preukázaním má zákon na mysli predloženie písomnej zmluvy o postúpení pohľadávky dlžníkovi (do notifikácie môže dlžník splniť dlh s právnymi účinkami splnenia postupcovi, teda pôvodnému veriteľa). Nesplnenie notifikačnej povinnosti zákon osobitne nesankcionuje. Z nesplnenia tejto povinnosti vyvodzuje dôsledky pre konanie dlžníka, ktorý má možnosť plniť dlh (a tým spôsobiť jeho zánik) pôvodnému veriteľovi, a to až do doby oznámenia tejto skutočnosti, alebo preukázania postúpenia pohľadávky postupníkom. Zmena na strane oprávneného subjektu nastáva obyčajnou zmluvou medzi veriteľom (postupcom) na strane jednej a novým subjektom (postupníkom) na strane druhej, bez toho, aby bol potrebný súhlas dlžníka. Vedomosť dlžníka o zmene na strane veriteľa má význam len potiaľ, že ovplyvňuje možnosť privodiť zánik záväzku
jeho splnením i pôvodnému veriteľovi, nemá však vplyv na postavenie nového veriteľa ako aktívne legitimovaného v spore o plnenie predmetného záväzku voči dlžníkovi (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1980/08).
69. Uzatvorenie zmluvy medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o. (veriteľ) a spoločnosťou MB production, s. r. o. (dlžník), ohľadom účelového úveru vo výške 120.000 eur, ktorý bol zabezpečený jednak ručením konateľky dlžníka N. O., a jednak záložným právom k nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, a to na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 05.02.2014, uzavretej medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s. r. o. (záložný veriteľ), a žalovaným (záložca), predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva v prospech záložného veriteľa k pozemku registra „C“ - parcelné č. 2073/3, výmera: 942 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, a stavbe - súpisné č. XXX, dom postavený na pozemku parc. č. 2073/3, zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, vydanom katastrálnym úradom pre katastrálne územie R., obec R., okres Trnava, spornou nie je. Spornou je skutočnosť, či je žalobca aktívne legitimovaný na uplatnenie nároku, ktorý požaduje s ohľadom na spornosť platnosti zmlúv o postúpení pohľadávky medzi spoločnosťou EuroFinancovanie, s.r.o. ako postupcom a spoločnosťou Accentus, s.r.o. uzatvorenej dňa 08.07.2016 a medzi spoločnosťou Accentus, s.r.o. a žalobcom zo dňa 17.05.2019, ktoré boli súdu prvej inštancie predložené.
70. Podľa tvrdenia žalovaného si právni predchodcovia žalobcu, ale ani žalobca nesplnili svoje povinnosti a postúpenie pohľadávky vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. 14020003 zo dňa 05.02.2014 mu neoznámili, ale ani Správe katastra a postúpenie pohľadávky sa neodzrkadlilo ani v účtovníctve žalobcu.
71. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
72. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.
73. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
74. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). 75. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom)
uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010) 76. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 21/2018 uvádza, že samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010). 77. Ako je už vyššie uvedené, nesplnenie notifikačnej povinnosti zákon osobitne nesankcionuje. Na platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok nemá vplyv ani tá skutočnosť, že si dotknuté spoločnosti nesplnili svoje oznamovacie povinnosti voči dotknutým subjektom, prípadne postúpenie pohľadávky nevyplýva z účtovníctva žalobcu. Súd posúdil zmluvy o postúpení pohľadávky z hľadiska ich formálnych náležitostí, keď nezistil žiadne nedostatky a nakoľko medzi dotknutými subjektmi ich spornosť nebola vyvolaná (z vykonaného dokazovania uvedené nevyplýva), námietky žalovaného z pohľadu jeho argumentácie nie sú relevantné. Navyše odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s uvedenými námietkami.
78. Súd prvej inštancie všetky vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotiaca úvaha súdu zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu, je preskúmateľná v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd nezistil žiadnu z vyššie uvedených vád pri hodnotení dôkazov a potom nebolo možné dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
79. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy odvolací súd uvádza:
80. Podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
81. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil z akého dôvodu nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, a odvolací súd sa s uvedenými stotožňuje. Zákonnej praxe ani ustálenej súdnej praxi nezodpovedá aktívna legitimácia žalovaného (ako záložcu) domáhať sa súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. V zmysle ust. § 526 ods. 52 OZ totiž platí, že oznámenie postúpenia cedentom (doterajším veriteľom) zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy o postúpení. Dlžník, resp. v tomto prípade záložca tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená, tým skôr tak nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti (R 119/2003, neskôr čiastočne relativizované v R 46/2009 pokiaľ ide o postúpení pohľadávky v rozpore s § 525 OZ, čo nebol tento prípad). Vo vzťahu k dlžníkovi je postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu (zmene veriteľa). Nerozhodné je, či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titul) medzi postupcom a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky (v podobe kúpy, darovania, zabezpečovacieho postúpenia a pod.) , ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu
navzájom voči sebe domáhať bezdôvodného obohatenia“ (s použitím nálezu ÚS SR II. ÚS 409/2013 zo dňa 11.09.2024, bod 17).
82. Pokiaľ medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky výlučne medzi postupcom a postupníkom niet pochybností o obsahu záväzku, o obsahu právnych titulov a okruhu zaviazaných osôb ako dlžníkov, potom neprináleží súdu hodnotiť ich následné úkony ako účelové, keď učiniť obsah záväzku medzi účastníkmi môžu len títo priami účastníci, t.j. postupca a postupník, nikdy nie dlžník, resp. záložca. Vôľu účastníkov možno vykladať len s prihliadnutím na ich úkony a prejavy. Nemôže na to mať vplyv vôľa dlžníka, či záložcu, ktorého súhlas s postúpením pohľadávky nie je podľa § 525 ods. 2 OZ potrebný (právny názor NS SR uznesenie sp. zn. 1Obo 45/2012 zo dňa 14.08.2014; ústavne konformný podľa uznesenia ÚS SR č.k. III. ÚS 266/2016-12 zo dňa 03.05.2016).
83. V nadväznosti na vyššie uvedené, súd prvej inštancie sa správne vysporiadal a vyhodnotil dôkazné bremeno ohľadom zániku (výmazu) záložného práva, keď žalobca preukázal existenciu hlavného (peňažného) záväzku, ako aj existenciu zabezpečenia formou záložného práva. V zmysle záložnej zmluvy v článku VIII. a rovnako tak i v zmysle Občianskeho zákonníka sú uvedené skutočnosti na základe ktorých záložné právo zaniká, pričom žalovaný nepreukázal ani jeden z týchto dôvodov. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal i s argumentáciou žalobcu ohľadom prísľubu žalovaného na splatenie pohľadávky a rovnako tak i s okolnosťami týkajúcimi sa ohľadom dohody dlžníka so spoločnosťou Holus, s.r.o. a následného výmazu záložného práva z katastra nehnuteľností. Na základe tvrdení a dôkazov produkovaných žalobcom (ktoré neboli relevantne vyvrátené žalovaným) tento preukázal svoje tvrdenia a naopak žalovaný, ktorý bol do začatia pojednávania nečinný a neprodukoval žiadne dôkazy, keď vykonanie tých, ktoré navrhol na pojednávaní by nezvrátili rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie sa jasne a zrozumiteľne vyjadril aj k týmto navrhnutým dôkazom v bodoch 64 až 70 svojho rozsudku. Pokiaľ aj neuviedol dôvod, pre ktorý nebol vypočutý žalovaný, ktorého výsluch bol navrhnutý žalobcom v žalobe, ako už sám konštatoval, žalobca na jeho výsluchu netrval, preto ani nebol dôvod, pre ktorý by sa mal súd s týmto návrhom vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia. V konaní bola preukázaná aktívna legitimácia žalobcu, a ako je už vyššie uvedené vzťah medzi spoločnosťou Eurofinancovanie s.r.o. a žalovaným na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam (už vyššie popísaným) na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa a spoločnosti MB production, s.r.o. zo dňa 05.02.2014, ktorá pohľadávka bola postúpená najskôr na spoločnosť Accentus, s.r.o. 08.07.2016 a následne na žalobcu v roku 2019. Na podporu tvrdení žalobcu svedčí aj vklad dlžníka na bankový účet spoločnosti Accentus, s.r.o. dňa 15.03.2018 a hoci žalovaný tvrdí, že nie je zrejmé, na ktorú pohľadávku mala byť úhrada vykonaná, nepreukázal, žeby sa netýkala pohľadávky, na ktorú bolo zriadené záložné právo. Odvolací súd tak ako súd prvej inštancie má zato, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, čo malo v konečnom dôsledku za následok rozhodnutie o veci samej v jeho neprospech.
84. Žalovaný podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodne namietal v odvolaní i nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nedospel k rovnakému záveru. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Preto i odvolací súd sa ďalšou argumentáciou žalovaného nezaoberal, keďže by nezvrátila vec samu.
85. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania.
86. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
87. Tento rozsudok bol prijatý v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).